ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvom pánom slúžiť je ťažká vec. Ale dvom paniam ešte ťažšie! Hanka každý deň plakala do belaso kockovaných perín, pani Borbála zas mala ráno pokrčené čipkové vankúše.

Ani ďalekohľad ju nezaujímal, a netopier darmo čakal na známy piskot. Bez pokoja kráčala cez rad izieb, dívala sa na ďalekú považskú dolinu pod svojimi nohami. Teraz už ani chladná voda z dolnej studne nepomáhala, jej nepokoj rástol zo dňa na deň. Nervy, povedali by dnes lekári; vtedy nevraveli nič, ale jej milosť pila ráno-večer odvarok z kadejakých zeliniek, denne jazdila po horách, po dolách — pekná mladá vdova vydať sa nechcela, nemohla, ak nechcela stratiť vdovské právo na celý ohromný majetok po mužovi. Pani Borbála celý deň nemala čo robiť, slúžky sa rozpŕchli, keď ju zďaleka videli, hostí neprijímala, všetko ju nudilo, hnevalo. Len keď počula Mišov krok a cvengot cínových krhiel, skrčila čipkový ručníček a triasli sa jej ruky. Hanka už nebola ružová. Hanka bola ako odkvitnutý strom. Dobre ona rozumela paniu, dobre ona videla, že Mišo sa len na záclonu díva, keď donesie vodu do kúpeľa… chudera Hanka!

A jej milosť deň po deň sedela v altáne, a Mišo musel držať zlatý parazol nad jej hlavou. Nebol zo zlata, ale brokát na ňom bol pretkávaný tak husto, že vyzeral ako zo zlata. Také niečo nemal ešte nikto. Jej milosť sedávala celé hodiny pod ním a dívala sa do ďalekej považskej doliny. Zlatý parazol hádzal zlatú tôňu na veľmi bielu tvár pani Borbály, zelené oči ožili a biela tvár vyzerala, akoby ju slniečko bozkávalo celý deň. I kruté malé zúbky sa zdali krotkejšími — celá žena rozkvitla pod zlatým parazolom, keď jej ho držal nad hlavou Mišo.

A večer, keď zmizol parazol a keď zmizla zlatá tôňa spolu s Mišom, zmizla i dobrá vôľa jej milosti.

Zato dolu, v čeľadnom dome, pri múre v záhradke nariekala Hanka a robila Mišovi výčitky: — Už ma neľúbiš! Veď ja dobre viem… — ale Mišo jej položil ruku na ústa a Hanka zatíchla.

Nebol šťastný, chudák Mišo — lebo dvom paniam slúžiť je ešte ťažšie ako dvom pánom…

Bolo po daždi. Pani Borbála poslala Hanku na huby — teraz vždy častejšie posielala Hanku preč, keď sa blížil čas kúpeľa. Hanka šla a ako zbierala huby, tak ich kropila slzami… — Ó bože, ten môj Mišo! — ale ďalej nevravela. Ani sama si to nechcela priznať.

V malej izbičke zasa voňal jazmín a lipový kvet, — voda chladná, priezračná sa liala do vane — pani Borbála rozkázala Mišovi: — Zostaň tu! — a Mišo musel vyzliekať paniu, ktorá potom v tenučičkej tenkej priezračnej košeli stúpala do vane…

Zelené, čierno prámované oči boli pritom také chladné ako tá voda krištáľová. V krištáľových perličkách utekala voda po krásnom mladom tele a Miško Oprata držal s trasúcimi rukami plachtu… Ani sa neobzrela naňho, ani zrak nezdvihla, keď jej podával plachtu — keď jej utieral krásne, biele, okrúhle plecia…

A potom sa stalo to nešťastie, ktoré tušila Hanka. Mišo mal v noci stráž pred dverami jej milosti — a Miša pred dvermi nebolo — ale Mišo zmizol v izbe pani Borbály.

Hanka zbledla, keď sa to dozvedela — vzala krhlu na vodu a šla k dolnej studni.

Obzrela sa: vo vysokom altáne zlatý parazol, pod ním sa jej milosť díva do diaľky považskej doliny, Miško stojí pri nej a drží zlatý parazol. Jej milosť nevraví ani slova. Je ako z kameňa. To je posledný obraz, čo Hanka vidí. Pekne ticho zíde k studni, ale nespustí do nej krhlu, oj nie. Prekrižuje sa a hodí sa do nej…

Jej milosť sa viac v tej vode nekúpala. Hja, ťažko je slúžiť dvom pánom. Ale dvom paniam slúžiť nie je možné; aspoň tak si myslela chudera Hanka — v rozpomienke na ňu som napísala túto rozprávku.