ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Láska — Neláska
Dve ruky blížence
na jednom tele

Jedna ťa z dverí vyprace
druhá lôžko stelie
Jedna ťa poláska
druhá poudiera
Jedna je holúbok
druhá dravé zviera
Jedna ti stavia prístrešie
druhá ti ho rúca
Jedna je k tebe prichladná
druhá prihorúca

Sprobuj ich zopnúť
ako v modlitbe
Zajedno vtedy obidve
navzájom prestanú sa rušiť

Ak jedna zaplače
druhá slzy suší
Ak jedna pohár preplní
druhá ho odleje
Ak jedna klesne v zúfaní
druhá dá nádeje
Ak jedna srdce poraní
druhá ho zahojí

Tak obe Láska — Neláska
neporazené v stálom súboji
zazvučia v zjednotenom dvojhlase
a svoje osobité farby
položia svojsky na spoločné plátno

Vodou i krvou
Medom i soľou
Sadzou i vápnom
maľujú
čiernu zem
biele snehy
nebo belasé

Ty ich už iba svojsky pomiešaj
a jedinečne sfarbi

Podobáme sa navzájom
Viem
Tak ako piesok
na kameň

Ty sa podobáš tvrdosťou
ktorou dorábaš chlieb
na jeho kôrku
Ja sa podobám mäkkosťou
ktorou tliem pod vráskami kôry
na chlebovú dreň

Tak sa navzájom podobáme
ako noc a deň
alebo ako vody
na prameň

V rovnakých peciach
rovnaký oheň horí —
myslíš si Každá voda
v príhodnom čase poslúži
rovnakým príslovím
najmä pokiaľ by išlo
o nepríhodný oheň
na streche Lenže
zakiaľ si na tom istom ohni
jeden prihrieva vodu
a druhý pečie chlieb
tretí aj od zvyšného uhlíka
podpáli strechu nad hlavou

Nerovnaký oheň horí
v rovnakých peciach
A my sa stále rovnako
stretávame v nerovnakom
Ty si chceš prihriať vodu
Ja si chcem upiecť chlieb
kým nad hlavou nám kikiríka
horiaca strecha

Budeme musieť hasiť
zbytočným príslovím
aj čo nás nepálilo

Zabili sme oheň
priveľkým polenom

Vietor nám teraz práši
chlebovou múkou
do očí Dúchaj —
hovorí matka
Ako si v peci zakúrila
taký chlieb upečieš
Bojíš sa že ti horúci peceň
prepáli chladný stôl?

Nedúchaj — vraví otec
Aký vietor si zasial
taký chlieb zožneš
Zabúdaš že obilná truhla
ukrýva pod vrchnákom dno?

Jar zdvíha veko
leto napĺňa vnútro
a jeseň náplň uzatvára

Zima však kutre pod vekom
vyjedá vnútro
dobýja sa k dnu
Nech do nej teda nenanosíš
iba na slamník

Dúchla som do popola v peci
ty do pliev v truhlici
Nad prepáleným stolom
vytierame si zrak

Založíš oheň
z mokrých triesok
Ja pri ňom z rozprášenej múky
zarobím chlebu na smútok

Nech sa nás spýta
kde sme boli
od leta do tohoto dňa
až zima nájde
pod slamníkom
vyčnievajúce letá dna

Sotva sa seno zdvihlo na ostrvy
už za ním vyliezajú otavy
Obilné zálohy sa zrazu trieštia
v podmínovaných zemiačiskách
na múroch kukuríc

A chlapci ako šarkany
lietajú teraz po strniskách
akoby podmietali
čo krok to zrnko
Oziminy sa po nich vzdúvajú
ako dievčenské sukne
ktoré sa pozabudli v jarinách
pripásať tesnou zásterkou
Už sa aj nesú
rozložitým poľom
akoby pod ne zadúchlo
z jesenných duniakov

Pod každým stohom sipí
povrieslo s remeňom
Odpásaný had
zašušťal v rajskej slame
Už sa však plazí
s vechťom pod polienka
a teplo huhle z pece do ucha

Teraz až prídu prvé mrazy
stačí ak vietor zadúcha
a bude detí
ako sadzí

Na motýle rozložené
predpoludnie pred búrkou
Skade blýska
stade hrmí
Nebo hrozí
prelomenou
hrboľatou
bakuľkou

Pýtame sa
odkiaľ pokiaľ
dokedy a
čo ešte
A v stohu sa
cepy lámu
na predanej
neveste

Na hrmenie rozložené
popoludnie za búrky
Z mokrej lúky
rastú drúky
Nebo čupí
v kukurici
nastoknuté
na šúľky

Susedky vešajú
po dvoroch bielizeň
ktorú si vyprali

Zamosúrilo sa
Komíny idú sem
Chumelí z postelí

Susedky kdeže ste
Sype sa čiernizeň
Aby vám neprischla

Dvere sa uzamkli
Do neprístupných stien
Oblokom slepnú sklá

Zakrátko čiernizeň
vypraná do biela
v slnku sa zaleskla

Bielizeň — myslíš si
Tebe sa to visí
Tebe je na svete hej

Na chvíľu zatúžiš
do biela vypraná
svietiť tam miesto nej

Stoh raži sa zvalil na stodolu
Vietor navial slamy do oka
Pár šarkanov vyletelo spolu
kam tetrovie pierko dotoká

Kopovitý oblak z potoka
smoklí doň že baránky ho kolú
Zhora tečie zdola podmoká

Pod odkvapom otvorili školu

My nie sme doma
a deti sa hrajú
So zaviazanými očami
vstupujú pod hrdzavý meč
do zlatej brány
na-ko-ho-to-slo-vo-
a jedno padne
Nedetsky odrátané
Je preč

— — —

Idú k vode
Kolo kolo mlynské
Plávajú
Za štyri rýnske
Ponárajú sa
Kolo sa nám polámalo
Potápajú sa
Mnoho škody narobilo
Vynárajú sa
Urobilo bác
a jedno na hladine chýba
Je preč

— — —

Zajačik v jamôčke sedí sám
Na dvore
Sedí sám
Na ulici
Úbožiatko čo je ti
V nemocnici
Mal si zostať zavretý
V komore?

