ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Amerika, zem veliká, zem pokroku, slávy,“ spieva náš básnik a isteže má pravdu. Lenže pokrok a dobrobyt stoja dosiaľ, žiaľbohu, v takom pomere ako nebo a dudy. Ba možno ešte v horšom. Ľudský pokrok z očí ľudí možno viac sĺz vytlačil, než ich usušil. Nebo môže počuť dudy, ale pokrok ľudstva nepočuje jačanie miliónov biednych…

A veľká je tá Amerika, pod čím rozumejú sa tiež naše Spojené štáty. Taká veľká, že sme doma o tom ani pravého pochopu nemali. Môžete byť presvedčení, že keď Jerčínovi lekár radil, aby ženu odniesol do Kalifornie, tak sa mu vzdor jeho učenosti ani nesnívalo, že od New Yorku do Kalifornie je ešte raz tak ďaleko ako z Berkovca do New Yorku.

Neraz to človeka dovedie i k úsmevu. Ideš do Ameriky, v New Yorku máš sa osadiť a pri rozlúčke povie ti ktosi:

„Nože, pozdrav tam môjho bratanca. Býva kdesi v Texase.“^[8]

Či nesmiali by ste sa, keby som ja niekomu, kto z Ameriky ide do kraja, povedzme do Prešporku, povedal:

„Nože, bratku, pozdrav mi tam brata. Býva kdesi na Sibíri. Ale nezabudni!“

Tento mylný pochop rozmerov nadobudli sme si asi následkom toho, že v školách nám ukazovali veľké mapy našich chotárov, okresov, stolíc a krajín; ale mapu Spojených štátov videli sme vše iba na zemeguli, alebo namaľovanú spolu s celou Amerikou, a tam ony vyzerajú maličké. Tým potom dostávame i mylné pochopy o podnebí. Pýtať sa, aká je poveternosť v Spojených štátoch, je práve tak smiešne, ako pýtať sa, aká je poveternosť v Európe…

Jerčínovci trpko sa mali poučiť o pokroku, i o veľkosti, i rozmanitosti a náhlej premenlivosti počasia v Amerike. Keď dorazili do Hobokenu, bolo pekne, skoro teplo. Len čo prišli na ,fére‘^[9] do New Yorku, už pršalo a keď sa trochu obriadili a chceli ísť známych hľadať, už dul rezký severák a sneh poletoval v povetrí.

Jerčín úzkostlivo pozeral na svoju ženu, ale mlčal. Veď onedlho i tak podajú sa do tej Kalifornie, alebo vôbec niekam, kde je i v zime teplo.

Keď podvečer v hustom lejaku vracali sa z miestnej redakcie slovenských novín, boli už o niekoľko nádejí chudobnejší. Kalifornia stala sa im krajinou — aspoň nateraz — nedosiahnuteľnou, ale priateľská rada predsa znela: len čím ďalej od mora smerom na západ. V New Yorku niet práce, tu možno po celom unúvaní sa chystá bieda vypuknúť. Pre Jerčína bolo by najlepšie zaraz sa vydať do pittsburgského okolia.

Keď prišli do Pittsburgu, tam ich tie isté ponosy čakali. Nebolo práce ani za dukát.

Bolo to v tých časoch, na aké sa už iba mladšie pokolenie v Amerike pamätá. Kto tu bol pred tou ,finančnou krízou‘, ako tú biedu pomenovali, alebo kto teraz žije tu a vidí ten všeobecný blahobyt (to zasa volajú prosperitou), dostatok práce i obchodu, ten si rozhodne ani len predstaviť nemôže, aká strašná núdza môže vypuknúť a roky trvať v tejto požehnanej, bohatej republike, — keď si to tak prajú tí, ktorí majú v rukách kapitál! Keby vám na najúrodnejšej roli cez jedinkú noc samé skaly vyrástli, nemohlo by vás to väčšmi zdesiť, než zdesila ,kríza‘ americký ľud. Fabriky, majny — zavreté, farmy — úhorom, bankroty^[10] na všetky strany a milióny ľudí vydané hladu, biede a zime napospas.

Nuž a, rozumie sa, najviac museli trpieť cudzinci — prisťahovalci, lebo na každú prácu hlásilo sa i sto Američanov, a tí vše mali i budú mať prednosť. Môžeš ty byť za desaťročia v tejto zemi, môžeš mať svoje občianske papiere — ty navždy ostaneš iba foreignerom^[11] — cudzincom v očiach domorodcov anglickej národnosti a nikdy nebudeš účastníkom tých výhod, ktoré majú oni. Ty budeš vždy len na ťažšiu, nebezpečnejšiu prácu a na nepomerne menšiu plácu odkázaný.

