ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to ktorýsi rok na sklonku XVII. storočia. Bolo to vtedy ináč, ako dnes. Tie naše vrchy, hole, doliny a úbočiny, tie zámky i pánske paloty sú svedkovia toho, čo sa tu kedysi dialo. Hej, keby vedely rozprávať, tie by nám toho narozprávaly, že by sa nám ani driemať nechcelo. I otvárali by sme oči a ústa, napínali sluch, aby nám neušlo ani slovíčko z ich rozpráv. Každý hájik, každá niva, každá studnička, potôčik, úbočina, ukrývajú tajnosti minulých zašlých časov a strežú ich, ako zakliate panny v zlatých zámkoch. Túžobne čakajú i ony na bohatiera, ktorý by ich vyslobodil z veľkej kliatby. Tichý vetrík roznáša ich kvílenie, ktorému však dosiaľ nik neporozumel a nariekanie jeho nepoňal. No, čo sa nestalo, stať sa môže. Veky ešte neuplynuly, nádeje nezahynuly. Keď neprišiel, ešte vždy môže prísť bohatier, ktorý vyslobodí zakliatu pannu hôr tatranských. Slniečko vyjde a zaligoce sa zase v nádhernej kráse, ako sa ligotávalo predtým.

Ligoce sa ono i dnes. Svetlo jeho pokrýva okolie. Žiari v ňom Biela hora, pokrytá bieluškým snehom. V hore je ticho ako v hrobe, len kedy-tedy preletí ponad ňu lačné vtáča, čo si hľadá potravu. Ale, čože najde úhožiatko teraz v hore, zasypanej snehom? I zasadne na vrcholec vysočizného dubiska, aby sa ohliadlo, či ozaj už nikde ničoho nieť, či by zahnalo svoj hlad. I odpočinúť si chce. Sotva však, že sa posadí, otrasená inovať sšuští dolu stromom, zaplaší úbožiatko, a ono vydesené strepotá krídelkami, schytí sa hore a odletí ako blesk ponad horu a zase nastala predošlá tichosť. Prejde chvíľa a nič ju nepretrhne… ba hej! Počuť ako by hovor ľudský, alebo piskot zvera. Naozaj! Cestou kráčajú dve postavy. Zamrznutý sneh im hviždí pod nohami, ich krok je rýchly, pevný. Obaja sú ešte mladí, ale ich obočie, malé fúziky a dlhé, na plece splývajúce vlasy pokrýva biela inovať, takže vyzerajú nie ako dvadsaťpäťroční šuhaji, ale ako by už šesťdesiat, sedemdesiat rokov mali za sebou.

Kedy, tedy strasú so seba inovať, poutierajú pekné tváre, ponaprávajú svoje kepienky, zamenia niekoľko slov, a ako by o závod stúpajú vpred. Vzdor namáhaniu zdá sa im, že tej cesty neubúda, ba že rastie. Keď si myslia, že už hodný kus urazili a ešte vždy sa nachodia v hore, tu jeden z nich povie:

„Počuj, Ďurko, mne je už aj teplo, bárs mám čižmy zmrzlé ako roh.“

„Zima nie je ani mne, braček, a mojim čižmám nevedie sa lepšie ako tvojim,“ odpovedal druhý, a utierajúc si malé fúziky, pokračoval: „Mne však len o to ide, aby sme do večera boli na mieste.“

„Bol by parom, keď tak pôjdeme, aby sme neprišli. Najtiaž nám len von z hory, čo chvíľa sme v Jablonici. Tam sa občerstvíme, odpočinieme a pôjdeme ďalej. Do Senice nebudeme mať už žiadnych vrchov, cesta nám bude lepšie ubiehať.“

„Jajže, môj milý, lenže v Senici sme ešte nie vo Vrbovciach.“

„Zo Senice pôjdeme do Sobotišťa a zo Sobotišťa na Vrbovce punktum.“

„No, veď je dobre; ale čo naše nohy na to povedia a naše žalúdky sa tiež dobre vypostia.“

„Tým lepšie nám bude chutiť večera, keď sa vypostíme. Budúže sa mať opekance!“

„No, len sa maj na pozore, aby nám zuby na prázdno nekleply!“

Vtom došli až na okraj hory. Pred nimi sa otvorila dolina jablonická a na nej Jablonica so svojimi domčekami. Pohľad na Jablonicu ako by v nich novú silu a čerstvosť rozprúdil, a oni strmším krokom stúpali napred. Už vošli do dediny, s tým úmyslom, že sa tu posilnia, aby tým lepšie mohli kráčať. Vošli tedy do hostinca. Ale v hostinci nebolo nič hotového a oni nechceli čakať, kým by im hostinský mohol dať niečo pripraviť. Keď nebolo ničoho, mali sa k odchodu, že snáď v Senici budú šťastlivejší.

Už sa chytali kľučky, že pôjdu ďalej, keď sa odrazu otvorily dvere a dnu vstúpili dvaja chlapi, ktorí im zakročili cestu.

„Daj Boh šťastlivý dobrý deň!“

„Pán Boh daj aj vám! Vítam vás u nás!“ hovorí hostinský usmiato.

„Máte čo pod zuby?“ pýta sa hostinského jeden z príchodzích.

„Veru, hotového niet nič. I títo páni sa už dopytovali; kým by sa ale čo prihotovilo, nechcú čakať, že im je náhlo. Nuž a keď je dnes pôstny deň, ani sme nič nechystali,“ vyhováral sa hostinský.

„Nuž, a kto sú tí páni?“ pýtal sa jeden z príchodzích, vysoký, pekne urastený chlap, otriasajúc si mráz z kabanice.

„Stavil by som sa, že sú to kompáni z trnavských škôl,“ povie druh predošlého.

„Uhádli ste!“

„Veď vám to už na nose sedí!“ povie predošlý, silný, územčitý chlap, vykrútiac si dlhé, čierne, celkom omrzlé fúziská.

„No, aj my by sme snáď uhádli, kto ste vy, keby sme mali čas na hádanie,“ vetil kompán. „Vy ste iste mäsiar.“

„Máme ešte ďalekú cestu pred sebou. Vrbovce nie sú za humnami.“

„Nevídali,“ povie posmešne pohodiac plecom a vykrúcajúc si ďalej fúziská ten, ktorého kompán mäsiarstvom poctil; „veď aj my ta ideme. Môžeme teda spolu cestovať.“

„A je to ešte ďaleko?“ spýtali sa kompani.

„Takým vypostávaným ľuďom, ako ste vy, páni, môžem povedať, že pred nosom. A keď si ja tam trúfam ešte dnes večerať…“

„Veď aj my to samé chceme,“ skočili mu študenti do reči; „preto sa aj ponáhľame, lebo by sme neradi zmeškali dnešné opekance.“

„Keď teda chcete, môžeme spolu cestovať. Ale my sa veru nepohneme s prázdnym žalúdkom, lebo to cesty zle ubúda.“

„Pravdu máte,“ dosvedčovali kompáni. „I my by sme neradi na ceste hladovať, ale zase ani zmeškať dobrú večeru, na ktorú sa už od dávna tešíme.“

„Keď je tak, pôjdeme teda spolu. Vy ale, hostinský, pousilujte sa čím skoršie dať niečo pristrojiť.“

„Hneď, páni moji; kohút ani vajcia nesnesie, čo sa bude kúriť z misy na stole,“ hovoril hostinský a bral sa von dvermi.

„Nezabudnite ale skorej vína doniesť, nech si žalúdky trocha rozmrazíme!“ volal mäsiar za odchodiacim hostinským. „Ale z toho najlepšieho, čo máte, čo sám gróf z neho pijáva!“

Študenti a ich spoločníci usadili sa za podlhovastý stôl. Iskrivé, dobré víno rozviazalo všetkým štyrom jazyky, a rozhovorom a prípitkami si krátili čas, kým prišla sľúbená misa na stôl.

Keby nebola zima a keby sneh ako plachta nepokrýval vrchy a doliny, videli by sme krásu hôr a dolín tatranských, ktorá za našich časov mnoho stratila zo svojej pôvodnosti a pôvabnosti. Cele ináč vyzeralo to kedysi a cele ináč vyzerá dnes. Kedysi bolo tu menej obyvateľstva a viacej hôr. Teraz máme opak toho: mnoho obyvateľstva a málo hôr.

Hory a húšťavy nitrianske boly kedysi útulkami a skrýšami, či pred divokým Turčínom, či pred nemilosrdným zemepánom a či pred inými nepriateľmi. Do hustých velikánskych hôr utiekali sa stíhaní. Tak povstaly veliké kopanice myjavské, sobotištské, vrbovské a iné. Tu mali pokoj tí, čo sa sem utiahli: nepriateľ sa sem tak ľahko neodvážil, ba ani tak ľahko nemal prístup.

Velikánske hory musely časom ustúpiť presile rozmnoženého obyvateľstva, lenže, žiaľ Bohu, i na takých miestach, kde nemohly stáť až podnes, lebo na ich mieste niet ani lúky, ani role, ba ani len pašienka pre lichvu.

V každom chotári nachodia sa plešivé neužitočné hole a vrchy, na ktorých predtým stávaly storočné dubiská, buky a posvätné lipy. Dážď a príval smýva prsť a odkrýva predtým oku ľudskému ukryté skalisko.

V kotline takýchto pekných hôr leží mestečko Vrbovce. Hory však zmizly i tu s povrchu zeme a dnes už len vrchy zostaly. Ostrý vrch na východe, Žalostiná na západe, na poludnie Pecková a vrch Vesny: to sú tie štyri najhlavnejšie vrchy, medzi ktorými sa rozprestierajú Vrbovce.

Uprostred mestečka stojí kostolík, stavaný vo tvare kríža, s dosť hodnou bielou vežou. Kostolík je obohnaný vysokým múrom, aby v prípade nepriateľského náporu mohol byť lepšie bránený. Stavba kostola spadá do časov dávno zašlých, patrí k najstarším kostolom, ktoré sa nachodia na území Nitrianska. Na jednej z chrámových stolíc nachodí sa až po dnes meno „Žižka“. Okolo kostolných múrov stoja krásne lipy.

Na južnej strane kostola stojí biely, nad iné väčší dom. Práve vyšiel z neho vysoký, udatný muž. Jeho oblek poukazuje na kňazský úrad. Pán farár Chabzda, zdalo sa, že niekoho vyzerá. Už viackrát vyšiel, zastal si pred farou na cestu a hľadel nadol. Okolo neho idúca ženička sa zastavila pri ňom a pýtala sa dobrosrdečne, či niekoho čaká.

„Čakám hosťov, dvoch mladých pánov z Trnavy,“ odpovedal farár, „a akosi nechodia. Nuž som nepokojný.“

„A veru, bude už aj tma na nich, ich milostiam; a kto vie, či nebude aj metelica,“ hovorila ženička a dajúc „dobrú noc“, poberala sa ďalej. Kňaz postál ešte za chvíľku, potom i on vošiel do fary, lebo sa už začalo zvečerievať.

O chvíľu ozval sa večerný zvon na pokoj. Na uliciach bolo ticho. Malé oblôčky domov jeden po druhom začaly sa osvetľovať. No, nebesá poťahovaly sa hustými snežnými oblakmi a netrvalo dlho, čo sa sneh len tak sypal nadol.

Ale tichosť vonku netrvala dlho. V mestečku na hornom i dolnom konci, na Radku i na újazdoch ozvaly sa ako by razom nábožné, radostné spevy: „Čas radosti, veselosti“, „Kristus, syn Boží narodil sa nyní“, a iné, zvestujúce narodenie Krista Pána. Radostný spev neprekazily ani husto padajúce chumáče snehu, ani tmavá noc, ani ostrý, sychravý víchor.

Radosť bola všeobecná. Načo ju opisovať, veď radosť Štedrého večera je vám všetkým známa. Poznáte to, všetky slovenské duše, ako to bývalo a býva až podnes na dohviezdny večer na našom Slovensku. Niet živej duše, ktorá by sa neradovala tomuto večeru.

Už je snáď všade po večeri, veď aj spev začína utíchať; ale pán farár ešte vždy čaká, že sľúbení hostia asnáď predsa prídu. Hneď si sadne za prikrytý stôl, zase vstane a naslúcha, lebo sa mu zdalo, že ktosi klopal na zavrené dvere. Pristúpi k oknu a díva sa na ulicu, ale nič nevidí, ani nepočuje.

Vidno mu na tvári, že je namrzený i zunovaný. I sadne zase ku stolu, že už nebude čakať dlhšie. Vezme zvonec do rúk a začne cengať, ako by ho chcel roztrhnúť. —

„Čo ráčite rozkázať, vaša milosť?“ pribehne gazdiná celá vydesená do chyže.

„Večerať!“ odsekne jej krátko farár.

„Prosím, či len sám ráčite?“

„Sám!“

„Teda neráčite ďalej čakať?“

„Nie!“

„Veď už bude jedenásť hodín. To sa nevyplatilo tak dlho čakať. Už sme mohli dávno povečerať,“ mrmľala gazdiná, vychodiac von z chyže. Sotva že vyšla, už sa zase vrátila s plnou misou, ani čo by ju bola mala prichystanú.

Kňaz sa už bol pomodlil, siahol po lyžici, lež v tom sa mu zazdalo, že ktosi prešiel popod oknom. Zaraz nechal misu stáť a vytešený bežal k oknu. Načúval, ale zase len nič. Rozmrzený ešte viac ako predtým, sadol k stolu a riekol:

„A teraz, čo by sám biskup prišiel, nevstanem viacej.“

Ešte si však ani dobre nesadol, keď ktosi klopal na dvere.

„No, tuším, predsa prišli,“ riekol sám k sebe a tvár sa mu začala vyjasnievať. Aby zostal verný svojmu slovu, nepohol sa s miesta. To však nebolo ani nutné. Ochotná gazdiná i bez ponúkania bežala otvoriť už tak dávno očakávaným hosťom. A ešte ani neotvorila, už ich radostne privítala:

„No, chvála Pánu Bohu, že ste už len tu!“

Sotva však otvorila dvere, zhasla jej svieca.

„Ach, aj s vetriskom! No, ale nič si nerobte z toho. Nech sa len ľúbi za mnou, potrafíme i bez svetla. Pán sa vás už nemohol ani dočkať, bol už celý mrzutý.“

Gazdiná šla napred a niekoľko osôb za ňou, kráčajúc rovno do chyže kňazovej, do ktorej sama otvorila dvere, od radosti ani nevediac, koľko osôb ju nasleduje.

Sotva však otvorila dvere od chyže a pozrela na postavy, vykríkla:

„Bože môj!“

Chcela utekať, ale už ju držalo dvoje železných ramien, že sa ani pohnúť, ani hlasu vydať nemohla. V chýži kňazovej nachodilo sa i niekoľko od päty po hlavu ozbrojených chlapov a na ich čele nevysoký, mohutný, plecitý muž. Široká tvár, čierne, pichľavé oči a hrubé fúziská robili ho strašnými. Tento zastal si pred kňazom, ktorý bol ako vo vytržení, a usmievavo riekol:

„Dobrý večer, pán tatíčko!“

„Čo chcete, kto ste,“ vyskočí kňaz.

„Nehnevajte sa, pán tatíčko, veď som to ja i so svojimi kamarátmi. Počul som, že sa vám už dávno zažiadalo mňa vidieť, nuž prišli sme k vám pobaviť sa trochu, veď máme dnes Štedrý večer. Vieme, že máte dnes dobrú večeru prichystanú, lebo veď ste čakali dnes hosťov. No, ale takí mladí páni nie sú dnes naučení chodiť v takých chujaviciach. Uspokojte sa už dnes miesto nich s nami.“

„Nuž ale kto ste a čo chcete u mňa?“, vyskočil poznovu farár so zaťatými päsťami, ako by chcel poukázať na svoju silu, ktorá bola známa na okolí, že sa mu žiaden nemohol vyrovnať.

„Kto sme a čo chceme? Aj to vám povieme, pán tatíčko, keďže si to žiadate zvedieť,“ vykrúcajúc si fúzy a dupnúc nohou, hovoril muž. „Nuž, ja som Hrajnoha, ktorého ste si už dávno žiadali videť. A títo: to sú moji kamaráti.“

Kňaz ustúpil krok nazpät. Hrajnoha pokračoval ďalej: „A teraz, keď sme vám povedali, kto sme, povieme vám aj, čo chceme: je Štedrý večer, dajte nám aj dobrú večeru.“

Farár sa zapálil. Vrelo to v ňom ani v kotli voda. Popudila ho vyzývavá drzosť. Nemohol sa zdržať, aby sa nevrhol na drzého chlapa. Priskočil teda k nemu a polapil ho za široké prsia, že ho von dvermi vyhodí. Ozruta sa však ani s miesta nepohol.

„Pán tatíčko, bysťubohu, nežartujte, lebo nech nie som svoj, nebude sa vám to ľúbiť, ak vás ja tak chytím,“ riekol Hrajnoha, odstrkujúc mu ruku so svojich pŕs. Ale farár zapálil sa ešte viac a chcel oboma rukami pochytiť Hrajnohu.

„Hohó, pán tatík, to tak neide!“ zvolal tento a chytil farára cez driek. I začali sa krútiť a zvŕtať po izbe. Vtom ale farár vytrhne pištoľ zpoza pása Hrajnohovho, čo tento zbadajúc, schytil ho do hora a praštil s ním o zem tak, že ostal ležať ako polomŕtvy. A keď sa za dobrú chvílu nepohol, kázal svojim kamarátom, aby ho uložili do postele, sám ale sadol si na miesto, kde pred chvíľou bol farár sedel. A keď si odkašľal a urovnal naježené fúzy, riekol:

„A teraz, chlapci, k večeri! Zavrite dobre dvere, aby nik nemohol ani dnu, ani von. Sluhov, ak sú akí v dome, poviažte, kuchárka ale nech nosí večeru na stôl.“

Hrajnohoví kamaráti sa nedali núkať a ani nečakali na usádzanie. Vedľa Hrajnohu sa usadil valach, ktorého sme s ním a s našimi kompánmi boli zanechali v jablonickom hostinci.

Kuchárka, chuderka, snášala s najväčšou úslužnosťou hotové už jedlá, ani čo by obsluhovala svojho pána; len že pri tom všetkom bolo na nej badať, že sa jej tu i nohy podlamovaly a že sa striasala, ako by ju mráz preskakoval.

Najedli sa i napili do vôle. A keď už žiadnemu ničoho nechutilo, riekol Hrajnoha:

„Hore sa, chlapci! Treba sa nám ďalej brať!“ I vstal hore a za ním i ostatní. Napravil si klobúk na hlave, schytil valašku do pästi a kráčal prosto k posteli, na ktorej boli uložili farára. Tohoto triasla hrôza. Pot ako hrach vystúpil mu na čelo, keď videl Hrajnohu kráčať k posteli. Tento pochytiac valašku, zvrtol ňou ponad hlavu a zaťal trikrát do hrady nad posteľou farára, rieknuc:

„To je môj zápis, pán tatíčko! Na pamiatku, že Hrajnoha i so svojími kamarátmi bol u vás na Štedrý večer pri večeri. Pán Boh vám zaplať za večeru! No, a teraz majte sa s Pánom Bohom! Aby som ale nezabudol: zajtra dajte prichystať dobrý obed, lebo veru tí trnavskí kompáni majú dobré žalúdky a k tomu budú ešte i vypostení.“

S tým vyšli von z chyže, dávajúc všetci dobrú noc pánu tatíkovi a ďakujúc mu za dobrú večeru.

