ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Anno Domini 1833 v Liptovskom Sv. Mikuláši.)

Tetka Aurelia z Viedne prežívala slávnostnú chvíľu svojho života.

Jej dielom je, že Zuzka Levková, bratova dcéra, spraví partiu, o ktorej bude rozprávať celé mestečko v Hornom Uhorsku.

Sadla si pozorne na kanapu, ponaprávala širokú sukňu; nad ohromnou kanapou viselo zrkadlo. Nevidí sa v ňom, ale my ju vidíme: na hlave vrkoč pekne skrútený — nie div, veď ho robili vo Viedni! — pripnutý veľkým hrebeňom; dnes si vzala ten, čo len na výročité sviatky nosieva, zo šildpatu. I lokne má z hodvábu. Veľká novota! Len čo povedia Mikulášianky na to? Zo surového farbeného hodvábu, skrútené vo dvoch virštliach, visely na čele okolo hlavy priviazané stužkou; na hlave parádny čepiec z čipák.

Nebola to pekná móda, ale komótna. Každá ženská si mohla vybrať v sklepe také lokne, čo jej k vlasom pristaly, a bola hneď učesaná…

Čože, mladým dievčaťom bolo vždy ľahko: spravily si hladký pútec, za ušami „lokne túžby“, a už boly pekné. Ale tetka Aurelia mala blízko päťdesiat — vtedy je už väčší kumšt byť peknou!

Vytiahla vreckový ručníček. Príjemne zaváňal kolínskou vodou.

Tetka Aurelia bola vzorom poriadnej panej: z bielizne vyvoniavaly listy ruží, lavenduly a rezedky. V zime nosila muf taký veľký, že by sa dnes malé teľa spratalo doň, a ona bola prvá, čo doniesla z Viedne „boa“. Nepredarmo bola majetná vdova po nebohom Hutschenreitrovi — mala i pekné ihly do ručníkov, retiazky okolo hrdla a ťažké zlaté náramnice.

I hodinky nosila.

Pravda, len na parádu. Nikdy sa na ne nepodívala, visely na zlatej retiazke, vopchaté do opaska ťažkých hodvábnych šiat.

Doma vo Viedni ste ju mali vidieť, aké parádné mešteky na peniaze mala v stolíku! Vyšívané perlami všelijakých farieb, na jednom venčeky, na druhom kvety, na treťom psíček — všetko z perličiek…

Tetka Aurelia si pokojne vzdychla, keď si pomyslela na to, čo jej poručil všetko nebohý Hutschenreiter — ten, čo robil najlepšie medovníky vo Viedni a čo si pred dávnym časom ju, malú Slovenku z Mikuláša, vzal za ženu. Jej sa podarilo, ona spravila partiu povestnú!

Lenže čo, keď to všetko má len doživotne, po jej smrti to dostane mužovho bratov syn, a ona nemôže poručiť bratovi Levkovi, čo má kopu detí…

Aké šťastie pre Zuzanku, že bola minulej zimy u nej vo Viedni, keď tetku Aureliu tak trápila reuma. Zakrúcala jej nohu do mačacej srsti a dávala jej kvapky mariacelské.

Slovom, veľmi dobre ju opatrovala.

Tam ju vtedy videl pán Brettschneider, sekretár u kniežaťa Fürstenberga, prvého magnáta v Rakúsku.

Čože, Hutschenreiter bol len pernikár, ale Franz Brettschneider je miláčkom kniežaťa a sám žije ako knieža.

Budeže to život pre Zuzku Levkovú z Mikuláša!

A tetka Aurelia zas spokojne vzdychla a utrela si tvár jemným ručníčkom.

Čakaly u Levkov panie z mesta „na olevrant“.

Dnes sa im oznámi veľká udalosť, a už o krátky čas pôjde Zuzanka s tetkou nazad do Viedne „v ústrety šťastiu“, ako slávnostne vravievala Aurelia.

Rodičia sú — no, dívajteže sa! — nie veľmi za to zaujatí. Ale Zuzka je najstaršia zpomedzi deviatich detí — a hlavná vec, že Franca tak veľmi rada vidí…

Vypisujú si. Kupec Krkoš, čo má poštu, rozpráva každému, kto chce počuť, že každou poštou ide list do Viedne a príde list z Viedne pre Zuzanku Levkovie — veď je to už len veľká láska!

A prichodily panie jedna za druhou. Už dávno vedely, čo je vo veci, dnes prišly len kuknúť vzorky, z akého dreva dostane Zuzanka náradie.

Hja, v tie časy to bolo ešte nie tak, ako dnes; vtedy si zasnúbení spolu vybrali drevo, presvedčili sa, či je solídne, suché, či dosť odležané. Dnes idú spolu do niektorého obchodu a vyberú hotové náradie — len aby čím viacej „ukázalo“ a bolo čím lacnejšie…

Tetka Aurelia chcela, aby náradie bolo solídne a jednoduché. Materiál vybrala najlepší; furnír bol pekne žilovatý, stužkovaný, intarzie poriadna ručná robota. Šaty a bielizeň tiež tak. Museli dlho vytrvať, ľudia držali na kvalitu.

Panie sa vítaly. Tá príjemná úctivosť, „sedátnosť“, to „bečelovanie“ slovenské prekvitalo v tie časy. Uctili sa; ľudia boli odkázaní jeden na druhého, znali sa od detinstva…

Boly tam spolu manželky honoraciorov: pani farárka, pani rechtorka, potom apatekárka, žena chirurgova — bolo ich päť-šesť spolu.

