ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Žofka Rapáčovie vstúpila do služby, mala líčka ako kvet, riasanú sukňu a utierala si nos — do dlane.

Ani by ju pani Halbscheidka v Rothenthurmstrasse 11, mezzanin — nikdy nebola vzala do služby, ale prišiel do izby malý Alfred, päťročný „Herzbubi“ — tomu sa zapáčila mladá Slovenka z Liptova, a čo „Herzbubi“ rozkázal, to sa muselo stať.

O pol roka by Žofku nikto nebol poznal: líčka boly bledšie, ale to jej pristalo; nosila čierne šaty, bielu zásterku a vyšívaný čepček na pekných blond vlasoch. Vravela: „Kiss ti hant!“ s prazvláštnym prízvukom, a mužskí v celom dome, počnúc od chlapca pri lifte až po tajného radcu z prvého poschodia, obzerali sa za ňou, keď letela dolu schodmi.

„Herzbubi“ bol protivné, rozmaznané decko, preto pani Halbscheidka bola rada, že namiesto „mademoiselly“, ktorá kupovala decku cukríky, aby pokojne mohla koketovať s felvéblami vo Volksgarten, že miesto nej mala Žofku Rapáčovie — a išla sa puknúť od smiechu, keď „Herzbubi“ spieval: „Dievča svätojánskô…“ Bola celkom spokojná s tým, že sa decko naučilo po slovensky, a netúžiac viac ani za materou, ani za otcom, ba ani za veľkým chlpatým medveďom, s ktorým predtým spávalo noc po noc, keď len malo celý deň pri sebe Žofku, vlastne teraz už „Sophie“, ako ju volal celý dom.

Žofka bola geniálna vo vymýšľaní nových hračiek. Keď robila smiešne grimasy, vypil večer i pohár mlieka, a pri kúpeli nereval tak úžasne, ako predtým; Žofka sa bavila s ním „na rybičky“.

Herzbubi sa zmenil. Už nekopal do slúžok, ako predtým; zabudol síce francúzštinu, ale pribral päť kilo. V ten deň, keď to vyšlo na javo, pani Halbscheidka darovala Žofke čiernu priezračnú blúzu — a touto blúzou sa počína tragédia…

Večer pri sobliekaní chlapca Žofka sedela v nej pri posteli „Herzbubiho“ a rozprávala 21. raz povesť o Loktibrade.

Chlapec načúval; tu sa otvorily dvere a prišiel herr Alfons, mladý švagor pani Halbscheidkin.

Oči mu zastaly na blúze — alebo hádam nie na blúze, ale na dievčati — zostal stáť pri posteli a počúval i on povesť o Loktibrade.

Žofku to mrzelo; hanbila sa pred mladým pánom za svoju divnú nemčinu. Ponáhľala sa s Loktibradou, potom vstala a chcela odísť, ako každý večer. „Herzbubi“ sa jej zavesil okolo hrdla: musela mu ešte na stene ukázať „zajačka“ a potom zasa „kohúta“, kým konečne ju objal, vybozkával a zaspal.

Herr Alfons stál ešte vždy pri posteli a hladné semitské oči sa vhrýzly do priezračnej blúzy.

„A mňa by ste tak neuložili, ako toto protivné decko?“ ozval sa razom potichúčky a chcel dievča chytiť za ruku.

Ale Žofka — ako keby ju bol popálil niečím — udrela ho po ruke, a už i vybehla dvermi.

Herr Alfons sa zasmial. No, toto sa mu stalo po prvý raz v živote! Priamo sa mu to páčilo: iste, niečo inšie, ako tie fádne veľkomestské dobrodružstvá!

Zapískal si: „Hej, Zsuzsikám!“ a zapálil si cigaretu.

V úzkej čeľadnej izbe Žofka stála pri okne, kde nevidela ani vo dne nič, ako ohromné sivé múry a veľký klopáč na koberce. Oprela si hlavu na sklo a nariekala, ako divá.

„Mne takô povedať! Ten Židisko!“

Je pravda, že za pol roka už mnoho zkúsila. Vedela už i to, že v prednej, keď pomáhala dámam a pánom složiť si kabáty, nejeden chcel ju do líca uštipnúť; ale ona mykla hlavou a v kúte sa posmievala zo starygánov.

Už i to vedela, že čím starší pán, tým väčšie prepitné, a peňazí veru potrebovala, lebo i sestru Marku napomáhala. Už sa tešila každej strede — vtedy bývala taroková partia u domácej panej, zarobila pár zlatých každý týždeň.

„Ak sa mi to opováži ešte raz spraviť, hneď vypoviem!“ trucovala sama seba, ale už sa dívala do zrkadla, takého veľkého ako dlaň, a k tomu ešte i popukaného.

Vzdychla si.

Dobre jej tu bolo.

I strava, i byt dobrý, pani nesekíruje a Herzbubi je až zamilovaný do nej… Keď mu dovolí, že ju smie česať, tak poslúcha, ako baranček.

I plat je dobrý, i dary dostáva; i nedávno jej darovala pani roztrhané hodvábne punčochy… ona si ich poštopkala, kým ju Herzbubi česal. Prešly jej slzy, keď si pomyslela, že si ich v nedeľu oblečie…

Lenže… v sobotu večer, keď išla po noviny, nazad idúc, sišla sa v lifte s pánom Alfonsom.

Musel striehnuť na ňu — len tak si to mohla vysvetliť.

A v lifte ju jednoducho brutálne pritisol k sebe a nadal jej: „Dumme Gans!“ keď ho z celej sily odsotila.

Na druhý deň vypovedala.

Pani Halbscheidka bola bez seba, Herzbubi sa hádzal po koberci, hrýzol, reval, vykrikoval, zúril tak, že lekár rozkázal:

„Pošlite to dievča hneď preč, tak prvej zabudne!“

Vyplatili ju — o pol hodiny s priezračnou blúzou, s hodvábnymi punčochami a malým kufríkom stála opustená vo velikánskom meste na ulici.