ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po vojne. Mnohým spríkrilo sa krvavé remeslo vojny a oni navrátili sa k svojmu rodinnému krbu. Tí, ktorí takého nemali, zatúžili po ňom a vynasnažovali sa vybudovať si ho. Nepriateľskými požiarmi zničené budovy po mestách a mestečkách boly znovu budované. Ale mnoho bolo i takých, o ktoré sa neobzrel nikto viac a ony dosť skoro zmizly s povrchu zeme a prišly úplne do zabudnutia. A nielen jednotlivé budovy, ale i celé osady sa stratily, takže dnes už niet ani pamiatky po nich.

I pán Cerovský opráva svoj kaštieľ, nie preto, že by bol býval porúchaný, lebo veď neutrpel žiadnej škody v prešlom búrlivom čase, ale robí to z tej príčiny, poneváč má už napolo prisľúbené, že krásna Hermína Nádašich poctí ho svojou rúčkou a stane sa okrasou jeho starobylého zámku.

Len jedno trápi ešte pána Cerovského, a to je, že sa nemohol dosiaľ vypomstiť na Jánošíkovi, ktorého na smrť nenávidel. Kus svojho života bol by snáď daroval za to, keby si bol mohol na ňom svoju žlč vyliať. Ale tento ani čo by bol s povrchu zeme zmizol i so svojimi kamarátmi.

Ticho bolo po horách, ticho v dolinách, ticho v chalúpkach i panských palotách. Ranení v poslednej vojne počali sa zotavovať, ich rany celieť, ale biedy poddaného ľudu zostaly ešte vždy len nezacelené. On darmo krvácal. Jeho stav sa nezlepšil. Sľuby ani s jednej strany neboly vyplnené. Páni, tí sa pomerili, vyrovnali, a starali sa i naďalej len o svoje vlastné záujmy a prospech.

I pán Lovonosov povstal zo svojej nemoci. Jeho rany sa zahojily. Úplné jeho vyzdravenie malo byť oslávené skvelou hostinou, pri ktorej malo sa vybaviť i zasnúbenie Alojzie s pánom Geisruhom.

Poslovia boli vyslaní na všetky strany, povolávajúc hostí k slávnostnému dňu. K pozvaným pripojilo sa i mnoho nezvaných, preto ale boli všetci vítaní a po veľmožsky uhostení. Hody trvajú už na siedmy deň. Z hostí jedni odchodia a prichodia druhí. Ale sú aj takí, čo od prvopočiatku tu bývajú a ani zďaleka nepomýšľajú na odchod. Medzi týchto môžeme počítať i Lacka Szentiványiho. On sa tu celkom dobre cíti, nie tak ale Anička Drábiková, ktorú čím viacej mu vyhýba, tým väčšmi prenasleduje. Ábrahámffyovci tu tiež boli a už chceli niekoľko ráz odísť, ale domáci pán ich nechcel prepustiť. V posledné dni prišiel i pán Cerovský a mnoho iných.

„Poznal by si tam toho pána?“ pýtal sa Lacko Szentiványi Cerovského, ukazujúc na jedného v cisárskej rovnošate sediaceho dôstojníka, hovoriaceho práve s Ábrahámffym.

„Neviem,“ riekol ľahostajne Cerovský.

„Naozaj?“ hovorí posmešne Lacko. „Ty by si ho mal poznať. Veď ste snáď i v rodine?“

„Netáraj!“

„Ba hej, len si ho lepšie obzri!“

„Nuž a kto je to?“

„Kapitán Cerovský,“ uškľabil sa Lacko.

Cerovský sa začal triasť na celom tele a kto vie, čo by bol vykonal, keby ho Lacko nebol odviedol do bočnej dvorany.

„Viem, že si sa ešte neporátal s tým človekom,“ pokračoval Lacko ďalej. „Za to ale nesmieš sa prenáhliť, aby si veci viacej neuškodil. Mám aj ja s ním ešte všeličo vyrovnať. Tu ale nie je na to miesto. Právo pohostinstva nesmieme uraziť. Navlečieme ale vec tak, aby sme mu mohli ku koži pristúpiť. Na príklad stroja sa o niekoľko dní na poľovačku do hôr. Rozumieš ma.“

„Rozumiem,“ prisvedčil chladne Cerovský.

„Teda maj strpenie do tých čias. Vojenskú rovnošatu nesmieš uraziť, lebo by sme sa mohli zamotať do nepríjemností preto, že má mnoho priateľov, že vedel tvojich ľudí nastránku cisárstkych previesť a teba tak pohaniť.“

Cerovský zaťal päste a zaškrípal zubami.

„Hovorím ti, len sa neprenáhliť; musíš mi to sľúbiť, ináčej ťa odtiaľto ani nepustím!“

„No, dobre, len ma už pusť!“

„Teda neprenáhliš sa v ničom?“

„Nie; ale predsa zaslúžil by ten holomok, aby som mu päsťou hlavu prebil.“

„Áno,“ poznamenal Lacko; „len to jedno je veľká chyba, že tvoja päsť je o mnoho mäkšia, ako Jánošíkova hlava.“

„No však…!“ riekol Cerovský.

Prešli do dvorany.

Za nimi takmer v pätách išla Anička so sestrou Milkou. Obe zastaly pri Ábrahámffym.

„No, pôjdete s nami?“ pýtala sa Ábrahámffyčka dôstojníka v cisárskej rovnošate, ktorý nebol nikto iný, ako náš Jánošík.

„Kam, milosťpani?“

„K nám,“ povie táto; „my už ideme. Poďte!“

„Poď, amicenko!“ riekol i Ábrahámffy.

„Choďte!“ posiela ho i Anička.

„Aj vy idete?“ pýtal sa dôstojník, pozrúc na devu.

„Ja ešte nie. Mňa tu potrebujú! — vy ale choďte…“

„A prečo ja mám odísť?“

„Preto, že tak potreba vyhľadáva.“

„Nerozumiem…“

„Nerozmýšľajte, ale poslúchnite. Nebezpečenstvo vám hrozí…“

Sotvaže to dopovedala, videla stáť pred sebou Lacka Szentiványiho. Anička zbledla, ani čo by ju bol pri niečom zlom prichytil. Lacko niečo hovoril, ale ona len hľadela na neho, ako hľadievame na toho, koho sa bojíme. Jej rozpaky neušly pozornosti Lackovej. On tešil sa im a škádlil ju i ďalej. On sám viedol slovo, ostatní mlčali a počúvali, ako čo by sa im niť rozhovoru bola odrazu pretrhla a oni ako by ju nevedeli zase nadpriasť. To však Lacka ani najmenej nemýlilo, on hovoril nepretržite, a bol by neprestal, keby ho nebola pani Ábrahámffyčka pretrhla týmito preňho neočakávanými slovami:

„Prajeme vám i naďalej dobrú zábavu — my už odchodíme.“

„Nie je možno!“ čudoval sa teraz Lacko a pozeral za odchodiacimi.

Odchod Ábrahámffych zpomedzi toľkých hostí, ako ich bolo v tepličskom kaštieli, nebol nikomu nápadným. Najviacej chybovali Aničke a Jánošíkovi, ktorý už počal banovať, že sa nevybral s nimi.

Zábava a dobrý rozmar panoval vo dvoranách i ďalej. Čas sa míňal a slniečko klonilo sa k západu.

A keď i nastúpila tmavá noc a tma svojím rúchom zahalila okolie, veseliaci nedali sa tým mýliť. Čím väčšia tichosť tam von, tým väčšmi rástla veselosť a dobrý rozmar tam dnu. Veselý rozhovor a ešte veselšie spevy zabávajúcich sa hostí nevyrušil ani silný hlas kuvíka, ktorý sa už viackrát ozval v blízkosti kaštieľa, prerušujúc nočnú tichosť.

Kuvik utíchol. Netrvalo to však dlho a z kaštieľa vyšla postava. Tma nočná ju zahaľovala a ťažko by bolo uhádnuť, kto je ona. Už prešla cez dvor a kráča záhradou. Vŕzganie drobného piesku pod nohami stúpajúceho i v tmavej noci prezradzuje smer, ktorým stúpa. Ale i to dosť skoro zaniklo.

Od Váhu povieval chladný vetrík. Šelestenie napadaného lístia stromov ako by tlmilo tichý rozhovor niekoľkých postáv, ktoré boly ukryté na samom konci záhrady. Keď sa postava priblížila k ich úkrytu, bolo počuť už hlasnejšiu otázku:

„Kapitán?“

„Ja som.“

„Počul si naše znamenie?“

„Počul; a tu som. Hrozí snáď niekomu nejaké nebezpečenstvo?“

„Neboli by sme ťa volali, keby nebolo tak,“ hovorilo odrazu niekoľko hlasov.

