Zlatý fond > Diela > Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť)


E-mail (povinné):

Štefan Pilárik:
Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

Opísanie Turkov a Tatárov, ich ukrutnosti a páchaného tyranstva

9,[B1] O Draculovi,[26] sedmohradskom pánovi, dočítame sa v príslušných Históriách,[27] akým bol veľmi hrozným zbesilcom a krvavým psom, lebo nielenže tureckým vyslancom, ktorí pred ním neobnažili svoje hlavy, dal prebiť klobúky cez ich hlavy silnými železnými ihlami, aby im pevne stáli, ale aj mnohým iným ľuďom dal prebodnúť telo kolmi na zvláštnom javisku. Tam sa potom šiel ráno prechádzať a prejavoval svoju čudnú rozkoš z ich trápenia a bolestí. Podobne mal byť takým ukrutným a tyranským Diomedes,[28] ktorý nechal rozsekať ľudí a dal ich žrať svojim koňom, aby tým dychtivejšie mohli vo vojne napádať a trhať ľudí.

Rovnako hrozné tyranstvo a krvilačnosť je ešte i dnes u všetkých barbarských národov, najmä u Turkov a Tatárov, ktorí ako aj iné krajiny a národy, tak tiež a predovšetkým milé Uhorsko a jeho obyvateľov, ktorí im po mnoho rokov nastavovali chrbát a bojovali proti nim udatne a mužne za celé kresťanstvo (ako je mnohým známe), naozaj často a veľakrát postihli najväčšími škodami a stratami — najmä však za našich čias roku 1663. A o ukrutnosti a tyranstve páchanom vtedy bez všetkého milosrdenstva chcem tu nakrátko pohovoriť |,10 a zmieniť sa, nakoľko mi to bude možné, v troch etapách:

Po prvé: Ako sa táto ukrutnosť páchala „in primo ingressu“,[29] pri príchode a vpáde do milého Uhorska.

Po druhé: Ako sa páchala „in progressu“,[30] na svojom postupe a

po tretie: Ako sa napokon páchala a končila „in egressu“,[31] na svojom konci.

Nech nie je Boh vzdialený od nás! Amen.

Veľa strašných ukrutností a neopísateľného tyranstva navyčíňali a napáchali Turci a Tatári a s nimi iné barbarské národy „in primo ingressu“, pri príchode, keď totiž učinili do milého Uhorska prvý krok a vpád. Lebo keď jediný spravodlivý Boh sa už nemohol ďalej dívať a trpieť ohavné hriechy hriešneho ľudu, poslal do tejto krajiny toto mohutné a silné obrovské vojsko. A tak spomínaní Turci, Tatári a iné ukrutné a barbarské národy, ktorých jazyku sme nerozumeli, keď prešli cez rieku Dunaj do Nitrianskej stolice k pohraničnej osade Parkanu, a to s koňmi a mulicami, s veľa tisíc vozmi a všelijakou výzbrojou a vojenskými nástrojmi, a keď tam celkom vyhladili vybrané najlepšie jadro najvznešenejších udatných hrdinov, grófov, barónov a zemanov, mešťanov a pospolitého ľudu, napospol súcich a vyberaných do boja, narazili na niekoľko tisíc, ktorí mali klásť nepriateľovi prudký odpor, udreli na nich so strašnou zbesilosťou a zúrivosťou, s vreskotom a krikom, so streľbou a delami, pobili urodzených i neurodzených a neušetrili od striel a rúbania, od mečov a šípov, od dobodania, udusenia a hrdúsenia ani grófov ani barónov, ani svetských ľudí ani duchovných. |11,[B2] A tak, žiaľbohu, vyviazlo z nich odtiaľ veľmi málo. Potom stiahli z mŕtvych tiel šaty a nechali ich tam celkom nahé a obnažené, dorúbané, dosekané a žalostne doriadené ležať vo vlastnej krvi pod holým nebom, aby sa stali potravou vtákov v povetrí a divých zvierat v poli. Týmito tyranskými výčinmi doviedli skoro celé kráľovstvo do takej hroznej bázne, obáv, bojazlivosti a strachu, že všetci obyvatelia krajiny začali byť malomyseľnými a považovali sa za polomŕtvych, najmä keď žalostná bitka a zločin sa rozhlásili po ostatných pohraničných obciach, pevnostiach, mestách a dedinách. Tu nebolo počuť nič iného ako nesmierne veľký nárek a plač, bedákanie, nariekanie, vzdychanie a krik: „Ach, Bože! Ach, Bože! Čo to len večne bude? Ako sa len zachováme v tak veľkej biede a nebezpečenstve? Ach, ty spravodlivý Bože! Prečo si nás vydal do rúk nepriateľa?“ Tu zo srdca a bolestne žialili a oplakávali opustené ovdovené ženy svojich milých mužov, ktorí ich zanechali so zarmúteným srdcom, deti, synovia a dcéry oplakávali svojich otcov ako opustené sirôtky, bratia a sestry svojich bratov a podobne i priatelia, príbuzní, verní susedia svojich verných priateľov, že by sa mohol zľutovať tvrdý kameň a skala. Áno, nedá sa ani opísať, ako bolo možné niekoľkých takýchto vidieť a zrieť, pretože nechceli pripustiť k svojmu srdcu žiadnu útechu. A tak sa tu naplnilo, čo prorok Jeremiáš oznamuje vo svojich žalospevoch a nárekoch o popredných Izraela, keď hovorí: „Vzácne deti Siona, vážené ako zlato, ako sa teraz rovnajú hlineným hrncom, ktoré robí hrnčiar. Tí, čo predtým jedli tie najjemnejšie jedlá, teraz hynú na uliciach a cestách. Tí, čo predtým boli vychovaní v hodvábe, |12 teraz musia ležať v hnoji. Ich postava bola ružovšia nad korále, ich výzor bol sťa zafír. Teraz však ich postava je tak tmavá ako čerň, že ich nemožno rozoznať na uliciach. Koža im visí na kostiach, ktoré sú také vysušené ako drevo.“[32] Tu sa vyplnilo, čo drahý boží muž Mojžiš predpovedal izraelskému národu: „Ak nebudeš poslušný hlasu svojho Boha, tak ťa Pán porazí pred tvojimi nepriateľmi, po jednej ceste proti nim vytiahneš, a po siedmich cestách budeš pred nimi utekať a budeš rozprášený po všetkých ríšach na zemi. Tvoja mŕtvola sa stane potravou všetkému nebeskému vtáctvu, všetkým zvieratám na zemi a nikto sa nenájde, kto by ich zaplašil.“[33] Ó žiaľ! Ó beda! Ó bôľ srdca! Ó zármutok! Veru, veru, udatní hrdinovia, šľachetní a vysokopostavení vodcovia, grófi a baróni boli bez ohľadu na osobu a vysoké postavenie tak hrozne doriadení, že sa nad nimi museli zhroziť aj ich najbližší a najmilší. Tu padla koruna kráľovstva, zvädla ozdoba krajiny atď. A to naplnilo jajkaním a bedákaním, žiaľom a bolesťou všetky mestá, všetky námestia, všetky ulice, všetky cesty, všetky domy, všetky miesta.

Keď teraz títo ohavní obri, medvede, levy, leopardy a besniaci psi mali také víťazstvo takrečeno v rukách, nadobudli veľkú odvahu, a nemysleli iné, ako že kresťanský Boh sa zveril od ich rúk a že ich modla Mohamed im pomáha a víťazí miesto nich a dáva kresťanov do ich hroznej moci. Hneď vpadli zbesilo do okolitých miest, mestečiek a dedín, podpaľovali, pálili, obracali v popol a pustošili všetko, kam len prišli. Nešetrili vôbec nikoho, ani mladých ani starých, ani mužov |13,[B3] ani ženy, ani samodruhé ani dojčence, ani duchovných ani svetských ľudí. Tu nepomáhali ani modlitby ani prosby, ani úpenlivé prosenie ani vzdychanie, ani nárek ani plač. Veď niektorí boli žalostne zabití a usmrtení guľami a šípmi, mečmi a šabľami a udupaní a rozmliaždení, iní chytení, zviazaní, bití, zranení, rozlične týraní a mučení, ponajviac však určení a zadržaní do večného otroctva. Ó žiaľ! Ó beda! Ó hrôza! Tu, tu sa zas vyplnilo, čo sám Boh zveril skrz Mojžiša izraelskému národu: „Tvoji synovia a tvoje dcéry budú odovzdané inému národu, aby ich tvoje oči denne vyzerali a túžili po nich a v tvojich rukách nebude žiadna sila. Ty splodíš synov a dcéry, a predsa ich nebudeš mať, lebo budú chytené a odvlečené.“[34]