Vonku ešte vždy padal sneh, vietor hvižďal. Svetlá po domoch povyhášaly, len vo fare sa ešte dosť dlho svietilo. Ale i tu konečne bolo zhasnuté. Temná noc zahalila všetko svojím plášťom.

Na Vrbovciach nikto nevedel o Hrajnohovi, ani kedy prišiel, ani kedy odišiel, alebo kam sa podel.

Slniečko sa zase objavilo na obzore a hrdo si vykračovalo po zimnom nebi. Hlas zvonov sa ozýval okolitými horami, oznamujúc slávnostný deň narodenia Spasiteľa. Nábožný slovenský ľud vychodil popred domčeky a hŕbami uberal sa do kostola. Ponáhľajú sa zvlášte tí vzdialenejší, vychodiac zo svojich horských úkrytov, aby neprišli neskoro.

Pred kostolom a farou stoja už celé zástupy. Jedni hovoria, druhí načúvajú a zraky ich sú obrátené na faru, do ktorej jedni vchodia, druhí zas von vychodia; nespokojnosť a zarazenie im len tak sedí na tvárach, čo i posunkami prezrádzajú, ba, krútiac hlavami a hroziac zaťatými päsťami, dávajú prosto na javo.

„Veď to nič nového, keď k nám príde,“ povie ktosi, „ale ku kňazovi, a to ešte na Štedrý večer: to je už veľká opovážlivosť.“

„To je už viac, ako lotrovstvo,“ prisviedčal mu druhý, „ba keď mu už nevie dakto krky skrútiť!“

„Však on toho iste neminie,“ poznamenal tretí, „džbán len dotiaľ chodí do studne, dokiaľ sa nerozbije. Tak aj on.“

„Veru pravda, tak je!“ zamiešala sa do reči jedna ženička. „Tento Hrajnoha, to je hrozné človečisko, veď sa ho i sám myjavský pán Nádaždy bojí. Kedykoľvek príde na Myjavu, vždycky ho musia poddaní cepami a vidľami vyprevádzať. Keby už aspoň duchovným osobám dal pokoja.“

„A čože taký dbá,“ povie prvší, „tomu je už naposledy všetko jedno. Taký človek, ako on, je už na všetko odhodlaný. Utratiť okrem života už aj tak nemá čo. Domov sa nesmie vrátiť, lebo, keby sa vrátil, aj tak by ho obesili. Keď prvýkrát ušiel do hôr a nemohli ho chytiť, vzali jeho ženu a ubili ju na smrť. — Potom ju vyhnali von z domu. Naposledy, čoho sa mal chytiť? Sami ho k tomu prinútili, že sa stal zbojníkom. Lenže mu to dobre nevypáli, to je istá vec a ja by som nechcel byť v jeho koži.“

„Ej, ale to, čo urobil včera nášmu pánu tatíčkovi, to nemal urobiť,“ povie zase ženička.

„Porobil on už horšie veci. Pri vzbure myjavskej zastrelil dvoch pánskych úradníkov a keď ho pohnali ku spovedi ku katolíckemu kňazovi, pri oltári v kostole sa zaprisahal, že odhryzne prst pátrovi, jestli ho bude nútiť, aby vzal oblátku. A keď išli na Turú Lúku odobrať evanjelikom kostol, hovorí sa, že on to bol, čo delo na toho biskupa namieril, čo ho to tam zastrelili.“

„Ach, Božičku môj!“ zalomila ženička rukami; „ej, na môj veru, to je už hrozný človek…“

V tom sa ozvaly poslednýkrát zvony, oznamujúc, že sa začínajú služby Božie. Rozhovory prestaly a ľud sa hrnul do kostola.

Sotva však že odzvonili a ľud povchodil do kostola, zjavily sa na rýnku dve postavy, zahalené v svoje plášte. Prišly už pred faru a vošly do jej úzkej chodby. Sú to naši známi, ktorých sme zanechali v jablonickom hostinci. Ten vysoký, štíhly, pekne urastlý šuhaj ani tatranská jedľa, je Ďuro Jánošík, alebo ináč ho menovali Jánošiakom. Ten druhý, takmer o celú hlavu menší, je kamarát Jánošíkov, Štefan Ábrahámffy.

Obaja, keď sa trochu priviedli do poriadku, vyšli z fary, a poberali sa za ostatnými do kostola.

Poobede, vlastne po kostole, išli s farárom do fary, sprevádzaný mnohými zvedavými očami, až kým nevošli do chodby.

Pán farár Chabzda uviedol svojich hosťov do svojej chyže, privítal ich, usadil na pohovku a i sám posadil sa medzi nich. Započali nasledujúci rozhovor:

„Milí ste mi, charissimi! Tešil som sa veľmi vášmu príchodu, ale som vám i zlorečil. A ako by nie, keď miesto vás prišiel mi cele druhý a nielen nečakaný, ale i bezočivý hosť. Pozrite, hľa, tam nad mojou posteľou tie záseky, to má byť podpis na pamiatku, že mňa Hrajnoha na Štedrý večer poctil svojou návštevou.“

A tu vyrozprával celú včerajšiu udalosť svojim hosťom, ktorí ho pozorne počúvali.

„Velebný pane!“ povie Jánošík, „ľutujeme srdečne, že ste zakúsili tak nepríjemný Štedrý večer; ale ani nám sa nevodilo lepšie. Prišli sme šťastne až do Jablonice. Tu vošli sme do hostinca, že si niečo zajeme. No, nedostali sme ničoho, lebo hostinský nemal nič pripravené. My však nechceli sme čakať, kým by bol dal niečo pripraviť. Už sme sa poberali von dvermi, lebo sme chceli čím skoršie doraziť do Vrboviec. V tom prišiel jeden valach s akýmsi mäsiarom. Tí nám hovorili, že idú tiež na Vrbovce a že keď sa nám ľúbi, môžeme ísť spolu, ale že si musia napred niečo zajesť. Keď je tak, pomysleli sme si, bude nám veselšie, keď budeme štyria, aspoň v tých horách nezablúdime. Dali sme sa teda prehovoriť, dočkali sme na nich a potom sme šli spolu.

Šťastne sme prišli do Sobotišťa. Tu však začalo pomaličky mrkať. Nebo poťahovalo sa snežnými oblakami a sneh poletoval. Keď sme prišli za Sobotište, sneh sa už sypal ani z mecha. Nebolo cesty — všetko jedna biela plachta. Bolo nám obom krušno: unavení, utrmácaní, sotva že sme sa mohli na nohách udržať. Ale sme sa už len namáhali, aby sme mohli nejako vystačiť za našimi sprievodcami. Bolo nám do zahynutia. Tu však prišli sme v horách ku akejsi kolibe. Svietilo sa a vošli sme dnu. V kolibe bola len akási žena. Tá nám predložila jedlo. Jedli sme všetci spolu. Chutilo nám. Keď sme sa trochu nasýtili, pýtal sa nás mäsiar, či zostaneme tu do rána a či pôjdeme ďalej? Na Štefka i na mňa šly driemoty, že sme sotva sedeli. Vonku tma a víchor! Boli sme radi, že sme v teple pod strechou. Rozhodli sme sa teda: Poručeno Pánu Bohu, zostaneme tu do rána. Naši sprievodcovia dali nám vôľu, že ako sa nám ľúbi, ale oni že idú ďalej, a vskutku odišli. My sme šťastlive pospali a spali až do bieleho rána. Ráno, však, keď sme sa prebudili, obaja naši sprievodcovia chutne si chrápali vedľa nás v kolibe. Keď sa zobudili, hovorili nám, že pre veľkú metelicu nebolo im možno na Vrbovce ísť, ale že sa museli vrátiť. Potom išli kus s nami, vyprevádzajúc nás, až sme prišli ku mlynu; oni vošli do mlyna, my sme ale išli ďalej. Mne sa zdá, že ten mäsiar a Hrajnoha sú jedna a tá samá osoba!“

„To samé chcel som práve i ja povedať,“ riekol Ábrahámffy; popis Vašej milosti sa úplne srovnáva s osobou toho mäsiara. Tá veľkosť, spôsob hovorenia, tie široké ústa, čierna tvár, hlboké, malé, pichľavé oči, hrubé fúzy — jedným slovom, všetko poukazuje na to, že to bol Hrajnoha. A čo mi napadá, je i to, že nás vodil po nepravých cestách. Lebo, keby sme sa boli vždy len potoka držali, boli by sme pekne prišli až na Vrbovce. On nás ale sem tam vodil po horách, div že sme nepopadali.“

„Ba, idúcky nám i sám o sebe rozprával a i to pripomínal, že si ho Vaša velebnosť žiadala videť a s ním sa sprobovať,“ doložil Jánošík.

„To je pravda, že som si toho žiadal. A on, lotor, mňa prekvapil. Ale však i jeho kedysi ktosi prekvapí.“

Sotva však, že sa naša trojica naobedovala, ozvaly sa znovu zvony, svolávajúc ľud k nešporom. Pán farár i so svojimi hosťami šiel do chrámu, ktorý už bol naplnený nábožným ľudom.

Tak sa minul prvý i druhý deň, všetky sviatky, a blížil sa čas, aby sa naši kompáni poberali nazpäť. Prv však, než by sa vrátili do Trnavy, chceli ešte i Myjavu navštíviť. Zmienili sa o tom i pred domácim pánom.

„Ba ešte čo!“ riekol tento; „mrzí vás teplá chyža?“

„To nie,“ odpovedal Ábrahámffy, „ale by sme sa chceli s tým krajom oboznámiť a i pána pátra Radostného navštíviť.“

„Na to je v lete čas; príďte vtedy, keď si chcete kraj obhliadnúuť. Ak však chcete poslúchať múdrosti pána pátra, znám ich už naspamäť a vám všetky v teplej chyži vyrozprávam tak, ako nimi on sám zabáva svojich hosťov. Nuž, keď chcete,“ hovoril domový pán, „sám vám ich vyložím.“

Šuhajci ho poprosili, aby bol tak láskavý, načo on začal:

„No, počúvajte teda. Sotva by ste prišli k pánu pátrovi, klobúky by ste iste ešte mali v rukách, už by započal, ani by ste sa nestačili usadiť: „Amici! Naša Myjava založená bola roku Pána 1586. Ona môže sa považovať za dcéru Turej Lúky, ktorá bola založená roku Pána 1580. Obe obce zaľudnili vyhnanci z Čiech. Títo doviezli sem celé fúry českých kníh, ktoré rozšírili medzi obyvateľstvom. Sú nespokojní ľudia, kňazov vyháňajú. Turolúčania zastrelili kráľovského prokurátora. Buriči boli ale prísne potrestaní.“

Potom by prešiel na Myjavu a riekol by:

„Prvý dedičný pán Myjavy bol osvietený pán gróf Paulus de Nádažd, perpetus terral Fogaras et comitatuum Castriferrei et Soproniensis comes, agazonum regalium magister et consiliarius regius. Jeho manželka bola osvietená pani grófka Judita Reva, a syn Franciscus de Nádažd, uhorskej krajiny palatinus a pán otec, ktorý roku Pána 1594 mnohé pevnosti Turkom odňal a potom roku 1604 zomrel v Šárváre.“

No a teraz, keď vám už celú historiu Myjavy vyrozprával, ponúkne vás, aby ste si sadli. Pomyslíte si, že prestane, a že si oddýchnete. Ale horkýže, on znovu začne:

„Ecce, amici, ešte som niečo zabudol: Anno 1621 prišli kozáci na Myjavu pod vodcovstvom kniežaťa Krnovského, práve na deň svätej Kataríny. 84 osôb povraždili a kostol ľudskou krvou poškvrnili. Za to však Krnovského i trest boží neminul, lebo keď sa chcel veže zmocniť, bol prestrelený, tak že skonal. Aj anno 1623 Mansfeld dal na Myjave štyri úradné osoby zavraždiť a anno 1663 Turci a Tatari 707 ľudí z Myjavy odviedli, z ktorých mnohých postínali.“

„A tak vidíte, ide to i ďalej až do zunovania. No, ale viete čo, bračekovci: v tom hašterení sa a chrlení zlosti, ako i myjavský páter rád robí, nespočíva naše spasenie. Hromženie a potupovanie inovercov neoznačuje dobrého kňaza. Jestli teda máte v úmysle zostať kňazmi a chcete, aby z vás boli dobrí kňazi, musíte sa s ľudom nielen modliť, ale ho i učiť a osvecovať, jemu Bohom udelené dary vzdelávať, ním neopovrhovať, ale kde vám len bude možné, ujať a zastať sa ho, verte mi, že keď sa raz vymaní z otroctva, v ktorom sa nachodí teraz a príde k povedomiu, že bude vedeť oceniť sám seba; ocení potom i tých, ktorí sa ho ujali. Náš ľud nie je nevďačný, ale hlboko upadnutý, ubitý, zotročený od svojich i od nepriateľov. A preto ani niet sa čo diviť, keď sa zbojstvo rozmáha a nábožnosť a pravá viera v Boha padá. Jeden naháňa ho k jednej, druhý zas núti k druhej viere. Dnes je katolíkom, zajtra luteránom, pozajtra príde Turek: zostane mohamedánom. Rozorvaný je v ohľade náboženskom i občianskom. Šľachta, zemanstvo utláča ho poddanstvom; vojsko ho rabuje, nepriateľ ho zajíma, vraždí. Či mu teda do ohňa, či do vody. Tu zle, aj tam zle. Pomáha si teda každý ako najlepšie vie. A jestli to tak ešte dlhšie potrvá, môžeme očakávať alebo občiansku vojnu ako za časov Dózsových, alebo náboženskú, ako za časov Žižkových, alebo smiešanú, obidve odrazu.““

Šuhajci počúvali ako by každé slovo pohltiť chceli. Už i dorozprával a oni nepohnute sedeli, ako by čakali na pokračovanie. Tu však prišli s krstom a pán farár odišiel do kostola. Šuhajci však vyšli von prejsť sa. Keď sa vrátili, bol ich úmysel zmenený, lebo sa usniesli na tom, že teraz nepôjdu na Myjavu, ale že sa zabavia na Vrbovciach.

Bolo po Novom roku. Slniečko ohrievalo biely sneh. Kopnely už hory a voda zo stopeného snehu stekala do doliny. Dolinou viedla cesta z Vrboviec do Sobotišťa. Ale dolinou tiekol i vrbovský potok. Potok v doline bola cesta pre stekajúce vody, ale spolu i cesta pre tých, ktorí vozmo cestovali. Ak chcel teda niekto cestovať na voze, musel sa vybrať, keď v potoku nebolo vody, lebo ináčej bol v nebezpečenstve, že ho voda soberie.

Vrbovský pán farár sľúbil svojim hosťom, že keď sa uňho zabavia, že ich dá odviezť. Kočiš Chvaľko tešil sa vopred už ceste. Neskoršie sa mu však rozležalo čosi v hlave a radšej by bol doma zostal. A keď mu pán na druhý deň kázal, aby sa prichystal, hovoril, že je plný potok vody, že neprejdú. Večer ale začal stonať, že je mu zle. Ale to všetko mu nič neprospelo.

Ráno síce vstal skoro, lebo keď sa počalo brieždiť, mal už kone nakŕmené. Ale keď chodil, všade si čosi hundral, hovoriac sám so sebou.

I rozkázali mu, aby priahal. Poslúchol. Ale keď vošiel do stajne, utrel si oči, ako by sa mu boly slzami potiahly. Keď už bol so všetkým hotový, odberal sa, ani čo by sa nebol mal nikdy viacej vrátiť.

Pán farár vyprevadil svojich hosťov. Rozlúčil sa s nimi. Martin Chvaľko sišiel ešte s voza a bozkal pánovi ruku; chcel čosi povedať, ale nemohol. Farár pocítil čosi teplého na rukách.

„Martin, tuším plačeš?“

„Ach nie, Vaša milosť, ale sa bojím.“

„A čo by si sa bál, čoho?“

Martin nechtiac von s farbou, riekol:

„Ak že sa tí lotri zase navrátia k Vašej milosti, keď mňa nebude doma…“

„Ba snáď, že sa sám stretneš s nimi,“ pretrhol ho farár a študenti sa rozosmiali.

„No, nič sa ty neboj o mňa, daj si len pozor na svoje veci.“

Martinko plesol bičom. Voz vyšiel zo dvora a naši cestovatelia, obzrúc sa ešte naposledy na faru, kde sa tak dobre cítili, zmizli za najbližším uhlom domu. Už mali i posledný dom za sebou, už vchádzali do tichých hôr, v ktorých tu i tu ešte odpočívajúce straky zo spánku vyplašili, ktoré so škrekotom odletovaly preč. A zase bolo ticho, len čo voz hrkotal, alebo keď sa kde priblížili ku mlynu, že tento svojím klopotaním prerušoval raňajšie ticho.

Šuhajci mlčali. Každý sám do seba zabratý rozmýšľal, sám Boh vie o čom. Martin tiež bol ticho a len tu i tu poshováral sa so svojimi koníkmi. Hneď ich hrešil, hneď posmeľoval, zas chválil a z toho zase hanil, že sú mrcha, hlúpe, alebo bojazlivé.

Už sú v Senici. Prišli pred dom, ktorý svojou stavbou vynikal nad ostatné. Na jeho štíte bol namaľovaný muž silnej postavy, držiaci v ruke budzogáň, ako by na niečo ukazoval.

„Čo je to za dom?“ pýtali sa šuhajci jeden druhého a hneď si i odpovedali stiahnutím čela a pokrčením pliec, čo malo toľko znamenať, že žiaden z nich to nevie.

Obrátili sa tedy na Martina, aby im dal vysvetlenie o dome a obraze, čo má znamenať.

„Ten dom tam, čo sme išli popri ňom,“ hovorí Martin, „to je panský. Tam bývajú páni Jasenákovci, tí chýreční luteráni. To sú bohatí páni. Okrem toho majú ešte jeden kaštieľ a aj v Prietrži majú taký a okrem toho kto vie koľko ešte. A ten namaľovaný chlap tam má byť ich pradedo. Ten však bol len sedliakom a kráľ z neho urobil veľkého pána.“

„Nuž a ako sa to stalo, Martinko? Nevieš ty to? Ak vieš, vyrozprávaj nám to,“ hovorí Jánošík.