„A čo sa stalo?“

„Veľké nešťastie. Šabľu a flintu, ktorú sme boli na Žiarach pánu Pavlovi Révaymu odňali a na známom mieste ukryli, Talich ukradol a utiekol s ňou do Poľskej. I tvoj poklad je odcudzený.“

„To ukazuje len na vašu vernosť a spoľahlivosť,“ znela odpoveď. Nastalo ticho, dosť skoro prerušené nasledujúcimi spurnými slovami:

„Čo ty o nás, to my o tebe si môžeme myslieť.“

„To reč Hrajnohova?“

„Poznáš mňa aj vo tme?“

„Práve tak, ako ty mňa. Poneváč ale tu nie je ani miesto, ani čas, aby sme o tom hovorili, necháme si to až na príhodnejšiu chvíľu…“

„Tá chvíľa je už tu,“ bolo počuť viacej hlasov, „my sme prišli pre teba, lebo ťa potrebujeme. Z toho, čo sa nám sľubovalo pred vojnou, nesplnilo sa ani to najmenšie. Naše krivdy sú vždy len tie samé. Nikde žiadneho uľavenia.“

„My ale predsa musíme ešte vyčkať,“ hovorí kapitán.

„Nemožno!“ znela odpoveď. „Ani na chvíľku nesmieme odkladať, lebo tebe i nám hrozí záhuba.“

„Nebadal som toho doteraz,“ riekol kapitán.

„Mne sa vidí, že toho nechceš pozorovať,“ znel opäť hrubý hlas. „Zaľúbil sa ti ten panský život. Teraz nedbal by si nás už zanechať. Nedbáš už ani na to, že ti otca ubili…“

„Mlč! Ani slova viacej! Ak neprestaneš, stane sa to, čo sa u nás a medzi nami stalo.“

„Áno, stalo sa už niečo, čo sa nikdy predtým neprihodilo,“ hovoril druhý. „Plavčík a Turiak zastrelili Perickhofa…“

„Dosť som počul. Plavčík s Turiakom vykonali vraždu, ktorú nemali vykonať. Nebolo toho treba. Ruky naše boly dosiaľ čisté od podobného zločinu, ktorý sa nedá ničím ospravedlniť a ktorý zaiste potiahne za sebou len zlé následky a nielen našej veci, ale i nám samým mnoho zlého zapríčiní. Nahliadam teda potrebu toho, aby sme sa o niekoľko dní sišli a vec nielen dobre uvážili, ale o nej i náš súd vyniesli. O schôdzke upovedomte i ostatných. Plavčík a Turiak nech sú tiež prítomní. Čakajte mňa, ja prídem na známe vám všetkým miesto. A teraz je už čas, aby sme sa rozišli.“

Ale z prítomných sa nikdo nepohol. Nehovorili síce, ale iste všetkým boly na jazyku slová: „Poď s nami dnes, poď hneď s nami! Zajtra bude snáď už pozde! Kto zná, čo sa môže prihodiť!“

A Jánošík, ako čo by bol porozumel tomu mlčaniu svojich druhov, preriekol:

„Ako som povedal, zostaneme pri tom. Schystajte sa k súdu, dobre uvážiac vec po predku. Zore počínajú už vychodiť. Svrchovaný teda čas, aby sme sa rozišli ešte prv, nežli by nás kto spozoroval.“

Posledné slová neodznely nadarmo. Chlapci opustili záhradu.

Svitlo ráno. Slniečko zjavilo sa na obzore. V kaštieli ale všetko ešte spí. Tu zdupotal kôň pred bránou kaštieľa, ktorá je však ešte vždy zavrená. Sám vrátny nebol ešte hore a len vtedy sa zobudil, keď prišlý jazdec búchal na bránu kaštieľa. Vratný domnievajúc sa, že to noví hostia dorazili do kaštieľa, ponáhľal sa otvoriť bránu. Tvár jeho sa však zdĺžila, keď videl, že to prišiel len posol. Netrvalo dlho a tu nový posol hlásil sa o vpustenie do kaštieľa.

„I čože toto bude?“ myslel si hlásnik a chtiac ukojiť svoju zvedavosť, pýtal sa:

„Čože nám nesiete?“

Posol mrdnúc plecom riekol, že on veru nevie, že ho poslali s písmami, ktoré má panstvu odovzdať.

Medzitým sa schodilo i služobníctvo na dvore kaštieľa. Každý chcel vedieť, s akým posolstvom prichodia poslovia do kaštieľa. Obstúpili teda poslov, chcejúc sa od nich niečo vyzvedieť. A netrvalo dlho, čo sa v kaštieli nehovorilo o inom, ako o vražde domanižského farára, ktorého zbojníci zastrelili, keď zo studničky vodu pil.

Medzitým Jánošík, ktorý celú noc oka nezažmúril, rozmýšľal, čo by teraz už mal počať. Celé množstvo myšlienok križovalo jeho hlavou, on sa ale nevedel na žiadnej ustáliť.

Konečne po dlhom rozmýšľaní riekol sám k sebe: „Jestli sa to, čo nám bolo sľúbené, uskutoční, vtedy Jánošík zomrel. Úloha moja bola by zavŕšená. Nikto viacej nebude sa báť Jánošíka. Snáď nájde sa v šírom svete ešte i pre mňa tichý kútik…“ I zamyslel sa na dlho…

Konečne vyšiel z besiedky, chtiac sa odobrať do kaštieľa. Tu však odrazu spozoroval uprostred záhrady Aničku, trhajúcu kvety. Tvár jeho sa vyjasnila a on, blížiac sa k nej, zabudol na všetko. Ako sa ale zarazil, keď ho táto, smutne naňho pozrúc, oslovila:

„Prečo ste nešli ma Ábrahamovú?“

„Ešte môžem odísť, keď si to žiadate.“

„Ja som si to už žiadala, prečo ste nevyplnili moju žiadosť?“

„Len preto som neišiel, že ste mi neudali príčinu, pre ktorú som mal odísť.“

„K tomu nebolo ani času ani možnosti. To ste si ale mohli i domyslieť, keď ste sa stretli s Cerovským a Szentiványim.“

„S tejto strany i vám hrozí menšie nebezpečenstvo, ako i mne.“

„Budem sa vedieť ochrániť…“

„A ja nie?“

„Možno, že aj nie, a preto vás ešte raz varujem. Zanechajte kaštieľ, hneď, v tom okamžení. Nevracajte sa tam viacej. Viete, čo sa tam teraz hovorí? Iste neviete. Hrozne to vrie vo všetkých. Prišiel chýr o zavraždení Perickhofa. Szentiványi s Cerovským pobúrili celý kaštieľ, hovoriac o vás, že vy nie ste ten, za ktorého sa vydávate, že ste vy preoblečený Jánošík a že len preto ste prišli sem, aby ste mohli kaštieľ vyrabovať. Tejto noci že ste už poradu držali so svojimi. Lovonosovci že sú vo veľkom nebezpečenstve.“

„A vy tomu veríte?“

„Nie,“ znela presvedčujúca odpoveď devy, „čo ale verím, je to, že vám hrozí veľké nebezpečenstvo.“

„Keď vy tomu neveríte, o tých ostatných sa nestarám a tak ľahko im vystúpim z cesty.“

„A moju prosbu by ste vyplnili, ktorú by som mala k vám? Potrebujem veľmi spoľahlivého človeka, lebo niečím sa mu chcem sdôveriť…“

„Je pre vás dôležité,“ pretrhol ju Jánošík v reči, „podvoľujem sa vašu žiadosť vyplniť.“

„Podvoľujete?“

„Áno,“ prisvedčil Jánošík.

„Teda, prosím vás, tento lístok čo najskôr odovzdajte mojej sestre Milke. Prisľúbili ste mi to: slovo svoje snáď nevezmete zpäť?“

„Nikdy!“ riekol Jánošík. „Vaša vôľa sa má vyplniť. Čo ste chceli dosiahnuť, dosiahli ste.“

„Ďakujem vám a prosím vás ešte raz, aby ste list mojej sestre čím skoršie a s istotou odovzdali, jestli mňa nechcete nešťastnou urobiť. Choďte teda a nech vás Boh šťastlive sprevádza. Za záhradou nájdete osedlaného koňa: toho upotrebíte, aby ste čím skorej mohli byť u cieľa.“

Ešte jeden vďačný pohľad, vrúcne stisnutie ruky a Jánošík nastúpil svoju cestu do Ábrahámovej.

Anička nasbierajúc kvetov, poberala sa do kaštieľa, v ktorom sa zdalo už byť všetko na nohách. Ona sa ponáhľala, aby sa čím skoršie mohla dostať do svojej izbietky. Príduc dnu, sopäla ruky, padla na kolená a zdala sa modliť. Po tvári tiekly jej slzy. Kto by ju len pred chvíľou videl v záhrade, ten by ju teraz sotva bol poznal, tak veľká premena sa s ňou stala. Čo sa jej stalo, prečo plakala? Kto nám to povie? Kto vyskúma tajnosti srdca devušky? Hlboké je ono ako tie oká tatranské…

Bolo už k poludniu, keď ráno prišlí poslovia zase opúšťali kaštieľ. Páni Lovonosovci i s niektorými dôvernejšími spolu sa radili. O čom, to zostalo medzi nimi. Po poludní ale nehovorilo sa o ničom inšom, ako o nastávajúcej poľovačke na Kráľovej Holi, na ktorej sa majú sísť páni nielen z trenčianskej, ale i zo súsedných stolíc, oravskej, liptovskej a turčianskej. Deň nebol ešte určený, ale hovorilo sa, že najskôr na pozajtra. Prípravy však boly už porobené.

„Vieš, čo to všetko znamená?“ spytoval sa Lacko Szentiványi Cerovského, keď boli o samote.

