ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo už pod večer, keď sa dostala konečne do Ottakringu k sestre Marke Hublíčke, vydatej za zámočníkom a obklopenej deťmi a starosťami.

Deti ju s krikom vítaly, lebo Žofka čo raz prišla, domiesla im niečo. Teraz doniesla len od sĺz mokrý ručníček, a to sa deťom nepáčilo.

Bolo ich šestoro. Chudera Marka nemohla ich držať ani v poriadku, ani v čistote. Muž bol ranený, ležal v nemocnici v X. okrese, k nemu chodila denne.

Najstaršie malo jedenásť rokov, najmenšie rok, a už sa hlásilo zasa jedno…

Marka zalamovala rukami, keď jej sestra vyrozprávala o svojej príhode, ale na konci predsa povedala:

„Škoda dobrého miesta. I večeru si dostala, a taký panský dom, kde i teraz majú každý deň čiernu kávu, syr a ovocie na konci obeda — takého miesta viac nebudeš mať.“

A Žofke sa zdalo, že je sestra namrzená…

V nedeľu, keď mala mať hodvábne punčochy, Žofka drhla najprv dlážku a potom deti; pri tom myslela na Herzbubiho, akú bielu a jemnú kožku má od kúpeľov, a tieto úbožiatka — chudé, suché, kožu surovú, tmavú, a hlavne chudé, chudučké…

V nedeľu popoludní im musela rozprávať. No nie o Loktibrade, ale ako nažíval Herzbubi.

Oči sa im ligotaly, keď rozprávala, že dostal denne čistú bielizeň a mlieka koľko len chcel, a i psíček „Schufti“ dostal denne mäso…

„Ale, Žofka, to neni pravda!“ kričal najstarší, Janko, a bolo mu badať, ako závidí „Schuftimu“.

Žofka rozprávala, rozprávala, až sa i jej oči ligotaly a Herzbubimu sa iste čkalo — toľko ho spomínala.

Večer so slzami zjedla kúsok torty, čo mala ešte od Herzbubiho, a v noci na slamníku v studenej izbe plakala, kým len nezaspala…

Ach, tá bieda u sestry! Darmo, Žofka odvykla od biedy, od zimy, od ťažkej roboty; pomaly, pomaly začala banovať za dobrým miestom…

I pán Alfons sa jej už nezdal takým opovážlivým; ba častejšie myslela naňho, aké krásne kravatle nosil a dobre voňal jemnými cigaretami a parfumom…

Nemala šťastia. Netriafalo sa jej dobré miesto, ako zakliate to bolo: raz to, raz to sa jej nezdalo; Marka tratila trpelivosť a nahovárala ju, aby už konečne prijala novú službu…

A to mizerné jedlo, a hladné, biedne deti okolo…

Žofke sa zdalo, že mala raj u Halbscheidov, a pán Alfons mal vlastne krásne čierne oči…

Peniaze si strovila, ba i zlatý prstenček, čo dostala, keď Herzbubi mal deň narodenia, vandroval do záložne, a Marka nosila jej košele a Janko jej kabát…

Začínala chudnúť a susedka na chodbe vravela:

„Čo sa tak krenkujú? Už sú nie taká driečna, ako keď prišli.“

Vravela tvrdo, mrzko: Žofke sa zdal celý svet mizerným, zlým, a teraz jej tá ešte také niečo povie…

Zamyslela sa. Čo robiť?

Keď sa vrátila do biedneho bytu, našla kus koláča a odkaz od pani Halbscheidky, aby sa vrátila. Herzbubi má detské sypanice a plače za „Sophie“ a Loktibradou. Zvýši jej plat, dostane nové topánky a tú hodvábnu blúzu paninu, čo pokazila krajčírka. Aby prišla čím skôr.

Žofka sa zamyslela… Čo robiť? Ľúto jej bolo decka — i bála sa, i túžila za dobrodružstvom s pánom Alfonsom.

Dobrý anjel stál v kúte a nariekal.

Čert nemá vždy rohov a kopýt, ale niekedy vlniak i košík na rukách, ako pani Pintnerka, domovníčka. Ona brala Žofku hneď so sebou do Halbscheidov.

Herzbubi ležal v bielej postieľke za belasou španielskou stenou; na elektrickej lampe mal hodvábny závoj, aby mu oči zniesly svetlo; rodičia chodili po palcoch, čo tučnej panej Halbscheidke bolo veľmi ťažko, a celý dom vítal Žofku.

Herzbubi stiahol Žofku k sebe, ale odtisol ju: „Du stinkst!“ Hja, on už pocítil vôňu chudoby na nej!…

Žofka sa musela okúpať a v čerstvých šatách, pekne učesaná, s vyšívanou zásterkou si sadla k nemu.

Zasa začala rozprávať o Loktibrade, a decko počúvalo, kým nezaspalo.

Žofka s klopaním srdca očakávala, kedy pocíti vôňu cigaretovú, ktorá oznamovala pána Alfonsa.

Konečne prišiel k španielskej stene, díval sa polozažmúrenými očami na trasúce sa dievča, ktoré sa cítilo cudzo po toľkej biede v bohatstve a dobrobyte.

Potichúčky si pískal: „Hej, Zsuzsikám!“ a zrakom ju premeral od hlavy do päty…

Žofka, Žofka, radšej si mohla zostať v biednom, mizernom Ottakringu…