ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško Oprata stúpal pomaly krok za krokom hore tými stoosemdesiatimi schodmi, ktoré viedli do zámku. Pomaly, veru hej, veď mal na žrdi zavesené dve krhly naplnené vodou — na kúpeľ pre osvícenú pani.

Chudák Miško Oprata — každý deň vláčil túto vodu; dolu skákal ľahko, ale hore! Kým len povyťahoval tú vodu zo studne! Bola to čudná voda; v zime nikdy nezamrzla, vždy rovnako čistá a chladná, ozaj ako krištáľ… a denne sa v nej kúpala osvícená pani — hádam od toho bola taká pekná, svieža a prísna… Hja, nešťastie ju nespravilo mäkšou, ale tvrdšou… Už osem rokov bola vdovou. Jej čierny šlep^[1] šušťal po zámockých schodoch, a keď sa Mišo s ňou zišiel, ledva sa spamätal, už bola preč. Slúžky v komore, keď najlepšie trkotali o frajeroch, alebo si vyspevovali pri priadkach, razom zamĺkli: vo dverách stála pani Borbála — prísna a nahnevaná — dievčatá od strachu skoro zo stoličiek popadali… A noc po noc blúdila po komnatách, alebo stála za mesačných nocí v altáne a cez ďalekohľad sa dlho dívala na mesačné nebo.

Dievky sa jej báli a mužskí tiež. Vlastne nevedeli ani prečo? Veď nikomu neublížila, krivdu nikomu nespravila. Bože, ona bola pani osvícená, a tí ostatní len poddaní. Ale inde na Považí mali ľudia oveľa horší, ťažší život ako tu u Madunických, a predsa, predsa… Či preto, že mala vlasy čierne ako búrka v noci, a oči zelené ako voda v studni, a veľmi, veľmi bielu tvár?

Alebo preto, že bola taká tenká, a od smrti pána osvíceného nosila vždy len čierne šaty a okolo hrdla dlhý biely závoj? Alebo to robili ústa pani Borbály — tie veľmi červené ústa s krutými malými ostrými zubmi? Nikto vlastne nevedel povedať, prečo sa tak boja pani osvícenej — len to všetci cítili. V altáne mala netopiere. Chceli ich odohnať — nedovolila. Hanka, slúžka, na vlastné oči videla, že ten jeden netopier priletel, keď ho volala dákym divným piskotom…

Ale Miško Oprata nemyslel na tieto babské reči. Pomaly stúpal hore zámockými schodmi a dával pozor, aby mu ani kvapka vody nevyšplechla — veď vaňa musí byť celkom naplnená — škoda každej kvapky! Aj hore na zámku majú síce studňu, aj pijú z nej vodu, ale kdeže sa tá dá porovnať s tou dolnou studňou.

,Len čo sa toľko kúpe tá naša pani?‘ rozmýšľal šuhaj. ,Nikdy nič nerobí, taká je čistá ako ten biely holub na streche, a predsa sa len ustavične mága.‘ Mišovi dobre slúžila robota; čím viacej pracoval, tým viac rástol a vari od toho nosenia vody mal také široké plecia, také silné ramená… Pot mu v malých kvapkách vysadol na čelo a plavé vlasy také husté, že sa hrebeň lámal na nich, zdali sa mokré, košeľu mal rozopätú, remenný opasok stiahnutý na tenkom drieku, hlavu sklonenú, kráčal hore do zámku.

Konečne došiel. Cez bočné schodíky sa vydriapal do malej izby, kde ho už čakala Hanka. — Nože chytro, Mišo, pani sa už tri razy pýtali, či je kúpeľ už hotový… — A Hanka, ružová ako zakvitnutá jabloň, malá, okrúhla, starala sa okolo kúpeľa.

Mišo si utieral čelo. Povyťahoval sa, ramená rozprestieral. Vysoký, krásne urastený mladý chlap. Zatiaľ Hanka chystala vodu. Naliala do nej jazmínového olejčeka a odvar z lipových listov — celá hora voňala v malej kúpeľnej izbičke.