„Nuž to, že bude hon,“ odpovedal tento.

„Áno, hon, a popri hone i pohon na — —“ Ostatné slová pošepkal Cerovskému do ucha.

„Znamenite!“ riekol s usmiatou tvárou Cerovský. „To je výborne premyslené, ani čo by sa boli so mnou poradili. Tú zábavu by som neviem za čo nedal na svete.“

„No, len pomaly, braček! Nepredávaj kožku zajaca, ktorý je ešte niekde v chrastí.“

„Veď máš pravdu. Upláchol nám. No, ale nič preto, však my ho vyplašíme.“

„Beda tomu zajacovi, ktorý, keď ho raz vyplašili, mne príde na ranu.“

„Veď to je tá vec, aby nám na ranu prišiel. A ak sa chceš skutočne dožiť tej radosti: môžem ti k tomu i dopomôcť.“

„A ja som sem načo prišiel?“ riekol Cerovský urazene.

„No, dobre, braček; preto sa nemusíš hneď durdiť. Ja som ti len to chcel povedať, že žiadna rana nie je zdarma, lebo každá čosi stojí. I táto ťa bude niečo stáť, keďže chceš, aby ti radosť spôsobila, to jest, keď chceš, aby ti zajac prišiel na ranu a ty aby si ho nechybil.“

„Nech čert porozumie tvojim záhadným slovám a nie ja. Hovor jasne a nie v hádankách,“ hneval sa Cerovský.

„Už som ti povedal, že sa nemusíš hnevať.“

„Teda ma nedráždi, ale do prosta povedz, čo vlastne chceš?“

„Aby sme k tej chrasti mohli prísť, rozumieš ma?“

„K tomu potrebujeme aspoň tristo zlatých.“

„Nuž?“

„Nechaj ma len dohovoriť a ja ti vec rozložím. Počúvaj teda. Pred chvíľou shováral som sa s jedným valachom…“

„Ale čo ma tam čert po tvojich valachoch!“ pretrhol ho Cerovský. „Ja chcem vedieť, načo ti tých tristo zlatých?“

„Nuž, tomu valachovi,“ odsekol namrzene Szentiványi, „on nás dovedie k jeho skrýši. Rozumel si už?“

„Teda to má byť judášsky peniaz?“

„Teraz je mi už vec jasná. To si mi mohol dávno povedať. Tu máš peniaze: polovicu mu vyplať hneď a druhú až potom.“

Szentiványi prijal peniaze, hovoriac:

„Upozorňujem ťa však, aby si vec nejako neprezradil, lebo by s tým všetky naše plány mohly stroskotať. Opravdový cieľ nášho pohonu nie je známy ani samým Lovonosovcom, lebo ináčej, keby vedeli, o koho sa tu jedná, snáď by boli medzi prvými, ktorí by ho vzali pod svoju ochranu. Čo už z toho môžeš uzatvárať, že ho počítajú medzi svojich hostí.“

„Nuž a tí poslovia čo doniesli?“

„To nechajme teraz stáť. Dozvieš sa to pozdejšie. Oni majú byť len prostriedkom k tomu, aby sme mohli docieliť toho, čo vlastne chceme. Rozumel si ma?“

„Čert by tomu porozumel,“ odsekol nevrlo Cerovský.

„Lepšie nehovoriť o tom. Maj maličké strpenie a vec sa ti vyjasní sama od seba. Teraz ale poďme za ostatnými.“

Sotvaže vyšli z chyže, otvorily sa bočné dvere a dnu vstúpila Anička Drábiková, trasúc sa na celom tele.

„Bože môj, smiluj sa nad hriešnym tvorom!“ šepkaly ústa devine. „Neviem si ani rady ani pomoci. Nedopusť, aby som smysly stratila. Chcela som ho ratovať a tým som snáď jeho pád priskorila… Vidím, že ho nenávidia, že ho chcú zahubiť. Slabá som k tomu, že by som ho mohla ratovať. Neviem si rady… Ale ešte raz sa pokúsim o to.“

I vyšla von. Hľadala kohosi, snáď aby sa mu mohla zdôveriť. Vtom jej ale čosi napadlo. I vošla do svojej chyžky a sadnúc, napísala na zelenkavý papier nasledujúce slová: „Miluška! Prvšieho posla pod žiadnou podmienkou nepustite od vás. Ak odíde, čaká ho záhuba.“

S listom vystrojený bol posol do Ábrahámovej. Jeho návrat Anička netrpezlive očakávala. A keď i prišiel, neuspokojila sa. Odpoveď, ktorú jej doniesol, znela na krátko: „Tvoj prvší posol nedal sa nám zdržať. Odišiel prv, nežli tento zavítal k nám. Milka.“

Anička, prečítajúc odpoveď, utiahla sa do svojej chyžky, a toho dňa nevidel ju nikto v spoločnosti.

Silný vietor hučal Kráľovou Hoľou, ako čo by rozohnať chcel tie ľudské postavy, ktoré sa počaly shromažďovať okolo Kráľovho stola. Ale postavy to nemýlilo. Navykly ony na podobné zavíjania víchrov v horách tatranských. Pokojne sedia na sem tam rozmetaných skaliskách, alebo zádumčive opierajú sa o mohutné jedle.

Tu odrazu zjavil sa pri Kráľovom stole náčelník tu shromaždených hôrnych chlapcov. Udrel o stôl svojou striebornou šabľou, ktorá tak silno zazvonila, že v myšlienkach pohrúžení chlapci poskákali na nohy, shrnúc sa okolo svojho kapitána, aby si ho privítali.

Uvítali si ho, ako vždy, srdečne. Bystré oko kapitánovo pozeralo po prítomných, i zakalilo sa. Ruka jeho spočinula na páre pekných pištolí, ktoré kedysi čo ozdobu nosieval pán Ján Radvanský, týmito pištoľami sa bránil v kremnických horách proti hôrnym chlapcom. Zbraň dostala sa do rúk hôrnych chlapcov a teraz robí česť svojmu majiteľovi.

„Ako vidím, nie sme všetci,“ riekol kapitán. Postava jeho vzpriamila sa, a oko ešte raz preletelo po všetkých, ako by chcelo vypátrať tých, ktorí chybovali.

„Nie sme!“ prisviedčali prítomní.

„A bolo všetkým oznámené, že dnes sa sídeme?“

„Áno, všetkým,“ prisvedčil Ilčík, „prečo niektorí vystali, nevieme.“

„My sme ani nenútili, ani teraz nenútime nikoho, aby išiel s nami. Urobil to každý z dobrej vôle. Ani na budúce nebudeme nikoho nútiť, aby sa k nám pripojil. Avšak beda zradcovi!“

„Beda zradcovi a k tomu i krivoprísažníkovi!“ opätovali hôrni chlapci.

„Komu by bola dokázaná zrada, toho iste neminie zaslúžený trest,“ riekol Jánošík, zamysliac sa a len po dobrej chvíli pokračoval: „Bratia moji! Len na vaše vyzvanie prišiel som dnes medzi vás…“

„Nech žije náš kapitán!“ pretrhli ho chlapci.

„Dnes sišli sme sa preto, aby sme držali súd. Prv však ešte, nežli by sme k tomu prikročili, musím poznamenať, že nevidím tu ani jedného z našich obžalovaných. Chýbajú tu aj niektorí z našich, ktorí by tu nemali chybovať. Moja mienka by bola tá, aby sme sa dnes rozišli…“

„Nemožno!“ znelo dookola.

Jánošík však nedal sa tým mýliť a hovoril ďalej:

„Zemanstvo je už dosť pokorené. Ono sa bude obávať svoje poddanstvo tak trýzniť, ako pred našim zjavením sa. Máme kráľovský sľub, že ťarchy ľudu budú uľavené. Počkajme teda. A jestli by sa nevyplnily naše nádeje, máme potom dosť času znovu vystúpiť čo opravdoví mstitelia nad bezsrdcími páchateľmi krivdy a nespravodlivosti. Ja teda dnes skladám svoju hodnosť a prestávam byť vaším kapitánom. Tým oslobodzujem vás od všetkých sľubov…“

„Neprijímame!… To nemožno!… Krivdy nám robené nie sú ani pomstené ani napravené!… Niet ani výhľadov, že by boly napravené!… My ťa neoslobodzujeme od tvojej prísahy!… Smrť tyranom!… Pomsta, pomsta im!…“

Takéto a podobné reči bolo počuť a trvalo dosť hodnú chvíľu, kým nastúpilo ticho, načo Jánošík hovoril ďalej:

„Povinnosťou mojou je starať sa nielen o svoju bezpečnosť, ale o bezpečnosť vás všetkých. Pamätajte si, že náš cieľ, ktorý sme si vytkli, bol ten, aby sme mstili krivdy na nevinných páchané. Ruky naše neboly podnes krvou poškvrnené. Moja rada vám daná smeruje len k nášmu dobru a k dobru tých, ktorých zastávať sme si zaumienili. Kedykoľvek sme sa sišli, aby sme držali súd, mali sme istotu v rukách. Boli sme presvedčení o vine i o krivde. Aj dnes teda máme držať súd…“

„Áno, máme!“ prisviedčali všetci.