3. septembra o dvoch hodinách popoludní, keď sme sa v Senici domnievali, že nepriateľ je ešte veľmi ďaleko od nás, ba že sa obrátil späť po spáchaných zločinoch a získanej lúpeži, hoci dym zo spálenísk a zhorenísk, ktorý niektorí považovali za hmlu, pokrýval hory a doly a čoskoro celý kraj, jasne sme zbadali veľké množstvo Turkov, Tatárov a černochov na koňoch, ktorí leteli s veľkým hurhajom, vreskotom a krikom ako orly rovno k mestu Senici, podpálili domy na rohoch a nahnali obyvateľom taký strach a hrôzu, že tí nevedeli, čoho sa chopiť alebo čo nechať. Preto pobehávali sem a tam, nenachádzajúc žiadne bezpečné miesto, kde by sa mohli zachrániť. Svoju rodinu, a to svoju manželku, ktorá je teraz tu v Neusalzi čestne pochovaná a pokojne a tíško odpočíva v novovystavanom kostole, som veru v pravý čas poslal s tromi nedospelými deťmi rovno na zámok Branč, |14 kam ju tiež Boh so svojimi svätými anjelmi bezpečne odprevadil. Ja som však ešte zostal, mieniac hneď prísť s istým barónom; príliš dlho som však čakal. Tento neverný barón,[35] ktorý bol katolíckeho náboženstva a ktorý mi za svojho života spôsobil veľa zlého, keď videl veľké nebezpečenstvo, vysadol na svojho koňa a ušiel, zanechajúc mi koč s kočišom, slúžkou a dvoma koňmi. Keď som teraz nevedel, kam sa obrátiť, nastúpil som do koča a odjachal, mieniac ísť za ostatnými. Čo sa stalo? Dostali sme sa z mesta sotva na dva alebo tri výstrely z pušky, keď sa mi zrazu stratili moji sprievodcovia. A Tatári so svojím biednym brechotom a zavýjaním rozbehli sa tryskom za nami, zacieliac a vypustiac na mňa svoje šípy. Nebolo mi možné uniknúť, ale vietor zvláštnym riadením božím zahnal šípy späť a na strany, a ja som nebol žiadnym trafený, zranený, ani poškriabnutý. Tu títo prekliatci vo svojej surovosti, hľadajúc, čo by na mne ukoristili, obkolesili koč a zmocnili sa ho. Tu sa však treba zamyslieť nad prvým znamením zvláštnej starostlivosti predobrotivého Boha, keď On, láskavý Boh, vetrom odo mňa odohnal a odvrátil šípy, takže som zostal v bezpečí pred ich ostrím a hrotmi. „Hic coniurati venerant ad proelia venti“,[36] vetry mi prišli na pomoc a bojovali miesto mňa.

Keď som teraz musel prerušiť jazdu, nemohlo sa ani nič iného stať, iba že Pán ma odovzdal a zveril do ich rúk. Tu som sa veru sám utešoval, hovoriac kočišovi a slúžke: „Buďte pokojní a nestrachujte sa príliš. Lebo aj keď sa hneď staneme korisťou tých hrozných levov, predsa príde istotne raz túžobne očakávaný čas, že nás náš Boh vyslobodí z ich rúk a učiní zas voľnými a slobodnými, lebo „Spes confisa Deo nunquam confusa recedit““.[37] Kto dúfa v Boha |15,[B4] a dôveruje mu, ten nikdy nepríde o česť. Keď sa nás teda zmocnili, vypriahli najprv kone, lebo s kočom nemohli ďalej. Potom zobrali najlepšie veci a zabalili ich. Napokon ma uchopili a zviazali mi ruky za chrbát ručníkom, lebo na moje šťastie nemali ani povraz ani remeň. To isté urobili kočišovi a slúžke a oboch posadili na jedného koňa, mňa však na druhého, a odcválali i s nami. Cestou, pretože som nestratil odvahu, ba ani mi neklesla (lebo môj Ježiš bol pri mne), a pretože ani žiadne rozčúlenie nevideli na mne divokí Tatári, vytiahol jeden svoj dvojsečný meč a udrel ma plochou stranou cez polovicu hlavy a chrbta. Nemyslel iné, iba že hlava je alebo už odťatá alebo na dva kusy. Vyznávam však pravdivo, že som tieto údery ani najmenej nepocítil, nevnímal som ani jednu jedinú bolesť. A nebol by to žiaden div, keby ma bol zachvátil strach a hrôza, bojazlivosť a malomyseľnosť. Ale, Bohu buď vďaka, bol vo mne radostný duch, ktorého mi nedalo moje telo a krv, ale sám môj Pán Ježiš. Týmto som sa vtedy utešoval a povzbudzoval k dobrej mysli: ako sa On nechal od pohanov chytiť a zviazať pre mňa a pre celé ľudské pokolenie. Utešoval som sa jeho putami a ranami, ktoré boli miliónkrát tvrdšie a ťažšie ako moje. Moje ruky boli stiahnuté a zviazané tkaným ručníkom, takže nepocítili celkom žiadne bolesti, ba ani prsty nenabehli krvou. Ale ruky môjho Pána Ježiša, ktoré boli ako zlaté prstene[38] posádzané tyrkysom, boli zviazané remeňmi, lanami a povrazmi, takže z nich vymokala krv, nevinná, čistá, ružová krv. Údery rozdrásali a poranili jeho sväté telo, takže na ňom nezostalo nič celého, |16 no moje hriešne telo ani najmenej nie. Ja som šiel, sediac na koni, môj Pán Ježiš musel pešo konať veľmi ťažký a tvrdý pochod do Jeruzalema, mesta vrahov. Ó, aký veľký to rozdiel!

A keď sa teraz domnievali, že zlomili moju odvahu a nahnali mi strachu, hnali nás ďalej, pokrikujúc: „Handa! Handa!“[39] A tak sme boli my úbohí zajatci v ten istý deň vedení jednu míľu cesty, a síce nie po hradskej, ale mimo nej, cez hory a doly, cez pne a tŕnie, vodu a močiare.

Medzitým som myslel na svoju manželku a opustené dietky, ktoré som predtým — ako som bol hore spomenul — poslal na zámok Branč. Rozmýšľal som o veľkej biede, ktorá ich i mňa postihla, vzdychal som a oplakával horko a bolestne ich a svoje nešťastie, strasť a biedu. Veru nič iného neostáva tým, „quorum unum velle, unum nolle,“[40] ktorí sa majú radi a sú si drahí, sú jednej mysli a srdca a nechcú byť od seba odlúčení ani na jeden okamžik — podľa výroku básnika:

Non dolor est maior, quam cum[41]
violentia Mortis,
truculentia Martis,
Unanimi solvit corda ligata fide (et amore).

Kein Leid,[42] kein Kreutz sich schwerer findt,
Als wenn zwei Hertzen, die eins sind,
Der Feind, Tod von einander trennt
Auf Zeitlang, oder gar entwendt.

Nedá sa ani opísať, ako boli zdesení a zarmútení nad mojím zajatím, ako ich náhle zachvátili bolesti sťa rodičku nad neočakávanou smutnou zprávou a ako sa dlho nedali utešiť, čo môže aj pochopiť zbožné počestné srdce. Hneď sa našli aj škodoradostní ľudia, ktorí sa tešili z nášho nešťastia. |17,[C1] No i tu bolo mojou útechou, že môj a ich Ježiš bude ich otcom v takej biede a že ich bude mocne chrániť a obraňovať.

Keď sme teda boli v plnom trysku, prišli sme zrazu k veľkej a hlbokej priekope. Tu padol kôň i so mnou do tohto bahnistého močiara tak, že som ležal pod ním a nemohol som zdvihnúť hlavu. Za nami idúci Tatári vo veľkom počte cválali vedľa mňa a nado mnou, a nebol by to žiaden div, keby ma bol tento veľký húf dočista rozmliaždil svojimi koňmi, alebo keby som sa bol v tomto blatistom bahne zadusil. To si myslel i sám Tatár. Keď už boli všetci preč, pristúpil ku mne ten, ktorý ma bol zajal, a vytiahol ma veľmi namáhavo i s koňom z priekopy. Tu som si spomenul na proroka Jeremiáša,[43] ktorý bol tiež uvrhnutý do hlbokej bahnistej jamy. Potešoval som sa tiež žalostivými slovami môjho Pána Ježiša: „Voda mi stúpa až k duši, zapadám do hlbokého bahna, kde niet žiadneho dna.“[44] Tu bolo zas možno badať zvláštne znamenie podivuhodnej starostlivosti Najvyššieho, pretože som sa celkom nepotopil.

Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť — kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. Bolo počuť žalostný nárek[45] a krik: „Ó beda! Ó beda nám! Ó veľké nešťastie! Ó veľká bieda! Ó, keby sme sa nikdy neboli narodili! Ach beda! Ach beda! Mať moja, |18 prečo si ma počala vo svojom tele? Prečo si ma nosila pod svojím srdcom? Prečo si ma porodila?“ Druhé preklínali deň a hodinu, v ktorej sa narodili. Iné: „Prečo som sa nezadusila v tele matky? Prečo som nezomrela hneď po pôrode? Ó beda! Ó beda! Prečo som len prišla na svet? Prečo som sa neutopila v prvom kúpeli? Prečo som si dávno nezlomila krk, neobesila sa alebo neprebodla? Teraz by som odpočívala a nebola by som sa dostala do takej biedy, hanby, žiaľu a nešťastia a pohania by ma neprznili takto výsmešné a hanebne!“ A čo ešte len predchádzalo týmto žalostným slovám, ktoré bolo možné počuť, takže vlasy až dupkom vstávali! Ale krik a nárek im nemohol nič pomôcť. Násilníci sa im len vysmievali. A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi. To bola ich náplasť na liečenie takýchto rán! Či to nie je najhroznejšia ukrutnosť? Či to nie je hnusná vražda? Či to nie je strašný neslýchaný čin? Nad tým by ľahko stratili svoje svetlo slnko i mesiac. Ó žiaľ! Ó bieda! Ó beda nad všetky bedy! Ó tyranstvo! Ó ukrutnosť! Na týchto sa |19,[C2] vyplnilo, čo hovorí vo svojich nárekoch prorok Jeremiáš: „Zhanobovali ženy Siona a panny v mestách Júdska.“[46][47] Tu si opakovali, čo sa môže nájsť v tej istej kapitole: „Radosť nášho srdca končí, naše tance sa obracajú v žiaľ.“[48]

Keď už dokončili v samý večer tieto strašné, viac ako zverské ukrutné skutky, každý vyzliekol svojho zajatca z dobrých šiat a obliekol ho, naopak, do starých roztrhaných handár. A práve to isté sa stalo aj mne. Hrozný jednooký Tatár, ktorý mal na svojej tvári veľkú jazvu, ma vyzliekol celkom donaha a obnažil takto moje ničotné telo, že som sa nad tým nadmieru zarmútil a preľakol. Miesto kňazského kabáta, ktorý bol celkom nový, natiahol na mňa starý roľnícky odev bez košele a k tomu na nohy zablatené, nečisté pančuchy. Široký klobúk a topánky nechali tak, pretože im neboli dobré. Hoci sa toto obnaženie tela, lebo šaty boli celkom roztrhané a teda priesvitné, nadmieru a skrz-naskrz dotklo môjho srdca, predsa som to strpel a znova som sa utešoval príkladom môjho sladkého Ježiša. Považoval som ponižovanie za česť, pretože tomu istému môjmu milému Ježišovi nielenže vyzliekli jeho šaty, ale ho k tomu aj nahého priviazali o stĺp, bičovali ho a napokon pribili nahého na drevený kríž. Áno, keď mu vyzliekli šaty, najmä purpurový plášť, spôsobili mu, môjmu sladkému Ježišovi, nevysloviteľnú bolesť, pretože sa plášť celkom lepil v krvavých podliatinách a ranách a ružová krv vytekala prúdom. Tu sa vyplnilo na uhorských a moravských ženách, dievčatách a pannách, na dcérach Siona, ktoré neraz kráčali vo svojej nádhere s pozdvihnutými hlavami a ako pávy, |20 nevediac, ako by mali dosť okrášliť a ozdobiť svoje mešce, čo prorokoval v horeuvedenom výroku prorok Izaiáš: „Pán urobí lysými hlavy dcér Siona, odoberie ich šperky a miesto príjemnej vône nastane zápach“[49] atď. Čo možno teraz pozorovať na našich ženách? Či neprevláda a neprevládala pýcha, nádhera, vypínavosť od hlavy až po pätu, na celom tele, na ich pohyboch, na ich chôdzi, reči a činoch a najviac na ich šatstve a rozličnom odeve tak veľmi, že sa nedostáva dosť slov posťažovať si? Ó najmilšie srdcia! Dajte sa zavčasu varovať, aby sa vám nestalo to isté! Turci a Tatári, hoci sú práve zahnaní a porazení, predsa ešte nie sú porazení na hlavu a celkom vykynožení. „A Pán zvrhne mocných z trónu, pyšní sa mu nikdy nepáčili, ale pokorným dá milosť,“[50] hovorí preblahoslavená Panna Mária a zbožná Judita. Kto by teda nevidel v takomto obnažení a strašnom zneucťovaní zúrivosť barbarských národov a ich hroznú, ukrutnú povahu a spôsob života? Nuž toľkoto o ukrutnostiach, ktoré páchali pri vpáde.

Tak páchali tieto barbarské divé národy svoje nevýslovné tyranstvo a ukrutnosti „in progressu“, na svojom ďalšom pochode. Keď svitol milý deň a pohania sa chystali na svoj pochod, nemluvňatá sa veru čoskoro samy prezradili svojím krikom a plačom. Tí im dali pocítiť svoju zbesilosť a zúrivosť, pretože ich vyrvali matkám od pŕs, z náručia a lona, mrštili o zem a nemilosrdne roztrieskali o stromy a skaly, takže v okamžiku vypustili svoje nevinné dušičky. Istý otec |21,[C3] ukryl svoje milé dieťa, ktoré malo sotva štvrť roka, na svoje prsia za kazajku. Pretože sa však i toto prezradilo svojím plačom, pristúpil Tatár, chmatol milé dieťa za nohy, vydrapil ho nemilosrdne celý rozzúrený a hodil o kameň, takže tiež v okamžiku vypustilo dušu. A aké ďalšie ukrutnosti páchali na takýchto deťoch, nedá sa ani opísať! Sú takí zlí, že s deťmi sa nezaobchádzalo horšie ani za čias Herodesa,[51] keď jeho vojaci tak žalostne pozabíjali betlehemské dietky. A čoskoro nato opustili svoj prvý tábor a pochodovali s nami obnaženými biednymi zajatcami ďalej cez Biele Hory k Hlohovcu čiže Fraštáku. A keď boli uprostred hustého lesa, zoslal na nich Pán veľké zdesenie a hoci ich nikto neprenasledoval, začali revať a zavýjať ako psi, že sa z toho ozýval celý les. My sme však nevedeli, čo to značí. Tu hnali ďalej svojím revom a surovými ranami úbohých zajatcov, takže v takom spechu niektorí boli zrazení koňmi, ako sa stalo aj mne, niektorí boli koňmi pošliapaní, niektorí aj vysilení od únavy vypustili svoju dušu, niektorí sa oslobodili a ušli odtiaľ. A takýto spech trval poldruha míle cesty, až sme sa dostali z lesa na rovné pole. Keď sme teda vyšli z lesa a zostala tu alebo tam ešte nepoškodená dedina alebo chalupa, nanovo ju podpálili a obrátili v popol. Keď postretli nejakého človeka, hneď stáli nad ním desiati alebo dvadsiati, sťali ho mečom, podržali svoje čiapky, zachytili krv a pili ju ako najlepšie červené teplé víno a takouto kresťanskou krvou napájali aj svoje kone, ako horespomínaný Diomedes.

Večer pri západe slnka sme prišli k rieke Váhu. Nemohli sme dlho nájsť most. |22 Keď sme k nemu konečne prišli, Tatári, poskakujúc na svojich koňoch, tvárili sa pred množstvom vojsk, ktoré bolo na jednej i na druhej strane, ako udatní hrdinovia, ktorí so sebou vedú veľkú korisť z kresťanov. Most bol však silne obsadený z oboch strán ozbrojenými tureckými kyrysníkmi. Sám vezír s veľkým počtom vojska táboril na šírom poli pri meste hneď pri moste. Tu nás viedli stredom a Turci nás posmešne vítali, vysmievali a uvádzali v posmech. Pokrikovali najmä na mňa, hovoriac: „Bre, bre, bre, disznó pap!“[52] To značí: „Ty svinský kňaz!“ Poznali totiž, že som kňazom, podľa širokého klobúka, ktorý som mal na hlave, šermujúc svojimi blýskavými obnaženými mečmi a šabľami okolo mojej hlavy. Tu som si pomyslel: „Len teraz si sa dostal medzi levov, teraz si obklopený veľkými býkmi, obkľúčili ťa vypasené osly.“[53] Ale tu bol zas mojou najlepšou a silnou pevnosťou a nádejou môj Pán Ježiš, ktorý musel vypočuť veľa vyhrážok a ktorého obkľúčili vo veľkom počte jeho nepriatelia. On ma ochraňoval, takže ma nepostihlo žiadne nešťastie a nebol som ani zranený na žiadnom úde.

Keď sme prešli cez most na druhú stranu, Tatári sa utáborili pri močiari neďaleko od mesta. Ja som bol slabý a unavený, celý deň som nemal ani sústo ani glg studenej vody. Ochvíľu nás úbohých otrokov nútili jesť konské mäso, ktoré nebolo ani varené ani pečené, ba neosolené a neomastené. Ja som sa nad tým zhrozil, nemohol som sa naň ani pozrieť. Vodu nám doniesli z bahnistého močiara a kdekoľvek ju len našli. To bolo moje občerstvenie. Potom nás všelijako trápili a trýznili. Čoskoro ma pripútali ku kopytám koní aj s jednou slúžkou, s ktorou predtým verejne bez všetkej hanby súložili a smilnili. Tak sme museli bdieť až |23,[C4] do polnoci. Napokon nás uložili na zem dolu bruchom a vystretých, položili na naše chrbty sedlá, nahádzali na ne svoje zapáchajúce a hnijúce plášte a cestovné kabáty, obkolesili nás koňmi a potom si na nás sami políhali naprieč. Tu nesmel nikto celú noc ani plakať ani nariekať, ani sa modliť ani vzdychať, tým menej sa hýbať alebo pohnúť, lebo nás bili svojimi päsťami po hlavách a kde len mohli. A tak sme nemali žiadny pokoj ani vo dne ani v noci. Ó hrôza! Ó nepokoj!

