ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To slniečko slávy, ktoré bleskom svojej žiare pred rokom osvetľovalo a najlepšími nádejami naplňovalo mladého Tökölyho, čím ďalej tým viac bledne, ba celkom vyháša. Tak sa zdá, že hviezda dobrodružného jeho života zapadla úplne.

Nedávno bol ešte vo Fiľakove menom tureckého sultána Ibrahimom bašom za uhorského kráľa menovaný, a tento mu hneď i kráľovské odznaky, zástavu, meč a korunu bol odovzdal. Teraz ale Košice, Prešov a Fiľakovo boly mu vytrhnuté z moci a vrátené Leopoldovi.

Tököly spokojil sa s titulom kniežacím a hodnosť kráľovskú nechcel prijať, uznal však sultánovu nadvládu nad Uhorskom, ba zaviazal sa mu ročite i daň odvádzať. Zato všetko prisľúbil mu sultán pomoc proti Leopoldovi. Ale so strany tureckej zostalo to len pri sľuboch, kdežto Tököly plnil verne všetky svoje záväzky.

Turecké vojská tiahnu hore Dunajom. Sultán Mohamed ich osobne prevádza až po Belehrad. Tu odovzdal veliteľstvo svojmu veľkovezírovi Kara Mustafovi. Pri Kyseku pozdravil Tököly — ktorého Maďari posmešne „slovenským kráľom“ nazvali, ktorý však preto neprestal byť maďarom — vojská sverepého Turka a sprevádza ich cez pekné Uhorsko ku Viedni.

Tie vzdychy úbohej, z toľko rán krvácajúcej vlasti nepohnú ho, tá bieda jeho slovenského i maďarského ľudu nedotkne sa ho, to prelievanie drahej občianskej krvi je mu ľahostajným. Ako kedysi Zápoľský, tak teraz Tököly, vedený viac-menej vlastnými záujmami, sprevádza večitého nepriateľa a ničiteľa kresťanstva do vnútra krajiny. Náboženská sloboda je mu viac-menej kepienkom a prostriedkom k dosiahnutiu vlastných zámerov. A ako že by mohol ten úprimne smýšľať s vlasťou, národom, kresťanstvom, ktorý sa spája s najúhlavnejším vrahom kresťanstva, aby tomuto kresťanstvu vydobyl slobodu; ktorý koľkokrát vlasť našu poplenil, ktorý státisíce ľudí odviedol do otroctva?

Zápoľský pri všetkej svojej sláve a moci padol a tak sa zdá, že i Tökölyho šťastie sa chýli ku koncu. Kto sa však topí, ten sa i britvy lapá, a tak robí i Tököly, keď sa spojuje s Turčínom.

Vojská Tökölyho boly porazené na viacerých miestach, najnovšie pri Požúni. Tak sa však zdá, že ho ani táto porážka nezronila. Má sa ešte na koho oprieť a táto jeho opora spočíva na Kara Mustafovi, ktorého ešte nik neporazil. Od neho očakáva Tököly všetko.

Ako však Tökölyovcom pri Požúni, nie lepšie povodilo sa i tureckým hordám pri Viedni.

Bolo to dňa 12. septembra 1683. Raňajšie slniečko pozeralo v celej svojej nádhere na dva nepriateľské, proti sebe stojace tábory. Na jednej strane tábor Kara Mustafu, na druhej strane slovanský tábor poľského kráľa Jána Sobieskeho, z ktorého vojska, otrhaného a bosého, Nemci si robili smiechy. A predsa to otrhané a slovanské vojsko ratovalo Nemcov. Beda Viedni i Nemcom, jestli im Slovania neprídu na pomoc.

Turci po urputnej, krutej bitve boli porazení na hlavu. Na bojišti zostalo 60.000 Turkov. Kara Mustafa so zbytkami svojho vojska dal sa na útek a nezastavil sa i so „svätou“ zástavou až pri Rábe.

Príčinu porážky svaloval Kara Mustafa na budínskeho Ibrahima Bašu. Ibrahim bol odpravený, ale nešťastie, ktoré Mustafu začalo prenasledovať, nebolo skončené. Ján Sobieski s Karolom Lotrinským prenasledovali ho na úteku. Viacej pevností, ktoré sa nachodily v rukách tureckých, vydobyli zpät. Neskoršie vydobyté bolo i hlavné mesto krajiny, Budín, ktorý za poldruha sto rokov nachodil sa v moci tureckej.

Porážka za porážkou stíhala hordy turecké. Kara Mustafa, chtiac sa pred sultánom ospravedlniť, obžaloval Tökölyho ako zradcu. Ani jeden ani druhý neušiel trestu. Tököly padol do zajatia tureckého, Mustafa bol zahrdúsený. Petneházy vidiac, ako Turčín odmeňuje služby svojich najvernejších, nahneval sa a prešiel s niekoľko tisíc silným vojskom na stranu Leopoldovu.

Leopold, chtiac moc tureckú v Uhorsku úplne zničiť, vyhlásil milosť všetkým povstalcom, ktorí bojovali s Tökölym a s Turčínom stáli v spojení, vyjmúc samého Tökölyho.

Sultán naproti tomu, keď jeho vyjednávania s cisárom Leopoldom neviedly k preňho žiadúcemu cieľu, aby sa mu pomstil, vypustil Tökölyho zo zajatia, aby strojil v Uhorsku nové povstanie.

No, väčšina omilostených povstalcov, zunujúc tie ustavičné boje, v nádeji, že cisár zmúdrie a slobody ako náboženské, tak krajinské nedovolí rušiť, nedali sa nahovoriť k povstaniu, ale utiahly sa do svojej tichej domácnosti. Povstanie sa tedy nepodarilo.

Medzi tými, ktorí sa utiahli domov a vyhľadávali tichý domáci krb, bol i náš známy Gabriel Kecer.

Nádeje sa však nesplnily, ako si to mysleli tí, ktorí sa nazdávali, že už teraz, keď je Turčín pokorený a z vlasti vyhnaný, že budú môcť v rodinných kruhoch v blaženej spokojnosti nažívať.

Hroznejšie to vyzeralo po vojne, ako počas vojny. Nemecké vojsko zaplavilo Uhorsko, obzvlášte Slovensko. Ono bolo javišťom hrôz a divokej ukrutnosti ľudskej, akú možno vidieť len pri zbesilých a zdivočelých šelmách. Aké hrozné deje sa tu odohraly, uvidíme z nasledujúceho.

Blížilo sa k jari roku 1687. Bolo to v prvej polovici marca. Slniečko ešte tak neohrievalo okolie výsadného mesta Prešova, ako dnes. Široko ďaleko bolo ticho a nemo, takže by si bol počul topenie sa teplotou zmäklého snehu.

I nebo i povetrie bolo jasné. Mrákavy dymu, ktoré pred tromi-štyrmi rokmi tak často pokrývaly Prešov a jeho okolie, tie sa už dávno pominuly. I tlupy všelijakého vojska odtiahly, okrem vojska nemeckého, ktoré sa nachodí v meste. Na okolí nevidieť nikoho, okrem v ďalekom úzadí vrcholy čerňajúcich sa hôr.

Okolo poludnia sa ukáže v diaľke čierny bod, ktorý čím ďalej tým väčšmi rastie, až konečne možno rozoznať, že je to vozík, ktorý uháňa prosto k mestu.

Na vozíku sedely tri osoby, okrem kočiša: starý pán, žena v najlepších rokoch a asi dvanásťročný chlapec.

„Mamka,“ hovorí chlapec, „ale teraz už pôjde i apko s nami?“

Žena uprela na chlapca svoje veľké významné oči, pohladila ho po červených líčkach a, aby mohla pred ním ukryť slzy, ktoré jej vyhŕkly z očí, pritúlila ho k sebe. To bolo miesto odpovedi.

Chlapča, nedostanúc žiadnej odpovedi, obrátilo sa k pánovi a prerieklo:

„Starý tatko! Ja sa bojím, že tí vojaci apovi niečo urobia. Ja keby som bol býval na apovom mieste, ja by som nebol s nimi šiel a divím sa, že tam toľko mešká, ale mu poviem, že si mama za ním už skoro oči vyplakala, čo vždy narieka.“

Starý pán si vzdychol. Chcel niečo povedať, ale žiaľ mu stisol srdce, že i on mlčal a chlapča zase nedostalo žiadnej odpovedi. Cesty ubúdalo. Chlapec sa dozvedal ešte jedno druhé o otcovi od starého otca alebo matky, ale zriedka dostal odpoveď a keď i dostal, tá bola vždy neurčitá. Keď to chlapec videl, už sa nič nespytoval, ale sa tiež zamyslel.

Vozík s našimi cestovateľmi je už v meste. Toto bolo ako by vymreté, ulice prázdne. Ak sa niekto ukáže von, nezastane, neposhovára sa ani s najbližším známym, ale uteká po svojej povinosti. Nikto nikomu nedôveroval. Boly to povážlivé časy, akých Uhorsko predtým nikdy neskúsilo.

Naši cestujúci vtiahli konečne do pustého domu. Domový pán ich privítal čo najsrdečnejšie.

„No, ako sa majú naši?“ spytoval sa prichádzajúcich starý pán Rakovský domového pána.

Domový pán, Rízik, učbár na prešovskom kolégiu, dal nemým posunkom hlavy na vedomie, že nechce všetko povedať pred mladou paňou a chlapcom. Starý porozumel posunku, potom ale riekol:

„Cestou sme sa spytovali na všeličo, ale nikto sa nechcel s nami shovárať.“

„Niet divu, že vám nikto neodpovedal,“ hovoril Rízik, viacej sám pre seba, ako by chcel podať zprávu svojim hosťom o tých, na ktorých sa oni vypytovali. Medzi týchto patril obzvlášte zať starého Rakovského, Samuel Medvecký.

Mladá pani odišla do bočnej chyže, aby sa preobliekla z cestovných šiat. Keď sa vzdialila, hovoril Rízik:

„Otecko! Celý svet vie, ako sa majú naši, len vy sám to neviete, lebo iste nechcete veriť tým hrozným chýrom o nich. Žiaľbohu, že sú pravdivé. Nikto vám o nich nechcel hovoriť, lebo všetko je sostrašené. I ja by som vám ich rád zamlčal, poneváč ste ale už tu, bolo by to márnym. Samko sa nachodí, a s ním mnohí iní, ani nie v ľudských rukách. Veliteľ Karaffa je horší ešte ako neľud. Buďte pripravení na to najhoršie, čo Samka môže postihnúť.“

Starček si vzdychol a slza spadla s jeho oka na jeho šedivú bradu. Rízik prestal hovoriť, ako by rozmýšľal, či má i ďalej pokračovať. Rakovský však, otrúc si slzu, riekol:

„Nech ťa nemýli môj vzdych a moja slza. My, starcovia už máme len slzy a vzdychy, lebo sily nás opustily. Hovor ďalej, syn môj! Boh vidí všetko, čo sa robí: on to bude i súdiť!“

„Tak je, otecko! Boh je spravodlivý a vie, čo robí, a keď nám on svojou pomocou neprispeje, sú naši a my s nimi stratení. Práve dnes sú tomu dva týždne, čo ten divoký Talian, ten Vlach a nepriateľ viery a plieniteľ našej vlasti odsúdil na smrť senátora a dozorcu nášho kolégia Zikmunda Zimmermanna, Kašpara Raušera, Andreja Kecera, starca stojaceho už nad hrobom, a Fraňa Baranyayho, dozorcu evanjelickej cirkvi prešovskej. Všetci boli najprv v mučiarni hrozne trýznení, takže vedomie úplne stratili. Telo im bolo rozstrapkané tak, že kusy mäsa visely z nich ako handry. Ich nevinnosť im nič neprospela. Divoch zatúžil po ich krvi a majetku, preto museli vykrvácať. Ale ani s jednoduchým odpravením sa tá šelma neuspokojila. Prv než boli odpravení, musel im kat poodtínať pravé ruky. Po vykonanej poprave boly ich mŕtvoly štvrtené a po uliciach rozvesené. A to všetko nechal ten ukrutník pred svojím domom vykonávať, aby sa mohol na to hrozné divadlo dívať z okien… Dnes má znovu zasadať súd. Tu bude súdený i Samko Medvecký, Juraj Fleischhacker, Juraj Schonloben a syn odpraveného už Andreja Kecera Gabriel Kecer. Ach, otecko môj, slzy ma nevdojak zalievajú, keď si pomyslím na 5. marec a predstavím si toho 64-ročného starca Kecera, s akým povedomím svojej nevinnosti vystúpil na hnusné popravište hovoriac: „Vyznávam to so vzdychom a opravdovou bolesťou, že som poškvrnený mnohými hriechami. Všetky prikázania najsvätejšej bytnosti som svojvoľne prestupoval lebo som povoľoval viacej telu a planej svetskej márnosti, ako spasiteľným príkazom božím. Prosím ťa, láskavý Otče nebeský, nerozpaľuj hnevu svojho nado mnou a netresci z ľahkomyseľnosti spáchané nepravosti proti Tvojmu svätému menu. Ó, Otče! Buď milostivý duši mojej a nehľaď na veľkosť mojich hriechov, ale na hriešnikom preukázanú milosť Tvoju. Popraj mi miesta v príbytkoch, ktoré Spasiteľ môj pripravil veriacim svojim. Ja dúfam pevne, že Ty vyslyšíš vyznanie moje, ku Tebe sa uberám, Ty mňa nezavrhneš a keď som i pre množstvo svojich hriechov zaslúžil byť zatrateným, popraj mi z Tvojej milosti pre rany Ježiša môjho život večný… Čo sa ale týka nového nejakého, proti kráľovi len v úmysle spáchať majúceho sa zločinu, pre ktorý som na smrť a ku tejto potupe teraz odsúdený, osvedčujem sa pred Bohom, tým znateľom a karateľom všetkých priestupkov, pred anjelmi a čistými duchmi, pred vami všetkými, koľkíkoľvek ste alebo budete svedkami mojej popravy — v úplnom sebavedomí, čistým hlasom, že ja z obvineného mňa zločinu som celkom čistý. Ničoho som sa nedopustil, ničoho neospravedlňoval, čo by nové nepokoje v Uhorsku napomáhalo alebo pokračovanie v starých vyvolať mohlo, ani čo by na újmu alebo k škode kráľa smerovalo. Za predošlé priestupky sme všetci zaslúžili smrť, ale tých pamiatka vyhlásením milosti vyhasla na večnosť. Keď ale vy, podľa vášho udávania, nové priestupky vyhľadávate, domnelých vodcov ťaháte k trestu, čomu ja nemôžem zabrániť, tak žiadam vás čo nasnažnejšie, aby ste mňa, ktorý som si nie povedomý nijakého prečinu, za pôvodcu alebo spoluvinníka nepočítali. Vy všetci, ktorí mňa teraz posledný raz počujete hovoriť, budete v onen posledný, nám všetkým hrozný deň súdu, svedkovia mojej nevinnosti.“

Ďalej mu nebolo dovolené hovoriť. Starec kľaknul, pozdvihnúc ešte raz oči k nebesiam, kat uťal mu najprv ruku, potom odpadla i hlava starcova k nohám prítomného syna Gabriela. Tento skloniac sa, zdvihol hlavu otcovu a pobozkajúc krvácajúce ústa, položil ju na lešenie a vzdialil sa premožený bôľom. Za odchádzajúcim synom valily sa celé húfy ľudstva, sprevádzajúc ho až k jeho domu, ktorý sa nachodil neďaleko hrozného divadla. To postačovalo i k uväzneniu mladého Kecera.“

Ďalší hovor Rízika pretrhla mladá pani, želajúc si navštíviť svojho muža, ktorého už dávno nevidela.