Jerčín, hoci mal remeslo tu veľmi hľadané, mohol si nohy trebárs i po kolená zodrať, rukami zalamovať, ústami prosiť, práce nedostal. Bol by teraz rád býval i cigánskym kováčom, len keby bolo bývalo komu klince kovať!

Peniažky z kraja sa minuli, už na jeho hodinky a Anduline šperky prišiel rad. A čo bolo najhoršie, žena sa zase cítila slabšia, ledvaže sa tmoliť vládala.

Už stáli na okraji najväčšej biedy, keď Jerčínovi konečne podarilo sa dostať prácu. Pravda, len na polovicu času, to jest tri dni v týždni a s biednym platom, ale i to si vážil ako mannu^[12] z neba, a o pár týždňov robil už celý čas, i plácu mu povýšili.

„Svitá,“ myslel si a povedľa práce v dielni usilovne pracoval i na svojom vynáleze. Lebo už mal jeden. V novinách často čítal, že elektrické vozne vyšinuli sa z koľajníc a búšili sa do blízko stojacích predmetov, alebo sa rútili do priepasti, rozdrúzgali sa a neraz i ľudské životy pohrobili. Nuž Jerčín všetku svoju duševnú silu a ručnú zručnosť vynaložil na to, aby tomu odpomohol. A bol presvedčený, že je na dobrej stope, že sa mu to iste podarí previesť, len keby mal potrebné prístroje, miesta a času. Sproboval potajomky robiť na svojom vynáleze v dielni, ale onedlho mu to zakázali, lebo utrácal platený čas. Potom pokračoval v práci doma, v kuchynke. Kreslil, pílil, letoval, skladal a pritom i varil, lebo žena už tak zoslabla, že sa musela uložiť.

„Len ešte niekoľko týždňov, dní, popraj, milostivý bože,“ modlil sa Jerčín. „Kým dokončím, čo vnuknúť si mi ráčil. Potom nebude ani Kalifornia ďaleko.“

Privolaný lekár, osvedčený ľudomil, vidí, čo je so ženou, no teší i ju i jeho.

„To je len nádchový kašeľ. Prejde nádcha — prestane i on. I sila sa navráti, len lepšiu potravu, a čo je hlavné, lepšie povetrie.“

Na Jerčínovu otázku, či by ju nemal azda poslať na neďalekú farmu svojho známeho, lekár prisvedčil.

„Tam bude lepšie než tu. Čerstvý vzduch, mlieko, vajcia. Len čím skorej.“

Jerčín poslúchol, no neušli štyri dni, už dostal od Andulky list, v ktorom ho na boha prosí, aby ju vzal domov, lebo že zahynie tam.

„Ľudia sú dobrí a všetko je v poriadku,“ písala, „ale mňa občas taká hrôza pojme, že sa trasiem na celom tele a vraj i zamdlievam. V noci vôbec spať nemôžem, jednak od strachu, ako i od silného kašľa.“

Nebolo čo robiť, vzal ju domov a ona sa nadľudsky premáhala, aby mu čím menej bola na ťarchu. Ale krutá nemoc bola silnejšia než jej slabé tielko. Po dva dni musel Jerčín doma ostať a opatrovať ju, lebo len v jeho neprítomnosti prestala sa triasť od akéhosi neurčitého strachu. Keď sa na tretí deň utíšila, šiel do práce, ale onedlho sa vrátil. Jeho miesto bolo iným zaujaté.

„Príďte v pondelok. Akže čo bude, dám vám,“ riekol mu vedúci práce.

V pondelok bol zase odložený a potom Jerčín už ani nemohol odísť od ženy. Teraz už i jeho pojala hrôza. Čo si počať, ak sa ženin stav nezlepší a ak čím skôr nedohotoví ten svoj vynález? Tých pár dolárov, čo posledne usporil, rýchlo sa minie. Treba platiť byt a chorá potrebuje lieky, posilňujúce jedlá… Jerčínovi bolo do zúfania, no neukázal to a Andulke nechybovalo ani na kurencoch, ani na holúbencoch. Ona neraz nedôverčivo uprela svoje veľké, teraz akoby zväčšené tmavomodré oči na neho a s výčitkou sa ho pýtala:

A prečo ty neješ so mnou, Jožko môj? Veď tá kura stačí nám obom.“ On sa veselo zasmial.

„To by si mi dala! Mne obrovi — kura! Mne treba dva funty stéku!“^[13] a keď ho nevidela, tak drhol sa starým chlebom. Potom však zimnične pracoval ďalej, skoro dňom-nocou. Bol to smutný pohľad na tú domácnosť, takže i doktor Radový, ktorý denne (zdarma) navštevoval chorú, neraz ťažko vedel zatajiť svoje pohnutie.