„Akože by som nevedel? Keby som len mal toľko duďkov, koľkoráz som to počul rozprávať! Pozrite tam na ľavo pomedzi tie hory, s tejto strany zámku: tam je Prietrž a ztade pochodia Jasenákovci. Cez dedinu tečie rieka Myjava. Táto sa temer každého roku vyleje a zaplaví celú rovinku, na ktorej sa nachodia chýrečné lúky a to odjakživa. Tam v tých horách mal kedysi kráľ poľovať. Ale zablúdil. Bolo to práve o senách. Hrabalo sa. A ako to býva, že sa pri hrabačkách obyčajne spieva, tak spievalo sa aj tu, a on vyšiel za hlasom hrabačiek až na lúky a šiel prosto k robotníkom, ktorých pozdravil: „Pomáhaj Vám Pán Boh!“ — „Pán Boh daj aj vám!“ odpovedali títo, nechali prácu stáť a shŕkli sa okolo cudzinca. — „Dobrí ľudkovia, povedzte mi, čiaže je táto žena?“ spytuje sa kráľ. — „Pánova a kráľova,“ povie mu jeden zpomedzi ostatných, hodný, mladý, pekne urastlý muž. „A máš ty kráľa rád?“ — „Je to otázka od vás, pán môj! Nuž, či nepoznáte, čo hovorí písmo: Každá duša vrchnosti poddaná buď!?“ — „Ako že by som nepoznal? Nuž a nemal by si takto vôle vstúpiť do jeho služby?“ — „Prečože nie?“ — „No, dajže mi ruku na to!“ — „A ktože ste vy, pane?“ — „No, ja som čo pri kráľovi býva; prehovorím za teba slovo, ale musíš ma vyprevadiť, aspoň na cestu priviesť, po ktorej by som mohol čím najskoršie na Branč prísť.“ — „Pán môj, vy mňa chcete kráľovi odporúčať a nepoznáte ešte ani cestu na Branč. Ďakujem za také odporúčanie. S vami nepôjdem, lebo sami vidíte, že teraz niet času na to, lebo by nám mohlo ešte seno zmoknúť. Škoda by ho ver bola — za to vám ale cestu ukážem.“ A tu sa zohne k zemi, kde sa nachodil dlhočizný pavúz, tento schytí do ľavej ruky za tenší koniec a zodvihne ako nejaký prútik a rečie: „Choďte rovno týmto pavúzom, tam kde stoja tie vysoké duby. Potok vás nepustí, ten ide temer až po samý zámok. A keď ho uvidíte, ľahko tam zajdete.“ Kráľ zahryzol do pery a riekol: „S Pánom Bohom!“ a šiel naznačenou cestou. Nuž ten chlap s tým pavúzom mal byť zakladateľom rodiny Jasenákovskej. Kráľ si ho dal na druhý deň k sebe zavolať na Branč. Potom ho vzal so sebou do Budína, tam ho dal vyučiť za vojaka a daroval mu zemanstvo. Ten obraz tam na tom kaštieli má predstavovať toho prvého Jasenáka na lúkach prietržských, ako tým pavúzom ukazuje kráľovi cestu, čo mu potom kráľ do znaku postavil.“

Martin dorozprával, na to pošibol kone, aby dohonil to, čo bol zameškal pri rozprávaní o Jasenákovskom kaštieli.

Blížili sa už k Bielej Hore. Martinko zostával zádumčivým a keď zašli za Jablonicu, kde pokrmili, horko-ťažko bolo od neho slova dostať. Šli do vrchu. Martinko, aby uľahčil koňom, sišiel s voza. To samé urobili Jánošík s Ábrahámffym. Šli teda pešo hore vrchom.

Martin, ako čo by po niečom sliedil, nepokojne sa obzeral na všetky strany. Bolo mu z tvári čítať, že ho čosi znepokojuje.

„Čože si ty, Martin, zostal takým tichým?“ pýtal sa ho Jánošík.

„Hja, mladý pánko, strach je zlá vec,“ odpovedal Martin.

„Vari sa niečoho bojíš?“

„Pravda, že sa bojím.“

„A čohože?“

„Čoho? Zbojníkov.“

„Ba ešte čo? Čože nám urobia?“

„Nič dobrého, mladý pánko! To najhoršie nám môžu urobiť.“

„Čože na príklad?“

„Vezmú nám kone, voz a všetko, čo máme, ba i nás môžu dokaličiť.“

„A či to už urobili niekomu?“

„Pravdaže urobili. Od nás išli dve ženy do Skalice na trh. Odrazu ani nevedia, kde sa za nimi vzal akýsi chlap. Šiel s nimi a počúval ich, čo hovoria. Shováraly sa práve o zbojníkoch. Menovite Hrajnohu spomínaly, „že keby ich ten neľud tak postretol, že by im všetko pobral.“ — „A či máte moc peňazí?“ pýtal sa ich neznámy chlap. „Ach, horkýže moc; kdeže by sme my vzaly moc peňazí? Sotva že nám postačí na tých pár turákov, aby sme si mohly kúpiť niekoľko holieb fazule. Ale čože ten zbojník na to dbá? Ba keď ho už nevedia chytiť.“ Cudzinec len počúval. Keď toho ale bolo priveľa a hovoriaca neprestávala v tupení Hrajnohu, spýtal sa jej ten chlap: „A koľkože vám asi chybuje na tú fazuľu, snáď vám budem môcť vypomôcť?“ — „Mne toľko,“ povie jedna, „a mne toľko,“ hovorí druhá, „jestliže nezdražela.“ — „No, dobre!“ povie chlap, „ja vám to doložím, ale mi musíte niečo vyslúžiť. Tu máte päť toliarov, kúpte si za ne čo potrebujete. Mne ale doneste dvanásť železných klincov s hlavičkami, rozumiete? Ale nech sú tak zhotovené, že keď ho na hlávku postaví, aby každý zostal stáť. Ja som hájnik. A keď pôjdete nazpäť, budem vás čakať tu pri tomto pni. Ale to vám hovorím, aby ste mi to vykonaly.“ Ženy prisľúbily. Vzaly peniaze a odišly. Hájnik na druhý deň čakal ich pri označenom pni. „No, nesiete?“ pýtal sa ich ešte zďaleka. — „Áno!“ bola ich odpoveď. „Ach a tak sa bojíme, že nás ten zbojník Hrajnoha niekde napadne!“ harušila jedna znovu na Hrajnohu. — „A či vám už kedy ublížil?“ pýtal sa hájnik. — „Nám síce nie,“ riekla harušiaca, „lebo nám pri našej chudobe nemá čo vziať.“ — „Nuž a prečo naňho toľko hartusíte, keď vám nikdy ničím neublížil?“ — „Ale ublížil druhým.“ — „Vás to ale sotva bolí, dajte že mi tie klince.“ — Ženy podaly mu prinesené klince, ktoré on rozostavil na odpílený peň. Potom sa obrátil k harušiacej žene riekol: „Babo! Či vieš, kto som ja?“ a pritom zmeral ju od hlavy do päty. „No, nevieš? Aby si teda vedela: Ja som ten ukrutný Hrajnoha, ktorý som ti nikdy neublížil a na ktorého si ty všetko zlé kydala. Aby si však na budúce ľuďom, ktorí ti ničím neublížili, dala pokoj: Chcem ti dať na pamiatku poučenie, že jazyk treba za zubami držať a po ľuďoch, do ktorých ťa zhola nič, netreba ti ho voziť. Čo však, aby si to nezabudla, musím ti to tými klincami vbiť do pamäti.“ I pochytil vám tú ženu a oprel chrbtom na tie klince, že sa jej všetky do tela vrezaly.“

„Tá si to teda navždy zapamätala,“ riekli mladí ľudia a posadali na voz.

Martina to zamrzelo, že tú chuderu ani nepoľutovali, ani žiadneho strachu neukazovali a preto im nevrlo odsekol:

„Tak ako aj náš pántatík nikdy nezabudne, že ho na Štedrý večer navštívil a ako aj vy nezabudnete, že ste v ten večer nemali opekancov.“

„Pravdu máš, Martinko. Ale chcel si ešte niečo povedať — von s tým.“

„Chcel som ešte to povedať, že ani pudmerický pán farár nezabudne na poučenie, aké mu zanechal Hrajnoha.“

„Nuž, aké že je to?“

Ale Martin nemal akosi vôle ďalej hovoriť, konečne však začal:

„No, však uvidím, akú dáte večeru,“ riekol Martin: „Či mne nenadelia, ako ten pán farár v Pudmericiach každému nadelil. Mal peňazí plné truhly, ale nemohol sa žiaden k nemu o pomoc uchádzať, lebo nedostal ničoho. Dopočul sa o tom aj gróf Pálfy a za dlhé časy rozmýšľal nad tým, ako by ho potrestal za jeho lakomstvo. Ale nemohol ničoho vymyslieť. Naposledy už aj zabudol na to. Vtom mu ale hajdúsi privedú Hrajnohu, ktorého kdesi chytili, keď mu ovcu zo salaša ukradol. Gróf ho dal zavrieť. Potom neskoršie si ho dal predvolať. Dlho sa na neho díval a konečne sa ho pýtal: „Čuješ, prečo si mi tú ovcu chcel ukradnúť?“ — „Vaša osvietenosť, potreba a hlad železo láme. Jesť som nemal čo, hladom som zomrieť nechcel a myslel som si, že vám takej škody jednou ovcou nenarobím, ako keby som bol chudobnému niečo vzal.“ — „A prečo ty nejdeš radšej do služby? Taký mladý chlap kradnúť — to je hriech!“ — „Dokiaľ som mal prácu, nekradol som.“ — „No, vieš čo? Ja ťa vezmem do služby. Odpustím ti tvoj prečin, ale musíš vykonať to, čo ti rozkážem.“ — „Do ohňa skočím, keď mi rozkážete.“ — „Vieš, kde sú Pudmerice?“ — „Viem.“ — „Dobre! Pôjdeš teda k pánu farárovi, o ktorom sa hovorí, že má celú jednu truhlu nabitú toliarmi. Tú mi donesieš, ale beda ti, jestli by si pánu farárovi čo ublížil! No, či to vykonáš?“ — „Jestli ráčite rozkázať, vykonám.“ Na to sa rozišli. Hrajnoha o krátky čas doniesol grófovi truhlu pána farára, gróf vystrojil hostinu a pozval na ňu i pána farára. Tu sa ho spytovali na onú krádež, ktorá sa stala uňho. Keď im všetko vyrozprával, gróf dal predvolať Hrajnohu, ktorý i s tou truhlou vstúpil medzi pánov a musel im ukázať, ako to vyviedol. Gróf chcel prinavrátiť peniaze farárovi, ale tento ich nechcel prijať. Kázal ich všetky rozdať medzi chudobných, hovoriac, že nikdy viacej nechce shromažďovať peniaze, lebo že dokiaľ ich mal, vždycky bol v strachu, aby mu ich niekto neukradol, teraz ale už spáva pokojne, keď viac ničoho nemá.“

Vtom voz sbehol do priehlbiny, ktorá sa ťahala hlboko do hory.

„Či viete, mladí pánkovia, kde sme teraz?“

„Nuž v jarku.“

„Nech je Pánboh s nami! To je tá povestná čertova brázda, ktorú čert na starej babe oral. Dlho sa nemohli Nitranci s Prešporčanmi dohodnúť, kde by sa maly nachodiť stoličné hranice, až sa konečne dovolávali čerta a ten im musel hranice označiť.“

Vtom vyšli na vŕšok. Martin sa bojazlivo obzeral, ako by ho strach znovu napádal.

„Mladí páni, zle je!“ riekol a začal kone šľahať.

Vtom sa ozval horou silný piskot, že sa to len tak stráňami rozliehalo, a na ceste, ako by zo zeme vyrástli, objavilo sa niekoľko mohutných, od hlavy po päty ozbrojených chlapov.

„Stoj, ak ti život milý!“ volali a už i kone držali za zubadlá.

„Kto ste?!“ zahrmelo z úst ako jedľa vysokého chlapiska, zastavivšieho sa pri voze a dívajúceho sa na cestovateľov.

„A vy ste kto, že sa opovažujete pristaviť nás?“ odsekol mu Ábrahámffy.

„Beťah ťa metal, ty ploštica nemecká! Jestli neznáš poriadnejšie hovoriť, ja ťa naučím!“

„Nechajte nás v pokoji, ľuďkovia!“ riekol na to Jánošík, „mne sa zdá, že by sme sa mali aj trochu poznať.“

„Haha!“ rozosmial sa druhý, „ešte naostatok budeme priatelia. Od kedy že trvá naša známosť?“

„Od kedy? Od posledného Svatvečera,“ hovoril Jánošík. „Lebo ačkoľvek sa nepoznáme podľa mena, poznáme sa z videnia a cestovania z Jablonice na Vrbovce. No, či nie je pravda, strýčko?“ hovoril k prvšiemu.

„A veru máte pravdu! My by sme sa mali poznať. Teda vy ste to, mladí páni? Ej bola že to vtedy škaredá noc!“

„Aj pán farár to povedal. Čo sme my mali pojesť, to ste pojedli, popili vy, a čo ste vy mali dostať dobrú kázeň, tú ste nechali nám.“

„No, veď je nič, mladí páni! Pán tatík želá si vidieť nášho kapitána, nuž sme mu vyplnili žiadosť. Škoda, že ho tu niet, mal by z vás radosť. No, pozdravujte ho!“

„Zdraví ste vzkazovali!“

„No, ale, keď sme sa tak šťastlivo sišli po druhýkrát, mám akési tušenie, že sa ešte kedysi v živote uvidíme. A aby ste aj vedeli, kto sme, nuž vedzte: ja som Ilčík, toto hľa je Mihalík a čo pri koňoch stojí, to je Kozelko. Ale kdeže sú tí ostatní?“ obzrel sa Ilčík po svojich súdruhoch.

„Hja, tých darmo hľadáš, utekali za paholkom!“ privolával mu Kozelko zpred koní.

„Za akým?“

„Nuž, čo tých pánov viezol; zmizol ako gáfor. Aby však nenarobil daromného kriku, pustili sa za ním.“

Ilčík pokrútil hlavou, potom sa obrátil k študentom a riekol:

„Mladí páni, dovolíte, nech si urobíme žart s vaším kočišom — zdá sa byť veľkým strachošom.“

Ábrahámffy s Jánošíkom pozreli jeden na druhého, lebo len teraz zbadali, že ich Martin zanechal. Pohliadli na Ilčíka, ako by sa pýtali, či mu nestroja niečo zlého vykonať.

„Nebojte sa, nič sa mu nesmie stať,“ riekol Ilčík, dajúc najavo, že porozumel ich tázavým pohľadom. „Zhola nič sa mu nestane, len si žart spravíme. Akonáhle ho privedú nazpäť, vy pôjdete ďalej, jemu ale povieme, že si ho podržíme v zálohe.“

O chvíľu priviedli Martina, trasúceho sa ako osika.

„No, čo vlečiete za moriaka?“ zdupotal Ilčík na Martina.

„Ach, pustite ma, preboha!“ prosil Martin, padnúc na kolená, na čo všetci vypukli v divoký smiech.

„Ó, ty kyslé mlieko! Ty huspenina! Ktože si?“

„Martin Huspenina!“ odpovedal kočiš. „Len ma pusťte, nech týchto pánov na miesto odprevadím.“

„A prečo si zutekal? Za pokutu musíš vstúpiť do nášho cechu. A nebudeš viacej Huspeninka, ale Martin Slaninka.“

„Ej, pán zbojník, nebude zo psa slanina…“

„Ale z teba musí byť,“ riekol Ilčík a obrátiac sa k študentom, riekol: „Mladí páni, môžte ísť v pokoji. Martin Slaninka ale zostane u nás.“

Študenti odjachali, Martin zostal. Už boli kus zašli, keď počuli volať za sebou, aby neodchádzali.

„Ach, pusťte ma, preboha vás prosím! Oj, jajajajaj, už mi odišli páni moji! Ach, ja hneď zomriem, keď ma nepustíte!“

„Keď zomrieš, pochováme ťa,“ smiali sa Ilčíkovi spoločníci, „a predsa ťa nepustíme. My potrebujeme takých chlapcov, ako si ty.“

„Ach, pekne vás prosím všetkých, len ma pustite, ja nie som medzi vás súci.“

„Neviem, prečo by si nebol.“

„No, nie som!“

„A kam chceš ísť?“

„Za tými študentmi.“

„Už ich nedohoníš.“

„Dohoním!“

„No, dobre! Pustíme ťa, ale všetci pobežíme za tebou a jestli ťa ktorý dohoní, potom beda tvojej koži. Nebojíš sa?“

„Nie! Ja budem tak utekať, že mňa žiaden z vás nedohoní. Nie, na môj veru, bárs ste všetci chlapi na mieste!“

„No, len si daj pozor! Ináč beda tvojej koži, už som ti povedal. Chlapi, staňte si do radu, každý päť krokov jeden od druhého. No, tak! Ty máš päť krokov napred. Za tebou pobeží čo je tu najposlednejší, a po ňom druhý, tretí, ako stoja, až do posledného. Teraz pozor! Keď načítam tri, aby si bežal. Jeden — dva — “

Martin, popľujúc si ruky, vyskočil ako zajac a dal sa v nohy prv, než Ilčík povedal „tri!“

Už prebehol celý rad, len jedného mal ešte ale i toho len že už-už neprebehol. Už bol pri ňom, vtom však Martin urobil kotrmelec, ani divoká koza, alebo zajac, keď ich podstrelia a zaryl nosom do snehu. Ale ani strela vymrštil sa razom do hora a ako búrka uháňal ďalej.

„Kozelko, tuším, posmieva sa Huspeninkovi,“ smiali sa mu kamaráti, vidiac ho s nohy na nohu prestupovať a prstami, ani čo by si lúskal, otriepkať. Čo ti je?“

„Hej, streľa sa mu do srdca párala!“ zahrešil Kozelko, „skoro mi nohu zlomil. Ale za to naženieme mu ešte strachu!“ I vytrhol zpoza pása pištoľ a strelil za utekajúcim Martinom.

Medzi spoločníkmi nastal nový smiech.

„Ale si ho trafil!“

„Ani som ho nechcel zastreliť, ale však za to vám stojím, že sa viacej neobzre!“

„Bračekovci, poďme!“ povie Ilčík, „kapitán nás iste očakáva. Treba sa nám ponáhľať, lebo sme sa trochu viac pobavili, ako sme mali.“

„No, keď pôjdeme tak, ako ten Huspeninka, čo chvíľa dohoníme to, čo sme zameškali,“ riekol Mihalko a stúpal za krívajúcim Kozelkom do hory.

Výstreľ z pištole postrašil nielen Martina, ale i Jánošíka a Ábrahamffyho. Nevedeli, či majú zastať a či utekať, alebo sa vrátiť.

Vtom sa obzrú a vidia, že ktosi uteká za nimi. Zastali. A tu ani vietor doletel Martin, ako pierko vyšvihol sa na voz, schytil opraty a ťal do koní, že letely ako v povetrí až priam do samej Trnavy.

Trnava je jedno z najstarodávnejších slobodných kráľovských miest. Prestiera sa na peknej, úrodnej rovine a je od Prešporka vzdialená asi na 5 míľ. Pre mnohé chrámy, veže, kláštory a rozličné ústavy, ktoré sa tu nachodily, menovali Trnavu i malým Rímom. Mesto bolo kedysi do štvorhranu obohnané vysokým múrom.

Tu sa nachodila akadémia a univerzita jezuitská, ktorá bola navštevovaná vyše tisíc poslucháčmi. Medzi týchto poslucháčov patril i Jánošík so svojím priateľom Ábrahámffym.