Rízik pochyboval, že by k tomu prišlo, ale ich neodhováral.

Samuel Medvecký bol muž učený, pochádzajúci z Vlach vo Spiši. Bol mužom nábožným, celé noci sa modlieval, aby ho Boh neopustil v čas pokušenia. Mal akési tajné tušenie, že ho stretne akýsi ukrutný osud a keď bol Andrej Kecer popravený, každú chvíľu očakával, že sa ani jemu nepovedie lepšie, bárs si aj ničoho nebol povedomý, prečo by mohol tak ukrutnou smrťou odísť so sveta. I stalo sa mu tak, ako to tušil. Dňa 15. marca večer bol lapený. Celé vyšetrovanie trvalo pol hodiny, aby sa nepovedalo, že bol odsúdený bez vyšetrovania. Mnohí sa nazdávali, že bude na slobodu prepustený, a to tým viac, že medzi senátormi mesta Prešova nachodil sa vplyvný senátor katolíckej viery a ďaleký jeho príbuzný, tiež Medvecký.

K tomuto ďalekému príbuznému obrátila sa manželka uväzneného, ku ktorému bola pripustená, prosiac tam toho, aby svojim vplyvom hľadel jej vyprostredkovať prístup k jej manželovi a preriekol slovo za jeho oslobodenie.

„Čo je v mojej moci, všetko vynaložím,“ hovoril ďaleký príbuzný plačúcej žene. „No, väčší vplyv pri súde má Perickhof, požiadam ho o prímluvu a radím vám, aby ste sa i vy o jeho pomoc a prímluvu uchádzali.“

Manželka Medveckého poslúchla i túto radu. Vyhľadala Perickhofa, ktorý jej skutočne vyprostredkoval prístup k manželovi.

Bol to ten samý Perickhof, ktorého sme pred tým v Trnave videli a poznali. Čo jej Perickhof radil, aby svojho manžela pred istou smrťou zachránila, to i verne nasledovala. Príduc k mužovi, s plačom ho prosila, aby premenil náboženstvo a ratoval svoj život.

„Zarmútilas ma, žena, na také shľadanie som nebol pripravený,“ odpovedal smutným hlasom Medvecký.

„Sľúbil mi to Perickhof svätosväte, že keď premeníme svoju vieru, tým zachránime náš život.“

„Perickhof?“ zamiešal sa pristojaci vojak, „pani moja, ten to isté sľúbil i druhým a keď mu boli po vôli, zapredajúc svoje presvedčenie, povedal im, že u Boha je milosť. Na slovách tohoto človeka nestavajte žiadne domy, lebo vám istotne spadnú.“

Či viete, kto je to ten vojak? Známy nám je a predsa by ste ho nepoznali: Je to náš väzeň z tábora Malkotentov pri Trnave, Ďuro Jánošík.

„Ten vojak má pravdu,“ prisvedčoval Medvecký. „Nech mňa Boh chráni odstúpiť od viery pre lásku k životu. A poneváč mám kráčať silným krokom na ceste otvorenej, preto ty len choď domov a mäkkými slzami nezroňuj moju myseľ. Maj sa dobre a ži s dieťaťom, pamätajúc na Boha.“

S tým rozlúčil sa s manželkou i dieťaťom.

Súd pozostával zo samých cudzincov, nenávidiacich každého uhorského občana.

„Keby som jedinú žilku vo svojom tele našiel,“ hovorieval Karaffa, „ktorá by bola priaznivejšia Uhrom, i tú by som, kdekoľvek by ona bola, vyrezal a hodil do najväčšieho ohňa.“ On bol predsedom súdu, v ktorom prísediacimi boli dvaja Taliani, jeden Dán a jeden Šváb.

Karaffa bol nielen predsedom, ale i žalobníkom, i sudcom, i svedkom, i zajímačom, trýzniteľom a všetkým. On mnohých, ešte prv než by boli bývali vypočutí, odsúdil už napred na smrť. Medzi týchto patril nielen Medvecký, ale aj náš Gabriel Kecer, muž mladý, sotva 30-ročný, bohatý, a to klalo Karaffove malučké oči. I jemu bolo odkázané, že jestli sa pokorí a odprosí, že mu bude život darovaný, čo však odoprel, a tak bol mu, ako i ostatným, výrok prečítaný.

Bolestné bolo lúčenie s jeho manželkou a sestrou, ktoré ho vo väzení navštívily. Manželka jeho už od žiaľu ani plakať, ani hovoriť nemohla. Vymeraný čas, čo bolo ženám dovolené s väzňom hovoriť, už dávno vypršal, ale vojak stojaci na stráži, nestaral sa o to a len nová stráž prinútila ich k odchodu.

„Gabriel, brat môj, ty posledná, najmilšia časť duše našej,“ hovorila sestra Kecerová, hodiac sa mu okolo hrdla, „akože môžeme i my isté byť, keď už aj teba utratíme? Keď nám ohavný meč vytrhol nášho otca, ty si to bol, čo si sa nám mal stať otcom. Ty si nás mal zastávať, ty chrániť. Ó, ktože nás už teraz bude chrániť, keď nás i ty opúšťaš?“

„Sestra moja!“ hovorí Gabriel, „pamätajte, keď my aj vy pomrete, Boh a jeho pravda zostanú. Boh žije v našich otcoch. Keď máš tohoto, nesmieš sa obávať. Jemu vás zanechávam, v ňom sa potešujte. Sotrite vaše slzy a nezdržujte ma od radostí, ktoré ma v lone jeho očakávajú, a ku ktorým sa ja teraz hotujem. Ničoho túžobnejšie neočakávam, ako aby sa čím skoršie priblížila hodinka, v ktorej sa s mojím a vašim Spasiteľom Kristom v tvári tvár tešiť a radovať budem. Buďte mi s Bohom! Buďte šťastlivé!“

Po odchode manželky a sestry navštívil k smrti odsúdeného slovenský farár prešovský, ktorý udelil duchovnej potechy.

Zavítal hrozný deň 22. marca 1687. Pred kúriou bolo shromaždené veľké množstvo ľudstva, zvedavo očakávajúc prevedenie výroku smrti nad piatimi, skoro všetko mladými ešte životmi. Odsúdeným, a to: Gabrielovi Kecerovi, Martinovi Šárošiovi, jeho švagrovi, sotva 25-ročnému, Jurajovi Fleischhackerovi, Jurajovi Schonlobenovi a Samuelovi Medveckému bol prečítaný výrok smrti. Po prečítaní výroku pohol sa sprievod pred dom krvižížnivého Karaffu. Tu pred jeho oknami bolo vystavené popravište, aby sa ukrutník mohol dívať a byť svedkom svojej vlastnej zdivočelosti. Dnes na tom samom mieste, čo pomník tých nevinne vykrvácaných obetí, stojí socha Sv. Trojice. Veľkolepejšieho pomníka sa im nemohlo dostať.

Avšak nepredbiehajme náš dej. Krik a lomoz tu shromaždeného ľudu odrazu utíchol, keď Kecer so svojimi spoločníkmi započal vysokým, čistým hlasom spievať nábožnú pieseň:

To bola ich pohrebná pieseň, pri speve ktorej prišli až pred dom Karaffov. Z domu z troch oblokov vyzerá niekoľko hláv, hľadiacich na popravište. Medzi nimi bol i Karaffa.

Smutný výjav tu von nejdeme opisovať. Odsúdení podstúpili smrť čo hrdinovia.

Sotva že poprava bola vykonaná, vkročily do domu Karaffovho tri ženy, zahalené v hlboký smútok, sprevádzané mladým, územčitým pánom. Tie tri ženy boly: manželka Gabriela Kecera a dve jeho sestry. Mladý muž bol Ábrahámffy, náš známy priateľ Jánošíka.

Po ich vchode do domu vošiel pobočník Karaffov do chyže generála, oznamujúc mu, že pokrevní popraveného Kecera žiadajú o výsluch.

„Nech vojdu!“ rečie krátko Karaffa.

Dvere sa otvorily a oznámení vošli. Karaffa stál za svojím písacím stolíkom, merajúc svojimi malými očami vstúpiacich do chyže.

„Vaša osvietenosť, prichodíme s poníženou prosbou a prosíme o milostivé vydanie mŕtvoly Andreja Kecera a Martina Šárošiho rodine,“ hovoril Ábrahámffy.

„A čo chcete s mŕtvolami?“ pýtal sa Karaffa.

„Nič, len aspoň počestne pochovať.“

„Zradcovia, ako zaslúžili tak budú aj pochovaní. Vaša žiadosť je urážajúca osobu jeho veličenstva. — Mŕtvoly zradcov nemôžu byť vydané.“

„Milosť, milosť, vaša osvietenosť!“ skríkly obe ženy a padly pred ním na kolená. „Ó ráčte sa smilovať nad nešťastnými stvorami!“

Ale prosby ako by sa ho ani netýkaly, ako by ich ani nebol počul, stál nepohnute, žiaľ a bôľ žien zdal sa mu pôsobiť rozkoš. Jeho oko plné divokosti pozeralo s jednej panej na druhú, ani čo by ich bol chcel od seba odkopnúť. A kto vie, čo by bol vykonal, keby sa neboly otvorily bočné dvere a dnu nebola vstúpila žena, ktorá oslovila generála:

„Ak smiem prosiť vašu osvietenosť?“

Karaffa pokýval hlavou na znak usrozumenia.

„Teda prosím vašu osvietenosť, ráčte láskave vyhovieť prosbe prítomných paní.“

Karaffa sadol k stolíku, napísal niekoľko slov a podal ešte vždy kľačiacim ženám. Tieto poďakujúc, vstaly a zanechaly dnu ukrutníka.

Mŕtvoly Gabriela Kecera a Šárošiho na preukázané lístky boly vydané rodine a pochované v rodinnej hrobke Kecerovcov v Peklíne.

Staručký Rakovský opustil zase Prešov. Syn Medveckého spytoval sa po otcovi, ale nikto mu neodpovedal.

Majetok rodiny Kecerovskej bol zhabaný. 7.000 zlatých stála pravota, 600 zlatých mučiace nástroje.

Sotvaže opustily mladé vdovy Šárošiová a Kecerová Karaffov dom, uberal sa do neho muž v širokom klobúku, s bielymi tabličkami v kňazskej šube, ako kňazi nosievajú. Bol to Perickhof.

V chyži Karaffovej, kam vstúpil, nachodil sa ešte Ábrahámffy, ktorého generál podržal u seba.

Pri vstúpení Perickhofa ustúpil mladý muž na stranu, takže ho Perickhof alebo nevidel, alebo si ho nepovšimol.

„Vaša osvietenosť,“ rečie Perickhof, „ráčila si nové zásluhy vydobyť, že nebezpečných buričov a hanobiteľov cisára neškodnými urobila.“

Karaffa sa uklonil a Perickhof hovoril ďalej:

„Pri tom všetkom však sú ešte mnohí, ktorí sa jeho veličenstvu spreneverili. Dielo vašej osvietenosti nie je teda ešte ukončené. Osmeľujem sa upozorniť na mohutných a nebezpečných nepriateľov, ako sú: Juraj Radvanský, veľký boháč, Andrej Sékely, človek veľmi smelý a odvážlivý. Keď Prešov bol obkolesený vojskom vašej osvietenosti, predsa vedel vniknúť do vnútra mesta a doniesť mešťanom list od Tökölyho. Ďalej Juraj Bezeg, bývalý radca Tökölyho, Fridrich a Daniel Heber, Gabriel Palašty z nitrianskej stolice, veľký zhubca cisárskeho vojska, Jozof Roth z Banskej Bystrice, všetko osobnosti veľmi nebezpečné. Najnovšie som sa však dozvedel, že v Dome Kecerovom sa ukrývajú dve ženy, ktoré boly v Trnave buričmi násilným spôsobom odvedené a na druhú vieru obrátené. Prosím s poníženosťou vašu osvietenosť, ráčte tieto stratené ovce do ich ovčinca nazpät priviesť, alebo nám svoju pomoc k tomu poskytnúť.“

„Moju pomoc máte zaistenú,“ odvetil generál. „Čo sa však obrátenia týka, to bude vaša starosť. Vaše upozornenie beriem na vedomie. V spoločnej rade to všetko prejednáme. Čo sa týka samotných žien, musíme mať zámienku, pod ktorou by sme sa ich mohli zmocniť, aby sme nenarobili daromného povyku. Pokúste sa najprv svojím spôsobom o to, či by sa nedaly ináč získať.“

„S privolením vašej osvietenosti pokúsime sa všetko možné podujať a len v prípade potreby vyprosíme si vašu pomoc,“ uklonil sa Perickhof.

Páter odišiel. Ábrahámffy s Karaffom zostali sami. Rozhovor Perickhofa s generálom, ktorého svedkom bol Ábrahámffy, musel na neho zle účinkovať. Dalo sa to vidieť z jeho sklopených očú, ktorými sa bál pozrieť na generála. Cítil sa byť skľúčeným, ani lev, keď ho do klietky zavrú. Neišlo mu tak o jeho osobu, ako o tých, ktorým sa bol ponúkol za ochrancu, a ktorí, ako vyrozumel, nachodili sa v novom nebezpečenstve. Keby mu o týchto nebolo išlo, iste by sa bol vrhol na ukrutníka, aby ho rozmrvil svojimi svalnatými ramenami, že by navždy prestal páchať svoje ukrutnosti a nechrlil viac svoju zlosť na pokojné rodiny. „Ale či tým ratujem tých, ktorých by som tak rád vytrhol z nešťastia?“ rozmýšľal mladý muž, ale nevedel sa rozhodnúť ani tak, ani inak. Z myšlienok vytrhol ho Karaffa, ktorý, upierajúc na neho svoje pichľavé oči, ani čo by chcel uhádnuť jeho myšlienky, preriekol k nemu:

„Boli sme pretrhnutí v reči: chcem teda vedieť, v akom pomere stojíte k rodine Kecerovskej?“

„V čisto priateľskom,“ odpovedal Ábrahámffy vyhýbave.