Konečne na svite jedného pekného rána Jerčín dohotovil svoj vynález. Zložil ruky na stole a oprel si hlavu o ne. Bol si istý vo svojej veci. Hospodin mu pomohol! S usmiatou tvárou vstúpil do ženinej izby, aby jej zvestoval radostnú udalosť, ale Andulka práve čo bola usnula. S celou svojou vrelou láskou díval sa na ňu a odrazu tak mu bolo, ako keby mu niekto kliešťami srdce bol stisol a z očí vypadali mu slzy. Dosiaľ ešte nikdy tak nenapadla mu zmena, ktorá sa s ňou stala. Či je to skutočne jeho jará, zdravá, životaplná Andulka? A či je to len jej tôňa? Všetko je také jemné, skoro priezračné na nej. Keby nevidel, že ňadrá sa jej hýbu, nuž ľahko by ju pokladal za mŕtvu. No, nie nie! To je následok choroby, ktorý sa pominie, len ta, von, na slnný západ. Všetko bude zas dobre.

Chorá otvorila oči a usmiala sa.

„Mala som krásny, utešený sen,“ riekla ticho. „Sedela som v búdke, tam dolu, a okolo mňa ruže a fialky. Vedľa mňa náš Tomáš a ty, a naproti rodičia…“

„Bude to všetko, i ruže i fialky, i svojich uvidíme, len sa mi drž, duša moja,“ riekol Jerčín a natešený oznámil jej svoj úspech.

Bolo radosti a plánov, až sa on vzdiali, odišiel vyhľadať úradovňu patentnej spoločnosti, kde chcel svoj vynález speňažiť.

Vynález speňažiť, ako sa to ľahko povie a ako sa to ťažko prevedie, i keď už patent naň máte!

Jerčín sa zronený vrátil nazad! Pochodil celé mesto, všetky patentné ústavy, patentných advokátov a noviny. Zväčša sa ho ani neopytovali, čo vynašiel, ale či má peniaze. A úplne zveriť im svoju tajnosť zasa nemohol.

Na druhý deň zase vydal sa na túru a vrátil sa s tým istým výsledkom. A kasa bola už skoro celkom prázdna.

„Ak za dva-tri dni nič nevykonám, tak sme stratení,“ myslel si a mráz mu prešiel telom.

V duchu sa videl doma. Aký to iný svet! Tam, koho vidíš, brat ti je alebo sestra. Tam nikto, ani darebák, nezahynie hladom. A on tu, hľa, chlap, silák robotný, nevie ratovať chorú ženu, ani seba, pred zahynutím…

Strašná to bola noc, ktorú strávil pri lôžku svojej ženy. Andulka bola v horúčke a nabok hovorila. O dome, o záhrade, ale najviac o synovi a o mužovi. Jerčínovi cíckom tiekli slzy dolu tvárou. Bol by šiel po lekára, ale ako búriť ho ešte i v noci, keď i dosiaľ len z lásky chodil k nim.

Ale ráno, keď Andulka prišla k sebe, letel k doktorovi a ten hneď s ním prišiel k chorej.

„Zle je,“ šepol vonku Jerčínovi. „Tieto lieky jej dávajte, a čo je hlavné, kúpte fľašu dobrého koňaku.“

Jerčín obledol. Všetkého dohromady mal niečo vyše jedného dolára. Lekár skúmavo pozrel na neho.

„Ale vám ani nemožno odísť od nej,“ riekol chvatne. „Tak teda len ostaňte, ja vám to hneď pošlem.“

Jerčín chcel čosi povedať. „Zaplatiť máte času,“ dodal lekár a už bol na chodbe.

O chvíľu skutočne doniesol chlapec lieky a koňak, a ony i mali dobrý účinok, keďže chorá po užití tíško zaspala a keď sa prebudila, mužovi tvrdila, že jej je lepšie, aby len bez starosti šiel za svojou prácou.

A Jerčín šiel, a to rovno k doktorovi Radovému.

„Čo sa stalo? Je horšie?“

„Nie, lepšie,“ vetil Jerčín, „ale ja som prišiel ešte viac využiť vašu dobrotu…“

Lekár siahol rukou do bočného vačku.

„Azda pár dolárov…“

„Nie, pán doktor, ale o radu, o pomoc prosím, vás, ktorý ste boli taký láskavý k nám. Ja viem, že to nie je nádchový kašeľ, čo ona má. Ona je — chytená na pľúca, všakže?“

„Áno, pán Jerčín. S ňou je zle, veľmi zle…“

Jerčín obledol.