„A síce súd nad tými, ktorí preliatím krvi dopustili sa zločinu, lebo ja zavraždenie domanižského kňaza považujem za zločin, ktorý sa nemal stať, a ktorý nám všetkým môže priniesť záhubu bez toho, že by sme dosiahli to, čo sme vlastne chceli dosiahnuť. Kde sú páchatelia?“

Nastalo ticho, len víchrom rušené.

„Ak chcete teda, aby sme držali súd, niekto z vás musí zastávať obžalovaných. Patričný nech sa ohlási.“

Keď sa nikto nehlásil, aby obžalovaných zastával, Jánošík hovoril ďalej:

„Tým uznávate obžalovaných za vinných, keď sa nikto z vás nehlási k ich obrane. Prv však, než by sme nad zločinom vyniesli svoj výrok, musím podotknúť, že medzi nami nachodia sa takí, ktorí sa nám spreneverili, lebo nám náš majetok odcudzili. Kto má nejakú známosť o spreneverencovi, nech nám to povie.“

A tu razom hlásilo sa ich niekoľko k slovu. Prv ale ešte, než by boli mohli hovoriť, zjavila sa v ich kole lesná žena. Všetko ustrnulo a pozeralo na ňu, ako ruky vystiera do hora a ceriac svoje zuby na prítomných, vyspevuje:

Jánošík pozrel na svojich chlapcov, ktorí skúšali svoje pušky, čakajúc len, čo kapitán povie. Boli hotoví spáliť lesnú ženu, ktorá ich už toľkoráz postrašila. Ale kapitán riekol:

„Boli sme neopatrní. Stráže sme nepostavili. Bláznivej žene dajte pokoj. Jestli by nám ale nejaké nebezpečenstvo hrozilo, dokiaľ máme čas, ratujme sa.“

Tu ale ozval sa hlas z hory: „Poddajte sa!“

„Chlapci napred!“ zavolal Jánošík a postúpil do predu.

K nemu družili sa jeho kamaráti, ženúc útokom proti svojim odporcom.

„Hahaha, hahahaj!“ spievajúc lesná žena predskočila Jánošíka a hopkala pred ním do predu. Vtom horou zahrmel výstrel a lesná žena klesla k zemi.

„Na bok, komu je život milý!“ volá Jánošík mocným hlasom, ženúc sa so svojimi vpred.

A zase padla rana s protivnej strany a srazila jedného z hôrnych chlapcov.

„Na bok!“ volá Jánošík.

„Skoľte ho!“ posmeľuje Szentiványi s Cerovským svojich oproti Jánošíkovi. „Už sú oproti. Sem tú flintu!“ volá Lacko hnevivo, vidiac, že pohoniči rozstupujú sa, nenechávajúc slobodné miesto, aby hôrni chlapci mohli z nebezpečenstva vyviaznuť. „Sem tú flintu, že ho srazím!“ volá Szentiványi ešte raz. I vychytil pušku najbližšiemu pohoničovi a namieril na Jánošíka. Puška vypálila, ale v tom samom okamihu klesol k zemi i Szentiványi.

Nastal zmätok. Prenasledovatelia ustúpili, nechajúc voľný priechod prenasledovaným. Títo sú už za tamtými.

„No, čo ich necháte utiecť? Čo nestrieľate do nich?“ kričal Cerovský z plného hrdla.

Pušky zarachotily. Gule frčia pomedzi stromy a odstrelené ratolesti padajú na zem.

Hôrni chlapci ponáhľajú sa napred. Už myslia, že sú slobodní. Tu ale vyskytlo sa nové nebezpečenstvo. Vysoká skala, na ktorej sa chceli zachrániť, tiež bola obsadená. Nebolo možno dostať sa na ňu a vrátiť sa nazpät nebolo tiež radno.

„Rozdeľme sa na dvoje,“ hovorí Jánošík. „Polovica vpravo a polovica vľavo, pôjdeme popod skalu. Keď sa dostaneme k jaskyni, sme zachránení.“

Hôrni chlapci sa rozdelili. Ich kapitán zostal stáť v prostriedku. V prvom okamihu zdalo sa, ako by sa nevedel rozhodnúť, v ktorú stranu sa má dať. Jeho kamaráti boli už hodný kus od neho. On len pozeral za nimi hneď v tú, hneď zas v druhú stranu, podopierajúc sa o mohutnú jedľu. Tvár jeho počala blednúť. Kropaje potu vystupovaly mu na jeho vysoké čelo. Silného jeho tela zmocnila sa mdloba. Niet divu: Veď je ranený a krv len tak sa valí z otvorenej rany. I vzchopil sa ešte raz, aby unikol svojim prenasledovateľom, nedbajúc ani na ranu. Ale darmo je, utratil až primnoho krvi, než aby mohol ďalej. Vidiac, že nemôže viacej uniknúť, oprel sa o jedľu a očakával svojich prenasledovateľov. Títo boli už pri ňom, avšak báli sa ho dotknúť a preto ho vyzvali, aby sa poddal.

„A kto to hovorí?“ riekol pohrdlivo Jánošík.

„Už neutečieš, lepšie ti, keď sa poddáš.“

„A komu? Snáď vám, otrokom panskej zvôle, čo lížete bič a ruku, čo vás do krvi bičuje? Ešte vás málo na jedného? Vám sa poddať? Nie, nikdy!… Nech nikto z vás sa neopováži ku mne pristúpiť, dokiaľ len kvapka krvi nachodí sa v mojom tele!“

„Urobte mu po vôli,“ poznamenal ktosi z prítomných „a nechajte ho. Ešte by naozaj mohol niekoho nešťastným urobiť!“

„Pravda je!“ prisviedčal druhý; „smrť ho už i tak drží za pačesy!“

„Veru je tak! Nechajme ho!“ prisviedčali aj ostatní.

I zostalo pri tom, že ho nechajú. Pri tom všetkom nespustili ho s očí, obávajúc sa, aby im snáď predsa nejako neutiekol a oni neboli pozbavení odmeny, ktorú v hojnej miere očakávali od zemanstva za tak bohatú korisť, akou bol Jánošík.

Rana Jánošíkova dosiaľ krvácala, lebo mu krv nikto nepristavil. S krvou mizla i sila, ba i povedomie. Pred jeho očima mihaly sa husté mrákavy. Mdloba ho opanovala. A teraz už nebolo žiadnej ťažkosti, aby sa ho nezmocnili. No, nedôverujúc mu, nielen že ho odzbrojili, ale ho i poviazali a tak víťazoslávne pre panstvo doniesli.

S Jánošíkom odniesli i Lacka Szentiványiho a neznámu lesnú ženu. Uložili ich oboch vedľa seba.

Dlho sa dohadovali, kto môže byť neznáma, ale nikto nevedel povedať s istotou. Vtom, ako sa dohadujú, pozdvihol sa Szentiványi na nosidlách, a zbadal vedľa seba ležiacu mŕtvolu ženy.

„Čo to má byť?“ pýtal sa.

Vtom prikročil k nemu Cerovský, spytujúc sa ho:

„Povedz nám, kto je tá žena?“

„Alžbeta Ujfalušička,“ riekol Lacko a klesol znova na nosidlá.

Zo zámkov, ktorými ako by posiate bolo kedysi naše Slovensko, nie najmenší bol zámok Likava. Ešte podnes svedčia o jeho mohutnosti a sile tie rumy pozostalé, ktoré hrdo vypínajú sa do hora.

Čo kedysi v dávnovekej minulosti Slovákov otcovia museli krvopotne budovať, toho ich potomci museli sa zriecť, alebo až do základov povyvracať, alebo zhube času zanechať.

Taký osud stihol i Likavu. Z naloženia kniežaťa Rákoczyho silné hradby Likavy maly byť rozrúcané. Dňa 22. septembra 1707 uzavrelo shromaždenie stolice liptovskej, aby bol ľud sohnatý a hradby Likavy porúcal. Však vzdor namáhavej práci mnoho nevykonali. Hradby ako by sa boly sile ľudskej na odpor postavily.

Ale koho raz na smrť odsúdia, tomu neradi dávajú pardon. Tak bolo i s Likavou. Keď sa nevydarilo prvé rúcanie, stoličné shromaždenie toho samého roku dňa 12. októbra nariadilo druhé rúcanie hradieb pod dozorom Ladislava Smrečányiho a Ladislava Šustríka.

Ohrady síce zrúcali už teraz, ale väzenia zostaly. A neboly prázdne. Aj teraz vovliekli tam jedného z nešťastníkov. Noha mu ťažko krvácala. Nebolo mu treba ani pút, ale pri tom všetkom opatrili ho nimi, ba prikovali ho ku skale, aby im nejako neutiekol.

Tým nešťastníkom bol náš Jánošík. Páni, keď ho už raz mali v rukách, boli by najradšej bývali, keby už bol mŕtvym. Dlho sa radili, čo s ním majú robiť. Na ostatok sa usniesli na tom, že ho uväznia na Likave. A tak sa i stalo. A zase sa sišli páni, aby rozhodli o konečnom osude uväzneného.

„Ale čo po ňom,“ hovorí pán Baltazár Palúdzky, „môžte ho aj na slobodu pustiť; nikdy ten už viacej nepôjde po zboji. Veď je už aj tak viacej mŕtvy, ako živý.“

„Nič by nám inšieho nechybovalo, ako poslúchať pána Palúdzkeho,“ ozvaly sa niektoré posmešné hlasy, „škoda, že nám neradí, že by sme si mohli aj krky popodrezávať.“

„A myslíte, že to nevystame z neho?“ ozval sa ktosi.