„Kecerovci boli buriči.“

„O tom nemám známosti.“

„Keď ste priateľom Kecerov, musíte mať aj o tom známosť.“

„Priateľmi niekoho môžeme byť i bez toho, že by sme poznali jeho zámery a skutky,“ riekol ohnivejšie Ábrahámffy a pozrel strmo generálovi do očí.

„A vy, ako priateľ Kecerovcov, akiste ospravedlňujete ich zámery a skutky,“ usmial sa Karaffa škodoradostne.

„Osvietenosť, na to nemám odpovedi.“

„V dome Kecerovcov sú ukryté dve ženy, ktoré boly v Trnave ukradnuté. Snáď máte o tom lepšiu vedomosť a budete mi môcť o tom podať bližšiu zprávu.“

„Som priateľom, ale nie vyzvedačom, a tým menej udávačom: ráčte odpustiť, že mi nemožno vyhovieť vašej žiadosti. Ráčte ma láskave prepustiť, lebo ma panie očakávajú.“

„Ešte sme neskončili.“

„Že nie?“

„Nie veru. Kým predložené otázky nezodpoviete, ste mojím väzňom!“

„Väzňom?“ skríkol Ábrahámffy a bral sa von dvermi, premerajúc Karaffu divokým pohľadom.

Sotva však otvoril dvere, generál zatlieskal rukami a dnu vstúpil mladý dôstojník.

„Postarajte sa o byt pre tohoto mladého muža.“

Ábrahámffy, nevšímajúc si slov generálových, kráčal ďalej. Mladý dôstojník zastúpil mu cestu:

„Ste väzňom jeho svietenosti.“

„Ja väzňom? Ja som zeman a nikto nemá práva mňa väzniť,“ riekol Ábrahámffy a odsotil dôstojníka.

Protivníci stáli proti sebe. Len teraz nazreli si do očú — ah — a ako sa počudovali jeden na druhom. A ako by aj nie, keď sišli sa starí známi:

„Štefko!“

„Lacko!“

Na pomoc zavolaný vojak stál bokom a pozeral sa na oboch proti sebe stojacich protivníkov. Sám súc v nemalých rozpakoch, použil rozpakov pred ním sa nachodiacich, a stiahol si čákov hlboko na čelo, iste, aby od nich nemohol byť poznaný.

„Ale, Lacko!“ rečie Ábrahámffy, „ja mám byť väzňom toho ukrutníka?“

Oslovený sa poobzeral a priložil prst na ústa, ako by sa obával, aby ich niekto nevypočul alebo nevidel a potom riekol:

„Nie tak hlasno, Štefko! Si mojím väzňom, alebo lepšie rečeno, hosťom.“

„Ale nie teraz, braček.“

„Až v izbe sa porozprávame, ak nechceš mňa i seba do záhuby uvrhnúť, neprehovor viacej ani slova,“ hovoril ešte vždy vzpierajúcemu sa Ábrahámffymu mladý dôstojník, tiskajúc ho dopredu ku svojej chyži.

Ábrahámffy konečne povolil, bárs sa ani nezdal celkom dôverovať dôstojníkovi, ktorý sa nachodil v službe Karaffovej, ktorý každého Uhra z duše nenávidel.

Obaja sa stratili v chodbe a privolaný vojak zo stráže dlho hľadel za nimi. Keď zmizli v chyži dôstojníkovej, riekol sám k sebe:

„Len Révay ešte chybuje a boli by sme tu zase všetci pohromade. Náhoda to, a či riadenie božie? Ja som utiekol z väzenia, Ábrahámffyho do neho vedú a, ktorý by snáď najväčšmi zaslúžil, aby v ňom sedel, ten odvádza druhých do neho. Podivný to veru svätý, celý Szentiványi!“

V tom za ním niečo zašušťalo, on sa obzrel a pred ním stála dáma ktorú sme videli v dome Karaffovom, prosiacu generála, aby známym nám dvom vdovám vydal mŕtvoly ich mužov, ktorej žiadosti Karaffa i vyhovel.

Vojak ustúpil na stranu, ale dáma postúpila za ním a riekla:

„Čuješ, ako ťa volajú?“

„Ďurko.“

„Si dávno v Prešove?“

„Nie som.“

„A vojakom?“

„Ani.“

„Vyznáš sa už v meste?“

„Niečo.“

„Poznáš dom Kecerovcov?“

„Myslím; je to tretí, alebo štvrtý dom.“

„Dobre! Pôjdeš ta a dáš pozor, čo sa tam robí. Musíš ale tak robiť, ako by si si ničoho nevšímal, ale pritom všetkom musíš všetko vidieť. Potom mi vyrozprávaš, kto tam všetko býva, a kto tam dnes príde. Rozumel si ma?“

„Na službu.“

„Na, tu máš niečo, aby ti nebola dlhá chvíľa,“ a dáma podala mu mešec s dvaciatnikami. „Môžeš tedy ísť.“

„Musím sa u dôstojníka oznámiť.“

„Netreba ti; ja to vykonám za teba. Akože ťa ale volajú? Už som zabudla.“

„Ďurkom.“

„A ináčej ešte?“

„Jano — — “ Vtom sa mu kýchlo a on nedopovedal.

„Ďurko Jano?“

„Šík, šík, šík,“ kýchalo sa Ďurkovi, ktorý nebol nikto iný, ako náš Jánošík.

Dáma sa vzdialila a Jánošík, prezerajúc darovaný mu meštek dvaciatnikov, odišiel tiež na svoju pozorovaciu stanicu, ktorú mu bola neznámou označená.

Prvého, ktorého videl vojsť do domu Kecerovcov, bol Perickhof. Neskoršie k večeru chodili popred domom Ábrahámffy s mladým dôstojníkom Lackom Szentiványim; avšak dom bol zavrený.

Ábrahámffy so Szemtiványim prešli ulicou a zmizli vo dverách najbližšieho hostinca. Jánošík stúpal im v pätách a nechtiac ich pustiť s očí, vošiel za nimi.

No, nechajme ich a vráťme sa trocha nazpät. Čitateľ i tak bude zvedavý, čo sa dialo s Jánošíkom prv, než prišiel do Prešova.

„Kam sa obrátiš, hriešny človeče,“ podumal Jánošík, keď mal šiator i s celým táborom povstalcov už za chrbtom. „Kam sa vrhneš — čo počneš už teraz? Školy sú ti zavrené, priateľov nemáš. Mal si byť sluhom božím a satan prekrižoval tvoje plány — čím si sa stal? Tulákom. No, vďaka Bohu, že nie som si vedomý ničoho zlého. Mám dve silné ruky, ktoré sa naučia robiť, lebo musia: chcem ich upotrebiť. Navrátim sa tedy ako márnotratný syn do domu otca svojho. Ej, ale toho zarmútim. Veď on mňa preto dal do školy, aby som nemusel robotovať, aby som nemusel byť poddaným, aby mi polepšil môj budúci los, preto chcel, aby som bol kňazom. Istotne ho zarmútim; snáď ho to i usmrtí. Avšak poručeno Bohu, nechže sa stane vôľa jeho. Pôjdem, aspoň si ešte uvidím drahého mi otca. Snáď sa Boh smiluje i nado mnou a ukáže mi cestu, ktorú by som si mal vyvoliť.“

Takto v myšlienkach pohrúžený stúpal ďalej. Cesty mu vždy viac a viac ubúdalo. Už videl vŕšky svojho rodného kraja, predstavil si v mysli otcovský dom, celú dedinu, ako čo by v nej už bol býval. I zrýchlil krok, stúpal ostrejšie, aby čím skorej bol u cieľa, aby sa mohol vyžalovať a snáď i vyplakať na hrudi staručkého otca…

Na hraniciach oravsko-trenčianskej stolice rozprestiera sa veľká dedina, Ťarchová. Tu býva staručký Jánošík. Sem, k nemu ubiera sa syn jeho — s akými pocitmi, vieme si predstaviť.

Prešlo už niekoľko rokov, čo sa syn s otcom nevideli. Jeden jediný rok narobí mnoho premien v živote človeka, a koľko ich asi narobia roky! Avšak celkom ináč má sa to s Ťarchovou, nad ktorou prešumely mnohé veky bez toho, že by sa bola premenila. Tie dva dlhé rady domov, z ktorých ona už v dávnych časoch pozostávala, stoja tam až podnes. A keď by snáď jeden lebo druhý dom bol nove postavený, predsa nebol v ničom inakší od predošlého. Malé okná, pod oknami násyp, záhradka; v záhradke dva tri ovocné stromky; zo dvora nízke dvere do kuchyne, z tejto do izby na jednej strane a do komory na druhej strane; za komorou stajňa a za touto tu i tam ešte i šopa, jestli sa taká hneď pri vchode do dvora nenachodí, čo sa však potom návratím a nie šopou menuje.

Takýto bol i domec starého Jánošíka.

Slnko pieklo a náš mladý Jánošík vzdor tomu statne kráčal ku svojej rodnej dedine, pot chvíľou utieral si s čela. V duchu videl sa už sedieť za lipovým stolom, shovárajúc sa s otcom.

Bolo už dávno popoludní, keď dorazil ku Strážam. Počal ho trápiť hlad. Čo tu robiť? Vojsť do niektorého domku a posilniť sa a či ďalej stúpať? Žalúdok žiadal svoje; opatrnosť radila ináč. Ešte sa nebol rozhodol, ktorého z týchto radcov nasledovať, keď ho z rozmýšľania vytrhol praskot suchého ráždia, oznamujúc mu, že sa blíži niekto. Práve chcel sa ukryť za najbližší hustý krík, keď už stál pred ním územčistý, silných svalov muž s opálenou tvárou.

Oba pozreli na seba.

„Čo ste sa mi postavili v cestu?“ zahrmel tupým hlasom osmahlý muž a siahol za opasok, položiac ruku na črienky dlhého končiara.

„A prečo ty mne?“ odvetil Jánošík trocha neistým hlasom.

„Prečo? Hahaha!“ rozosmial sa surovo cudzinec; „idem za tebou alebo za vami, mladý pánko! Ste mojím väzňom!“

„Ja tvojím väzňom? Koľko že vás ide do jednej kopy?“ teraz už smelo odpovedal Jánošík.

„Áno, mojím väzňom, a neuvrzgnete mi tak ľahko, ako sa vám to prvý raz pri Trnave pošťastilo. Veru tak, pániatko! Dnes by som sa už nedal omámiť tej fiflene, a čo by od Meluzíny bola krajšia. Ste vy mi veru oba pekní ľudia. Najprv mňa opiť a potom ujsť, aby som ja za druhého zaplatil životom. Hej, bysťubohu, dnes sa vám to už nepodarí; vy ste predsa len mojím väzňom.“

„Ale povedz mi, čože vlastne chceš so mnou?“

„Ja s vami? Aby ste inakšie so mnou hovorili.“

„To musíš aj ty so mnou ináč hovoriť. Choď teda svojou cestou a mňa nechaj na mojej.“

„Ale ja chcem s vami ísť.“

„Ale ja nie s tebou.“

„To uvidíme!“

Jánošík opovržlivým zrakom zmeral cudzinca, a aby sa ho striasol, pošiel popri ňom napred. Cudzinec v pätách za ním. Jánošík, drzosťou cudzinca nadmieru rozpálený, zastal a riekol:

„Priateľu, alebo nepriateľu, lebo v pravde neznám ako vás pomenovať: Povedzte mi, čo ste, kto ste a prečo ma vlastne prenasledujete?“

„Ach, to sa mi už lepšie ľúbi, to už celkom ináč znie. Keď chcete vedieť, kto som, nuž vám poviem, že nie menej neštastlivý, ako vy. O mojom nešťastí vám vyrozprávam až neskoršie, keď sa spolu lepšie poznáme. Volajú mňa Ujhelym.“

Ujhely bol by snáď ešte i viacej hovoril, avšak bolo mu to prekazené. Z diaľky bolo počuť akési dunenie. Kŕdel nastrašených vtákov poletoval ponad Zbojníckym vrchom.

Do Stráže vbehlo niekoľko jazdcov a ako chytro sišli sa na prostred dediny, tak chytro opäť rozpŕchli sa po okolitých vŕškoch.

Jánošík a Ujhely spozorujúc jazdcov, chceli sa utiahnuť do blízkej húštiny, boli však spozorovaní a prv, ako sa nazdali, dvaja z jazdcov stáli im oproti.

„Kto ste?“ pýtal sa ich jeden z jazdcov; „vykážte sa, lebo ináč ste naši zajatci.“

Jánošík i so svojím novým známym mlčali, lebo nevedeli, ku ktorej strane jazdci prináležia. Rozpaky ich neušly pozornosti oboch vojakov.

„Kto ste, zodpovedajte sa,“ opakoval jazdec znovu.

„Ach, mladý pánko, dajteže nám vy pokoj,“ riekol Ujhelyi, „čože vám záleží na našej známosti?“

„Do toho teba nič!“

„Tak ako vás do nás.“

„Stúpajte napred! Ste naši zajatci; vy ste špioni.“

„Nie sme, pán vojak; ja sa volám Tomáš Huncaj a som poctivých rodičov syn, a tento mladý pán je môj bratanec, učí sa za kňaza a ja ho sprevádzam domov z Trnavy, keď tam už nemôže do školy chodiť, lebo mu škola shorela.“

„Ty si Tomáš huncút; spolu idete z Trnavy a spolu pôjdete do šantavy. Stúpajte, lebo ste buriči proti kráľovi.“

Jánošík a Ujhelyi ušli z tábora Malkotentov a teraz boli lapení od cisárskych.

Čudno klopalo srdce Jánošíkovi, keď na druhý deň čo väzeň prišiel s cisárskym oddielom vojska do svojho rodiska, na Ťarchovú, a ešte čudnejšie, keď kráčal vedľa dvorca svojho otca, kde zažil toľko blažených chvíľ. Slzy vstúpily mu do očí. Vo vrátach dvorca stál jeho staručký otec. Zraky oboch sta stretly. Starý Jánošík, tak zdalo sa, akosi poznával svojho syna, avšak nemohol sa spriateliť s myšlienkou, že by jeho syn, nádejný kňaz, mohol prísť do Ťarchovej v takomto sprievode.

„Ale čo, to nie je on,“ riekol starec a vrátil sa do chyže.

Jánošík zronený musel stúpať ďalej…

Nešťastie spojuje: spojilo ono Jánošíka s Ujhelym, ktorý sa ináč i Huncajom i Uhorčíkom menoval. Spolu boli zajatí, spolu do Prešova dovedení a spolu do vojska cisárskeho vradení.

