ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zašli sme
po neschodných panských lúkach
po stopách strateného dukátu
k starej záhati

Bývalo tu vraj vody
povyše úst
Za vojny v bezzubom dne
naveky uviazol záprah s pohoničom
ktorý si navrával
že po tenkom ľade
prepláva na druhý breh
Dnes voda ledva siaha
družstevným kačkám po zobák
No neutopí ani poveru
že ak dohodíš halierom na dno
o rok sa vrátiš o korunu bohatší

Koluje tu však na psom jazyku
dnes už skôr povesť
ako klebeta
o bielej panne ktorá noc čo noc
polieva prepasené lúky
bláznivým mliekom prespaniek

Pred časom ale práve klebeta
utopila tunajšie dievča
po tom čo si ho boli požičali
cezpoľní odkundesi
Poslednej vahadlovej studni v okolí
to otrávilo vodu
a záhať neskôr vyvrátila dno
hrdzavej prilby

Ustúpme aby mohol prejsť
pohrobok onej utopenej
lebo nám zatarasí poľnú cestu
nabitou sejačkou

Odkedy vraj ale poorali
tie polievané lúky
na každom klase nájdeš zlatú stopu
po neprepitom dukáte

A koluje tu aj pesnička
— ak si pán zaplať džbán
Takto sa majú veci
Aj s liečivým prameňom
na ktorý narazili naftári
skúšobným vrtom
na bývalom močiari
aj s nami

A povráva sa —
ale musím ťa upozorniť
Ak si pán — zaplať
hoci aj utrateným dukátom
Ďalej však nezájdi

Našiel by si iba ucho
po spievajúcom džbánku
a možno zažltnutý črep
pod mliečnym srieňom

Iba dubový korienok
ale nezmar
podhlodal sa popod povrchný koreň jedle
k jej podzemnému prameňu
A upíjal

Čížik si spieva na vrchole
Hniezdo pod ním
doposiaľ smäd hýbe od koreňov
riedkym drevom
a najhustejšie konáre
pomaly zdola schnú

Nastali letné lejaky
Zhlboka zahrmelo
Nad hniezdom čížika
varovne zaškriekala sojka

Prekročil si jedľový vývrat
s padnutým hniezdom Zablúdila som
v dokorán obnažených koreňoch
Čížičie krídelká sa trepocú
za stuhou na širáku hájnika

Mohli sme dovysoka snívať
v hlboko pokorenej korune
Ale aj sny sa zanovito
držali osve
každý svojho
Môj možno čížika
tvoj azda sojky
Tvoj spieval vo vrchovci jedle
môj škriekal na dubovom konári
Ich nápev nikdy nesplynul

Doposiaľ snívam s čížikom
Doteraz sojka škrieka
nad snívajúcou hlavou
Neuletíš
Neuletíš
Nesnívaj

A odrazu je ticho
pri našom stole
Ozvena škriepky krúži
nad nami ako výr
striehne na každé slovo
A už ho driape
Lieta srsť Klbčíme sa
o vrabčie pierko
kto z koho Za stolom
prestretým k večeri
na ktorom pustnú medzi nami
polia rybník i vinohrad
Nadchádza zratúvanie strát

Zrazu sa ako na omak
posúva po obruse tvoja dlaň
Akoby si von oknom proboval
či ešte vnútri prší
Moja dlaň zasa naopak
sunie sa ponad tvoju k zápalkám
zaváha zastane a klesá
už-už z nej aspoň kvapne
Vtom tvoja dlaň sa zovrie v päsť
a cúvne k prázdnej šálke
A moje prsty nato ako blesk
uchopia spasiteľné zápalky
a zapaľujú vyhasnutý plameň
pod večerným čajníkom

Tvoja ruka sa v okamihu
utiahla pod stôl Bojí sa
Že bude musieť za mňa
do ohňa
na vlastné kolená? Vstávam o tichu
ako o barlách Vykričaná
nie ako ulica — ale ktovie
kráčajúc o vriacej vode k stolu
pálim si pre teba prsty
Ale obarím
iba čajové lístky
do seba zvinuté ako ty
ako ticho ako ti
ako ti povedať ako čo
Letím sa zahasiť
do chladnej postele

