ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1697 dňa 11. septembra. Slniečko klonilo sa k západu, ako by chcelo označovať zapadnutie tureckej moci a slávy nad zúboženým Uhorskom. Silné turecké vojská preplavovaly sa pri Zente cez mutnú Tisu. Tu ich odrazu napadol hrdinský vojvoda Eugen. Bitka bola krutá, porážka sultána Mustafu ohromná. Desať tisíc musulmanského vojska utopilo sa vo vlnách Tisy a dvadsaťtisíc padlo ich na bojišti. Medzi padlými bol i hlavný veliteľ tureckého vojska, 13 beglerbegov, 20 podbegov a mnoho vysokých dôstojníkov.

Z kresťanského vojska zahynulo len 600 bojovníkov a poldruhatisíc bolo ranených. Korisť, ktorá padla kresťanom do rúk, bola veľká.

Sultán stratil tu všetko strieborné náradie, strelivo, 9 tisíc vozov, 60 tisíc ťáv, 15 tisíc volov, 7 tisíc koní, o ktoré bol uhorské obyvateľstvo oraboval; tu zanechal i celú vojenskú pokladnicu s tromi milionami zlatých. A predsa i vzdor tomuto velikánskemu víťazstvu bol postavený Eugen pred súd, že sa pustil do boja bez uzrozumenia s vojenskou radou. Boli by ho snáď i odsúdili, ale cisár Leopold prepustil ho čo nevinného.

Porážkou touto bola zlomená osmanská moc v Uhorsku a uzavrený bol karlovický mier roku 1698. Ale anjel pokoja ešte nezavítal do našej vlasti. Vláda dane neumenšovala, ale ešte zvyšovala, a to bez privolenia snemu, čo spôsobilo v celej krajine veľkú rozhorčenosť a nespokojnosť. Cudzie nájomné vojsko, nie súc riadne platené, sdieralo úbohý ľud a zapríčinilo mnoho škody. Proti tomu ozvali sa biskupi na čele s arcibiskupom ostrihomským. Nespokojné zemanstvo začalo sa znova schodiť a radilo sa, ako zariadiť nové povstanie. Všetko bolo tajne pripravené, len hlavný vodca chyboval. I vyvolili si za takého Fraňa Rákoczyho, ktorý sa zdržoval vo Viedni.

Medzitým, prv ešte, nežli sa bol o tom Rákoczy dozvedel, upadol do podozrenia a bol väznený vo Viedenskom Novom Meste, odkiaľ pred tridsať rokmi viedli jeho starého otca na popravište. Odtiaľ však pomocou svojej manželky uprchol do Poľska. Súd posúdil ho ku strate majetku a na smrť.

Výrok tento pohol Rákoczyho, že sa postavil na čelo nespokojencov a vtrhol do Uhorska.

I netrvalo to dlho a zástavy Malkotentov povievaly od mutnej Tisy až po strieborný Váh. Stá tisíce hrnuly sa pod ne takže v dosť krátkom čase zaujaté bolo kuruckého vojska pod vodcovstvom Károlyho, priblížil sa až k samým viedenským mostom.

Dňa 28. mája 1704 bola pri Jablonici šarvátka medzi cisárskym a Rákoczyho vojskom, vedeným Kohárym. Cisárske vojsko bolo porazené. Koháry v zámockom zverinci dal postrieľať všetku zverinu, ba i skrotených dvoch leopardov, ktorých cisár pri poľovačkách upotrebúval. To dopočujúc Pálffy, hovoril: „Toto je predsa veľké grobianstvo.“

Toho samého roku bola bitka i na Ostrom vrchu na Vrbovciach. Zákopy a šiance cisárskeho vojska v ktorých sa ukrývalo, sú až podnes patrné.

Od týchto šiancov dolu k Vrbovciam kráčajú mlčky dve mužské postavy. Prišly už k samej osade, ale nezastavily sa v nej, kráčajú ďalej. Asi malú štvrťhodinku poniže Vrboviec nachodí sa mlyn. Neďaleko neho vedie cesta. Na ceste nachodí sa rozhádzané domáce náradie: stôl, postele, stoličky, periny, kolíska. Mladá žena kojila práve decko, ktoré plakalo a ktoré nijako nemohla upokojiť. Slzy tiekly i po jej lícach. Dvoje väčších dietok túlilo sa k mužovi, ktorý sedel neďaleko na kláte, držiac si hlavu oboma rukami, ani čo by ho krik decka bol obrážal. Muž bol manželom plačúcej ženy a otcom troch detí. Okrem týchto bolo tu vidno ešte dve staršie osoby muža a ženy. Snáď starí rodičia deťúreniec.

Práve priblížil sa k nim svalnatý silný muž v poľovníckom obleku.

„Čo tu robíte?“ pýtal sa poľovník.

„Vidíte sami, dobrý pánko, čo robíme: plačeme.“

Mladý muž ani len hlavy nepozdvihol.

„A čože plačete? Čo sa vám zlého prihodilo? Snáď by som vám mohol pomôcť?“

Vtom prišli i naši dvaja cestovatelia a zastavili sa pri ostatných, počúvajúc ich rozhovor.

„Dobrý pánko,“ hovorí starec, „nám sa zle povodilo. Panstvo nás dalo z mlyna vyhádzať. Hriešni ľudia, nevieme kam sa podieť.“

„A čí je to mlyn?“ pýta sa poľovník.

„Nuž, čí že by bol, náš vlastný. Náš starý otec Žurek ho postavil.“

„A kdeže by on bol vzal toľko peňazí, veď taký mlyn mnoho stojí.“

„Tak je, dobrý pánko,“ hovorí starec, „jestli chcete, aj to vám poviem. Môj starý otec vybral sa ešte s dvoma kamarátmi na Vstúpenie poklady hladať. A podarilo sa im. Zrazu ale, keď ťahali poklad na povrch, počujú gajdoša gajdovať, že sa len tak Chvojnica ozývala. Kamaráti starého otca sa naľakali a utiekli, on si ale umienil, že zostane pri poklade. Vtom prišiel gajdoš až k nemu samému a udrel ho medzi plecia, že mu tam hneď hrb navrel, ktorý nosil až do svojej smrti. Za ten poklad vystavil on potom tento mlyn. Kamaráti zažalovali ho u panstva, že našiel poklad. Panstvo ho dlho trápilo, aby mu poklad vydal. On ale panstvu povedal: „Pánovia! všetko vám vydám, ale musíte mi tento hrb s môjho chrbta sosňať.“ Pravda, že páni to nemohli urobiť a tak poklad zostal jeho. Zaň vystavil on tento mlyn. Poneváč ale pozemok, na ktorom mlyn stojí, prináležal panstvu, museli sme tomuto čosi každoročne dávať. Tohoto roku ale nás vojsko o všetko pripravilo. Sobralo nám kravy i bravov, ktoré sme pre panstvo chovali, i všetkú hydinu. Nedávno ale prišli pýtať kačice a husi pre panstvo a keď sme ich nemohli odovzdať, nuž nás dalo von vyhádzať. Teraz hriešni ľudia nevieme si rady.“

„No, nestrachujte sa,“ rečie poľovník, „panstvo bude rado, keď len budete chcieť nazpät vtiahnuť.“

„Ach, horkýže bude,“ rečie starec, „veď tam hneď druhého osadilo.“

„To nič nerobí,“ povie poľovník na to siahol do vrecka a vytiahol za hrsť dvadsiatnikov. „Tu máte, toto vám požičiam, keď budem potrebovať, prídem si pre to. Kúpte si hydinu i bravcov. A teraz idem povedať novému mlynárovi, aby vám urobil miesto.“

„A kto ste vy, dobrý pánko?“ volal starec za odchádzajúcim, „aby sme vedeli, čí sme dlžníci!“

„Však sa ja prihlásim, keď toho bude potreba. Dovtedy s Bohom!“ privolal poľovník, preskočil nízky plot a čosi kamsi zmizol vo vrbine, ktorá sa nachodila pri mlyne.

Mladý Žurek sa len teraz rozobral zo svojich myšlienok, keď otec strieborniaky sypal neveste do zástery.

„A kto ste vy?“ pýta sa mladý Žurek neznámych cestovateľov, ktorí sa pri nich zastavili.

„Vyhnanci z vlastného domu, ako i vy; bez domu, bez prístrešia, nešťastníci ako i vy. No, vy máte aspoň priateľa, ktorý sa vás ujíma, my nemáme nikoho na tomto svete,“ hovorí mladý vysoký muž.

„Ak máte len Boha, nebojte sa,“ tešil ich starec. „Kamže sa uberáte?“

„Svetom starček môj; kam nás oči povedú, to ani my sami nevieme,“ vzdychol si mladý muž.

„Ah, nie tak, synu môj,“ napráva starec hovoriaceho, „nie kam vás oči povedú, ale kam vás Pán Boh sprevadí.“

„Pravdu máte starček,“ prisviedčal mladý muž, „lež i to je pravda, že my nie vždycky chodíme po tých cestách, po ktorých nás Pán Boh chce viesť, ale zvolíme si cesty života, ktoré sa jemu protivia. Kto zná, či aj my nenachodíme sa na podobnej ceste, veď to znáte, starček, že nešťastníci ľahko poblúdia.“

„Ďakujem vám za vašu úprimnosť. Máte sami so sebou a so svojím nešťastím dosť do činenia. Boh vám pomáhaj a pomáhaj i nám. Už my len pôjdeme ďalej. Majte sa dobre!“

„Boh vás sprevoď a daj vám šťastia!“

Naši cestovatelia šli svojou cestou ďalej. Žurkovci zostali sami. Nepovedali sme ešte, ktorí sú tí neznámi, ale čiatelia iste badajú, že sú to naši známi z Ťarchovej: Jánošík a Uhorčík; i nemýlia sa, lebo oni to boli.

Na druhý deň, sotvaže slniečko vyšlo, vidíme našich pútnikov už čerstvo kráčať prietržským poľom. Neďaleko nich, lenže celkom druhým smerom, kráčaly dve ženy a jeden muž. Z neďalekého kra ozval sa odrazu hlas: „Stojte!“

„Jaj, Bože môj, to Maňák!“ zavzdychla si mladšia žena a nemluvniatko, ktoré niesla na rukách, pritisla bližšie k sebe.

Zastali i naši cestovatelia, lebo zpočiatku sa nazdávali, že to vlastne im platí. Skoro sa však presvedčili, o opaku, preto ale, bárs sa to netýkalo ich, predsa sa pristavili.

Z kra vystúpil muž, kráčajúc prosto k vyššie označeným trom osobám, hovoriac:

„Či viete, ako sa toto pole menuje?“

„Vieme, pán urodzený,“ riekla jedna z žien.

„A ako?“

„Maňačky,“ odpovedá žena.

„A či neviete teda, že si ja tadeto nedovolím chodiť? Sem tú halenu aj všetko, čo máte.“

„To sme nevedely, pán urozenký,“ prosila žena, „viechy sme nikde nevidely a chodník je ušliapaný; k tomu máme na pilno.“

„Mlč, babo! Mňa nič do toho! Sem, čo máte!“

„Prosíme pána urodzeného — my sme ľudia chudobní.“

„Čert ma po vašej chodobe! Sem všetko, čo máte!“ I začal brať žene plachetku.

„Pán urodzenký!“ padne žena na kolená, „ideme ku svätému krstu, zmilujte sa nad nami a neublížte nám.“

Ale Maňak zostal neúprostný. Nášmu Jánošíkovi vzkypela krv v tele, i zavrieskol, že sa ozvalo prietržské pole a bežal i s Uhorčíkom na pomoc napadnutým.

Maňak vypustil plachetku z rúk a obrátiac sa, meral svojich už pri ňom stojacich protivníkov.

„Choďte, dobrí ľudia,“ hovorí Jánošík, „choďte v mene Božom! Kto by sa opovážil vás znepokojovať, ten bude mať so mnou do činenia.“

Kmotrovia nedali si to dva razy povedať a znajúc Maňaka čo človeka ukrutného, ponáhľali sa čo najlepšie mohli, aby mu len s očí mohli uniknúť.

„Chlapčisko, miešaš sa do toho, po čom ťa vlastne nič nie je. Neradil by som ti, aby si mi ešte raz v cestu prišiel. Len krstu svätému, ku ktorému to decko tam nesú, máš čo ďakovať, že nelížeš zem za pohanenie uhorského zemana!“ Na to sa Maňak obrátil a kráčal ku Prietrži.

„Veru mi je to pekný zeman, ktorý ľudí pristavuje, keď idú s deckom ku krstu,“ volal Jánošík za odchádzajúcim Maňakom. Ten však ako čo by ho ani nebol počul, poberal sa ďalej.

Ďalej stúpali i naši cestovatelia smerom k Jablonici, obzerajúc sa kedy-tedy, či sa Maňak nevrátil, a neprenasleduje kmotrovcov.

„No, mladý pánko,“ povie Uhorčík, „či nemám pravdu, keď hovorím: čo pán, to nepriateľ chudobného človeka a jeden zeman ako druhý; všetci sú rovnakí, či bývajú pod Kriváňom, či pod Kráľovou Hoľou, alebo pod Bielou Horou, chudobnému človeku nepraje žiaden.“

„A ten poľovník včera na Vrbovciach, či sa nezaujal za tých úbožiakov tam?“

„Je otázka, či to bol zeman.“

„A kto by bol iný?“

„Kto? — Kto zná, či to nebol niektorý z hôrnych chlapcov, ktorých sa mnoho potuluje po horách; možná vec, že to bol sám Hrajnoha, postrach nitrianskych pánov. Ten už nejednému pánovi prešiel cez rozum a nejedného príkladne potrestal, keď svojich poddaných prenasledoval.“

„Takým Hrajnohom by som aj pristal byť: ukrivdených zastať, krivdu robiacich trestať; to nie je v mojich očiach lotrovský kúsok, o Hrajnohovi ale ide chýr, že je arcilotor.“

„Hovorí sa všeličo, ale nebýva vždycky pravda. To platí aj o Hrajnohovi. Jedni hovoria, že je to bič na pánov, druhí opäť chvália ho ako mstiteľa podanstva a chudoby, ktoré si nevie rady so svojimi krivditeľmi. Ja by som vždy radšej držal s Hrajnohom, ako so mstiteľom ubiedených, nežli s tými, čo ľud katujú, von z domu vyháňajú, rodičov o deti a deti o rodičov prinášajú. Hej, nevyrozprával som vám ešte ani, čo sa mi prihodilo s mojou ženou, keď som od vás z Ťarchovej odišiel. Sišli sme sa v Prešove. Pomerili sme sa a usniesli na tom, že odídeme z Prešova, kúpime si domec a budeme sa živiť, ako budeme môcť. I urobili sme tak: sotva že sme si ale vyhliadli príhodné miestečko, prišiel tam Lacko Szentiványi so svojimi vojakmi a ženu mi odviedol.“

„Načo sa dala?“ pretrhol hovoriaceho Jánošík, „tu nielen Szentiványi, ale i ona je vinná.“

„Veď je tak,“ prisvedčil Uhorčík, „beda však jednému i druhému, jestli sa kedy stretnem s nimi v živote!“

Medzitým prišli až do Jablonice. A tu očakávalo ich nové divadlo, ktoré na Jánošíka veľmi zle účinkovalo. Hajdúsi pred panským kaštieľom palicovali na dereši vystretého sedliaka.

„Nač vás to upomína, mladý pánko?“ poznamenal pichľavo Uhorčík.

„Mlč!“ odvrkol popudený Jánošík, „lebo ti odrazu päsťou hlavu rozrazím.“

„Nechajte si vy vašu päsť na tých, čo vás palicovali a vášho otca na smrť ubili,“ odsekol mu Uhorčík.

Jánošík zaškrípal zubami a zaťal päste. Uznal i on pravdu slov Uhorčíkových.

Mlčky vošli oba do hostinca, ležiaceho na ceste, vedúcej k Bielej Hore. Veľká chyža bola prázdna. V menšej bočnej sedel mocný územčistý chlap. Uhorčík s Jánošíkom utiahli sa do kúta chyže, kde by ich najmenej bolo možno pozorovať. Jánošík bol nadmieru rozhorčený. Rozhorčenosť jeho neušla pozornosti Uhorčíkovej, ktorý, mysliac si, že je dovtedy dobre železo kuvať, dokiaľ je horúce, riekol:

„Mladý pánko, dokiaľ sa nerozhodneme na tú alebo na tú stranu, nepohneme sa odtiaľto. Vstúpime alebo do vojska, alebo si vyhľadáme spojencov, ktorí budú po našej strane, alebo nám na pomoci.“

„Spojencov?“ usmial sa trpko Jánošík, „celý svet je proti tebe a ty chceš hľadať spojencov! Z každého kúta číha na teba neprajnosť ako dravá zver po koristi, kde tu len možno myslieť na spojencov?“

„Možnosť je tu, ale tu sa vyhľadáva odvaha a smelosť.“

„A sila k tomu ešte,“ doložil muž, ktorý sedel v bočnej chyžke, odtiaľ vyjdúc, dával pozor na rozhovor Uhorčíka s Jánoškom.

„A kto by smel pochybovať o mojej odvahe a smelosti?“ skríkol podráždene Jánošík, „mám odvahu potýkať sa s celým svetom.“

„Hovoriť sa to dá, mladý človeče,“ riekol cudzí muž, „ale keby ti prišlo skutkom dokázať, ja viem, že sa neodvážiš nie s celým svetom, ale ani s chýrečným Hrajnohom, nehovorím potýkať, ale ani stretnúť.“

„Hovoríte o mne, alebo o sebe si to myslíte,“ riekol posmešne Jánošík.

„Ako myslím, tak hovorím, nie o sebe, o tebe; neverím, že by si mal toľko smelosti a odvahy, aby si sa pustil samotný dnes cez Bielu Horu.“

„A snáď preto, že tam Hrajnoha zbíja? Nie jedného, ale keby ich tam i desať bolo, ešte by som sa ich nebál.“

„No, keď sa nebojíš, dokáž svoju smelosť skutkom. Dnes o polnoci za Čertovou brázdou mám čakať jedného mäsiara z Nádašu. Choď a povedz mu, že nemôžem dnes prísť. Na dôkaz toho ale, že si s ním hovoril, vypýtaj si od neho valašku. Jestli ti ju dá a ty ju donesieš sem dostaneš desať dukátov.“

„Vyčítajte ich najprv.“

„Ale si ty múdry! Najprv valašku dones, potom ich dostaneš.“

„Viete čo? Odčítajte vy vaše dukáty a dajte ich do opatery môjmu kamarátovi, alebo hostinskému: ak prinesiem valašku, vezmem si ich, keď ale nie, nuž, sú vaše.“

Neznámy odčítal dukáty, ktoré vzal Uhorčík do opatery. Jánošík sa chystal na cestu.

Nastala noc. Mesiačik v celej svojej nádhere vznášal sa ponad Bielu Horu. Hviezdičky sestričky sprevádzaly ho na jeho púti. Bola to pekná jesenná noc.

Z hostinca v Jablonci vyšla vysoká, švihká mužská postava. Istý, jadrný krok prezradzoval silu, mladosť i odhodlanosť. Silné mužské kroky pozobúdzaly v driemotách ponorených strážnych psov, štekot, započatý na jednom konci, rozšíril sa čo chvíľa po celej dedine.

Náš Jánošík — lebo on to bol — nepodbal na to a kráčal pevným krokom ku Bielej Hore. Postava mladého šuhaja len ako by sa mihla poľom, až konečne zmizla v húštine. Dnes tíšina hory nemilo pôsobí na nás nočným časom. Nemilý pocit zaujal i mladého šuhaja a rád bol, keď jeho silným krokom vyrušené vtáča vyletelo zo svojho nočného spánku, zašelestilo listami stromov a zapištiac, tesklive prerušilo nočnú tišinu. Preto čím ďalej, tým — ako by schválne — prudšie kráčal, ale i tým prudšie stúpala krv do jeho hlavy a rozpaľovala jeho mladý mozog.

„Aha, to je ten označený dub — som u cieľa,“ pomyslel si Jánošík, pohodil halienku na ľavé plece a s valaškou zašermoval, že len tak zahvižďalo povetrím.

S druhej strany ozvaly sa kroky, no, Jánošík bol priveľmi rozčúlený, než aby si ich bol povšimol. Už bol pod silným dubiskom; tu zastal, ako by si chcel oddýchnuť, ale neprišlo k tomu, lebo už zazrel mužskú územčistú postavu, kráčajúcu proti nemu. Jánošík pokročil napred, aby sa presvedčil, či je to otázny mäsiar, s ktorým sa mal stretnúť.

Postavy sa sblížily a zastaly jedna proti druhej.

„No, čo chceš, že sa mi do cesty staviaš?“ hovorí mäsiar mohutným hlasom.

„Ste vy mäsiar z Nádaša?“

„Som! Čo máš so mnou?“

„Ja nič, ale jeden hospodár z Jablonice, čo sa mal s vami na tomto mieste sísť, posiela mňa, aby som vám povedal, že nepríde. A na znak toho, že som s vami hovoril, máte mu poslať svoju valašku.“

„Hahaha!“ rozosmial sa mäsiar, „kto chce mať moju valašku, ten si ju musí vedieť vziať. Ja mojej valašky nikomu nedám.“

„Ba mi ju musíte dať…“

„Ba ti ju nedám! A ktože si ty, že sa opovažuješ mne do cesty stať?“

„Už som vám povedal, kto som; dajte valašku po dobrote.“

„Marš s cesty!“ osopí sa mäsiar, „lebo ti ňou hlavu rozštiepim!“

„Neštúrajte, lebo by ste mohli obanovať! Dajte mi valašku po dobrote, lebo ináč by som vám ju musel nasilu vziať.“

„Mlč, chlapčisko!“

„Teda mi ju nedáte?“

„Vezmi si ju, jestli máš guráš!“

„Keď nedáte po dobrotky, dáte po zlotky,“ riekol Jánošík, schytil mäsiara za prsia a počal ním triasť. Ale ani tento nebol lenivý. Nastal zúrivý boj, v ktorom hneď jeden, hneď druhý víťazil.

Konečne mäsiar začal podliehať, tu však odrazu sa vzchopil a vyšmykol sa z rúk Jánošíkových, dorážajúc naň valaškou. I beda by bolo Jánošíkovi, keby sa nebol zavčasu uhol; valaška mäsiarova bola by mu iste hlavu rozpoltila. Tu však zvrtne Jánošík svoju valašku, mihne ňou v povetrí, ruka mäsiarova klesla a valaška vypadla mu z ruky.

„Moja je!“ vyvolá slávnostne Jánošík a už drží mäsiarovu valašku v hrsti. „Nemohli ste mi ju podobrotky prepustiť?“

„Nech žije náš kapitán!“ ozve sa o všetkých strán a okolité stromy ako by boly oživly. Jánošík bol odrazu i so svojím protivníkom obkolesený ozbrojenými postavami, ktoré neprestajne vyvolávaly: „Nech žije náš kapitán!“

Jánošík preľaknutý nevedel, čo toto má znamenať. Konečne po chvíli preriekol:

„Či azda duchovia hôr spikli sa proti mne?“

„Chcú ťa mať za kapitána,“ hovorí jeden z okolostojacich. „Pristávaš na našej voľbe?“

„Ja vás a vy mňa nepoznáte,“ rečie Jánošík; ja neviem ani čo vlastne odo mňa chcete.“

„To sa všetko dozvieš,“ povie predošlý; „náš kapitán musí byť nepremožiteľný. Nad neho nesmie byť nikto ani uprostred nás. Kto ho premôže, ten vstúpi na jeho miesto a je naším kapitánom, alebo musí zomrieť. Ty si teraz porazil nášho kapitána, ktorému z nás ani jeden sa ešte nemohol vyrovnať. Musíš teda buď vstúpiť na jeho miesto a byť našou hlavou, alebo zomrieš. Voľ si teda: kapitánstvo alebo smrť.“

„Nemyslite, že sa bojím vašich hrozieb,“ hovorí Jánošík; „ale ani smrti sa neľakám. Mnoho horšieho ako smrť pretrpel som ja už na svete. Srdce moje nad údermi krváca ešte podnes. Smrť urobila by koniec všetkým mojim bôľom. Však nerád by som ešte zomrieť; veď som ešte nič nevykonal na svete. Byť však vaším kapitánom, musím vedieť, kam vás viesť? Vec teda treba uvážiť mne i vám, lebo to vám hneď poviem, že ku vraždám a lúpežiam na chudobnom, ubitom ľude s vami sa nikdy nespojím!“

„To ani my nechceme!“ ozvalo sa zo všetkých úst; „my nie sme zbojníci, ale mstitelia bezprávie trpiacich. Pomsta ukrutníkom!“

„Nie je to síce kresťanky skutok, mstiť sa,“ hovorí Jánošík, „nevinne trpiaceho však zastať proti krivditeľovi, to je povinnosť jedného každého!“

„Tak je! Nech žije náš kapitán!“ volali hôrni chlapci až na jedného: to bol premožený mäsiar a bývalý kapitán, ktorému nebolo po vôli, že ho Jánošík zo sedla vyhodil, avšak nič nepovedal. Hôrni chlapci uchopili svojho kapitána na plecia a zmizli s ním v hore, ktorá sa ozývala za nimi piesňou:

Mesiačik klonil sa k západu. Zvuky piesne doznely a nočná tichosť zase zaujala horu.

Vyšlo slniečko, zajasala sa v blesku Biela Hora. Lístočky stromov skláňajú sa jeden k druhému, ako by si šeptaly tajnosti svoje, ktoré sa nesmie dozvedieť šíry svet.

V skalnej úbočine pod záštitou velikánskeho duba sedí zadumaný nový kapitán Jánošík a niekoľko hôrnych chlapcov s ním. Horou ozýva sa spev drozda. Pozorne počúva ho Jánošík so svojimi kamarátmi.

Odrazu bolo počuť, že niekto prichodí. Pred kapitána doviedli dvoch ľudí: vysokého chudého muža a územčistú ženu, slnkom opálenú.

„Nebojte sa,“ posmeľovali ich s nimi prišlí hôrni chlapci; povedzte pravdu, nič sa vám nestane.“

„A čo by sme sa báli,“ rečie žena, ktorá bola smelšia, ako jej muž; „vziať nám nemáte čo, lebo to nám už páni pobrali a keby ste nám život vzali, nuž by ste s tým mnoho nezvíťazili.“

„A čo sa vám stala za krivda?“ pýta sa Jánošík.