Na druhý deň v podvečer som stál pri ohni spútaný so slúžkou. Tu začala slúžka trpko plakať. Poloslepý Tatár sa domnieval, že som to ja, rozzúrený vzal zrazu zo stromu hrubý konár a bil ma tak divoko po pravej strane, nešetriac žiadny úd, že som myslel, že mám celý bok celkom rozmliaždený. Ale aj tu vravím pravdu, že som necítil ani údery ani bolesť, neotvoril som svoje ústa a ani som nezbadal ráno na celom svojom tele žiadne podliatiny alebo sinky. Tu je zas možné vidieť a pozorovať ukrutné tatárske srdce a myseľ a novú starostlivosť a láskavosť veľkého Boha ku mne — k svojmu sluhovi, ktorá ma nenechala skusovať, čo bolo nad moje sily. On mi bol veru verný, stál pri mne, zmierňoval, ba odnímal všetky moje bolesti. Ó láskavosť! Ó vľúdnosť! Ó dobrotivosť môjho Boha a Spasiteľa! Za to ho budem po celý svoj život ospevovať a oslavovať.

Keď sa potom 7. septembra opäť zo všetkých strán zhromaždili národy rozbehané za lúpežou a koristením, začal sa 8. strašný a celkom neslýchaný zločin, a to pred táborom budínskeho vezíra. Keď bolo totiž v tých istých dňoch mnoho tisíc kresťanov ako dobytok nahnaných cez Váh a jeho mosty, zohnatých dokopy a zhromaždených zo všetkých strán a krajín, poväčšine však z Moravy, |24 rozkázal vezír svojim pomocníkom, aby odišli a prezreli celý tábor, a všetkých, ktorí sú zo zajatcov slabí, nemí, slepí, hluchí, chromí, veľmi dobití alebo veľmi starí mužského a ženského pohlavia, aby zohnali na určené javisko čiže popravisko. Potom si dal predvádzať pred seba jedného po druhom a dával katom a dozorcom znamenie rukou, koho majú podľa neho zabiť alebo nechať nažive. Tu sa odohrávala strašná tragédia, z ktorej vyviazlo veľmi málo ľudí. Bolo ich tak vyše dvesto. Ja som nebol vtedy ďaleko od miesta vraždy. Počul som aj praskanie, ako boli jeden po druhom tak nemilosrdne zabíjaní, ale bedákanie som nemohol počuť a vnímať. Veď ich ústa boli hneď zapchaté a umlčané surovým zákazom a hrozbami. Ó žiaľ! Ó hrôza! Ó smútok!

Po tomto zločine hneď obkľúčil s celým vojskom pevnosť Hlohovec a ostreľoval ju nesmierne vo svojej zlobe a zúrivosti, dúfajúc, že sa jej zakrátko zmocní, keďže predtým obetoval svojej modle Mohamedovi príjemnú obeť z tak nevinne preliatej kresťanskej krvi. Ale veľmi, veľmi sa mýlil! Jeho predsavzatie sa zvrátilo a pre udatný odpor a obranu tamojších kresťanských hrdinských bojovníkov musel celkom odstúpiť a odtiahnuť s hanbou a výsmechom. Tak mu posielali v ústrety a fŕkali do tváre hrubé a tvrdé guľky! Takýto výsmech a hanba ho učinili váhavým. A temer v ten istý čas dostal rozkaz, aby sa dostavil s celým vojskom pred Nové Zámky. A preto nasledujúceho dňa odtiaľ vyrazil s celým vojskom, lebo Boh mu určil cieľ až potiaľto a nie ďalej. |25,[D1] Predtým však dal dohnať za poháňačov dobytka ostatných mnoho tisíc kresťanov, ktorí tu boli zajatí hroznými Tatármi. Po jeho odchode popravených kresťanov oplakávali mnohými slzami a pochovali obyvatelia mesta, ktorí ešte zostali a museli sa dať k dispozícii v takejto potrebe. Tu možno zas vidieť a porozmýšľať o strašnom tyranstve a ukrutnosti barbarského národa. Ó beda! Ó hrôza! Ó strašný zločin! Ó túžba po krvi! Môj najmilší Pán Ježiš zas nedopustil, aby som sa dostal do takých vražedných spárov. Podarilo sa mi to podľa jeho neomylného výroku, ktorý znie takto: „Hoci ich padne tisíc po tvojom boku a desaťtisíc po tvojej pravici, predsa ťa to nepostihne.“[54]

Medzitým to Boh tak podivuhodne zariadil, že tri dni za sebou veľmi pršalo, takže sa rieka Váh veľmi vyliala. Preto sa Tatári veľmi obávali, že ich môže voda rýchlo zaplaviť. Odišli odtiaľ s nami úbohými zajatcami na vysokopoložený vinohrad, ktorý už bol obratý. Tu som si myslel, ja úbohý vysilený červík, ktorý musel v blate až po kolená kráčať dohora pešo vedľa koňa celý zarosený a zmoknutý, že by sa mohol nado mnou úbohým zajatcom zľutovať môj Boh a vyslobodiť ma na tomto vŕšku z moci Tatára. Keď sme teda vyšli hore, tu som pocítil vo svojom srdci a mysli zvláštne vzrušenie, odkiaľ som aj čerpal zvláštnu radostnú odvahu. „Erat mens praesaga boni,“[55] že tento vŕšok mi istotne prinesie pomoc: Alebo ma Tatár zabije svojím mečom, alebo mu môj Pán Ježiš vnukne iné myšlienky. A práve pri takomto obťažnom výstupe som rozmýšľal ďalej so zvláštnou útechou a s posilneným duchom o ťažkom výstupe môjho Spasiteľa Ježiša Krista |26 na horu Golgota, odkiaľ zostúpila spása všetkým, najmä veriacim ľuďom. Tak som sa tiež vtedy celkom oddal môjmu Ježišovi Kristovi, uňho boli všetky moje myšlienky. Čo sa stalo? Keď sme si trochu odpočinuli, Tatár dlho neodkladal, vyslobodil ma zo železných pút, osedlal dva kone, posadil sa na jedného a mňa na druhého a povedal mi: „Kritharba.“ To značí: „Pôjdeme na trh, tam ťa predám a odovzdám Turkom.“ Zliezli sme teda obaja koňmo vinohrad. Kôň podo mnou sa niekoľkokrát potkol, takže som trikrát cez neho preletel, ale božská sila bola tak mocná vo mne slabom, že som sa rýchlo pozberal a vstal, ináč by som bol dostal určite bitku. A tak pri jazde nadol som vzdychal veľmi vrúcne k môjmu najmilšiemu Ježišovi, aby sa snažil riadiť, sprevádzať a viesť myšlienky, cestu a myseľ Tatára, aby ma doviedol k takému pánovi, ako sa Jozef dostal k Putifarovi. Veď som sa nedomnieval iné, ako že ma Tatár istotne zavedie do tureckého tábora. Čo sa stalo? Môj Pán Ježiš, môj obzvláštny sprievodca, ktorý mi po celý čas pomáhal, viedol ho rovno do valašského tábora ku kresťanom gréckeho vyznania. A pretože Tatár bol oblečený v mojom kňazskom kabáte, vypínal sa v ňom, aby dodal lepšiu chuť k môjmu odpredaju a sám tiež predstúpil pred valašské knieža, ktoré ma práve chcelo vyslobodiť z rúk Tatára. Ale tam pri vojvodových dvoranoch stál mne dobre známy jezuita, menom páter Ján Lingo, o ktorom sa možno viac dočítať v mojom životopise pod titulom Currus Jehovae mirabilis a ktorého sem Tatári priviedli samého prvého. Pretože ma teraz spoznal, pristúpil ku kniežaťu a očiernil ma uňho, ako keby som bol najhorším z arcikacírov a nehodným, aby na mňa svietilo slnko |27,[D2] a aby ma nosila zem. Odvrátil teda odo mňa milé naklonené srdce. No, knieža urobil milosrdný skutok a rozkázal svojmu pohárnikovi, aby mi podal dúšok vína v pozlátenom pohári a bielu žemľu. Nápojom som sa osviežil, žemľu som si schoval za záňadrie. Od tohto valašského kniežaťa ma viedol Tatár ďalej do tábora a chválil sa pred všetkými, že ukoristil obzvlášť bohatého biskupa, ktorý za svoje prepustenie dá veľkú sumu peňazí. Tu pohol Boh srdcom jedného kapitána, menom Vulkuli, ktorý si ma prezeral veľmi túžobným zrakom a chcel ihneď s Tatárom uzavrieť kúpu. Tento požadoval dvesto ríšskych toliarov, onen mu ponúkal päťdesiat. To rozbesnilo a rozzúrilo Tatára, ktorý ma vo veľkom hneve strhol z koňa, chmatol za vlasy a vliekol vedľa koňa z tábora do poľa na diaľku dvoch alebo troch výstrelov z pušky. Tam sa zastavil a vytiahol svoj meč, aby ním zoťal moju hlavu. Tu som stál uprostred medzi smrťou a životom, no bez strachu a nezlomený, lebo smrť môjho najmilšieho Ježiša, na ktorého som myslel, celkom odňala trpkosť mojej smrti a spravila ju sladkou ako cukor. Ale počujte o zázraku nad zázraky! Keď Tatár vystrel svoju ruku s mečom a chcel sa na mňa vrhnúť, bola mu ruka zadržaná, jeho rameno zmeravelo. Celkom stratil rozum, tvár mal ako mŕtvola, triasol sa ako list. Napokon nechal svoju ruku klesnúť a upadol do mdlôb. Z ruky mu vypadol meč, ktorý som zodvihol a zastrčil do jeho pochvy. Keď prišiel ochvíľu k sebe, zaspieval hlasne a opakoval trikrát slovo „Bog, Bog, Bog“. Bez všetkých pochýb chcel tým povedať, ako mu zadržal ruku trojjediný kresťanský Boh, aby na mne, jeho nehodnom sluhovi, nespáchal svoj ukrutný úmysel a zločin. |28 Mne to bolo celkom milé; veď som si veru zvolil radšej smrť, ako trpieť ďalej také nešťastie — predsa však všetko podľa milostivej vôle môjho Boha.