Pán Baltazár prižmúril oči, stiahol husté obočie a riekol prísnym hlasom:

„Ja som povedal svoje. Hovoriť nie je nikomu zabránené. Posmešne ale hovoriť dokáže každý blázon.“

„Hoho! to je urážka!“ kričali niektorí.

„Hovorte múdre a rozvažite,“ pokračoval Palúdzsky povýšeným hlasom, „a nikto vás nebude urážať. Takto ale radíme sa už so štyri hodiny a dosiaľ nevieme, na čom sme. A keď sa moja reč niekomu neľúbi, nemusí ju prijať. Posmeškovať ale so sebou nedám.“

Na to uchytil kalpak a striebrom okutú trstenicu a vyšiel von z dvorany.

Po odchode pána Paludzského nastalo ticho. Páni bratia snáď rozmýšľali nad dikciou, ktorú boli počuli a ktorá sa im nepozdala.

Po dlhej porade na návrh pána Čemického uzavreto: Jánošíka v putách ponechať na Likavke; v tom prípade však, ak by sa zotavil, postaviť ho pred riadny súd.

Rada pána Čemického bola prijatá. Páni opustili Likavu, zanechajúc tam väzňa.

Bola jeseň. Chýr o uväznení Jánošíka niesol sa po krídlach vetra široko-ďaleko. „Škoda šuhaja!“ zavzdychlo nejedno srdce. Ľutovali ho čo lepšieho losu hodného junáka, ale pomôcť mu nemohli.

Vo velikánskych horách v súsedstve Likavy schodili sa hôrni chlapci, radiac sa o tom, ako by svojho kapitána mohli vyslobodiť. I dnes ich tam vidno. Ale nie sú to viacej tí smelí a odhodlaní chlapci, ktorých sme nedávno videli na Kráľovej Holi. Tak nám prichodia, ako čo by to ani oni neboli bývali. Osud Jánošíka všetkých zronil.

„Kamaráti moji,“ hovorí Ilčík, „nám nepozostáva iné, než, aby sme sa pokúsili o vyslobodenie nášho kapitána. Ťažko nám to síce pôjde, lebo ho strežú ako vzácnu korisť. Vystavíme sa nebezpečenstvu, ale to nás nesmie zastrašiť. S ním alebo ožijeme, alebo zhynieme.“

„A čo by sme všetci mali zahynúť, musíme ho vyslobodiť!“ zvolali chlapci razom.

„Aj ja som tej mienky,“ prisvedčil Ilčík. „Teraz ale treba sa nám postarať o to, aby sme svoj zámer mohli zdarne previesť. Musíme si veľmi obozretne počínať, aby sme žiadne podozrenie nevzbudili proti sebe. S vecou ale nesmieme odkladať.“

Hôrni chlapci odobrili slová Ilčíkove. Určili i čas, kedy sa pokúsia o vyslobodenie svojho kapitána, a ako tíško prišli, tak sa zas rozišli.

Jeseň už bola dávno pominula. Nielen vysoké hory, ale i doliny pokrýval bielušký sneh.

Jedného zimného dňa z likavského zámku vytiahla celá tlupa hajdúchov na koňoch a na saniach, brodiac sa čerstvo napadnutým snehom. Cesta im len veľmi pomaly ubúdala. A kto ich videl, musel ich poľutovať. Veď už noc snášala sa tíško na zem a oni iste majú ešte ďalekú cestu pred sebou. Tma ich zahalila, sotvaže zašli za Ružobreh.

Len čo títo sišli s hôr likavských, vystupujú nové postavy. Mrazivý vietor hádže im chomáče snehu do tvári. Ale oni nedbajú na to a strmo stúpajú hore k zámku.

Všetci sa veľmi podivili, keď na zámku našli len slabú stráž, ktorá sa poddala bez všetkého odporu, ktorú však pre lepšiu istotu poviazali.

Hneď za tým vyhľadali žalárnika, ktorému rozkázali otvoriť žaláre.

„A na čí rozkaz?“ spytoval sa žalárnik.

„Na môj a na náš všetkých!“ riekol Ilčík, udrúc sa v prsia, „rozumel si?“

„Ale väzňov tam niet.“

„Presvedčime sa o tom!“

„Ja nedbám; potrebujeme ale svetlo.“

„O to sa nestaraj; to je naša vec. Stúpaj teda!“

Žalárnik poslúchol, stúpal napred a za ním hôrni chlapci s rozžatými fakľami.

O chvíľu zastali pred silnými železnými dvermi. Žalárnik ich bez slova otvoril a povodil po všetkých temniciach likavských, ale v žiadnej nenašli toho, koho hľadali, lebo všetky boly prázdne.

„Počuj, chlape!“ zavolal podráždene Ilčík, „doteraz si nás vodil po samých prázdnych dierach: teraz ale nám ukáž tie plné!“

„Na tento čas niet tu ani jedného,“ riekol žalárnik.

„Niet žiadneho — a Jánošík je kde?“

„Odvliekli ho i s ostatnými…“

„Lužeš, chlape!“ skríkol Ilčík.

„Na muky s ním!“ zavolal Surovec.

„Podaj mi ho sem!“ kričí Hrajnoha. „Uvidíme, či nám povie pravdu!“ a sotvaže to vyriekol, schytil žalárnika, vovliekol ho do temnice a poviazal.

„Pravdu, čistú pravdu vám poviem, ako je Boh na nebi,“ hovorí žalárnik, „len mňa nemučte!“

„Hovor teda! ale čistú pravdu, lebo ináčej…“

„Dnes všetkých väzňov odviezli z Likavky,“ hovorí žalárnik.

„Neveríme ti! Vypusť nám Jánošíka!“

„Včera ho odviedli…“

„Neskoro!“ zaúpel Ilčík.

„Neskoro sme prišli!“ zažialili ostatní.

„Povedz nám aspoň, kam ho odviedli?“ vyzvedal Ilčík od žalárnika.

„Jestli mi pravdu povedali, tak odviedli ho do Svätého Mikuláša, kde bude vraj postavený pred súd.“

Hôrni chlapci zronení opúšťali Likavu.

Nezdarený pokus vyslobodenia Jánošíka z Likavy jeho kamarátmi nezostal v tajnosti. Dozvedeli sa o ňom dosť skoro vo Svätom Mikuláši i v Palúdzke, kde vo veži kaštieľa sedel uväznený hrdina našej povesti. Nezdareným týmto pokusom bolo znepokojené nielen liptovské, ale i okolité zemanstvo, ktoré naliehalo, aby bol väzeň čím najskoršie postavený pred súd. Poslovia teda chodili z mesta do mesta, z jedného hradu na druhý. Áno, i samé stolice posielaly svojich poslov, či so žalobami, alebo výzvedami. Stolica trenčianska poslala k výsluchu Jánošíkovmu 17 rozličných otázok na stolicu liptovskú.

I do Tepličky zavítal posol s listom, ktorý odovzdal do rúk slečny Alojzie. Bratia Lovonosovci neboli doma. List bol bez nápisu a znel nasledovne:

„Veľmožná slečna!

Vo Vašom kaštieli zdržiaval sa za istý čas jeden nešťastník, ktorý zaslúžil by lepšieho losu, nežli je ten, ktorý sa mu dostal za podiel. Vy poznali ste ho ako učiteľa Vášho brata. Pod akým menom, neviem. Neskoršie ale poznali ste ho pod menom dôstojníka Cerovského. Opravdivé jeho meno ale je: Juraj Jánošík, ktorý je obžalovaný čo kapitán rozsiahlej zbojníckej bandy. Nešťastník bol lapený. Teraz má byť pred súd postavený. Niet mu pomoci, lebo istá vec je, že bude odsúdený a k výstrahe iným zmárnený. Jeho skutky nedajú sa ospravedlniť. Avšak Spasiteľ omilostil i zločinca kajúceho. A snáď i pre tohoto nešťastníka bolo by možno vyprostredkovať milosť. Čo keby sa stalo, snáď aj on opustil by staré cesty hriechu. Preto obraciam sa k Vašej milosti s tou prosbou: ráčte sa tohoto nešťasníka zaujať a k jeho prospechu i Vašich veľmožných pánov bratov nakloniť. Nech Vaša milosť neráči mi zazlievať túto prímluvu za nešťastníka.“

List bol bez podpisu.

Slečna počas čítania listu chvela sa na celom tele.

Anička nespustila s nej oka a keď videla, že jej list z rúk vypadol, prestrašene skríkla:

„Pre Boha čo sa stalo?“

Alojzia nemo ukázala na list, ako by chcela povedať: „Prečítaj si.“

Anička zodvihla list a čítala. I na ňu urobil veľký dojem.

Konečne po dlhej prestávke preriekla Alojzia:

„Čo myslíš, Anička? Čo by sme mohly robiť?“

Anička zalomila rukami a zaplakala.

„Milosť! milosť! Veď on, bol i mojim dobrodincom a vysloboditeľom!“ zašeptaly jej ústa.

„Keby aspoň moji bratia boli doma…“ žalovala sa Alojzia.