Budova univerzity stojí až podnes spolu s bazilikou, ktorá prislúchala jezuitom. Ale jej niekdajšia sláva sklonila sa do prachu. Z univerzity stala sa invalidovňa a bazilika stala sa kostolom invalidov a žiakov. Uholný kameň tohoto pekného chrámu, položený bol r. 1618, dostavaný bol roku 1637. Veľké sumy naň vynaložil Mikuláš Eszterházy so svojou manželkou Kristínou Nyáry. Klenutie chrámu ozdobené je obrazmi zo života Jána Krstiteľa. Samotná stavba, okrem maľby a iných okrás, stála 80 000 zlatých, ktorú sumu na stavbu vynaložil vyššie spomenutý veľmož. Dohotovenú stavbu slávnostným spôsobom vysvätil Juraj Lipa, jágerský biskup.

V tomto chráme medzi inými drahocennými vecami vyniká obzvlášte sedem bohate ozdobených oltárov.

Pred jedným z týchto oltárov, ktorý sa nachodí na ľavej strane od hlavného vchodu, kľačí mladý muž. Slabo osvetlený pobočný oltár so svojím svetlom sotva osvetľoval jeho peknú tvár.

Tak sa zdalo, ako by si bol mladý muž volil schválne večerný čas k svojej pobožnosti, aby snáď nebol vytrhovaný a mýlený, alebo od niekeho poznaný.

Dlho už kľačal, dlho sa modlil, viackrát križoval a modlitba jeho ešte nie je ukončená. Iste mu niečo ťažkého zaľahlo na srdce. Rád by sa toho sprostiť; modlitba uľavuje i bolesť i ťažkosti srdca i duše.

Vzdychol si, prežehnal sa a pozrel dohora. Iste už skončil svoju modlitbu a vstáva, aby opustil kostol.

Práve však v tom okamihu, keď vstal od oltára, hlavným vchodom vstúpila do chrámu ženská postava, kráčajúca rovným smerom k oltáru, od ktorého povstal mladý muž. Obaja stretli sa pod lampou, osvetľujúcou hlavnú loď kostola. Žiara svetla padala obidvom na tvár. Pohľady oboch sa stretly. Žena vykríkla a padla na kostolnú dlažbu. Mladý muž zbledol, zahalil sa v svoj plášť a spešným krokom opustil kostol. Nikto ho nezdržal. Dvere boly slobodné. Nebolo tu nikoho, okrem niekoľko žobravých žien a tieto, zdalo sa, že si ho nepovšimly. I tieto pozeraly do kostola, kde sa všetko shrnulo okolo ženy, ktorá práve padla.

„Ježiš, Mária, svätý Jozef! To je on!“ šeptaly jej pery ako by na polo vo sne.

Zodvihli ju, prišla opäť k sebe. Vyvalenými očami a polootvorenými ústami hľadela na tých, ktorí ju so všetkých strán obstáli, ako by niekoho z nich skrz na skrz preniknúť chcela svojím pohľadom.

Každý sa jej vyhýbal, lebo jej pohľad nebol k vydržaniu — bol hrozný. A to jej brázdami poorané čelo a vyprchnuté obrvy robily ju ešte hroznejšou. Ako sa pred chvíľou k nej všetko hrnulo, tak ju zas všetko začalo opúšťať. Ale jej pátrajúce oko nezdalo sa ju spokojiť. Hľadala kohosi, ale nezdalo sa, že by bola našla toho pravého. Jej dohora vztýčená hlava ako by zahanbená sklesla nadol, jej ruky odvisly dolu. Divokosťou žiariace oko vyhaslo a jej pohľad bol zase len mdlým.

Nešpory sa skončily. Nábožný ľud opustil kostol a len niektorí sa ešte zastavili tam vonku pred ním.

Pohyb ľudu pri páde starej ženy neušiel ani pozornosti kňaza, slúžiaceho pri hlavnom oltári. No, nevšimnul si ho, nakoľko sa častejšie prihodilo, že jedna lebo druhá zo žien padla do mdlôb a musela byť vynesená von z chrámu. Preto po ukončených službách božích nepátral po príčine pohybu, ale pokojne vychádzal von z chrámu.

Kostolník vyhášal svetlá, lebo okrem do mdlôb padnuvšej ženy nebolo tam už nikoho. Len táto jediná sedela ešte v jednej zo stolíc. Šero začalo naplňovať kostolný priestor. Kňaz prišiel až k stolici, v ktorej sedela starena. Keď sa kňaz blížil k nej, vstala i ona hore, obzrela sa po kostole a nevidiac nikoho na blízku, išla ku kňazovi, chytila ho za ruku, jako by mu ju chcela bozkať, pri čom však pološeptom hovorila:

„Videla som ho…“

Kňaz ju musel poznať, lebo sa len nakrátko pýtal:

„Koho?“

„Toho hriešnika, čo nás pripravil o dievča.“

„Kde?“

„Tu bol, v kostole pri oltári, kde sme sa spolu modlievali.“

„Tu v kostole — a kde je?“

„Zmizol.“

„Kam?“

„Neviem!“

„A čo si neišla za ním, alebo prečo si neurobila krik?“ riekol kňaz nahnevano.

„Preto, že som nemohla. Ľakla som sa, alebo čo sa mi stalo, sama neviem, lebo som nemohla ani len slova, ba ani hlasu vydať. Hrdlo mi bolo ako by mi ho bol krútkou stiahol.“

„Jako vyzerá? Je mladý a či starý?“

„Mladý, vysoký, pekný muž.“

„Hneď príď ku mne.“

„Prídem,“ riekla starena.

Kňaz vyšiel z kostola a za ním opustila i starena svatyňu.

Kostolník vyhasil ostatné svetlo a zamknul za sebou dvere.

Porozchodili sa i zvedavci zpred kostola.

Nočné ticho uhostilo sa v meste a zas nové svetlo nového dňa prebudilo obyvateľstvo k novej činnosti a práci.

Martin Huspeninka vrátil sa ešte ten samý večer šťastlivo domov na Vrbovce. Nebol by to dal za celý svet, že už je doma. Panská večera v Trnave ani zďaleka mu tak nechutila, ako jednoduchá vára na Vrbovciach. Tak si pochutnával na nej, ani čo by týždeň nebol ničoho zjedol.

Pri večeri vyprával svoje dobrodružstvá z Bielej Hory. —

„Ale Martinko, je to ozaj všetko pravda, čo nám vyprávaš?“ dráždila ho gazdinká.

„A akože si tým lotrom mohol len utiecť?“

„Nuž ako?“ riekol Martin a utrel si ústa širokým rukávom košele; „ja som sa len bál, že je medzi nimi aj Hrajnoha. Ale nebolo ho tam a to bolo naše šťastie. Ten by nás nebol nechal na suchu. Ale tí huncúti chceli mňa práve k nemu odviesť. Ale keď prepustili tých mladých pánov, ja som sa len díval na nich a za odchádzajúcimi. V tom ale, ako ma tak obstáli, ja fuk odrazu zpomedzi nich! Jedného som srazil na zem a ušiel som im. Tí sa ale pustili za mnou a jeden z nich na môj veru už ma doháňal. Obzrem sa a vidím, že rukou po mne čiaha. Na šťastie však pred nami bol jarok. Soberiem všetku svoju silu, vymrštím sa a škrk ponadeň — preskočil som ho. Ten ale za mnou. Ja však schytil som mladý dubček, potiahol som ho za sebou a v tom okamžení, keď ten lotor skočil za mnou, vypustil som dubček a ten pác ho pomedzi oči, takže aký bol dlhý, tak sa vám roztiahol po výmole, čo keď videli tí ostatní, naľakali sa a nik viacej z nich sa neopovážil za mnou. Tu vám však počali strieľať za mnou. Guľky mi len tak hvižďaly popri ušiach, ale, vďaka Pánu Bohu, nič sa mi nestalo.“

„Ach, Martinko, čo si ty vystál!“

„Veru vystál i zakúsil mnoho, pani gazdinká.“

„Nuž a skoro si potom dohonil mladých pánov?“

„Na môj veru, čo chvíľa, pani gazdinká. Strach mi dodával sily aj rýchlosti a čosi kamsi bol som na vozíku. Potom sme uháňali ako by pálil.“

„A nie je to, Martine, bez cigánstva?“ hovoril pán farár, ktorý vošiel do dvier čeľadníka bez toho, že by ho boli zpozorovali a zastanúc si v nich, počúval Martina.

„Nie je, vaša milosť!“

„Nie je?“ spytuje sa ešte raz pán farár. „Ja som si myslel, že všetko, čo tu rozprávaš, je bez cigánstva a ty sám soznávaš, že tomu nie je tak.“

Na to bez ďalšej poznámky vyšiel z čeľadníka.

Martin, ako by sa bol cítil urazený, nechcel už nič viacej rozprávať. A pretože už aj tak čas a noc pokročily, rozišli sa i ostatní na pokoj, želajúc si navzájom šťastlivú a dobrú noc.

Svitlo zase ráno. Dvere chrámu boly otvorené, jedni dnu, druhí von vychádzali. Pred kostolom vidíme tie samé ženy, ktoré tam stály i včera. Včerajší výjav v kostole prišiel iste v zapomenutie, keď o ňom žiadna nehovorila. Nebolo to teda nič neobyčajného, ani zvláštneho, preto ich ani nezaujímalo a ony nedržaly za vhodné, aby o tom hovorily. V tom ale príde k nim kostolník a sdeľuje im rozkaz od pána pátra Perickhofa, aby sa všetky ihneď pred neho dostavily.

Žiadna z nich nevedela, prečo. Predsa sa však radily, strkajúc hlavy dovedna, čo to asi môže byť, že ich pán páter dal volať. Ale žiadna z nich nevedela niečo vyhútať. I pobraly sa teda k pánu pátrovi, ktorý ích už dosť netrpezlive očakával.

Tu v predsieni postavily sa do radu a čakaly, čo sa s nimi bude robiť. Snáď sa i obávaly, ale ich strach zmizol, keď videly, že pán páter sa chová k nim vľúdne, ba čo viac, že každej z nich udelil čo almužnu po peknom bielom dvaciatníku. Na to nebola žiadna z nich pripravená. Dvaciatnik dodal im smelosti, že sa opovážily kňazovi do očú nielen pozrieť, ale i pousmiať sa.

„Nuž, ženičky,“ prehovoril k nim Perickhof, „čo sa to včera v kostole stalo? Že tam akýsi cudzinec uriekol starú Peričkovú?“

Ženy hľadely jedna na druhú, ale ani jedna z nich nič nehovorila. Na čo sa pán páter pýtal ďalej:

„Nuž, nevidely ste vy toho cudzinca, keď ste stály pri dverách? Snáď ste si ho zapamätaly, čo?“

„Vera!“ pokýva jedna z nich hlavou, ako by ešte rozmýšľala. „Mne sa tak zdá, že som pozorovala akéhosi mladého pána; ale čože, keď bol zavinutý do kepeňa, z ktorého mu len oči svietily. Ale takých postáv je málo a takých očú tiež nie mnoho. A čo som mu aj tvár nevidela, mohla by som sa staviť, že keď sa s ním stretnem, aj ho poznám.“

„Naozaj, poznala by si ho?“

„Trúfala by som si. Je ešte vyšší, ako vaša milosť.“ —

„No, jestli by ste ho ktorá videla, zapamätajte si ho. Ktorá z vás prvá prinesie mi o ňom zprávu, tá dostane dvanásť dvaciatníkov.“

Ženám sa pri spomínaní peňazí ziskrily oči, ani čo by už čítaly dvaciatniky vo svojich šeplunkách. Dvanásť dvaciatnikov bol pre každú z nich kapitál. Že prisľúbily všetko možné vykonať, aby neznámeho vypátraly, rozumie sa samo sebou.

Pán páter pýtal sa žien ešte na jednu z ich kamarátiek, o ktorej však nevedely povedať, kam sa podela. Jedna však doložila: „Ja si myslím, že pošla do Prešporka. Ona tam chodievala každého roku.“

„A čože tam robieva!?“

„Chodí plakať a či sa modliť na hrob svojho muža, ktorého jej tam, Bože, odpusť mi moje hriechy, čo buriča obesili.“

Výsluch bol ukončený. Pán páter utiahol sa do svojej chyže a ženy pošly svojou cestou. Bol daný podnet k rozpravám o včerajšej udalosti v kostole. Rozpravy nevystaly — hovoreniu nebolo konca kraja. Tu tak, tam zas inak sa rozprávalo o mdlobách starej Peričkovej. O niekoľko dní vedeli o tom po celom meste. Jezuitský kostol bol húfne navštevovaný, on odrazu sa stal strediskom nábožnosti celého mesta. Ľud pristavoval sa najviacej pri oltáriku na ľavej strane kostola, kam ťahala ho zvedavosť i nábožnosť.

Pri tomto oltári modlievala sa stará Peričková. Ale nie sama. Modlievalo sa tu s ňou i dvoje pekných dietok, z ktorých jedno kľakávalo po pravej, druhé po ľavej strane stareny. Bol to pekný pohľad na ne; obidve dievčatká, ako dvoje ružičiek na jednom konáriku. Jedna nachodila sa v úplnom rozvitku svojej krásy, kým druhá napolo v puku, svoju krásu ešte ukrývala svetu.

Staršia bola asi devätnásťročná, druhá o niečo mladšia. Anička bola krásnou devou; i tá jej zádumčivosť jej dobre pristala. Ale ani mladšia Milka nezaostávala za ňou. Boly ony obe pekné, a tá ich nábožnosť ich ešte viacej ozdobovala a dodávala pôvabnosti.

Od ktoréhosi času však stará Peričková navštevovala sama oltárik po ľavej strane kostola. Dievčatká ako by boly zmizly. Nikto nevedel, kam sa podely. Zmiznutie dievčatiek bolo a zostalo tajomstvom, lebo tí, čo o ňom vedeli, mlčali. Teraz ale aj tí, bárs dosť opatrne, ale predsa i oni hovorili o tom, keď aj nie verejne, aspoň súkromne. Medzi týchto patrili páter Perickhof a jeho tetka, stará Peričková.

Pán páter, prepustiac na výsluch zavolané ženy, sa vrátil do svojej chyže, kde na pohovke sedela jeho tetka, stará Peričková. Prechodiac sa mlčky po chyži, tu i tu smraštil vysoké čelo a niekoľkokrát zastal si pred pohovkou, na ktorej sedela starena v akomsi nepokoji: s istotou očakávala výbuch jeho hnevu, ktorý mu šľahal z tvári i očú. Koľko ráz však zastal pred pohovkou, toľko ráz bez slova odišiel od nej, mnúc si čelo, ako by o čomsi úsilne rozmýšľal. Konečne zastal pred starenou, pozrel na ňu a odhodlaným, pevným hlasom riekol:

„Buď čo buď! ja predsa musím prísť na stopu tej veci. Nuž, vyrozprávajte mi ešte raz, ako to bolo, keď sa tie dievčatá stratily.“

Stará Peričková si vzdychla a do jej očú vstúpily slzy. Potom vytiahla ručník, poutierala oči a započala:

„Ako viete, bolo to v jeseni. Ja som prechorela a nemohla som von z postele. Anička ma opatrovala. Chuderka, ani sa len nehnula od mojej postele. Tu jedného dňa príde mladý človek od vás s odkazom — a tak sa mi zdá, že to bol ten istý, čo som ho včera v kostole videla — že by som prišla k vám. Netušila som nič zlého, poneváč aj pred tým niekoľkokrát ste mi odkázali, aby som prišla. Mladý človek ďalej hovoril, že mi odkazujete, ak by som sa cítila ešte slabou, že by som poslala posluhovačku s dievčatmi. K tomu doložil, že sami posielate koč pre nás. Dievčence sa vystrojily — posluhovačka šla tiež s nimi. Viacej sa však nevrátila žiadna z nich.“

„A dávno bola u vás tá posluhovačka?“

„Na tretí rok už. Pred tým stávala u kostolných dvier. Rozumela sa všetkému a ja som s ňou bola veľmi spokojná.“

„A ku dievčencom sa ako chovala?“

„Tak, ako slúžka: úctive a prívetive.“

„Často sa s nimi shovárala?“

„V mojej prítomnosti nikdy.“

„A ten mladý človek nebol nikdy predtým u vás?“

„Nepamätam sa, že by som ho bola kedy pred tým videla.“

„Ani vás nenavštevovali mladí ľudia?“

„Nikdy!“

„A dievčatá chodievaly bez vás?“

„A čo by som ich bola posielala, nechcely ísť bezo mňa.“ —

„A v záhrade nebývaly samotné?“

„Nie, Barbara bola vždy s nimi.“

Páter krútil hlavou a začal znovu chodiť po izbe. Opäť zastal a hovoril viac sám k sebe, ako ku starene:

„Tá Barbara musela byť alebo ich matka alebo pokrvná, ktorá dievčatá so srozumením svojej rodiny odviedla.“

Pani Peričková pokrčila ramenami na znak, že je to i jej divné, ale že nevie ani o jednom, ani o druhom.

Na to vstala, že sa poberie domov. Páter ju nezdržiaval. Odchodiacu vyprevadil pred dom, potom sa vrátil.

Sotva však vošiel do chyže, už počul hrozný buchot na dvere. Starena sa vrátila, celkom zadychčaná, sotva že dychu popadala.

„Čože je?“ pýta sa páter.

„Práve išiel okolo!“

„Kto?“

„Ten, čo som ho včera videla, aj s dvoma druhými.“

„A kde je?“

„Ulicou kráča nadol.“

Perickof sobral širák, že pôjde za ním aj so starenou.

Už otváral dvere, keď sa jedna z žobravých žien zjavila vo dverách.

„Príď druhý raz,“ riekol jej páter a tisol ju von dvermi; „nemám teraz času.“

„Práve som ho stretla,“ oslovila žena.

„Koho?“

„Nuž toho pána z kostola, a myslela som, že za horúca vám to poviem, aby som si tých dvanásť dvaciatnikov zaslúžila.“

„No, len chytro hovor!“ riekol páter netrpezlivo.

„Ani by som ho nebola poznala, ale hlas jeho prichodil mi známym, lebo keď išiel z kostola, tak si hovoril: poznala ma. A teraz, idúc po ulici, ten samý hlas mi udrel v uši. Ja sa obzriem, a tu vidím troch mladých pánov, z ktorých jeden bol istotne ten, po ktorom ste sa ráčili spytovať. I chcela som vám to za horúca povedať, aby ma druhá nepredbehla a ja o odmenu neprišla.“

„A čo si nešla za nimi, kam pôjdu?“

Žena sa zamračila, utrela si ústa a podívala sa na kňaza, rieknúc:

„Keď nám neráčili povedať, aby sme šly za ním, len keď by sme sa o ňom niečom dozvedely, aby sme prišly povedať, a ktorá to prvá urobí, že dostane dvanásť dvaciatnikov.“

„Ale to si si už sama mohla domyslieť. No, tu máš šesť dvaciatnikov a bež za nimi; ostatných šesť dostaneš, až vyzvieš, kde býva, alebo kto je ten mladý človek.“

Žena vzala dvaciatniky a pobrala sa von. Na ceste hundrala si ešte čosi o dobrej večeri.

Za ňou v pätách išiel páter, či by snáď nezočil otázneho soka. Ale darmo chodil po uliciach i so svojou tetkou: hľadaného neznámeho nikde nenašli.

„Dobré ráno, amicenko!“ hovoril Jánošík, vstúpiac do chyžky Ábrahámffyho, ktorého našiel ešte v posteli zívajúceho.

