ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz je na mieste. San Pietro je na pár kilometrov od pevnosti Nago. So pár domčekov ostalo stáť, všetko iné je rozrumené.

V domčeku poľný telefon, svieťacie rakéty na dávanie znakov, ďalekohľad, neokrôchaný stôl a stolička, v kútiku slama, na stene poloroztrhaný obraz talianskeho kráľa… to je všetko.

Dvere také nízke, že vysoký, štíhly chlap sa hlboko musel zohnúť, aby sa do dvier neudrel. Už bol večer, keď s malou patrolou ta došiel.

Dvor divno pustý. Ako figúra z nejakého starého drevorezu bola malá zhrbená žena, ktorá, na pleci držiac žrď, na nej zavesené medené vedrá na vodu, dívala sa na vojakov.

Jej tmavé oči sa zlostne odvrátily od prichodiacich; žltý ručník na hlave bol o tieň bledší, ako koža na tvári.

Len chvíľu to trvalo; potom zmizla vo dverách stajne.

Nikola Heriban sa poobzeral.

„Teda tu budem sláviť Svätvečer!“ preletelo mu mysľou.

Kým sluha varil čaj a otváral bedničku z domu došlú, mladý dôstojník si zapálil cigaretu a vyňal drahocenný list dievčaťa z kepeňa.

Čo vojna, čo služba, keď Eros volá!…

A prišiel mu na um posledný večer, ktorý strávil s ňou, s trucovitým a jednako takým milým, nepochopiteľným dievčaťom.

Ešte raz prežíval slasť toho večera, ešte raz sa rozpomínal na každú podrobnosť jeho.

Bol večer pred odchodom na bojište — veľká spoločnosť u dvorného radcu Vukovića, rodičov Alexandriných, ktorú on volal tak, ako rodina: Sandou.

A prišiel i posledný večer…

Sanda ho privítala — ako by nič zvláštneho nebolo — v brilantnej nálade a v celej čerstvosti dvadsaťročnej krásy. Ľahučičké biele šaty — ach, aká bola krásna v nich! Výstrih šiat, až príliš smelý pre mladé dievča, čerstvosť úst sa pretekala s ružou, ktorú mala pripätú.

A tie utešené oči, ktoré svojou divnou krásou upomínaly na zelenkasté vlny horských jazier, s podivne tmavým obočím a dlhými mihalnicami — ako ľúbil ten ich polodetský, polovzdorovitý výraz… Len raz ich môcť vybozkávať do sýtosti, bez hraníc…

Sanda bola ako vždy: veselá, niekedy až bizarná, — zasa ho trápila až do zúfania pochybnosť: Som ja jej niečo, či nie?!

Tak i ten raz…

Pri večeri sedela pri ňom; blízkosť ľúbeného dievčaťa a myšlienka, že o krátkych pár hodín odchodí na bojište, rozrušily ináče rozvažitého človeka.

Po večeri sa spoločnosť rozišla po izbách. Sanda sa utiahla do hlbokého okna, a za tmavo-červenou záclonou poloskrytá oprela hlavu nazad a dívala sa mu do očú… Už ani nevedel, o čom vravieť.

V izbe hral niekto Griegovu „Erotiku“; pamätal sa na každý tón hudby, a z jedálne bolo počuť poloutlmený smiech a štrnganie pohárov.

V izbe nebolo nikoho, záclona ich úplne zakrývala.

Magnetická sféra dievčaťa, blízkosť lúčenia, ach, a láska omámily mladého človeka. Rýchle sa zohol, a na mäkkých čerstvých ústach dievčaťa vzplanul prvý bozk… Sanda sa strhla.

Prekvapená — kto sa vyzná v duši mladého dievčaťa? — vyskočila, achátové oči až iskrily od hnevu, a bez slova ušla z izby…

Heribanovi sa hlava krútila… Teda nie… teda ona len ako drzosť cítila jeho lásku…

Griegova hudba zatíchla — hostia sa strojili na odchod.

Ruch, aký býva, keď sa spoločnosť rozchádza.

Nikola Heriban sa mal už zasa v moci. I srdce, i nervy.

Zdvorile a korektne sa odobral od všetkých a spolu s inými pomaly kráčal dolu schodmi. Naprával si golier a cítil sa tak, ako by iný miesto neho vravel, odpovedal a odchádzal.

Už bol dolu, keď zbadal, že si tabačnicu zabudol… a ako blesk tá divá túžba: Hádam ju ešte raz uvidím… a bez rozmýšľania kráčal hore schodmi.