„Mali sme chalupu, ale tú nám páni vzali a to pre súseda zemana. S týmto súsedom prišli sme do potyku pre hať. On vyrúbal nám bresty v našej hati. Žalovali sme sa, ale sme nič nedocielili. Panstvo dalo za právo zemanovi, ktorý mňa k tomu ešte i ubil.“

„A hovoríte pravdu?“

„Pravdu, ako je Boh nad nami,“ hovorí žena.

„Chlapci, ako stojí naša pokladnica?“ pýta sa kapitán, ale nikto mu neopovedal. „Tak sa mi vidí, že zle. Niečo ale musíme pre týchto úbožiakov urobiť. Poď sem Uhorčík! U teba mám dvanásť dukátov: daj ich týmto ľuďom. Však nám ich zaplatí ich súsed i s ostatnými pánmi, keď sa o veci bližšie presvedčíme.“

Uhorčík, ač nerád, predsa len vyčítal dukáty.

„To bude pekné hospodárstvo,“ pomyslel si Hrajnoha; „my nadstavujeme životy a on kde-komu rozdáva. Tak prídeme skoro na koniec.“

Desiatnici, tak menovali sa manželia, poďakujúc sa za udelenú im podporu, išli ďalej.

„Chlapci moji!“ riekol po krátkom rozmýšľaní Jánošík, „na svete sa robí zle. Zlosť a nespravodlivosť ľudská vyhnala nás z tichých chalúpok sem do týchto hôr. Páni, ktorí sú povolaní k tomu, aby karhali a trestali krivdy na slabých a nevinných spáchané, sami sú nespravodliví a robia krivdy chudobnému ľudu. I rozmýšľal som, čo máme robiť, aby sme to zlé, keď nie prekazili, aspoň umenšili. Započneme s tými najbližšími a najznámejšími. Nádašskí páni, aby svoje záhrady rozšírili, odňali domy svojim poddaným. Tie zrúcali bez toho, že by boli dali za ne nejakej náhrady. Tí zaslúžia trestu. Hovorte teda, čo má sa s nimi stať?“

Nastalo ticho. Chlapci pozerali na seba i na kapitána, ako čo by ho chceli vyzvať, aby on povedal a oni že na ňom pristanú. Ale on mlčal, až konečne po chvíli riekol:

„No, nehovoríte?“

„Povešať ukrutníkov,“ povie Hrajnoha, „ako aj oni nedávno dvoch z našich ľudí dali obesiť; alebo zapáliť im kaštieľ so všetkých strán, aby sa v ňom upiekli.“

„Chlapci moji,“ pokrútil Jánošík hlavou, „koho z nás chytia, ten musí byť aj na to prichystaný, že ho povesia. Tým sa ale ešte nikto nenapravil. Aj my, keď by sme ich povešali, tým ich ešte nenapravíme. Vraždami by sme len strach a hrôzu vzbudili a tým väčšie nepriateľstvo oproti sebe vyvolali a i tých, ktorí by ináčej s nami cítili, proti sebe popudili. Požiarom by sme tiež mnoho nedocielili, lebo kto by tým najviac bol obťažený, ako ich poddaní, ktorí by na stavaní robotovať museli.“

„Pravdu má kapitán!“ ozvali sa chlapci; „čo on za dobré uzná, na tom pristaneme.“

„Dobre teda,“ povie Jánošík, „a pekne od vás, že máte dôveru ku svojmu kapitánovi. Ale naša kasa, ako udávate, je prázdna. Treba nám ju teda naplniť, aby sme si mohli zaopatriť to, čo potrebujeme, aby sme sa mohli zamiešať medzi tak veľkých pánov. V halenách a opaskoch by nás nepúšťali do kaštieľov. Musíme sa teda pristrojiť do krajších šiat. K tomu však treba peňazí. Kde ich naberieme?“

Všetci mlčali. O chvíľu vystúpi z kola Mihalko a Kozelko, hovoriac:

„My by sme vedeli o peniazoch, ktoré sú nasdierané z mozoľov našich ľudí a ktoré von z krajiny vezú; to by sme nemali dopustiť.“

Všetko načúvalo. Kapitán, oprúc zrak svoj na Mihalku, vyzval ho, aby ďalej hovoril, čo vie. Mihalko teda hovoril ďalej:

„Keď sme s Kozelkom boli v Pezinku, počuli sme, že Zampach po tieto dni má ísť cez Turú a povezie do Viedne celý veliký voz porciových nasdieraných peňazí. Sú to mozoľné groše chudobného ľudu. Peniaze nám vyvážajú, vojsko nemecké neplatia a to potom lúpi ľud. Myslím, že by sme nemali veľký hriech, keby sme si ich prisvojili a kde treba, chudobným ľuďom prinavrátili. Tým skutkom by sme i Zampacha potrestali, ktorý s ľudmi veľmi ukrutne nakladá, lebo im i len posledný kus chleba od úst odtrhuje.“

„Tak je, Mihalko má pravdu, Zampach je ukrutný človek, treba by ho bolo prísne potrestať!“ prisviedčali ostatní.

„Zostaneme teda pri tom,“ rečie Jánošík. „Vypátrate čas, kedy Zampach kasu povezie, aby sme sa mohli pripraviť. Jedno by som ale chcel zvedieť. Niže Vrboviec z jedného mlyna dalo panstvo von vyhádzať mlynára s rodinou; chcel by som vedieť, či ho nazpät prijalo. Nemáte o tom známosť?“

„Toho som ja sám, nezpät do mlyna uviedol,“ rečie Hrajnoha.

„A ten poľovník…?“

„To som ja bol!“ skočí mu predošlý do reči.

„To sa mi ľúbi, to bol pekný skutok.“ chválil Jánošík Hrajnahu. „Takýmto ukrivdeným musíme i ďalej pomáhať. Teraz ale hľaďte svoju úlohu zdarne previesť.“

A tu každému jednému rozkázal, čo by mal robiť.

V okolí Bielej Hory dejú sa hrozné veci. Ubiedený ľud teší sa tým pohromám, ktoré stíhajú panské kaštiele a bohaté kúrie zemanov, ktorí nemilosrdne nakladali so svojimi poddanými. Na tisíce rozprávok rozšírilo sa o hôrnych chlapcoch, ktorí okolie znepokojovali, hneď tu, hneď zas inde niektorého bohatého pána pristavili a o všetko obrali. Ba ani v kaštieľoch, obohnaných vysokými múrami, páni neboli pred nimi istí. Neprešlo dňa, v ktorom by niektorého z bohatých neboli o peniaze ozbíjali. Avšak nejeden chudobný bedár si chválil, že mu pomohli z biedy.

Boly to podivné reči, ktoré si ľud rozprával o hôrnych chlapcoch a nadovšetko o ich kapitánovi. Z hovoriacich máloktorý ho videl, lebo ten, ktorý s ním hovoril, strážil svoje tajomstvo ako zrenicu oka a nebol by sa za svet prezradil; a predsa o ňom všetci tak hovorili, ako by ho boli od detstva vídali a s ním sa hrávali, hovoriac, že už ako chlapec bol silnejším, nežli sám Samson.

Druhí zase rozprávali o Hrajnohovi, ktorý kedysi slúžil u grófa Pálffyho, a ktorý teraz tiež sa nachodí medzi hôrnymi chlapcami, ba za čas bol ich kapitánom. Pálffy, keď mu rozprávali o sile Hrajnohovej, chcel si urobiť žart s pudmerickým farárom. I rozkázal Hrajnohovi, aby šiel do pudmerickej fary a doniesol farárovu truhlicu s peniazmi, ale tak, aby farárovi neublížil. Hrajnoha to aj vykonal. Gróf na to vystrojil hostinu, na ktorú i farára povolal. Pri hostine gróf vyzval farára, aby im vyrozprával, ako to bolo s tou krádežou u neho?

„Osvietený pane,“ hovorí farár, „to si nikdy ani len vidieť nežiadajte; ja to neprajem nikomu, lebo to bolo niečo hrozného.“

„A ja by som to predsa rád vidieť,“ povie gróf; na to mihol do bočnej izby, z ktorej vystúpil Hrajnoha, zavriesknul a zdupotal za farárom: „Sem tú plnú truhlicu s peniazmi!“ a skrúca mu valašku ponad hlavu. Farárovi vypadla lyžica z ruky a prítomní hostia, nevediac o žarte grófovom, poskákali od stolu, sháňajúc sa po zbroji.

„Teda tak to bolo?“ smial sa gróf.

„Áno, tak! osvietený pán gróf,“ vetí Hrajnoha.

„No choď a prines tú truhlicu,“ káže gróf Hrajnohovi; ten šiel, doniesol truhlicu a složil ju pred farárom.

Mnohí z prítomných hostí probovali ju zodvihnúť, ale nikto nevládal ňou ani len pohnúť.

Gróf potom rozkázal truhlicu nazpät zaniesť do fary, ale farár na žiaden spôsob nechcel ju prijať, hovoriac, že nikdy nechce mať žiadnych peňazí, radšej že bude chudobným. „Nebudem sa musieť aspoň báť, že mi ich niekto ukradne.“ Vrátené mu peniaze, keď si ich ani gróf nechcel podržať, rozdal medzi chudobných.

Takéto a podobné rozprávky kolovaly a hovorily sa o hôrnych chlapcoch a hovoria a spomínajú sa až po dnešný deň, ako mstili sa kedysi za krivdy ľudu robené. V takýchto rozpomienkach nezabudlo sa ani na prepadnutie Zampacha, ktorému odňali celý voz daňových peňazí, premôžuc vojakov, ktorí voz sprevádzali.

S ustrnutím hovorilo sa o tom. Chýr prišiel dosť skoro i do Nádašského kaštieľa. Ale nedôverovali jeho pravdivosti. Teraz ale pravda sa potvrdila.

Nádašskí páni dostali od Pálffyho z Prešporka list, v ktorom im píše:

„Vaše Veľkomožné Milosti!

Chýr o prepadnutí pána Zampacha, pobití vojakov a ozbíjaní cisárskej kasy zbojníkmi sa potvrdil. Nepochybujeme teda, že i chýr, ako by Vašim Milostiam so strany zbojníkov hrozilo nebezpečenstvo, kde Vašej Milosti prepadnúť a ozbíjať sa stroja, mohol by byť pravdivým. Z tej príčiny rozhodli sme sa k obrane Vašich Milostí, ako i k prenasledovaniu a pochytaniu lotrov poslať oddiel vojska a postaviť pod Vaše velenie.

Očakávame, že ako v záujme Vašich Urodzených Milostí, tak i v záujme obecného pokoja s celou horlivosťou proti zbojníkom vystúpiť ráčite, vynasnažiac sa lotrov živých alebo mŕtvych do rúk dostať.

Oddelenie vojska zajtrajším dňom naiste dorazí do kaštieľa Vašich Milostí.

Váš Pálffy.“

List priviedol v kaštieli všetko do pohybu, práve tak pánov, ako i služobníctvo. Starý pán Nádašský hneď tu, hneď tam vydáva rozkazy, otvára zbrojnicu a nechá von vynášať staré piky, halapartne, ťažké hrdzavé šable, samopaly a Boh vie, čo všetko za starú zbraň, ktorá tu od rokov odpočívala v pokoji a ktorej si nikto nepovšimol — až teraz odrazu zostala vo vážnosti.

Nik nepostával, všetko pracovalo ani o závod; jedni čistili zahrdzavelé samopaly, druhí brúsili staré vyštrbené šable, piky, sekery, kosy — slovom, každý bol niečím zaneprázdnený.

Starý pán Nádašský, hladkajúc si šedivé fúzy s pokojným výrazom tvári, pozeral na to všetko. Miláčik jeho, šesťnásťročná vnučka panna Hermína, ani čo by bola jeho pobočníkom, všade ho sprevádzala. Ona so starým pánom víta hostí, ktorých na dnes povolali, aby sa s nimi poradili o spoločnej výprave proti zbojníkom, oni dvaja uvádzajú ich do kaštieľa a s nimi sa zabávajú.

Takýmito prípravami minul sa celý deň, slniečko klonilo sa už k západu. Starý pán bol nepokojný, nespokojnosť svoju ale nechcel dať pred vnučkou najavo. Už boli niekoľkokrát na veži kaštieľa, pozerajúc v tú stranu ku Prešporku, ale vrátili sa neuspokojení, lebo očakávaný oddiel vojska neprichodil.

Kroky ich sú i teraz k veži namierené. Starému pánovi neťažilo sa ešte raz konať obtiažnu cestu na vežu, ani Hermíne, ktorá ho sprevádzala. Dlho, dlho pozerali na všetky strany, ale ani jeden z nich nemohol nič odokryť, čo by ich uspokojilo. Neuspokojení teda poberali sa zase dolu, lebo počalo sa už dobre stmievať a z okien kaštieľa prebleskovaly pozažíhané svetlá.

Hermína so starým otcom vrátili sa ku svojim hosťom.

Tichá nočná mrákota spúšťala sa na svojich ľahkých perutiach na zem a zahalila rúškou svojou okolie. Táto tichosť rušená bola pochodom stúpajúceho vojska. Pred panským kaštieľom odrazu zarachotil bubon a vojaci vošli do dvora.

„Tu sú,“ zavolal radostne starý pán Nádašský a vybehol ani nejaký mladý šuhaj z izby. Hermína ponáhľala sa za ním.

Na dvore uvítali s vojskom prišlého kapitána, ktorý vojensky ukloniac sa, riekol:

„Prichádzame k vašim milostiam; myslím, že náš príchod bol vopred oznámený…“

„Vítajte, vítajte nám!“ pretrhol hovoriaceho starý pán, „túžobne sme čakali vašu pomoc, ba už sme sa nazdávali, že ani neprídete.“

Kapitán chcel niečo, ako by na ospravedlnenie, predniesť, ale starý pán od radosti, že prišli, nechcel ani počuť výhovorku kapitánovu, hovoriac:

„No, nech sa ľúbi len hore, pán kapitán, tam sa poshovárame.“ Vtom Hermína zavesila sa mu na rameno. „Pravda je, aj ty si tu; takmer by som bol na teba zabudol,“ a obrátiac sa ku kapitánovi, riekol: „Moja vnučka Hermína, pán kapitán!“

Kapitán sa uklonil. Starý pán pokračoval ďalej:

„No, však to napravíme až vo dvorane, tu už aj tak dobre nevidíme, aspoň ja nie. O vašich vojakov bude postarané — nech sa ľúbi.“

„Ja vás povediem, pán kapitán,“ riekla Hermína a pobehla vpred, vypustiac rameno starého otca.

„A ja sa veľmi rád podrobím veleniu takého vodcu, akým je vaša milosť,“ uklonil sa kapitán.

Všetci traja vošli do kaštieľa, kde na nich už netrpezlive čakali.

„Aký to pekný chlap,“ šepkaly si nielen v dvorane shromaždené panie, ale ešte i muži chválili jeho peknú postavu. „Tá rovnošata mu výborne pristane, ani čo by nie šitá, ale uliata bola pre neho.“ Sám starý Nádašský s úľubou kochal sa vo svojom hosťovi.

Hostia posadali k pristrojenému už stolu. Kapitánovi dostalo sa miesta po boku panny Hermíny. Výraz jej tvári prezradzoval, že je spokojná so svojím súsedom. Kapitán bol tiež dobrého rozmaru, pannu Hermínu výborne zabával, takže nejeden z mladých pánov, vidiac, že i ona kapitána vyznačuje, závistným okom pozeral na tohoto.

Hostia pána Nádašského boli dobrej vôle. Žiadnej nútenosti pri nich. Jedlo, pilo, hovorilo, žartovalo sa na všetky strany, až milá vec. Na hôrnych chlapcov sa zabudlo, ako by ich ani nebolo bývalo. A keby hneď aj bol kto na nich pomyslel, čože by sa mal báť pred nimi v tak vzácnej spoločnosti, aká bola u pána Nádašského sídená. Veď tam boli páni zo Smoleníc, z Cerovej, Dobrej Vody, Červeného Kameňa a mnoho iných.

Zábava plynula plným prúdom. Poháre cvendžaly. Pripíjalo sa už mnoho, ale prípitkom nebolo ešte konca kraja. Temer všetci už hovorili, len kapitán nie.

„No, ale čujme už raz i pána kapitána!“ vyvolá pán z Cerovej.

„Áno, áno, počujme kapitána!“ volali všetci.

Ale kapitán, ako by nemal vôle hovoriť, pozeral sa po dvorane, hodiac okom ku dverám.

„Aha; chcel by nám ujsť, díva sa ku dverám,“ riekol posmešne mladý pán zo Smoleníc, ktorý nerád videl, že kapitán sedel po boku panny Hermíny.

„Hoj, neujde! Čujme kapitána!“ volala so smiechom vínom rozohriata mladá chasa.

Kapitán vstal hore, pohodil hrdo hlavou a pozrúc na pána zo Smoleníc, riekol:

„Slávne panstvá, vysoké stavy! Žijeme smutné časy. Milióny sĺz, vyronených z očí krivdu nevinne trpiacich, padajú k zemi a odtiaľ volajú k nebesám o pomoc a odplatu na tých, ktorí ich zapríčinili a zapríčiňujú. Mnohí z nešťastníkov utekajú do hôr…“

„Hohó, pán kapitán!“ pretrhol ho v reči pán z Cerovej, „neprišli sme ešte tak ďaleko, že by sme do hôr utekali!“

„Nemyslel som ja vašu milosť, pána z Cerovej,“ pokračoval kapitán, „nepravdu by som ale snáď nepovedal, keby som bol riekol, že pre nemilosrdné zachádzanie s poddanými snáď i z jeho panstva utiekli…“

„Do mojich poddaných nemá sa kto čo miešať; preto som pánom, aby som s nimi robil čo sa mne, pánovi, ľúbi,“ pretrhol zase pán z Cerovej hovoriaceho kapitána.

Vnučka starého pána Nádašského spolu s ním začali sa cítiť nepohodlne. Vystupovanie pána z Cerovej a s ním spolusmýšľajúcich nebolo im po vôli. Starý pán, aby ďalší spor medzi hosťami utíšil a snáď i zamedzil, vstal a riekol:

„Slávne panstvá! Bola to všeobecná žiadosť, aby pán kapitán hovoril. Dovoľme mu teda napred, aby svoje myšlienky slobodne vyjadril, lebo doteraz vlastne ani nevieme, čo chcel vysloviť. Veď preto sme sa sišli, aby sme sa spoločne poradili, čo vlastne započať, a ako máme pokračovať voči tomu nebezpečenstvu, ktoré nám v povážlivej miere začína hroziť, že ani majetkom ani životom nie sme istí.“

„Tak jest! tak jest!“ prisviedčali mnohí.

„Nech sa pán kapitán stará o svojich vojakov, ale nie o mojich poddaných!“ ozve sa pán z Cerovej.

Tu povstal kapitán a pozrel prísnym zrakom po dvorane. Mnohí z prítomných stŕpli, stretnúc sa s jeho pohľadom, ktorý zdal sa im niečo nepríjemného zvestovať: všetko očakávalo napnute, čo asi urobí kapitán, ktorého pán z Cerovej tak nešetrne napadol.

„Slávne panstvá!“ hovorí kapitán, „pán z Cerovej má pravdu, keď mňa upomína na to, že som povinný starať sa o svojich vojakov. Preto sme prišli do tohoto cteného príbytku, aby sme sa zaopatrili tým, čo potrebujeme. Vedeli sme, že to tu nájdeme, kde tak bohatí páni budú spolu shromaždení. Aby teda moji vojaci, ktorí so mnou prišli, boli zaopatrení tým, čo potrebujú, vyzývam vaše milosti, aby siahli do svojich bohatých vreciek a vojakov mojich obdarovali.“

„Čo nás lúpiť chce?“ zavolá pán z Cerovej.

„Aby sme neboli v nedorozumení,“ pokračuje kapitán, „a vaše milosti vedeli, kto sme: oznamujem, že moji vojaci sú hôrni chlapci a ja ich kapitán.“

„Čo? Zbojníci!“ vykríkol ktosi. V dvorane nastal krik, mnohí povstávali, niektorí sa však od strachu nemohli pohnúť s miesta. Dvere dvorany boly zaujaté vojakmi, ktoré pilne strážili, nedovoliac nikomu z dvorany vyjsť von.

„Prosím slávne panstvá nerušiť pokoj,“ napomínal kapitán tých, ktorí sa chceli silou von dostať, „lebo ináč bol by som prinútený proti nepovoľným násilných prostriedkov použiť. Povoľným môjmu slovu nesmie sa skríviť ani vlas na hlave, keď by sa ale niečo stalo nepovoľnému, neberiem žiadnu zodpovednosť na seba. Prosím teda každého, aby svoje miesto zaujal a svoje prstene, peniaze a iné drahocenné veci bez najmenšej ujmy môjmu pokladníkovi Hrajnohovi odovzdať.“

Nastalo ticho, vo dvorane ako by nikoho nebolo bývalo. Oči všetkých boly upreté na kapitána, ktorý vidiac, že všetci vyzvaniu jeho urobili zadosť, obrátil sa k Hrajnohovi, ktorý stál za ním a riekol:

„A teraz, pokladníku, začni vyberať od domáceho pána.“

Hrajnoha poslúchol, nadstrčiac svoj vojenský šišak starému pánovi, ktorý vytiahol svoj meštek s dukátmi a povržlive ho hodil do šišaka. Hrajnoha sa neuspokojil s meštekom, ale vidiac na prste pána Nádašského drahocenný prsteň, i o ten požiadal. Starý pán hodil mu ho bez odporu.

Hrajnoha šiel od starého Nádašského i k jeho vnučke. Táto pozrela na kapitána, ako by ho chcela napomenúť, či to slušná vec, so ženami takto zaobchodiť? Kapitán porozumejúc jej pohľadu riekol:

„Ráčte odpustiť, dnes nesmiem robiť žiadnej výnimky ako oproti pánom, tak i oproti dámam.“

Hermína vytiahla svoje vrecúško, stiahla prstene i zlatú retiazku s hrdla a viac prostopašne ako nevrlo hodila do šišaka Hrajnohovho.

A tak to išlo rad-radom pri všetkých. Hrajnohov šišak sa už niekoľkokrát naplnil i vyprázdnil. Ako iní, tak aj pán z Cerovej podrobil sa nutnosti a vyprázdnil celú svoju hotovosť.

Keď už boli s vyberaním hotoví a nashromaždené peniaze a drahocenné veci uschované, predstúpi kapitán Jánošík pred domáceho pána a rečie:

„Slávne panstvá! Nemajte nám za zlé, že sme vás vyrušili. Za vaše pekné dary vám pokorne ďakujeme. A naša prosba k vám je tá, aby ste so svojimi poddanými otcovskejšie a milosrdnejšie zachodili. Ak niekto z vás neposlúchne, môže byť istý, že ho v krátkom čase navštívime a podľa jeho skutkov ho súdiť i nakladať s ním budeme. Teraz ale odchodíme. Ak chce slávne panstvo mojej rady poslúchnuť, radím vám, komu z vás je život milý, nech sa neopováži dvoranu túto opustiť. Po uplynutí polhodiny však slobodno ísť každému, kde mu ľúbo: bude bezpečný a nemusí sa obávať ani cez Bielu Horu cestovať — nestane sa mu nič, čo by to bol hneď aj pán z Cerovej.“

Všetci prítomní upreli svoje zraky na pána z Cerovej, ktorý hľadel meravo na stôl.

Kapitán Jánošík sa uklonil a vyšiel z dvorany. Dvere zostaly otvorené. Nikto z prítomných nevedel, kedy ani ako sa vzdialili. A keď i pozorovali, že okrem pri stole sediacich ani vo dvorane, ani vo dverách niet nikoho, predsa sa neopovážil nikto z prítomných vstať. Všetci tu sedeli, ako by boli bývali zakliati.

Minula už aj hodina a snáď i viacej, a hostia pána Nádašského ešte vždy sa nehýbali. A kto vie, dokedy by boli tak sedeli, keby ich smiech Hermíny nebol z dumania vyrušil.

„No, ale sme my len pochodili!“ smiala sa Hermína, „čo nám, to sa ešte nikomu neprihodilo.“

„Hej, veru pochodili!“ prisviedčali mnohí, pozerajúc pritom na holé, prsteňov pozbavené ruky. Ale tie boly tam. Mnohí až teraz začali päsťami zatínať, poskákali s miest a zle nedobre na zbojníkov.

„Toľko drzosti a povážlivosti od zbojníka by som predsa nebol očakával,“ hovoril pán z Cerovej.

„Ba, ja to len za smelosť a odhodlanosť považujem,“ hovorila Hermína.

„Ktorá však musí byť príkladne potrestaná,“ doložil pán z Cerovej.

„Tak je!“ prisviedčali mnohí.

Ihneď bola započatá pravota, v ktorej bolo uzavreté zbojníkov hneď zajtrajším dňom prenasledovať.

Svitlo ráno. Bolo tu behania a rozhovoru, čo sa v noci dialo v panskom kaštieli. Zpočiatku sa ľudia schodili pred kaštieľ, hovoriac o hôrnych chlapcoch, keď ale panstvo vydalo rozkaz, že všetci musia sa vystrojiť naháňať lúpežníkov, čo chvíľa roztratili sa všetci a rád bol ten, ktorého dráb doma nezastihol. Ale málo bolo tých, ktorí by sa boli mohli ukryť. Veľký húf ich stojí pred kaštieľom, ozbrojených sekerami, cepami — každý takou zbraňou, akú mal pri rukách. Už by sa boli i pohli, ale čakajú posilu zo súsedných dedín.

Po dosť dlhom čakaní prišla i posila a zástup s hajdúchmi v čele pohol sa k Bielej Hore. Bolo ich dosť mnoho, ale oproti tak velikánskym horám predsa málo.

Niekoľko hodín predtým uberal sa hore Bielou Horou mladý muž, pohrávajúc sa s paličkou. Na jednom pleci mal prehodený kepeň, aký vtedy žiaci nosievali, a s druhého boku visela mu kapsička.

Sotvaže prešiel za Čertovu brázdu, počul za sebou kroky. Obzrel sa a videl niekoľko krokov za sebou ozbrojeného muža, oblečeného ako hájnika, ktorý sa ponáhľal za ním. Mladý muž zastal.

„Daj Boh šťastia!“ pozdravil hájnik.

„Pán Boh daj aj vám.“

„Kamže sa tak ponáhľate? Sotva som vás mohol dostihnúť.“

„Ba, ako by ste boli odrazu s neba spadli; ani som nezvedel, iba keď ste mi už za pätami.“

„To preto, že sa tak náhlite. Ďalekože?“

„Vera ďaleko ešte, dobrý človek, až hen kdesi do Trenčianska; ani sám neviem, kde to je.“

„A čo tam idete?“

„Idem učiť jedného panského synka.“

„A vychodili ste vy už všetky školy? Veď sa zdáte byť primladým.“

„Čo by som vychodil. Keď ale nemám peňazí, aby som mohol ďalej študovať, musím si pomáhať, ako sa len dá. Otca už nemám, matka mi je vdova a je nás viacej detí, nestačí chudera na všetky. Idem teda, aby som si niečo shospodáril a potom budem zase ďalej chodiť do škôl.“

„A máte dobré svedectvá?“

Študent pozrel bokom na neznámeho, ako čo by mu chcel povedať: čo ty tomu rozumieš?