Nepoviem čo si myslím
A ty mlčíš
ako by si chcel za mňa vykričať
aj čo som nemyslela

Keby sa tvoja päsť rozvinula
ako ten obarený lístok
okolo mojej pariacej sa šálky
mohla by moja dlaň byť obväzom
a ovinúť ti popálené prsty
Ale ty mlčíš
usrkávaš čaj
a darmo obe šálky natŕčajú ušká
nič medzi nami nič
ani nešuchne
Keby sa keby sa tak tvoja dlaň
Ale je neskoro Musí
na kolená Do rána
prosím Vstaň

Pod oknom uháňajú hasiči
V noci zhorel stoh slamy

Nevedia že aj v našej kuchyni
zostal stáť sporák
v ktorom ešte horí

Môžeš na oheň vodu postaviť
Namiesto toho aby zhasol
uvarí pri slamenom plameni
horúci ranný čaj

Pochváľme ruky starých matiek
zopnuté v lone
na chlebovej kôrke
Chváli ich kadejaká drobnosť
ktorej sa kedy dotkli

Pole si naším chlebom spomína
na ich pot slzy kolená
Vďačí im oberkovou kôrkou
za každú dávnu poklonu

Je večer Posteľ pokľakla
príbuzná na okamih takým vzdialeným
korábom púšte
aby sa mohli uložiť
Driemoty však už odišli
a spánok neprichádza
Ponechané napospas
biblickej tme
prepadnuté osamotenosťou
v hučiacom spoločenstve spomienok
peši a bez haliera
(z vreckového od nás nenasporia
ani na lístok do očistca)
čoraz viac prihrbené
pod noškou ktorá cudzo oťažieva

ako v nej pribúda
rokov i udalostí
tvárou čím bližšie k zemi
aby v nich mohla vyobraziť hĺbku
i priebeh svojich najjemnejších vrások
na vlastných nohách opierajúc sa
s ďalekozrakou jasnozrivosťou
iba o srdce
vydávajú sa nekonečnou nocou
poľom i púšťou
morom i požiarom
peklom i rajom
na cestu domov

Postoja na každom rázcestí
Posedia pri medzníkoch
akoby stále za sebou
o kúsok zaostávali
Musia sa preto počkať
aby si neušli
a tak pri každom zastavení
odložia jednu z ťažôb
na miesto kde im udrie do očí
aby sa potom podľa nej
spoznali na spiatočnej ceste

Kráčajú teraz vzpriamenejšie
a čoraz rýchlejšie
oproti dedkovi
ktorý sa im náhli
navidomoči mladnúc v ústrety

Ešte sa im my ako malí
motáme chvíľu pod nohami
a ťaháme ich za sukňu
Zakrátko však už sklonia hlavu
pod veniec z rozmarínu
tratia nás z obzoru
a odrazu sa ľahko rozbehnú
chodníčkom húsat
domov za mamou

Ráno ich upodozrievame
že vravia z cesty
Sú ale práve na ceste
a prídu medzi nás
Ibaže musíme chvíľu vydržať
kým si nás kade-tade roztratených
po jednom nepozvolávajú
Inak si niekde niečo zabudnú
a do noci sa potom celá nesvoja
po kúsku musia hľadať
aby zas boli pokope

Než im nadíde zima všetkých zím
zatúžia zájsť si ešte do hory
Porátať rozbehnuté kuriatka
pomeriť satana s holubinkou
nájsť aspoň jediný rýdzik
v pichľavej hrdzi pod nohami
kým sa im náručie nenaplní
líštičkami na dobrú noc

Po troche sa nám začnú strácať
pri každom prerušení
Rozumejú si stále viacej
s rodinnou nemluvniat
a nemých tvárí