Dvere boly otvorené, svetlá horely, na druhom konci bytu počul vravu a smiech; vkročil do jedálne, stoly ešte prikryté, v povetrí vôňa vína a cigariet, parfumy dám, vôňa kvetov a jedál, sluha v salóne otváral okná, a v Sandinej izbe na otomane ležalo dievča; hlava skrytá do vankúša, videl len krásnu líniu hrdla a vlasov, ale počul zatajený, utlmený, divý plač, ako len láska plače…

„Sanda!“ zavolal.

Dievča zdvihlo hlavu, a vtom zabudlo na dievčenskú hrdosť, zabudlo na všetko, len na to nie, že ho ľúbi, povedome, neúprosne — a Nikola Heriban po druhý raz v ten večer bozkal červené ústa, ich krásny oblúk a tajomné oči…

Ešte v rozpomienke ho zatriaslo od slasti tej chvíle…

V búrke vojny sa nezmenila jeho láska, a v jeseni tohoto roku, keď po prvý raz dostal dovolenie, chceli sa sosobášiť.

Ale rodičia nedovolili… a odišiel s trpkosťou v srdci. Tak tuho ju objal pri lúčení, že jej dych zastával.

Teraz, v Štedrý večer, pri mesiačku bude čítať jej list… Ach, keby miesto listu ju mal tu…

Ale také divy sa nestávajú, a Sandočka — ako ju volal — sa nezjavila.

Vyšiel z izby, v pitvore sa zastavil.

Ohromné staré talianske ohnisko, otvorený začadený komín; vojaci sa usalašili okolo a ujedali si.

Bradatí chlapi, už nie mladí, so všetkých strán mnohorečovej ríše, len Tyrolčan s juhu nebol medzi nimi.

Uniformy obnosené, čižmy s hrubiznými klinci — hja, škriabať sa po skalách Monte Brione neni prechádzka na trenčianskej hradskej…

Plameň osvetľoval im tváre. Neboli ani pekní, ani jemní, ale mali ten istý výraz tvári, keď, pomaličky zajedajúc, začali sa shovárať: ťažko znášali jarmo vojny.

Nikola Heriban stál pri cipresách na brehu jazera.

Mesiačik svietil na svet, tmavá voda v striebornom kepeni sa vlnila od brehu k brehu.

Bolo vidno, ticho, pokojne… Mladého človeka až zachvátila krása vianočnej noci.

Hviezdičky sa radostne jagaly nad svätosťou doby. Južný vietor si potichu šeptal s divým vavrínom…

Ruky vo vreckách, čiapku stiahnutú do tvári, golier kepeňa vyhrnutý, pomaly sa prechádzal pri brehu; s času na čas svetlomet taliansky nervózne hľadal nepriateľa — ináče tichosť, zďaleka kontúry pevnosti Nago driemaly v čistom povetrí svätej noci.

„Mať tu teraz Sandu — predstava o šťastí“, myslel zádumčive mladý človek, a srdce, krv a každá žilka v ňom túžily za ňou.

Pomaly vytiahol list — pomaly, aby čím dlhšie trvala slasť čítania, a mesiačik, ten verný lampášik večného Erosa, mu vďačne svietil pritom…

*

„Kóľa môj drahý! — písala Sanda, — túžim za Tebou, ľúbim Ťa, — kde si teraz, — kedy a kde budeš čítať môj list? Ach, ako ma trápi túžba za tebou!…

V Štedrý večer budem myslieť na Teba. Ó! Kóľa, o 12-tej v noci si stanem na balkon, kde sme posledný raz spolu stáli, podívam sa do neba: veď som sa v nedeľu narodila, a takí ľudia v Štedrý večer vidia na chvíľku sa nebo otvoriť a jasot nebies, a čo si vtedy zažiadajú, to sa im splní. — Kóľa, dívaj sa i Ty vtedy na nebo, potom sa nám hádam splní túžba… Bozkávam Ťa mnoho ráz, až sa hanbím za toľko bozkov… a i za uško bozkať aby si ma nezabudol!…

Tvoja Sanda.“

A podobizeň jej. I mesiačik sa zadíval na kráľovsky hrdé plecia mladej devy a melancholickú krásu obrázka.

Dlho sa díval na ňu mladý dôstojník, potom si vzdychol…

V pitvore pri ohnisku sedeli vojaci, fajčili, driemali, kedy-tedy padlo slovo.

Každý myslel na domov… každý mal rodinu, ženu, deti — ťažko im bolo takto sláviť Štedrý večer.