To ale cudzinca nepomýlilo a on pokračoval ďalej:

„Ostatne môžem si myslieť, že máte dobré svedectvá, lebo ináčej by vás do panského domu ani neprijali. Mohli by ste mi ich ukázať, veď i ja som bol, nie je tomu ešte dávno, študentom.“

„A čo by ste mali z toho, keby som vám ich aj ukázal?“ rečie študent.

„Keď nie ja — snáď vy niečo.“

„Nuž, podívajte sa, keď vás to teší.“ Študent otvoril kapsičku a podal mu svedectvá.

„Teda Medvecký sa voláte? A máte aj druhé nejaké odporúčanie?“

„Mám ešte list na pánov od profesora,“ i ukázal mu list.

„Teda vy idete do Tepličky k Lovonosovcom?“

„Áno, ta idem.“

„A nevrátili by ste sa radšej do škôl, keby ste mali k tomu prostriedky?“

„Pravda, že by som radšej; lebo keby som sa skorej vyučil, prišiel by som k niečomu a potom by som mohol matku i bratov podporovať.“

„No, viete čo,“ povie cudzinec, „jestli ste usrozumený s mojím návrhom: ja vám dám peniaze, aby ste mohli ďalej študovať, vy mne ale na istý čas musíte požičať vaše svedectvá a predáte mi vaše odporúčanie od vášho profesora. Ste s tým usrozumený?“

Študent rozmýšľal. Nevedel sa rozhodnúť, pozerajúc nedôverive na cudzinca, ktorý hovoril ďalej:

„Urobte si, ako chcete: nenútim vás. Ja vám chcem len vypomôcť. Ak teda chcete, vyplatím vám pädesia dukátov hneď a to vám postačí i na viacej rokov.“ Cudzinec siahol do vrecka a vytiahol meštek so žltými dukátmi, ktorých lesk čarovne účinkoval na nerozhodnutého šuhaja, ktorý sa ešte pýtal:

„Nuž a načože vám budú tie moje svedectvá? Veď mňa bez nich v školách nepríjmu.“

„Načo mne budú? O to sa vy nestarajte. Do škôl vás príjmu i bez nich, veď vás poznajú čo dobrého žiaka. Ja vám ich môžem ale i vrátiť.“

„No, jestli mi ich vrátite, tak vám ich požičiam za tú cenu.“

„Držte teda kapsu.“

Študent otvoril svoju kapsičku a cudzinec sypal mu do nej po plnej hrsti dukáty tak nečítano. A keď už mal skoro do polovice kapsy nasypaných, povie:

„Myslím, že ich už bude toľko, čo sme sa dohovorili. Jestli by ale bolo viacej, nezabudnite na matku vdovu a na svojich ostatných bratov. Teraz vám ale ešte niečo poviem. Hľaďteže sa dostať čím skoršie von z hory. Mohli by vás zlí ľudia prepadnúť a o peniaze pripraviť, čo keby sa stalo, sotva by sa našiel druhý, ktorý by vám poznovu naplnil. Vyhýbajte sa ľuďom a ponáhľajte sa do škôl.“

Študent poďakoval sa za dukáty i za dobrú radu a obrátil sa nazpät. Cudzinec uschovajúc si svedectvá i odporúčajúci list, zmizol v hore.

A čo naši hôrni chlapci? Po včerajšom bohatom love vydržiavajú v hornom salaši hody. Tu však bola im radosť odrazu pokazená, lebo prišla nemilá zvesť, že panstvo z Nádaša strojí proti nim pohon. To pomútilo ich veselosť, ale ešte viacej neprítomnosť kapitánova.

„Čo je — kde je?“ pýtal sa druh druha, ale nikto nevedel povedať, kedy odišiel, ani kam sa podel.

Zase prišiel posol oznamujúc, že panskí drábi a s nimi celý zástup ľudu blíži sa k horám.

Sotva tento prestal hovoriť, prišiel druhý, hovoriac, že videl hôrnu ženu, a to že znamená nešťastie. Zďaleka ozýval sa spev, odrážajúci v pustých úžľabinách divokých hôr, desne pôsobiac na toho, kto ho počúval. A čím ďalej, tým väčšmi zdal sa hlas približovať, takže už bolo možno počuť a porozumieť poslednú sloku piesne:

„Či ste počuli?“ rečie Ďurica kamarátom; „jestli sa to má nás týkať — beda nám!“

„Čo, beda? Prečo?“ ozve sa mu za chrbtom hlas práve prichodiaceho kapitána.

„Zle je!“ ozve sa razom zo všetkých hrdiel; „zle je s nami, hrozí nám nebezpečenstvo!“

„Nebezpečenstvo nám hrozí a vy predsa nič nerobíte.“

„Čože si máme počať bez kapitána?“ hovorí Hrajnoha.

„No, keď mňa čakáte, som už tu. Ale aby ste vedeli, musím vám povedať, že sme už široko ďaleko obkolesení. Ale nerobte si z toho nič. Ak máte ešte niečo v krčiažkoch, mohli by ste ma ponúknuť a i sami sa posilniť, jestli by vám snáď sily bolo treba. No, ale poďme do koliby, tam sa poradíme, čo budeme robiť. Nezbýva nám mnoho času. Slnko je už na západe. Nebo sa mračí a to iste k nášmu dobrému. Nechce, aby sme zahynuli. Poďme teda, aby nás nespozorovali.“

Hôrni chlapci i so svojím kapitánom vošli do koliby. Sotva však zavreli za sebou dvere, ozval sa pred kolibou divoký smiech. Bola to lesná žena. Dlhočizné vlasy kundolily sa jej po pleciach, šaty boly na nej dotrhané, postava vysoká.

„To pekný kapitán, hahaha!“ strčila hlavu do okna koliby a zasmejúc sa divoko, až v nej nachodiacich sa oblial studený pot, vytiahla hlavu z obloka a utekala ďalej do hory, zkadiaľ sa ozýval jej divoký smiech.

Nablízku koliby bolo počuť kroky a zďaleka sa ozýval krik.

„Tak sa zdá, že už sú tu,“ hovorí kapitán.

„Veru tu,“ doloží Uhorčík, „a my sme snáď navždy stratení.“

„To ty hovoríš, Uhorčík?“ pýta sa Jánošík. „A vieš, koľko ich je?“

„To neviem, ale iste mnoho.“

„No, čo chvíľa uvidíš, koľko ich bude. Chlapci, dajte pozor! Keď sa priblížia ku kolibe, vystrelíme z karabín, nie aby sme niekoho zabili, ale len do povetria, aby sme ich zastrašili. Jestli uvidíme, že ustupujú, pustíme sa na oko za nimi, lebo dajú sa istotne na útek a potom pôjdeme prosto pod bralo, kde sa sídeme. Jestli by ale neustupovali, udreme na nich a potom nech sa každý bráni, ako najlepšie bude vedieť, aby sme sa sišli na označenom mieste. Teraz teda vystrelíme a pustíme i Dunča na nich.“

„Chyťte ho!“ ozývalo sa z hory, „chyťte ho! Neujde nám!“ Hajdúsi vystupovali z hory a za nimi alebo spolu s nimi panskí poddaní. Vtom zarachotia do povetria vystrelené pušky z koliby, vypáli von ako strela vypustený Dunčo. Ozvena výstrelov ozývala sa horou, závodiac s výkrikmi Dunčom na zem porazených hajdúchov, ktorí sa nazdávali, že sú už na druhom svete, ktorých však Dunčo nezrútil, spasili sa útekom.

Na úsvite tiahla hajdúska čata popri strmej skale nádašskej. Zo skaly ozval sa smiech lesnej ženy, posmešne spievajúcej:

Z doliny ozval sa rachot hajdúskej pušky, namierenej oproti skale, na ktorej stála lesná žena. Zo skaly ozval sa ešte divokejší smiech a lesná žena zmizla v húšťave.

Dohotovený stojí tepličský kaštieľ. Pekne sa vyníma medzi nízkymi domkami v Tepličke. Už je celkom vystrojený z dnu i z von, hrdo povznášajúc sa do hora ani pyšná nevesta, keď ju k sobášu pristroja. Pokojne nažívajú si v ňom bratia Lovonosovci. Túžby ich došly uskutočnenia a niet ničoho, čo by ich mohlo kormútiť. Milióny sĺz, ktorými bola kropená stavba kaštieľa, mozole poddaných, ba i životy, ktoré pri stavbe za obeť padly, nezdá sa, že by im kedy prišly na myseľ.

Ožĺtly list hôr už dávno spadol a spočíva pod bielou rúškou snehu. Nebo je čisté, deň utešený, pritom ale mrzne, až všetko treští.

Pán Jakub a Fridrich zakrúcajú sa do teplých vlčúr, lebo stroja sa na výlet. Mala ísť s nimi aj panna Alojzia, sestra oboch, ale bojac sa treskúcej zimy, volila radšej doma zostať. Vyprevadila si bratov na dvor, kde títo sadli do pohodlných sánok a vyleteli von z dvora. Alojzia čerstvým krokom poberala sa nazpät do svojej teplej izbičky. Prijdúc však na chodbu, stretla sa s mladým mužom.

Mladý vysoký muž bol vychovávateľom mladého pána Petra, ktorý sa tu zdržiaval už od jesene. Pri stretnutí oboch však zdalo sa, ako čo by sa boli videli prvý raz zoči voči. Jeden pred druhým sklopil znak a opäť ho pozdvihol, oba chceli niečo povedať, ale ani jednému nechcelo prísť niečo vhodného na um.

„Ráčte odpustiť, vaša milosť!“ riekol konečne mladý muž, ako by v rozpakoch.

„Odpustiť?“ povie tázavo Alojzia, uprúc pri tom svoj pohľad na mladého muža, ako čo by sa ho chcela spýtať, čo zavinil, na to ale doložila: „Vy ste, pravda, vychovávateľom mladého pána Petra?“

„Na službu, veľmožná slečna,“ uklonil sa vychovávateľ.

„Ste obľúbený u neho, veľmi rád o vás rozpráva.“

„Vyznanie vašej milosti opravdu naplňuje ma blahým pocitom, akého som zriedka zakúsil v svojom živote. Vaša láskavosť bude ma i naďalej povzbudzovať, aby som si získal spokojnosť nielen u mladého pána, ale i u celej slávnej rodiny.“

„Počula som o vás, že ste veľmi zádumčivý, ako čo by ste sa necítili najlepšie v našom dome.“

„To nemôžem povedať, že by mne v dome slávnej rodiny niečo chybelo, čo by mňa mohlo robiť nespokojným, ale los celej mojej rodiny, ktorý sa nám dostal za podiel, bol neštastlivý.“

„Vaša matka vám ešte žije?“

„Nie,“ znela krátka odpoveď, „i tá nešťastnou smrťou sišla so sveta,“ doložil po chvíli.

„Teda zomrela? No a brat mi hovoril, že je vdova a že ju živíte i s ostatnými deťmi.“

„Áno, ale to nie je vlastná matka,“ riekol vychovávateľ po krátkom rozmýšľaní.

„Teda macochu máte a tú vydržiavate; no, to je pekne od vás, to prezradzuje dobrotu a šľachetnosť vášho srdca. No, keď jej budete niečo posielať od nás, prihláste sa u mňa, chcem i ja byť jej a vašim bratom niečím nápomocná.“

„Ráčite byť až priveľmi láskavá,“ hovorí vychovávateľ, ale deva, aby prekazila ďalšie prejavy jeho vďačnosti, pretrhla ho v reči, hovoriac:

„Niekedy mi poviete viacej o vašej nevlastnej matke a vyrozprávate mi tie nešťastné príhody o vašej rodine,“ i nečakajúc ďalej, vzdialila sa do svojej izby.

Vychovávateľ zostal samotný. Jeho oko bolo upreté v tú stranu, v ktorú sa vzdialila Alojzia. Dlho tu stál, ako by sa ani nemohol rozlúčiť s tým miestom, na ktorom sa bol stretol s devou. Jej zjav ho prekvapil, jej dobrosrdečnosť pri porovnaní s hrdosťou jej bratov ešte viacej.

„Aký to velikánsky rozdiel,“ hovoril sám sebe, „medzi ňou a jej bratmi: tí hrdí a pyšní, táto samá láskavosť a dobrota. Tí nevšímajú si nikoho a ona venuje svoju pozornosť nielen mne, ale i nešťastiu mojej rodiny.“

Z tejto samomluvy vytrhly ho kroky domov sa vracajúcich Lovonosovcov, i pobral sa aj on schodmi.

Sotvaže však stačil prísť do svojej chyže a zavrieť za sebou dvere, bratia Lovonosovci už sa zjavili na chodbe, proti nim vybehla Alojzia, aby si ich privítala. Ako sa ale zarazila, keď videla, že bratia nie sami, ale že s nimi cudzí hosť prichodí do kaštieľa. Bola to zriedkavosť; nie snáď, že by boli nepohostinnými bývali: veď pochádzali z poľskej šľachty, ktorej pohostinnosť je známa, ale domáca šľachta sa od nich uťahovala, poneváč videla v nich svojich súperov, ktorých kráľ vyznačoval na úkor domácej šľachty a obohacoval krajinskými výsadami. Z tejto príčiny nenávideli Lovonosovcov okolití šľachtici.

Minulo niekoľko dní. Hosť Lovonosovcov opustil opäť teplický kaštieľ. Medzi čeľaďou sa povrávalo, že to bol záletník veľkomožnej panny Alojzie a mnohí z nich vedeli už aj rozprávať o nastávajúcom veselí, ba niektorí vedeli už aj čas, kedy sa má toto vydržiavať.

Ale dni sa míňaly a pomaly prešmykla sa i zima. Už kopnely vrcholce hôl trenčianskych a dolu bystrým Váhom valily sa s hrmotom ľadové kry. Jarná žltkavá voda vystupovala z brehov riečišťa a rozlievala sa široko ďaleko povážskou dolinou. Ale i tie vody uplynuly a žĺtkavý Váh čistil sa čo deň to viacej, berúc na seba svoj obvyklý kryštálový odev, v ktorom tak pekne sa vyníma a nesie tým pekným slovenským krajom.

Bol pekný jarný deň. Včielky veselo poletovaly a radostným bzučamím vítaly túžobne očakávané teplo. Obyvatelia zelených hôr vracali sa do svojich starých bytov. Sychravé vetry odvialy a miesto nich povieval tichý teplý vetríček. Čierňavy hôr premenily sa v mladuškú zeleň, ktorá tak milo pôsobí na oko človeka, slovom: celá príroda obliekla sa vo sviatočné rúcho.

V záhrade panského kaštieľa bolo veselo. Záhradné práce boly takmer skončené. Pekne sa vynímajú chodníky, vysypané žltým pieskom. Po jednom z nich kráča švihká mužská postava. Je to vychovávateľ mladého pána Petra. Chodník, po ktorom stúpa, vedie prosto do besiedky, skvejúcej sa nádhernou jarnou zeleňou rozvíjajúcich sa mladých, besiedku ovíjajúcich vetvičiek krovia, okolo tejto rastúceho.

Z besiedky pozeralo dvoje pekných očiek na príchodzieho. Boly to veselé očká panny Alojzie, ktorá privítala prišlého vychovávateľa týmito slovami:

„Ako pozorujem, vy ste zase pohrúžený v dumách. Taký utešený deň, ako máme dnes, v ktorom sa všetko raduje, nemôžem si ani len predstaviť, ako je to možná vec, že ani tá krása, ani radosť, ani tá živosť na vás neúčinkujú.“

„Vaša milosť!“ hovorí vychovávateľ smutným hlasom, „sú v ľudskom živote okamžiky, v ktorých človek ani pri najväčšom šťastí nemôže striasť so seba smutnú náladu. Tak i ja, ačkoľvek prítomné okamženia považujem pre seba za to najšťastlivejšie v mojom živote, predsa nie som v stave zbaviť sa trudných myšlienok.“

„Vera, to divne vyzerá s vami a pravdu rieknúc nechápem vaše slová. No, ale nech sa vám ľúbi sadnúť sem bližšie ku mne a vysvetliť mi bližšie tú náladu vášho ducha, aby som vám mohla porozumieť.“

Vychovávateľ pozrel prenikavým pohľadom na devu, ani čo by sa chcel vhĺbiť do tajov myšlienok hororiacej; oko jeho zahorelo divným ohňom, slová devine ho dojaly veľmi, lebo tak dôverne ešte s nim nikdy nebola hovorila.

„Vaša milosť, neráčite vedieť, koho ste vlastne ponúkli, aby si vedľa vás sadol.“

Alojzia sa zapýrila, sklopila zrak, ale hneď ho pozdvihla a sebavedome riekla:

„Narážku vašu na moje priateľské vyzvanie vám odpúšťam: dnešný náš rozhovor je posledný,“ pri čom urobila posunok, ako by mala úmyseľ vzdialiť sa.

„Vaša Milosť! Boh je mi svedkom, že som vás ani zďaleka nielen že nemienil, ale ani nechcel uraziť, lebo ste mi nikdy ani najmenšej príčiny k tomu nezavdali. A poneváč, ako ste sa ráčili vysloviť, hovoríme dnes spolu ostatný raz, dokladá i to, že sa snáď dnes vidíme posledný raz. Vyrozprával som vám o svojej rodine: ráčili ste ľutovať môjho nešťastného otca, no nepovedal som vám jeho meno, hovoril som i to, že strojím pomstu proti zapríčiniteľom smrti môjho otca, môjho nešťastia. Krivda, veľká krivda sa mi stala: ale vašej blahoskonnosti a láskavosti nech ďakujú vrahovia môjho otca, že neprepadli hroznej pomste. Vaše milosrdné jednanie a zaobchádzanie s úbohým poddanstvom, ktorého som sám častejšie býval svedkom, udusily vo mne požiar.“

Alojzia začala byť nespokojná. Mladý muž to pozoroval. Prestal hovoriť, ako by bol o niečom rozmýšľal, ale po malej prestávke riekol:

„Nechcem vás ďalej unúvať vypravovaním. Počas svojho pobytu v kaštieli presvedčil som sa, že príčinou smrti môjho otca sú viacej nemilosrdní a katanskí úradníci slávneho panstva, ako sami páni Lovonosovci, ktorých som zpočiatku považoval za vrahov.“

Alojzia vykríkla. Chcela vstať a zutekať, ale nevládala: nohy jej vypovedaly službu. Chcela hovoriť, ale nemala hlasu.

Od besiedky sa ponáhľal akýsi muž ku kaštieľu.

Po dobrej chvíli pokračoval vychovávateľ:

„Po niekoľko dní sa hovorí o piskote, ktorý počuť v noci okolo kaštieľa a ktorý sa so dňa na deň množí. To je znamenie pre mňa, že vykonávatelia pomsty sú už spolu a čakajú len na rozkaz, aby nový kaštieľ grófov Lovonosovcov…“

Vychovávateľ nedopovedal, lebo Alojzia spamätajúc sa pretrhla ho výkrikom:

„Človeče — kto ste?!“

„Syn nešťastného Jánošíka, ktorý vypustil dušu pod palicami panských hajdúchov.“

„Jánošík?!“ skríkla prestrašená deva.

„Áno, Jánošík, postrach tyranských pánov, ktorému otca, mať, sestru ubili a jemu život zničili. Boh im to odplať!… Z Bohom, Vaša Milosť, vaša dobrota zachránila vašich bratov… S Bohom! Viacej sa už sotva kedy vidíme v živote!“

Ešte raz pozrel smutným okom na postrašenú a na celom tele ako osika sa trasúcu Alojziu a zmizol z besiedky.

Z ňadier deviných vinul sa bôlny vzdych a z oka perlila sa dolu tvárou horúca slza. Bez pohnutia tu stála. Ako zakliata panna hľadela pred seba, ale sa jej zdalo, ako by ju tma obkľučovala; naslúchala, ale tak sa jej zdalo, že nič nepočuje. Hlávkou jej to hučalo ako roj včiel.

K besiedke sa blížilo služobníctvo na čele s pánom kaštieľa, ktorí prišli, aby lapili votrelca, ale toho tu už nebolo. Darmo sa pýtali Alojzie, kam sa podel. Jej ústa zostaly akoby nemými, nikto nepočul od nej slova.

Pán Jakub Lovonosov vydal rozkaz služobníctvu na stíhanie uprchlíka. Služobníctvo sa rozišlo vo tri strany. Alojzia so svojim bratom kráčala mlčky ku kaštieľu. Jej krok sa zdal byť neistým, pohľad nestálym, myseľ pobúrená a jej líčka, ach, tie boly bledé.

Slniečko sa klonilo k západu. Služobníctvo, vyslané k stíhaniu uprchlíka, vracalo sa bez výsledku do kaštieľa.

Tichá noc sa spustila na zem a svojím plášťom zahalila krásne Považie a tak aj kaštieľ Lovonosovcov. Ona ukryla i tajomstvá mladuškej devy.

Tak strávil Jánošík zimu v panskom kaštieli Lovonosovcov.

Veselo bolo na Zbojníckom vrchu. Hôrni chlapci boli v úplnom počte shromaždení. Dnes vítali svojho kapitána, ktorý sa navrátil medzi nich. Veselý spev ozýval sa grúňami.

Sotvaže odznela táto pieseň, hneď nasledovala druhá a radostnému spevu nebolo by konca kraja bývalo, keby ho sám kapitán nebol pretrhol, hovoriac:

„Teší ma, chlapci moji, že sme sa všetci zase shľadali a že ste pri tak dobrej vôli. Šťastie nám doteraz prialo. Ako sa nám ale naďalej povedie, to z nás nikto nevie. My však na všetko, i na to najhoršie musíme byť prichystaní a odhodlaní k prevedeniu nášho vytknutého cieľa, čo by sme v tom zápase hneď i padnúť mali. Ak je nám súdené zahynúť, zahynutím naším ak snáď aj nevyslobodíme úplne tých, ktorí v panskom otroctve biedne hynú, možno že aspoň polepšíme ich biedny stav a tým aj naše hriechy pred Bohom budú umenšené. Teraz teda vyrozprávame si naše zimné skúsenosti, kde a ako panstvo s poddanými nakladá, aby sme vedeli, kde sa dejú krivdy ľudu, ktoré treba napraviť alebo potrestať. Začnem teda ja. Na Tepličke nie tak panstvo, ako radšej jeho nemilosrdné úradníctvo zaobchodí zle s poddanstvom. Nebude nám ťažkosťou zmocniť sa úradníctva a potrestať ho. Menovite panského úradníka Čečotku a hajdúcha Londáka, ktorí zaslúžia, aby boli potrestaní.“

„Hej, na tých ja mám chuť!“ zvolal Uhorčík. „Som im obom dlžen.“

„No, treba ich teda pred náš súd postaviť. Rád by som ale vec mal tak zariadenú, aby pri vykonávaní trestu bolo prítomné i samé poddanstvo. Poverujem teda Uhorčíka, aby sa postaral o to, aby sme obidvoch spomínaných mohli dostať do svojej moci.“

„Stane sa!“ odpovie Uhorčík. „Hrajnoha a Podstavčík budú mi na pomoci.“

„To ti málo,“ rečie kapitán.

„Pôjdeme aj my!“ ozvali sa ešte druhí, medzi nimi: Mucha, Ďurica a Michalčík.

„Myslím, že vás dosť,“ riekol kapitán. „Teraz ale vy rozprávajte o svojich skúsenostiach.“

A chlapci začali radom rozprávať o zemanoch v Liptove, Turci, Orave a Trenčíne, ktorí svojich poddaných svojvoľne trápili a s nimi zle zaobchodili. Bol ich hodný rad. Dlho a mnoho by sme museli vyprávať, keby sme chceli len mená všetkých pripomínať, lebo samému kapitánoví sa zdalo to už pridlho trvať a preto pretrhol ďalšie reči hovoriac:

„Myslím, že pre dnešok už dosť o tých útiskoch ľudu, nechajme si niečo i na druhý raz. Teraz ale z toho, čo ste vyprávali, súdim, že pán Jakoffy je na prvom mieste, ktorý zaslúži pokarhanie. U neho tedy urobíme najprv návštevu. Úžerného pána Ihasa necháme asi na druhýkrát, za to však nesmieme ho ani teraz spustiť s očí. Teraz ale treba nám odpočinúť, lebo nevieme, čo nás zajtra očakáva!“

„Ej, bratec!“ zvolal radostne Ilčík, „komuže by sa dnes chcelo spať, keď si ty medzi nami!“

„Pravdu má Ilčík!“ prisviedčali ostatní. „Nie, dnes nebudeme spať! Dosť sa vyspíme, až pomreme!“

Do spánku nemal nikto chuti, ale do spevu všetci a spev ozýval sa tichou horou:

Noc sa krátila, už sa brieždilo, studený ranný vietor previeval húštinou, ale spev a dobrá volia hôrnych detí ešte vždy neprestávala.

Uhorčík, Podstavčík a Hrajnoha hneď na úsvite opustili svojich súdruhov, kráčajúc smerom ku Tepličke, aby svojej úlohe učinili zadosť. I netrvalo to dlho, čo sa im pošťastilo vyzvedieť, že Čečotka a Londák odišli do Abrahamovej pre spoločnicu veľmožnej slečne Alojzii, ktorá ochorela a jej bratia, že po tieto dni majú odísť do tábora ku generálovi Heisterovi. Jánošíkovci dňom i nocou strážili, aby sa ich mohli zmocniť.

Sotvaže minuly dva dni, už doviedli pred Jánošíka poviazaného pánskeho úradníka Čečotku, trasúceho sa ako osika a popri ňom dlhonohého hajdúcha Londáka, ktorému predošlý siahal sotva pod pazuchy a ku ktorému dnes prvý raz v živote sa túlil, ako by mu býval jeho vlastný brat.

Horou sa ozval silný hvizd, čo znamenie, že sa niekto približuje. Sotva ale že odznela ozvena tohoto hvizdu, ďaleko bolo počuť úzkostné volanie o pomoc. Jánošíkovci pozreli jeden na druhého, nevediac, čo to má znamenať.

