ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po uliciach viedenských vial vietor s Kahlenbergu.

Bolo v novembri.

Príroda bola zunovaná, ľahla si spať, ustaté bolo všetko — len Zuzanka Levkovie nie.

Cítila sa ako vo sne.

Už dva týždne bola u tetky vo Viedni, a dnes o dvanástej mala s Francom sobáš pri dvoch svedkoch. Aká bola pyšná a šťastná!

Sám knieža im bol za svedka. Aké ohromné vyznačenie!

Ba či bolo šťastnejšieho stvorenia na svete, ako je ona? Veď je to ako v nejakej povesti! Bude bývať v paláci Fürstenbergovskom a v lete v zámku Schönbichl pri Dunaji. Tam sú hory, ako v Tatrách, a všade bude s Francom…

Aký bol krásny dnes pri sobáši, s vysokým golierom, sivé nohavice, belasý frak so zlatými gombičkami a sivý cylinder.

Ešte teraz cíti jeho mäkké fúziky na svojej tvári. Ó, ako vie bozkávať! A mráz ju prejde pri myšlienke, že tam neďaleko v niektorej izbe shovára sa s kniežaťom.

Konečne je po slávnostnej večeri, už i tetka Aurelia odišla. Len škoda, že rodičia neboli prítomní. Ale ďaleká, obťažná cesta, slabá matka, mnoho detí — nie, nebolo to možné…

Zuzanka stála pri okne izby a dívala sa do tmavej noci. Ešte nemala vlastného bytu, ani náradie nebolo hotové; ale Franc tak súril svadbu a Zuzanka tak ľahko privolila.

Len trošku clivo jej bolo v neznámom paláci, v tom skvoste a nezvyklej nádhere.

Čo ona rozumela, že kamín z červeného mramora je čudesné dielo talianskeho majstra! Ani veneciánsky luster nevedela oceniť, celá presladená krása salóna z doby rokoko, ktorá by ju inokedy bola zabávala, jej teraz bola až nepríjemná. A tá hladká, lesklá dlážka! Škoda, že prvý čas manželstva musí stráviť tu, a nie vo vlastnom byte, vo vlastnej obstanovke…

Ešte vždy bola v svadobných šatách, venčeky myrty spájaly závoj, v ohromných zrkadlách sa videla toľko ráz, že jej to bolo až nepríjemné.

Popri salóne menšia izba, posteľ v podobe veľkej mušle, všade ružový hodváb, na vysokých oknách pospúšťané záclony, pred posteľou koberec z kože bieleho medveďa, v izbe príjemné teplo.

Zuzanka stiahla závoj panenský užšie okolo pliec. Len kde zostáva tak dlho Franc?

Túžba a bázeň, láska a haneblivosť bojovaly v nej, a ten prirodzený cit opustenosti sa vzmáhal v jej duši.

Ako dobre sa pamätá na ten deň, keď prvý raz prišla platiť bytné do kancelárie kniežacej; tetka ju poslala.

Ako vzplanuly oči Franca! Ani nezbadala, že knieža stál tiež na palici opretý na prahu druhej izby.

Razom i teraz Zuzanka v úžase vidí. Biele a zlaté dvere na salóne sa tichučko otvorily a v nich stál — tak ako vtedy — knieža Fürstenberg.

Vyžitý, nepríjemný, s tým mrzkým plameňom v očiach, ktorý jej bol odjakživa desný — s tým pohľadom, ktorý bol nepríjemnejší, ako keby ju bol bičom šľahol.

Zuzanka spravila krok nazad.

Fürstenberg sa len usmieval.

Dievčaťu sa to všetko zdalo, ako bláznivý sen.

Čo to znamená?

Kde je jej muž? Prečo táto nočná návšteva? Aká to neslýchaná drzosť?

„Franc!“ zavolala inštinktívne a položila ruku na červenú mušľu, čo predstavovala posteľ.

On sa tuhšie oprel na palicu z ebenového dreva. Črta neslýchanej irónie preletela mu tvárou.

„Moja pekná pani“, vravel a chytil jej ruku ako do šraubštoku, „majte trpelivosť a uspokojte sa s mojou spoločnosťou…“

A razom, ako v blesku, pochopilo toto nezkúsené dievča všetko: palác, veľkú milosť kniežaťa, Francovo divné chovanie…

Nezamdlela.

Nie. Dcéra hôr sa nepoddala.

Strhla závoj, zahodila si biely ručník, ktorý položil niekto na zrkadlo, a ako biely oblak letela po lesklom parkete, zahodila za sebou biele dvere, preletela širokými schodmi… Len preč, preč!

*

Ty, ctený čitateľ, odložíš rozprávku. Strašne nepravdepodobná historia — také veci sa nestávajú…

A ja ti vravím: A ak sa predsa staly?!