Štedrý večer

Slnce zapadalo na Lago di Garda. A ako zapadlo, nastala i zima.

Vzdorovité hrozivé končiare Monte Baldo sa razom zotmely a pred chvíľou ešte usmiaty, veselý, ľahkomyseľný kraj bol naraz tmavý, pustý, príšerný.

Na Gardskom jazere kde-tu blysol svetlomet. Taliani ani v Svätvečer nemali a nedali pokoja.

Na brehu jazera tmavo, prísne a pomstychtivo sa dívala naša pevnosť Nago na zotmievajúce sa vlny — ta, do diaľky, kde striehol nepriateľ.

Všade ticho, pokoj… Opustené, vyprázdnené sú dedinky okolo Gardského jazera, mramorové paláce v Rive, a skromné krčmičky, „trattorie“ v Torbole, kde inokedy o Vianociach medzi tichým kašľom chorých počuť šťastný smiech zdravých mladých ľudí, sú úplne prázdne; len kde-tu zabudli v rýchlosti úteku oblok zatvoriť, a on teraz melancholicky vrždí, keď ho nočný vietor dráždi.

Silhueta pevnosti Nago sa jasne odráža od temného neba. Z diaľky vidieť na nej temné okenice, ale z tých okeníc hrozí smrť: 30½-centimetrové delá sa dívajú z nich… a nesmierne divá sila len čaká na to, aby vyletela a pustošila, márnila, kazila život, kde ho najde; až dychčí za tým, ako leopard, učupený na skok…

Hviezdičky počínajú vychodiť. Mesiačik, milý nočný pútnik, sa teší, že je Svätvečer a že po toľkých potokoch krvi, do ktorých sa musel dívať, uvidí i pokoj na zemi, — usmievajúc sa, chcel pozrieť do oblokov, v ktorých sa vianočné sviečočky blyštia.

Pinie tenko a čierno sa dvíhajú do povetria, s takým žiaľnym pohybom, ako keby prosily o milosť, a na vyšších brehoch olivové stromy pokrčeno a skromne, ako žobráci, bežia hore vrchom…

Fantastický svet v pološere Svätvečera…

O pravej zime, fujavici, snehu — ako ju my milujeme na Vianoce — ani chýru, ani slychu; tam sa narodia i umrú ľudia, nevidiac snehu.

Domy okolo pevnosti Nago skrúšene a pokorne sa dívajú hore k pevnosti — malé domčeky síce, ale z tisícročných skál postavené; obloky prázdne, mŕtve, strechy kde-tu zhorené, mesiačik darmo hľadá v nich svetielka… veď ľud južného Tyrolska ani nepozná vianočného stromca, a keby i poznal tento krásny zvyk — kdeže sú teraz ľudia, čo tu bývali?!

Na verande hostinca v Torbole, kde hostia inokedy kŕmili rybičky už talianske, — lebo voda Gardského jazera patrila odjakživa ta, — je balustráda zlomená, drevená dlážka zhorená — všade púšť…

Len Lago di Garda, táto čarodejnica, je nezmenene krásna. Krajšia je ako Adria, lebo je tajomnejšia; od Virgila až po naše časy ju miloval a ospevoval každý básnik, ktorý ju videl; nebolo ženy na svete, ktorú by boli toľkí a tak horúce milovali, ako túto čarodejnicu. Nie div — tak sa usmievať, ako Lago di Garda, nik sa nevie na svete, a tak sa hnevať tiež nie… A tá belasosť jej vĺn…

A teraz sa díva s azúrovou tôňou vody, na ktorej sa z neznámej hĺbky strieborný pás mihá do večerného neba, a keď rybka vyskočí z tichej vody, zaligoce sa, ako by korunku mala na úzkej hlavičke…

Skala a oceľ, bronz a železo — to je pevnosť Nago. Stála milion, a už i v pokoji ju strážili tak, ako drak stráži zakliatu princeznu. Ako teraz vo vojne! Stráž pri stráži. Kroky sa blížia. V šere sa kde-tu zablysne bajonet. Potom zasa monotónna tichosť. Iba čo si niekedy vojak hlbšie vzdychne a podíva sa na nočné nebo… Svätvečer je…

Čo mu je po kráse Böcklinovského obrazu, čo mu je Garda… doma, doma by chcel byť…

Dolu pri brehu stojí mladý oficier a zamyslene sa díva na vlny. Neni sentimentálny, ale je šťastný: veď má list od dievčaťa, ktoré miluje a ktoré je na stá kilometrov vzdialené od neho; nevie, či ho kedy uvidí, či bude jeho, a — ó, láska! — pri myšlienke na ňu ho prejde sladký mráz… Ani nevie, že potichu vravia jeho ústa: „Sanda!“

A usmieva sa pritom… Nik ho nevidí — pritisne list k ústam, a túži aspoň na sekundu cítiť vôňu jej vlasov, jej šiat, jej tela…

Už tri dni nosí list pri sebe; opanoval sa, neotvoril ho… Nie! Len na Svätvečer, keď bude sám, bez kamarátov, po práci každodennej, tvrdej, celkom sám, len s ňou…

Hlásil sa do služby dobrovoľne v Svätvečer; na brehu Gardy, pri tých pár domčekoch, čo sa kedysi volaly obec San Pietro, tam bude sláviť Štedrý večer sám — len so svojimi rozpomienkami a s jej listom…