Volanie neustávalo. Smerom od hradskej bolo počuť hrkotanie vozíka a silné frkanie koní. Bolo to práve na zákrute, ktorá sa hore vrchom v bok zatáčala, keď sa ukázal vozík, ktorý ale zase ihneď zmizol. Dvaja z hôrnych chlapcov pustili sa krížom ku hradskej, aby predišli uháňajúci vozík. Na ceste našli už svojho kapitána, ktorý sa ich opýtal:

„Čo sa to deje?“

„Nevieme,“ odpovedali krátko.

„No, hneď sa dozvieme.“

Čo chvíľa bolo vidieť hore vrchom uháňajúci vozík. Do vozíka zapriahnuté kone pokrývala biela pena. Pohonič ich nešetril. Vo vozíku sedely dve ženy, volajúce o pomoc.

„Stojte!“ zavolal Jánošík, stojac naprostred hradskej i so svojimi súdruhmi: „Čo voláte?“

Vozík zastal a nastrašené mladé ženy sopnúc ruky hovorily:

„Smilujte sa, dobrí ľudia, sme prenasledované od nepriateľa: ratujte nás!“

Jánošík, pozrúc na ženy, riekol sám sebe: „Anička so svojou sestrou.“ I odvrátil sa, aby ho nepoznaly, pýtajúc sa:

„Kto vás prenasleduje?“

„Náš nepriateľ, ktorý ide za nami,“ hovorí Anička Drábiková, lebo ona to bola so svojou sestrou, pozerajúc dolu vrchom.

„Kam idete?“ pýtal sa ich Jánošík.

„Do Tepličky.“

„Chcete, aby sme vás odprevadili?“

„Prosíme vás, ratujte nás.“

„Jeden z nás vás odpredí,“ a pri tom mihol na Garaja, ktorý sa ihneď usadil k pohoničovi. „Odprevadíš paničky do Tepličky, my dvaja dočkáme na ich prenasledovateľov. Môžte ísť. Paničky sa nemusia obávať.“

Vozík sa pohol prv, než by sa paničky boly mohly poďakovať.

Dolu na ceste bolo vidno dvoch jazdcov. Zpočiatku nezdali sa pozorovať, čo sa pred nimi deje, i hnali prudko kone vpred. Konečne prišli na miesto, kde ich Jánošík so svojím súdruhom očakával.

„Stojte!“ zvolal Jánošík na jazdcov, keď sa títo boli už priblížili. Oni však bez povšimnutia si oboch chceli uháňať ďalej, ale Jánošík so súdruhom už držali za úzdy kone, ktoré sa začaly vzpínať. Vtom zarachotil výstrel z karabiny a guľka zahvižďala popri sluchoch Jánošíka. Jeho súdruh, nazdávajúc sa, že je kapitán ranený, vypustil koňa svojho protivníka, aby prispel Jánošíkovi na pomoc. Ale guľka minula sa cieľa a Jánošík nevypustil uzdu. Výstreľom naľakaný kôň sa vzopäl, uzda praskla a obaja jazdci uháňali ďalej.

Sotvaže ale urobili niekoľko krokov, z húštiny sa vyrútila na cestu žena s rozcuchanými dlhými vlasmi, držiac v ruke veľkú haluz a na nej pevne uviazanú plachtu a predskočila pred jazdcov. Kone už i tak naľakané ešte väčšmi sa naplašily a proti vôli jazdcov zvrtly sa, unášajúc ich zpiatočnou cestou.

„Mám ho spáliť?“ pýta sa Mucha kapitána, keď popri nich cválali, mieriac za uháňajúcimi.

Len jedno kývnutie kapitána a jeden z jazdcov iste váľa sa vo svojej krvi; ale kapitán nedovolil, hovoriac:

„Nechajže ho, možno že by to zaslúžil, ale škoda prachu a olova.“

Mucha složil flintu a hľadel za prchajúcimi. Za chrbtom ozval sa mu divoký smiech lesnej ženy, pred ktorou sa i kone jazdcov boly naľakaly a ktorá ešte vždy držiac haluz v rukách a robiac divoké skoky s boka na bok, divoko sa chichotala:

„Hahaha! Pravda, je pekný!“ cerila svoje biele zuby na Muchu, kývajúc mu haluzou ponad hlavu.

„A ktože je to ten Szentiványi?“ pýtal sa Mucha, ustupujúc a berúc znovu do ruky pušku, ako by sa chcel brániť.

„Kto je, hahaha!“ vyskočila ženská, zvrtnúc sa v povetrí, „veď si mieril naňho!“

„A ty kto si?“

Lesná žena sa divoko smiala a vycerila biele zuby.

„Ten váš kapitán — pekný pán, ale môj Lacko ešte peknejší. Ja ho mám rada. Hovoria, že on druhú ľúbi, ale to nie je pravda. Ale pusťte ma už, musím sa ponáhľať za ním!“

A ako prišla, tak sa zase stratila v horách, ani poplašená zver.

Po jej odbehnutí riekol Mucha smutným hlasom:

„Kapitán náš, zle je s nami. Ktoréhosi z nás stretne nešťastie.“

„Snáď pre tú bláznivú!“

„Kedykoľvek tú bosorku vidíme, vždy sa nám prihodí niečo nemilého.“

„To ste už aj na Bielej Hore hovorili.“

„A či nás nestretlo nešťastie, keď jedného predsa lapili a teraz ho budú v Žiline kolesom lámať?“

„Musíme tomu predísť a ak bude možné, vyslobodiť ho. Teraz ale poďme, naši nás očakávajú.“

Jánošík s Muchom odišli za svojimi súdruhmi, ktorí sa hrali s Čečotkom, tešiac sa z jeho strachu a úzkosti, v ktorej sa nachodil. V kruhu hôrnych chlapcov nachodili sa už i poviazaní bratia Lovonosovci, keď sa k nim navrátil Jánošík s Muchom. Chlapci poskákali na nohy, vítajúc svojho kapitána, čo, keď Lovonosovci uvideli, opovržlivý úsmev stiahol im tvár.

„Chlapci!“ hovorí kapitán, „prečo ste poviazali tými hnusnými putami ruky veľmožov?“

„Preto, že sa nám protivili a vyhrážali,“ odpovedal Gajdošík.

„Odnímte im putá, ktoré nepristanú uhorským veľmožom“, velel Jánošík, „a dajte im ich šable, jestli ste im ich odňali.“

Chlapci vykonali rozkaz svojho kapitána, ktorý, obrátiac sa ku svojim zajatým, riebol:

„Vaše Milosti, teším sa vašej prítomnosti, že ráčite byť svedkami nášho súdu, ktorý máme dnes vydržiavať… Chlapci, predveďte obžalovaných.“

Chlapci postavili doprostred kola Čečotku a Londáka.

„Čečotka! Pýtam sa ťa, či mňa poznáš?“

„Nie,“ drkotal úradník.

„Mohol by si na to prisahať, čo hovoríš?“

„Mohol.“

Rozmysli si dobre, čo hovoríš, lebo stokrát horšie tvojej koži, jestli sa opovážiš luhať. Povedz mi, či si poznal Jánošíka z Ťarchovej?“

„Poznám ich viacej,“ riekol bojazlive Čečotka.

„Ja sa pýtam, či si poznal môjho otca, toho starca, ktorý pod údermi Londáka, pri stavaní kaštieľa v Tepličke, na smrť ubitý vypustil dušu. Poznal si ho?“

„Poznal.“

„Vieš, prečo ho panstvo dalo na dereš?“

„Keď nechcel panské vykonávať.“

„Povedal som ti, neluhaj, pred slávnym panstvom vyznaj pravdu, či bol starec vinen toho, prečo si ho vlastne zažaloval?“

„Nebol, ale ma vyhnal z domu — chcel som mu to odplatiť.“

„A prečo ťa vyhnal?“

„Nechcel mi dovoliť, aby som sa s dcérou shováral.“

„Čečotka, klameš! Oklamal si panstvo, ktoré pre výstrahu iným dalo môjho otca bez viny ubiť na smrť a mňa tiež bez príčiny, len následkom tvojho očernenia, trestalo. Otec ťa nevyhnal z domu pre shováranie sa, ale pre pohanenie dcéry. Tri životy ležia na tvojej duši, za ktorých ukrátenie budeš zodpovedať sám pred sudcom nebeským. Si väčší hriešnik, ako čo by sme my ťa mohli súdiť, ale bez trestu neodídeš ani ty, ani tvoj pomocník v luhaní. Menujže ho, ktorý to bol?“

„Ja som musel panstvo a úradníka poslúchať,“ hovoril Londák.

„Teda uznávaš sa za vinného?“

„Hovorím, že som musel poslúchať,“ bránil sa Londák.

„Luhať si nemusel a keď si videl, že sa robí niekde niečo nepravého, bola tvoja povinnosť oznámiť to panstvu.“

„Slávne panstvo sa mňa nepýtalo.“

„Ani teraz nebude sa pýtať, či máš byť potrestaný. Povedal som, že vás nechceme súdiť. Čečotka, tebe ako úradníkovi dávam právo vyniesť výrok nad sebou i nad tvojím spojencom. Voľ si teda: buďto smrť — sám sa obesíš na tomto strome, alebo zakúsiš počet palíc, ktorými bol kedysi Jánošík pokutovaný.“

Čečotka padol na kolená a začal prosiť o odpustenie.

„Nepros, aj Jánošík prosil nadarmo. Rozhodni sa na mieste, čo volíš: smrť povrazom, alebo palice?“

„Palice!“ a začal sa svíjať po zemi.

„Dobre! — Uhorčík, ty si tiež jeho dlžník: odplať mu, čo ti požičal. Čím viacej bude vrešťať, tým väčšmi ho musíš ťať, aby vedel, ako to chutná, keď s poddanými dá nakladať horšie ako s hovädami. Skorej ale polovičku palíc narátate Londákovi. Oni polievali môjho otca vodou, vy, keby ktorý do mdlôb padnul, polejte octom.“

Výrok bol naskutku prevedený. Oba odsúdení tajili v sebe výkriky bolesti, no, nemohli ich úplne udusiť.

Teraz po ukončení všetkého, obrátil sa Jánošík k Lovonosovcom, hovoriac:

„Vaše milosti, ráčite byť slobodní. Neráčte mať za zlé, že sme vás prinútili, aby ste boli svedkami toho, čo ste práve videli. Držal som to ale za potrebné, zčiastky, aby ste sami boli svedkami priznania, že mi otec bez všetkej príčiny bol ubitý, zčiastky, aby som Vaše milosti pre budúcnosť vystríhal pred podobným unáhlením, aké sa stalo nielen s mojím otcom, ale i s mnohými inými vašimi poddanými. Myslím, že nám to nezazlievate. Prepúšťam vás.“

„Jánošík!“ ozval sa starší Lovonosov, „vy ste mali byť niečím iným, nežli tým, čím ste. Vzpamätajte sa, dokiaľ je k tomu ešte čas. Poďte s nami a zaujmite miesto Čečotkovo na našom panstve.“

Jánošík, smutne kývol hlavou a pozrel na svojich šuhajcov, ako by bol chcel riecť: „Nemožno ich opustiť.“

Lovonosovci odišli. Chlapci ich odprevadili, súc napomenutí, aby pánom ničoho neodnímali a jestli si ktorý čo privlastnil, aby im to prinavrátil. Tak znel výrok kapitána.

Kráľ Leopold zomrel 5. mája roku 1705. Po ňom nastúpil Jozef I. Pri jeho nastúpení na trón zaligotala sa hviezdička lepšej nádeje, že sa navrátia lepšie, pokojnejšie časy pre krajinu a zúbožené poddanstvo. Ale hviezdička tá bola len blýskavý meteór, ktorý sa zažal, zatrblietal, a dosť skoro shasol.

Kráľ odstránil niektorých Uhorsku neprajných radcov, a začal vyjednávať s Rákoczym o pokoj. No, vyjednávanie stroskotalo, čoho hlavná príčina sa pripisuje Bercsényimu, jednému z hlavných vodcov povstania.

Snemy a porady o pokoj neviedly k cieľu. Náboženské nepokoje trvaly ďalej. Zemanstvo hájilo húževnate svoje výsady, ale o uľavení ťárch ľudu a o poddanstvo nestaral sa nikto. A beda tomu, kto by sa bol poddanstva verejne ujal a osmelil sa ho zastať: ten nie s jedným, ale s tisíc nepriateľmi mal do činenia.

Poneváč vyjednávania o pokoj neviedly k nijakému výsledku, zemanstvo horných stolíc sa schádzalo a radilo, ku ktorej stránke vlastne, či k Rákoczyho a či ku cisárskej sa majú pripojiť.

Na Klenovci je dnes veselo. Kočiar za kočiarom letí ku kaštieľu pána Kubínyiho. Je tu už sila panstva shromaždeného a ešte prichodia vždy noví a noví. Celá dedina vyšla na priedomie, pozorujúc prichodiace panstvo.

I na priedomí bývania Martina Mravca, ktoré sa nachodilo neďaleko kaštieľa pána Kubínyiho, stál domáci gazda so svojou čelaďou a peknou dcérou. Neďaleko od nich stál cudzí muž. Nenapadol nikomu, lebo veď dnes bolo mnoho cudzích v Klenovci. Otec sa čosi utiahol do domu. Cudzí muž, ako čo by len na to bol čakal, ihneď sa prišuchol k Mravcovým.

„Ale je len toho panstva tu!“ riekol neznámy.

„Ej, je!“ prisviedčala Mravcová, „ba, čože to bude zase?“

„To môžte vedieť, že nič dobrého,“ odpovedal neznámy, a, obrátiac sa k dcére, hovoril tejto: „Tebe sa ľúbia tí páni?“

„Pravdaže sa mi ľúbia,“ hovorí Marka so smiechom; „uhádli ste, ani som vám to nepovedala.“

„Ja to viem tak niekedy naozaj hádať — a ja viem, že sa ani teraz nesklamem v ňom, pravda, že poznávaš medzi nimi kohosi?“

„A keby som aj poznala niektorého, čože by som mala z toho?“

„To ty vieš najlepšie, počkaj len ešte chvíľočku a uvidíš medzi nimi aj toho, ktorého dobre poznáš a na ktorého i teraz myslíš. Ale keď ho uvidíš, nepoznáš ho.“

Dievča pozrelo na cudzinca a rieklo:

„A čo vy môžete vedieť, na koho ja myslím?“

„Hovoril som, že viem niekedy hádať a preto pochybujem, že by si bola na Jurka zabudla.“

Dievča sa zapýrilo. Cudzinec hovoril ďalej:

„Veru tak, Mariška, dnes by si ho nepoznala, vzdor tomu, že u vás slúžil.“

„To už zase nie; toho ja poznám, čo by sa hneď do akých panských šiat preobliekol a na akom parádnom hintove viezol.“

„No, dávaj teda pozor, uvidíme, či ho poznáš. Ja viem, že už dávno nebol u vás, a že si ho ty už mnoho ráz vyzerala. Ale darmo čakáš, už nepríde k vám.“

„Ktože to nepríde?“ pýta sa matka.

Cudzinec sa nahol k matke a pošepol jej meno do ucha, ako keby sa obával nahlas ho vysloviť. A naiste sa i obával.

„Nuž a prečo by k nám neprišiel viacej? Myslí si snáď bohatú nevestu uloviť?“

„To si myslím,“ riekol cudzinec, „a koľkože ich ten má! Celé tucty. A keď sa mu jedna, alebo druhá zneľúbi, to vám ju hneď vydá. Či ste nepočuli, čo urobil nedávno na Kokave, kde mal tiež jednu, ktorá sa mu ľúbila, čo chvíľa však prestal tam chodiť. Nasypal jej plnú zásteru dukátov a viac sa o ňu neobzrel. Tá sa už aj vydala. Dokiaľ bola chudobná, nikto sa o ňu neobzrel. Potom ale, keď počuli, že má peniaze, len sa tak pretekali chlapci, čo ju každý chcel dostať.“

„Pravda je,“ prisvedčila Mravcová, „počuli sme aj my o tom.“

„No, vidíte, že vám nehovorím daromnú reč. Z neho sa stal pán. Je bohatý ani uhorský veľmož. Nebude ten už nikdy u vás, ani cez zimu. Počkajte len, sami sa presvedčíte, čo je z neho za pána. Divím sa, že je ešte nie tu.“

„No, však ste povedali, že nepríde viacej…“

„Nie k vám, ale k pánu Kubínyimu; s ním prídu ešte i dvaja druhí: Orvoš a Zikmund Čos. Sú to tí samí páni, čo nedávno vyrabovali zámok na Hrachovom a pani Jakoffyčku až na smrť umučili, kým im len všetky poklady nevyzradila. Myslím, že o tom viete.“

„Ktože by o tom nevedel? Tí lotri chcú snáď i pána Kubínyiho vyrabovať? To sa im snáď sotva podarí v prítomnosti toľkého panstva.“

„Mne sa ale tak vidí, že majú niečo inšieho za lubom. Oni prišli na námluvy.“

„Námluvy?!“ vykríkla Mravcová celá rozhorčená.

„Neverte mu, mamka!“ riekla Marka a zakrývajúc si oči zásterkou utiahla sa do izby.

Stará Mravcová počala znovu:

„Ba, netárajte, dobrý človek, že námluvy; ale kde, u koho, s kým?“

„A či nemá pán Kubínyi dcéru!?“

„A ten by ju dal zbojníkovi, človekovi, čo po horách zbíja?“

Cudzinec zahryzol do pery, potom ale pozrel na Mravcovú a hľadiac jej do očí riekol:

„A vy sa nazdávate, že Jánošík príde k pánu Kubínyimu ako zbojník v zelenej košeli, s opaskom, s pištoľami, nožmi a valaškou? Hahaha! Dnes ho neuvidíte v krpcoch, ani v klobúku s pštrosím perom, ani vo vyšívanej kabanici, ale v dolománe s kučmou na hlave, so šabľou, s ostrohami na čižmách, s vyšnorovaným hajdúkom a kočišom. Či ste nepočuli, že medzi Východnou a Važcom ozbíjal bohatú dôstojnícku vdovu, akúsi Skarzonku, ktorej odobral bohatý, nádherne vystrojený pánsky oblek, zlaté prstene, dve parochne a mnoho peňazí? Pánu Révaymu na Žiarach vzal magnátsku bohatú šabľu. Zemanom žilinským, čo sa kdesi do Turca viezli, vzal koč a kone.“

Vtom sa ozvalo hrkotanie koča.

„Aha! pozriteže si ho, už sa vezie!“ povedal a utiahol sa za Mravcovú, aby ho nebolo vidieť! Koč zmizol v bráne kaštieľa pána Kubínyiho.

„No, poznali ste ho? Však že nie?“

„Oči a nos,“ hovorí Mravcová, „ale tá brada a tie vlasy…“

„Sú falošné!“ vskočí jej do reči cudzinec.

„Falošné?“ diví sa Mravcová, „no, počkaj, však ja ti ich strhnem!“

„Áno, urobte to,“ posmeľoval ju cudzinec; „a to najlepšie urobíte, keď to hneď v Hrachovskom zámku oznámite, lebo k pánu Kubínyinu by vás dnes nepripustili. Choďte a povedzte v zámku pána Jakofyho, čo som vám hovoril: on naiste pošle svojich ľudí, ktorí ich pochytajú.“

„Poslúchnem vás; idem hneď a privediem mu družbov, že bude od radosti zubami škrípať.“ To povediac nechala cudzinca stáť a odbehla cestou do Hrachova.

Za Mravcovou, lenže v protivnom smere, pobral sa aj cudzinec, šomrajúc si medzi zuby: „To sa mi podarilo! Nebudeš ty viac kapitánom! Lovonosovského dukáty prídu ti draho. Takí páni boli by sa bez nich minuli a on mi rozkáže, aby som ich prinavrátil; ba čo viacej, ešte sa mi vyhráža, že ma zaženie v čerty, keď ho nebudem poslúchať. Panáčku, nepoznáš ty ešte Podstavčíka!“ I zakrútil sa do plášťa a kráčal kamsi na záhumnie.

Pán Kubínyi víta svojich hostí. Klania sa a podáva ruky vpravo i vľavo. Prišli páni bratia nielen z Gemera, ale i z Turca, Liptova, Trenčína, ba i pán Cerovský až hen od Bielej Hory, pán Bercsényi z Bánoviec, Ábrahámffy, Rafajovský a množstvo iných, ktorých ani sám pán Kubínyi nepoznal.

Porady boly v behu a mnoho sa už pohovorilo. Pretriasané boly krivdy a újmy zemanstva, ktoré sa im dejú bezprávne, hovorené i o náboženských útiskoch, o kráľovi a jeho radcoch. Konečne povstal domáci pán, pohladil si hustú bradu a hovoril:

„Slávne stavy! Žalôb a sťažností sme počuli už dosť a dosť a predsa nie sú ešte všetky vyrátané.“

„Pravda je!“ prisviedčali páni bratia.

„A keby sme sa čo ako žalovali,“ pokračoval pán Kubínyi, „to nám predsa nepomôže. Nám je treba predovšetkým poradiť sa, či máme s mečom v ruke vytiahnuť i proti samému kráľovi, jestli by sme videli, že naše práva cudzincom v plen vydáva?“

„Povstať treba! Vivat Rákoczy!“ kričali shromaždení.

Pán Kubínyi hovoril ešte i ďalej a žiadal shromaždené stavy, aby prv, nežli sa rozhodnú, vec náležite uvážili, aby posledný blud nebol horší ako prvý.

Po domácom pánovi povstal pán Rafajovský, hovoriac silným, vážnym hlasom:

„Slávne stavy! Do vojny sa pustiť je ľahká vec, ale vo vojne zvíťaziť nie je tak ľahko. Bez nádeje nepustíme sa do boja. Aby nás ale naše nádeje nesklamaly, treba si nám vo vojne spoľahlivých spojencov zabezpečiť, ktorí by s oduševnením do boja tiahli. Za takýchto spojencov považujem i naše poddanstvo. To je nám ale celkom odcudzené pre náramné ťarchy, ktoré naň uvaľujeme a ktoré na mnohých miestach ľud už ani vydržať nemôže, preto beží do hôr a stáva sa nám tu doma nebezpečným. Po našich horách ukrýva sa na stá našich poddaných. Sú to tí najvyberanejší chlapci. Každý z nich stojí za druhých desať. So dvesto takýmito na život a na smrť odhodlanými vykonáme viacej, ako s tisíc druhými, ktorých na silu pochytáme a do vojny pošleme, ktorí nás však môžu v rozhodnom okamžiku zradiť a opustiť pre krivdy im nami činené.“

„So sedliakmi a zbojníkmi nebudeme vyjednávať!“ vykríkol Cerovský.

„Veru nie!“ prisvedčil mu Bercsényi.

„Páni bratia!“ pokračoval rečník povýšeným hlasom, keď sa započal krik šíriť dvoranou, „pamätajte na moje slová, že ak sa nespojíme s poddanstvom a ono s nami, sme stratení a bitku sme už prehrali.“

„Hoho! nie tak chytro!“ pretrhol ktosi rečníka.

„Preto moja rada by bola…“

„Zo sedliakov a zbojníkov pánov narobiť!“ zakričal Cerovský rečníkovi.

„Pán brat Cerovský sa môže ešte dožiť,“ volal prudko Rafajovský, „že tí zbojníci z neho pri terajších pomeroch môžu urobiť niečo horšieho ako sedliaka: žobráka.“ A nedajúc sa mýliť hukotom vo dvorane povstalým, pokračoval ďalej:

„Ja svoju radu nechcem nikomu natískať, ani nemusí byť prijatá. Radím teda, aby sme si hľadeli získať naše poddanstvo uľavením tiarch. Sľúbme svojim poddaným, že keď sa spoja s nami a my ich pomocou nenávidených Nemcov von z krajiny vyženieme, že na všetky prečiny v minulosti chceme zabudnúť a im ich ťarchy uľaviť. Sľúbme im úplnú slobodu náboženstva, nech prestane to staré: cusius rego illius religio. Keď sa to stane, som presvedčený, že za pár dní všetkých hajdúchov a s nimi tisíce iných poddaných pod naše zástavy shromaždíme. Ak to neurobíme my, urobí to protivná strana a my sme stratení. Preto, dokiaľ je tomu čas, dajme poddanstvu aspoň tie práva, ktoré mu čo ľuďom prislúchajú, ono sa bude biť za nás a víťazstvo sme si poistili. Fiat justitia et pereat mundus!“

Za Rafajovským povstal pán Ábrahámffy, hovoriac:

„Slávne stavy! Ja so svojej strany by som súhlasil s pánom bratom Rafajovským a radil by som tiež, aby sme dali poddanstvu…“

„Nič mu nedáme!“ pretrhlo viacej hlasov rečníka prv, než by bol dohovoril a v dvorane nastal krik. Keď sa krik utíšil, rečník chcel pokračovať ďalej, hovoriac:

„Keď mu nedáme po dobrote niečo, kto nám stojí za to, že si nevezme násilne viacej?“

Vo dvorane nastal ešte väčší krik. „Pereat! Von s ním! Upiecť ho treba!“ Tieto a tým podobné výkriky bolo počuť vo dvorane. Pre krik a hluk ani nebolo počuť dupot jazdcov, ktorý pred kaštieľom pána Kubínyiho boli zastali.

Pána Kubínyiho vyvolali von z dvorany. Veliteľ jazdcov žiadal si s ním hovoriť. Vtom ktosi zbadal vonku stojacich jazdcov i zavolal shromaždeným pánom: „Zrada!“

„Von so zradcami!“ znelo dvoranou; mnohí z prítomných poskákali so sedadiel a niektorí sa hrnuli von z dvorany. Medzitým veliteľ jazdcov, ktorý nebol nikto iný ako Lacko Szentiványi, viedol s domácim pánom nasledujúci rozhovor:

„Vaša milosť ráči odpustiť, jestli sme nepríležitými. Prichodíme však, aby sme vás nebezpečenstva ratovali. Nech neráči vaša milosť byť urazenou, keď vám prejavíme, že medzi shromaždenými panstvami, ako nám to bolo prezradené, nachodia sa traja preoblečení zbojníci, iste pod cudzími menami.“

„Pane dôstojník?“ riekol urazene pán Kubínyi, „a to nemá byť urážka? Nech sa ľúbi mňa nasledovať do dvorany; za následky ale, ktoré z toho môžu povstať, nie som a nechcem byť zodpovedným.“

Pán Kubínyi i s veliteľom cisárskych jazdcov vošli do dvorany. Oči všetkých upreté boly na cisárskom dôstojníkovi.