Raz sa zabudnú v polovici slova
na onej lávke cez potok
kde v detstve rátavali bdelé ovečky
a musíme ich previesť za ruku
aby nám nezaspali

A potom jednej noci
keď sa nám tuho sníva s dažďom
odrazu hodiny sa zastavia
a dávno maľovaný dedkov tanier
opatrovaný od výbavy
obráti sa nám ornamentom k stene

A nemusíme veriť v znamenia
Aj tak nás na úsvite prebudí
gáganie divých husí
ktoré už tiahnu na polnočnú stranu
do svojich hniezdisk
a nesú marec na krídlach

Nájdeme ešte staré matky v záhrade
zhrabúvať vlaňajšie lístie
Potom sa ticho poberú
do našich spomienok
a do rozprávok vnúčat

— — —

Pochváľme staré matičky
v driemotách nad večernou kôrkou
Chváli ich každá veľká vec
ktorej sa po nich dotkneme

Otec je v nebi —
vravia mi
a popúšťajú truhlu
do jamy Amen

Pár rozdielnych chlapov
s uvzatou súdržnosťou
akoby im šlo o život
zahadzuje otvorené nebo
hrudami ťažkej hliny

Duní to vo mne
ako ďaleké zahrmenie
z práve zrodenej liahne
budúcich bleskov

Pár nepodobných žien
s uvzatou rozdielnosťou v čiernom
narieka podobne do zeme
akoby išlo o viac
ako o smrť

Nerozumiem
Skôr cítim
Ide o menej

Cítim chlad
Tlačí a oziabe ma
v zaoblačených topánkach
zakiaľ pomaly vrastám
do nebohliny
pod nohami

Keď sa napokon odtŕham
bolí to ako pretrhnutie nervu

Predčasne potom krvácam
z nezakorenených vlásočníc
Ukladá ma to privčas
do dospelej postele
v ktorej sa mi detsky
a neveriaco
sníva so zemou v nebi

Potom spím Bez snov
ako nebohá Hlboko
ako v hrobe

— — —

Odvtedy zdvíham zrak
od neba na podošvách
pozerám k zemi
a cliviem Zem!

Ako si vysoko
a vo všetkom očividne
nado mnou
Ako nedosiahnuteľne
ma prevyšuješ Rukolapná
aj najútlejším steblom trávy
ktoré mi nedočiahne ani po členky
si ma už dávno presiahla

Neuživí ma toto nebo
kde by aj živý so živou
vydali iba mŕtveho
Nedostane ma Poznám:
otec mi v ňom stlel
Detstvo mám pod ním zahádzané
Doteraz lapám po dychu

Nevravím o oblohe
kde mračno s oblakom
porodia aspoň búrku
do ktorej môžem ak chcem vyjsť
počúvať dívať sa či zmoknúť

Myslím na nebo
ktoré sa borí podo mnou
vždy keď naľahko vykročím

Ktoré ma neunesie
Uniká a uhýba
Sáče ma ťažko k zemi
keď sa chcem oň oprieť
Ak si naň siahnem
hmatám do prázdna

Teba zem
teba
v ktorej aj mŕtva voda
s neživým pieskom
splodili všetko živé so živým
teba chcem poznať

Stúpať po tebe
Nabrať ťa do hrstí
Ohmatať a prežuť
Zapustiť korene
do hlbokej tmy
kde sebou oplodnená
sama seba zo seba
naveky vydávaš a rodíš

Do tejto zeme
nie do nebeských priepadlísk
Do tejto nebaplnej hliny
potom na
prosím
zasaďte

Dostať sa do básne
ako kôstka do čerešne

Učušať sa v nej
ako v lone

Zapotiť sa v nej
ako vo vlastnej koži

Uchovať sa v nej
ako v hrobe

Slová Slová Slová

Choď báseň choď
zájdi si k starej vŕbe
Pošepkaj sa bútľavému kmeňu
Aby nik nepočul

že je básnik
nahý

Slová Slová Slová
Všetko čo máme na sebe
Nič viac
Nič menej