Tu, tu som videl a skúsil naskutku, že môjmu najmilšiemu Ježišovi sa zachcelo udržať ďalej pri živote mňa nehodného sluhu, aby som kázal o jeho divoch, ktoré na mne konal od začiatku až doteraz, aby som trpel pre slávu jeho slova a mena všetky nebezpečenstvá, o ktoré aj nebola žiadna núdza odvtedy až po túto prítomnú hodinu. Aké totiž prenasledovania som vystál v Uhorsku od čias môjho podivuhodného vyslobodenia z rúk Tatára, koľkokrát a ako často môj život visel na vlásku, dobre poznajú z môjho životopisu všetci, ktorí ho čítali. A predsa tajných úkladov, ktoré sú najlepšie známe môjmu Bohu a najmilšiemu Ježišovi, som sa vôbec nedotkol. A tak ma pod svojou zvláštnou ochranou sprevádzal cez mnohé nebezpečenstvá do Nemecka, kam som bezpečne prišiel, pripustil ma do posvätného úradu v Neusalzi, ktorá vtedy bola ešte veľmi pustým miestom a mestečkom, pomohol mi aj zvláštnym vnuknutím sv. Ducha vystavať od základu nový kostol, vypestovať novú duchovnú vinicu, zriadiť nové bohoslužby po milostivom povolení blahej pamäti preosvieteného kurfirsta Jána Juraja II., nášho milostivého pána, pána a verného otca krajiny (Tit. Tit. Tit.), ktorý teraz spí tíško a blahoslavene v Ježišovi. Bože môj! Aké urážky, aký výsmech, aké posmešné slová som musel počúvať a aké prekážky znášať hneď na začiatku, kým mi Najvyšší (ktorému samotnému ku cti bol položený základný kameň, pomazaný mojimi slzami ako olejom a posvätený zbožným otčenášom) nepomohol milostivo dokončiť dielo — nedá sa ani opísať. |29,[D3] No môj Boh mi pomohol zo všetkého, lebo som vložil svoju dôveru v neho samého. Nehľadal som pri takom diele svoju slávu, ani svoj prospech (lebo i tu nazbierané almužny som obetoval a dal zväčša na toto dielo), ale iba božiu slávu, rozmnoženie a výstavbu kresťanskej cirkvi, rozšírenie mestečka a duševnú spásu a blaženosť mne zverených vyhnaneckých ovečiek. To bolelo starého zlého nepriateľa. Pokúšal sa preto všelijako prekážať takémuto dielu. Dostal sa však so svojimi prisluhovačmi do slepej uličky. My sme však ešte v božej priazni a milosti, chválime a velebíme Najvyššieho, kážeme jeho posvätné slovo, hľadáme nábožnou modlitbou spásu celej krajiny, pokoj a svornosť a najmä večne trvajúci rozkvet, šťastie, večne kvitnúci pokoj, rastúce požehnanie, triumf a víťazstvo proti všetkým nepriateľom a taktiež časnú a večnú radosť veľmi slávneho kniežacieho saského domu, nášho milostivého kurfirsta Jána Juraja III., Jeho Preosvietenosti (Tit. Tit. Tit.) nášho najmilostivejšieho pána, pána a otca krajiny, ako aj všetkých najmilších poddaných, dúfajúc v isté vyslyšanie.

Čo ma ešte ďalej postretne v tomto smrteľnom živote, kým budem žiť, do akej akadémie a vysokej školy ma odo dneška zavedie môj najmilší učiteľ, nebeský lekár a profesor Ježiš Kristus, to vie on sám najlepšie, lebo ja som nebol len narodený, ale aj povolaný pre utrpenie. Chcem tu krátko pripomenúť (no prosím v najhlbšej poníženosti, aby sa to nezazlievalo mojej bezvýznamnej a pošetilej osobe), čo sa mi prihodilo ako štvorročnému chlapcovi. Hneď v noci, keď ma najprv moja najmilšia pani matka Anna Piláriková, rodená Mazurková, odporučila dňu ako vernému učiteľovi, podľa príkladu Anny, ženy Elkanovej a matky Samuelovej,[56] prisnilo sa mi, že som ležal na zelenej |30 lúke so svojím najmladším bratom Izaiášom Pilárikom, ktorý teraz odpočíva v Bohu, a že sa otvorili nebesia. Tu som videl Ježiša v jeho vznešenosti, ktorý na mňa volal týmito slovami: „Stephane! Stephane! Veni tu huc!“[57] Ja som sa však naľakal, bál som sa a povedal som: „Istum, Domine, accipe istum!“[58] Pán Ježiš mi však odpovedal: „Non hic, sed tu ad me venias!“[59] A nato som sa prebudil a svitol milý deň. Keď som o tomto zjavení ráno tíško rozprával svojmu pánu otcovi, Štefanovi Pilárikovi, ktorý bol duchovným, prichádzali mu na myseľ zvláštne, pritom však blažené myšlienky. Položil svoju pravicu na moju hlavu a povedal: „Môj najmilší synu, Pán Ježiš ťa miluje. Ty však budeš musieť veľa trpieť pre slávu jeho mena. Uteš sa, bude ti pomáhať a zachráni ťa od všetkého zla!“ A tak pokropil moje líca svojimi horúcimi otcovskými slzami a požehnal ma. A to je pravdou. Môj nebohý najmilší brat sedel od mladosti v ružosade šťastia, až ho postihlo posledné zlo,[60] všeobecné prenasledovanie v Uhorsku, no aj tak obdržal svoje malé dobro. Pretože ma samého môj najmilší Pán Ježiš povolal trpieť, hoci v spánku, tak som aj dobrej mysli, že mi dá tiež vytrvalosť — ako dosiaľ — k mojej blaženosti; nie však len mne, ale so mnou aj všetkým pravoverným kresťanským srdciam a tiež tým, ktorí mi tu v mojej núdzi a biednom položení prispeli radou a činom, výživou a potravinami a starali sa o mňa a o moju rodinu.