„Vystrojme sa do Ábrahámovej,“ navrhovala Anička; „Ábrahámffy nám snáď poradí, čo by sme mohly urobiť. Dobre by ale bolo obrátiť sa i na generála.“

„Myslela som i ja na to. Otázka je len, kde ho nájsť?“

„Však nám Ábrahámffy poradí. A ja myslím, že sa dá generál k tomu nakloniť, aby mu vyprostredkoval milosť, lebo mu Jánošík pri Trenčíne dobré služby preukázal.“

„Však uvidíme, čo povie na to Ábrahámffy. Rozkáž teda dvorskému, aby kázal ihneď zapriahnuť.“

Anička ochotne vyplnila rozkaz.

O malú chvíľu obidve devy uháňaly do Ábrahámovej.

Svitol deň 13. marca 1713. Ku Svätému Mikulášu stúpajú húfy ľudstva. Stoličná dvorana je už dávno preplnená. A nielen táto, ale i dvor a ulice sú preplnené ľudstvom.

„Už idú!“ zavolal ktosi v zástupe. Nastal stisk.

A tu išli prísediaci slávneho súdu, v čele ktorých si hrdo vykračoval podžupan liptovskej stolice, pán Ladislav Okolicsányi.

Keď tento vo dvorane zasadol za vrch zeleného stola, prítomní páni bratia zakričali: „Vivat!“

Pán Okolicsányi ukloniac sa na všetky strany, hovoril:

„Slávne stavy! Minulého roku pošťastilo sa nám chytiť a uväzniť jedného z tých najnebezpečnejších a najodvážlivejších vodcov lupičskej bandy, ktorá bola postrachom nielen nášho vidieka, ale i súsedných stolíc. Odvážlivé kúsky, ktorých sa dopustil Juro Jánošík so svojimi spoločníkmi, sú vám všetkým dostatočne známe. Tohoto človeka ja dnes obžalúvam a žiadam, aby bol bezodkladne pred súd postavený. Žalobu proti obžalovanému predloží a odôvodní pán pravotár Alexander Čemický, zástupcom obžalovaného ale bude pán Baltazár Palúdzsky.“

Obaja menovaní sa uklonili.

Na to privedený bol obžalovaný, obťažený putami na nohách i na rukách. Hlava jeho však hrdo pnula sa na väzoch.

Keď vstúpil do dvorany, oči všetkých spočinuly na jeho peknej postave.

„Keď sa teda priznávaš,“ hovorí Okolicsányi, „že si ty Jánošík a že si bol na čele lúpežníckej bandy, povedz nám, z akej pohnútky a s ktorými kamarátmi začal si zbojstvá prevádzať?“

Tvárou obžalovaného ako by bol preletel temný obláčik. Ďurko pozrel na Okolicsányiho a zdal sa rozmýšľať, či má odpovedať alebo nie. Po chvíli ale riekol:

„Pravdu tajiť nemôžem. Kto som, netajím. V očiach sveta a zákona zostanem zločincom, bárs nikdy nebolo v mojom úmysle, aby som sa ním stal. Stal som sa postrachom ľudí, nie aby som ich drancoval, ale ukrivdených zastal a krivdu robiacich trestal. Že som volil nepravých a nedovolených prostriedkov, i to soznávam. Avšak neurobil som to preto, že by som chcel zákon šliapať, ale preto, aby som vyvolal pozornosť tých, ktorí sú ochrancovia zákonov, že je už čas, aby prisluhovaná bola pravda a spravodlivosť tak, ako to zákon Boží požaduje, ktorý považuje nás za dietky jedného otca. A keď i v smysle stávajúcich zákonov musia byť zemäni a poddaní: nechže sú, ale nech nepovažuje pán svojho poddaného ako za nerozumné hovädo, ale ako človeka.“

V dvorane počal sa vzmáhať nepokoj. Pán podžupan svraštil obrvy a opovržlivo pozrel na hovoriaceho, pretrhnúc ho v reči:

„Ty si osobuješ hovoriť ako sudca. Nesmieš ale zabudnúť, že si obžalovaný zločinec, ktorý sa má pred súdom zo svojich zločinov zodpovedať. Hovor nám teda o tom.“

„Všetkých mojich zločinov príčinou sú tí, ktorí na mňa žalujú. Oni sami prinútili ma k ním, a nielen mňa, ale i všetkých tých, ktorí sa so mnou sdružili, aby sme ich potrestali.“

„Nuž ale to má nám platiť? Nám, uhorským zemanom?“ vyskočil pán Cerovský a za ním hneď pán Skalka. „A my musíme počúvať takéto bohaprázdne reči a nechať sa hanobiť od jedného lotra?“

„Na šibenicu s ním a bude po paráde!“ kričali druhí.

„Ale skorej mu jazyk vyrezať, aby nehovoril viac také reči!“

„Myslí si, že je na Zbojníckom vrchu!“

„Počkaj, vtáčku!“

Takéto a podobné reči ozývaly sa dvoranou.

Keď sa krik utíšil, podžupan pokračoval:

„Lepšie by si urobil, keby si vlastné hriechy vyznal a o druhého sa nestaral. Chráň sa napozatým slávne zemanstvo urážať! A chovaj sa slušne, lebo ináčej prinútime ťa k tomu. Teraz hovor.“

Jánošík uprene hľadel na podžupana.

„No, čože nehovoríš?“

„O čom mám hovoriť?“ pýtal sa celkom pokojne.

„O svojich zbojstvách.“

„Slávne zemanstvo nechce o nich počuť.“

„Ja ti to ale rozkazujem.“

„Poslúchnem vašu veľkomožnosť a budem hovoriť. Zbíjal som teda. Kto mňa však k tomu prinútil, to mi neslobodno vysloviť. Zbíjal som, ale nikdy ako zbojník z remesla. Krv a vražda nikdy nepoškvrnila moje ruky. Čo mstiteľ ukrivdených som vystúpil a trestal svojvoľníkov za bezprávie, ktoré páchali na bezbrannom poddanstve. Oni chudobu, ja zbíjal som bohatých. Ja som bral bohatým a pomáhal chudobným; oni brali chudobným a nepomáhali nikomu. Nikdy som nikomu svojvoľne neublížil. Nech mi je Boh milostivým sudcom, jestli nehovorím pravdu.“

„A kto zavraždil Perickhofa?“ pýtal sa pán Čemický.

„Ja nie!“

„Teda slávne zemanstvo?“

„Nebol by to prvý prípad,“ chladno odvetil obžalovaný.

„Nie, to je už predsa primnoho, od jedného zločinca nechať sa toľko trápiť,“ pomyslel si pán Čemický. „To presahuje už všetky medze; no, ale však ty to obanuješ.“ I zaškrípal zubami a potom povstanúc s miesta, hovoril:

„Slávne stavy! Obžalovaný zločinec miesto toho, čo by mal prosiť za svoje mnohé zločiny, je natoľko drzý, že nielen sa nechce k ničomu priznať, ale ešte slávne stavy zemanské uráža: osmeľujem sa navrhnúť, aby obžalovaný odsúdený bol v smysle stávajúcich zákonov, napred na ľahšie mučenie. Jestli by ale ani to neosožilo a on i naďalej ničoho soznať nechcel, nech sa odsúdi na ťažšie mučenie.“

„A jestli sa neprizná ani potom?“ zavolal ktosi z prítomných, keď si pán Čemický už bol sadol.

„Potom ho oslobodia!“ bolo počuť druhý hlas.

„Aby zase mohol ísť po zboji! To si nedovolíme!“

I nastal nový hluk v dvorane. Jánošík stál pokojne, čakajúc, čo sa s ním bude ďalej diať. Na to povstal ešte raz pán Čemický, žiadajúc si slovo čo žalobník. A zase všetko počúvalo, keď započal hovoriť povýšeným hlasom:

„O oslobodení vinníka tu nemôže byť reči. A to preto, poneváč máme v rukách dôkazy, že obžalovaný i so svojimi tovarišmi dopustil sa mnohých zločinov a to nielen tu v našej slávnej stolici liptovskej, ale i v slávnych stoliciach trenčianskej, nitrianskej, turčianskej, oravskej, ba i von z hraníc našej vlasti v Sliezsku a na Morave. Obžalovaný čo zbojník bol už i tak polapený a uväznený v malohontskej stolici v kaštieli hrachovskom, z ktorého väzenia však uprchol. Už vtedy by bol býval trestaný. Od tých čias sa nepolepšil. Lebo sotvaže zutekal z väzenia, ihneď ozbíjal medzi Východnou a Važcom pri Garajovom potoku pani Skarzonku, oficiersku vdovu. Za zbojstvo toto vytrpela naša stolica, lebo musela krádež vynahradiť. Potom chodil preoblečený čo zeman, voziac sa na štvorke a prevádzajúc mnohé klamstvá a krádeže, ktoré sa nedajú ani vypočítať. Taký človek nemôže byť bez zaslúženého trestu prepustený. Pretože ale obžalovaný sa nechce k ničomu priznať, ba ešte aj svojich kamarátov sa zdráha prezradiť, žiadam, aby bol na muky vydaný a potom čo zločinec súdený.“

Pán Čemický si sadol. Slovo prevzal pán podžupan, obžalovaného napomínajúc, aby nezostával zatvrdilým, ale aby vstúpil do seba a urobil pokánie, lebo že ináč mukám nevyhne.