Nad studňou mesiac ako sovie oko
Nazrela doňho nadol prehlboko
že pil a ona nalievala
Vraveli že je ona sama vinná
Namiesto vína mala mu dať syna
on pil že ona nalievala
Vraveli že on sám ju k vínu nútil
Sudom ju zapil po tom utonutí
že pil a ona nalievala
A kto vraj kráča nocou potúžený
stretáva tieň tej utopenej ženy
on pil a ona nalievala
Nosí vraj krčah čertvie čo je dnuká
a koho stretne tomu upiť núka
on pil a ona nalievala
A kto si chlipne zaraz je s ním amen
do rána stvrdne ako mlynský kameň
on pil a ona nalievala
Nad studňou mesiac ako sovie oko
Z vahadla zvisol pred necelým rokom
že pil a ona nalievala
Za mokrou štvrťou kdekomu sa marí
Že sa to k nemu tacká onen párik
on pil a ona nalievala

Piesok v poli Pieseň nad humnami
Jeseň spieva leto naopak
Dvojhlas vetra s pieskom v stohu slamy
Sykot strnísk stlmil hmlistý slák

Jeseň Pieseň piesku Tieseň v piesni
Vietor kliesni plesy borovíc
Lesy zhasli Spevný súmrak besní
v bledej plesni kukuričných štíc

Piesok v piesni v oku v slze v hlase
Sýty chlieb sa trúsi po stole
V jesienkovom sne a v popole
jasná jeseň siné stáda pasie

Popolí sa v piesku so sliepkami
v podpazuší sa jej liahne zmok
Tomu nesie plný náprstok
tomu sud a toho na dno jamy

— — —

Dravec zvetril srnu Zhasla v háji
v ktorom bolo dievča na hubách
Tlenie v plavom piesku Na okraji
sírnej studne z ktorej sŕkal vrah

Morava sa s mokrým nebom pári
Zľahla ako more k obzoru
Jeseň veští do kúdolov pary
že ho vietor s pieskom poorú

Večerí sa Slnko zapadá
Požiar schvátil opar olovnatý
Srieň postriebril tiene v záhradách
V inovatí tíchne nápev vňatí

vrznú dvere vrátka krákoria
v piesočnatej piesni Záhoria

I

Kráčame spolu obdobiami
Z jari do leta
Ovocie sa o nás triezvo vyjadrilo

Hlavy nám babie leto mámi
Hlasy posplieta
Opitý október smoklí za aprílom

Zlatokop vietor kutre v lístí
Barlou drevenou
počmáral údaje o plodnosti stromov

Pri prvom mraze zrazu zistím
Som ti bremenom
Osuheľ so srieňom sipí z hniezda hromov

II

Bremenom som si — tebou obťažkaná
V húštinách trpké plody sladnú mrazom
No výnos našich sadov býval sladký

Osamievame pospolu a razom
Vzájomnosť ako oslepnutá kaňa
tlčie sa potme bez úlovku domov
nevidiac prieseky a skratky

Na ťarchu sme si — sebou obťažkaní
Nosím ťa ako plot na ktorom visím
Vlečieš ma ako telo svojho kríža

Naďalej jeme zo spoločnej misy
Ďalej sa ponúkame z prázdnych dlaní
Robíš sa slepým a ja nevidomou

Nezvané večery sa k dverám blížia

III

Prvý hosť sedí medzi nami
Vzdorne si k nemu chlieb náš potisol
Neústupne ho núkam tvojím vínom

Druhý už dupe pod oknami
Vzájomnosť plače krv a potí soľ
Hľadáš sa v inej a ja zasa v inom

Chodia k nám hostia denne ako domov
Každý z nich ničí po svojom a plieni

Kým si bol slepým a ja nevidomou
vládnu nám nedôvera s podozrením

Tak obaja sme doma vyhnancami

IV

Tak obaja sme doma vyhnancami

Vrážame nemo do studených stien
pod strechou nad ktorou sa temne mračí
Iba kút nás tu kútu podáva

Akoby čakal až sa v toľkom klaní
nesvoje srdce s odcudzeným zrazí
a vrhne na nás nerozlučný tieň

V poslednej chvíli Už znel umieráčik
Nezvaným hosťom zhorkla potrava
Stiahli sa do škár v dlážke ako plazy

Poznove doma pospolu a sami
svietime do tmy ako pochodeň

V

Poznove doma pospolu a sami

Až teraz cítim kde ťa zabolím
Ty mojou bolesťou si chorý
Mňa úpal tvoj a teba chlad môj trasie

So všetkým delíme sa napoly
S chlebom i s medom S miestom S hodinami

A to čo bolo podobá sa dymu
nad ohňom ktorý znovu horí
a už nás kúpe v svojom novom jase

Ako keď v kukuričnom šúpolí
severák s mrazom zašuchorí
obnažiac zrelé zrná v pevnom klase
kde prečkávajú nevyhnutnú zimu

tak zrel náš vzťah Tak mocný po nečase
vedie nás rozdielnymi obdobiami
a dá nech ťarchy navzájom sa snímu