„Salve, amice!“ odpovedá tento; „čo ťa tak skoro vydurilo z postele? Ale u teba vždy platí to staré: aurora musis amica est.“

„A u teba zas to: beatus ille qui procul negotiis! Dobre ti spať, keď o ničom nevieš.“

„Nuž a čo je? Snáď odbojníci sú už pod múrami Trnavy?“ Ábrahamffy vyskočil z postele.

„Ešte horšie, braček! Odbojníkov lapajú už po Trnave.“

„Snáď preoblečení osmelili sa vlúdiť do mesta?“

„De nobis fabula narratur! pátrajú po nás pre ten jesenný nerozmylený žart s tými…“

„A čo, lárifári. Nuž čo nám urobia? Najviacej, že nás štuchnú na pár hodín do carcera a bude po Kačinej svadbe.“

„Vám trom pravda nič; vy ste zemani, ale ja — ja vyhorím za vás všetkých.“

„A Révay už vie o tom, že ňuchajú po nás?“

„Včera som mu to sdelil aj so Szentiványim.“

„Nuž a čo tí hovorili?“

„To, čo ty; že sa oni toho neboja.“

„Mali by sa aj čoho.“

„No, ja len to hovorím, že je to mojej koži smrť. Že ja vyhorím za vás všetkých, o tom sa presvedčíte.“

„Peričková ma poznala v kostole. Perickof dal po mne pátrať. Včera som stretol žobráčku, ktorá sa zastavili pri nás a prosiac o almužnu. Šli sme s Révayom a Lackom z prednášky. Vypleštila na mňa oči ako tanier a potom s výskotom bežala do bytu pátrovho. Tu som hneď povedal kolegom: počkajte, o chvíľu uvidíte pátra, že pôjde pásť po nás. Vošli sme k Lackovi na hospodu, odkiaľ sme videli na ulicu až k pátrovmu bytu. A tu sme sa presvedčili o pravdivosti mojich slov. Najprv vyšla žobráčka a za ňou v pätách páter i s tetkou. Tetka šla jednou a on za žobráčkou druhou ulicou. Na nešťastie Lacko sa stretol s onou ženou. Tá zastala, dočkala pátra a čosi mu hovorila. Páter pustil sa za Lackom, ale ho nedohonil. — O chvíľu si poslal preňho do domu. Ten sa ihneď sobral. Dočkal som, kým sa vrátil. Keď prišiel, rozprával mi, že sa páter spytoval, s kým sa asi pred hodinou prechodil?“

„A ten povedal, že s Révayom a s tebou.“

„Pravda, že povedal. I poslal hneď pre mňa. Keď ale posol ma nenašiel doma, mám urobiť dnes vzácnu návštevu.“

„Audacem fortuna adjuvat, snáď sa len nebojíš pátra navštíviť?“

„O mojej bojazlivosti niet tu reči, ale moja budúcnosť môže byť zničená.“

„Ba ešte čo! To by bolo potom i s nami. Ostatne, musíme sa o tom všetci štyria poshovárať, a to ešte prv, než by si odišiel k pátrovi. Dobre teda, že si prišiel tak skoro.“

Ábrahámffy, keď sa obliekol, išiel i s Jánošíkom vyhľadať dvoch ostatných svojich kolegov, Révayho a Szentiványiho.

Tak uvažovali všetci štyria v byte Révayho o následkoch toho, čo vyviedli minulej jesene a radili sa, ako by unikli trestu.

Vec sa mala takto:

Bolo to jedného dňa lanskej jesene, keď naši štyria kamaráti prechádzali sa za mestskými múrami na rozsiahlych pekných lúkach trnavských, ktorých mládza vtedy ešte nebola pokosená. Hovorili spolu o jednom-druhom a len Lacka Szentiványiho nemohli akosi priviesť do rozhovoru.

„Ale Lacko, čože sa ti porobilo, že vyzeráš, ako by si bol kyseľ pojedol?“

„Ba ako by bol virgas dostal,“ poznamenal druhý.

„Vy nič neviete,“ riekol Révay, „môžem sa staviť, že uhádnem, čo mu chybuje. Mne sa zdá, že mu tuto chybuje,“ a ukázal si na ľavú stranu.

„Ostatne, myslíš snáď, že nemám peňazí?“ riekol Lacko smutným hlasom, „to by si sa veľmi mýlil.“

„Ja som nič nepovedal, len som ukázal,“ dopovedal Révay.

„Tak je! Révay má pravdu!“ dosvedčoval Ábrahámffy, „a jestli nie, dokáž skutkom: povedz nám, čo ti chybuje a dozvieme sa hneď, či máš srdce na mieste.“

„Keby to bolo len tak ľahko vyrozprávať, ako si vy myslíte.“

„A prečo nie?“ rečie Révay; „dobrý priateľ svojmu priateľovi nič neukrýva, ani bolesť, ani žalosť, ako zase s druhej strany sdieľa s ním všetku radosť a veselie.“

„Ale priateľ priateľovi má aj z biedy pomôcť a mu aj pomáha.“

„Ale len z tej, o ktorej vie,“ doložil Ábrahámffy.

„Von teda s tým, i my ti chceme pomôcť,“ doliehal Révay.

„O vás nepochybujem, ale či i Jánošík bude s vami súhlasiť, keď mlčí…“

„Slovo jeho, moje slovo a moje slovo, jeho slovo,“ riekol Ábrahámffy, „on svoje slovo ešte nikdy nezrušil.“

„Ďakujem ti, braček,“ riekol Jánošík a na dôkaz svojho súhlasu podal Ábrahámffymu ruku.

„Clara pacta boni amici, nemaj mi ani za zlé, amicenko; človek musí byť veľmi opatrným — žijeme nebezpečné časy. Keď je ale tak, nuž vám chcem sdeliť rodinné tajomstvo, ktoré snáď nikto nepozná, okrem mojej najbližšej rodiny.

Bolo to roku 1671. Čo sa v tom roku v Požúni dialo, je vám všetkým v pamäti. Viete, že tam citované bolo do 300 zemanov a kňazov, zväčša odbojných. Z týchto mnohí pod predsedníctvom grófa Rothala boli súdení i posúdení. Medzi týchto posúdených patril i jeden člen mojej rodiny, ktorého súd, vydržiavaný dňa 14. júla 1671 na smrť posúdil, ktorý výrok o dva dni neskoršie vskutku bol na nešťastníkovi prevedený. A ako hrozne! Na rýnku pred mestským domom šarha mu zoťal hlavu, potom mu odťal ruku a vyrezal jazyk a oboje pribil na pranier. Je to strach rozprávať, ale ešte väčšia hrôza ponímala tých, ktorí sa museli na to dívať. Jeho žena sa zbláznila na mieste. Dvoje malých dietok toho nešťastníka tak žalostne nariekalo, že kto na ne pohliadnul, musel sa odvrátiť a slziť nad úbožiatkami. Nemaly už ani otca, ani matky. Smiloval sa nad nimi istý kňaz. Ten ich vzal k sebe, keď svojej kňazskej povinnosti pri poprave bol zadosťučinil. O tom sme sa však dozvedli dosť neskoro a dozvediac sa, márne sme pátrali po kňazovi a pozostalých sirotách. Až teraz náhodou prišiel som im na stopu v ich úkryte. Potrebujem však priateľskej ruky a pomoci k ich vyslobodeniu. Vaše ponúknutie, drahí bratia moji, naplňuje ma nádejou, že sa mi vydarí moje podujatie.“

„Jestli ti v čom môžeme pomôcť, vďačne to urobíme — či nie bratia?“ riekol Ábrahámffy.

Révay s Jánošíkom prisvedčili; Lacko Szentiványi na znak vďaky stisnul priateľom ruky, potom ale doložil:

„Ešte som vám zabudol povedať, že keď otca tých sirôt tak na kusy potrhali, zdrapy mŕtvoly potom šarha sobral na káru, priložil k nej i akési papiere a knihy, ktoré mal nebožtík písať, vyviezol za mesto a tam to všetko spálil a popol vysypal do Dunaja. Musím vám však po predku i to povedať, že pokus vyslobodenia úbohých sirôt z ich babylonského zajatia vyžaduje nielen odhodlanosť a smelosť, ale keby sa nám nevydaril, je pre nás všetkých snáď s veľkým nebezpečenstvom spojený.“

„A čo sme my nejaké baby, aby sme sa pred nebezpečenstvom hrozili, alebo sme snáď nejakí pueri, ktorí sa dajú pohrozením učiteľovho prúta zastrašiť?“ rozhorlil sa Ábrahámffy.

„To ja nemyslím, ale chcem vás na všetko upozorniť, aby sme tým úbohým sirotám viacej neškodili, ako snáď vôle a ochoty preukazujeme k ich vyslobodeniu. Poviem vám len jedno: siroty nachodia sa pod ochranou pátra Perickhofa.“

Šuhajci pozreli jeden na druhého. Mlčali.

„A čo je viacej?“ rozhodne riekol Révay po malej prestávke.

„Čo sa nám môže stať? Keď by vec vyšla na svetlo, prejdeme na druhé učilište.“ horlil Ábrahámffy.

„A pomsta pátrova s nami,“ doložil pokojne Jánošík.

Všetci pozreli na neho. Szentiványi sa zamračil a uštipačne riekol:

„Poznať, čo za krv koluje v tvojich žilách.“

„Nič horšia, ako v tvojich.“

„Poznať po tvojich slovách.“

„Práve tak, ako po tvojich.“

Ďalší spor pretrhol Ábrahámffy, hovoriac:

„Bratia! majte pred očima dobrý cieľ, ku ktorému nám treba shody. Rôznicami neprídeme k cieľu. Lacko, hovor ďalej, aby, jestli ti máme pomocou prispeť, mohli sme si prácu a úlohy podeliť a viribus unitis ku práci prikročiť.“

„No, dobre teda,“ hovorí Lacko. „Stará Peričková je vám známa. Poznáte aj jej chovanice. To sú tie siroty, o ktoré sa jedná.“

Révayovi zaiskrilo sa v očiach, Ábrahámffy ustúpil dva kroky nazpäť a len Jánošík zostal chladnokrvným. Či nepoznal dievčatá a či mu to bolo celkom ľahostajným?

„Ako vidíte a viete všetci, Peričková ich strežie, ako šarkan svoje poklady, a tak aj jej pomocník. — Peričková je chorá. S jej posluhovačkou by som sa ushovoril. Tá by nebola proti tomu, že by s dievčatmi utiekla. I nad tým som premýšľal, ako by sa to dalo najlepšie previesť. Viem totiž, že páter často povoláva k sebe Peričkovú i s dievčatmi. Vec nastrojili by sme nasledovne. Jeden z vás išiel by s odkazom pátrovým k Peričkovej, že by sa jej ľúbilo ihneď prísť k nemu i s dievčatmi. Jestli by sama nemohla, aby posluhovačku poslala s dievčatmi, a že páter zároveň posiela pre ne i koč. No, ako sa vám môj plán páči?“

Plán bol prijatý. Nasledovalo rozdelenie úloh. Révay vzal na seba obstaranie koča a koní i s kočišom, ktorého mal vlastne on predstavovať. Lacko sa mal dorozumieť s posluhovačkou. Teraz sa malo ešte rozhodnúť, ktorý z dvoch ostatných má ísť k Peričkovej. Vec rozhodli losom. Los padol na Jánošíka. Ábrahámffy podľa dohovoru zaobstará na najbližšej stanici pár čerstvých, odpočinutých koní, ktoré by mohly čo najrýchlejšie ďalej uháňať. Určili ešte deň a druhé podrobnosti a s tým poberali sa nazpäť do mesta. Lacko teraz už bol ako vo vytržení: hovoril viacej, ako všetci ostatní.

Že sa im ich plán vydaril, to už vieme. Chovanice zmizly od Peričkovej. Dlho pátral on po nich, ale nadarmo. Teraz ich zase hľadá. Tí však, ktorí Aničke a Milke dopomohli k úteku, radia sa zase spolu, aby vyhli trestu, ktorý by po ich vyzradení neomylne nasledoval.

Szentiványi, Révay, Ábrahámffy sa vyhovorili, Jánošík však nehovoril ani tak, ani tak; on trpel za všetkých. Tých prepustili, Jánošíka však podržali vo väzení.

Perickhof v ten samý deň pri kostole vyplatil žobrajúcej žene ostatných šesť dvaciatnikov.

„Včera šesť a dnes šesť, to je dvanásť,“ spokojne hovorila si žobráčka, budú mi závidieť moje spoluobyvateľky. No, ale musím ich počastovať, lebo ináč by som s nimi ani obstáť nemohla.

S týmito slovami poberala sa k dolnej bráne mesta, kde v akej si kutici všetky tri spolu prebývaly, vlastne nocúvaly, lebo vo dne by si ich tu darmo hľadal.

I teraz sú už všetky tri doma, lebo sa už zvečerilo. Jednu z nich volali Betou Krivohubou, lebo mala krivé ústa, druhú, už nemala jedného oka, menovali Katrou Slepou a tretiu, že krívala, Dorou Šantavou.

Všetky tri sedia okolo starého, plesňou pokrytého suda, ktorý užívaly miesto stola. Na sude čierna, začadená misa, sklenka, stará plechová lyžica a pohárček. V mise niekoľko lyžičiek sladkej krampapule poukazuje na to, že si ženy pri nej hostinu robily.

No, nezáviďme im. Krampapuľa ich nielen rozohriala, ale im i jazyky rozviazala, tak, že by sa čo chvíľa boly jedna druhej do vlasov nanosily.

„Hľa!“ povie Katra Slepá, „predsa ma moje oko nesklamalo, že ten mladý pán bol študent.“

„Chudák!“ ľutuje ho Dora, „veď ho už preto zavreli, a kto vie, čo s ním budú robiť. Ja by som ho predsa nebola vyzradila.“

„Ach, aká ľútostivá!“ vysmieva ju Katra, „ale krampapuľa za prijaté dvaciatniky ti predsa len chutila.“

„Máš mi aj čo vytýkať! Viackrát som ja tebe čo dala, ako ty mne, a to vždycky bol poctivý groš, ty ale, keď dáš, bárs to nie je toľko, už chceš, aby sme ti za to ruky bozkávaly. Nevídali, za dvanásť dvaciatnikov trocha krampapule. Ona ti predsa i s dvaciatnikami shorí na tvojej duši, lebo si toho chudáka predala ako Judáš Krista.“

„Hlúpa Dora zostane vždy hlúpou Dorou. Mala som ti snáď celý sud zaplatiť? Čo?“

„No, len sa tak veľmi nerozhadzuj, aby som ťa von nevykúrila.“

„No, to je už priveľa, ty slepá jašterica. Či vidíš, hneď ti tým čakanom to druhé oko vyždúrim, aby neškúlilo po statočných ľuďoch, lebo len nešťastie hrnie na nich.“ I zvrtla sa na zdravej nohe, že čo povedala, i uskutoční. „Ty, ale ty sa mi ešte opovažuješ nadávať? Či ty vieš, z akého ja rodu pochodím? Počkajže len, ja ťa naučím mne do poctivosti vstupovať. Ja, ja som ešte nikdy nekradla peniaze z kaplnky, ako ty!“

„Ale ty mňa, ty tuláčka! Keby si sa ty sama mohla na svojej nohe čobíňať. Daj si pozor, aby som ti ten druhý hnát nevykrútila.“

Katra s Dorou by sa boly naiste pochytily, keby ich spoločnica nebola v to vkročila a nebola sa namáhala jednu i druhú skrotiť.

„Ale dušinky moje!“ hovorí Beta, „trinásť rokov žijeme spolu a vždy sme sa maly rady, a teraz nič po nič by sme sa maly hašteriť. Nešťastie nás spojilo a pre pár dvaciatnikov máme sa rozísť? Uspokojte sa. Nás ani po študentovi, ani po pátrovi, ani po jeho tetke nič nie je. Vidíte, ja sa o to všetko nestarám. A načo by som i na to fúkala, čo mňa nepáli, alebo prsty ta pchala, kde by mi ich mohli prištiepiť. Možná, že ja z celej historie viem viacej, ako vy obe; ale čože mňa do toho?“

„Ach, Betuška moja! ani ty všetko nevieš,“ pretrhla ju uštipačne Katra; „nemusíš sa takou svätou robiť, veď vieme dobre, kto si.“

„Možno, že viete, možno, že aj nie,“ hovorila Beta, len aby ich uspokojila. „Poviem vám len na príklad: či poznáte, kto bola Barbara, ktorá s nami zpočiatku pri kostolných dverách stávala a ktorú potom stará Peričková k sebe čo posluhovačku vzala?“

Katra s Dorou najprv mlčaly, potom jej ale Katra odsekla:

„Aby si vedela, že viem: žena po jednom šibencovi, ktorého v Prešporku čo buriča odpravili. No, či nie je pravda?“

„Áno, pravda je!“ prisviedčala Beta. „Ale či vieš aj to, kto boly tie dve pekné stvory, ktoré u starej Peričkovej bývaly, a na ktoré sa tak všetko obzeralo, keď išly do kostola alebo z kostola? Vidím, že neviete, ale vám poviem: Anička a Milka sú vlastné dcéry Barbary.“

„Ba, čo ešte!“ rečie Katra.

„Vari by Barbara mala taký pekný pár detí!“ doložila Dora. „Ostatne…“

„Môžte mi veriť. Ja som vtedy bola v Prešporku, keď tých dvoch popravili. Medzi inými bol aj muž Barbarin. Bolo vám to niečo hrozného. Všetko plakalo. A ako by aj nie. Poviem vám len jedno. Tam stála jedna pani. Tá neborka zamdlela. Dietky, dvoje malých utešených dievčat, hodilo sa na ňu a tak žalostne kvílilo, div, že človeku srdce od žiaľu nepuklo. Človek by bol musel byť z kameňa, ešte by ho to bolo muselo pohnúť. Otca im odpravili, matku polomrtvú odniesli do nemocnice. Ja som plakala tak, že som myslela, že si oči vyplačem. Ba som i prechorela, či od ľútosti a či od inšieho, ani sama neviem. Prijali ma tiež do nemocnice, kde, keď som trocha k sebe prišla, videla som na susednej posteli tú samú osobu, ktorú čo polomrtvú boli sem priniesli. Bola to Barbara, matka tých dvoch sirôt, ležala v horúčke. Ja som už i nemocnicu opustila, ale ona ešte vždy bola v nebezpečenstve. I sám lekár pochyboval, že by kedy z neho vyšla. Ale predsa vyšla z choroby. Vyhľadala i svoje dcéry, ačkoľvek sa za nimi dosť natúlala, až konečne, ako my, musela sa chytiť žobráckej palice. Šťastie jej prialo, lebo ju Peričková prijala k sebe. Bola na blízku svojich detí, ktoré Perickhof dal k svojej tetke, aby ich opatrovala. Či sa im však Barbara ako matka dala poznať, o tom neviem. Ale poneváč aj ona, aj dievčatá odrazu zmizly a nie sú viac k nájdeniu, pozdávalo by sa mi, že áno. A ten mladý človek snáď im pomáhal k úteku. Tak si to myslím aspoň ja.“

„A veru môžeš mať pravdu!“ prisviedčaly jej dve ostatné.

„Až teraz mi napadá. Bolo to rečí a šomrania, keď pred niekoľko rokmi poslal tie dievčatá ku svojej tetke. Každý na nich harušil, že by deti odsúdeného ani len pod jednu strechu nemal prijať, tým menej sa ich zaujať, ako to urobil,“ rečie Katra.