„Jestli slávny súd a vaša milosť muky moje, na ktoré mňa chcete odsúdiť, i pred Bohom si zodpoviete, mučte ma,“ riekol Jánošík prenikavým hlasom. „Ja som už mnoho múk podstúpil v živote. Pretrpím i vaše. Svoju vinu som uznal. Kamarátov vyzradiť nesmiem, viaže ma prísaha. Nechcem sa i týmto hriechom poškvrniť. Ak ale vynútite čo vašimi mukami na mne, to nebude môj hriech. Veď na mukách pohovorí človek i to, čo nie je pravda.“

„Vyznaj dobrovoľne,“ riekol pán podžupan, „ináčej som prinútený dať ťa mučiť.“

„Všetko som vyznal, viacej nemôžem.“

„Teda pôjdeš na muky.“

Tu povstal pán Baltazár Paludzský, zástupca obžalovaného a hovoril:

„Slávny súd! Ja protestujem proti mukám. Soznávam síce, že môj klient sa dopustil nejedného priestupku oproti stávajúcim poriadkom a zákonom krajinským. On to sám soznáva. A vyznal i to, že mal úmysel svoj život úplne polepšiť a napraviť. Dokázaná vec je i to, že môj klient len okolnosťami nútený utiekol do hôr, nemá teda byť mučený. A to tým viacej, že svoju vinu čo poblúdilý soznáva. Ba i tá okolnosť hovorí k jeho prospechu, že i čo hôrny chlapec mnohým ľuďom i dobre robil. Poviem len jeden príklad. Sedliakovi hrom zabil dva voly, ktoré ho živily. Plačúci postretol Jánošíka. Nepoznal ho, kto je. Vyžaloval mu svoje nešťastie, na čo Jánošík obdaroval ho bohate, že si mohol zase kúpiť nielen voly, ale mu ešte i zostalo. A takýchto činov je mnoho, ktorých môj klient vykonal a ktoré svedčia, že nie je a ani nebol obyčajným zločincom, keď i mnohé okolnosti svedčia proti nemu. Z tej príčiny žiadam, aby pri mojom klientovi neboly muky upotrebené. A poneváč môj klient osvedčuje sa i teraz, že chce svoj život na budúce skutočne napraviť, z tej príčiny prosím, aby tenže môj klient, opatrný muž Jurko Jánošík, bol pút sprostený a z väzenia prepustený.“

Za pánom Paludzským povstal i pán Ábrahámffy, podporujúc obrancu a zastávajúc obžalovaného. Proti nemu ale povstali pán Skalka, Cerovský a mnoho iných.

„Nerobte mučeníkov,“ vystríhal ešte raz pán Ábrahámffy, usilujúc sa zachrániť Jánošíka, „lebo môže sa stať, že miesto jedného môže povstať sto Jánošíkov. Vždy je lepšie radšej vinného omilostiť, ako nevinného odsúdiť.“

Slová jeho ale odznely na prázdno, lebo vždycky bol väčší počet tých, ktorí hlasovali za odsúdenie Jánošíka. Prv ale, než by boli vyniesli konečný výrok a obžalovaného posúdili, na žiadosť žalobníka odviedli ho na muky.

Bolo po mukách. Súd sa opäť sišiel. Obžalovaný i na menších i na väčších mukách nevyznal ničoho. Mal byť prepustený, ale väčšina sudcov bola proti tomu. Bol teda na smrť odsúdený.

Jánošík pokojne vypočul výrok sudcov. Jemu zdal sa byť vítaným. Zdal sa ho radšej počúvať, ako keby mu boli milosť darovali. Veď ako by si myslel: Načo mi je už ten život? Údy moje sú mukami ochromené, lebo sú povytŕhané. Smrť ma už napolo drží v náručí. Niet pomoci pre mňa. Ak mám zomrieť, volím radšej dnes, ako zajtrá. Len to ma bolí, že som svojimi mukami nesprostil úbohé poddanstvo, ktoré i naďalej bude len trpieť. A ústa jeho šepkaly: „Pane Ježiši, ty sám spas ľud svoj a buď milostivý mne hriešnemu. Odpusť viny moje, ako si odpustil tomu zločincovi, ktorého s tebou ukrižovali.“

Po prečítaní a vypočutí výroku odsúdeného odviedli nazpät do väzenia. Tu prikovali ho k múru pre istotu, aby im neutiekol. Toho však nebolo treba. Jánošík nestál viacej o slobodu.

V žalári navštívili ho ešte niektorí zo sudcov, žiadajúc ho, aby im vyzradil, kde má svoje poklady ukryté a oni že mu vyprostredkujú milosť u kráľa.

„Ha, poklady moje by ste radi! Nie, tie nie sú pre vás určené,“ riekol Jánošík. „Ja som verne slúžil kráľovi, keď vy ste sa búrili proti nemu. O vašu milosť viacej nestojím. Keď ste ma upiekli, môžte ma i zjesť.“

Sudcovia odišli s prázdnou. Väzeň zostal samotný. Ale nie na dlho. Sudcovia opäť prišli, aby mu ešte raz prečítali výrok, ktorý boli vyniesli a ktorý znel nasledovne:

„Opatrný muž Jurko Jánošík zavrhnúc ako prikázanie Božie, tak i zákon krajinský, dal sa na zbojstvá a ako taký stal sa i vodcom čili hajtmanom svojich tovaryšov, s ktorými pristavoval ľudí na cestách a im imanie odberal, áno, ako z jeho vlastného soznania patrne vysvitá, jeho tovarišia, kde on tiež bol prítomný, domanižského kňaza prestrelili; taktiež, ako je to už vyššie podotknuté, dopustil sa i iných zlých skutkov. Preto na výstrahu druhým má byť hákom na ľavom boku prehnatý a tak zavesený.“

Po prečítaní výroku spýtal sa ho slávny súd či má ešte nejakú žiadosť?

„Nemám ničoho,“ odvetil Jánošík; „len to jedno: aby mne Boh odpustil a nikdy netrestal ani mojich pánov sudcov.“

„Že sa o seba staráš, to je pekne. O svojich sudcov ale nemaj žiadnych starostí,“ riekol mu pán Čemický a nečakajúc odpovedi pobral sa von a za ním ostatní.

Minul deň jeden, minul sa i druhý. Svitlo ráno, jarné, marcové. Snehy sa topily, hory počaly kopnieť, vody sa slievaly do dolín a odtiaľ sa rútily do bystrého Váhu, ktorý na vidom oči rástol, až konečne jeho vody vystúpily z brehov a rozlievaly sa široko ďaleko.

A ako tie vody vo Váhu, tak zase davy ľudstva schodia sa do Mikuláša. Ako váh vodami, tak Mikuláš dnes preplnený je ľuďmi. Aj on, ako čo by ich nemohol už viacej uhospodiť, vypúšťa ich zo svojho stredu a zaplavuje nimi široké svoje pole. Tisíce je ich tam dnu a tisíce tu von. A ešte vždy nové a nové húfy prichodia. Ba množstvo ľudí stojí i na druhej strane Váhu a pozerá k Mikulášu; rado by tiež ta, ale nemôže pre rozvodnený Váh.

Prievozníci smutne pozerajú po množstve a mrzuto hľadia do valiacich sa vĺn, ktoré ich dnes pekného zárobku pozbavily.

Tu odrazu priletí k prievozu koč, v ktorom sedely tri ženy.

„Kde sú prievozníci?“ zavolala jedna z nich.

„Tu sme vaša milosť!“ hlásili sa odrazu dvaja, držiac klobúky v rukách.

„Prevezte nás chytro, čo najchytrejšie na druhú stranu!“

„Nie je možno, vaša milosť!“

„Musíte!“

„Keby sme mohli, veď by sme my radi.“

„Sto dukátov odmeny tomu, kto nás šťastlive prevezie!“ sľubuje pani.

„Hm, a keď neprevezie, odmení ho smrť,“ poznamenal ktosi.

„Teda mi dajte aspoň člnok,“ s chvatom riekla mladá deva, „pokúsim sa sama o prevezenie.“

„Vaša milosť, nestihly by ste od brehu odbiť a už by vás vlny uchvátily,“ riekol prievozník.

„Ach, ľudia Boží!“ zvolala Anička, lebo ona to bola s gróficou a so sestrou, „smilujte sa! Veď aj nám sú životy milé, ale nám ide o zachránenie toho, ktorého idú utratiť.“

Vtom bolo počuť výstrel s druhej strany. Ženy zalomily rukami. „Beda! Niet pomoci! Musí zahynúť!“ zažalostily.

„Sverte sa na mňa, vaše milosti; ja sám pokúsim sa priniesť pardon odsúdencovi, jestliže mu ho prinášate,“ hovoril pekný, vysoký muž, predstúpiac pred ženy.