„Prosím, slávne stavy,“ hovorí pán Kubínyi, „ráčte miesta zaujať. Myslím, že po ten čas, čo som sa bol vzdialil, žiaden z pánov bratov miesto neopustil a z dvorany sa nevzdialil.“

„Čo to má byť?“

„To urážka!“

„Sme snáď väzňovia?“

„Zrada! Vysvetlite nám, čože je to?“ bolo počuť dvoranou. Pán Kubínyi oznámil teraz príčinu príchodu jazdcov. Končiac svoju reč, hovoril:

„Za urážku považujem to i ja, medzi nami hľadať ľudí, o ktorých nepredpokladám, že by mali toľko drzosti, a ako sa vyjadril pán dôstojník, že by sa opovážili pod cudzím menom do nášho kruhu sa vlúdiť. Som teda presvedčený, že ako pred chvíľou, pred mojím vzdialením sa z dvorany, okrem mňa nevzdialil sa ani jediný z pánov bratov.“

Nastalo ticho. Všetko sa obzeralo po dvorane. Nikto nevedel, či sa kto vzdialil.

„Tam vidím tri miesta neobsadené,“ hovorí pán Kubínyi; „či boly aj predtým prázdne?“

„Neboly!“ riekol Ábrahámffy; „tí páni vyšli hneď za vašou milosťou von.“

„Ktorí že to boli?“ pýta sa pán Kubínyi. Ale nikto ich nepoznal.

„To teda museli byť oni,“ povie ktosi.

„Nuž ale kto to mal byť?“ pýta sa druhý.

„Naiste to boli: Jánošík, Ormoš a Čos,“ hovorí dôstojník, „ktorých stíhame, a poneváč i slávnym stavom iste záleží na tom, aby sme sa ich mohli zmocniť, prosím vaše milosti, ráčte nám byť na pomoci.“

Nastal pohon za kočom, ktorý práve bol z brány vyšiel a ktorý bol sotva niekoľko sto krokov za osadou, keď ho spozorovali. Koč uháňal, čo kone mohly stačiť, ale ani jazdci nešetrili svoje kone a už-už koč doháňali.

„Stoj!“ zvolal veliteľ jazdcov na kočiša. Ten sa obzrel, miesto toho však, aby postál, pošibal kone a uháňal ďalej. Vtom zarachotil karabín, guľka zahvižďala ponad koč. Vtom okamihu povstal v koči sediaci Jánošík, chcejúc pozrieť, čo sa to robí, sotva ale že vystrčil von hlavu, veliteľ jazdy švihnul lasom, ktoré sa otočilo okolo Jánošíkovho hrdla, ktorý ihneď vypadol z koča. Pohonič, nič nevediac, uháňal ďalej.

Kým jazdci uháňali za Jánošíkom, Ormoš a Čos nepozorovano vyšli z kaštieľa pána Kubínyiho. S poviazaným Jánošíkom jazdci tiahli cez Klenovec, bez toho, že by sa boli zastavili v kaštieli pána Kubínyiho, nezastaviac sa až v zámku na Hrachove.

Žena Mravcova stála na priedomí a, vidiac lapeného Jánošíka, riekla sama sebe: „To ti za tvoju falošnosť.“ Nato vošla do chyže, kde pri obloku stál jej muž, bledý ako stena, pozerajúc sa von. Pri kozube ale stála dcéra, nie menej zamyslená.

„Nesmúť, dcérka moja,“ hovorí matka, „ten falošník to draho zaplatí; páč sem,“ a mať ukázala jej mešťok s dvaciatnikmi. „Toto stojí viacej, ako dvaja takí frajeri. Ale si ho videla, ako ti ho viedli?“

„A vy ste ho snáď prezradili a to ste dostali za to?“ zvolala dcéra ukazujúc na mešťok.

„Dostala veru; a viem už teraz, keď ho chytili, že i viacej toho bude.“

„Nešťastnica jedna!“ zvolal Mravec ako bez seba, „ty že si Jánošíka vyzradila?“

„Nuž a čo je viacej? Povedala som len toľko, že je u pánov Kubínyich.“

„Ach, mamka moja, ako ste to mohli urobiť! Zabudli ste už, čo nám dobrého ten človek urobil!“

„A on teba mohol zradiť?“

„Mamka, ste na omyle. Nikdy sa mi ten ničím nezaviazal. Je síce pravda, že som ho rada videla, ale on ani tým najmenším nikdy neprezradil, že by som sa mu len trocha ľúbila. Ako mňa teda mohol nechať?“ i pustila sa do plaču.

„Nerozumná žena! veru si mi ty vykázala!“ hovoril Mravec; „nuž či nevieš, že za tie sprosté dvaciatniky si mňa i seba, ba i vlastné dieťa zapredala? Však Jánošík, keď mu povedia o tvojej zrade, pomstí sa na nás všetkých tým, že vyzradí, že sme ho ukrývali. A keby sa on nepomstil, pomstia sa jeho spoločníci na nás. To bol tvoj najhlúpejší kúsok, ktorý si len mohla vykonať. Čo si si však navarila, to si zjedz.“ Nato vzal klobúk, plesol dvermi a vyšiel von z domu, aby sa nevrátil tak ľahko do neho.

Teraz i matka sa pustila do plaču. Dlho do noci očakávaly návrat Martina, ale ten neprichodil. Teraz ale Mravcová už mlčala a za dlhé časy nevedel nikto v Klenovci, kam sa vlastne podel Mravec.

Hostia pána Kubínyiho sa porozchodili. Mnohí z nich sa stavili na Hrachove u pána Jakoffyho, o ktorom sa malo za to, že je naklonený viacej k cisárskej strane. Veď ani teraz v porade gemerských pánov nebral účasť. Druhí zase hovorili, že je starý a že sa nechce miešať do vojny: jemu že je najlepšie s jednou i druhou stránkou žiť v pokoji. Jeho teda navštevovali ľudia s tej i s tej strany.

Teraz ale je jeho dom ako by v stave obležania. Panstvo i poddanstvo, všetko sa to hrnie do zámku, aby si mohlo obzrieť toho junáka, o ktorom v dvanástich stoliciach hovorili, ktorého, ačkoľvek nevideli, predsa všade poznali, po ktorom páni už dávno striehli, avšak do svojej moci dostať nemohli, ktorého však predsa pošťastilo sa im ulapiť a uväzniť.

Panstvo nebránilo nikomu obzrieť si uväzneného. Čím viacej väzňa navštevovali, tým lepšie sa malo úradníctvo, lebo temer každý, príduc k Jánošíkovi, neopustil ho, aby ho aspoň niečím neobdaroval. Ešte i posteľ mu vystlali perinami a liščími kožami.

To všetko ho ale netešilo, lebo to všetko rozdal medzi zámockých úradníkov a ich paničky, ktoré, keby mohly, iste by ho z väzby prepustily, lebo veď ešte nikdy v ich komorách nebolo toľko syrcov, oštiepkov, bryndze a všeličoho inšieho, ako teraz. No, ale ony nerozhodovaly, a preto Jánošík musel čo väzeň i naďalej len zostať v zámockej veži. Nepomohly mu ani strieborniaky, ktoré žalárnikovi dával, ani liščie kože, ktorými zámockého kapitána obdaroval. Ba tak sa mu zdalo, že čím ich viacej darmi obsýpa, že oni tým väčší pozor naň dávajú, aby im nejako neupláchol. Ostražitosť úradníctva pozoroval i náš väzeň. Čím ho ale viacej strážili, tým viacej rástla v ňom túha po slobode a jeho voľných horách. Potrhal a podrúzgal by tie putá, keby mu tým bolo pomožené. Konečne oddal sa svojmu osudu a bol celkom pokojný…

Na Hrachove sa niečo strojilo. Od niekoľko dní ako by boli na Jánošíka zabudli: nik ho nenavštívil, len žalárnik, ktorý mu jedlo prinášal. Všetko v celom zámku bolo zaujaté, lebo maly byť hody a k tým všetko muselo sa chystať od najmladšieho až po najstaršieho.

Do zámku dnes zavítali traja zvolenskí čipkári.

„Tuším ste s neba spadli,“ hovorily paničky; „nikdy ste nemohli príhodnejšie prísť, ako teraz.“

„To nás veru teší,“ usmievali sa dvaja mladší, kým tretí, najstarší z nich, ako by sa bol do pozadia uťahoval, ani čo by sa bol obával svoj tovar vyložiť; „to nás teší, krásne paničky; budeme mať dobrý odbyt a nebudeme musieť takú ťarchu vláčiť.“

„To bude od vás závísieť,“ hovorí Anička, dcéra vrátneho, „lebo jestli budete svoj tovar preceňovať, tak vám mnoho neubudne.“

„Krásna panička! Čo je vzácne, nie je lacné, a jestli sa vám náš tovar nebude ľúbiť, to vám ho zadarmo dáme.“

„To sa nám teda nebude nič ľúbiť,“ povie Dorka, dcéra žalárnikova.

„No, to hneď uvidíme,“ riekol jeden z čipkárov a začal svoj tovar vykladať.

„Ah, to sú ti krásne čipky! pozriže, Anička!“ zvolala Dorka.

„Na tieto stužky tu!“ skríkla Anička.

„A hen tá strieborná retiazka!“

„A majú dve.“

„A tu, hľa, tie utešené zápony! Ba či sú drahé?“

„Hja, duša moja, to ti bude drahý tovar.“

„Paničky, teda sa vám to ľúbi?“

„Ľúbiť sa ľúbi, ale či to nie je veľmi drahé.“

„Preceňovať to nechceme; radi budeme, keď sa toho zbavíme. Čo nám dáte za tie zápony?“

„Veď nevieme, čo pýtate.“

„Teda sa vám ľúbia?“

„Pravdaže!“

„No, keby ste boly povedaly, že sa vám neľúbia, darmo by sme vám ich boli dali; takto ale sú otcu-materi dvacaťpäť zlatých hodné. A to vám ich dáme, len aby sme si prvých kupcov neodohnali.“

„Toho! dvacaťpäť zlatých!“ čudovala sa Dorka.

„Krásna panička! To nie je mnoho a krásne by vám pristaly.“

„Ale, veď je to hrozná sila peňazí.“

„Pre takú krásnu panenku za pädesiat zlatých nie sú drahé.“

„Ba povedzte zrovna sto.“

„A prečo nie?“ usmial sa čipkár, vykladajúc vždy niečo nového, na čom dievčatá i ženy div že si oči nevyhľadaly. Netrvalo to dlho a čochvíľa bola izba zaplnená. Jedni prichádzali, druhí odchádzali a čipkárovci sotva že sa mohli hýbať, súc obtočení sa všetkých strán. Jedna to, druhá zase iné si kázala nechať, len že si idú pre peniaze. Tovar sa míňal na ruvačky, ako by ho boli zadarmo dávali.

„No, paničky krásne, tie retiazky a tie zápony,“ riekol čipkár a usmial sa na Aničku a Dorku, ktoré ich ešte vždy obzeraly, bojac sa ich z rúk vypustiť, aby ich niekto nepredbehol.

„Verte mi, panička, že sú hodné a dávame ich len preto, že sa obávame, aby nám ich niekde Jánošík nepobral.“

„To sa veru nemusíte báť, lebo ho už chytili.“

„Jánošíka? Nie je možno! Nie, to neverím, lebo ten sa nedá tak ľahko ulapiť.“

„Ale už sa dal,“ rečie Anička; „keď budete chcieť, môžte sa i sami o tom presvedčiť, veď je tu na zámku. Dorkin pán otec môže vám ho kedykoľvek ukázať.“

„Toho chlapa by som predsa rád videl a neviem, čo by som za to dal.“

„Pojednajte sa s nami,“ hovorí Anička, „a my vám dopomôžeme k tomu, aby ste ho videli.“ Na to sa zamlčala, lebo videla, že nie sú ešte sami.

Čipkári však porozumeli jej slovám, i pojednali sa so ženičkami, spustiac hodne s ceny, len aby mohli ďalej s dievčatmi vyjednávať. Ženičky urobiac dobrú kúpu čo chvíľa vytratily sa z izby.

Po ich odchode čipkári vytiahli ešte tri nové sukne, dve kromrášové a jednu talisindovú, ukazujúc ich Aničke a Dorke.

„No, a tieto sukne ako sa vám páčia?“ hovorí čipkár. „Jestli nám ukážete Jánošíka, vďačne vám ich dáme, že sme ho videli.“

„Za tie by som ho ja i na slobodu pustila,“ riekla Anička.

„Aby nás potom ozbíjal?“ riekol čipkár; „to ho radšej ani vidieť nechcem.“

„Veď on nevyzerá, že by bol tak zlý človek,“ ohlásila sa Dorka, „ale ako nejaký urodzený pán.“

„Ale je to predsa zbojník, pred ktorým sa musí človek strachovať.“

„Ja by som sa ho veru tak málo bála ako i vás,“ povie Anička.

„Či naozaj?“

„Naozaj! Bárs je zbojníkom, je predsa hodným šuhajom,“ hovorily dievčatá.

„Teda nám ho ukážete?“

„Viete čo? Zajtra sú u nás hody. Bude tu sila panstva, ktoré sa chodí dívať na Jánošíka ako na nejaký zázrak sveta. Zostaňte u nás, môžte byť aj na zábave. Zajtra ho iste uvidíte a jestli ho neuvidíte zajtra, napozajtre my samy vás k tomu dovedieme.“

„To nám bude dlho čakať, my sa nemôžeme toľko baviť.“

„Neviem prečo? Dnes už aj tak nikam nepôjdete, lebo je už večer. A jestli sa chcete na zábave zúčastniť, tá sa aj tak pretiahne až do noci; nebudete teda zase môcť odísť.“

„Máte pravdu; my by sme aj zostali, ale nevieme, čo náš strýko povie na to?“ riekli dvaja mladší čipkári.

„Vy, jestli chcete, môžte zostať,“ ozval sa najstarší z nioh, „ja ale musím odísť; však viete, že som sa sľúbil do Klenovca.“

„No, dobre, nechajte strýka odísť; do Klenovca nie je ďaleko, vykoná tú cestu aj sám. Pravdaže, zostanete?“ hovorí Anička a tak sa pekne podívala na čipkárov, že jej prisľúbili zostať na zábave.

Na druhý deň nebolo snáď v celom Hrachove uradostenejších dievčat, ako Anička a Dorka. Tie nové sukienky od čipkárov im výborne pristaly. Všetko sa krútilo okolo nich, zo všetkých ale predsa najviacej čipkári. Nielen dievčatá, ale aj ich mamičky s úľubou pozeraly na hodných, šumných šuhajov, ktorým sa málokto mohol vyrovnať.

Ak neboli čipkári v kole, to prisadli si ku stolíku, kde sedeli pri pohárikoch otcovia Aničky a Dorky, popíjajúc dobré vínečko. „Boly by to dva pekné páry,“ pomysleli si otcovia, keď videli, ako sa ich dcérušky s čipkármi dobre bavia. Tu len žmurkli očami, chopili sa pohárikov, poháriky zaštrngaly a ich štrngot hovoril, čo si obaja mysleli. A keď sa tu i tu stalo, a džbánok bol až na dno vyprázdnený, nesmelo oschnúť jeho dno: postarali sa o to čipkári, aby bol ihneď naplnený.

Čipkári práve vyšli z kola, aby si pooddýchli so svojimi tanečnicami, ktoré hovorily, že ešte tak veselých hodov nebolo na Hrachove, ako tieto.

„No, pravda, nebanujete ani vy, že iste zostali?“ hovorí Dorka ku svojmu spoločníkovi.

„Nepravdu by som hovoril, keby som tvrdil opak,“ riekol čipkár, slabúčko stisnúc Dorkinu rúčku, pozerajúc jej do očiek, „ale či ste nezabudly, čo ste nám včera i s Aničkou sľúbily?“

„Nuž a či sme to nesplnily? Veď ste ho snáď videli? Veď vám ho otec ukázal.“

„Môj kamarát ho mal vidieť, ja ale nie. Bol som práve vyšiel podívať sa po zámku, keď pán otec prišiel pre nás, aby sme sa išli naňho pozrieť, a keď som sa vrátil bolo už pozde.“

„No, ja vás zajtra ráno sama k nemu odprevadím.“

„Zajtrá budete ustatá odpočívať, my sa však musíme skoro ráno ponáhľať za svojím kamarátom.“

„To ma ešte nepoznáte; na takej zábave, ako táto bola a ešte i je, nemôže dievča ustať. Dievča ustane, keď sa zle zabáva.“

„Ja by som ho predsa radšej dnes ako zajtra videl, a rád by som mu z našich hodov aspoň pohár vína podaroval. Chudáčisko, sotva si kto naňho zmyslel. Či by ste sa nebáli, teraz mňa k nemu doprevadiť?“

„Teraz? v noci?“ riekla zadivená Dorka, pozrúc na svojho spoločníka, ihneď na to ale zmeneným hlasom doložila: „Báť sa nebojím, lebo sa nemám čoho, — ale otec má pri sebe kľúče, ktoré mi nevydá, ba nedovolil by mi ísť do veže.“

„Pozriteže len na pána otca, akej je dobrej vôle; ja viem, že keby ste ho pekne poprosili, aj to by vám dovolil.“

„Pochybujem,“ krútila Dorka hlavou, „on mi teraz nedá kľúče zo svojich rúk.“

„Škoda,“ riekol (smutne čipkár a ešte smutnejšie pozrel na Dorku; „musím teda odísť bez toho, že by som ho bol videl. Vy ale vyplnenie svojho sľubu zostanete dĺžna.“

„Nerada by som,“ riekla Dorka, a ako by nad niečím rozmýšľajúc, po chvíli hovorila ďalej; „ale poďme k otcovi; uvidím, či budem môcť vašu žiadosť vyplniť. Hovorím vám ale vopred, že otec o tom všetkom nesmie nič vedieť.“

Dorka i s čipkárom zasadli ku stolíku, čipkár ponalieval poháriky a vyprázdnený džbán dal znovu naplniť. Zazdravkoval rodine žalárnika, poháriky zaštrngaly a vínečko sa len tak prelievalo.

„Na zdravie našim hosťom!“ hovorí žalárnik, zdvihnúc pohár; ale ruka sa mu triasla a on polial šaty dcérine, ktorá sa k nemu túlila, ako čo by ho chcela objímať.

„Ale, starký môj! čo nedáš pozor!“ karhala ho žena, „pozriže len, ako si oblial Dorkine šaty.“

Ale Dorka ako by nič pritúlila sa ešte bližšie k otcovi.

„Ej, čo tam šaty!“ riekol žalárnik, „šaty boly a šaty budú. Ej, ale takej zábavy, ako dnes, na Hrachove ešte nebolo, ani viacej nebude. Tak, starká, štrngni si so mnou, na zdravie našich hostí!“ Vtom ale, ako by sa vzpamätal, že druhý z čipkárov nie je prítomný, riekol „kdeže je ale váš kamarát?“

„Niekde medzi ostatnými,“ odpovedal čipkár.

„Ale veď ani Aničky tu niet,“ rečie Dorka.

„Choďte ich vyhľadať a priveďte medzi nás,“ kázal otec.

Dorka s čipkárom vstali hneď od stolu, aby vyhľadali Aničku. Sotva však urobili niekoľko krokov, rečie Dorka:

„Musíme sa ponáhľať, aby otec nezbadal, že mu kľúče chybia.“

„Teda ich máte?“

„Mám, len sa ponáhľajme,“ súrila Dorka.

„To vám na pamiatku, panička,“ a pri tom stoknul zlatý prstenček na prst Dorkin, „Odpustite mi, že som vás urazil, keď som pochyboval o vašej dobrosrdečnosti, lebo som si myslel, že nedostojíte svojmu sľubu.“

Tu prišli až k veži. Mesiačik vyšiel zpoza oblakov, osvietiac železné dvere, od ktorých kľúče vyťahovala Dorka, aby ich otvorila; prstenček zaligotal sa na jej prste a ona sebou trhla, ako by sa bola naľkala.

„Čo sa vám stalo?“

„Či ste počuli?“

„Čo, panička?“

„To rachotenie vo veži.“

„Nie; jestli sa ale bojíte, dajte mi kľúče, pôjdem sám. Vy môžete ísť zatiaľ do našej chyže. Môj kamarát daroval Aničke tú striebornú retiazku, čo sa aj vám tak ľúbila. Nechcem byť horší ako on, vezmite si ju, ja sa zatiaľ podívam do veže, alebo vás tu dočkám.“

Dorka počujúc, že Anička už dostala striebornú retiazku, bez rozmýšľania nechala kľúče vo dverách a bežala domov.

Čipkár otvoril prvé, druhé i tretie dvere a strčiac hlavu dnu, riekol:

„Hotový si?“

„Kto je to?“ ozval sa hlas z veže.

„Ilčík,“ odpovedá čipkár; „ponáhľaj sa na slobodu. Surovec bude pri bráne a za bránou bude ťa čakať Mravec.“

Jánošík vyšiel; Ilčík pozamykal dvere, šiel ešte kus za Jánošíkom a vidiac, že šťastlivo prešiel až do brány, ponáhľal sa do chyžky, kde našiel Dorku cele vytešenú nad peknou retiazkou.

„Jaj! ako som sa vás naľakala!“ zmykotala sa Dorka, vidiac vstupujúceho čipkára; „nuž, nešli ste do veže?“

„Nie, panička! Rozmyslel som si to, že tam sám nepôjdem.“

„No, idem ja s vami.“

„Ale keď som zabudol vziať mu toho vína, nepôjdem už dnes k nemu; načo by som ho darmo zo sna búril. Tu sú kľúče, dajte ich otcovi, ako budete môcť.“

„A prstenček a retiazka?“

„Sú vaše, panička; len kľúče opatrite.“

„Vy sa tuším viacej strachujete, ako ja.“

„Len pre vás, panička.“

„To je pekné; no, poďme teda.“

Obaja opustili chyžku, navracajúc sa ku spoločnosti, kde už našli Aničku i so Surovcom sedieť.

„No, ľa, my sme vás išli hľadať a vy ste už tu!“ smiala sa rozkošne Dorka.

„Veru, pekne ste nás hľadali,“ riekla Anička, a ako by sa chcela Dorke pochváliť, poprávala si striebornú retiazku, ktorá sa jej ovíňala okolo hrdla. Ale ani Dorka nezostala jej dlžná a, urobiac to samé, riekla:

„Pravdaže sme vás hľadali, lebo nás poslali pre vás. Či nie je tak, otec?“ a tu všuchla kľúče otcovi do vrecka.

„Pravda je!“ prisviedčal otec, „lebo sme chceli na zdravie pripiť našim hosťom a vás tu nebolo.“

Čipkári pozreli jeden na druhého. I naliali do pohárov vína a pili na zdravie svojich hostiteľov a ich rodín.

Noc sa míňala. Kohúti už na ráno započali spievať. S nimi ako by o závod spievali i naši čipkári a s nimi ostatní:

Hej veru, už bol biely deň, keď sa rozchodili hodovníci na Hrachove.

Darmo prehovárali čipkárov, aby sa pobavili ešte na Hrachove, že sú ustatí a potrebujú si odpočinúť. No, keď sa títo nijako nedali prehovoriť, Dorka s Aničkou ich odprevadily. Trikrát si už podali ruky na rozlúčenú, ale rozlúčiť sa predsa nemohli, lebo dievčatá len ďalej išly a neboly by dbaly až na kraj sveta s nimi ísť. Vrátily sa len vtedy, keď im čipkári prisľúbili, že jestli budú môcť, zase ich skoro navštívia. Vrátily sa teda domov, ale celé uplakané.

Čipkári zrýchlili krok, uháňajúc smerom ku Kráľovej Holi.

Chýr o vyslobodení Jánošíka rozšíril sa rýchlosťou vetra. Keď páni na Hrachove ešte ani tušenia nemali o jeho úteku, rozprávali si o ňom široko ďaleko.

„Hej, nechcela by som ja byť v koži gemerských pánov,“ hovorila zabávajúc svojich hosťov Zuzanka Pracišová na Ťarchovej. Rozprávala im o úteku Jánošíkovom, ani čo by na Hrachove prítomná bola bývala. „Ten sa im odslúži za to, ako Skalkovi, Lehotskému alebo Radvanskému.“

„Ba tomu Ihašovi sa pekne odslúžil,“ pretrhol Prácišovej reč jeden z prítomných.

„Nuž, akože to bolo?“ spytuje sa druhý.

„Dajte naliať, potom vám to vyrozprávam.“

„No, Zuzanka, doneste z toho vína,“ riekol zvedavý sused, podávajúc džbánok krčmárke.

Zuzka vezmúc džbánok naplnila ho vínom a postavila pred svojich hostí, hovoriac:

„No, teraz rozprávajte!“

„Eh, skorej sa musím napiť,“ riekol oslovený a vezmúc džbánok do oboch rúk, poriadne si prihnul. „No, a teraz počúvajte: Meno skúpeho pána Ihaša vám je známe. Kde len čo mohol tam bral, i to, čo nebolo jeho, rád si prisvojil. Urobil to i s jednou horou, ktorá obci prislúchala. Richtár i s boženíkom vybrali sa do Svätého Mikuláša na žalobu. Na ceste pristavil ich Jánošík a pýtal sa ich, kam idú. Keď vec rozpovedali, povedal im: vy blázni! vrana vrane oko nevyklove. Darmo vy idete na žalobu; páni sedliakom spravedlnosť neprislúžia. Ale viete vy čo: ak chcete, aby vám bolo spomožené, choďte k pánu Ihašovi a povedzte mu, že Jánošík k nemu príde na večeru.“

Richtár s boženíkom urobili tak, ako im to naložil Jánošík, ktorý dal zavolať i stoličných pánov k Ihašovi.

V službe u pána župana nachodil sa Ilčík a u druhého Garaj: obaja chlapci Jánošíka. Títo, keď prišli do hory, prehovorili pánov, aby išli peši chodníkom, lebo že na ceste by ich mohol Jánošík prepadnúť. Oni aj poslúchli. Sotva ale vošli do hory, prepadol ich Jánošík, odobral im zbraň, vyzliekol z mentiek a potom predložil im listinu, ktorú museli podpísať, v ktorej hora, ktorú si Ihaš privlastnil, oddáva sa do vlastníctva obce. Na to obliekol sa Jánošík i so svojimi chlapcami do panských šiat, Ilčík a Garaj ich sprevádzali, stoličných pánov ale odviedli chlapci Jánošíkovi do hory. Na vrchu už čakaly koče na svojich pánov. Jánošík i so svojimi chlapcami sadli do kočov, uháňajúc k pánu Ihašovi.

Pani Ihašička cele uradostnená nad príchodom tak slávnych hostí ihneď prichystala večeru. Vopred sa už však vyhovárala, aby jej slávne panstvá nemaly za zlé, že ich len tak skromne bude častovať, „lebo pravdu povediac: bála som sa pred tými zbojníkmi, preto som i všetko zlaté a strieborné náčinie dala zamurovať.“

„Ah, pani sestra, teda zo strachu?“ rečie za slúžnodvorského preoblečený Garaj.