„A čo bolo zas rečí a radosti, keď sa mu pred rokom stratily,“ hovorí zas Dora.

„Každý človek má svojich priateľov i nepriateľov: jedni ho chvália, druhí hania. Ja však nie som v tom dosiaľ na čistom: či ten študent bol snáď pokrevným Barbary, alebo či v študentskej prostopašnosti pomohol im k úteku?“

Tak a podobne hovorily ženy dlho do noci, až konečne zvíťazil nad nimi sen a ony jedna po druhej zaspaly.

Trnavu zaujal strach. Z horných strán prišly zlé chýry o pohyboch malkotentov, ktorí zaujali už všetky banské mestá a priviedli do pohybu horné stolice, ba i na dolných stranách cisárskym sa počalo zle viesť. Stražoldo bol porazený pri Onode, Jásko vypálené a celý Tokaj zaujatý povstalcami. Tököly, vodca povstalcov, vydal manifest, podľa ktorého všetko zemanstvo pod pokutou smrti sa malo shromaždiť pod jeho zástavy. Čo však najviac pobúrilo Trnavu, bol chýr, že Tököly so svojím vojskom tiahne oproti mestu. Tu nastala trma-vrma: čo kto mohol napochytre sobrať, to sobral a opustil mesto. Iní si opäť mysleli: má-li nás nešťastie zachvátiť, aj tak mu neujdeme; človek nevie, kde ho nešťastie očakáva — bude, ako Boh dá. Títo teda zostali. Ale aj tí, čo zostali, nezaháľajú, ale radia sa. Zbroj sa čistí, múry opravujú. Mestská rada sa už tretí deň radí a rokuje o tom: či sa majú brániť proti Tökölymu a či bez odporu oddať mu mesto. Jedni sú za poddanie sa, druhí proti nemu. Až konečne vystúpi mestský kapitán a hovorí:

„Páni moji! Naše slávne mesto je kráľovským mestom. My sme poddaní nášho najmilostivejšieho kráľa Leopolda Veľkého. Tohoto nášho panovníka nech Boh živí za mnohé roky k zveľadeniu ako celého uhorského kráľovstva, tak aj nášho mesta. Jemu sme vernosť prisahali, jemu vernosť zachovajme!“

Pri pozdravení kráľa povstali síce všetci prítomní so svojich miest, ale z ich úst nevinul sa ten silný, oduševňujúci ohlas, aký počúvame pri spomenutí kráľovej osoby, nie to staré, mocné nadšenie: „Vivat rex noster Leopoldus Magnus!“ ani „Moriamur pro rege nostro!“, ale len chúlostivé a akosi bojazlivé „Vivat!“ a to len z niektorých úst znelo dvoranou.

Kapitán Mikuláš Rečey pokračoval ďalej:

„Páni moji! Pozorujem s bolesťou a žiaľom pred Bohom, že sa Vás zmocnila bázeň, a tak sa mi pozdáva, ako by vás starodávna srdnatosť a zmužilosť opúšťaly, ani čo by ste sa pred odbojníkmi strachovali.“

Shromaždení začali sa znepokojovať, ba mnohí z nich i hlasite šomrali. Kapitána Rečeya to nemýlilo, a on ešte s väčším ohňom hovoril:

„Vidím váš nepokoj, počujem i vaše šomranie, ale nerád by som počul o vás, že Trnavčania zrušili vernosť kráľovi, že Trnavčania odpadli od svojej viery, že Trnavčania zostali zbabelcami voči odbojníkom…“

„Dolu s ním!“ zakričal ktosi zpomedzi prítomných. I nastal krik, vresk, zúrenie. Takto sa ešte nikto neopovážil v rade hovoriť a tak pánov senátorov uraziť, ako to urobil Mikuláš Rečey. Len hroziacemu nebezpečenstvu so strany odbojníkov mal čo ďakovať, že svoju smelosť nezaplatil životom. Dlho stál ešte nepohnute, dlho sa namáhal prísť k slovu, ale tým ešte väčšmi pánov senátorov proti sebe popudzoval. Vidiac konečne, že mu nedajú viac k slovu prísť, sadol si. Za ním povstal Perickhof, usilujúc sa svojou výrečnosťou rozochvené mysle utíšiť, avšak nadarmo: porada väčšinou hlasov uzavrela sa poddať sa Tökölymu a zachrániť životy a majetok mešťanov. I vyvolené bolo ihneď posolstvo, ktoré malo ísť v ústrety pánu kniežaťu s tou poníženou prosbou, aby jeho kniežacia milosť písomnou bezpečou zachrániť ráčila mesto a jeho obyvateľov pred vypálením.

Do posolstva zvolení boli: Ladislav Peter, kanonik ostrihomský, Pavel Orban, Leonhard Moróc, Ján Užovič, Juraj Nytlašfy, Ondrej Viland, Juraj Nagy a iní, ktorí odišli do Trenčína, kde ohľadom mesta započali vyjednávať s plnomocníkom pána Tökölyho. Obyvateľstvo Trnavy túžobne očakávalo ich návrat.

Po ich návrate vztýčené boly velikánske biele zástavy na mestskej veži, na hornej a dolnej bráne a inde. Vietor pohráva si s nimi. Celé húfy detí i dospelých prechodia sa po meste a dohadujú sa medzi sebou, ktorá z nich je najväčšia. Tváre starcov sa povyjasnily, lebo v zástavách vidia zvestovateľov pokoja.

Avšak radosť zmizla dosť skoro. Zmizly i pokoj zvestujúce zástavy: nikto však nevedel, kam sa podely. Ich zmiznutie považovalo sa ako odpadnutie od Tökölyho. — Dôverníci Tökölyho mnohých údov z mestskej rady, lebo boli v podozrení, že kujú tajné sprisahanie oproti kniežaťu a že vedia o odstránení zástav. Do počtu týchto patril i Mikuláš Rečey, mestský kapitán. Že však takto pohanení nezostali nečinními, rozumie sa samo sebou.

V priestrannom dome Rečeyovom vidíme sídených niekoľkých dôverných priateľov a noví ešte vždy prichodia. Okná dvorany sú bedlive pozastierané, aby ani z toho slabého osvetlenia dvorany ten najmenší papršlek sa nepredral na vonok. Medzi inými vidíme tu i pátra Perickhofa a Imricha Huzóva, prepusteného mestského zapisovateľa.

Shromaždených privítal domový pán len niekoľkými slovami, bez všetkých poklôn a potom preriekol tázavým hlasom:

„Domnievam sa, že niet medzi nami zradcu?“

„Smrť odpadlíkovi!“ znelo zo všetkých úst.

Ak chcete byť v slove stálymi, našu vieru a vernosť kráľovi zachovať, vtedy musíte i to chcieť a žiadať, aby nepanovali nad naším mestom buriči proti kráľovi, ktorí nám odnímajú naše kostoly a hanobia vieru.

„Zaviažte sa mi prísahou, že žiaden z vás neustane svedomite pracovať na tom, čo mu bude uložené, tým cieľom, aby buriči boli z mesta vyhnaní a my od nich oslobodení, a čo by to hneď i s nebezpečenstvom života bolo spojené. Prisahajte!“

„Prisaháme!“

„Prisahám i ja, že v tomto smere chcem všetko možné podujať s vami!“

Rečey si odkašľal, sotrel s čela pot a potom tichším hlasom pokračoval:

„Teraz počúvajte, čo vám chcem nakrátko sdeliť. Je vám známo, že Tököly je na ceste, aby navštívil naše mesto. Keby hlava padla, padnú aj ostatné údy tela. Myslím, že ma všetci rozumiete? Jestli by ste ma nerozumeli, nuž vyjadrím sa vám cele jasne a zreteľne: hľaďme ta doviesť vec, že by sme sa mohli Tökölyho buď živého buď mrtvého zmocniť…“

Nedohovoril ešte, keď odrazu zarinčalo sklo obloka a črepy padaly na zem… Rečey zbledol; všetci prítomní zostali ako by hromom omráčení. Na bráne domu bolo počuť búchať, pred bránou hrozbou vyhrážajúcich sa zradcom.

Lampy v dvorane vyhasly až na jednu a i tá, keď sa ostatný vzdialili z dvorany, prestala horieť. Tým ostatným bol domový pán Mikuláš Rečey.

Keď Tökölyho vojaci prišli do vnútra domu, sídení priatelia boli tento už dávno tajnou chodbou opustili a Rečey sedel, bárs nie cele pokojne, v kruhu svojej početnej rodiny. Tökölyovci nenašli ničoho. Mikulášovi odľahlo, keď posledný z nich opúšťal jeho dom. „Boh a matka Božia sú nám milostiví, oni sami napomáhajú našej spravodlivej veci!“ vzdychol si a jeho tvár sa vyjasnila. Potom sa odobral s rodinou na odpočinok.

Kým sa toto dialo v dome Rečeyho, v kutici pri dolnej bráne viedly Katra s Betou nasledujúci rozhovor:

„Katra, ale si sa už pomodlila?“

„Hej! a čože chceš?“

„Kdeže sa môže Dora toľko baviť. Ba či sa jej niečo neprihodilo!“

„Ah, tej sa ti nič nestane.“

V tom vrzly dvere kutice a Dora vošla dnu, hovoriac:

„A vy už spíte?“

„Horkýže spíme!“ riekla Beta.

„Nuž a čo nesvietite?“

„Škoda svetlo páliť. Teraz je najlepšie tomu, kto sa ani na svetlo neukáže; aspoň je bezpečný. Kdeže si ty ale toľko bola?“

„Hahaha!“ rozosmiala sa Dora; „Na hostine u pána kapitána Rečeyho, ale sme neskoro prišli. Chcela som mu odplatiť pätnásťročný dlh, ale som nemohla. Ostatne, snáď sa to ešte stane. Oj, veď žije ešte starý Pán Boh! Ale zažnite, zažnite svetlo! Nech zablysne svetlo túžobne očakávanej pomsty v mojej duši, aby skrsla ešte prv, než zachváti tma hrobu tieto kosti, už i tak napoly spráchnivelé!“

Katra s Betou žasly nad rečou Dory a boly by žasly snáď ešte viac, keby boly videly ten hrozný výraz jej tvári.

„No, zažnite už raz! Poviem vám, poviem, kde som bola. Poviem vám niečo, až sa vám v očiach bude iskriť. Bola som v tábore. Osud toho študenta, ktorého boli uväznili, sa premení. Tökölyovci ho vyslobodia.“

Katra spravila medzitým svetlo a pozrela na Doru, ktorá sa jej nepozdávala. Dora to zbadala a ako by ju bolo tým väčšmi bodlo, pokračovala rozochveným hlasom:

„Sľúbila som, že vám niečo poviem. Počúvajte teda. Nebolo to so mnou kedysi tak, ako je dnes. Nebola som zvyknutá na tú biedu, ktorú triem spolu s vami. Je tomu asi trinásť alebo i viac rokov, čo som sa stala takou, akou som teraz. Predtým som ja udeľovala almužny a dnes ich prijímam. Ach, Božíčku môj! Aký to veľký rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou: vtedy mladá, veľmožná, ctená, vážená pani a dnes mizerná, biedna žobráčka; vtedy spokojná, šťastná, milovaná žena — blažená matka a teraz už všetkého toho postrádam, nemajúc, hriešna, ani kde svojej hlavy skloniť. Kdeže sú mi môj manžel, dieťa, môj dom, moje pohodlie? Ah! Všetko, ale všetko som utratila, len ten biedny život mi Boh ponechal…“

Tu prestala hovoriť, ako čo by rozmýšľala, či má ozaj všetko vyzradiť. Pozrela na svoje kamarátky, ktoré akosi nedôverčive na ňu hľadely, ale potom pokračovala:

„Či nie je pravda, že sa vám zdám byť podivnou? Nedôverčive, ako by som bola smysly stratila, pozeráte sa na mňa. A nebol by ani div, keby som bola rozum stratila, ba div je, že som ho podržala pri toľkom nešťastí, aké mňa stíhalo a stíha až podnes. Ale, vedzte, že nie som tou, ktorou sa zdám byť. Keby som vám sdelila svoje pravé meno, zhrozily by ste sa. No, ale teraz ho ešte zamlčím. Volajte ma i na budúce len Dorou Šantavou, bárs som takou kedysi nebola. Moje pravé meno sa zabudlo. Pripravili ma oň, i o všetko, čo mi bolo milým a drahým. Muža mi obvinili zo zrady proti kráľovi, náš majetok zhabali a prisúdili ho vlastným zradcom. Muža mi odpravili a mňa z vlastného domu vyhnali von. Nepriatelia a Rečey urobili zo mňa to, čo som dnes, ale nielen zo mňa, ale i z mnohých iných, takže stali sa z nich tuláci, ba ešte i horší od tulákov. Viem, že je to hriech, pomstiť sa na nepriateľoch, ale, Bože môj, odpusť mi môj hriech! Nemôžem nijako v sebe udusiť ten pekelný oheň pomsty. Mnohí kujú plány proti Tökölymu so srditým, prudkým Rečeym. Vypočúvala som ich a prezradila som to všetko v tábore, ale nenašli ničoho. Sú opatrnejší, než hadi. Nie, ale mojej pomste neujdú. Mužu môj! Dieťa moje drahé! Nehnevajte sa preto na mňa, nemožno mi nechať vás bez pomsty. Myslela som, že mi srdce pukne žiaľom za vami, ale nie, nepuklo mi. Ja žijem — žijem v bôľoch, trápení a žiali a to preto, aby som sa pomstila za zločin nad nami spáchaný. Pomsta mi nedá pokoja, ona ma páli, dráždi a naháňa ako lvicu, ktorej pobrali mladé.“

Ďalšiu Dorinu reč pretrhol hojný prúd sĺz, ktorý tiekol z jej očí.

S Dorou plakaly i jej spoločnice. Sen ako by razom bol odletel s ich očí. Dora chcela ešte i ďalej hovoriť, aby skončila svoje doznanie — no nevládala. Rozpomienka na dávno prežité, blažené časy — zdalo sa — že ju celkom umorila.

V kutici panovalo za hodnú chvíľu hrobové ticho.

Sviečka už dohárala — tu Dora zodvihne hlavu, poutiera si mokrú tvár a povie:

„Viem, sestry moje, že i vy trpíte, že nie ste to, čo ste bývaly, že i vás stíhaly podobné nehody a nešťastie vás prenasleduje ako mňa a ako prenasledovalo i Barboru. Hovorila som s ňou a ona mi sdelila niečo o vašom nešťastí.“

„Barbora?!“ vykríkly spoločnice Dorine.

„Áno. Pýtala sa na vás — je v tábore i so svojimi dcérami.“

„Ach!“ čudovaly sa.

„Ako Barbore, tak i nám, dá Boh, obráti sa lícom šťastie. Dosiaľ sme boly nedôverčivé proti sebe — naďalej to má prestať. Ja prvá oboznámim vás so svojím životom. Keď budeme medzi sebou dôvernejšími, budeme snáď i šťastnejšími.“

„Tak je!“ prisviedčaly Katra s Betou. „Od dnešného dňa bude inakšie medzi nami. Dokiaľ budeme musieť, zostaneme žobravými ženami, podržíme mrav, mluvu i chovanie žobrákov, — ale nedôvera medzi nami prestane.“

I vyobjímaly, vybozkávaly nešťastnú Doru.

V tom dohorela svieca, zo stopeného knôtu vybĺkol ešte raz plamienok, osvietil v náruči držiace sa nešťastné ženy, shasnul — tma a tichosť zaujala kuticu.

Biele zástavy zase povievaly na vežiach a budovách Trnavy, ale zato neprestalo pátranie po odvážlivcoch, ktorí odstránili predošlé zástavy. Mnohé úradné osoby boly sosadené, mnohé i uväznené, ale na stopu nemohlo sa žiadnej prísť. Konečne jednu z nich predsa vyhľadali a to v kolégiu pátrov jezuitov. To bola voda na mlyn dôverníka Tökölyho, pána Petneházyho. Čosi kamsi obtočené bolo celé kolegium vojskom, že by ani mravec nebol mohol z neho ujsť.

„Živej duše mi nevypustíte von!“ velel Petneházy a vošiel s dvoma dôstojníkmi do kolégia. V auditoriu prijal ho prefekt aj s dvoma pátrami. Jedni i druhí vzájomne sa pozdravili.

„Vaša milosť!“ oslovil Petneházy prefekta, „prichodíme v úradnej povinnosti. V kolégiu najdená bola jedna z odcudzených zástav — kde bola zástava, tam bude i vinník a preto bez odporu žiadame o jeho vydanie.“

„A jestli tu v týchto múroch niet vinníka?“ pokojne hovorí predstavený.

„A jestli sa nenajde vinník, bude trpieť nevinný za vinného.“

„To nebolo by ani po práve, ani po pravde. Ostatne my tresceme svojich previnilcov sami podľa svojich zákonov a nevydáme ich žiadnemu súdu.“

„Povedal som, vaša milosť, že netrpím ani najmenšieho odporu! Nie je mojou obyčajou dačo dvakrát rozkazovať. Povedal som raz, čo chcem, a na tom stojím.“

„A keby sme vašej milosti, alebo ako ste sa ráčili vysloviť, vášmu poručeniu nemohli urobiť zadosť, — čo vtedy?“

Petneházy zasmejúc sa, riekol:

„Opakujem: vtedy vezmem vinného i nevinného, ale pri najmenšom odpore či už so stránky vašej milosti a či ostatných, celá budova zbĺkne ohňom, že sa živá duša nesmie z nej vyslobodiť. Ak tomu neveríte, pozrite sa von oknom a uvidíte na vlastné oči, že je kláštor už obkľúčený a že čakajú len na môj povel, aby sa moje slová staly skutkom. Nech teda vaša milosť volí alebo vydať vinníka, alebo so všetkými obyvateľmi kláštora shorieť.“

„Pre jedného vinného nebolo by spravodlivého, aby mali trpieť osemdesiati nevinní,“ riekol jeden z pátrov, keď sa vrátil od obloka, presvedčil sa, že je kláštor skutočne obkľúčený vojskom. „Vydajme tedy vinného, aby boli nevinní ratovaní.“ Pri tom hľadel priamo svojmu predstavenému do očí, ako by čakal na rozkaz, ktorým ho poverí, aby vydal väzňa. Tento porozumel jeho pohľadu a obrátiac sa k Petneházymu, riekol:

„Vaša milosť, previnilec, ktorého sme mali v podozrení, je už vo väzení, ale tají všetko a my sa od neho nemôžeme ničoho dozvedieť. Ráčte dovoliť, že ho vezmeme ešte na exámen a ak dokáže sa, že je vinným, vydáme ho vašej milosti k potrestaniu.“

„Je-li vinný, žiadam, aby mi bol hneď vydaný.“

„Bez príčiny by sme ho neboli dali do väzenia. Prv však ráčte dovoliť, aby miesto kňazského rúcha vzal na seba občianske, že by pre zločin ľudský netrpel stav kňazský.“

„Dobre, nech sa preoblečie. Ja však chcem byť prítomný.“

Predstavený sa uklonil na znak svolenia. Teraz odprevadili pátrovia Petneházyho i s jeho dôstojníkmi po rozličných chodbách k železným dverám. Keď tieto odomkli, vstúpili dnu a tu nachodiaceho sa mladého muža vyzliekli z kňazského rúcha a miesto toho dali mu občianky oblek. Potom riekol jeden z pátrov:

„Prestal si byť navždy kňazom, lebo si prepadol súdu. Kto chce byť kňazom, ten musí byť bezúhonným.“

Potom riekol druhý:

„Pánovia, vydáme ho vašej milosti.“

Náš väzeň preobliekol sa do prinesených mu šiat celkom pokojne, bez toho, že by sa bol opýtal, čo sa to má s ním diať a len ako by trpký úsmev pohrával mu okolo úst. Bez slova vyšiel zo svojho väzenia, premerajúc zrakom svojím pátra Perickhofa, ktorý ho dôstojníkom vydal.