Tu v Prešove pod záštitou cisárskeho generála Karaffu dúfal nájsť záštitu a ochranu proti všetkému nepravému. Avšak dosť skoro mal sa na vlastné oči presvedčiť, ako veľmi sa sklamal vo svojich nádejách…

Zastenal Prešov a s ním celé horné Uhorsko pod správou cudzincovou, zaplakal ten slovenský kraj pod vládou Karaffovou. Bystriny, riavy čistých vôd našich krajov premenily sa v kalný tok sĺz, rozhojnený prúdami nevinne vyliatej krvi…

Jánošík bol svedkom toho, čo sa dialo v Prešove. Mladé jeho srdce krvácalo. Život bol mu trpkým. Ale nemal srdca úprimného, s ním rovnako súcitiaceho, ktorému by bol mohol svoje bôle a žiale vyžalovať, že by sa mu obľahčilo a uľavilo, nevôľou skľúčenému.

Ujhely nezdal sa porozumieť Jánošíkovi, ačkoľvek bol jediným, s ktorým sa tento shováral. On poznal lepšie svet, ako Jánošík, bol v ňom pretriebenejši, preto Jánošíkove ideále boly mu len fatamorganou. On za čas nechal Jánošíka v jeho žiali a fantáziách a len tu i tu pokúsil sa predstaviť mu svet v jeho nahote a ľudské skutky v ich zlosti a prevrátenosti. Ale to neboly ideále mladého šuhaja, to ho nemohlo podmaniť, ba tu i tu odstrkovalo ho od Ujhelyho.

Prešov začínal mu byť odporným. Ach, ako rád by sa bol z neho vyslobodil! Avšak doteraz mu to bolo nemožným. Teraz ale bol už bohatým.

Mladá dáma, ktorú sme videli v dome Karaffovom, netrpezlive očakávala návrat svojho vyzvedača. Každá chvíľa zdala sa jej byť večnosťou. Hneď vstala hore, hľadiac von oblokom, hneď zas utiahla sa do vnútra chyže. Čo len kde šuchlo, už bola vo vytržení. Niekedy popošla ku dverám a otvorila ich, hľadiac do predsiene, či tam už nenájde toho, koho tak túžobne očakávala.

Vtom, keď sa zdalo, že trpezlivosť jej už je vyčerpaná, roztvorily sa potichu dvere a dnu vstúpil Jánošík.

„No, koho si videl — čo vieš?“ s chvatom pýtala sa ho dáma.

„Pána Perickhofa.“

Dáma sa triasla. „Kdes ho videl?“

„Vošiel do domu Kecerovho. Za ním neskoršie pán dôstojník Szentiványi s akýmsi neznámym pánom vošli do dvora Kecerovho domu, ale že bol dom zavrený, vyšli von zo dvora. I pán Perickhof vyšiel skoro odtiaľ.“

Dáma pri spomenutí Szentiványiho zbledla a trasúcim hlasom pýtala sa ďalej:

„Vieš ešte niečo?“

„Pán dôstojník i s oným neznámym pánom išli do hostinca. Ja som šiel za nimi.“

„Počul si, čo hovorili?“

„Niečo.“

„Rozprávaj mi to všetko; ale ničoho nesmieš zamlčať.“

„Najprv hovorili o akomsi nebezpečenstve, ktoré hrozí tomu pánovi. Pán dôstojník mu radil, aby ihneď opustil Prešov, ak nechce byť o hlavu kratším, lebo že urazil pána generála. A koho pán generál raz rozkáže uväzniť, ten že tak ľahko živý nevyjde zo žalára. Potom hovoril o akýchsi dámach. Tuším o tých, čo boly u pána generála prosiť, aby im vydal mŕtve telá tých, čo boli posledne popravení. Ten cudzí pán žiadal pána dôstojníka, aby mu ich pomohol ochrániť. Ten zpočiatku nechcel privoliť, potom ale ako by si bol vec rozmyslel, aspoň na oko privolil. Skorej ale prisahal, že sa im pomstí. Viacej som nepočul. Nesmel som ale ani ďalej počúvať, lebo odrazu, ako čo by mňa boli spozorovali, že naslúcham, začali mňa pohľadmi merať. Bol som prinútený opustiť miestnosť. Viacej nemám čo sdeliť vašej milosti.“

Dáma, ačkoľvek už predtým bola odmenila Jánošíka, pridala mu ešte k predošlému viacej, so slovami:

„Môžeš ísť — si slobodný.“

Jánošík zdal sa rozmýšľať, má-li tak bohatú odmenu prijať, ale slová: „si slobodný“ primäly ho k tomu, že príjme, aby sa mohol vykúpiť zo svojho vojenského stavu a prísť k slobode. V hlave rojily sa mu myšlienky a on ani nevedel, ako sa dostal von z domu.

Sotva však zašiel sa roh, do domu vošiel Lacko Szentiványi. Na tvári mu žiarila radosť, takže sotva pozoroval dámu, ktorá sa pred chvíľou bola tu s Jánošíkom shovárala.

Bola však i ona v myšlienkach pohrúžená, z ktorých, ako sa zdalo, ju nevytrhol ani príchod Lackov. Hľadela na neho, ale tak, ako by ho nebola videla. Jej pohľad pôsovil na Lacka nemilo, lebo pri pohľade na ňu spokojnosť ako by jedným šmahom bola zmizla z jeho obličaja, I zalomil rukami, postavil sa pred ňu a zvolal predeseno:

„Betuška! Pre pána Jána, čo sa stalo? Čo ťa trápi? Veď si celá bez seba!“

Oslovená dáma, ako by sa bola zo sna prebrala, uprela ostrý, skúmajúci pohľad na Lacka, ani čo by ho prehliadnúť chcela a potom celkom pokojne riekla:

„Nič, Lacko, premýšľala som.“

„No, to muselo byť niečo hrozného: veď nevieš ani, kedy som prišiel. Čo ťa tak pobúrilo?“

„Ani sama už neviem, čo som myslela… ba: prišla mi mladá Kecerka na myseľ. Chudera, na málo sa dala. Pravdu vyznajúc, je mi ľúto tej rodiny. Otec aj syn museli so sveta tak hroznou smrťou…“

„Aspoň už teraz skrotne tá ich rodinná pýcha,“ riekol so svrašteným čelom Lacko, ani čo by sa ho boly nemilo dotkly slová Betuškine a doložil sebavedome: Uvidím, či mi i teraz ukážu dvere, ako predtým. Keby ma nebol Gábor tak špatne uctil, a vo svojej pýche mi dvere ukázal, nemusel skončiť rukou katovou. Ja som takým zemanom, ako ktorýkoľvek z Kecerov.“

„Vidíš, veď si ty sám toho príčina: načo si tam šiel, keď im otec bol ešte vo väzení? Či ťa mohol inakšie prijať, keď vedel, že si to ty bol, ktorý zapríčinil to, že mu otca uväznili?“

„Mal nebyť rebelantom,“ odsekol Lacko.

„Ale nehovorže; skorej si hovoril, že väzenie otcovo má byť len prostriedkom, aby si svojho cieľa mohol dosiahnúť, že nepotrvá dlho a že si sám dáš na tom záležať, aby bol tebou samým vyslobodený a tým zaviazaným oproti tebe a nápomocným, aby si dosiahol, po čom túžiš.“

„Gábor to všetko pokazil.“

„Alebo snáď ty sám. Veď si sa nepokúsil o to, aby si ho vyslobodil, ale ho ešte viacej pohrúžal. A nebolo ti dosť na otcovi, musel byť ešte i syn zničený.“

„Pravda je; ale ty si mi vo všetkom pomáhala. Vidíš ti ju, aká nevinná! Ja som pomohol Gáborovi na šibenicu, lebo ma urazil. Urobil som to však pri tvojej pomoci, tebe však nič neurobil. A muža sis tiež so sveta zniesla sama, ktorý ťa iste rád mal. Ktorý teda z nás dvoch je horší: ja či ty?“

„Lacko!“ vykríkla dáma náružive.

„Betuška!“ odpovedal Lacko posmešne.

„Nuž, či si ma ty na všetko to nenahovorila? Nehovorila si mi ty, aby som ho čo špióna a buriča u Karaffu obžaloval? Ty, ty sám si pôvodcom jeho smrti a nielen jeho, ale všetkých tých nevinných obetí, ktoré tu vykrvácaly. Ty sám si popísal falošné listy a povedal, že ich môj muž po rebelantoch roznášal. Ty sám si príčina môjho nešťastia. S mojím mužom boli sme chudobní, ale blažení. On i ja boli sme poctiví ľudia. On padol rukou katovou, a zo mňa čo ste urobili?… Ožrali, opili ste ma. Vydreli ste mi dušu, svedomie, to srdce z tých ňadier. Vyzliekli z mojich poctivých šiat a obliekli v panský hodváb a baršún, ktorý ani peklo počína ma páliť na mojom tele. Krivoprísažnicu ste zo mňa urobili. Viem, že trestu božieho neujdem, ale traste sa i vy, lebo pomsta božia zastihne i vás!“

Lacko tŕpol na celom tele. Betuška ešte len pred chvíľou zdala sa mu byť tak milou a pokojnou, a zrazu ani čo by zlý duch bol do nej vstúpil. I pokúsil sa ju zase udobriť, hovoriac:

„Nie je možné, musíš mať porobené, lebo to už s bláznovstvom hraničí, čo hovoríš.“

„Áno, pravdu máš, mám porobené. Porobili ste mi; o rozum ste ma pripravili. Nebesá, raj, a čo ja viem čo všetko nasľubovali. Dnes sa už Karaffa skoro neobzre na mňa a pred tým mi hovorili, že ako anjela, ako Pannu Máriu mňa bude milovať. Dnes by ste už nedbali všetky vaše hriechy len na moju hlavu uvaliť…“

„Opravdu hovoríš, ako by si rozum stratila. Šťastie, že to generál nepočul, ináčej ani kohút nad tebou nezaspieva, lebo by nikto nevedel, kde si sa podela,“ hovoril Lacko s hnevom.

„Choď, povedz mu to, a keď mu to ty nepovieš, poviem mu to ja. Viem, poznám ti to na očiach, že máš zase niečo za ľúbom: no, nemysli si, že viac odo mňa čo vylíškaš.“

„Áno, uhádla si: chcel som niečo, ale dnes s tebou preriecť múdre slovo je nemožná vec. Prídem, až sa utíšiš. S Bohom, dobre sa vyspi!“

Lacko vyšiel von z chyže, dudrajúc si sám sebe: „Povedz ženskej, že chybila, ak nezostane z nej kajúca Magdaléna, teda premení sa iste na zúrivú hyenu: táto však, zdá sa, že odrazu chce byť i Magdalénou i hyenou.“

A čo Betuška? Zúrila bez prestania. Preklínala Szentyványiho i Karaffu, ba i sama seba. Z toho pustila sa do plaču a keď sa do vôle vyplakala, prikryla si tvár rukami, oprela sa o pohovku a zdriemla. Ale i ten sen bol nepokojný, trhavý. Prebudené raz svedomie ani v spánku ani v bdení nedá ti pokoja a to dovtedy, kým ho neuspokojíš napravením zlého skutku, nad ktorým sa prebudilo. Takto bolo i s Betkou Ujhelyčkou, ktorej svedomie začalo sa tiež prebúdzať a s ktorou na krátko chceme čitateľa oboznámiť.

Nie je tomu tak dávno, čo Alžbeta Ujhelyička nosila ešte meštiacky odev, — dnes ju vidíme oblečenú v nádherné pánske šaty. Vtedy však cítila sa šťastnejšou, prebývajúc v chudobnom domku, ako dnes v pyšnom dome generála Karaffu, pred ktorým triaslo sa celé horné Uhorsko. Z chudobnej ovocinárky na prešovskom rýnku, alebo vo vojenskom tábore, stala sa napucovaná dáma, z manželky rozkošnica, ktorá z márnomyseľnosti a ľahkomyseľnosti zradila lásku manželskú, obžalujúc si muža, že listy donáša na Mukačev k mladej Tökölyčke, ktorá sa tu už druhý rok bránila a nechcela sa poddať cisárskym.

Jej muž mal byť čo zradca odpravený. A mladú Ujhelyičku vzal Karaffa k sebe. Z peknej kedysi ovocinárky prešovskej stala sa hnusná nástraha pletích Karaffovských. Ona vo spojení s Lackom Szentiványim, ľahkomyseľným falšovateľom listov, návodom Karaffovým bola žalobkyňou i svedkyňou a podlou udavačkou tých nevinných obetí, ktoré vykrvácaly na „popravišti“.

Toľko nateraz o Lackovi Szentiványim a Alžbete Ujhelyičke. Navráťme sa, alebo radšej poďme ešte na chvíľu za Jánošíkom.

Podarúnok Ujhelyičkin urobil z neho boháča. Toľko peňazí ešte nikdy nebolo v jeho moci, ako teraz. „Ale načo mi peniaze,“ myslel si, „keď nemám slobody.“ Prvá myšlienka jeho bola kúpiť si ju a vyslobodiť dve milé duše z nebezpečenstva, ktoré im so všetkých strán hrozilo. Tie dve prenasledované a nehodami stíhané duše boly: Anička a Milka Drábikových, ktoré doteraz nachodily sa v dome rodiny Kecerovskej.

Z reči Lacka Szentiványiho a Ábrahámffyho vyrozumel v hostinci, aké im nebezpečenstvo hrozí. Vtom, ako tak kráča ulicou, obtre sa oňho v čiernu huňu zahalená postava. Jánošík si toho ani nepovšimol a predsa to bolo nápadne urobené. Mužská postava popošla napred a potom zastala.

Na ulici bolo ticho, lebo málokto odvážil sa večerom vyjsť von. Jánošík došiel až k neznámemu a chcel ho obísť a ďalej kráčať, ale postava pritisla sa zase k nemu a šťuchla ho do boku.

„Čo to má byť?“ povie nevrlo Jánošík: „je ti priúzka cesta?“

„To nie, pán vojak, ale chcel by som s vami hovoriť.“

„A to mňa musíš šťuchať?“

„Nepoznáte ma?“

„Nie!“

„Ďurko!“

„No, čo je? Kto si?“

„Uhorčík.“

„Nebojíš sa, že ťa lapia? Veď všade číhajú po tebe.“

„Viem to; a keby som sa nebál, nehovoril by som takto, ale ináčej s vami. Mám vám niečo sdeliť.“

„A pritom, aby nás oboch čo ubehlíkov lapili.“

„To by som si nežiadal a vám to tiež nedoprial.“

„To by sa však ľahko mohlo stať. Musím sa už ponáhľať do kasárne. S Bohom!“

Jánošík chcel ísť ďalej, ale ho zadržal Uhorčík, o ktorom poznamenávame tu toľko, čo už i čitateľ vyrozumel, že bol utiekol od vojska, do ktorého ich spolu s Jánošíkom vradili.