„Veru zo strachu, pán brat; nuž a či som sa nemusela báť, keď nám popredku odkáže, že príde k nám na večeru?“

„A kdeže ste to mohli zamurovať, pani sestra?“ pýta sa slúžnodvorský.

„Veru hen pod tým veľkým obrazom,“ ukazuje pani Ihašička. Vtom však prišiel dnu i pán Ihaši, po ktorom pýtali sa prišlí páni, keď ho nenašli v izbe, ktorého však jeho polovička vyhovárala, že sa šiel preobliecť, aby tak vzácnych hostí mohol privítať, ale že zaraz tu bude; keď ale vstúpil dnu, riekla: „No, tu je; zabávaj slávne panstvá; ja idem ešte do kuchyne prizrieť.“

Pán Ihaši vítal hostí. Medzitým prišiel i richtár s boženikom Jánošík prečítal a kázal Ihašimu podpísať listinu, v ktorej bolo vyslovené, že sa zrieka navždy všetkého práva na horu a že ju ponecháva úplne obci.

Ihašimu sa až teraz otvorily oči a poznal, že nie stoličných pánov, ale hôrnych chlapcov má pred sebou i rozkazoval richtárovi, aby hneď svolal obec a zbojníkov dal pochytať. Ale richtár neposlúchol, vyhováral sa, že on proti stoličnej vrchnosti nesmie ničoho podujať. Pán Ihaši, či chcel či nie, musel listinu podpísať a pani Ihašička zamurované náradie vyňať a Jánošíkovi nastoliť večeru, ktorú si bol vopred kázal prichystať. Že po večeri zlaté a strieborné náradie Jánošík so sebou sobral, netreba ani dokladať.“

Práve chcel vypravovateľ ukončiť svoje vypravovania, keď dvere na izbe sa roztvorily a dnu vstúpily dve mužské vysoké postavy silných svalov, ktorých však okrem hostinskej si z prítomných málokto povšimol, lebo všetci hľadeli na vyprávajúceho.

Zuzka však hneď vstala a išla novým hosťom v ústrety, usmiala sa a podala príchodzím ruku, jednému jednu a druhému druhú odrazu, aby si žiaden neľutoval.

„Máte vína nadostač?“ pýta sa jeden z príchodzích.

„Koľko chcete, toľko,“ usmiala sa Zuzka.

„Súdok, čo by sme my dvaja uniesli,“ povie druhý.

„Aj dva, jestli vám bude ľúbo,“ rečie Zuzka; „poďte si sami vybrať.“ I zaviedla ich do pivnice. „No, vyberte si tu z týchto dvoch, ktorý sa vám ľúbi: to je najlepšie.“

„Inakšie ani nemôžeme potrebovať.“

„To bude na shľadanie?“

„Áno,“ prisvedčil prvší. „Nehrozí nám žiadne nebezpečenstvo?“

„Nie; aspoň som ničoho nepočula. Prečo ste radšej k nám neprišli?“

„Prídeme, jestli nás nič nezastihne, na nedeľu; postarajte sa o dobrú večeru.“

„To už bude moja starosť; len aby ste potom prišli.“

„Hovorím, keď nás nič nezastihne, prídeme, celkom vás však uistiť nemôžeme, veď viete, že teraz budú po nás viacej sliediť, ako inokedy.“

„Neverte; majú teraz s verbovaním rozrobené, na vás zabudnú.“

„Tí na nás? Nikdy, Zuzka,“ riekol Martin Mravec, lebo on to bol. „Podstavčík, chyťte ten súdok, či ho unesieme?“

Mravec s Podstavčíkom chytili súdok, poťažkali ho, potom rozprával o Jánošíkových kúskoch; vy to viete, plecia a stúpali von z pivnice.

Keď už boli vonku, obrátil sa Mravec k Zuzke: „No, však zaplatíme potom.“

„Dobre!“ riekla Zuzka, doložiac: „a nezabudnite pozdraviť kapitána odo mňa!“

„Rado sa stane!“ odpovedal Podstavčík.

Vyšli z pitvora a neišli na cestu, ale poza humná, aby ich nikto nespozoroval.

Zuzka sa vrátila k svojim hosťom, ktorí netrpezlive obzerali sa po nej, lebo s obsluhou jej muža neboli tak spokojní.

„Chcete, aby sme pípeť dostali?“ riekol ten, čo bol históriu o Ihašovi rozprával.

„Pán Boh chráň! to na žiaden spôsob, lebo kto by nám potom rozprával o Jánošikových kúskoch; vy to viete, ani čo by ste s ním boli bývali. Mám vám doniesť vína?“

„No, pravdaže!“ rečie prvší.

„Ale nám budete ešte rozprávať?“

„Pravdaže budem, ale vy mne nesmiete dvojnásobnou kriedou rátať.“

Zuzka už bola preč a tak nepočula, čo hovoril, lebo ináčej by ho nebola o suchu bez odpovedi nechala.

„No, tu je! Teraz rozprávajte,“ riekla Zuzka, postaviac plný džbán na stôl.

„To viete, ako Kremničanom voly odviedol?“

„Nevieme,“ riekli niektorí.

„Bolo ich asi desať chlapov,“ hovorí vypravovateľ, „s Jánošíkom boli len dvaja. No, chlapci, ako by sme im tie voly odohnali?“ rečie Jánošík.

„Hja, to ťažko pôjde!“ povie jeden, „veď my sme len traja a tých je desať, — iba ak by sme ich po jednom postrieľali.“

„Pán Boh chráň!“ riekol Jánošík, „doteraz sme nikoho nezavraždili; nesmie sa to ani naďalej stať. Ja to tak chcem vykonať, aby sa hajčiarom zhola nič nestalo, voly aby sme im predsa odohnali.“

„To už nepôjde,“ riekli Jánošíkovi kamaráti.

„No, pokusíme sa o to: keď sa mi pošťastí voly odohnať, postarajte sa o to, aby ste hajčiarov v protivný smer upravili. Keď ja pôjdem vpravo, povedzte im, že voly šly vľavo — viete?“

„Vieme.“

„No, teraz poďme, musíme ich predbehnúť; vy ale vždy musíte byť vpredu, aby ste sa s hajčiarmi stretli.“

Keď už hajčiarov predbehli, Jánošík poslal kamarátov napred, sám si ale zastal u cesty. Odrazu, keď už voly na blízku videl, obesil sa na strom. Hajčiari, spozorujúc obesenca, prežehnali sa a cele naľakaní začali duriť voly, aby čím skôr boli ďalej od tohoto miesta. Sotva však prešli kúsok cesty, Jánošík sa odopäl, predbehol ich druhý raz a zase sa zavesil na strom, keď už mali k nemu prísť. Hajčiarom začaly vlasy dupkom vstávať, keď videli druhého obesenca. Ešte tuhšie hnali voly, len aby čím skoršie ďalej prišli. Sotva však poodišli, Jánošík sa odopäl, predbehol ich a obesil sa po tretí raz. Hajčiarov napadol strach, že mnohí z nich už nechceli ďalej ísť. Čo boli ale srdnatejší, tvrdili, že je to ten istý obesenec, čo ho dva razy videli.

„Nie je,“ preli sa jedni.

„No, presvedčme sa, však to nie je ďaleko,“ navrhovali druhí.

I vybrali sa všetci, aby sa presvedčili, či je to ten samý obesenec. Voly však priviazali ku stromom. Keď hajčiari odišli, Jánošík sa odopäl a voly odohnal.

Hajčiari darmo hľadali obesenca, a keď sa vrátili nazpät, nenašli viacej ani volov.

Keď sa nachodili až do ustania, postretli Jánošíkových kamarátov a pýtali sa, či nevideli čriedu volov.

„Ba, áno!“ prisviedčali títo, „je tomu asi štvrť hodiny, čo sme sa stretli s nimi, ale ich nikto nehnal. Ešte sme sa divili, kde sú hajčiari? Veru sa musíte dobre ponáhľať, jestli ich chcete dohoniť.“

Hajčiari sa rozbehli, bežiac ako bez duše až do Bystrice, ale voly nedohonili.“

„Bol to pekný kúsok!“ krútili počúvajúci hlavami.

„Hej! A koľko ich takých vykonal!“ hovoril vypravovateľ, nahnúc si zo džbána, a zase rozprával ďalej o sedliakovi, ktorému Jánošík kúpil pár pekných volov, keď mu ich hrom na paši zabil kdesi pri Gajarovom potoku, medzi Važcom a Východnou.

Za ním rozviazaly sa jazyky i ostatným, nevynímajúc ani Zuzku: každý z nich vedel niečo nového o Jánošíkovi, čo druhí ešte nepočuli.

Jedni vyprávali, druhí počúvali. Vínečko sa míňalo, Zuzka neustávala v nosení. A čo i noc už pokročila, predsa sa nikomu z prítomných nedriemalo, všetci sedeli, ako by ich bol prikoval, ani čo by tu všetci boli mali noc stráviť.

„Ešte jeden kúsok vám poviem,“ riekol vypravovateľ, „a potom sa rozídeme.“ Vyprával, ukončil, a za ním začal druhý, a tak to šlo až do svitania.

Milka Ábrahámffy so svojou sestrou dostaly sa šťastne do Tepličky. Milka sa lúčila s ťažkým srdcom s Aničkou, ktorá zostala pri nemocnej Alojzii Lovonosovej. Prítomnosť Aničkina dobre účinkovala na nemocnú. Alojzia cítila sa čo deň lepšie, takže sa dosť skoro zotavila.

Dnes prvý raz opustila svoju izbietku, aby sa občerstvila sviežim, vonkajším povetrím. Prechádza sa i s Aničkou v sade tepličského kaštieľa. Oj, aké sú obe pekné, ani čo by chcely v kráse spolu závodiť.

„Ráčte len pozrieť, veľkomožná slečna, tu hľa na tento ružový ker: aká to krása!“ riekla Anička.

„Veru je pekný, Anička, ani čo by ti bol z oka vypadol.“

„Ej, keby ste to boli o sebe povedali, čo by som nielen ja, ale i ktosi druhý bol na to prisvedčil, že je tak.“

„Ej, ej!“ krútila Alojzia svojou peknou hlávkou, „rada by som predsa vedieť, ktože je ten ktosi, kto by s tebou súhlasil?“

„Veľkomožná slečna! nie jedného, ale i viacej mohla by som ich menovať. Na príklad…“

„No, napríklad? Čo povieš?“

„A neráčite sa nahnevať?“

„Jestli pravdu povieš, nie.“

„Teda osmelím sa: na príklad gróf Giesruch…“

Alojzia sklopila oči. Chcela niečo povedať, ale nemohla. Krv jej vstúpila do tvári a ona len o dobrú chvíľu vzdychnúc si riekla:

„Neviem, či sa nemýliš. A potom…“

„Ráčte odpustiť, veľmožná slečna! Nie je to odo mňa pekné byť dotieravou; nechcem ja pátrať po vašich tajnostiach. Viem, že trpíte, lebo nemáte nablízku srdce otvorené vám stavom a rodom rovné, ktorému, keď nie inšie, aspoň zdôveriť a vyžalovať by ste sa mohli a ja viem, že by ste sa cítili o veľa šťastnejšou a blaženejšou…“

„Ach, Anička, duša moja drahá! Nieže, nezahanbuj ma!“ Alojzia vrhla sa Aničke okolo hrdla a jej pekné oko porosilo sa slzami. „Šľachetné tvoje srdce prevyšuje moje šlachtictvo i rod. Odpusť mi, jestli som ťa kedy i len nevedomky urazila. Ty si mojou opravdovou priateľkou, málo si však ešte u nás, aby si mohla všetko vedieť, čo je v rodine našej už ako by ustálené. Vtom ale máš pravdu, že trpím. Ty si nazrela hlboko do môjho srdca a poznala si, čo sa v ňom deje. Čo ale ešte nevieš, je to, že som ja už napolo snúbenicou.“

„Čo je napolo, nie je ešte celé.“ riekla Anička. „Generál pri poslednej svojej návšteve mohol sa osobne presvedčiť, že vaše oko s väčšou úľubou spočívalo na grófovi Geisruhovi, nežli ste jeho vyznačovali. Generál má toľko citu, že vás nebude chcieť odtrhnúť, ako my trháme tieto kvietky tu, aby, preložiac ich pre ich vôňu a okrasu, ony v pohároch našich uvädly. Preto sa ešte ani nepokúsil u vás o to, aby vás požiadal o ruku.“

„Urobí to až po ukončenej vojne, a potom, moji bratia…“

„Vás iste nútiť nebudú, a kým vojna bude ukončená, dotiaľ sa môže všeličo premeniť. Čo sa ale samého grófa Geisruha týka, neveríte-li svojmu srdcu, ktoré vám musí šeptať, že vás ľúbi, opýtajte sa týchto kvietkov; ony nech vám veštia o jeho ľúbosti.“ Anička zabehla do trávy, odtrhla tri pekné králiky a podala ich slečne.

Alojzia, ako by sa bola obávala, že jej kvietky nie po vôli vyveštia, len s bázňou siahla po nich a zvoľna odtŕhajúc lístok po lístku odriekala tieto veštiace slová:

Pri ostatnom lístočku vyšly jej slová: „Mňa samú — viac žiadnu.“

Anička ad radosti zatlieskala rúčkami a riekla: „To som si hneď myslela!“

Alojzia miesto odpovedi privinula Aničku na svoje srdce, táto však sebou trhla a skríkla.

„Anička, čo sa ti robí? Čoho si sa naľakala?“ pýtala sa jej Alojzia.

„Ráčte odpustiť, veľmožná slečna,“ ozval sa za nimi mužský hlas, snáď my sme príčinou ľaknutia sa vašej spoločnice.“

Alojzia sa obzrela a videla pred sebou grófa Geisruha, o ktorom jej pred chvíľou kvietky veštily. Od prekvapenia nevedela ani slova prehovoriť.

„Predstavujem vám, slečna, svojho priateľa: dôstojníka Ladislava Szentiványiho,“ hovoril Geisruh.

Slečna sa uklonila, ale Anička, vyhýbajúc pohľadu Ladislava, kryla sa za ňu, trasúc sa na celom tele.

„Ešte raz prosím slečnu za odpustenie, že sme vás tak naľakali. Nechcem vás však dlho obťažovať, lebo náš čas je nakrátko vymeraný.“

„Prosím pána grófa,“ pretrhla Alojzia hovoriaceho, „ešte som nehovorila, že by ste nám neboli vítanými.“

„O tom ani zďaleka nepochybujeme, ale my len na okamženie sme sa zastavili, aby sme vykonali, čo nám holo naložené. Naše vojenské povinnosti nedovolia nám častokrát ani toľko času, že by sme mohli zadosť urobiť požiadavkom slušnosti a priateľstva. V takom položení nachodíme sa i teraz.“

„Ale na chvíľočku môžete sa predsa snáď len pobaviť, že by ste sa mohli občerstviť. Nech sa vám ľúbi do kaštieľa.“

„Tešilo by nás, slečna,“ hovorí Geisruh, pozerajúc vrelým pohľadom na Alojziu; „ale akokoľvek ťažko prichádza nám vzdialiť sa odtiaľto, my predsa po vykonaní svojej povinnosti musíme ďalej.“

„Myslím, že úloha vášho príchodu do Tepličky ešte nie je ukončená, a preto nech sa ľúbi ďalej.“

„Akonáhle odovzdal som tento list slečne, úloha moja je skončená,“ riekol Geisruh a s poklonou podával list slečne.

„List? a to pre mňa?“

„Myslím, že len vám samej.“

„Snáď od bratov?“ I siahla po liste.

„Nie od bratov, ale od niekoho druhého.“

„Od druhého?“ divila sa Alojzia.

„Sám generál Heister mňa s ním posiela.“

„Heister!“ vykríkla Alojzia a list jej z rúk vypadol. Anička ho zodvihla.

„Teraz, veľmožná slečna,“ hovorí s poklonou Geisruh, „keď som svojmu poslaniu zadosť urobil, odchodím v tej nádeji, že, príduc sem po druhý raz, neprekvapím vás ako dnes, a čo dnes prijať nemôžem, teším sa na budúce, že budem môcť použiť vašu láskavú pohostinnosť.“

„Mojich bratov aj mňa bude tešiť, keď budeme mať šťastie uvítať vás vo svojom dome,“ hovorila Alojzia, smutne pozrúc na pekného mladého muža, ktorý i so svojim spoločníkom odchodil už preč.

Čím však smutnejší bol pohľad Alojzie, tým povďačnejším výrazom v tvári sprevádzala Anička odchádzajúcich. Nič ju nemohlo viacej potešiť, ako slová Geisruhove, že musia ihneď odísť a keď videla, že skutočne odchodia, celkom sa uspokojila.

„Poďme do kaštieľa,“ riekla smutno, tušiac asi, čo môže list obsahovať. „Naiste požiadal mňa generál o srdce i ruku,“ pomyslela si deva a preto netrúfala si list otvoriť.

Obe devy vošly do kaštieľa.

Chýr o lapení Jánošíka rozšíril sa chytro, ale ešte chytrejšie o jeho vyslobodení. Strach a hrôza napadla zemanov a ešte vo väčšej miere ako predtým.

„Beda nám všetkým, jestliže ho nejako neskántrime!“ hovoril pán Skalka, chystajúc sa k porade do Oravského zámku.

Lapenie a zničenie Jánošíka viacej ležalo mnohým na srdci, ako insurekcia, ktorá už v najbližších dňoch mala započať.

Jánošík vedel o všetkom, čo sa strojilo proti nemu, lebo vždy sa našli ľudia, ktorí ho upovedomili o nebezpečenstve, ktoré mu hrozilo, a od tých čias, čo ho na Hrachove uväznili, dával si lepší pozor. Ale počujúc o porade pánov zemanov na Oravskom zámku, zase mal vôľu dostať sa medzi nich. Spoločníci ho darmo odhovárali, predstavujúc mu nebezpečenstvo, do akého seba i ich uvrhne, keby ho poznali.

„Nebojte sa nič!“ hovoril Jánošík, „keď ja padnem, zostanete vy. Ste všetci hodní. Každý z vás môže byť kapitán. Ja viem ale, že sa mi nič nestane, lebo nikto z tam prítomných sa nenazdá, že by som mal smelosť ešte raz opakovať, čo sa mi na Hrachove nepodarilo. Ak sa dozvedia neskoršie, že som bol medzi nimi, tým väčší strach ich napadne a oni snáď skoršie upustia od trýznenia úbohého poddanstva. Teraz ale potrebujem vašej pomoci. To viete už všetci, že pán Skalka strojí sa na zámok. Ten mi je čo do postavy asi rovný. V tvári je síce červenší, ako ja, to však nič nerobí. O farbu nemáme ťažkosti. Parochňa a fúzy sú už pohotove. Teraz sa ale jedná o to, aby sme dostali do rúk pána Skalku. Keď toho máme, nemusíme sa báť. V najhoršom prípade, keby mňa lapili, odpíšete, že len vtedy ho živého prepustíte, keď mne slobodu dajú. Ja pôjdem teda menom pána Skalku na zámok, ktorého však vy dotiaľ budete držať v zajatí, dokiaľ sa ja nenavrátim. Pozajtra má ísť pán Skalka na zámok, nech je teda na vašej starosti, by ste ho dostali do svojej moci, ale tak, že by ste mu ničím neublížili. Ostatne o tom sa ešte pozhovárame, veď do zajtra máme ešte dosť času. Teraz ale pôjdeme každý po svojej povinnosti.“

Tu ako začali stúpať dolu Zbojníckym vrchom, ktorý sa nachodí medzi Oravou a Trenčínom, počuli zďaleka krik a veselý spev. Čože to? Hôrni chlapci zastali a načúvali i so svojím kapitánom.

„Počkajteže!“ rečie kapitán. „Čo to za spev? Keď spievajú, nebudú nám nebezpeční. Zato ale utiahnime sa stranou, aby sme mohli vidieť, kto to?“

Chlapci sa utiahli. Spev sa blížil a dosť skoro zjavila sa tlupa veselých kompanov.

Jánošík, keď už boli neďaleko, mihnul na svojich chlapcov, aby ich pristavili. Títo vyskočili z hory a postaviac sa pred kompanov, skríkli:

„Stoj! Daj Bohu dušu a nám peniaze!“

Čo menší z nich sa naľakali a začali vrieskať, ani čo by sa už hora bola nad nimi lámala. Za nimi išli väčší, smelší ich kamaráti, ktorí vidiac, čo sa deje, ponáhľali sa týmto na pomoc práve vtedy, keď im Jánošík hovoril:

„No, ale ste vy baby! Čože z vás bude, keď sa tak naľakáte každého šustu?“

„A ktože sa vás bojí?“ ozve sa jeden z väčších. „Nehanbíte sa, tak malých chlapcov pristaviť? Je mi to veru za kumšt, keď sa naľakajú malí chlapci tak veľkých ozrút. S nami majte pokoj!“

„Len dajte svoje peniaze sem a potom môžete ísť ďalej,“ usmial sa Jánošík.

„Ani čo by vás ešte raz toľko bolo, ani vtedy vám nič nedáme,“ riekol predošlý, „nemyslite si, že nám strachu naženiete.“

„Tak je!“ prisviedčali i ostatní.

„To uvidíme!“ rečie opäť Jánošík, „keď nedáte po dobrom, dáte po zlom.“

„Ani tak, ani tak!“ zvolal druhý z kompanov.

„Garaj! vezmi klobúk a vyprázdni im vrecká!“ rozkazoval Jánošík. „Hrmen sa im páral v ich panských kabátoch! Keď nechcú dať po dobrom, nech dajú po zlom; uvidíme, ktorí sme silnejší.“

„Že ste silnejší, to vám neupierame,“ riekol prvý kompan a postavil sa pred Garaja. „Keď ste ale tak žiadostiví našich peňazí, tu máte, vyberte si ich napred odo mňa,“ a povyvracal deravé vrecká. To isté urobili i ostatní; každý chcel, aby Garaj u neho začal, lebo žiaden z nich nič nemal.

„Počuj, Garaj!“ povie Jánošík, „kompáni sú šibali. Oni všetci si dali svoje peniaze k jednému schovať, a či vieš, ku ktorému? Nech ti hen tam ten ukáže svoje vrecká.“

„Toť na kolene má jedno prišité a toť na ľakti druhé; hajde teda, vyprázdnite ich,“ hovoril Ďurko, ukazujúc zalátané koleno a vrecko.

„No, veru ste mi vy za kompani — trhani!“

„Hohoho! To si my vyprosíme od vás!“ skočili do reči haniacemu kompanov. „Preto, že my peňazí nemáme, haniť sa vám nedáme. Peniaze boly aj budú, ale my nebudeme vždycky.“

„Tak je!“ prisvedčil Jánošík, „hodní ste, aby ste i peňazí mali. Nože, chlapci, složíme im oferu, ale najprv si ju musia zaslúžiť. My sme už dávno neboli v kostole: musí nám jeden z vás kázať. Ktorý sa v tom najlepšie vyzná, nech sa hlási. A vy, chlapci, urobte mu kanceľ.“

Kompani pozreli jeden na druhého, ale ku kázni sa nechcel hlásiť ani jeden. Keď ale videli svoje nerovné, aby sa nezahanbili, že nadarmo chodia do škôl, usniesli sa na tom, že budú ťahať losy a na koho padne, ten že bude kázať.

Hôrni chlapci i so svojím kapitánom postavili sa do polkruhu okolo suda, ktorý mal slúžiť za kanceľ, čakajúc, kto si los vytiahne.

Nastalo ticho. Na sud vystúpil smelý Oravec z Bysterca, Medvecký, ktorému otca usmrtili a mať sa mu žiaľom umorila. Všetko ho zvedavo počúvalo. Hôrni chlapci poplakali si pri peknej kázni, lebo im k srdcu hovoril.

Žiaci tŕpli, keď ich kamarát hovoril zbojníkom o spravedlnosti a Božom súde, mysliac si: „No, však si nám pomohol!“ Keď prestal kázať, všetci zostali stáť, ako by ich smolou polial, čakajúc, čože to už teraz s nimi bude?

„Chlap ste!“ potriasol kapitán ruku kompanovi; „takú kázeň už dávno potrebovali moji chlapci, aby lepšie dbali o to, na čo sme sa podujali. Dobre ste kázali. Pána Boha sa treba báť, nikomu bez príčiny neubližovať, na súd Boží, aj na našu smrť pamätať; len ste mali ešte i to doložiť, že krivdy po svete robené máme sa vynasnažovať naprávať. Nás svet zbojníkmi menuje, že po horách zbíjame, ale o veľa viacej je zbojníkov, ktorí si nerobia nič zo svedomia a nepamätajú na to, ako svoje skutky pred Bohom zodpovedajú. My, keď aj zbíjame, nerobíme to bez príčiny, lebo zbíjame len tam, kde vidíme, že to pred nami druhí boli urobili; my len krivdy naprávame: nech nám je teda Boh milostivý a odpustí nám, keď zle činíme. — Teraz ale, chlapci, nášmu kompanovi oferu. Sem ten klobúk!“

Tu postavil kapitán klobúk na sud a hodil do neho za hrsť dukátov. Kapitána nasledovali ostatní hôrni chlapci a kompanom len tak radosťou oči iskrily nad toľkou hŕbou peňazí, akú predtým žiaden z nich nikdy nebol videl.

„No, ale peňazí sa nenajete,“ riekol Jánošík; „ak neopovrhnete našou večerou, volám vás k malému občerstveniu.“

„Vivat! Nepohŕdneme, ver’, lebo sme dnes ešte ani dobre neraňajkovali,“ ozvali sa niektorí.

„Tým lepšie vám bude chutnať,“ doložil Jánošík a viedol žiakov k vatre, ktorú už predtým hôrni chlapci boli rozložili a na ktorej celú jalovičku piekli.

Kompani sotvaže sa mohli dočkať, kým sa dopiekla, čo keď sa stalo, kapitán mal radosť zo svojich hostí, ako im chutilo. Z celej jalovice nezostalo nič viacej, len to, čo dobré zuby nevládaly pohrýzť a zo suda vína len prázdne dúhy. Tak veselej chvíle už dávno nezažil Jánošík, ani kompani, ako bola práve táto. Čo len mal, všetko by im bol dal.