„Ja pôjdem s vami,“ hovorí Anička, „keď si vy trúfate prejsť, spoľahnem sa na vás. Boh vás ochráni.“

„Ráčte upustiť od toho. Mne na mojom živote mnoho nezáleží. Ja by som ale rád, keby ten nešťastník mohol byť zachránený.“

„Nie, nie, pôjdem s vami,“ odporovala Anička. Tu ozval sa druhý výstrel. „Ponáhľajme sa, lebo prídeme neskoro!“

„No, v mene Božom teda poďme,“ riekol Ilčík, lebo on to bol, ktorý by rád bol chcel Jánošíka oslobodiť. Skočil na kompu, za ním Anička a za touto jej sestra. Za nimi chcela i grófica, ale v tom odviazaná kompa pohla sa od brehu, zanechajúc ju na suchu. Grófica pozerala za svojimi spoločnicami.

Ozval sa už i tretí výstrel.

„Už ho vedú!“ hovorili tí, čo sa dívali na to, čo sa tam za Váhom robí.

„Už sotva prídu na čas,“ riekol ktosi, ukazujúc na kompu, boriacu sa s vlnami.

„Ešte možno — keby len šťastne prešli.“

„Už sú ďalej, ako v polovici.“

„Snáď už prejdú.“

Takéto hlasy ozývaly sa v zástupe, stojacom na brehu Váhu.

Vtom však z kompy bolo počuť zúfalý výkrik.

„Stratení sú!“ skríklo množstvo hlasov v zástupe.

Velikánsky kus ľadu privalil sa ku kompe, ktorá sa počala noriť. Veslári napínali svoje sily, aby ju na povrchu udržali. Ale márne všetko namáhanie. Najbližšia privalivšia sa vlna smietla všetkých do dravého prúdu…

*

Výrok súdu bol prevedený i ukončený. Oči divákov obrátené boly k šibeniciam. Každý chcel vidieť smrť junáka Jánošíka.

Každý sa jej zhrozil. A vzdor tomu, že je už všetko ukončené, predsa nikto nehýbal sa z miesta, ktoré bol zaujal.

Od Váhu blížily sa k miestu trúchlohry dve postavy, z ktorých jedna mávala bielym ručníkom v povetrí. Avšak nikto si ich nepovšimol. Myseľ všetkých bola ešte zaujatá hrozným divadlom, ktoré sa práve odohralo pred ich očima.

Postavy sú už nablízku. S napnutím všetkých svojich síl radi by kroky urýchliť. Ale sily ich boly vyčerpané. Nohy viazly v blate a snehu. Voda tiekla z ich šiat.

Bol to Ilčík s Aničkou Drábikovou, ktorí šťastne vyslobodili sa z Váhu. O Milke nevedno, čo sa s ňou stalo.

Dokiaľ mohli, volali o pomoc. Teraz už ani vravieť nevládzu. Anička celá zomdlená padá k zemi, ale zachytilo ju mocné rameno sprievodcu. I vzal ju do náručia a niesol ďalej.

Iba teraz, mnohí ich zbadali a išli im v ústrety. A vidiac v mdlobách nachodiacu sa devu, počali ju kriesiť. Bárs ťažko, predsa sa im to podarilo. Anička otvorila oči a pozrela na okolostojacich. Ústa jej šepkaly niečo, čomu ale bolo ťažko rozumieť. Tu však siahla za ňadrá a vytiahla list s veľkou pečaťou.

„To je pardon pre Jánošíka!“ zavolal ktosi.

Okolo úst z mrákot prebratej Aničky zaihral ľahunký úsmev.

„Neskoro je už!“ bolo počuť viacej hlasov.

„Neskoro?!“ zastenala deva s napnutím posledných síl. Jej ubolená hlávka zdvihla sa do hora a oči utkvely na hroznej šibenici. I zatvorila ich zase a hlávka klesla zpät.

Zatvorila krásne svoje oči, aby ich nikdy viac neotvorila; klesla jej pekná hlávka zpät, aby ju nikdy viac nezodvihla…

„Pardon! Pardon prišiel!“ ozývalo sa šírym poľom. Z tisíc hrdiel znelo ono, ale predsa neprebudilo k životu ani Jánošíka ani Aničku…

Šomrajúci ľud rozchodil sa, hromžiac na pánov. „Však ho to len oni skántrili, lebo sa ho báli.“

A ľud liptovský až podnes myslí si, keď mu príde vysokú daň platiť, že on ju platí dvojnásobne len preto, že v jeho stolici zmárnili Jánošíka, ktorému kráľ milosť daroval, lebo keby bol Jánošík žil, vtedy by mu bol zo svojich pokladov, ktoré si nashromaždil, dva regimenty vojska vystavil.

Jánošík zahynul. Súc bez vodcu roztratili sa i jeho chlapci. Ilčík vidiac, čo sa stalo pri Mikuláši, nedal viacej o sebe počuť. Tomáša Uhorčíka tiež polapili a ten bol za živa kolesom lámaný. Len Hrajnoha so Surovcom zostali ešte postrachom okolia Bielej Hory. No, nie na dlho. Lapili ich práve počas veselia Hermíny z Nádaša s pánom Cerovským. Uväznení boli na smolenickom zámku. O Hrajnohovi ľud si rozpráva, že bol obesený za rebro a tri dni tak visel, čo nemohol skonať. Takto zavesený, že prosil okolostojacich, aby mu zapálili do zapekačky, z ktorej si potom chutno kúril. A naposledy, keď nemohol skonať, dali ho kolesom lámať.

Tak teda skončili i druhovia Jánošíkovi. Ľud si ich podnes spomína. A kedykoľvek príde reč o pokladoch v zemi ukrytých, myslí si vždy, že sú to poklady Jánošíkove. Na Bielej Hore skutočne vykopali jeden taký domnelý Jánošíkov poklad.

Sdeľujeme o ňom túto povesť, ako sme ju počuli vyprávať:

Bolo to v lete roku 1877, keď sme cestovali do Prešporka. Idúc cez Bielu Horu prišli sme k veľkému starému dubu, ktorého konáre boly široko rozvetvené, ale už pouschýňané. I kríž Spasiteľa, ktorý bol vysoko pribitý, bol veľmi starý, lebo maľba bola na ňom celkom hrdzou zožraná. Zastali sme pred dubom a sišli dolu s voza, aby sme si strom obzreli, o ktorom nám náš pohonič hovoril, že je to ten povestný Hrajnohov dub. Stojí on na ľavej strane hradskej, vedúcej do Nádaša. Nevysoko od zeme, vyvŕtaný bol nebožiecom veľký štvorhran do stromu, ktorého vnútro bolo už celkom spráchnivelé. I vyzval som pohoniča, aby nám rozprával o tom dube a on rozprával nám to, čo už čitateľovi z povesti je známo. Podávame len ešte zakončenie o vynájdenom poklade, ktorý tu vyše dvesto rokov mal ležať. Pohonič náš hovoril o ňom nasledovne:

Bolo to tuším roku 1873. Cez Bielu Horu kopaný bol železničný jask. Taliani, ktorí tu pracovali, zatúlali sa do hory jahody hľadať. Odrazu zbadali veveričku. Ihneď začali ju naháňať, chtiac ju chytiť. Veverička v strachu skákala so stromu na strom, až na ostatok doskákala k spomenutému dubu a v ňom sa skryla. Taliani búchali na dub, aby ztade veveričku vydurili. Dub sa otriasol. Veverička poplašená vybehla z duba von, ale pozornosť Talianov bola teraz už celkom inam obrátená. K ich nohám vykotúľalo sa totiž niekoľko kúskov zlatých a strieborných peňazí. Tieto ich viacej zaujímaly, nežli veverička. I dali sa hneď do práce. „Tu, ako vidia“ — hovoril pohonič — „vyvŕtali túto dieru. Miesto sekery upotrebili nebožiec, preto, aby nemuseli búchať, čím by sa ľahko boli mohli prezradiť. Pravdepodobné je však, že Taliani pre väčšiu istotu, keď už vedeli o poklade, vybrali ho v noci. A možná vec je, že boli niekým vyrušení a v náhlosti mnoho z neho potratili. Počul som, že istý Bartoň z Čáčova tu na tom mieste za plnú slamienku nasbieral zlatých a strieborných peňazí, čo boli porozsýpali. I z Vrbovčanov ktorýsi mali tu ponachodiť niekoľko kusov.“

„Len my nemôžeme nič nájsť,“ riekol bývalý kapitán dobrovoľníkov, keď pohonič ukončil svoje vypravovanie, „a nám by to skorej pristalo, ako kadeakým Talianom.“

„Pravdu máš,“ poznamenal druhý, tiež bývalý vodca dobrovoľníkov, „my by sme aspoň mali aké-také právo na nejaký poklad, lebo veď i my sme bojovali za úbohý ľud a vynasnažovali sa, aby k niečomu prišiel: No, ani nám sa to nepošťastilo. Snáď príde ešte čas a zjaví sa bohatier, mocnejší nad Jánošíka, ktorý zachová poklady nášho Slovenska pre naše kraje a pre našich Slovákov, aby sa nimi nie kadejakí cudzinci, ale naši rodní bratia obohacovali.“

„Hrajnoha so Surovcom odniesli poklad z Kráľovej Hole a ukryli ho sem,“ doložil pohonič.

„Mnoho pokladov ukrýva naše Slovensko, ku ktorým ťažko prísť,“ myslel som si, sadajúc na voz. „Treba však hľadať a neustávať a nezaháľať. U živého národa niet drahocennejšieho pokladu nad voľnosť a slobodu!“