„Pamätáte sa ešte na poslednú noc v povstaleckom tábore pri Trnave?“ rečie Uhorčík k odísť chcejúcemu Jánošíkovi.

„Nuž a potom?“

„Nuž a potom na tú meluzínu, čo sa shovárala tam s vami?“

Jánošík načúval a Uhorčík pokračoval: „Ja som vtedy nespal, keď ona prišla k vám. Ale som si jej veľmi ani nepovšimol: Veď som ju vídal každý deň v tábore prechodiť sa s Kecerom. Nechal som vás v pokoji, pomysliac si: už ste i tak na smrť odsúdený, zabavte sa, kým vám k tomu zostáva ešte kus času. Poneváč som ale bol hlbšie nahliadol do fľaše, o ktorú sa iste bola ona postarala, niet divu, keď som zdriemol a šťastlivo zaspal. Je síce pravda, že som si skorej vaše putá z opatrnosti okolo seba ovinul, aby ste mi neuprskol.“

„To viem; ale čože je po tom všetkom,“ pretrhol ho v reči Jánošík; „to si mi už aj tak rozprával. Čože mi na tom záleží?“

„Na tom pravda nie, ale na nej, myslím, že áno. Preto chcel som vám povedať, že som ju videl tu v Prešove. Aj pred chvíľou stretol som sa s ňou na ulici.“

„S Aničkou?“

„To ja neviem, ako sa volá, to by som ale mohol prisahať, že to bola ona. Šla so sestrou i s jakýmsi mladým mužom.“

Jánošíkovi ako by však odrazu bola prešla chuť shovárať sa ďalej s Uhorčíkom, vytrhol sa mu slovami:

„Vyrozprávaš mi to druhýkrát; dnes už musím ísť, lebo by som bol pokutovaný. Dobrú noc!“

Uhorčík chcel ešte niečo povedať, ale Jánošík ho viacej nepočul, nechcel počúvať: on chcel byť slobodným. Rozišli sa.

Uplynulo niekoľko dní.Generál Karaffa očakával, že rodina Kecerovská príde prosiť za väzňa. No neprichodil nikto. Práve sa chcel po ňom pýtať, keď mu bol oznámený príchod Perickofa.

„Vaša osvietenosť“ — hovorí Perickof — vojdúc ku generálovi, „sme prevedení. Naše plány musel ktosi prekrižovať. Ony zmizly a s nimi i rodina Kecerovská. Niet ich viac ani v Prešove, ani v Lipníku, ani v Peklíne.“

„Tým budeme mať k nim bližší prístup a i príčinu, pre ktorú im bližšie ku koži pristúpime, lebo nemaly odo mňa dovolenie, aby sa mohly z Prešova a okolia niekam inam vzdialiť. Len či ste si istý, že sú preč? O vynajdenie nebude strachu.“

„To je tak istá vec, ako dvakrát dva sú štyri.“

„Najdú sa a čoby v pekle boly,“ rečie drsno Karaffa. Perickof sa vzdialil.

Na to vstúpil dnu Laco Szentiványi, oznamujúc, že akýsi sedliak chce s osvieteným pánom generálom hovoriť.

„Môže vojsť!“ kývne hlavou generál, hovoriac sám so sebou: „Iste nejaké noviny o niektorom zemanovi. Sú naplašení, ani zajaci. Ešte len niekoľkým dámam hlavy posrážať a bude taký pokoj v Uhorsku, že sa neopováži žiaden ani len hlavy dohora zdvihnúť. Už teraz sa počínajú ukrývať, ako netopieri na jeseň.“

Vtom vstúpil dnu starý šedivý muž, priodetý sviatočným roľníckym rúchom.

„No, kto si chlape?“ pýtal sa generál.

„Zďaleka som, vaša osvietenosť! a prišiel som sem, poneváč sme počuli, že nám tu syn je vojakom. A prišiel som ponížene prosiť, keby nám ho láskave prepustiť ráčili. Mať mu od žiaľu skoro zomrela. Menujem sa Ďuro Jánošík a tak je aj synovi.“

„No, s tým si mohol aj doma sedieť, tu ťa nebolo treba. Kto zostal raz vojakom, ten musí ním aj byť. Môžeš ísť, odkiaľ si prišiel.“

„Pre všetkých svätých a svätice božie vás prosím, ráčte byť tak láskavým a len nám ho pustiť; veď bez jedného vojaka bude vojna.“

Ale márne boly prosby úbohého starca. Karaffa sa nedal obmäkčiť. Až konečne padol starec na kolená pred generálom, ktorý nakoniec riekol:

„Keď chceš, aby som ti tvojho syna prepustil, musíš si kúpiť zaň druhého chlapca; a teraz sa mi hneď pakuj s očí.“

„Chcem ho vyplatiť, pán generál. Koľko žiada vaša milosť za Ďurka?“

„Desať dukátov.“

„Tu sú. To je všetko, čo sme s mojou starkou za 35 rokov shospodárili a na stranu odložili,“ rečie chytro starec a vyťahuje peniaze z opaska, ktoré i bez ponúkania vyčítal na stôl.

Generál napísal kartu a podal ju starcovi so slovami: „Na, toto odovzdaj v kasárni, tam ti vydajú tvojho Ďura. To ti ale hovorím, aby ste sa mi odrazu vypratali z mesta, lebo ináčej ti ani dvacať dukátov nepostačí, aby si ho druhýkrát vykúpil.“

„Poslúchneme vaša osvietenosť. A za ostatné pekne ďakujem.“

Neminula ani hodina a náš Jánošík so svojim staručkým otcom opúšťali Prešov. Radosť otcovu nad vyslobodeným synom ťažko nám písať: bolo to vidieť na jeho vyjasnenej tvári; tešil sa i syn z prítomnosti otcovej, ale na tvári jeho predsa bol akýsi vnútorný žiaľ.

No, nechajme ich na ich púti a vráťme sa ku generálovi, ktorý po odchode starého Jánošíka, predvolajúc svojho pobočníka Laca Szentiványiho, rečie:

„Máme väzňa, ktorého ešte ani podľa mena neznám, lebo sme s ním zápisnicu ešte nespísali, ba ani nevyšetrovali.“

„Neviem, ktorého ráči vaša osvietenosť myslieť,“ veti nie bez rozpakov Lacko.

„Od kedy vaša pamäť taká krátka, pane dôstojník?“ Lacko mlčal. Generál hovoril ďalej:

„Chcem, aby väzeň, ktorý prišiel s Kecerovskými prosiť o mŕtvoly, bol hneď predvedený.“

„Vec to nemožná, vaša osvietenosť.“

„Čo to čujem?“ dupnul generál nohou a zlostne pozrel na Szentiványiho, ktorý s očima k zemi sklopenýma hovoril:

„Nie je to možné, lebo prchol i s vojakom, ktorý bol k nemu na stráž postavený: práve som to chcel vašej osvietenosti pokorne oznámiť.“

„Čo — prchol?!“ vykríkol Karaffa čo mu len hrdlo stačilo; krv udrela mu do tváre a žily na hrdle nabehly. Hrozne vyzeral vo svojej divokosti. Chcel ešte niečo hovoriť, no nevládal od zlosti. Konečne predsa po dlhšom čase, keď ho jed trocha prešiel, vypovie:

„A vy ste ho ani nestíhali?“

„Urobili sme všetko možné; doteraz sme ale nič nedocielili.“

„Docielite, čo sa vám nebude ľúbiť,“ pohrozil generál dôstojníkovi. „Môžete ísť. Beda vám však, jestli mi väzňa i s fiflenami Kecerovskými v krátkom čase neprivediete!“ volal za odchádzajúcim dôstojníkom.

Vrelo to v generálovi ani v kotli. Pomsta mu švihala z malých čiernych očiek ani plameň. Prv však, než by ju bol v stave previesť, zahrmelo vyššej moci veto. Krv nevinných obetí vyliata volala o pomstvu a viditeľná ruka písala na stene jeho domu tieto slová: „Mene, tekel, ufarsin.“

Rozkaz generálov na zatknutie Ábrahámffyho a rodiny Kecerovskej bol vydaný, špióni na všetky strany vyslaní, ale bez výsledku. O Ábraháffym ani chýru, a tak podobne i o ženách nikto nevedel, a keď by i bol znal - nepovedal. Chýr o sosadení generála a jeho odvolaní ale letel ako na krídlach. Kto ho počul, nezameškal ho hneď i druhému sdeliť. A nebolo mnoho tých ktorí by sa neboli radovali nad tým.

Medzi smútiacich patril Lacko Szentiványi a — snáď — i Ujhelyička.

O Aničke a Milke Drábikových pripomenieme ešte toľko, že boly ratované Ábrahámffym, ktorého Szentiványi miesto toho, aby uväznil, pustil na slobodu. Celý plán úteku ukovaný bol v hostinci, v ktorom ich Jánošík bol špehoval. Keby vtedy sa nebol odtiaľ vzdialil, keď sa po ňom obzerali, bol by dostal slobodu. S Ábrahámffym však prepustený bol Ujhelyi. Szentiványi mu dal na vôľu: vzdialiť sa z vojska i z mesta. Ináč, keď budeš v meste chytený, obesia ťa čo ubehlíka.

Ujhelyi pristal na podmienke. Z mesta však odísť sa mu nevidelo, dokiaľ by sa skorej s Jánošíkom nebol shováral. No, a s výsledkom nebol spokojný, lebo mal v úmysle Jánošíka nahovoriť, aby tiež utiekol od vojska.

Szentiványi hovoriac generálovi o Ábrahámffym, hovoril i o úteku strážneho vojaka. Ten vojak mal byť Ujhelyi.

Moc osmanská bola v Uhorsku zlomená. S ňou padla i moc Tökölyho, ktorého menovali posmešne „slovenským kráľom“. Roku 1688 vypudený bol Turek z Vyšehradu i z Belehradu a cisárske vojská zaujali Nissu, Bodoň, Kosové a mnoho iných hradov na území bulharskom.

Radosť nad premožením tureckej moci kalená bola vnútornými nepokojmi náboženskými. Predtým stránka evanjelická potláčala katolíkov; teraz katolíci evanjelikov. Nastaly nové preháňky, nové súdy, žaloby, vyšetrovanie.

Ťarchy ľudu neboly umenšené, ale ešte zväčšované. Zemanstvo skoro bez výnimky nakladalo zle so svojimi poddanými. Vo vojne spálené, zborené zemanské kúrie, hrady, muselo poddanstvo znovu oprávať alebo stavať. Ľud bol k prácam nútený už či bol povinný alebo nie: koho dostihli panskí hajdúsi, toho nútili pracovať. Od roboty sa oslobodil ten, kto utiekol do hôr. Pred ňou ani staroba, ani nemoc nechránila.

Na panstvo strečnianske dosadli noví páni Ján, Jakub a Bedrich Lovonovskí, sliezski rytieri. Cisár Leopold daroval im panstvo za preukázané mu služby vo vojne malkolentskej. Panstvo prináležalo predtým Ladislavovi Vesselényimu. Poneváč sa ale dokázalo, že Vesselényi sa zúčastnil v povstaní Tökölyovskom, bolo mu panstvo roku 1676 odňaté. Roku 1678 ale zmocnili sa povstalci hradu, ktorý neskoršie zase prešiel do rúk cisárskych, ktorý potom roku 1698 bol na rozkaz cisára Leopolda srúcaný.

Lovonovskovci, noví páni, osadili sa v Tepličke v starozemanskom kaštieli rodiny Dersfich. No nezdal sa zodpovedať ich požiadavkom, i usniesli sa ho zväčšiť a vežou opatriť. Starý kaštiel Dersfich stojí až podnes uprostred nového.

Pre poddaných Lovonovských nastaly trudné časy. Skalie, brvna sa privážaly. Základy sa kopaly, vápno hasilo, malta robila, div že sa robotníci v práci nepotrhali. Beda každému, kto by si len na chvíľu bol chcel odpočinúť. Bola to smutná príručka pre úbohé poddanstvo so stránky nového panstva, ku ktorému patril i Jánošíkov otec. Panstvo nehľadelo na jeho starobu a jeho úradníci boli ešte ukrutnejší.

„Nech robí, keď chcel mať syna pánom,“ hovoril Lovonovský, keď mu raz zvestovali, že starý Jánošík vystal z práce, lebo že mu žena ťažko onemocnela.

„Však aj ten jeho mladý pán je teraz doma,“ hovorí panský úradník Čečotka. „I ten by teraz mohol si mater zavarovať a starý by mohol preto robiť.“

„Nakladám vám, aby ste ich zajtra obidvoch vyhnali.“

„Na službu, vaša milosť; ale čo potom, keby sa nám mladý pán sprotivil?“ uškrnil sa poputeľne úradník.

„Dovediete ich násilne. Naučím ich poddanosti!“

Práca šla ako po šňúre. Stavba rástla ako z vody. Už bolo prízemie hotové. Ale nastávaly práce na lúkach a i žatva sa blížila. Strečnianske poddanstvo starostlive kaštieľa hotoví nebudú a že ich panstvo z práce nevypustí. Myslel si nejeden na to, avšak nehovorili o tom, lebo im i to hovorenie bolo zakázané.

„Rob a neklebeť,“ oboril sa na hovoriaceho úradník, keď sa prihovoril jeden k druhému.

Teraz ale bolo už popoludní. Úradník a s ním viacej ako polovica panských hajdúkov vybrala sa na zajtrá vyháňať na panské do roboty. Robotníkom bolo voľnejšie a tu i tu mohol sa sused susedovi prihovoriť.

„Ej, tomu Jánošíkovi nebude bárs,“ povie Matej Dykoš svojmu spolurobotníkovi Turjakovi.

„Nechcel by som ani jednomu z nich kože požičať,“ odvetí tento.