„Ale, chlapci!“ oslovil kapitán kompanov, „nie je to pekné od vás, že sa ani neopýtate, kde ste a kto je ten, čo vás hostí?“

„Načo sa pýtať, keď to aj bez pýtania vieme,“ riekol ktorýsi z nich; „tak hostiť žiakov nikto nevie, len bývalý kompan Jánošík.“

„No, vy ste uhádli moje meno, ale ja vaše neuhádnem.“

„Hoj, to vám povieme: to je Medvecký, tamto Zmeškal, tento Országh, ja Kubínský, toto tu Ďurko Chytrák…“

„Kto je ten, čo vašu kasu opatruje?“ pretrhol Jánošík hovoriaceho. „Poďže sem, Ďurko, drusa môj, nechže sa ti prizriem na tie plné vrecká.“

„Pozriže sa, amicenko,“ hovorí Ďurko, ukazujúc zalátané koleno a ľakeť: „to moje vrecká. Ak ti mám byť drusom, vezmi si ma na starosť, aby si sa aspoň za môj odev nemusel hanbiť, lebo môj otec nestačí panské obrábať, tým menej na mňa zarábať a ja pri svojom mendíctve si nevládzem ani vyspievať ani vyvinšovať lepších šiat a čistenie panských šiat mne moje nepopraví.“

„Pravdu máš, drusa! Kamarát Ilčík, dones sem to súkno: nameriam mu, aby nemusel otrhaný chodiť.“ Ilčík odbehol a čo chvíľa priniesol batoh, z ktorého vzal Jánošík celý kus a zavolajúc na Ďurka, začal mu merať na kabát, na nohavice i na plášť, ale nie na ľakte, lež od jedného buka k druhému.

Bolo smiechu, radosti; kompani div z kože nepovyskakovali, lebo ako Ďurkovi, tak nameral Jánošík i ostatným, aby vraj mali pamiatku od neho.

Čosi kamsi minula sa noc a počínalo sa už brieždiť. Kompani si toho ani nepovšimli a len Jánošík ich na to upozornil, hovoriac teraz už vážnym hlasom:

„Noc sa pominula a započal sa už nový deň. Čo nás dnes, alebo zajtrá môže stretnúť, to nevie nikto z nás. O chvíľu sa musíme rozísť. Vy do svojich domovov a my po svojej práci. Včera ste nám zakázali, dnes by som ale mal ešte jednu žiadosť na vás; neviem, či sa najde medzi vami taký, ktorý by nám to chcel vyslúžiť?“

„Ak my to môžeme, nuž vám všetko vykonáme,“ ozvali sa kompáni.

„Hovorí sa, že kompani všetko môžu, čo len sami chcú,“ riekol Jánošík; „poviem vám teda, čo by som žiadal od vás: ja a moji chlapci neboli už dávno pri svätej spovedi — chceli by sme sa tedy vyspovedať. Ktorýže z vás nás vyspovedá?“

Žiaci, ktorí vedeli, že s Pánom Bohom neslobodno žartovať, mlčali. Väčšina z nich pozerala na včerajšieho kazateľa, ako by ho chceli posmeliť, aby to na seba prevzal, keď mu to včera tak dobre poslúžilo. Ale ten sklopiac oči nechcel tomu rozumieť.

Keď ale ani Medvecký, ani žiaden z ostatných nechcel na seba prejať úlohu spovedníka, vyskočil Ďurko Chytrák a postavil sa pred Jánošíka, hovoriac:

„No, keď tak chcete, aj ja vás vyspovedám.“

Jánošík pokrútil hlavou a pozrúc prísne na Chytráka, riekol:

„Nuž ale ty, trhan, myslíš si, že spovedať je taká ľahká vec, ako roztrhané ľakte vreckami polátať? Nepoznáš ty to ešte, že spovedať nesmie nikto iný, ako kňaz, ktorý je k tomu povolaný?“

„Akože by som nevedel?“ riekol plačlivým hlasom Ďurko, ľutujúc svoju prenáhlenosť; ale keď ste si to žiadali, ja som myslel, že vám to musíme po vôli urobiť. Včerajšiu kázeň považoval som ako prípravu a myslel som si, že sa chcete naozaj spovedať.“

„Áno, včerajšia kázeň bola naša príprava. Pán Boh počúva našu spoveď každý deň, lebo pamätáme na to, čo kazateľ povedal, totiž na Boží súd, na ktorom sa všetci spovedať musíme, lebo aj my nežijeme len tak do sveta, ako sa to mnohí o nás nazdávajú. My sme si zachovali včerajšiu kázeň lepšie ako ty sám. No, a teraz miesto spovedi poďte na raňajky a potom choďte s Pánom Bohom ďalej.“

Kompani poskákali, pobrali namerané súkno a kráčali za Jánošíkom, ktorý ich viedol k najbližšiemu salašu. Tu boli uhostení najlepšou žinčicou, ktorá všetkým výborne chutila a len Ďurkovi Chytrákovi akosi neposlúžila, lebo tri dni jedno po druhom sa mu od nej zívalo. A malo sa mu ešte i niečo inšieho prihodiť, lebo ako žiaci tvrdili, bača na pokynutie Jánošíka primiešal mu do jeho črpáka kľagu. To mala byť pokuta za to, že si chcel zahrávať so svätými vecmi. Okrem tejto pokuty musel znášať i druhú: za celý jeho život nemenovali ho ináč, ako „kňazom“.

„No, to je pekné od vás, že sa aspoň raz ukážete v Abrahamovej!“ vítala pani Ábrahámffyčka práve do izby vstúpivšieho hosťa pána Rafajovského; „môj muž div že mi už nezahynul od dlhej chvíle.“

„Nezveličujte, nezveličujte, pani sestra,“ usmieval sa pán Rafajovský, stisnúc jemne podávanú mu rúčku, „ale radšej povedzte, že od tých čias, čo sa Ábrahámffy oženil, nemožno ho ani štyrmi vytiahnuť, aby niekam z domu vyšiel, lebo ani tam sa neukáže, kde by vlastne nemal chybovať.“

„No, no, pán brat! nepridávajte sa k tým pánom, ktorí radi ustrkujú na nás ženy, keď sa im niečo nepozdá, alebo nedarí tak, ako by si to oni žiadali: tu sme my hneď hotová príčina toho a len my úbožiatka vytrpíme.“

„Pani sestra,“ usmial sa Rafajovský, „ja som presvedčený, že čo ste v Ábrahámovej, ešte ste sotva počuli opravdovú hrmavicu; tá príde len po mojom odchode: nesmiete sa však preto na mňa hnevať.“

„Či snáď ste ju z toho žilinského bálu doniesli?“

„Možno, že tam započala a nemala ešte času prísť na Ábrahámovú; že ale príde, môžete byť istá.“

„Prosím ťa, len ju nestraš popredku,“ potľapkal po pleci svojho priateľa na privítanú do chyže vstúpivší Ábrahámffy; „lebo potom nebude vedieť, kam sa má podieť od strachu, keby naozaj niečo prišlo.“

„A ty mňa zas nemusíš hneď bojazlivejšou robiť, ako snáď vskutku som. Ja som celá vytešená, že niečo radostného a nového počujem a vy obaja chcete ma zastrašiť. Nie, neodpustím vám to: žilinskú zábavu musíte mi dopodrobna opísať.“

„Oj, veľmi vďačne, pani sestra,“ uklonil sa Rafajovský, „veď som sem preto prišiel.“

„To je pekné od vás; ale prosím vás trochu o poshovenie, že by som sa mohla postarať o nejaké občerstvenie.“ A pani sestra vybehla von z chyže.

Obidvaja muži pozreli teraz na seba i porozumeli si. Mlčky odišli do bočnej chyže, kde usadli jeden vedľa druhého.

„No, rozprávaj mi, čo sa stalo, alebo ešte len má sa stať,“ riekol Ábrahámffy.

„Mnoho sa už stalo a ešte viacej sa má stať. Započnem tedy s tým, čo sa už stalo. Ako ti je známe, boli sme sídení na Oravskom zámku. Radili sme sa o insurekcii a ešte viacej o tom, ako treba Jánošíka neškodným urobiť. Pred ním má zemanstvo naše väčší strach, ako pred samým Heisterom. Beda tomu človeku, jestli by ho ešte raz do svojej moci dostali, lebo sotva by sa mu pošťastilo ešte raz uvrznúť ako z Hrachova.“

„Ja myslím, že už teraz bude opatrnejším, ako bol predtým, lebo neúfam, že by sa odvážili ešte raz k podobnému kúsku, ako na Hrachove,“ pretrhol Ábrahámffy hovoriaceho.

„Braček,“ usmial sa Rafajovský, „nevieš si ani predstaviť odvahu toho človeka.“

„To by si musel niekomu druhému hovoriť, ale nie mne. Poznám ho skorej, ako teba: veď sme boli konškolármi.“

„Všetko jedno. Aj ja som si myslel tak, ako ty, že sa neodváži k niečomu podobnému. Presvedčil som sa však o inšom. Veď zase bol na Oravskom zámku, i hovoril, a nepoznali ho.“

„Čo nepovieš? To je už primmoho!“

„Veru je tak, ako mňa tu vidíš. On hovoril o tom, ako by sa najlepšie a najskôr mohli Jánošíka zmocniť, narádzajúc, aby sa zemanstvo na žilinskom veľtrhu spolu sišlo, lebo že on s istotou vie, že i Jánošík bude prítomný. Na veľtrhu nebude mnoho ľudstva a nebude to ťažko docieliť, že ho dostaneme do rúk.“

„A zemanstvo prijalo jeho návrh?“ spýtal sa nedôverčivo Ábrahámffy.

„A to s akou radosťou! Ba ešte i ples uzavreli usporiadať. A nielen že tento návrh prijali, ale aj na tom sa ustálili, aby Cerovský bol hlavným vodcom insurgentov tu u nás. Čo na to povieš?“

„Nie som dosť múdrym, aby som tomu všetkému mohol porozumieť; nemôžem teda nič povedať. Predsa som ale zvedavý, pod akým menom tam figuroval.“

„Pod menom Skalka. Samého Skalku ale držal niekde ukrytého. On sa obliekol do jeho šiat, pripásal si jeho šabľu, ozdobil sa jeho prsteňmi, sadol do jeho hyntova a ako taký prišiel na zámok a nikto z prítomných nemal ani tušenia, kto vlastne je, lebo ho očakávali, keď sa bol prisľúbil prísť. A keď prišiel, už sa zvečerievalo. Ospravedlňoval sa tým, že len preto prišiel, aby svojmu danému slovu zadosť učinil, lebo že musí hneď a hneď v rodinných záležitostiach do Trenčína odcestovať. A vydarilo sa mu to výborne. Nikto z prítomných nemal naňho ani to najmenšie podozrenie. Čo ti ale ešte chcem sdeliť, je to, že naše plány začínajú sa uskutočňovať. Generál Heister nielen že ma vypočul, ale mi i prisľúbil, že čo bude možné a v jeho moci ku polepšeniu smutného stavu poddanstva vykonať, to milerád vykoná, ba hotový je i u samého cisára prihovoriť sa zaň, lebo že je presvedčený, že dokiaľ zemanstvo s poddanstvom ľubovoľne bude nakladať, dotiaľ v krajine nie je možno zaviesť pokoj a poriadok. Máme teda napomáhať čím skoršie ukončenie vojny. O strelivo a zbraň postará sa sám generál. Koľko budeme potrebovať, toľko nám vydá.“ Rafajovský nahnul sa bližšie k Ábrahámffymu a tichším hlasom hovoril: „Proti pripojeniu sa Jánošíka k cisárskym nemá nič; po utlačení insurekcie sľúbil všetkým u cisára milosť vyprostredkovať, jestliže sa k cisárskej strane pridajú. Jánošíka som už o tom upovedomil a on mi aj prisľúbil, že tak urobí.“

„Veď, keby to len pri sľuboch nezostalo,“ hovoril po malej prestávke Ábrahámffy; „ja, pravdu vyznajúc, nemám veľkej dôvery ku všetkým tým sľubom a keby zemanstvo chcelo z dobrej vôle počiatok urobiť a ťarchy svojim poddaným obľahčiť; radšej by som sa s ním spojil ako s generálom.“

„Veď je tak!“ prisvedčil Rafajovský; „nuž ale keď nechce o tom ani len počuť, som za to, aby sme skúsili na tej strane, kde nám sľubujú niečo urobiť.“

„Čo ale potom, jestli cisárske vojsko podľahne?“ pýtal sa Ábrahámffy, pozrúc na Rafajovského.

„Čo potom? Bude tak, ako je. Zemanstvo snáď ešte viacej utláčať bude poddaných a títo snáď ešte početnejšie utekať budú do hôr, a kde budú môcť, tam sa budú mstiť nad krivdami.“

Ďalší rozhovor bol pretrhnutý domácou paňou, ktorá vstúpila do chyže a volala pánov k večeri.

Po ukončenej večeri, keď práve vstávali od stola, otvorily sa dvere a dnu vstúpila celá spoločnosť mužských. Po privítaní a zamenení niekoľkých slov s domácou paňou mužskí utiahli sa do bočnej chyže. Tu držali poradu o nastávajúcej insurekcii dlho do noci, lebo keď sa rozchodili, počalo sa už brieždiť. S ostatnými odišiel i Rafajovský, keď sa dal omluviť u domácej panej, že sa ani len neodobral od nej.

V horných stoliciach bolo veselo. Zemanstvo sa shromažďovalo pod zástavy. A nielen zemanstvo, ale i jeho poddanstvo sriaďovalo sa v čaty, zvlášte evanjelici, lebo im bolo povedané, že idú bojovať za vieru a náboženstvo a že keď zvíťazia, že im zase budú prinavrátené kostoly, ktoré im boly predtým poodnímané. A vskutku komisári Rákoczyho na mnohých miestach hneď pri počiatku povstania mnohé kostoly odovzdali evanjelikom a vyhnatých kňazov povolali nazpät. Ľud sa teda hrnul ako lavina so všetkých strán pod zástavy s nápisom na jednej strane: „Cum Deo pro patria et libertate“ a na druhej: „F. R. D. F. V. S. R. I. P.“, čo malo znamenať: „Franciscus Rákóczy de Felsö-Vadász Sacri Romani Imperii Princeps“. Rákoczy svoje vojská vyplácal peniazmi, ktoré dal sám raziť s nápisom: „Pro libertate“, ktorý nápis Rakušania svojim vysvetľovali po písmenách takto: „Peribitis rebelles, omnes, laqueo, igne, bello, et reliqui tandem Austriae tributarii eritis“.

Ale ani katolícka stránka nezaháľala, aj tu bola hlásaná vojna na vyhubenie všetkých luteránov. Celé horné Uhorsko bolo postavené do dvoch táborov. Jeden bol tábor kráľovský, druhý tábor zemanský; tam do toho sa shromažďovali katolíci, do tohoto evanjelici: jedna i druhá strana bojovala za slobodu svojej viery a okrem toho jedna i druhá strana mala svoje zvláštne ciele; zemanská: zabezpečenie svojich práv a kráľovská: utvrdenie svojej moci a nadvlády.

Tá čiastka obyvateľstva, ktorá sa nechcela pripojiť ani k jednej z vyššie menovaných strán, sťahovala sa do hôr, necítiac sa doma bezpečnou. Tu pridávala sa k hôrnym chlapcom, stojacim pod vodcovstvom Jánošíka, alebo sama na svoju päsť mstila sa za krivdy jej urobené. A takých ukrivdených bolo na tisíce. Väčšiu čiastku z nich pošťastilo sa Jánošíkovi shromaždiť okolo seba. On ich rozdelil na čaty a tieto postavil pod dozor svojich starých kamarátov.

I dnes sú všetci pospolu, aby prijali rozkazy svojho veliteľa. Čakajú však ešte kohosi. Ale už i ten prišiel, odovzdajúc list Jánošíkovi. Tento otvoril list a čítal nasledujúce riadky:

„Generál je s nami usrozumený. Prisľúbil vykonať u kráľa, čo len bude v jeho moci, aby odmenil služby verných mu poddaných. Naložené je nám postupovať k Trenčínu, kam i nepriatelia sťahujú svoje vojská. O tri dni sídeme sa vo Varíne a ztadiaľ podľa plánu budeme postupovať. Myslím, že s prípravami ste hotový a ako počujem, vládnete nemalou silou, čo jestli je pravdou, víťazstvo máme zaistené. Od vás čakáme veľmi mnoho a to nielen my, ale i všetci poddaní.“

Miesto podpisu nachodilo sa veľké „R“.

Po prečítaní listu Jánošík oslovil svojich kamarátov nasledovne:

„Kamaráti moji! Tu je doba, kde je nám treba dokázať pred svetom, že nie sme takými, akými nás mnohí radi nazývajú: zbojníkmi, ale kde toho potreba vyhľadáva, že sme hotoví za vlasť a za kráľa i životy naše obetovať. Teraz teda skutkami dokážeme, že len krivdy a bezprávie nám urobené urobily z nás takých ľudí, akými sme. Sľúbená je nám milosť a uľavenie tiarch, ktoré znášať musí úbohý poddaný. Dokážme sa teda hodnými tej milosti tým, že si staneme na stranu kráľa proti tým, ktorí sa postavili do boja proti nemu. Kráľovi nepriatelia sú aj našimi nepriateľmi. Keď oni zvíťazia, nám sa povedie ešte horšie, ako dosiaľ, lebo zemanstvo zo svojho nič nepopustí a kráľ, keď bude premožený, nebude môcť za dobro poddanstva nič urobiť. Ak chceme tedy dosiahnuť nejakých úľav, treba sa nám pripojiť na stranu kráľovu, za kráľa a našu slobodu životy naše položiť!“

Jánošík ukončil svoju prímluvu a prítomní opakovali za ním posledné slová:

„Za kráľa a našu slobodu životy naše! Smrť tyranom!“

Na to Jánošík vydával jednotlivým svojim podveliteľom rozkazy a poučenia, ako sa majú držať voči zemianskym povstaleckým čatám, hovoriac:

„Buďte opatrnými, aby ste nikdy daromným dráždením roztržku nevyvolali a tak dielo, ktoré je veľké, a ktoré sme si vztýčili za cieľ, ľahkomyseľnosťou nepokazili. Nikto z vás nesmie nikým iným byť, ako povstalcom za slobodu. Veliteľom vaším je Cerovský.“

„Cerovský?“ vykríkol ktosi z prítomných; „veď je to náš najúhlavnejší nepriateľ!“

„Cerovský je naším hlavným veliteľom,“ opakoval vážne Jánošík, „a to až dotedy, kým nedostaneme druhého vodcu. To však nepotrvá dlho. Usilujte sa teda, aby ste za tri dni boli všetci vo Varíne a vykonajte správne všetko, čo vám je uložené. Času nazbyt nemáme, preto vás rozpúšťam v nádeji, že sa nezahanbím ani za jedného z vás.“

Hôrni chlapci rozišli za mlčky na všetky strany, aby každý z nich vykonal to, čo mu bolo uložené. Reči Jánošíkove a jeho rozkazy vŕtaly nejednému z nich v hlave, ale vzdor tomu nebolo nikoho, kto by ich nebol chcel navlas uskutočniť. Všetci teda usilovali sa čím skoršie prísť do Varína.

Už na druhý deň bolo vidieť dlhé rady povstaleckých čiat tiahnuť považskou dolinou, a to v tých najpestrejších oblekoch. A ako s rovnošatou, tak sa to malo aj so zbrojou. Čo ktorý z nich mohol uchytiť, tým sa ozbrojil: ktorý mal cepy, ktorý kosu, podsekan, starú hrdzavú šabľu, alebo vidle a len u máloktorých bolo vidieť paľnú zbraň. Všetci sa tešili, že takú obdržia, ale až po žilinskom veľtrhu. Pritom všetkom sa nezdalo, že ich šatstvo a zbroj trápi, lebo ich spev veselo sa ozýval horami po oboch stranách šumiaceho Váhu.

Počuli ho i v kaštieli tepličskom, odkiaľ z najvyššieho bodu najvyššej viežky pozeralo pozorne za stúpajúcou tlupou štvoro pekných očiek. Slečna Alojzia a jej spoločnica Anička — lebo ony to boly — lenže nesostúpily dolu, keď ich pozornosť niečo nového upútalo.

Od Strečna dolu bolo pozorovať na koni uháňajúceho jazdca a za ním celú tlupu v cvale. O chvíľku však vodca tlupy stiahol svojho koňa, kráčajúc voľným krokom, ako by sa chcel potešiť pohľadom na krásny vidiek. Jazdcovu pozornosť upútal — tak sa zdal — tepličský kaštieľ.

„Keby sme boly bližšie,“ riekla slečna, „myslela by som si, že nás pozoruje. Je to snáď nejaký náš známy, alebo celkom cudzí?“

„Ja by som myslela,“ riekla Anička, „že by to mal byť známy.“

„Známy? A kohože by si tak myslela, že je to?“

„A vy si neráčite na nikoho myslieť?“ pozrela Anička spytavo na slečnu.

„No, povedz skorej ty, na koho si si myslela, potom ti aj ja poviem; uvidíme, či sa srovnáme.“

„Mne sa pozdáva, ako by to bol…“ Anička nedopovedala.

„No, kto sa ti zdá? Hovor už raz!“

„Mladý gróf Geisruh,“ riekla pološeptom Anička, „Aj vy ste si mysleli to samé?“

„Uhádla si,“ riekla zapýreno slečna Alojzia; obe sme myslely naňho. Ja však predsa pochybujem.“

„Neviem, prečo by nemohol byť? Veď i poslednýkrát, keď bol v Tepličke, zjavil sa tiež tak neočakávane, ako i dnes. Vtedy doniesol list, dnes možno že príde pre odpoveď.“

„Čo si to povedala?“ zvolala naľakaná slečna. „To by ozaj bolo prekvapenie, lebo ešte po dnes neviem, čo v liste stojí. Poď teda, otvoríme ho. Veď sa už nemáme na čo dívať, už sa všetci v diaľke tratia, a len prach čo ešte vidieť za nimi.“

Dievčatá sbehly s bašty dolu, ani čo by im bol vietor krídla požičal. Už stoja pri stolíku. Alojzia drží otvorený list a číta. Anička pozoruje slečnu, ako by z jej tvári chcela vyčítať to, čo asi veliteľka číta z listu. Tvár Alojzie červenala sa a pekné jej oči pri čítaní poťahovaly sa vlhkou rosou, ktorá pri každom riadku rástla, srážajúc sa v drobulinké kvapôčky, ktoré čo drahocenné perly padaly na otvorený list.

Anička stála ako na tŕni, čakajúc, až veliteľka čítanie ukončí. I ona sa červenala i jej oko sa zperlilo slzou a úzkosť zaujala ňadrá, že si len ani vydýchnuť netrúfala, aby slečnu z čítania nevyrušila. Táto konečne dočítala list. Červeň jej tvári zmizla a pokryla ju bledosť. Anička nemohla sa ďalej zdržať, aby sa nespýtala svojej veliteľky, ktorá pozerala na ňu uprene ako socha, nič nehovoriac.

„Pre Boha, slečna! Vzpamätajte sa! Čože sa mohlo stať, že list na vás tak účinkuje?“

Alojzia miesto odpovedi ponúkla Aničke list k prečítaniu.

„Nie, slečna, to by bola odo mňa všetečnosť. Nežiadam si nič inšie vedieť, len či sa nestalo nejaké nešťastie?“

„Generál zrieka sa mojej ruky,“ riekla slečna po malej prestávke.

„No, moje králiky predsa dobre veštily,“ riekla Anička, zatlieskala rukama a kľakla si k nohám svojej veliteľky, ako by chcela ďakovať Bohu, že sa tak šťastlivo skončila celá záležitosť. Slečna zahľadela sa na ňu a ako by bola na všetko zabudla, sklonila sa k nej a pobozkala ju na čelo.

„Dušička zlatá! Ty ďakuješ za to Pánu Bohu, nad čím ja žalostím. My skutočne nevieme, za čo prosíme. Predtým žiadala som si, aby ma generál nepožiadal o ruku, lebo som si myslela, že s rukou nebola by som vstave i srdce mu obetovať; dnes, keď sa zrieka mojej ruky, cítim sa byť poníženou a opovrhnutou.“

„Boh vie najlepšie, čo robí,“ riekla vážne Anička, „spoľahnite sa na neho.“ „Čo Boh činí, vše dobré jest, čo mi naloží, rád chcem jesť“. Tým sa aj vy potešujte, lebo on nám zlého nepraje.“

Slová Aničkinej potechy účinkovaly. Smutná tvár Alojzie začala sa vyjasňovať.

Anička všetko vynaložila, aby svoju veliteľku celkom uspokojila. I bola šťastná, keď videla, že sa neustávala nadarmo.

Medzitým do Varína sťahovaly sa so všetkých strán pestré povstalecké čaty. Už bolo celé mestečko obsadené a i vôkol neho boly veľké tábory rozložené a ešte vždy prichodily nové a nové povstalecké tlupy. Strach a radosť ako by v jedno spojené prechodily sa po uliciach varínskych: strach mešťanov pred možnými pliagami vojny, radosť povstalcov nad neviazaným životom vojenským.

Chlapci Jánošíkovi boli tu už tiež so svojimi. Bol ich hodný počet. Ich kapitán bol s nimi spokojný, lebo všetkých pochválil, že sa dobre zadržali, napomenúc ich, aby aj naďalej boli tak opatrnými a rozkazy jeho navlas plnili, ako doposiaľ. Lúčiac sa s nimi, hovoril:

„Ilčík so svojou družinou pôjde so mnou do Žiliny. Treba nám zaopatriť zbroj. Vy ostatní čakajte na môj rozkaz! Jestli by sa snáď ostatní povstalci pohli skôr smerom k Žiline, môžete ísť s nimi, čo by ste aj žiadnej zprávy odo mňa nemali. Ja budem za vás bdieť, kým bližšie vyskúmame, ako veci stoja.“

Na to sa Jánošík rozlúčil so svojimi.

O chvíľu bolo ho už vidieť na ceste, vedúcej smerom k Žiline, po ktorej pred ním i za ním poberali sa mnohí z pánov zemanov, ktorí sa usniesli na tom, že sa sídu v Žiline, aby tam Jánošíka polapili.

Zanechajme ich na čas, lebo i tak sa ešte s nimi sídeme.

V Žiline bolo hlučno. Ako by tu aj nie, veď bol veľtrh. Pánov zemanov sišlo sa dnes sem toľko, ako snáď nikdy predtým. Keby sme chceli verne zobraziť terajší veľtrh žilinský, potrebovali by sme nielen mnoho času, ale i priestoru a preto obmedzíme sa len na podanie hlavnejších udalostí.