Miško s úľubou dýchal vôňu rannej hory. — Na môj pravdu, tu by som sa i ja raz nedbal vykúpať.

Za záclonou stála pani Borbála. Nezbadali ju. Jej zelené, čierno prámované oči so začudovaním hľadeli naňho, nozdry na tenkom nose sa ľahko striasli. — To ty nosíš tú vodu? — pýtala sa. Celkom zbytočná otázka, veď ho videla, aký je spotený. Košeľa sa mu lepila na silných mladých prsiach, vyhrnuté rukávy ukazovali silné mladé ramená. — Áno, ich milosť! — vravel šuhaj bez strachu tým hlbokým mäkkým hlasom, do ktorého sa i Hanka od začiatku zaľúbila — lenže nevedela o tom.

Jej milosť zdvihla k nemu oči, lebo hoci bola vysoká, Miško Oprata ju predsa prerástol o hlavu. A teraz Miško sklopil zrak, lebo zelené oči sa akosi čudne, nepochopiteľne dívali na neho. Miško mal ten pocit: ,Čo sú to za čudné oči, čo sú to za čudné oči?‘

Kývla rukou a už aj zmizol. Hanka pripravovala plachtu, krútila sa okolo panej, kým sa tá zamyslene dívala cez maličké, okrúhle okienko do diaľky na rovinu, ktorá ležala hlboko pod zámkom — na utešenú považskú dolinu. Ďaleko dolu zelenel sa Váh, horúce augustové silné povetrie sa miešalo s vôňou lipových listov a jazmínu z kúpeľa pani osvícenej.

Od tohto dňa sa v Mišovom živote všeličo zmenilo.

Ráno nosil vodu na kúpeľ, popoludní musel pomáhať ich milosti do sedla a večer vynášal ďalekohľad do altánu. Nikdy sa naňho neobzrela, zelené oči s čiernym prámovaním boli odvrátené. Ale Hanka bola predsa nespokojná. — Mišo, — vravievala, — veď sa hanbi za svoju prácu! Iní pracujú po poliach tak, ako sa patrí, len ty sa ustavične moceš v zámku! Veď popros starého Lechtúňa, aby ti dal nejakú inú prácu. Veď hľa, vidíš, večne nebudeme tu, ak sa máme zobrať, musíme niekde bývať, a nie vždy i ja i ty hore v zámku… — Starý Lechtúň sa spýtal panej, pani nedovolila. — Má na ženbu času dosť, a Hana tiež. — A vec bola odbavená. Hanka plakala v belaso-kockovaných perinách — ich milosť nedovolí, aby sa zobrali, už je po svadbe na jeseň… Hja, poddaný sa vtedy smie ženiť, vydávať, keď to panstvo dovolí — ináč nie… Voda krištáľová, studená tiekla do vane. Hankine slzy tiež. Nepomohlo nič. Pani Borbála v čiernych šatách, s bielym závojom okolo hrdla dívala sa cez okrúhle okienko a hlboko o niečom rozmýšľala.

— Hanka, zajtra pôjdeš na jahody, kúpeľ si spravím sama… — vravela pomaly, kým si spúšťala šaty.

Na druhý deň bolo všetko tak ako inokedy, pre celý zámok — len pre Miša nie.

Hanky nebolo. V malej kúpeľničke nebolo nikoho. Mišo stál nerozhodne pri dverách — teraz čo? Chlapcove svetlé oči boli čudne nepokojné — ako keby tušili nejaké nebezpečenstvo… Pani Borbála odtiahla záclonu. Bez najmenšieho rozčúlenia mu kázala, aby jej vyzul črievičky, stiahol pančuchy… Mišo robil, ako mu kázala, ale ruky sa mu pritom triasli, tie tvrdé, vypracované ruky, kým sa ona zamyslene dívala na jeho sklonenú hlavu. A Mišo — snívalo sa mu to len, a či čo? Ako keby bol cítil ľahké pohladkanie na hustých, zaprášených plavých vlasoch…