„A keby mali aspoň príčinu; však chudák narobí sa do vôle Božej, viacej už ani nevládze.“

„Hja, to ti pán neuzná, čo by si mu dušu na dlaň vypľul. S tým starým človekom však by predsa mali mať uznanie. Ten úradník je ale horší od čerta.“

„Menovite na Jánošíkovcov je zažratý. Dokiaľ im žila dcéra Katarína, nuž tá, kde len mohla, všade otca v robote zastávala. Pre ňu sa aj úradník čosi na nich zažral. A kedykoľvek prišla na roboty, toľko ju trápil, že sa v práci pretrhla. Potom onemocnela a umrela. Škoda jej veru v tej zemi hniť. Bolo to veľmi milé Božie stvorenie a robotná nadovšetko.“

„Však oni skántria ešte i toho mladého študenta. Ba som počul i to, že im chce i domec odňať.“

„To všetko z neho vystane. Vlani, keď už všetko bolo s poľa doma, len Jánošíkove kríže stály ešte vonku, lebo mu ich úradník nechcel odobrať. Z každého kríža sotva jeden snop sa mohol odobrať, čo by nebol býval porušený. Ten odobral na panské. Jánošík mal všetku úrodu zničenú, takže to ani tie bravce nechcely chutne žrať. Na Vianoce mal so súsedmi odovzdať vykŕmeného brava. Keď ho ale priviedol, úradník mu ho nechcel prijať, že je chudý. Tu ho však predsa prekabátili. Mal totiž ešte jedného, chudšieho od tamtoho. Na tretí deň vzali súsedia toho chudšieho brava a doviezli panstvu a toto ich pochválilo, že tak pekného doviezli.“

Turjak sa zasmial. Chcel niečo hovoriť, ale vidiac, že sa blíži k nim panský hajdúch, zamĺkol. Hajdúch viac od nich neodišiel, až sa zvečerilo a práca bola zastavená.

Z robotníkov jedni boli rozpustení domov, druhých zadržali hneď na zajtra do roboty. Medzi poslednejšími nachodí sa niekto, koho by sme tu sotva boli hľadali. Hajdúsi ho pred piatimi dňami chytili na ceste i s druhými a bez pýtania sa, kto je, čo je, prinútili k práci. Bol to Ujhelyi, ktorý prchajúc z Prešova, zablúdil až na Považie. Tomášovi Ujhélyimu, ktorého tu Uhorčíkom menovali, snáď pre jeho neveľkosť a že bol rodený Maďar, neľúbilo sa mu tu pri veľmi ťažkej práci. Vždy rozmýšľal, ako by sa šťastlivo odtiaľto mohol dostať preč, no nemohol. Už sa pokúsil i o útek, ale ho dolapili a od tých čias dávali na neho tým väčší pozor. Neprialo mu šťastie ani tejto noci, bárs si aj umienil, že buď čo buď musí ujsť. Nočná stráž nespustila ho s očú, ako čo by si bola umienila len práve na neho samého dávať pozor.

Ráno, sotva že sa počalo brieždiť, robotníci počali sa hrnúť so všetkých strán a sotva že sa trochu rozodnilo, už boli v práci. Medzi robotníkmi vidíme nielen starého, ale aj mladého Jánošíka.

Chudera nemocná Jánošíčka zostala v dome sama ako prst. Sama posielala muža i syna, keď videla surovosť úradníka, s akou si vyšiel na oboch. Slza perlila jej vyhaslé oko a vykradla sa i na tvár synovu. Nerád sa podrobil a sotva by bol poslúchol rozkazov úradníka, keby nie matkinho pokynutia. Jej vôľa bola mu svätou. Šiel teda, aby bol po ruke staručkému otcovi.

Avšak keď prišli na miesto, rozdelili ich. Syn musel tehlu nosiť a otec maltu miesiť.

„Chudák starček,“ ľutovali ho mnohí, vidiac ako sa pod ním nohy podľamujú a ruky trasú ani osika. Rád by si odpočinúť, ale netrúfa si.

„No, hýb sa, starý,“ šibnul ho hajdúch cez chrbát. Starec sobral poslednú silu, chopil sa práce: bol prislabý, nevládal; nevoľná slza zo slabého oka padla do špinavej malty a za ňou klesal i on. Zachytili ho. Vtom priskočil úradník Čečotka a so slovami: „Však já mu dám sily!“ začal starca korbáčovať.

„A čo ho chcete zabiť?“ ozval sa ktosi za chrbtom úradníka, zachytiac mu korbáč, nameraný na starého Jánošíka.

Odvážlivec ten bol Tomáš Uhorčík. Úradník sa zvrtol, vytrhol korbáč Uhorčíkovi z rúk a šibol ho ním do tváre tak nešťastlivo, že mu hneď oko vybehlo. Uhorčík skríkol a chcel sa vrhnúť na úradníka, ktorého však už druhí boli schytali, aby ho zavliekli do Váhu.

Hluk, krik na všetky strany. Jedni počali hajdúchov prať, druhí bránili úradníka, tretí ale zanechajúc prácu, počali preč utekať. Boli to zvlášte pochytaní a násilne ku práci nútení robotníci, medzi ktorých partii aj Uhorčík.

Hajdúsi ako by boli hlavu stratili, nevedeli zpočiatku, čo robiť. Ratovať úradníka, či seba brániť a či snáď pustiť sa za uprchlíkmi? Keď sa však zpamätali, bolo neskoro ísť za utekajúcimi.

Všetka práca bola zastavená. Čosi-kamsi dozvedelo sa i panstvo o vzbure svojich poddaných oproti úradníkovi. Musel byť držaný súd a buriči príkladne potrestaní. Ale kde ich vziať? Tí boli tam, i nikdy ani jeden z nich nevrátil sa ku stavaniu kaštieľa. Ktosi však musel vytrpieť. Celá vina bola svalená na Jánošíkovcov.

Otec i syn boli predvolaní pred panstvo, ktoré vynieslo výrok ešte prv, než ich videlo. Keď prišli pred Lovonovských, už boly prinesené i dereše.

„Ako buriči proti vrchnosti a darebáci v práci odsúdení ste na dereš,“ riekol Lovonovski; „liehajte!“

Lovonovski na to posadil sa na stoličku, zapálil fajku a púšťajúc veľké kotúče dymu z úst i nosa, rozkázal hajdúchovi, keď už otec i syn boli priviazaní k derešom:

„Ty, Londák, teraz bi; a ty, dvorský,“ obrátiac sa k Čečotkovi, „čítaj každému sto palíc.“

Staručký Jánošík svíjal sa ako červ. Darmo. Pánovo srdce zostalo ako skala, bez smilovania. Prosby, sľuby starcove zostaly márnymi. Syn neprosil, zaťal zuby a trpel bez muknutia.

Lovonovski ešte tým viacej popudený, káže:

„Bi lepšie! Veď ťa ja vyučím za kňaza!“

Úradník ešte nenačítal päťdesiat a starý Jánošík zostal bez seba.

„Polej ho vodou, nech príde k sebe,“ rozkazoval pán hajdúchovi.

Londák vylial naňho putňu vody. Starec sa spamätal; prosil, aby milostivé panstvo ráčilo odpustiť.

„U Boha milosť! Derte ho!“

Do sto palíc ešte mnoho chybovalo; starec poznovu utíchol. Z dereša tiekla krv; poliali ho znovu — ale už neprosí — nevládze.

Dvorský načítal „sto“. Otec sa nehnul a syn: ten horko-ťažko že sliezol s dereša.

Oboch doviezli domov. Stará Jánošíčka síce ešte žila, avšak vidiac manžela a syna, zodvihla sa ešte posledný raz, zalomila rukami a vykríkla: „Bože môj, smiluj sa nad…“

Nedopovedala. Hlava jej klesla — život zaujala smrť.

Manželov pochovali do jedného hrobu.

Ďurko zostal samotný na svete.

Bolo po pohrebe Jánošíkovcov. Mladý Jánošík zostal sám v opustenom domci. Ležal chorý, nevládajúc ani otca, ani matku k hrobu vyprevadiť. Málokto sa opovážil k nemu, lebo každý sa obával panského trestu. A keď i prišiel kto, bolo to vždy večer, aby ho nikto nepoznal.

Tak prešlo niekoľko dní.

Raz večerom vošla do dvorca mužská postava. Tvár jej bola šatkou poviazaná; snáď aby ju nepoznali, alebo z druhých príčin. Zastala na dvorci, obzerala sa a presvedčiac sa, že nikde jej nehrozí nebezpečenstvo, pošla k pitvorným dverám. Tieto boly odchýlené, lebo veď ich nemal vlastne ani kto zavrieť, keď majiteľ domu sotva že sa mohol na lôžku pohnúť.

Vojdúc do pitvora, zase načúval. Ale tu i v izbe bola hrobová tichosť, ako by sa tu ani živej duše nenachodilo.

„Pán Boh vám daj dobrý večer,“ povie muž, vojdúc do chyže; nedostal však žiadnej odpovedi.

„Ste doma, mladý pán?“

Miesto odpovedi bolo počuť hlboké vzdychnutie.

„Ako sa máte?“

„Zle,“ povie chorý.

„No, dá Boh, že bude aj lepšie,“ riekol neznámy.

„Daj to Bože! A ktože ste?“

„Neznáte ma?“

„No, však až bude svetlo a mňa uvidíte, snáď ma potom poznáte: sme starí známi. Pamätáte sa na Ujhelyiho?“

Jánošík nepovedal „áno“, ale ani „nie“, ako čo by mu návšteva Ujhelyiho ľahostajná bývala. Na to po chvíli povie zase Ujhelyi:

„Dozvedel som sa o vašom nešťastí, ktoré vás stretlo. Ak vám môžem teda v niečom prospešným byť, milerád vám poslúžim.“

Miesto odpovedi bolo počuť nové vzdychnutie.

Ujhelyi alebo ináčej Uhorčík, od tých čias neopustil domec Jánošíkov. Dvere predtým dňom nocou pootvárané, boly teraz pozatvárané. Uhorčík opatroval Jánošíka, až kým sa úplne nezotavil. Pod jeho opaterou zotavoval sa Jánošík navidomoči. Rany sa zavieraly a stratené sily tela nazpät prichodily. I oko Uhorčíkovo sa hojilo, ale zrak sa nenavracal.

„Čože sa stalo tvojmu oku?“ pýtal sa raz Jánošík Uhorčíka, keď mu už bolo lepšie.

„To kus panskej lásky. Prišiel som k tomu vtedy, keď aj vy v Tepličke. To viete, že som sa v Prešove nemohol udržať, nielen preto, že som bol ušiel od vojska, ale aj pre druhú históriu, ktorú vám chcem vyrozprávať a ktorá mi viacej hrozila nebezpečenstvom, ako samotný útek. História tá je nasledujúca: Bol som ženatý. So ženou živili sme sa, ako sme vedeli. Predávali sme ovocie, chlieb a iné potravné články v meste i vo vojsku, aké kedy prišlo. Ako sa stalo, ako nie, to neviem. Dosť na tom, bol som obžalovaný zo špionstva, že som donášal listy tým, čo búrili proti kráľovi. Následkom toho bol som uväznený. Potom ma odsúdil generál Karaffa na smrť. Mal som byť obesený, a to už druhý deň. Bolo nás však viacej spolu zavretých, medzi nimi aj jedna žena. Tu sa stalo, že tá žena zomrela práve tú noc, keď mňa mali ráno vyviesť. Keď ostatní zdriemli, ja som vyzliekol mŕtvolu, obliekol jej svoje šaty a povesil na dvere, sám som si ale obliekol jej šaty. Ráno sluhovia Karaffovi mňa vypustili miesto ženy a túto odniesli miesto mojej mŕtvoly. Šťastne som prchol a dostal sa do povstaleckého tábora. Ostatné je vám už známe. Z toho však ľahko pochopíte, že mi v Prešove hrozilo nebezpečenstvo, lebo keby sa bolo prezvedelo, že Ujhelyi žije, šibenica by ma nebola minula. Prchol som teda z Prešova, aby som sa zachránil. Šťastlivo som sa dostal až do Strečna. Tu však som bol polapený ešte i s druhými od hajdúchov Lovonovského. Prinútili nás, aby sme pri stavbe pracovali. Chceli sme sa niekoľkokrát na všelijaký spôsob ratovať a ujsť, ale vždycky nám to bolo prekazené. Až konečne prišiel ten nešťastný deň, v ktorom začal panský úradník vášho otca biť. Ja som sa ho zastal, úradník mňa ale šibol korbáčom cez tvár, že mi hneď oko von vyskočilo. Myslel som, že sa bolesťou pominiem, ale predsa sa mi pošťastilo prchnúť.“

„Nuž, a čo sa stalo s tvojou ženou?“

„Čo? Vzal si ju Karaffa k sebe. Je až dosiaľ u neho, lenže teraz si chodieva ako nejaká grófka. Videl som ju niekoľkoráz. A keď ste stáli na stráži u generála, museli ste ju aj vy vidieť.“ A teraz ju začal opisovať.

„Veď to musí byť tá samá, čo mňa poslala, aby som dal pozor, kto všetko pôjde do Kecerov, a ktorá ma tak bohate obdarovala, že by som sa bol mohol za tie peniaze od vojska vykúpiť,“ riekol Jánošík; „aspoň tvoj popis veľmi na to poukazuje.“

„Ja za to nič nedám, že to bola ona. Generál ju všetkým zaopatril. Má všetkého dosť. Teraz už môže rozdávať, dokiaľ z lásky nevypadne. A potom povedie sa jej práve tak, ako mne teraz. Nie som ja prvý a nebude ani ona posledná. Koľko ja viem prípadov, kde panstvo cele nevinných ľudí na smrť usužovalo. Ale načo tie panské hriechy nadarmo pripomínať. Skúsili ste to sami i s vaším otcom. Bolo by však treba už proti tomu pomoci hľadať. Pôžičiek bolo už primnoho, treba by bolo i na splácanie pomýšľať. Tisíce volajú o pomstu za krivdy im porobené. Chybuje im len jedno, a to je dobrý vodca, ktorý by ich viedol proti tým panským ukrutníkom. Keby mladý Tököly bol si ináč počínal, nehanbiac sa za to, že ho „slovenským kráľom“ menovali, nemusel tak prejsť. Kým s chudobou držal a chudobu bránil, vždy sa mu dobre vodilo. Všetko sa hrnulo pod jeho zástavy. Veľkí páni priviedli ho do omáčky a od neho odpadli. Odpadla od neho i chudoba, ktorá najhoršie prešla, veď s ňou horšie zachodia ako so zverou. Zemanovi dovolené je ťa na smrť ubiť, zabiť ťa; a čo sa mu stane? Nič!“

„Vezme aj to svoj koniec,“ poznamenal Jánošík, „lebo, keď sa hrniec preplní, vrchom preteká.“

„Mladý pánko, hovorí sa, že nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. Vášho otca už nikto na tomto svete nevzkriesi.“

„Mlč! nepripomínaj mi otca, nerozrývaj rany, ktoré i tak nikdy nezacelejú. Lebo nech je Boh nado mnou, mohol by si to oželieť.“

„Mladý pánko, ja nie som príčina jeho smrti, tak by vám slušalo s tými hovoriť, ktorí ho zavraždili, nie so mnou. Veď aj Písmo hovorí: „oko za oko a zub za zub.““

„Ale aj to: ,nie sami seba mstite‘. Nepokúšaj.“

„Nepoviem viac ani slova. Jestli vaše svedomie na všetky tie krivdy bude mlčať, ja sa neozvem. Nakoľko to ale v mojej moci, chcem vám byť vždy na pomoci.“

Nato vyšiel von. Jánošík zostal sám v chyži. Hlava mu horela ohňom, krv jeho vrela v žilách až mu dych zatajovalo. Bol pobúrený, veľmi pobúrený, takže nevedel ani, čo robí. Trvalo to dlho, kým sa uspokojil.