Vojaci, vezmúc väzňa do svojho stredu, viedli ho na mestský dom. Odprevádzalo ich veľké množstvo shromaždeného ľudu. Mal byť hneď súdený a príkladne potrestaný. Väčšina obecenstva sa z toho tešila.

Započal sa súd. Predvedený bol Jánošík — lebo on to bol.

Biela zástava ako corpus delikti ležala na veľkom zelenom stole. Dostavili sa i svedkovia: Páter Perickhof aj s druhým ešte, ktorí mali dosvedčiť, že zástavu doniesol Jánošík do kolégia. No, nebolo toho treba. Obžalovaný, vidiac nemožnosť svojej výhovorky, nehovoril ani tak, ani tak. Na väčšinu otázok buď krátko odpovedal, alebo zanovite mlčal.

Keď mu poukázali na zástavu, pýtajúc sa, či ju pozná, usmial sa pohrdlivo. Ale keď sa ho pýtali, či ju vzal, odpovedal, že nie.

Trpkosť jeho tváre a oko jeho zdalo sa vzdorovite a zanovite vyzývať sudcov, aby ho súdili, ak majú k tomu smelosť. Jeho opovržlivý pohľad, ktorým meral svojich sudcov, nevynímajúc ani samého dôverníka Tökölyho, Petneházyho, rozhorčil sudcov.

„Tvár nie je lhár,“ myslel si Petneházy a za ním ostatní žiaden však nepomyslel na to, že domnenie je mámenie.

Jánošík bol odsúdený a síce ako burič k smrti. Výrok súdu však nebol prevedený len preto, že magistrát bol zaujatý prípravami k privítaniu pána kniežaťa Tökölyho. I okovali ho do pút a vyprevadili za mesto do tábora Malkotentov, kde mal byť do času strážený, kým by výkon smrti mohol byť na ňom prevedený.

Jánošík bez slova podrobil sa rozsudku. Nereptal, nezúril, ale ani neprosil, nežiadal milosti, lebo popredku vedel, že by to bolo márnym. „Koho nešťastie raz začne prenasledovať, toho tak ľahko nepopustí. Nech sa stane, čo sa má stať,“ pomyslel si mladý šuhaj a bol odhodlaný až na dno vyprázdniť horký kalich, ktorý mu namerali.

Avšak čím väčšmi sa Jánošík podroboval výroku súdu, tým viacej sa hneval na neho Petneházy: on chcel, aby odsúdenec prosil o milosť. — —

Je večer. V tábore za mestom zjavily sa ohníky, okolo ktorých vojaci veselo besedujú.

Konečne i ohne vyhasly, prestal krik, divoká pieseň odznela, lebo i tá rozpustilá vojenská chasa potrebuje oddychu, — i tá sa tedy odobrala na odpočinok. Len stráž chodí pešo i koňmo pomedzi šiatre i okolo celého tábora. Práve prišla k jednému šiatru, ktorý sa nachodil neďaleko hlavného stanu. Tu ohník ešte veselo plápolal. Popri šiatroch prechodí sa vysoký muž s holou zbraňou v rukách. Je to stráž. Pri ohníku sedí mladý muž v ťažkých putách. Zriedka kedy sa pohne a len keď priloží raždie na oheň, zaštrkocú ohnivé reťaze a oko strážnika pozrie na väzňa. Väzňom tým je na smrť odsúdený Jánošík.

Stráž prišla i sem a najdúc všetko v poriadku, vzdialila sa s rozkazom, aby sa väzeň už uložil na odpočinok. Ale i po jeho odchode zostal Jánošík len sedieť na svojom kameni, ako čo by bol ozaj k nemu prikutý a keď ohník doháral, prikladal naň znovu. Keď to ale už dlhší čas trvalo a Jánošík nemal sa k odpočinku, napadlo to i samému na stráži stojacemu vojakovi, ktorý či už z útrpnosti alebo z iných príčin oslovil väzňa:

„Mladý pánko! Čo vy dnes nestrojíte sa ani na odpočinok?“

Jánošík, pozdvihnúc hlavu riekol:

„Hja, priateľko — ja na odpočinok? Koho reťaze a putá dňom a nocou obťažujú, ten nemyslí na odpočinok, lebo k odpočinku treba pokoja.“

Strážca pokrútil hlavou a prechodil sa ďalej. Väzeň sklopil hlavu, zadumal sa. Mlčali obidvaja. A dobre, že zamĺkli, lebo dôstojník, prezerajúci stráže, vracal sa do svojho šiatra. Bolo by beda obom, keby bol počul ich, čo i nevinné vymenenie slov.

A taký bol smutný. Ja viem, že nielen my s Aničkou, ale i mamička si na neho častejšie spomenie. No, či nie je tak mamička?

V šiatri, do ktorého vošiel dôstojník, nachodily sa štyri ženské. Jedna z nich, nám neznáma, mladá, je pani Kecerová, manželka dôstojníka Gabriela Kecera, ktorý sa práve teraz vrátil z prehliadky. Najstaršia však z nich, ktorú by sme odrazu tiež sotva poznali, je Barbora, matka Aničkina a Milkina, niekdajšia posluhovačka u Peričkovej. Kto sú dve posledné, netreba ani dokladať, že Anička a Milka, dcéry Drábikovej chovanice Ignáca Perickhofa.

Ženské radostne privítaly Gabriela Kecera. Mladá žienka žartovne mu nadhodila, že ich často opúšťa a že by už zo zdvorilosti, keď sa viacej žien nachodí v stane, nemal tak často odchodiť.

„Ba, práve teraz, keď vás je viacej, skorej môžem odísť,“ hovoril Kecer, privinúc k sebe svoju žienku. „Teraz už aspoň nemôžeš povedať, že si sama. Anička s Milkou i tak o mňa nestoja, lebo im je ľahostajné, či som tu a či niekde inde.“

„Ej, ej, pán Kecer, že by ste nás mohol považovať za tak nevďačné. Či mám snáď väčšieho dobrodincu nad vás a vašu paničku? Vy ste nielen naším ochráncom a dobrodincom, ale i naším otcom a proti vám by sme maly byť ľahostajné?“

„Tak je!“ prisviedčala Aničkina matka.

„No, ja som si myslel, že Anička viacej túži za niekým iným,“ dráždil Kecer Aničku.

„Nemám za kým,“ odpovedala táto krátko.

„Že nie? Ja som sa nazdával, že predsa na niekoho myslíte: viac ráz som vás prekvapil zamyslenú a tu vždy prišiel mi na um ten váš divný vysloboditeľ.“

Anička sklopila oči a prišla do rozpakov.

Avšak Milka pomohla jej z nesnádze hovoriac:

„Naozaj, pán Kecer, to bol hodný, pekný šuhaj.“

„Ľúbil sa vám?… Teda predsa som sa nemýlil.“

„A prečo by sa mi neľúbil? Aj mamička ho chválila, lebo bez jeho pomoci by sme sa neboli dostali na slobodu. Prečo by si teda Anička nemohla naňho spomínať? Aj ja som už koľko ráz na neho spomenula, ba sa mi o ňom i prisnilo, že som ho v putách videla.“

„Pravda je!“ prisvedčila pani Drábiková, „bol to skutočne hodný šuhaj. Čo sme sa ale o ňom dozvedeli, je smutné. Za svoj skutok, ktorý pre nás urobil, bol daný do väzenia, z ktorého sa sotva tak ľahkým spôsobom vyslobodí ako ľahko do neho prišiel. Perickhof nerád odpúšťa.“

„A ako že sa vlastne volá? Už k vôli Aničke by som sa pokúsil o jeho vyslobodenie.“

Anička pozrela na Kecera, ako čo by sa ho pýtala, či ozaj tak myslí, ako hovorí. Ach, koľko vrúcnosti a vďaky spočívalo v tom jednom pohľade!

„Meno toho statočného šuhaja je nám neznáme,“ hovorila pani Drábiková. „Keby sme však mohly, iste by sme sa o to pokúsily, aby sme mu náš dlh svrchovanou mierou odplatily. Vašej urodzenosti boly by sme všetky zaviazané len novou vďakou, keby ste ráčili láskave niečo vykonať k jeho prospechu.“

„I ja som veľmi zvedavá na toho mladého muža,“ hovorila pani Kecerová. „Mužíčku, keď príde pán knieža, prihovor sa za neho.“

„Dobre, dobre. Ale napred musíme sa dozvedieť jeho meno, lebo dovtedy nič nevykonáme.“

„Mám niektoré známe v meste,“ riekla pani Drábiková, „jedna z nich ma navštívila nedávno, od ktorej som sa dozvedela, že ho uväznili. Keď by som s ňou mohla byť, tá by sa najskorej dozvedela jeho meno. Keď ma navštívi, požiadam ju o to. I tak som jej i ostatným prisľúbila, že sa budem za ne primlúvať u vašej urodzenosti. Sú to všetko nešťastné, zlým svetom prenasledované stvory, ako my. Viem, že nám to neráčite odoprieť.“

Kecer prisľúbil všetko, čo len bude možné. Bol to dobrý človek a bol by vôbec každému rád pomohol.

Stará Drábiková hovorila ešte o vyslobodení svojom a svojich dcier, hovoriac:

„Z mesta sme šťastlivo vyšly, a náš sprievodca s nami. Vedela som i to, že za mestom bude nás ešte i druhý čakať. Nám však išlo o to, aby sme sa všetkých sprostily, a to preto, aby snáď náš útek práve nimi nebol zmarený. Tu mi odrazu napadla myšlienka: Vezmem Aničkin hodvábny ručník, aby som ho vyprášila a ten som vypustila z ruky. Chcem sísť dolu, aby som ho zodvihla, ale mladý človek ma predišiel. Vyskočil z koča, bez toho, že by sme sa boli zastavili, ba čo viac, pohonič ako čo by ma bol rozumel a uhádol moje myšlienky, pohol kone. I uháňali sme ako vietor. Náš sprievodca dlhší čas bežal za nami, kývajúc šatkou v povetrí. Ale nemohol nás dostihnúť. Ale prv, než by sa to bolo stalo, že by nás bol mohol dostihnúť, obkolesili nás vaši vojaci a my sme už ľutovaly, že sme sa tak krkolomne pustily do takého nebezpečenstva. No, vďaka vám, že ste sa ráčili nás ujať a prijali nás pod svoju záštitu.“

Dôstojník podal starej panej ruku, ubezpečujúc ju ešte raz o svojej priazni.

A keď ešte jedno druhé pospomínali, pobrali sa konečne i oni na odpočinok.

Na druhý deň ráno osvietilo slniečko tábor Tökölyovcov. Anička s Milkou prechádzaly sa po tábore.

„Pozri, Anička!“ povie Milka, „to bude iste nejaký zradca, čo to tam na tom kameni sedí. Či ho vidíš tam pred tým šiatrom, štvrtý pred nami, na rukách i nohách je okovaný.“

Anička obzrela sa vpravo i vľavo, čítala šiatre, ale väzňa nevidela.

„Veď nie vľavo, ale vpravo sa pozri, práve zodvihol hlavu a hľadí proti nám. Vidíš ho už?“

„Vidím… Jaj…!“ Anička sa striasla a vydýchnuc si, riekla: „Ja som sa ho naľakala. Chudák, kto vie, či je nie nevinným.“

„Oj, veď častokrát celkom nevinné duše trpia pre vinu iných.“

„Ale čože sa tak na nás díva? Keby bol nevinným, nemohol by nás tak obzerať. Musí to byť prehnaný človek, čo je i mladý,“ hovorila Milka. Potom doložila: „Ale, mne sa tá tvár zdá byť známou, ako by som ju už bola kdesi videla. Obzriže si ho lepšie.“

Práve prišly k väzňovmu šiatru. Anička pozrela na väzňa. Oko jeho stretlo sa s okom Aničkiným, ktorá úžasom sotva že sa na nohách udržala. Bola by vykríkla, ale nemohla; dych sa jej zatajil pri pohľade na väzňa.

„Pre boha! Anička! Ty si zbledla ako stena a trasieš sa ako osika. Čo sa ti stalo?“

„Nič, Miluška moja, len poďme chytrejšie. Akúsi závrať som dostala do hlavy, tuším ani domov nedôjdem.“

Odišly.

Oko väzňovo ich sprevádzalo, až kým nezmizly v množstve šiatrov. Keď sa blížily k jeho šiatru, siahol za ňadrá a vyňal odtiaľ červenú hodvábnu šatku. Chcel ňou kývať v povetrí miesto pozdravu, ale putá zarinčaly na jeho rukách a ruka akoby zahanbená klesla s ručníkom dolu. Smutný pohľad jeho oka stretol sa však predsa s pohľadom Aničkiným. Poznali sa? Tak sa zdá, že áno.

Anička sa cítila zle. Prečo? Nevedela sama. Bolelo ju všetko a predsa nevedela, čo ju bolí. Popoludní prišiel k nim Kecer a rozprával, že zajtra už má prísť pán knieža Tököly. Nepočúvala ho. Ďalej hovoril, že mal byť vykonaný trest smrti na akomsi mladom buričovi, ktorý sa opovážil postrhávať zástavy, ktoré boly v meste vyvesené na znak mieru, čím mnoho zlého mohol zapríčiniť mestu i obyvateľstvu, následkom nedorozumenia, ktoré mohlo povstať medzi vojskom a mešťanstvom a ktorý bol na smrť odsúdený.

„Ba či to nie je ten, Anička, čo sme ho ráno videli?“ hovorila Milka.

Anička kývla hlavou, ako by prisviedčala, ale vskutku nevedela, čo sa jej sestra pýtala.

Kecer odišiel a s ním pani Drábiková i s Milkou. Anička zostala sama. Hľadí, díva sa okolo seba, ale je to pohľad bez života. Potom vložila svoj pekný obličaj do dlaní a na čomsi rozmýšľala.

Už sa vrátila matka i s Milkou a ona ešte vždy rozmýšľala. Keď ju matka vyrušila z myšlienok a kládla jej rozličné otázky, ona sotva na ne odpovedala a na sestrine otázky zväčša mlčala.

Tak sa priblížil večer a konečne nastúpila noc. Tichý sen pojal do náručia svojho matku i sestru Aničkinu.

Tá je ešte hore. Darmo zatvára oči, darmo žiada, aby sladký občerstvujúci sen dotkol sa jej očí. Ten čím ďalej tým viac sa zdal od nej vzďaľovať. Avšak nie je toto prvá noc, bolo už viacej podobných, že sen ako by sa pohneval s peknou dievčinou, uletel od nej ako splašené vtáča do širokého sveta.

Teraz zodvihla svoju hlávku. „Nie, to už nevydržím!“ šeptala. „Buď čo buď, ja ho musím ešte vidieť, musím s ním hovoriť!“ Vstala hore. „Oj, keby som ho mohla vyslobodiť! Tak by som mu splatila aspoň našu dlžobu. Sen nechce sa skloniť na umorené oči moje, pokoj nechce vnísť do môjho pobúreného srdca… Ticho je… Matička spí… Dusno mi je!… Horúčosť ma trápi, morí… Musím, musím sa ochladiť, občerstviť…“ šeptala ďalej deva a už sa rozbehla, že opustí stan. I odhalila záclonu a dívala sa von, ako by rozmýšľala, či ísť ďalej a či sa vrátiť, hovoriac sama so sebou: „Ale tá noc — tá tma — Bože môj!“

Kto vie, čo za myšlienky križovaly rozpálenou hlávkou dievčiny. Jej ruka odtiahla záclonu stanu, jej oko hľadelo vpred, kým ucho načúvalo vôkol a nevidiac a nepočujúc nič podozrivého na blízku, trasúc sa na celom tele, vyšmykla sa von zo stanu.

„Musím, musím pre svoj vlastný pokoj!“ šeptaly ústa devine. Noc zahalila ju svojím temným plášťom.

Keď už temer v celom tábore povyhášaly ohne, Jánošík udržoval ešte svoju skromnú vatru. Snáď už všetko okrem stráže uložilo sa na odpočinok, len náš väzeň nepomyslel ešte na spánok. Chudák strážca, ten by si bol už aj zdriemnul, keby sa nebol obával, že mu väzeň ujde. Ten by si rád pospal, ale nesmie, lebo keby mu väzeň náhodou ušiel, on zaplatil by zaň svojím životom. Všemožne sa bráni na oči sadajúcemu snu: ťažko, veľmi ťažko je mu odolať. Bráni sa a hľa, už-už podlieha. Sadá si k väzňovi, pripne sa k jeho putám, aby mu neušiel a pre väčšiu istotu ešte i reťaz ovinie okolo svojej nohy, aby si aspoň chvíľočku mohol zdriemnuť.

Okolo bolo ticho. Nikde, ani nablízku, ani v diaľke sa nič nepohlo a len praskajúci ohník ruší nočné ticho. Avšak i ten už dohára. Jánošík neprikladá viac naň. Nechce, aby sa spiaci strážca prebudil z chutného sna.

V tom však niečo zašustí. Strážnik spí a väzeň pozerá dookola, potom ale v tú stranu, z ktorej bolo počuť šustenie, ba, tak sa zdalo, že sa i čosi blíži.

A náš väzeň sa nemýlil: Pred ním stojí postava.

„Predsa — to on!“ šeptala postava.

„Bože! Či ma ozaj smysly neklamú? Či to naozaj ona?“ pomyslel si väzeň.

Tajomná postava prenikavo hľadela na väzňa.

„Som tvojou dlžnicou — rada by som svoj dlh vyrovnala,“ riekla tichým hlasom.

„Ty mojou dlžnicou?“ čudoval sa väzeň. „Snáď naopak.“ A pri tom siahol za ňadrá, vyňal hodvábny ručník a podával ho deve.

„Podrž si ho, čo zálohu mojej dlžoby.“

„Ako ťa volajú?“ pýtal sa väzeň.

„Anicou. A teba ako?“

„Ďurkom, Jánošíkom.“

„Tvoj spoluväzeň, čo pri tebe spí?“

„A spí?“

„Áno, usnul práve vtedy, keď si prišla.“

„Nie, premieňajú sa.“

„No, buď s Bohom a dúfaj, že budeš skoro na slobode.“

„Ó, neodchádzaj, anjel môj!“

„Musím.“

„A viacej neprídeš?“

„Snáď.“

„A prečo si dnes prišla?“

„Aby som sa dozvedela tvoje meno.“

„Dnes si ma videla ostatný raz medzi živými.“

„Nezúfaj. Pokúsim sa o tvoje vyslobodenie. S Bohom!“

A deva ako duch zmizla v nočnej tme.