„U nás majú dnes rybäciu polievku, makové slíže, pletenák“, vravel najstarší z nich, rodom z Čiech, „a v Svätvečer dostanú decká prútikom, aby dobre rástly…“ a zamyslel sa.

„A z jedál dostanú i pes i mačka, ba i do hory sme z toho vyniesli, pre divinu…“

„A u nás“, ozval sa Slovinec „vyjdú dievky o polnoci von, potrasú bazičkový krík, a keď nepadá len sneh, ale i listie, budú mať šťastie v novom roku… a kto má šťastie v Štedrý večer, vidí kaštiele a zámky, čo sa pred sto rokmi prepadly do zeme.“

„A načože sú mu?“ spytoval sa druhý. „To je u nás lepšie. Kto vyjde o polnoci do hory, tam vidí ohník, a tam leží poklad, len ho treba vykopať.“

Chlapi sa zasmiali.

„No, len ho choď vykopať.“

„Pre nás bude šťastie, keď nás netrafí guľka, ktorú niekto na Štedrý večer na krížnej ceste ulial, lebo taká musí každá trafiť.“

Zamĺkli. Rozmýšľali.

Zasa im myseľ domov letela.

Ozval sa i Ďurko Bízik z Turca.

„A veru z vriacej vody počujú dievky meno svojho budúceho. Ach, a tie opekance s makom a kapustnica…“

„A u nás si dievky večer tvár umyjú, ale neutrú, a v noci sa im sníva o budúcom.“

Každý vedel nejaký domáci zvyk, každý spomínal, ako u nich slávia Štedrý večer, čo jedia, čo vravia. Každému sa zdaly ich obyčaje najkrajšie.

Len Dalmatínec mlčal.

Fajčil. Prešiel si mozoľnou rukou čelom a rozmýšľal: O takomto čase šuhajci už doniesli „badnjak“, hrubý kôl z duba. Deti ho zdobia vavrínom a rozmajrínom. Potom sa všetci modlia. Celá rodina; otec ho posype žitnými zrnkami, naplní si pohár vínom, pomodlí sa, a „Ameň“ povie celá rodina, a otec ho vopchá do pece — tam zhorí. A vonku strieľajú junáci…

„A u nás“, vravel vojak z Hercegoviny, „oblečie gazda sviatočné rúcho, príde mládenec, nesie pod pazuchou otep slamy, vinšuje gazdovi šťastlivé sviatky, a rozsype slamu po celej izbe.“

„A tá večera potom!“ zamyslel sa znova.

Čas sa míňal, oheň vyháral. Chlapi zívali, reči prestaly.

Nikola Heriban sa ešte vždy prechádzal pri brehu jazera, s času na čas zdvihol oči, usmial sa a čakal, kedy sa roztvorí nebo…

Stará Quinta chodila sem-tam po dvore ako tieň, vojaci sa nestarali o starú, nevrlú, zlostnú ženu.

V stajničke stál somárik vojenský a chrumkal seno, koza čierno-biela mu pomáhala.

S času na čas tupé zastonanie z tmavého kútika stajne, kde ležala Assunta, mladá nevesta starej Quinty.

Nikto nepočul stonania, len vojaci chvíľami načúvali.

Keď na pevnosti Nago bilo dvanásť hodín, striaslo sa povetrie — hrozný výkrik sa tisol z nízkej stajne.

Vojaci poskákali z polosna, zvieratá splašeno trhaly reťazou. Nikola Heriban zastal, ruka chytila revolver…

A tichosť…

O chvíľku, ktorá sa im zdala úžasne dlhou, vyšla stará žena, prebehla k dôstojníkovi a trasúcim sa hlasom vravela:

„Signore, Assunta data all’ luce un bambino!…“

„Pane, Assunta porodila syna!…“

Chlapi načúvali, a priateľský, ľudský úsmev sa zjavil na bradatých tvárach. Nikola Heriban bol dojatý, na nebi sa jagaly nadzemskou krásou hviezdičky… a on sa predsa zabudol podívať do neba…

Kým stará žena robila, chodila okolo mladej matky, vojaci sa pretekali pomáhať: ohníček rozdúchali, hriali vodu, nosili drevo, a suroví mužskí chodili po palcoch, cítili sa ani biblickí pastieri…

Nikola Heriban sa hlboko zohol, keď po chvíli vstúpil do stajne.

Na slame ležala mladá mať a pri nej maličký batôžtek — čierna hlavička, malinká tvár, teplosť stajne a chrumkanie zvierat… Narodil sa nový človek, nový bojovník…

Na nebi stála vianočná hviezda, a chlapi tichučkým hlasom spievali v pitvore: „Čas radosti, veselosti…“