Keď sa Jánošík prebudil zo svojho snenia, očakával Uhorčíka. Ale Uhorčík sa nevracal. Jánošík darmo čakal, lebo Uhorčík rozmrzený, že sa mu nepodarilo nahovoriť Jánošíka k pomste, opustil domec. O niekoľko dní vidíme ho v Prešove.

Nahliadnime i my tam, lebo veď sme sa s ním ešte nerozlúčili.

Prešovský súd bol rozpustený, Karaffa odvolaný. Chýr o tom prišel i do úkrytu, kde sa nachodily Kecerka s Aničkou i Milkou. Uradostnené nad tým opustily Abrahamovú, kde sa nachodily pod ochranou Ábrahámffyho.

„Ďakujem vám pán brat,“ hovorila mladá vdova, „ďakujem srdečne za vašu šľachetnosť, ktorou ste sa nás ujali a ktorú vám sotva kedy v živote budeme môcť odmeniť.“

„Prosím, prosím pani sestra! bol som šťastlivým, že ste ma svojimi milými osobami vyznačiť ráčily. Budem sa milo rozpomínať na vaše nezapomenuteľmé milosti. Odpustíte však, keď vám dôverne vyznám, že ľutujem, že ráčite tak náhliť len čím skorej opustiť môj príbytok, bárs i priskromný, však vám i naďalej ochotne k službám otvorený.“

„Môj drahý pán brat! nebezpečenstvo prestalo: načo by sme vám boly na ťarchu?“

„Ej, ej, pani sestra! mne na ťarchu?“ pri čom pohliadnuc na Milku zavrtel hlavou.

„No, no, pán brat, len nie zase tak citlivým byť. Však to viete, že všade dobre, ale doma najlepšie. Nemajte nám teda za zlé, keď sa tiež aj my domov ťaháme.“

„Ale mňa by to predsa viacej tešilo, keby ste sa ešte len u mňa pobavily. Jestliže však predsa len na svojom stojíte, vyprosím si od vás to, aby som vás mohol odprevadiť.“

„Ah, nie tak! My vás prosíme, aby ste ráčili byť tak láskavým a nás vyprevadili až do Prešova, a nielen vyprevadili, ale i u nás sa pobavili, aby sme i my vám aspoň niečím, ak budeme totiž môcť, poslúžiť mohly.“

„Tak je!“ prisviedčaly Anička i Milka, „i my prosíme za to, aby ste nás vyprevadili.“

Ábrahámffy sa uklonil. Prípravy k odcestovaniu boly hotové. A netrvalo to dlho, čo vozík i s pocestnými bol von nielen z dvorca Ábrahámfyho, ale i z Abrahamovej.

Sotva však že Kecerová so svojimi spoločnicami prišla do Prešova, už to bolo oznámené generálovi. Perickhof bol prvý, ktorý mu túto novinu doniesol. No generálovi, tak sa zdalo, že nie mnoho na tom záležalo, tým viacej snáď Perickhofovi, ktorý úlisne hovoril:

„Mal by som tú poníženú prosbu k vašej osvietenosti, keby ste ráčili k rozlučným večierkom vdovu Kecerovú i s jej spoločnicami povolať.“

„Môže sa stať,“ riekol Karaffa, premerajúc zrakom Perickhofa, „ráčite byť veľmi zaujatý tými dámami.“

„Káže mi to môj úrad,“ uklonil sa Perickhof pred generálom, „aby som sa vynasnažoval poblúdilé ovce priviesť na pravú cestu.“

„Pekne od vás, že ste tak verný svojmu povolaniu,“ riekol generál bez úštipku. „Stane sa vám po vôli; hneď zavolám pobočníka.“

Perickhof sa uklonil a vyšiel z chyže, do ktorej vošiel Lacko Szentiványi.

„Pane dôstojník,“ rečie generál, „práve som sa dozvedel, že vdova Kecerová i so svojimi spoločnicami sama od seba prišla do Prešova. Vyhľadáte ju a pozvete na večierok i so spoločnicami.“

Pobočník sa uklonil a odišiel. Prv ale, než navštívil pani Kecerovú, zastavil sa v dome Ujhelyičkinom, s ktorou sa už predtým bol udobril a s ktorou nové plány robil.

„Vieš čo nového?“ hovorí Lacko vstúpiac dnu.

„Snáď si zase nenašiel židáka doma.“

„To nie, ale inšie je.“

„Mal si málo peňazí?“

„Nie.“

„Nuž a doniesol si?“

„Doniesol.“ A tu vyňal malú fľaštičku z vrecka, naplnenú žltkavým mokom, ktorú podal Ujhelyičke. Flaštička zmizla za ňadrami Ujhelyičky. Služba Lackova odmenená bola pekným pohľadom a ešte milším úsmevom; tento však nezdal sa byť s tým uspokojený, lebo ani čo by si toho nebol povšimol, opakoval:

„Doniesol, doniesol, ale aj niečo inšie. Kecerová i s Drábikovými je v Prešove. Avšak i to je ešte málo. Perickhof bol u generála a ten mňa vyslal, aby som ju i so spoločnicami povolal na večierok.“

„Beda nám!“ zavolala Ujhelyička.

„Ešte nie je nič stratené,“ tešil ju Lacko, „ak len dokáže nápoj svoj účinok, lebo, keď sa ti generál nakloní, budeš s ním robiť čo budeš chcieť. Ratovaní sme obidvaja. Jestli by ale nápoj neúčinkoval, mohlo by nám všetko na ruby isť. Ja teraz idem volať Kecerovú na večierok; ty však dobre urobíš, keď sa postaráš o to, aby neprišly. Rozumela si ma?“

„Mám ísť k nim a prehovoriť ich, aby nechodily na večierok, alebo ich niekým druhým vystríhať?“

„Urob, čo uznáš za prospešnejšie. Som však presvedčený, že pre nás, a snáď aj pre ne samé bude prospešnejšie, keď neprídu.“

Lacko odišiel, Ujhelyička zostala sama. Chvíľu rozmýšľala, na to siahla za ňadrá, vyňala malú fľaštičku, dívala sa na ňu a zas ju ukryla na predošlé miesto. Potom sa postavila pred zrkadlo, urovnala si vlasy, odev pristrojila a vidiac, že má všetko v poriadku, opustila i ona chyžu.

Hostia generálovi schodili sa k večierkom na rozlúčku. Perickhof bol medzi prvšími. Chyže sa naplňovaly, oči generálove a Perickhofove pozeraly ku vchodu dvorany. Však koľkokrát ta pozrely, vždy neuspokojene sa odvracaly preč.

Karaffa bol mrzutý, nevrlý. Mladá Kecerová i so spoločnicami neprišly. To ho popudilo. Miesto, ktoré maly ony zaujať, zostalo Ujhelyičke, ktorej prítomnosti si generál zpočiatku málo všímal. A predsa bola tak ustrojená, že málo bolo prítomných, aby si jej neboli povšimli. Ale nejednému z nich bolo nápadné, že si jej generál nevšíma. Čím väčšmi však sa choval tento k nej chladnejšie, tým viac bola ona k nemu vľúdnejšia.

Generál chcejúc svoju nevrlosť udusiť pitím, pil viacej, ako mal v obyčaji. Ujhelyičke to bolo vhod, ba, ako by ho bola k tomu sama vyzvala. Ešte sa nikdy toľko nemýlila, ako práve dnes. Skoro vždycky sa chopila generálovho pohára miesto svojho. Ale toho si málokto povšimol. Však ona si toho ani neželala, lebo za každým zablysla sa malá fľaštička v ruke Betuškinej nad pohárom Karaffovým, z ktorej do toho splynulo niekoľko kvapiek.

Karaffa pil víno a v ňom i pomiešaný ľúbostný nápoj, ktorý mu Betuška s času na čas prilievala, aby sa jej neodcudzil.

„Ó, div divúci! ó, božský nápoj“ vzdychla si Betuška, keď sa k nej generál prihovoril a ju pochválil, hovoriac: „Aká si dnes roztomilá!“

„Či naozaj, pán generál? A predsa som z milosti vypadla.“

Generál miesto odpovedi schytil pohár a zavolal: „Pánovia, hore poháre!“

Všetci pochytili svoje poháre a vyprázdnili i s generálom na dno.

Karaffa pozrel divoko dvoranou a kázal znovu naplniť poháre. A zase hovoril s Ujhelyičkou, ktorá len tak žiarila radosťou. No netrvala jej radosť dlho.

„Hore poháre! Na šťastné rozlúčenie, pánovia!“

Poháre cvendžaly, hostia pili na šťastlivé lúčenie; Karaffa zasmial sa tak divoko, že Ujhelyičku prešiel mráz. A zase len káže poháre naplniť, naplnené vyprázdniť a zase vypukne v divoký smiech: „Hahaha! Prešov! Hahaha!“

Všetko počalo žasnúť. Ujhelyička plakala.

„Hahaha! Prešov! Hahaha!“ chechtal sa generál ustavične. „Prešov!“ „Prešov!“

Zbláznil sa. Prítomných obišiel strach a hrôza.

Ukrutník, ktorý sa na stá nevinne vykrvácaných obetí ľahostajne díval, — plaču, prosieb, nariekania nešťastných rodín si nepovšimol, hovorievajúc: „Keby som vedel, že len jednu žilku mám v svojom tele, ktorá by bola Uhrom prajná, i tú by som dal vyrezať, aby som ju mohol spáliť,“ ten nemohol to ľahostajne preniesť, že bol súd prešovský zrušený a on z Prešova odvolaný.

Krv nevinných obetí volala o pomstu. Pomsta božia prišla na ukrutníka, ktorý vždy volajúc: „Prešov! Prešov!“ čo pomätenec svoj život ukončil. — —

Ujhelyička i so Szentiványim nedosiahli toho, čoho sa vynasnažili dosiahnuť. Ľúbostný nápoj účinkoval, ale nie tak, ako by si toho boli oba želali. A keď Betuška myslela, že je u cieľa, vzdialila sa od neho navždy.

Pustý stál domec Ujhelyiho. Obyvatelia jeho dávno už z neho vytiahli. Noví sa neubytovali v ňom. Obloky jeho sú zastavené, dvere pouzavierané, povetrie dnu zdusené. Dnes však nezdá sa byť tak pustý. Pred chvíľou vošiel dnu muž. Rozžal svetlo a obzeral domec vo vnútri. Na to sadol k malému stolíku, oprel sa lakťami naň a rukami zastrel tvár, ako čo by bol nad niečím rozmýšľal.

No, netrvalo dlho, čo sa dvere chyžky potichúčky roztvorily a na prahu sa objavila štíhla ženská postava. Nejde ani dnu, ani von, ani čo by ju tam bol prikoval, len hľadí hneď po chyži, hneď zas na mužskú postavu. Tu počne sa triasť a zkríkne; strach ju zaujal. Rada by utiecť, no, nemôže, lebo už ju drží silné rameno muža a tiahne bližšie k svetlu.

„Počkaj, neutečieš, vtáčku!“

„Bože môj! smiluj sa nado mnou, hriešnou!“ vykríkne žena, križujúc sa.

„Haha!“ rozrehotal sa mužský. „Ty si to, Betuška? Snáď si prišla na špehy? Haha! Čože sa tak trasieš, ani čo by si mala zlé svedomie?“

„Tomášu!“

„Čo by si rada?“

„Ty si to… je to možná vec?“…

„Ako vidíš. Tuším by tebe to meno lepšie pristalo, lebo vlastným očiam neveríš?“

„Čo tu hľadáš?“

„Ba, ty čo tu chceš? Také peniaze nezvykly chodievať do takých biednych chatrčí, ako je táto.“

„Ani takí ľudia, ako ty; veď mŕtvi ešte nevstávajú z hrobov.“

„Hahaha! mŕtvi?!… Chceli ste ma so sveta sprevadiť, no, nepodarilo sa vám to. Si v mojej moci, hovor teda pravdu, čo si tu chcela, lebo ináč ťa k tomu prinútim.“ I zdvihol zaťatú päsť oproti nevernej žene.

„Vidieť miesto, kde sme kedysi spolu bývali,“ hovorila plačúca Betuša, lebo ona to bola.

Päsť mužova klesla, ale z oka vyšľahol mu oheň žiarlivosti a on opovržlivým zrakom premerajúc Betušu, rečie:

„Vidieť miesto, kde sme spokojne žili. No, a ja som prišiel, aby som sa pomstil. Pomstil tvoju nevernosť a tvojich svodcov nespravodlivosť…“

„Tí sú už pomstení,“ vskočí mu do reči Betuša, „Karaffa sa zbláznil.“

„A ty si dobrovoľne, alebo slepo nadbehla mojej pomste?“

„Som v tvojej moci; rob čo chceš so mnou,“ plačúc hovorila Betuša; „však pomsta božia zastihla i mňa. Alebo nazdávaš sa snáď, že tieto hodváby mňa urobily šťastnou? Never tomu, Tomáško môj! Never, lebo dopustila som sa ťažkých hriechov. Ľahkomyseľne som jednala, dajúc sa oslepiť priazňou a zlatom generála. Dokiaľ potreboval hriešne svedectvá moje proti nevinným, líškal sa mi a uisťoval o svojej priazni. Keď ma nepotreboval, bola som odmrštená ako zhnilé jablko. Panská láska na zajačom chvoste. Zúfala som si. Chcela som ujsť a len strach pred smrťou ma zadržal. Ale keby som bola vedela, že ty žiješ, že ťa nájdem, i to by som bola urobila. Bola by som ťa prosila za odpustenie. Viem, že by si ma bol bránil proti ukrutníkovi. Boli by sme ušli niekam, kde nás ľudia nepoznajú a žili zase v pokoji. Nikoho som nemala na svete. Celý svet ma nenávidel, nenávidieť musel a musí až do mojej biednej smrti, lebo som mnoho zlého zapríčinila. Súď teda sám, či môžem byť šťastná? Sem som prišla, aby som sa vyplakala. Ty si prišiel, aby si sa pomstil na nevernej žene. Sišli sme sa oba nenazdajky. Ty si neočakával, že mňa a ja že teba stretnem, lebo som ťa za mŕtveho považovala. Máš príčinu pomstiť sa na mne. Vyznala som ti všetko; uľavilo sa mi, bárs ešte vždy hrozná ťarcha spočíva na mojej duši, lebo kliatba nevinných, nešťastných obetí dolieha na mňa. Rob so mnou, ako chceš; nešťastlivejšou, ako som, ani tvoja najväčšia pomsta mňa nemôže urobiť.“

Uhorčík bol odzbrojený. Betuša mu padla okolo krku. On zabudol na pomstu. Pomsta jeho zmizla, srdce obmäklo. Nad nenávisťou zvíťazila dávnejšia náklonnosť k Betuši. Medzi manželmi uzavrený bol mier. Po uzavrenom priateľstve nasledovaly porady medzi manželmi.