Okolo okrúhleho stola s peknou mahagonovou platňou sedely pri slávnostne prikrytom stole. V súsednej izbe bolo mnoho kvetavého mušelínu — tam sedely a džavotaly Línka, Hermínka, Marienka, Žofika, priateľky Zuzankine.

Matka Zuzankina bola z majetného domu. To bolo badať.

Náradie masívné, na stole šálky, tácne, všetko z porcelánu, ružové venčeky, najkrajší kus: strieborná cukornica, na nej ležiaci lev…

Na stole voskové sviečky; lampa bola ešte veľká zriedkavosť. Pri okne „sekretár“ s platňou na písanie, čo sa dala spustiť, aby miesta nezaujala. A v sekretári mnoho všelijakých, i tajných skríň — v ňom písma a denníky. Veď denník písalo vtedy každé dievča, každý mládenec…

A — ó, najvyššia pýcha pani Levkovej, čo zdedila po bohatej matke — sklená kasňa, servanta. Tam boly veci, na ktoré sa s úctou a láskou dívala celá rodina: maľované šálky s nápisom: „Z lásky!“ „Z priateľstva!“ Brúsené poháriky, tenké strieborné veci, vázničky, na nich labuť pod smutnou vŕbou, delfíny, venčeky — samé pamiatky matky, starej matky, vnučky.

Tam sa skvel i vejár, čo poslal snúbenec Zuzanke; na slonovej kosti maľovaná idyla: domček, ruže, člnok na vode, v ňom koketný mladý párik… Zuzanka nemala ani tušenia, aký skvostný dar dostala…

Popri ňom pamätník Zuzankin, dózničky všelijaké, „Zur Erinnerung an Karlsbad 1830“, maľované karty, gratulácie…

Pri stole sedely panie, chválily kávičku, aká výborná a aká zriedkavosť! Taká nádhera! V changeantovom hodvábe, v gingane, v gros de Naples sedely a úctive počúvaly, obzeraly, prezeraly — skoro celkom tak, ako i dnes ich pravnučky robia.

Dlážky biele, na rajbanie, záclony na oknách tmavo-zelené, medzi oknami malé, špicaté kasničky; v jednej Levková opatrovala čaj, cukor, čokoládu, v druhej kasničke pamuk, hodvábiky a vzorky na vyšívanie.

Za touto parádnou izbou mali ešte malú izbu, tam obedúvala rodina.

V tej zabávaly sa mladé dievčatá. Malý stolíček pri obloku — tam si šila Zuzanka výbavu, tam stál jej košíček s niťami, belasý papier s ihlami, a malé hviezdičky z lakovaného dreva, na ktoré sa hodváby svíjaly, náprstky, nožničky, v kvetníku kvety staromódné…

A z toho stolíka Zuzanka vytiahla silhuetu svojho snúbenca. Dievčatá zhíkly.

Pekný profil, len ústa nemužské, primäkké, a brada neprezradzovala energie.

„Pekný je!“ vravela Žofika, ale myslela v sebe: „Niečo sa mi na ňom nepáči; len neviem, čo…“ A bola rada, že sa nemusí vydať tak ďaleko, ale zostane v Mikuláši, a jej Jožko sa jej predsa lepšie páči, ako elegantný Franc.

Dievčatá vyšly do záhrady.

Bolo krásne, ticho v septembrový večer. Ó, kde sú ľalie, ruže, klinčeky? Kde sú konvalinky a bazička?… Tušenie skorého lúčenia ich naplňovalo sladkou melanchóliou: dievčatá sa chytily za ruky, tak kráčaly cez záhradku — a dívaly sa jedna druhej do očú…

Zuzanka bola najväčšia z nich, kráčala ako na ružovom obláčku — veď ju tak miluje Franc…

Bola najväčšia medzi nimi a mala pohyby tej nežnej krásy, ako labuť na vode; nepredarmo ich toľko maľovali a kreslili v tú dobu.

Zuzanka nemala ani tušenia o divnom osude, ktorý ju očakáva, ani najmenšej predtuchy, predsa, keď sa podívala na kraj, v ktorom vyrástla a ktorý navždy má opustiť, zabolelo ju srdce.

„Ó, Tatry, ó, Poludnica, zanechávam vás, opustím vás! Ó, to povetrie podtatránské, tuhé a predsa sladké, vôňa svrčín a temných smrekov, ako vás zabudnem?! Ako mi to padne, že po nemecky budem hovoriť — je to možné?! Ó, Franc…“

Chúďa Zuzanka nevedela nič o budúcnosti, nevedela, ako veľmi sa ponáša na labuť pod smutnou vŕbou…

Mamičky zavolajú na dcéry — už boly vystrojené na odchod. Každá mala pekný, velikánsky hodvabný ručník na sebe, ktorý vydržal na celý život. Hodváby sa jagaly pri svetle sviec v záhadných tôňach, boly pripnuté napredku zlatými ihlicami. Hja, na to držaly naše praprastaré matere!

Pani apatekárka držala i dáždnik v ruke; ohromnú mašinu z bavlny, na spodku s mosadzným špicom, a stojan ťažký, masívny z kostíc — taký veľký, že celá rodina mala miesto pod ním…