Áno, poviem ešte a pochválim sa v Pánu, že ma môj najmilší Pán Ježiš udržal pri živote aj kvôli slabým vo viere a aby som priviedol na správnu cestu niekoľko blúdiacich a rozptýlených ovečiek. Božia sila neúčinkovala vo mne slabom totiž iba na začiatku môjho úradu, |31,[D4] keď sa obrátila istá dáma šľachtičná[61] vychovaná ako kalvínka, počúvajúc na Zelený štvrtok so zvláštnou horlivosťou a zbožnosťou moju kázeň o Svätej večeri, a ktorá čoskoro potom v Nedeľu veľkonočnú verejne sa zriekla kalvínstva a nato prijala Prevelebnú sviatosť — ale aj po niekoľkých rokoch: Istého popredného grófa[62] z veľmi urodzeného rodu Illésházyovcov, ktorý podobne skoro po svojom odpadnutí od nášho učenia pobožne počúval v deň sv. Trojice kázeň z kazateľnice o colníkovi a farizejovi (ktorá kázeň bola mojou próbnou kázňou za dvorného kazateľa na tom istom mieste), a ktorý ma aj povzbudil predtým skrz svojho verného komorníka k nadšeniu, osvietil Duch sv., takže začal trpko oplakávať svoje hrozné odpadlíctvo. Utešoval tiež pani grófku, bohumilú dušu a svoju vernú manželku, že nezotrvá dlho v poblúdení, čo sa aj stalo. O tom sa možno viac dočítať v mojom Currus Jehovae. K nemu by bolo možné prirátať v Uhorsku viac osôb. Pred piatimi rokmi sa prvý raz tu v Neusalzi zjavil v novom kostole istý slepec z Čiech, ktorý si prišiel vziať nejakú podporu ako chudobný človek. Tento sa zúčastnil obradov. Sedel na prahu kostolných dvier a počúval slovo božie so zvláštnou zbožnosťou. Ja som však pozoroval jeho vzrušenie, videl som aj jeho slzy. Po skončení bohoslužby ma nasledoval až do môjho domu, otvoril svoje srdce, ako sa mu veľmi páčila kázeň a či by som ho nechcel ďalej vyučovať v našom náboženstve. Hosť mi bol milý, potešoval som ho, že to rád a ochotne urobím. Držal som ho teda niekoľko dní u seba a urobil som dobrý skutok s pomocou sv. Ducha. Tu sa tomuto duševnému a telesnému slepcovi osvietili vnútorné oči zmyslov a obrátil sa. Potom po ôsmich dňoch dostal rozhrešenie a Prevelebnú |32 večeru v prítomnosti celej cirkvi. Čo sa stalo? O niekoľko týždňov sa opäť ku mne vrátil a priviedol svojich starých rodičov, otca a matku i svoju ženu a svojich troch bratov, ktorí sa naraz obrátili a zostali neochvejní v poznanej pravde. A tak teda ten, ktorý bol telesne slepým, a teraz predsa duchovne osvieteným skrz sv. Ducha, spravil tiež duchovne vidiacimi svojich šestoro telesne vidiacich, no vnútorne zatemnených na rozume. A takto dobre uvádzal do života, čo Pán Ježiš povedal Petrovi: „Tu conversus confirma fratres tuos.“[63] Podobná vec sa prihodila pred dvoma rokmi. Istý súkromný učiteľ v Čechách, ktorý čítal usilovne Lutherov katechizmus, chtiac z neho študujúcej mládeži prednášať niečo užitočného, bol tak osvietený sv. Duchom, že do svojho učenia, lebo je božie, dostal aj chuť. Prišiel ku mne, bol ďalej vyučovaný a napokon obrátený. Skoro po tom ho nasledoval jeho tesť, testiná, jeho žena, jej traja bratia a jedna sestra a niekoľko priateľov a príbuzných. Keď však učiteľa udali a prezradili u vrchnosti a medzitým jeho milá žena blažene zomrela pri pôrode, ušiel so svojím tesťom, testinou a jedným dieťaťom. Opustili všetko a usadili sa u nás. Tesť o štyri týždne pokojne a tíško usnul, pevný vo viere, a tak zomrel blažene v Kristu Ježišovi. Nechcem pripomínať, ako okrem týchto sa tu za desať rokov obrátilo vyše poldruhého sta ľudí a ešte oveľa viac bolo upevnených vo viere. To všetko spôsobil vo svojich krehkých nádobách a nástrojoch môj Pán Ježiš pomocou sv. Ducha. Preto chválim a oslavujem jeho dobrotu.

Keď teda môj Boh a Pán zmenil Tatárovi srdce a myseľ, tento začal so mnou priateľskejšie rozprávať. |33,[E1] Povedal mi, že sa chce vrátiť späť a že by som mal len padnúť kapitánovi k nohám a žiadať od neho, aby priložil ešte tridsať ríšskych toliarov k ponúkaným päťdesiatim. Tak som mu tiež podobne vysvetlil, že by bolo oveľa lepšie vziať tri, štyri alebo päť ríšskych toliarov, ako zoťať moju hlavu a tak ju tu nechať ležať. Hneď potom ma chytil za ruku, zaviedol ma ku kapitánovi a nakladal so mnou priateľsky. Keď oznámil kapitánovi svoj návrh, ten hneď prišiel a podal mu osemdesiat ríšskych toliarov, pretože sa ho a tiež mnohých z tých, ktorí to videli, dotklo, ako hrozne so mnou Tatár zaobchádzal. Tu sa skončilo, čo postihlo moju osobu: zúrivosť a ukrutnosť Tatára. Moje nešťastie sa však predsa ešte neskončilo, hoci som mal pokoj a hoci ma celkom upokojil kapitán a jeho služobníci a práve tak zástava, na ktorej mi ukázali kríž s ukrižovaným Kristom, že som sa nedostal k pohanom, ale ku kresťanom. Predložili mi tiež na posilnenie pečenú sliepku a dúšok studeného vína. I tak som z nej nemohol zjesť ani jedno krídlo, pretože som mal žalúdok plný hnevu. Keď sme totiž vyrazili od Hlohovca a prišli k Novým Zámkom, kde Turci strašlivo útočili na túto pevnosť ohnivými guľami, granátmi[64] a s celým vojskom, navštívil ma môj Boh ťažkou a nebezpečnou chorobou, ku ktorej sa tiež hneď naďabil zlý a nevolaný lekár, ktorý ma chcel liečiť na duši, a to hore spomínaný „pater sine matre“,[65] jezuita Ján Lingo s jedným mníchom bosákom.[66] Chceli mi násilím dať posledné pomazanie na moju vlastnú záhubu, aby z toho ťažili len vlastnú slávu. No nadarmo, lebo božia sila bola zas vo mne mocná, aby som mohol silne odporovať, ako o tom možno opäť čítať v Currus Jehovae mirabilis.|

34 Keď som sa teda trochu zotavil zvláštnou milosťou božou (pričom však nechýbalo ani úsilie ani starostlivosť môjho pána, ba aj felčiar, poctivý to človek, dával mi najlepšie lieky) a keď som nemal čo robiť, napadli ma všelijaké myšlienky, najmä ako so mnou naposledy zaobchádzal Tatár. Tu som uvažoval so zvláštnou zbožnosťou o spôsobe môjho Pána Ježiša, akým mi poskytol zvláštnu útechu a osvieženie. Myslel som na svoj ťažký pochod na vysokopoložený vinohrad a na ťažký pochod môjho Pána Ježiša na vysoký vrch Golgotu. Tento bol miliónkrát ťažší, pretože ho viedli na veľké pohanenie medzi dvoma lotrami, s ťažkým krížom, obťaženého ťarchou všetkých ľudských hriechov a celkom ukonaného, takže často padal na zem. Tu bol natiahnutý a pribitý na drevo, odlúčený od ľudí, vyzdvihnutý do výšky a usmrtený. Predtým ho však vysmievali a napojili myrhou,[67] žlčou a octom. Mňa viedli medzi dvoma zajatými kresťanmi, odpočinul som si a keď ma sprevádzali do tábora medzi vojsko, posilnil a občerstvil som sa vo svojom hlade a smäde žemľou a výborným vínom a tak som bol udržaný nažive. Môj Pán Ježiš bol predaný a odovzdaný pohanom svojím vlastným učeníkom za tridsať strieborných, ja však pohanmi odovzdaný kresťanom za osemdesiat strieborných čiže ríšskych toliarov. Ó veľký rozdiel! Ó milosť nad milosti! Ó nevýslovná láskavosť môjho Pána Ježiša, ktorý ma tiež chcel spraviť účastníkom svojho utrpenia, aby som sa mohol pýšiť v jeho ranách! Teraz vezmem liečivý kalich a budem kázať o jeho ranách, kým budem žiť.

Po tretie a naposledy páchali tieto barbarské národy svoju ukrutnosť a tyranstvo „in egressu“, na odchode. Keď boli teda zhromaždení pri Nových Zámkoch všetci zajatí kresťania, prišiel prísny príkaz a rozkaz od tureckého -35,[E2] bašu, vezíra a ostatných veliteľov, aby boli všetci mužskí pripravení s lopatami, motykami, sekerami, kopáčmi a inými nástrojmi zrovnať celkom so zemou hradby pevnosti. Aby som sa nedostal medzi nich, dal mi môj pán ostrihať vlasy podľa ich zvyku a aby som pri prehliadke nebol spoznaný ako zajatec, tak som bol tiež oblečený podľa ich spôsobu. Akú biedu, núdzu, strach a zármutok vytrpeli biedni zajatci, ktorí tam boli donútení a nahnaní násilím, koľko tisíc zostalo na hradbách a bolo zastrelených — videl som toho, žiaľ, až priveľa! A tak sa pokračovalo v streľbe a ostreľovaní delami, až boli kresťania v meste prinútení sa zachrániť, čiastočne i pre nedostatok potravín, a pretože nebolo žiadnej nádeje, že by skončilo obliehanie pevnosti. A tak generál gróf Forgách i jeho dôstojníci a vojaci dohodli sa s nepriateľom a opustili pevnosť, nie však bez sĺz a bez veľmi bolestne zarmútených sŕdc, lebo museli odovzdať túto kresťanskú pevnosť barbarskému národu, pohanom. Nedá sa tu ani opísať, s akou slávou a jasotom, so šalmajami,[68] trúbami, pozaunami[69] a píšťalami, s bubnami a poľnicami, s akými výkrikmi radosti a vreskotom, pýchou, namyslenosťou a okázalosťou tí vtiahli dnu! Čo zapríčinilo žiaľ na strane kresťanov, na to je ľahké poukázať; jedným slovom: Hriech! Hriech!