„Nemyslela som si, Tomáško môj, že tvoja pomsta tak vypadne,“ rečie Betuša; „treba nám však rozmýšľať, čo teraz započneme?“

„Čo započneme? Nuž, opustíme Prešov.“

„I ja som toho náhľadu, lebo tu nemáme viacej čo hľadať, a ani bezpečnosti niet tu pre nás, aspoň nie pre mňa. Tu mňa každý pozná a každý by mňa i prenasledoval.“

Manželia, ako sa boli usniesli, v krátkom čase opustili Prešov, aby sa usadili tam, kde ich nikto nepozná.

Minulo niekoľko týždňov od tých čias, čo Uhorčík opustil dom Jánošíkov. Jánošík sa zotavoval zo svojich rán. Práve sedel zadumaný za bielym lipovým stolom, keď vošiel do dvora panský úradník s hajdúchom Landákom a ešte niekoľko Ťarchovanmi.

„Ako hovorím,“ rečie úradník Čečotka, „jestli chcete, ešte dnes môže byť domec váš. Bývanie tu budete mať parádne!“

„Ale či pokojné?“ ohlási sa Ťarchovan.

„A kto by sa opovážil vás znepokojovať?“ hovorí hnevno Čečotka.

„Kde, akí, čo? Panstvo si urobí s domom, čo chce. Ak nekúpiš ty, kúpi druhý.“

„Keby nebolo záškodníkov, pán úradník, nuž by som sa vzal na to…“

„Ale kde, akí záškodníci?“ skočí mu do reči úradník.

„Kde? Nuž však ich vidia, že hen za stolom sedia,“ hovorí sedliak a ťahá sa nazpät ku dverám.

„Ten darebák hen?“ skríkne úradník a ukáže na Jánošíka, ktorý tu nepohnute sedel ako prikovaný, ale nerozumejúc, o čo sa tu vlastne jedná.

Tys’ darebák i s celou svojou rodinou!“ ozve sa tu odrazu ktosi vo dverách. Bol to Uhorčík, ktorý sa tu zjavil, ako čo by bol s duba spadol.

Napadnutý a urazený úradník sa vzpriamil, pozrel na opovážlivca a privolal svojím sprievodčím:

„Ulapte ho a na fľaku mu vyčítajte dvacaťpäť!“

„Ty mňa ulapiť — ale ty…?! Ty svížel akási! Zabudol si už na ten kúpeľ vo Váhu?“ I priskočil k nemu a dal mu frčku pod nos. Na to pristúpil ku stolu a potriasol plecom Jánošíkovým, ktorý ako vo vytržení hľadel na všetko, čo sa vôkol neho dialo, hovoriac mu:

„Ďurko! mladý pánko! pozriteže len na tú úradnícku vižlu: to je on, ten pes, pre ktorého vám otca na smrť ubili, a teraz prišiel, aby vás z domu vášho otca ako psa von vyhnal a domec tomu, ako sa jemu ľúbi, odpredal. Či si to naozaj dovolíš?“

Tvár Jánošíka zbledla. Bledosť a chvenie na celom tele považoval Čečotka ako bázeň, i dodal si smelosti, volajúc na Londáka a prítomných, aby ho lapili. Ale tí sa nehýbali.

„Vy psi neposlušní!“ reval Čečotka, „tak zastávate panstvo?! Beda vám všetkým, jestli týchto buričov panstvu neprivediete.“

Londák ešte s dvomi postúpil napred. Vtom zdvihol sa Jánošík zpoza stola a zahrmel mocným hlasom: „Ani krok ďalej!“

Lomdák zastal.

„Napred! Chopte sa buriča!“ volal Čečotka. A aby ich posmelil, čiahol rukou po Jánošíkovi, ktorý mu ju takou silou odrazil, že úradník skríkol od bolesti.

„Martine, bež do dediny pre pomoc!“ rozkazoval Čečotka sedliakovi.

Martin bol rád, že obišiel na suchu a preto ponáhľal sa von z domu. Idúc cestou, šomral si sám k sebe: „Nie, nechcem ho, keď mi ho aj darmo dajú. Veď by mňa ten čiernokňažník ešte so sveta zniesol. Čo by som mal potom z pekného bývania? To je raz nešťastný, prekliaty dom. Veď všetci, čo v ňom bývali, v krátkom čase a skoro všetci nešťastnou smrťou sišli so sveta. No nie, ja ho nechcem.“

Po odchode Martinovom prišlo niekoľko hajdúchov a niektorí zvedaví sedliaci do dvora Jánošíkovho. Dvorec i domec začal sa naplňovať, čo vidiac Čečotka, tešil sa, lebo už si bol istý víťazstva a preto posmeľoval prítomných k novému útoku oproti Jánošíkovi a Uhorčíkovi, ktorý mu stál po boku.

Dotieravosť ľudí a panského úradníka nanajvýš popudila Jánošíka, takže zovrela v ňom krv, i pochytil milého Čečotku za ramená zatočil ním v povetrí a jedným šmahom porazil dvoch lapať ho idúcich hajdúchov na zem. Druhých dvoch hodil o zem Uhorčík. Na to obidvaja pochytili hajdúcke korbáče a začali milých lapačov mastiť. Na samom vrchu bol Čečotka a tomu sa najviac dostalo.

Dívajúci sa smiali, povalení na zemi kliali, alebo stonali. Netrvalo to však dlho a domec s dvorcom zostal prázdny, ako by ho bol vymietol. Hajdúsi i sedliaci sa rozutekali, len úradník Čečotka zostal, lebo sa nevládal pohnúť. Zostali sami traja v domku. Slnko klonilo sa k večeru.

„Mladý pánko, je už čas, aby sme sa aj my odtiaľto pobrali, ak nechceme na dereš, alebo k ničomu horšiemu prísť. Beda by nám bolo, jestli by sme sa teraz do panských rúk dostali,“ hovorí Uhorčík.

„A čo by sa nám mohlo stať? alebo za čo?“

„Hahaha!“ rozosmial sa Uhorčík, „ešte sa pýtate, čo alebo začo; a prečo vám otca, alebo i vás dali palicovať? Čo urobia nám? Snáď nás upečú ako Doszu, alebo živé mäso z nás budú trhať. Páni sú štekliví na svoju kožku, a my sme, bysťubohu, keď aj nie vlastnú, ale tých konopov, kože myslím, dobre namastili. Pozrite toť na tohoto, ani len vliecť sa nemôže, lebo keby mohol, už by bol dávno utiekol. Poďme, vzdialme sa, kým ešte čas.“

Ale Jánošíkovi ťažko prišlo lúčiť sa s chyžkou otcovskou, čo hneď i uznával pravdivosť slov Uhorčíkových. Neprisviedčal, ale ani neodporoval. Smutným pohľadom meral chyžku. Každá, i tá najmalichernejšia vec budila v ňom rozpomienky.

Uhorčík nechal ho samotného a vyšiel von. Tam sa už sotmievalo. O chvíľu vrátil sa nazpät. Cez prah liezol štvornožky Čečotka, ktorému iste bolo clivo v chyži. Vracajúci sa Uhorčík ho kopol a zahrešil:

Ha, prekliaty hade! Šípiš už nebezpečenstvo a rád by si mu vyhnúť? No nie! Oj nie, neujdeš mu! Upečieš sa ako jašterica!“ I chopil plaziaceho sa Čečotku a čoporom poviazal mu ruky i nohy do kozla. Medzitým dvor počal sa osvetľovať.

„Mladý pánko,“ rečie Uhorčík, „alebo sa ratujme, aby sme mohli pomstiť panské bezprávie, alebo zahyňme prv, nežli by nás v putách odvliekli na Strečno. Stavänie horí, sám som ho podpálil, oheň sa šíri… niet viac času na rozmýšľanie… Neváhajte, poďme, aby nebolo neskoro!“ I začal ho ťahať ku dverám, kde Čečotka, počujúc a vyrozumejúc, čo sa vonku deje, v úzkostiach začal sa svíjať a volať o pomoc; naposledy ale vidiac, že pomoc neprichodí, a Jánošík s Uhorčíkom odchodia a jeho v horiacom domku nechajú, počal ich prosiť, aby sa nad ním zmilovali a ho ratovali.

„Pre teba niet milosti!“ riekol Uhorčík, „tu ťa za živa upečieme.“ I vyšiel von z domu a zavrel za sebou dvere.

Vyšľahlý plameň čochvíľa zbadali obyvatelia ťarchovskí. Nastal krik a volanie o pomoc. Ľudstvo sa sbehlo k horiacemu domku, z ktorého sa ozývalo hrozné revanie poviazaného úradníka. I odvážilo sa niekoľko smelcov do horiaceho stavänia a vyniesli z neho ešte dosť zavčasu poviazaného Čečotku. Inšieho nebolo nič viac k ratovaniu.

Sotvaže počalo svitať, prišlo niekoľko ozbrojených vojakov s panskými hajdúchmi, aby polapili Jánošíka. No, nebola ho tu viac. Čo našli, bola hŕba popoľa, vyčnievajúce opálené rumy dvorca a vôkol vysoko oškvrknuté lipy.

Dvorec i celý dom pána Ábrahámffyho už nie je tak pustý, ako inokedy. Pán Ábrahámffy už nechodí do Prešova, ako predtým, nemá tam už čo hľadať; veď za čím chodieval, to má už doma. Miluška Drábiková stala sa jeho manželkou. Hej, mali ste ju vidieť v tom zlatom čepčoku, ako jej krásne pristal. Sám Ábrahámffy nevedel sa na ňu dosť vynadívať. A čím viacej sa jej prizeral, tým zdala sa mu byť krajšou.

Dni utekaly ako hodiny a hodín ako čoby ani nebolo bývalo. Prachom pripadnutá visela puška Ábrahámffyho na stene — veď sa neobzrel už snáď vyše roka na ňu. A kopovi, tí už cele zleniveli. Návštevy cudzích, alebo starých priateľov sú veľmi zriedkavé v dome pána Ábrahámffyho. Mladí manželia nikam nejdú a najmilším snáď hosťom bol im pán Rafajovský, ktorému i oni urobili návštevu. Ale i ten od ktoréhosi času vystal.

Od nedávna však častým hosťom u Ábrahámffyho bol mladý dôstojník, pán Laco Szentiványi. Sestra panej Ábrahámffyčky, Anička, ktorá sa tu zdržiavala, bola vždy zlej vôle, keď ho len vo dvore videla. Čím ale bola Anička chladnejšia oproti Lackovi, tým — zdalo sa — že častejšie Lacko chodí.

„Miluška moja,“ riekla raz sestre, „jestli ten človek neprestane k vám chodiť, ja musím preč od vás.“

„Hahaha!“ rozosmiala sa sestra, „Anička, tuším si sa zaľúbila?“

„Bože môj, odpusť mi hriechy!“ rozplakala sa Anička, „ja neviem, prečo toho človeka nenávidím.“ Anička bola by i ďalej hovorila, vtom ale vstúpil pán Ábrahámffy do chyže, v ktorej sedely obe sestry. Anička obrátila sa k obloku, aby, nepozorovaná od švagra, mohla sotrieť slzy, ktoré jej tvár porosily.

„Čos’ mi dnes taká akási umúdrená?“ laskal si žienku svoju, hladkajúc ju po tvári a pozerajúc pri tom na ňu, ani čo by jej z očí a tvári chcel vyčítať príčinu jej zadumania, „ako by si sa bála pozrieť mi do očí; veď si sa mi ani neusmiala. Nad čím rozmýšľaš, Miluška moja?“ „Ako by si ochorieť mala.“ „Radšej ti poviem: rozmýšľala som, čo majú znamenať tie časté návštevy pána Szentiványiho u nás?“

„Snáď budeme mať svadbu,“ pousmial sa Ábrahámffy.

„Myslíš snáď Aničku!“

„Nuž a kohože? Veď nie len teba? Mne by sa ešte nechcelo zomrieť.“

„Anička ho nemôže vystáť.“

„Nikto ju nebude nútiť, lebo ľúbosť sa vynútiť nedá.“

„Ale on cele opačne smýšľa, lebo čím je Anica k nemu chladnejšou, tým častejšie chodí, akoby silou-mocou chcel jej lásku vynútiť. Keby mal trochu citu, neprenasledoval by ju toľko, až nám chce z domu zutekať.“

„No, myslím, že to tak ďaleko nepríde. Možno, že v dosť krátkom čase bude celá posádka odvolaná, čo jestli sa stane, prestanú aj návštevy.“

Ďalší rozhovor manželov pretrhnutý bol vstúpením Anice do chyže. Sotva že sa tu chvíľu bavila, bolo počuť kroky na preddomí a kto vstúpil dnu, bol Laco Szentiványi.

„Prišiel som sa s vami rozlúčiť,“ riekol Lacko a pozrel na Aničku, „ten vojenský život mňa začína unovať. Človek je tým najväčším otrokom, nesmie robiť ako by sám chcel, ale vždy aby len poslúchal.“

„Ach, ach, teda rozlúčiť?“ hovorí domáca pani, krútiac pri tom svojou peknou hlávkou, „teda predsa sa tej vojne nevyhneme?“

„Veru sotva,“ rečie Lacko, „ach, a mne sa tak nechce odtiaľto! Neviem, čo by som za to dal, keby som nemusel, ale mus je veľký pán a pomoci niet a ja hneď zajtrajším dňom som prinútený odísť do Gemera. Sotva, že mi chvíľočka času zostala, aby som vám mohol „S Bohom“ povedať. Odbehol som teda na okamih, lebo k odchodu nemám ešte nič prihotovené.“

Ábrahámffy, aby usnadnil odchod a lúčenie Lackovi, riekol: „Veď aj naša Anička sa strojí preč, zostaneme teda cele opustení.“

„A kamže sa strojí, slečna?“

„Ja pôjdem zase niekde do Trenčianska,“ odpovedala Anička, nie súc povďačná poznámke švagrovej.

„No, to sa snáď ešte aj sídeme?“

„Nič nemožného, jestli vás preložia do Trenčína,“ poznamenala domáca pani.

„No, to by som už nedbal, možno, že sa aj to stane. Teda do videnia, slečna.“

„Nuž a či naozaj už idete?“ pýtala sa domáca pani ako by prekvapená.

„Musím, milosťpani.“

„No, to ste sa veru u nás málo zabavili.“

Lacko sa rozlúčil so všetkými a odišiel. Anička si zhlboka oddýchla.