„Vivat princeps Tököly!“ „Nech žije osloboditeľ náš!“ rozliehalo sa širočizným poľom trnavským a biele zástavy veselo povievaly ponad Trnavu.

Malkotenti vítali svojho veliteľa, knieža Tökölyho a mešťania trnavskí svojho ochrancu, ku ktorého privítaniu vyslané bolo posolstvo s bohatými darmi. Pán knieža prijal veľmi vľúdne a prívetive posolstvo.

Už od rána počuť streľbu z diel a mažiarov, od rána vidno zástupy ľudstva na hradbách i pod hradbami Trnavy. Hlavná ulica, ktorou sa mal pán knieža uberať, je preplnená, domy, ako by ich nabil, ba i strechy domov sú obsadené zvedavými divákmi.

„Hurrá! Už idú!“ skríkol ktosi na hradbách.

„Vivat Tököly!“ zatriaslo vzduchom. Mažiare a delá hrmely, až sa zem chvela. A teraz nastala opravdová trma-vrma, všetko sa tlačilo dopredu.

„Miesta, troška miesta!“ kričí akýsi muž pri bráne a silou mocou tlačí sa ku predu. Zastal si po boku Mikuláša Rečeyho, bývalého kapitána, ktorý ho ihneď oslovil:

„No, ako je?“

„Všetko v poriadku.“

„Lacko?“

„Je na bašte, na veľmi pohodlnom mieste.“

„A druhý?“

„Tiež na svojom mieste. Keď nie jednému, podarí sa istotne druhému.“ Vtom nakloní sa bližšie k Rečeymu a šeptá mu do ucha: „Vy sa majte na pozore, mnoho očú po vás pasie.“

Konečne sa priblížil Tököly so svojim sprievodom. Volanie na slávu a streľba nemaly konca kraja.

Tu však z čista jasna priletí skala a zraní Tökölyho koňa. Úžas zmocnil sa celého množstva, ale sám knieža neprejavil ani najmenšej nevôle nad týmto útokom.

Vojaci Tökölyho nebrali vec žartovne, takže z toho povstala všeobecná ruvačka. V tejto trme-vrme ozval sa odrazu krik: „Horí! Horí!“

O chvíľu bola temer polovica mesta v plameňoch. Bolo to strašné divadlo, ktoré sa nedá opísať…

Na východnom konci ulice, v ktorej stál dom Mikuláša Rečeyho, sišly sa ako by ushovorené odrazu tri ženy. Všetky tri hľadia v tú stranu, kde zúri požiar. Poznať, že nemajú čo stratiť, preto sa ani nestrachujú, ale celkom pokojne hľadia na vzmáhajúci sa oheň. Je to náš známy trojlístok: Beta, Katra a Dora. Pohovorily si a zase sa rozišly.

Dora kráčala prosto k domu Mikuláša Rečeyho. Že by bol dom zamknutý v takom čase, na to nebola pripravená. I siahla po kľúčke a naklonila sa vpred v očakávaní, že sa dvere otvoria — ale tie veru nepovolily. I zahrešila, až sa ulicou rozliehalo.

Pokúsila sa ešte raz otvoriť, ale keď jej namáhanie bolo márné, zvrtla sa a zmizla v najbližšej uličke.

Na priestrannom, kamennom dvore Mikuláša Rečeyho bolo pusto, len domáci pes Belko sem tam pobehúval.

V jednej z početných izieb bola shromaždená Rečeyho rodina.

„Deti moje drahé!“ rečie dnu vstúpivší Mikuláš trasľavým hlasom, „tak sa zdá, že samé nebo chce, aby sme upadli v záhubu. Požiar sa strašne vzmáha. Musíme byť pripravení na to najhoršie. Idem — o chvíľu sa vrátim.“ Odišiel bočnými dverami.

Sotvaže zatvoril za sebou dvere, otvorily sa náprotivné, a na ich prahu zjavila sa Dora s čakanom. Strašný bol jej pohľad.

„Tu som, Mikulášu! Kdeže si? Poznáš ma ešte? Pravda, nie! Zmenila som sa? Hahaha! Pravda, ty už nepoznáš svoju sestru! Veď si sa jej navždy zriekol, lebo zostala z nej burička, ale jej majetku si sa nezriekol. Dobre ti z môjho gazdovať! Ale kdeže si? Veď som ťa počula rozprávať a už ťa nevidieť. Darmo sa ukrývaš, neujdeš už viacej, ako si nedávno ušiel. Môj muž pod zemou, ty nad zemou skonáš. Hahaha! Švagrinka moja! Pasca na neho je už prichystaná a o šibenicu sa postarajú. Neukryjete ho viacej a čo by bol i pod zemou!“

Rečeyovej žene pri zjavení sa Dory vyšly studené kropaje na čele.

Dora sa hodila na bočné dvere a nenajdúc ani v druhej izbe Rečeya, vyšla von a kričala:

„Ani tam ho nieto! Ale vykúrim ho ako sysla, a čo by som priam s ním zahynula. Pomstím sa i vám. Vy pijavice mojej krvi, vy vrahovia môjho šťastia, môjho života! Živých lebo mŕtvych vás ešte raz uvidím!“ I zvrtla sa, vyšla von z chyže a zavrela za sebou dvere na zámok.

Mikuláš medzitým vošiel do pivnice, kde ho očakávalo niekoľko priateľov, ktorých oslovil:

„Bratia! Naše zámery sú nateraz zmarené. Dobre urobili tí, ktorí sa z mesta zavčasu ratovali. My sme tu už zo všetkých strán obkľúčení nebezpečenstvom. Jestli sa len nejaký div nestane, sotva unikneme.“

Priatelia sa rozišli.

Teraz pozrime, čo sa robí okolo Rečeyho domu.

„Beta!“ hovorila jedna zo žien, nosiacich slamu ku dverám domu Rečeyho, „tá Dora má čosi hrozného v úmysle.“

„Čuješ — ani mne sa to nevidí,“ odpovedá jej Katra.

Boly to naše staré známe — žobráčky.

„Celé mesto je v plameňoch a ona ti nám káže ešte sem slamu nosiť.“

„Beda nám, ak nás niekto zbadá.“

Vtom odhŕňajúc slamu, šmátrala sa Dora von z domu Rečeyho, osloviac Betu: „Beta, čo si to hovorila?“

„Ale ja? Zhola nič!“

„Bude tej slamy už dosť?“ pýta sa Katra.

„Treba ešte pár otiepok doniesť!“ hovorí Dora. „Ale povedzte mi, nevyšiel nikto z domu, kým som bola dnu?“

„Nie, nevidely sme.“

„Ani vás nikto nevidel?“

Beta s Katrou hľadely ma seba, krčiac plecami, že veru ony nevedia. Potom doniesly ešte niekoľko otiepok slamy ku dverám. Dora išla s nimi ku stohu, z ktorého braly slamu, obišla ho dookola, vyňala kresivo a trúd zakresala. Stoh sa chytil. To samé urobila aj vo dvore i u brány domu Rečeyho. Potom hnala sa do Rečyovho tajného príbytku.

„Mikuláš! Či ma poznáš?!“ kričala. „Prišla som sa s tebou porozprávať za zradu, ktorú si vykonal nado mnou, nad mojím mužom a mojím dieťaťom pre náš majetok. Mikuláš, ty nemôžeš, nesmieš prisahať, že si nevinný. Či ma poznáš, mňa, Doru Šantavú, ktorú ste tak zohavili že netrúfaš si vyznať, že som tvojou sestrou? Mikuláš, kde je môj muž, kde dieťa moje…?“

Mikuláš mlčal a s opovržením hľadel na zúriacu ženu.

„Prečo neodpovedáš? Prečo sa trasieš? Prečo bledneš, keď si nevinný?!… Mikuláš, kde je môj muž, — kde moje dieťa!?“

„Nepoznám ťa, šialená žena, nepoznám ani tvojho muža,“ riekol Rečey.

„Mikuláš, že nepoznáš?! Pozri, toto je obraz našej matky!“ Vytiahla zpoza ňadier obrázok a hodila ho Rečeymu do očú.

„Poznám ju, ľutujem však, že taká šľachetná matka odchovala kedysi takú nešľachetnú dcéru, ktorá ju zhanobila a zapredala!“

„Teda ma predsa poznáš?“

„Nie, ja ťa nechcem poznať. Ja nemám viacej žiadnej sestry!“

„Ale máš jej dedictvo, Mikuláš, ktoré si si prisvojil nepravým nešľachetným spôsobom. To však mohla by som ti všetko odpustiť, už preto, že nás jedna mať pod srdcom nosila, vraždu však nad mojím mužom vykonanú, stratu dieťaťa, roztrhanie sväzkov našej lásky — nie, Mikuláš, to ti nemôžem odpustiť! Ty si mi muža, syna i dedictvo odňal, aby si sa obohatil. No, vedz, že potomkovia tvoji nebudú ho užívať. Dom tvoj čo chvíľa zbĺkne. Sama som ho podložila. Všetci shoríte!“

„Ha! Šialená!“ zareval Mikuláš. „S mojimi dietkami zahynie i tvoj syn!“ Po týchto slovách vyrazil zo dverí.

A Dora ako fúria hnala sa von za ním.

O krátku chvíľu Rečeyho dom stál v plameňoch. Rodina bývalého mestského kapitána, nemôžuc sa dostať z izby, biedne zahynula v plameňoch.

Je večer. Praskot tu i tu dohárajúceho ešte brvna hrozne sa ozýva. Para, horúčosť, dym z pohoreniska, poletujúcimi iskrami vzášajú sa do hora. Žiara dohárajúcich domov ešte tu i tam osvetľuje okolie a svieti až do tábora Malkotentov, v ktorom panuje nemalý ruch a pohyb.

Jánošík, strážený jedným vojakom, sedí i teraz na svojom kameni, upierajúc svoj zrak na ožiarené mesto. Z diaľky ozývalo sa ako by dunenie hrubej streľby.

Jánošíkov strážca dnes nebárs zachoval vojenský poriadok: musel hlbšie nazrieť do pohára a ani teraz nenechal svoju čutoru na pokoji, núkajúc väzňa, aby sa aj jemu ľúbilo. Keď Jánošík odoprel, strážca sa nahneval, oprel sa o šiator a onedlho šťastlive zaspal.

Jánošík sa zamyslel, položiac hlavu do dlaní. „Ozaj, či dnes príde,“ zašeptaly jeho ústa.

Tu ako by s neba spadla, stála pred ním Anička.

„Anička!“

„Ďurko!“

Vrúcne pozrel Jánošík v Aničkine pekné oči.

„Predsa si prišla — a ja som už pochyboval.“

„Bez toho, že by si bol mal príčinu.“

„Dobrá si, Anička.“

„O tom nemáme času hovoriť.“

„Máš napochytre?“

„Veľmi napochytre — i s tebou.“

„So mnou?“

„Áno, s tebou. Tu hľa, doniesla som ti pilník i píločku: prepiľuj tie ohavné putá, ktoré zavesili na tvoje údy a hľaď, aby si ešte tejto noci opustil tábor…“

„Čo? Ja utiecť?“

„Našinci hrozne zúria. Hovorí sa že sa mnohí sprísahali proti životu kniežaťa, koňa pod ním zranili. Sedem zajatých sprísahancov doviedli do tábora. Všetko hovorí, že to s nimi zle dopadne.“

„Anjel môj, toto sú slabé nástroje k môjmu oslobodeniu. Keby som bol chcel, takýmto spôsobom som mohol byť veru dávno na slobode.“

„Teda ty opovrhuješ mojou pomocou a chceš sa silou mocou vrhnúť do záhuby?“ riekla urazená Anička.

„To nie, duša moja! Chcem byť slobodným, ale nechcem to dosiahnuť verejnou cestou. Chcem aby sa o mojej nevine presvedčili tí, ktorí ma vbili do týchto pút.“

„Ty chceš dokazovať svoju nevinu ako ten baránok pred vlkom, keď stojac na hornom konci, tam tomu vodu kalil.“

„Pravdu hovoríš, Anička, ale Boh vidí moju nevinu, že som sa nikdy toho nedopustil, z čoho ma obviňujú. Tieto putá neviažu moju slobodu, tie som ja už bez všetkých nástrojov mohol striasť. Či mi neveríš? Pozri, duša moja! Tieto putá ako orech zdrúzgam vo svojich rukách!“ I zodvihol reťazou obťažené ruky, stisol kruhy vo svojich pästiach, najprv na jednej, potom na druhej ruke a tak i na nohách — a skutočne: kruhy a zámky popúšťaly: Jánošík odhodil reťaze pred očima žasnúcej Aničky.

„Tieto ohavné reťaze neviažu moju slobodu, ale viaže mi ju zlosť a neprávosť ľudská.“

„Už viacej nie! Veď si už slobodným! Ratuj sa, kým je čas! Utekaj, aby ťa znovu neokuli!“

„Ja utekať? Ale prečo, Anička? Nebojím sa, nemám prečo.“

„Poslúchni ma, prosím ťa!“

„Poslúchnuť, veď áno, zle mi neradíš. Ale či tým bude i moja česť zachránená? Či moja nevinnosť vyjde na javo? Či ma nebudú večne ako zločinca biľagovať?… Nie, Anička, nemožno mi utiecť…“

Zďaleka bolo počuť dupot konských kopýt. Naľakaná Anička sopäla ruky a prosila:

„Pre všetko, čo ti je na svete milé, prosím ťa, opusť toto miesto. Ak máš doma staručkého otca, alebo matku, ich menom ťa prosím. Ak nemáš už nikoho na svete, koho by si rád videl: svojím menom ťa prosím, ujdi, ujdi, odtiaľto!“

Jánošík po krátkom rozmýšľaní riekol:

„Ešte slovo, Anička. Uvidíme sa ešte kedy?“

„Ak tu zostaneš, nikdy viac ma neuvidíš!“

„Chcem ťa tedy poslúchnuť, aby som ešte raz mohol vidieť svojho dobrého otca. Snáď ho to i usmrtí, keď sa dozvie, že už nič nie je z môjho kňazstva. Nuž a potom čo?“

„Čo potom? O to sa postará Pán Boh. On má ešte viacej, ako rozdal. Len choď odtiaľto, lebo sme oba stratení!“

„Poručeno Pánu Bohu. Maj sa dobre, Anička!“

„Pán Boh ťa sprevádzaj!“

Jánošík pobozkal Aničke ruku a pozrel na ňu hlbokým pohľadom. Rozlúčili sa.

Anička kráčala ku svojmu šiatru, kde boly jej mať i sestra pohrúžené v spánku.

A Jánošík? Ten pošiel v široký ďaleký svet…

V tábore sa stráže zamieňajú, ale Jánošíkov strážnik stojí nepohnute na svojom mieste a spí. Už sa počína i brieždiť. Chladný vetrík povieva.

Jánošíkove putá ležia pred šiatrom. Strážnik sa už prebral zo spánku. Niekoľkokrát zívnul a pretrel si oči.

„Bol by už čas, aby ma zamenili,“ hovoril sám k sebe. I pošiel k vyhasnutej vatre, tu však jeho noha stupila na putá. Zohne sa, zdvihne putá, obzerá ich, pokročí k šiatru, hľadí do neho, ale nevidí nikoho. Neverí svojim očiam. Vojde dnu a šmátra, či ozaj sa tam nenachodí väzeň. Ale darmo. Toho tam nebolo. Strach ho obišiel.

„Amen! Toho tu niet!“ rečie sám k sebe, „ten šťastlive ušiel a mne nepozostáva nič iného, ako poberať sa za ním, alebo dať sa za neho obesiť. Čo tu robiť? Pobrať sa za ním? Však beda mi, ak sa mi útek nevydarí. A tu zostať tiež nemôžem: Tak zle, aj tak zle. Oj, keby som sa len z tábora mohol šťastlivo dostať.“

I poobzeral sa dookola a ako by sa nič nebolo stalo, kráčal pomedzi šiatre. Nikto ho nepristavil. Už je von z tábora.

Slniečko ešte ani dobre neosvietilo širočizné trnavské pole, keď zarachotily bubny povstalcov. Sišiel sa vojenský súd.

Od hlavného stanu kráča šesť vojakov vo zbroji. Zastali pri šiatri, v ktorom bol Jánošík uväznený. Iste, aby väzňa doviedli pred súd. Ale väzeň i so strážnikom boli ti-tam. Šiator bol prázdny.

Vojaci miesto väzňa priniesli rozlámané putá pred súd. O väzňovi a jeho strážnikovi nevedel žiaden nič povedať.

Súd sa rozišiel. Po jeho rozchode viedli niekoľko sprísahancov smerom ku hradu smolenice, kde boli odsúdení pre obvinenie z tajného sprísahania proti životu kniežaťa Tökölyho.

Slniečko kráčalo ďalej na svojej ceste, smutne pozerajúc na shorenisko trnavských domov. Trnavským okolím zatriaslo však podivné hučanie, ako by rachotenie hromu.

V tábore znovu sa ozvaly bubny, svolávajúce vojenskú radu. Posol za poslom ako by o závod vzájomne sa zamieňajú. Jeden dnu, druhý von. Dozor konajúci dôstojník sotva že ich stačí oznamovať. Sotva, že jedného odprevadil dnu, už dvaja čakali von, žiadajúc súrne, aby boli predvedení pred veliteľa. Niekoľko pisárov pri porade prítomných nestačí už ani odpovedať, a Petneházy podpisovať depeše a odpovede. Práve prišiel nový posol a žiadal o bezodkladné predvedenie.

„Odkiaľ to?“ pýtal sa Petneházy.

„Zase z Požúňa,“ odpovedal dôstojník.

„Nech vojde.“

Posol vošiel, uklonil sa slávnej rade a povedal:

„Mám česť oznámiť slávnemu veliteľstvu jeho kniežacej milosti pána Tökölyho, že náš spojenec a zástupca práva a pravdy, Kara Mustafa, k našej pomoci napreduje hore Dunajom. Teraz sa už nachodí pri Vacove, takže už čoskoro k nám zavíta.“

Posol sa poklonil a bol prepustený.

Ešte nebol ani dobre von, už ohlasoval dôstojník nového posla.

„Nech vojde!“

Posol vošiel.

„Zkadiaľ prichodíte?“ pýta sa predseda.

„Z Požúňa,“ oznamuje posol. „Mám česť oznámiť slávmu veliteľstvu, že sa naši držia výborne, mesto je v ich moci, ba už vydobyli aj hrad.“

„Vivat Tököly!“ pozdravila slávna vojenská rada radostné posolstvo.

Ale radosť prítomných netrvala dlho. Priletel nový posol a oznamoval:

„Celé mesto, ba i hrad bol v našich rukách. Vtom príde generál Schulz so svojimi Nemcami a vrazí našim do chrbta. Nastal zmätok. Museli sme ustúpiť. Z tej príčiny veliteľstvo žiada rýchlu pomoc.“

„Páni moji!“ riekol Petneházy, „bez odkladu vydajte rozkazy k odchodu!“

Rada sa rozišla. Bubny zahrmely, trúby zavrešťaly a povstalecké čaty sa stavaly do radov, hotových k pochodu. O dve hodiny zmizly šiatre a s nimi Tökölyho vojsko. I panovala zase pustota na peknom trnavskom poli…