Ó žiaľ! Ó beda! Ako tieto barbarské národy zúrili na konci, ako viedli a hnali v putách a železách do Turecka a Tatárska sťa nerozumný dobytok do surového otroctva skoro stotisíc kresťanov, mladých i starých, urodzených i neurodzených, mužov i ženy, nemôže vypovedať žiadny človek, žiadny jazyk! Tu títo tiež museli vytrpieť a vystáť všelijakú biedu, súženie a trýznenie. Ó, beda národu, ktorý sa dostal do ich pazúrov! |

36 Napokon chcem pripomenúť svoje podivuhodné vyslobodenie. Keď chcel Turek s celým svojím vojskom odpochodovať a odobrať sa do svojej krajiny, môj pán mi dal predtým spraviť biele hodvábne rúcho a oznámil mi, že o tri dni hodlajú dať sa na pochod do svojej krajiny. Tváril som sa síce potešený, no v srdci som vrúcne vzdychal k svojmu Bohu, aby mi poskytol radu a pomoc, aby som sa dostal k svojim opusteným najmilším. Tu povzbudil najvyšší Boh zbožného spomožiteľa Konštantína,[70] jedného z najpoprednejších vojenských radcov valašského vojvodu, ktorý podľa svojho sľubu v ustanovený deň poslal o desiatej v noci svojich dvoch sluhov, aby ma odviedli. Hneď som vyšiel zo svojej chatrče, aby som pojedol so svojím pánom a dal som tým sluhom znamenie, aby ráčili počkať len chvíľočku opodiaľ. Šiel som potom za svojím pánom, ale tváril som sa pri jedle nesvoj, aby som sa len tým skôr mohol od neho dostať preč. Konečne mi povedal: „Pater, abi dormi.“[71] Nato som vstal, zaželal mu dobrú noc a požehnal ho, on ma takisto. A odporúčal som sa i svoju cestu s bázňou a rozochvený milému Bohu. Prosil som ho, aby mi pomohol z núdze a nebezpečenstva kvôli sláve svojho mena, čo sa aj stalo. Potom som šiel do svojej chatrčky, zatvoril som za sebou dvierka a rýchle som odokryl vzadu dieru, ktorú som si prichystal cez deň v neprítomnosti svojho pána a jeho sluhov, vyliezol som ňou von a ponáhľal som sa po všetkých štyroch k poslom. Boh to tak zariadil, že ma sluhovia môjho pána vôbec nespozorovali. Poslovia ma však vzali za ruku a zaviedli ma natešení ku Konštantínovi, ktorého milé srdce sa naplnilo radosťou. Dal mi prideliť hneď desať jazdcov, ktorí stáli v pohotovosti, aby ma sprevádzali na určité bezpečné miesto, nech neutrpím žiadnu telesnú úhonu, v opačnom prípade by to zaplatili životom.37|[E3] Nesmeli sa ani vrátiť bez môjho súhlasu. Potom som vsadol na koňa, rozlúčil som sa nie bez sĺz s pobožným pánom a pýtal som sa ho, ako mám predsa splatiť takú dôveru a lásku. Povedal: „Mi pater, nihil abs te expeto, praeter tuas preces et lacrimas.“[72] Tieto totiž bez všetkej pochybnosti pohli jeho srdce k milosrdenstvu. Napokon vzal jeden dukát a podaroval mi ho.

Tak sme teda šli cez nebezpečné močiare, v ktorých museli kone plávať. Keď sme potom prišli k Dunaju a z druhej strany z diaľky ma videli cisárski vojaci, ktorí podliehali talianskemu čiže vlašskému veleniu, a keď som im dal znať, že som bol prepustený ako zajatý kresťan, nastúpili niekoľkí do lode a previezli ma na druhú stranu. Veliteľ stál na brehu, prijal ma zdvorilo a priateľsky, uviedol ma do svojho príbytku a na všetko sa vyzvedal: ako som sa vyslobodil, aký je stav tureckého vojska a tábora a pod. Večer ma skvele pohostil. Víno veľmi dobre padlo znavenému srdcu a osviežilo ma. Na druhý deň ma dal sprevádzať na svojom koči ozbrojeným sprievodom do Komárna s odporúčaním na generála grófa Buchheima. Tento urobil tiež, čo sa sluší. Dal doniesť v hojnosti jedlo a nápoj a objednal loď, ktorá ma i so štyridsiatimi osobami dopravila do Rábu. Aké len nebezpečenstvo povstalo na Dunaji, keď sme sa plavili, nemožno ani opísať, lebo víchor pokryl vlnami loď, a tak podivuhodne nás zachránil náš Pán Ježiš! Ako som prišiel do rábskej pevnosti, ako ma tam prijal istý uhorský kňaz a niektorí mešťania, ako som bol odtiaľ sprevádzaný do Óváru, Kittsee, Prešporka a ako som sa napokon dostal domov a tam bol prijatý a privítaný urodzenými i neurodzenými, nájde obšírne bohumilý čitateľ opäť v mojom životopise Currus Jehovae mirabilis. Bol som teda zvláštnou starostlivosťou |38 jedine velebného trojjediného Boha zázračne a blažene oslobodený, sprostený, uvoľnený a zbavený tatárskeho násilia, tureckej ukrutnosti a tyranstva barbarských národov.

Teraz ďakujem Bohu, ktorý spravil veľký zázrak na samom konci a ktorý mňa od narodenia držal pri živote a činí nám všetko dobré. Nech nám všetkým dá radostné srdce a nech vždy dáva pokoj v našich časoch v Izraeli, v celom kresťanstve, najmä pod kresťanskými evanjelickými vládcami, kráľmi, kurfirstmi a kniežatmi, predovšetkým však pod naším milostivým pánom kurfirstom, pánom Jánom Jurajom III., Jeho Osvietenosťou (Tit. Tit. Tit.), pod kresťansky najláskavejším otcom krajiny, naším najmilostivejším pánom a následníkom, aby rytierske palmy víťazstva — ako pred rokom pri tvrdo obliehanom a mocne dobývanom meste Viedni Turkami atď.[73] — i ďalej po všetky časy mohli sa skvieť, žiariť, dobývať víťazstvá, víťaziť a triumfovať proti dedičnému nepriateľovi Krista a Kristovho mena, ako aj proti nepriateľom, zrieknuvším sa čistého učenia a proti prenasledovateľom, a aby jeho milosť zotrvala stále pri nás a spasila nás a našich potomkov, kým budeme len žiť. Ja za svoju osobu vyznávam radostne pred všetkými, že sa mne, nehodnému sluhovi môjho Pána Ježiša Krista, v mnohom vodilo ako Bohu milému človeku, ktorý bol neraz veľmi blízko smrti a jeho život takmer klesol do hlbín. Bol som často a mnohokrát obkolesený nepriateľmi ako Elizeus v Dotaine. Hľadal som pomoc a nenašiel som žiadnu. Na pomoc mi prišiel len môj Pán Ježiš, stál pri mne a nedopustil, aby som sa stal korisťou bezbožníkov, takže som bol aj nezvyčajne oslobodený z rúk pohanov. Preto tak chválim svojho Boha i v tejto krajine po mojom veľmi smutnom štvrtom vyhnanstve, velebím jeho dobrotivosť a vzdávam vďaku jeho nádhernému menu. Rozprávam a kážem o jeho zázrakoch. Áno, budem mu vzdávať vďaky, oslavovať ho, slúžiť mu, ospevovať ho a kázať o ňom po celý svoj život. Ó ty, Pán Ježiš, môj najmilší Immanuel, |39,[E4] môj najdrahší poklad, moja najsladšia útecha na zemi, pomôž mi, aby som to dokončil pomocou drahého sv. Ducha! Amen, v tvojom mene, môj Pán Ježiš! Amen, amen, amen!