„Ale keby som ju na pár týždňov odniesol do Kalifornie…“

„Pár týždňov,“ šomral lekár. „Pán Jerčín, zle je… obávam sa…“

„Ale o pár dní, zajtra?“ zvolal Jerčín zúfale.

„Tak áno, len sa uspokojte, buďte mužom,“ tíšil ho doktor, „Ale ako, odkiaľ?“

Jerčín mu chvatom rozpovedal, čo a ako vynašiel a zaraz mu predložil i hotové kresby.

Lekár sa nedôverčivo díval na jeho vychudnutú tvár a podivné svietiace oči.

„Ja sa vám do toho nerozumiem, priateľu,“ riekol konečne. „Ale to dobre viem, že Amerika je plná vynálezov, i to, že nejeden vynálezca umrel hladom na svojom vynáleze, z ktorého potom iní státisíce vyťažili.“ Jerčín sa striasol.

„A tu umrú dvaja,“ zašomral.

„Ale mám priateľa,“ pokračoval lekár, „čo je inžinierom elektrickej spoločnosti vo W. Pokúsim sa. Zveríte mi kresby?“

„Ó, bože môj. Veď zveril som vám život svojej ženy!“ zvolal Jerčín.

„Tak teda, nespúšťať sa,“ riekol lekár. „Urobím, čo môžem, a on urobí, čo môže, kvôli mne. Práve idem k nemu. Žena mu je chorá. Rozpoviem mu všetko. Isteže bude mať sútrpnosť s vami a ak je váš vynález niečo hodný, tak ste ratovaný. Zajtra ráno donesiem vám zprávu. Zatiaľ len spokojne ošetrujte svoju chorú.“

Bol to pre Jerčína dlhý, dlhočizný deň, a aká by bola bývala ešte noc, keby okolo štvrtej nebol prišiel doktor Radový. Jerčín vyskočil ako struna a s oblednutou tvárou nemo sa díval na neho. Čo mu len nesie, život, a či smrť?

„Ticho,“ vravel lekár. „Váš vynález je prijatý s jasotom. Máte zabezpečenú budúcnosť. Pán inžinier si žiada, aby ste čím skorej prišli k nemu.“

Jerčín nevedel, čo robí. Najprv objal lekára, potom skočil do izby a počal bozkávať bledú tvár ženinu.

„Do Kalifornie! Naskutku do Kalifornie!“ volal, ale potom odrazu sa zastavil. „Ako ta ísť? Ju tu nemôžem nechať.“

V doktorových očiach ligotali sa slzy.

„Ja ostanem tu, len choďte,“ riekol dojatý.

Jerčín už bežal.

„A pokoj, Andulka moja zlatá,“ privolal ešte od dvier. „Donesiem ruže i fialky a potom ta, do Kalifornie.“

Chorá sa usmievala a keď sa dvere zavreli za ním, dala sa do hlasitého plaču.

„Chudák, nevie, že som ja pri — konci. Pozde!“ šepkala.

Lekár chcel potešovať, ale prestal, keď mu ona slabunko stisla ruku.

„Ďakujem, pán doktor. Netreba mne už Kalifornie! Boh vás žehnaj za vašu dobrotu!“

Jerčín sa vrátil domov celý omladnutý, usmiaty. V oboch rukách niesol kytky ružové i fialkové. Lekár ho zastavil a dal mu vedieť, žeby bol ticho, lebo chorá zaspala.

„Váš priateľ mi hneď dal päť stovák vopred. Kontrakt^[14][15] že urobíme zajtra, ale ja nedbám oň. Potom, veď je kresba v dobrých rukách. Teraz len do Kalifornie…“ šeptal Jerčín chvatne, skoro ako v horúčke. Lekár stisol ho na stoličku.

„Buďte mužom,“ šeptal mu do ucha. „Vaša žena nemôže ísť na takú dlhú cestu…“

Jerčín chytil sa za hlavu.

„Čo nemôžeš!“ zvolal. „Vezmem extra vozeň. Lepšie bude ležať, než tu doma. Peňazí dosť.“

„Nevydrží,“ opakoval lekár. „Buďte mužom. Či umrieť tam, či tu.“

„Čo, čo to, pán doktor?“ chrčal.

„Vaša žena je veľmi zle — umiera,“ vytisol lekár cez zuby.

…A tak bolo. Tie ruže a fialky, čo Jerčín doniesol, ozdobili jej — rakvu.

Bez sĺz stál pri nej Jerčín na druhý deň. Prišli známi a s doktorom Radovým i jeho priateľ inžinier.

Jerčín sa rukoval s nimi.

„Pozde! Pozde!“ riekol zlomeným hlasom.