Mestskí drábi od božieho rána sliedia po podozrivých osobách, chodiac pomedzi ľud po peknom štvorhrannom tržišti žilinskom. Už niekoľkých uväznili na mestskom dome, ktorí sa nevedeli vykázať, kto sú a čo sú. I teraz práve položili ruky na jedného, vyzvúc ho, aby išiel s nimi. Ale tento veru nemal vôle ich nasledovať. Keď to nešlo po dobrote, drábi použili svoje právo a, aby mu dokázali svoju moc, chceli ho hneď i poviazať. Ale ten sa bránil, zvrtnúc sa ako vreteno a porazil troch drábov na zem.

Nastal všeobecný smiech, čo drábov tým väčšmi popudilo. Ako mohli najskoršie, posbierali sa zo zeme, revúc z plného hrdla:

„Chyťte ho, lapajte ho! To je Jánošík!“

„Jánošík!?“ opätujú okolo stojaci a s vytreštenýma očami hľadia za utekajúcim. Nikto však, okrem drábov, neodvážil sa prchajúceho prenasledovať.

Naša chlapina však nedbajúc na vresk, s valaškou v ruke kliesnil si cestu a uháňal ako vietor. Ale už celé mračno drábov valí sa za ním. Kto vie však, či by ho boli dohonili, tu ale stará baba šustla mu popod nohy hrachu. Náš hrdina šmykol sa, vtom jeden z drábov zavesil sa mu na krk. Nemajúc času a či viac vlády striasť drába s krku, utekal aj s týmto. Vtom ale, keď už bol pri mestskej bráne, zatvorili túto pred ním. Chlapisko dobehnúc pod bránu, búšil visiacim mu drábom na krku tak prudko o stenu, že tento dopadol na zem viac mŕtvy ako živý. Nato chopil sa brány, chtiac ju preboriť alebo vytrhnúť, no táto vzdorovala. Načo, vidiac sa so všetkých strán obkoleseným, pobral sa hore schodmi na baštu.

„No, už je náš!“ kričalo množstvo drábov, „už nám neutečie! Otvorte bránu, aby nevyskočil oknom!“

Brána sa otvorila; v tom okamžení však sa zem zatriasla, či od revu drábov a či pod pádom prenasledovaného, ktorý smelým, krkolomným skokom s bašty chcel si zachovať svoju ohroženú slobodu.

„Držte ho! Nepusťte ho!“ revali drábi z plného hrdla a vrhali sa ani jastrabi na svoju korisť. Naša chlapina sa ešte vždy bráni, ale nemôže odolať toľkej presile.

Premohli, poviazali ho a pyšní na svoje víťazstvo s hulákaním viedli na mestský dom. On však len s opovržením pozerá na svojich sprievodčích. Zvedavý ľud sa tlačí k nim, lebo každý chce vidieť chýrneho zbojníka Jánošíka, lebo všetko hovorí, že on je to, bárs aj mnohí, ktorí ho bližšie mohli vidieť, akosi nedôverčivo krútili hlavami nad tým, že by to skutočne mohol byť Jánošík.

Dlho, veľmi dlho postávalo množstvo zvedavých pred mestským domom, čo sa bude s Jánošíkom robiť. Mnohí z nich hovorili, že páni už uzavreli dať ho ešte dnes na kolese lámať; veď preto sa sišli v tak hojnom počte, aby boli svedkami jeho smrti, lebo dokiaľ ho neskántria, nebudú mať od neho pokoja.

Mnohí z prítomných tomu uverili a čakali, chtiac byť očitými svedkami pri vykonávaní panského výroku nad odsúdeným. Keď ale dlho darmo čakali, rozišli sa hovoriac: „Dnes už z toho sotva čo bude, veď slnko sa kloní už za hory.“

A skutočne slniečko už zachodilo a začal povievať večerný vetrík. Druhí ale vidiac, že zemanstvo sa nerozchodí, ba že vždy noví a novi páni a panie prichodia, nechceli sa rozísť, čakajúc, kým ich len noc neprinútila k rozchodu. Nie tak páni: tí sa veselili a na ich rozchod darmo by bol kto čakal. Veď bol ples a radosť nad ulapením Jánošíka veliká. Všetci si ho žiadali vidieť pokoreného pred sebou stáť, ale niektorí z nich hovorili:

„Páni bratia! Lepšie by bolo, keby sme si to až na ráno odložili. Načo si máme nadarmo radosť kaziť. Jánošík je chlap neobyčajnej sily a nevšednej chytrosti. Veď viete, s akou ťažkosťou len sme sa ho mohli zmocniť; a čo potom, keby nám tak uvŕzgnul: nebol by to posmech pre nás?“

„Veru nielen posmech, ale aj hanba,“ poznamenali druhí. „Koľkože nás je tu a bojíme sa jedného putami poviazaného zbojníka. Ako že to bude s tou vojnou, do ktorej sme vystrojení, kde nie jeden, ale tisíce budú proti nám postavené a to nie v putách, ale so zbrojou v rukách.“

„Tak je! Pravdu má!“ prisviedčali mnohí. Vtom však zaštrngaly rytierske ostrohy vo dvorane, do ktorej vstúpil muž, oblečený vo vojenské brnenie, pýtajúc sa po hlavnom veliteľovi Cerovskom, ku ktorému, keď ho priviedli, predstavil sa čo posol Jeho Osvietenosti pána kniežaťa Rákoczyho, hovoriac:

„Jeho Osvietenosť pán knieža pozdravuje vysoké stavy a posiela mňa, aby som tento list odovzdal veliteľovi povstalého zemanstva, pánu Cerovskému. Vy, prítomní pánovia, keby toho snáď potreba kázala, budete mi svedkami, že som svojej, mne sverenej úlohe urobil zadosť,“ a podal list Cerovskému.

„Eh, čo tam zeman potrebuje svedkov!“ zavolal ktosi, „poďte sa občerstviť!“

Darmo sa posol vyhováral, že má spech, nič nepomohlo. Páni bratia chopili ho medzi seba a on musel ísť piť na slávu Rákoczyho prv ešte, nežli Cerovský stačil prečítať doručený mu list.

„Vivat Franciscus Rákoczy!“ volali jedni, „nech žije náš Rakovský!“ kričali zas druhí a všetko sa tislo k poslancovi pána kniežaťa, aby si s ním zazdravkalo na slávu.

„Vivat!“

„Nech žije!“

„Teda nás pozdravuje?“

„A kdeže sa už nachodí?“

„A nepriateľ kdeže je?“

„Hej, ale tŕpne strachom!“

„To si myslím! Štrngnime si, pán brat!“

Vyslanec Rákoczyho ani nevedel, s kým si má prv štrngnúť, ani komu odpovedať, lebo tak to išlo radom, sotvaže sa Cerovský mohol k nemu dostať, aby mu sdelil, že sa chce v určitý čas dostaviť i s ostatnými, ako si to pán knieža praje.

Pri spomenutí kniežaťa znovu sa ozvalo ohromné „Vivat!“ dvoranou.

Posol Rákoczyho sa uklonil, poďakujúc sa ako za preukázanú úctu oproti kniežaťu, tak i za česť, ktorú páni bratia jemu preukázali, a bral sa von z dvorany.

Ale páni bratia postaviac sa pred neho nechceli ho vypustiť, hovoriac:

„Zabavte sa medzi nami! Veď čo ste mali vykonať, to ste vykonali; všetci budeme toho svedkovia. Počkajte, uvidíte Jánošíka, ktorého sme dnes lapili.“

Výhovorka posla, že sa musí hneď navrátiť, lebo že pán knieža čaká na odpoveď, nič neplatila; páni bratia by ho iste neboli tak ľahko prepustili, keby v to Cerovský nebol vkročil, ktorý sa celkom určite vyslovil hovoriac:

„Posol pána kniežaťa musí sa hneď vrátiť, lebo to má tak naložené a my všetci musíme poslúchať, čo nám pán knieža naloží.“

Po týchto slovách pána Cerovského nezdržiaval už nikto posla, ba niektorí sami pre seba hovorili: „Keď chce, nech ide.“ — „A ja dbám: Komu sa chce, nech poslúcha!“ — „S Pánom Bohom!“ — „Bez jednej lastovičky bude leto!“ — „Hej, ale Jánošíka musíme vidieť!“

„Ak len budeme mať času,“ riekol pán Cerovský.

Posledné slová mohol počuť i posol, odchádzajúci z dvorany; ten ale ako by nebol nič počul strmým krokom vykročil na chodbu, po ktorej sa ozýval štrngot jeho veľkých ostrôh.

„Páni bratia!“ oslovil Cerovský niekoľkých, „ani nie ste zvedaví, čo mi pán knieža píše; mali by sme sa poradiť.“

„Dosť času na porady,“ odpovedali mu títo. „Teraz sme prišli sa zabávať a nie radiť. Nechajte to na zajtra. Zajtra už i tak nebudeme môcť byť všetci pohromade, ako sme dnes.“

„Ba, kto zná, či sa už kedy v živote tak sídeme,“ riekol druhý. „Škoda by bolo aspoň naostatok nezabaviť sa, ako si to srdce žiada. Priveďte nám toho lotra, nechže sa mu prizrieme do tvári!“

„Áno! Jánošíka chceme vidieť!“ prisviedčali ostatní. „Nech nám zatancuje odzemok!“

„Poraďme sa skorej,“ riekol Cerovský, usilujúc prehovoriť pánov bratov, aby aspoň na chvíľu vošli do bočnej chyže, kde im sdelí, čo pán knieža píše. Ale nik ho nechcel nasledovať, čo on vidiac, riekol:

„Páni bratia! Len aby ste neobanovali…“

„A čo, ešte nám bude aj vyhrážať!“ ozval sa ktosi. „Tu sme všetci páni!“

„Nevyhrážam nikomu, len upozorňujem!“

„Nechceme počuť!“

„Nechcete, pravdu máte, ale musíte…“

„Nemusíme! Nebudeme!“

„Naskutku odchodím do tábora Jeho osvietenosti pána kniežaťa.“

„Nedbáme — šťastlivú cestu!“ odpovedali páni bratia.

Pán Cerovský vyšiel z dvorany ani „S Bohom“ nepovediac pánom bratom, ktorí po jeho odchode kázali si priviesť lapeného Jánošíka. Skorej však, než by ho boli priviedli, ozvala sa hudba. Pri jej zvukoch mnohí i pozabudli na Jánošíka a čo nevidieť mladší i starší vykrúcali sa v kole. Všeobecná veselosť zaujala všetkých.

Kým sa títo dnu veselo bavili, bolo veselo i na ulici, medzi divákmi, ktorí v hojnom počte boli sa shromaždili pred domom. Odrazu však tu von nastane nepokoj; ozývaly sa výkriky, ktoré bolo možno počuť až do dvorany. Dom obkľúčilo niekoľko sto mužov. Tíško prišli, takže ich nikto ani nespozoroval, až keď len zvedavých divákov počali uzavierať. Nastal teda hluk a krik a každý, kto len mohol, utekal, kam vedel. Utekajúcich nikto nezdržiaval.

Keď už dom bol kurucmi obtočený, tichou nocou ozvaly sa vonku kurucké bubny, ktoré prehlušily i zvuky hudby vo dvorane.

„Aha, počujete!“ zvolal ktosi tam dnu. „Už ho vedú!“ a tu zraky všetkých boly obrátené na dvere dvorany, v ktorej po utíchnutí hudby nastala tichosť ani v kostole.

Tu odrazu sa otvorily dvere a v nich objavil sa vysoký, pekný muž s kalpakom na hlave, opásaný šabľou a za pásom zaligotalo sa mu pár striebrom a drahokami vykladaných pištôľ.

„Kto je to? Čo to má byť?“ spytovaly sa prítomní pohľadom i slovom jeden druhého.

Neznámy postúpil vpred a za ním niekoľko sprievodcov, ktorí boli podobne ozbrojení.

„Slávne panstvá!“ prehovoril príchodzí, ukloniac sa na všetky strany, „na oravskom zámku boli sme si dali slovo, že sa v Žiline sídeme…“

„Vivat!“ zakričalo niekoľko hlasov.

Hovoriaci sa uklonil a pohladiac svoje mäkké fúziky pokračoval:

„Aby som teda dostál svojmu slovu, prišiel som i ja medzi vás. Vaše milosti, ráčte odpustiť, jestli som sa oneskoril a vás nechal čakať. Čo som však vtedy slávnym stavom prisľúbil, že v Žiline Jánošíka uvidíte…“

„Už ho máme! Vivat!“ pretrhli hovoriaceho v reči, „už nám viacej neutečie!“

Neznámy sa usmial, pozerajúc po panstvách a naslúchajúc ich slovám, ktorými mu dávali na vedomie, ako polapili na jarmoku Jánošíka a že si ho dajú priviesť do svojho kruhu, aby sa s ním mohli pobaviť. A keď sa už mnohí boli vyhovorili, neznámy ešte raz pozrel po spoločnosti, vztýčil hore hlavu a silným hlasom riekol:

„Pánovia! Ja som Jánošík. Neprišiel som ale preto, aby som sa vám nechal ulapiť a uväzniť, ale len preto, aby ste ma videli. Nie ja váš, ale vy všetci ste moji väzňovia.“

„Hahaha!“ ozval sa smiech v dvorane. „S takým žartom ste sa nemuseli medzi nás ustávať!“

„Pánovia! Nežartujem…“

„Najprv povedzte: Kto ste? Lebo ináčej budeme sa s vami shovárať tak, ako by sa vám to neľúbilo,“ hovoril ktosi, na čo poznamenal druhý: „Ba, vyhoďte ho von!“

„Ak máte k tomu dosť smelosti: urobte to. To vám ale hovorím, že keď sa kto z vás pokúsi pohnúť, alebo dotknúť sa mňa, tak ani živá duša z tohoto domu nevyjde.“

Nastalo ticho a nikto sa ani nepohol. Na to Jánošík po malej prestávke hovoril ďalej:

„Pánovia, ja ale viem, že vám je milšia sloboda, lebo uhorský zeman za ničím tak netúži, ako práve za slobodou, nadovšetko slobodou vlastnej osoby, lebo o slobodu svojho poddanstva sa nezaujíma. To mne ale zazlievať nemôžete, keď si od vás vypýtam niečo na pamiatku, nielen pre seba, ale aj pre svojich spoločníkov. To viete, že poddaný nemá nič na svete okrem toho, čo mu jeho pán nechá alebo daruje. Vaše šable a zbroj dal som už odniesť z bočných izieb. Teraz ale ráčte nám podarovať svoje dukáty a toliare, svoje strieborné a zlaté reťaze a prstene. To bude nielen nám, ale všetkým našim potomkom čo drahá pamiatka tohoto nášho shľadania sa na plese počas žilinského jarmoku.“

„No, majte si!“ riekol popri Jánošíkovi stojaci pán a odovzdal mu mešec i so zlatou reťazou. „Ak toto vezmete od mňa, potom uverím, že ste opravdový Jánošík.“

„Prijímam vaše veci. I vás poznám: Vy ste tak dobre Zorkóczy, ako som ja Jánošík. Musím ale i to poznamenať, že od vašich poddaných je viacej žalôb proti vám u mňa prednesených. Zaobchoďte s nimi milosrdnejšie, lebo ináčej by sa mohlo stať, že by sme tak ako dnes, i druhý raz mohli proti sebe stáť. A ja viem, že aj vám, aj mne by to bolo nemilé.“

„No, môžem povedať, že netúžim po takom shľadaní sa,“ riekol Zorkóczy.

„Keby ste si neboli žiadali vidieť Jánošíka, neboly by ste dnes v Žiline,“ riekol Jánošík.

Po Zorkóczym nasledovali ostatní páni bratia a panie sestry so svojimi dcéruškami, skladajúc svoje šperky do rúk hôrnych chlapcov, ktorí sa za ne čo najzdvorilejšie poďakovali.

Naposledy, keď už boli so všetkým hotoví, poďakoval sa Jánošík za prijaté dary na pamiatku a pokloniac sa zdvorile panstvám, poberal sa i so svojimi spoločníkmi von z dvorany. Sotvaže vyšiel von z domu, počul dohadovať sa svojich ľudí s mestskými hajdúchmi, ktorí chceli predviesť lapeného väzňa pred panstvo, ktorých ale vonku stojaci kuruci nechceli do domu vpustiť.

„No, čo je to tu?“ pýta sa Jánošík dohadujúcich, čo keď mu títo vysvetlili, riekol:

„Len ho pusťte, slávne panstvá nežiadajú si už viac vidieť Jánošíka.“

„Vaša Milosť!“ hovorí hajdúch, „jestli ho pustíme, utečie ešte i s tými putami a pobije nás všetkých, lebo má s čertom porozumenie. Piatich nás srazil na zem a nech nie je starej baby, ani by sme si s ním nevedeli rady. Keď ale ráčite rozkázať…“

„Áno, kážem. Snímte mu putá — uvidím, či utečie.“

Väzňovi sňali putá a on so sklopenou hlavou, ako čo by sa bol sám seba hanbil, postavil sa pred Jánošíka, ktorý hľadel na neho, ako čo by ho bol chcel poznávať. I pristúpil bližšie, aby mu mohol do tvári pozrieť, a potom riekol:

„Ach, ty’s to, Surovec?“

„Ja, pán kapitán,“ odvetil tento zahanbený.

„Teraz už verím, že si im dal dosť práce. Máš ale šťastie, že to horšie nevypadlo s tebou.“

Surovec zaťal zuby a zaškrípal nimi, riekol sám sebe: „Zapätám si to dobre!“

„No, chlapci!“ hovorí Jánošík, „čo sme mali vykonať, to sme čiastočne vykonali. Čo nám treba ešte vykonať, o tom sa poradíme. Teraz svolajte stráže, pôjdeme ďalej na určené miesto.“

I zarachotily bubny a vreskot trúb ozýval sa tichou Žilinou, vyrušiac obyvateľstvo zo sna. Nastal všeobecný poplach. Nikto nevedel, čo sa to robí. Mešťania i vojaci povybehávali z domov. Títo staväli sa do radov.

Tu odrazu rozniesol sa chýr, že z Trenčína prišiel posol od Rákoczyho, aby sa všetci insurgenti bezodkladne ponáhľali do Trenčína. Neminulo ani pol hodiny a štvorhranný rýnok žilinský bol preplnený insurgentmi, stojacimi už pod svojimi zástavami a čakajúcimi na poveľ k ochodu.

„Pozor!“ ozvalo sa razom velenie z prvého oddielu, ktoré sa opakovalo pri každom sbore.

Bubny a trúby zatíchly. Všetko napnute očakávalo, čo bude nasledovať. Tu sa zjaví odrazu medzi radmi insurgentov ich veliteľ, nesúc sa na bystrom koníku s vytasenou šabľou. Vysoké pero za kučnou klonilo sa za ním a dolomán plával v povetrí; zpod kopýt jeho koníka sypaly sa iskry, ani čo by do kremeňa kresal.

„Hurá, chlapci!“ zavolal veliteľ, zastanúc si uprostred insurgentov, koník jeho vzopäl sa vysoko pod ním.

„Hurá! Vivat!“ odpovedali insurgenti z plných hrdiel, že sa až triasly obloky na žilinských domoch.

Nato ihneď vydal rozkaz k pochodu.

„Stúpaj!“ — „Napred!“ ozývalo sa od jedného sboru k druhému, ktoré pri zvukoch trúb a bubnov opúšťaly jeden po druhom Žilinu, stúpajúc smerom k Trenčínu.

Už i posledný oddiel opustil Žilinu. Rachotenie bubnov a zvuk trúb už len z ďaleka bolo počuť, až celkom zatíchol.

Tak sa skončil žilinský jarmok. Od tých čias bolo tu mnoho trhov, ale Jánošík neukázal sa viacej na žiadnom a preto žiaden z nich nebol tak slávny, ako tento, na ktorom hrdina našej povesti nielen že mnoho peňazí utŕžil, ale i mnoho pekných vecí a dobrej zbroje nakúpil a nadovšetko mnoho sto insurgentov odviedol a ku svojim chlapcom pripojil, postaviac sa miesto Cerovského na ich čelo, ktorého pekným spôsobom bol od nich odlúčil, povolajúc ho do tábora Rákoczyho. O tomto jarmoku rozpráva si až po dnes ľud trenčiansky.

Na druhý deň na úsvite oznamoval strážnik svojmu veliteľovi, že lapil podozrivého muža, ktorý si žiada byť pred veliteľa predvedený.

„No, priveďte ho, nechže sa prizriem na neho,“ riekol veliteľ.

Stráž priviedla lapeného. Proti sebe stáli Jánošík a Lacko Szentiványi. Obaja boli prekvapení. Starodávni známi a predsa tak divno pozerali jeden na druhého, ako čo by sa nikdy neboli videli. Obaja mlčali.

„Ani nechtiac prišiel mi na ranu,“ pomyslel si Jánošík a oheň mu sršal z očí ani porážajúce strely, ktoré svoj cieľ nepochybily. Lackovi zdalo sa byť krušno okolo srdca. Bol v klepci, z ktorého mu nebolo tak snadno sa vyslobodiť. „Som stratený,“ pomyslel si, lebo mu prišlo na myseľ, že Jánošík mu teraz všetko odplatí, čím sa kedy bol proti nemu previnil. A toho bolo už hodne nasbieraného. Pritom všetkom ale nechcel sa prezradiť, ako mu je okolo srdca. I čakal, čo bude ďalej.

„Ste lapený!“ povie Jánošík, uprúc zrak na Lacka.

„Vaši vojaci ma lapili,“ odpovedal Lacko.

„Ako špiona.“

„Som súkromný cestovateľ.“

„To každý tak hovorí. Odkiaľže teda a kam?“

Lacko, ako by nemal vôle púšťať sa do reči a Jánošíkovi odpovedať, alebo, aby sa snáď presvedčil, či trafil na nepravého alebo na pravého, hovoril viacej sám pre seba ako k Jánošíkovi parolu, podľa ktorej mal sa dať do známosti s tým, ku ktorému bol poslaný. Ale Jánošíkovi to neušlo. Nepýtal sa ho poznovu, čo to hovoril, ale odpovedal, mysliac si tiež, že len sám pre seba. Ale i Lackovi neušla odpoveď Jánošíkova. Poznal, že mu nehrozí nebezpečenstvo, lebo natrafil na toho pravého. I zaiskrilo sa mu v očiach a so srdca ani čo by mu bol centy dolu sňal, tak sa mu uľavilo.

„Kapitán sa má ponáhľať k Trenčínu,“ hovorí Lacko. „Jeho Excelencia pán generál i s pánom grófom Jánom Pálffym sú usrozumení a vašej veci budú napomáhať i u samého cisára.“

Jánošík načúval a keď Szentiványi prestal hovoriť, spýtal sa:

„Ostatné sdelí vám sám pán generál. Ak sa vám nepodarí vaše mužstvo spolu s kurucmi nejako sjednotiť, úloha vaša bude: prekaziť spojenie kurucov s vojakmi Rákoczyho. Ostatne, ak bude treba, pán generál vystrojí k vám ešte jedného posla.“

„A aká má byť jeho parola?“

Lacko povedal parolu posla generálovho, a bol prepustený.

Sotva sa rozbrieždilo, dolu Považím tiahly veselé tlupy bojachtivých chlapcov pod vedením samého Jánošíka.

Dávno nevidel už Trenčín toľkého mužstva sošikovaného k boju, ako teraz. Dva mohutné tábory stály proti sebe. Na jednej strane tábor cisárskych pod velením generála Heistera a Jána Pálffyho, na druhej stojí sám Rákoczy a s ním voj, počítajúci 22 tisíc mužov.

Obe strany čakajú len na povel, aby mohly započať ukrutný boj, v ktorom by zmeraly svoje sily.

Povel bol daný. Bitka sa začala. Seč bola krutá a trvala už niekoľko hodín. Hneď táto, hneď zas tam tá strana zdala sa víťaziť. Ale boj zostával nerozhodnutý a pokračované v ňom s celým napnutím síl s jednej i druhej strany.

Po dlhom a krutom boji strana Rákoczyho, tak sa zdalo, že dostáva prevahu. Cisárski začali ustupovať. To posmelilo Rákoczyho a jeho stranu a ešte viacej chýr, že sa približujú kuruci na pomoc; vrhli sa teda celou silou na cisárskych.

Pomoc prišla. Ale aké tu sklamanie na strane Rákoczyho. Kuruci pod vedením Jánošíka vrhli sa nie na cisárskych, ale na Rákoczyho, ktorý sa teraz dostal do krížneho ohňa. Nastávalo rozhodné okamženie. Rákoczy, nedbajúc na nebezpečenstvo ohňa, svojou prítomnosťou posmeľoval bojovníkov, ktorí ak lvi sa rútili na nepriateľa. A kto vie, ako by sa bitka bola ukončila, keby sa nebolo udalo nasledujúce.

Rákoczy vo svojej prílišnej horlivosti nielen že sa pustil ďaleko medzi bojujúcich, ale i sám čo vodca chcel brať účasť v osobnom boji, aby tým väčšiu oduševnenos vyvolal, a víťazstvo, ktoré sa počalo kloniť ku strane cisárskej, svojmu vojsku poistil. Ak zbadalo jeho bystré veliteľské oko, že na niektorom bode ochabujú v boji, hneď zaletel tam na svojom bystrom koni.

Čerstvo prišlá sila pod vedením Jánošíka a jeho chlapcov mocne dorážala na Rákocziovcov, takže títo začali ustupovať, čo keď spozoroval Rákoczy, ponáhľal sa ku svojim, aby ich obodril a posmelil k vydržaniu v boji. Tu však pri preskakovaní jednej zákopy spadol so svojho koňa tak nešťastlivo, že ho museli bez vedomia odniesť s bojišťa.

S pádom Rákoczyho klesla aj smelosť jeho veliteľov a dosť skoro nastal zmätok v radoch jeho bojovníkov. V boji sa pokračovalo síce ešte nejaký čas, ale konečne povstalecké čaty celkom ustúpily z bojišťa, ktoré opanovalo cisárske vojsko.

Medzi ranenými nachodil sa i gróf Lovonosov, ktorého niesli z bojišťa práve vtedy, keď generál vyslovil svoju pochvalu domnelému Cerovskému, ktorý nebol nikto druhý, ako náš Jánošík. Tento v Žiline, odstrániac Cerovského, vedel jeho povstalcov k svojim chlapcom pripojiť a s nimi k víťazstvu cisárskym dopomôcť.

„Chvála vám! Dobre ste sa držali,“ hovoril generál. „Milosť cisárska vás iste neminie za vašu vernosť.“

Jánošík sa uklonil. Tvár jeho zajasala radosťou dávno nepocítenou, a sotvaže sa generál obrátil k nosičom raneného Lovonosova, už sa ponáhľal k svojim, aby im oznámil slová generálove.