Moje úprimne zmýšľajúce kresťanské srdce teológa sa tiež obracia na všetky pobožné, iba Bohu oddané duše: Buďte, ó buďte všetci varovaní, práve tak všeobecne ako zvlášť! Vy, ktorí sedíte vo vysokých poctách a ktorých vyzdvihol Boh! Vy, ktorí slúžite v nižších stavoch a stojíte druhým k službám! Vy svetskí vladári a mocnári! Vy dôstojníci, radcovia a úradníci! Vy duchovní učitelia a poslucháči, mužovia a ženy, mladí a starí atď.! Slúžte Pánu v strachu a tešte sa v bázni! Bozkávajte Syna, aby sa nehneval! Bojte sa Boha a vzdávajte mu česť! Vzdávajte mu vďaky, oslavujte jeho meno! Vezmite na seba jeho jarmo, neste ho trpezlivo a držte ticho! Vytrvajte, neustaňte, vydržte vo všetkých bolestiach, zármutku, núdzi, biede, kríži, prenasledovaní a protivenstvách, v láske i bolesti, v núdzi a smrti! Buďte deťmi pokoja vo všetkých stavoch a každý nech čaká na svoje povolanie ako verný boží hospodár! Veďte bohumilý, svätý, počestný, slušný život! Pospolitý ľud nech sa drží božieho slova, nech si ctí vysoko obe vrchnosti a nech ich poslúcha! Tak vám bude váš a môj Boh naklonený. Milostivo odvráti každé zlo od vás, od vašej krajiny, od vášho národa. Vyleje svoj spravodlivý hnev a zlosť na cudzincov, ktorí ho nepoznajú. Všetkých nepriateľov odrazí a bude proti nim bojovať, zrazí ich k zemi a zničí, a tak ich vykynoží a zahanbí. Dá vašej zemi jarný i jesenný dážď, spraví ju úrodnou, zaopatrí hojnosťou chleba a vína, dá pokoj a požehná i na duši a na tele, majetku a imaní, cti a hodnostiach a napokon vovedie víťazne a triumfálne do nebeskej slávy a nádhery. A v žiadny čas nezabudnem prosiť najvyššieho Boha, aby som toto dosiahol od Najvyššieho.

Preláskavé |40 a naklonené srdcia nech teraz ráčia vziať a prijať s radosťou a priateľskou mysľou tento maličký dar odo mňa nepatrného a nehodného a nech dovolia láskavo, aby ich žriedlo, ktoré preteká od bohatého božieho požehnania, ovlažovalo aj moju púšť. Amen! Boh s nami všetkými! Dominus noster et nos Dei![74] Alleluja! Nech iba Bohu na nebi patrí česť! Amen! Alleluja! Amen!



[26] Draculus — Drakul, valašské knieža

[27] Histórie — možno ide o knihu Filipa Melanchtona a Gašpara Pevcera Chronicon Carionis (Kronika Cariona, Wittenberg 1572)

[28] Diomedes — v gréckom bájosloví kráľ Bistonov, ktorý živil svoje kone mäsom cudzincov

[29] in primo ingressu — (lat.) pri prvom vkročení, pri príchode

[30] in progressu — (lat.) na postupe, na ďalšom pochode

[31] in egressu — (lat.) pri odchode

[32] Vzácne deti Siona… — Jeremiášove Náreky 4, 2; 5; 7 — 8

[33] Ak nebudeš poslušný… — Deuteronomium (Druhozákon) 28, 25 — 26. Deuteronomium, piata kniha Mojžišova, obsahuje náboženské zákony.

[34] Tvoji synovia… — Deut. 28, 41 — 42

[35] Tento neverný barón — Ján Majthényi

[36] Hic coniurati… — (lat.) Tu prišli do boja vzbúrené vetry

[37] Spes confisa Deo… — (lat.) Nádej vložená s dôverou v Boha nikdy sa nevráti zahanbená

[38] ruky… ako zlaté prstene… — porovnanie z Piesne piesní 5, 14. Pieseň piesní, pripisovaná kráľovi Šalamúnovi (973 — 930 pred n. l.), vznikla asi po začiatku VIII. stor. pred n. l. Líči ľúbostné city medzi mužom a ženou, čo cirkev vykladá ako alegóriu (napr. láska Krista k cirkvi).

[39] Handa! — staroturecké slovo, značí „kde?“ Pravdepodobne má byť „hajda“, „hajdy“ (vpred!, ber sa!). Porovnaj balkánske „hajdy“ (bulh. „chajdy“), t. j. „vpred!“, „ber sa!“ a pod.

[40] quorum unum velle… — (lat.) z ktorých každý to isté chce, to isté nechce

[41] Non dolor est maior… — (lat.) Niet väčšej bolesti, ako keď násilná smrť, divoká vojna rozlúči svorné srdcia, spojené dôverou a láskou

[42] Kein Leid… — (nem.) Žiadny bôľ, žiadny kríž nie je ťažší, ako keď dve srdcia, ktoré sú jedno, odlúči nepriateľ, smrť jedno od druhého na dlhý čas, alebo celkom odcudzí. Porovnaj tie isté verše v interpretácii S. Chalupku, a to v jeho pohrebnej kázni Slzavé kvílení vdov a sirôtků (Trenčín 1658): „Non dolor esse maior, quam cum violentia mortis, / Unanimi solvit corpora iuncta fide“. — „Nemůž větší bolest býti, / jako když prostředkem smrti / vírou manželskou spojení / bývají rozlučování“. Chalupka charakterizuje tieto verše ako „veršíčky starodávné“.

[43] Jeremiáš — kniežatá uvrhli proroka Jeremiáša do hlbokej cisterny, v ktorej bolo bahno (Jerem. 38)

[44] Voda mi stúpa až k duši… — Kniha žalmov 69, 1 — 3

[45] Bolo počuť žalostný nárek — parafráza na proroctvo Jeremiáša (20, 14 a nasl.)

[46] Zhanobovali ženy na Sione… — Jeremiášove Náreky 5, 11

[47] Júdsko — ríša júdska (Izraeliti si r. 953 pred n. l. vytvorili dva štáty — Júdsko a Izrael)

[48] Radosť nášho srdca končí… — Jeremiášove Náreky 5, 15

[49] Pán urobí lysými… — Izaiáš 3, 17 a nasl.

[50] A Pán zvrhne mocných z trónu… — parafráza Luk. 1, 51, I. listu sv. Petra apoštola 5, 5 a Knihy Judit 9, 16 (Kniha opisuje hrdinskú Judit, ktorá sa odoberie do nepriateľského tábora a zavraždí vodcu Holofernesa)

[51] Herodes Veľký (62 — 4 pred n. l.) — kráľ v Júdsku, ukrutnej povahy, dal vyvraždiť deti v Betleheme (Mat. 2, 16 — 18)

[52] Bre, bre, bre, disznó pap! — He, he, he, svinský kňaz! Staroturecké citoslovce „bre“, v dnešnej turečtine „bire“, značí „he“, „hó“, „ach“, „och“, „ale“, „však“, „no“ a pod. Výraz „brekali“ (brekať) použil Pilárik v Sors Pilarikiana (v. 214). Porovnaj rumun. „bre“ — och, ej, bŕŕ. „Disno pap“ v origináli je zrejme z maď. „disznó pap“ — svinský kňaz, sviňa kňaz

[53] Len teraz si sa dostal… — parafráza na žalm 22, 13 (Kniha žalmov)

[54] Hoci ich padne tisíc… — Kniha žalmov 91, 7

[55] Erat mens… — (lat.) Srdce tušilo šťastie

[56] Anna, žena Elkanova a matka Samuelova — Neplodná Anna si vyprosila syna Samuela, ktorého zasvätila službe Bohu. Samuel sa stal sudcom Izraelitov (I. kniha Samuelova 1 a nasl.)

[57] Stephane… — (lat.) Štefan! Štefan! Poď sem ty!

[58] Istum… — (lat.) Toho, Pane, toho prijmi!

[59] Non hic… — (lat.) Nie tento, ale ty poď ku mne

[60] posledné zlo — náboženské prenasledovanie v Uhorsku po Wesselényiho sprisahaní od r. 1671

[61] istá dáma šľachtičná — manželka slúžneho Michala Libercsaya (Currus… 9 — 10)

[62] istého popredného grófa — G. Illésházyho (Currus… 18 — 20, 22 — 23)

[63] Tu conversus… — (lat.) Ty obrátený upevňuj (vo viere) svojich bratov (Luk. 22, 32)

[64] granát — hlinená a železná strela vrhaná z ruky alebo z diel (húfnic a pod.)

[65] pater sine matre — (lat.) otec bez matky, posmešne o pátrovi Lingovi (páter bez matky)

[66] bosák — príslušník rehole, chodiaci bosý alebo v sandáloch (napr. františkáni)

[67] myrha — šťava z balzamovníka, ktorá na vzduchu tuhne, je vonná, trpkastej príchuti

[68] šalmaj — hudobný dychový nástroj dnes už nepoužívaný

[69] pozauna — kovový dychový nástroj s hlasom podobným trúbke

[70] Konštantín — vojenský radca Vulkuliho

[71] Pater, abi dormi! — (lat.) Otče, choď spi!, nesprávne miesto „abi dormire“ (choď spať)

[72] Mi pater… — (lat.) Otče môj, nič od teba nežiadam okrem tvojich modlitieb a sĺz.

[73] ako pred rokom — r. 1683 (bitka s Turkami pri Viedni)

[74] Dominus noster… — (lat.) Náš pán a my boží!




Štefan Pilárik

— básnik, autor autobiografických próz a prekladateľ (zomrel pred 8. 2. 1693) Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.