ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Huj! ale je tam zima!“ hovorila Milina Vodová a zdupotala malými nôžkami, ani čo by tú zimu vskutku chcela striasť so seba, pri tom trela si pekné biele rúčky jednu o druhú, jako čo by jej vskutku boly zmrzly, hoci sa v úhľadnej chyžke rozlievala príjemná teplota.

„Že zima? Ba horúce, veľmi horúce je tu, slečná,“ hovoril Paľko Turaj, mladý notársky kandidát.

„Vám možno že je horúce, pane Turaj,“ povie Milina, šelmovsky žmurkajúc peknými čiernymi očkami. „Musíte mať veľmi horúcu krv, ktorá sa i na ľade zohreje.“

„Chladné s horúcim; jako by sa dalo to dvoje pekne v jedno sdrúžiť!“

„Neviem jako? Oheň a voda sú dva odlišné prvky, ktoré nemožno spolu sdrúžiť. Dve protivy, ktoré sa nedajú nikdy v jedno sliať.“

„Ale aspoň vyrovnať sa môžu.“

„Pochybujem!“

„Nesmiete pochybovať, pochybovanie nás nikdy nevedie k cieľu; treba mať dôveru, tá premáha všetko.“

„Ale sklamanie sotva.“

„Tu však o sklamaní nemôže byť ani reči.“

„To si namysleli, ba hovorili i druhí a preca sa sklamali pri všetkej dôvere. Poviem vám na príklad túto pieseň, snáď ju aj vy znáte:

Aj pôvodca pri spievaní tejto piesne mal dôveru vo vyrovnanie a spojenie a hľa: Skutek utek. Dnes Slovákom už po slovensky spievať neslobodno. A keď sa opovážia preca kde tu, jako nedávno v Sv. Mikuláši zaspievať si, jaký hurhaj sa strhne po celom Uhorsku, ani čo by boli už Tatári na záhumní. Či to nie je niečo neslýchaného, keď sa poslanec slovenského ľudu na sneme spytuje ministra, či vie o tom, že by tu, alebo tam boly spievané slovenské pesničky? Vidíte, tak je to s tým vyrovnaním medzi studeným a horúcim.“

„Odpusťte, slečno, možnosť dorozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi je ešte vždycky…“

„Áno, keď sa úplne pomaďarčia; keď sa zrieknu reči, zvykov a obyčajov svojich a príjmu maďarskú reč,“ pretrhla Milina hovoriaceho.

„To nemusia. Ale vaše porovnanie na mňa nie je dobre volené.“

„Že nie? No, dokážte mi to.“

„Veľmi rád. Pri vyrovnaní Slovákov s Maďarmi boly obidve stránky horúce, lebo aj Maďari aj Slováci tešili sa o pretek slobode a voľnosti. Slováci nevedeli od radosti, čo majú pýtať a Maďari zas čo majú dať. Ale s naším vyrovnaním by to tak nebolo.“

„Veľmi zábavné, pane Turaj!“ smiala sa Milina, „ja však veľmi pochybujem, že by sme my dvaja niekedy mohli prísť k priaznivému vyrovnaniu.“

„Keď len chceme, všetko premôžeme. Máte môj sľub, od vás samej závisí, či ho chcete prijať alebo nie.“

„Veľmi horúci sľub, pane Turaj a práve preto sa bojím, aby som sa pri svojej chladnosti nepopálila, alebo nespálila.“

„Máte snáď príčinu pochybovať o mojich sľuboch a citoch?“

„Nechcela som vás uraziť,“ riekla vážnym hlasom Milina, „hovorila som v žarte. Keď ale o veci vážne súdite a chcete odo mňa na vašu otázku vážnu odpoveď: či mám príčinu o vašich sľuboch a citoch pochybovať, nuž vám celkom dôverne poviem: možno že áno, a možno že i nie.“ Tu však oprela svoj prenikavý pohľad na Turaja, takže tento nechtiac, sklopil oči k zemi.

„Smiem vás prosiť o dôkazy, ktoré máte proti mojej úprimnosti?“

„Áno, nežiadam však, abyste otázku ešte raz opakovali. Preto vám vyznám úprimne, že to, čo ste mne sľubovali, sľubovali ste aj druhým.“ A prejdúc zase do žartovného tónu, riekla: „A jestli sa vás i ja smiem spýtať, nuž, pýtala by som sa vás dôverne, koľkým ste to už sľubovali?“

„Okrem vás ani jednej.“

„A preca, pane Turaj, ja sama viem o jednej.“

„Možno, že to bol žart, ale opravdu žiadnej.“

„Teda naozaj žiadnej?“

„Nie!“ bola krátka odpoveď Turajova.

„Tak sme na čistom, pane Turaj; keď žiadnej, tak ani mne. A preto som vaše reči považovala hneď zpočiatku za žart, a to tým viacej, poneváč viem s istotou, že ste to samé sľuboval i Vilme. Odtajiť to nemôžete, nesmiete.“

„Ani to netajím, ale bol to len žart.“

„Pre Vilmu to však nebol žart.“

„Nuž ale môžem ja za to, že si ona niečo takého namyslela? Ja som sa s Vilmou zabával a možno, že som jej v žarte všeličo pohovoril.“

„Aj zábava, aj žarty, pane Turaj, majú svoje hranice a medze,“ hovorila Milina zase vážnym hlasom. „Mladý muž môže i žartovať i zabávať sa bez toho, že by jednému, alebo druhému dievčaťu pomútil hlavu. Ale hľadel si získať náklonnosť dievčaťa sľubami a potom, keď sa o nej presvedčil, brať slovo zpäť, nie je mužsky, nie je správne. Taký mužský je v mojich očiach ľahkomyseľníkom. Ak vám záleží na vašej mužskej statočnosti, jako o tom nepochybujem, preto i verím, že danému sľubu Vilme dostojíte a s ňou sa vyrovnáte…“

„Nemožno, slečno!“ pretrhol ju Turaj.

„Celý svet hovorí, že ste zasnúbený.“

„Musím dokázať, že tomu je nie tak, ináč nedostanem miesto. O Vilminom otcovi sa hovorí, že je panslávom.“

„Lárifári!“

„Neverte, slečno! a potom…!“

„No, čo potom?“

„Hovoria, že by som s ňou nič nedostal.“

„Tak teda z tej strany fúka vietor? To ste si ale mali skorej uvážiť, prv než ste jej sľubovali.“

„Ľutujem, že som sa s ňou kedy shováral.“

„A ešte viacej budete ľutovať, keď nezadržíte dané slovo. Vaše svedomie vám nikdy nedá pokoja. Aj vtedy, keď dostanete bohatú ženu, nebudete šťastlivý. Preto vám radím: ak chcete byť ráznym mužom…“

„Dosť, dosť z tej lekcie, slečno!“ pretrhol hovoriacu Turaj; „nechcem, nemám vôle už ďalej počúvať.“

„Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Len jedno vám ešte chcem povedať. Počula som, že v istej spoločnosti chlúbili sa listami, ktoré ste dostal od Vilmy: ak je tak, to vám musím vyznať, že je to nie gavaliersky, to je viacej nežli si dovoľuje zrelý muž.“

„Porúčam sa vám!“ hovoril jako bez seba, vzal klobúk a rýchle ušiel.

„Porúčam sa, pane Turaj!“ volala za ním Milina, „a nezabudnite na dané sľuby. Šťastlivé vyrovnanie.“

Ale Paľko sotva počul, čo Milina za ním volala.