ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Či vy viete, kde sú Újezda? Na mape by ste jich darmo hľadali. Újezda síce nájdete kdekoľvek, ale tieto sú len jedny, a síce hneď za Bránkou. Bránka ale je ulička — jestli sa to vôbec uličkou pomenovať dá — v mestečku Vrbovcach. Nuž a kde sú Vrbovce, to už len budete znať. A jakoby ste to aj neznali, veď roku 1866, keď tadeto tiahnuli Prušiaci, dôstojníci jejich znali pomenovať nielen vrchy, ktorými Vrbovce obtočené sú, mestečká, s ktorými hraničia, ale i jednotlivé hony poľa a chodníčky.

„Pravda, pán farár,“ hovoril vo fare ubytovaný pruský dôstojník, „tamto je Žalostiná a tamto hen Pecková a hen tam to pole to sú Križnice.“

Farár, hľadiac na dôstojníka, div že na ňom oči nenechal. A jakoby sa aj nečudoval, počujúc cudzinca, prvý raz v živote objavivšieho sa v jeho fare, ktorý k tomu ešte tak znamenite poznal celú polohu našeho mestečka, kdežto našinci málo čo predtým prijdúc sem, nevedeli ani kde sú a za mapu nitrianskej župy by neviem čo boli dali.

Nie je možné, aby ste vy neznali o Vrbovcach. Znajú jich široko na ďaleko. Veľký maďarský denník z roku 1884, vychodiaci až hen v Debrecíne, písal o nich, koľko maďarskej krve tu tieklo, až celé výmoly povstaly. Pravda, že to bolo kedysi dávno. Veľmi dávno, čo ani svet nepamätá, bo vtedy sa tu ešte po maďarsky kázavalo slovo božie, a dnes, okrem pána notáriuša, žiadon, jako ľudia vravia, po maďarsky nezná. Čo však Debrecín písal o Vrbovcach, to je to najnovšie. Znajú teda aj tam Vrbovce a i o nich rozprávať všelinečo, čoho nikdy nebolo a čoho nikdy nebude. Kroniky naše to neznajú a čo neznajú, na to nedbajú.

Spýtate-li sa však na Polacha alebo Púdelku, ešte aj tie deťúrence by vám vedely o nich rozprávať. Znali jich nielen v mestečku, ale i po kopaniciach; a tie sú rozsiahle veru na Vrbovcach. A jakoby jich aj neznali, keď sa o nich všade hovorilo, ba i pán slúžny s nimi viedol vyšetrovanie, keď vykopali na cintoríne ženu…

No ale nepredchytávajme deju. Vrbovce naše sú vám známe po čom, po tom. Tým však, komu by neboly predsa známe a o nich nepočuli, hovoríme, že Vrbovce sú mestečko v nitrianskej stolici, na hraniciach Uhorska a Moravy.

Celé mestečko delí sa na Horný a Dolný koniec, Riadok, Kúty-Bránka, Kňazová, nebezpečná nočným časom, bo tade chodieva kňaz bez hlavy, hlavu nosiac pod pazuchou, ktorú za ľuďmi kotúľa, jako guľu.

Kto tomu neverí, nech sa ide presvedčiť. Okrem tejto Bránky je i druhá a za touto sa nachodia Újezda.

Ďalším opisovaním nechceme nudiť nikoho. Sme už aj tak na mieste nášho deju. Za Újezdami rozprestiera sa krásny vrbovčiansky cintorín.

Cintorín a krásny! Huj! Až mňa tak mráz prechodí, len keď to slovo čujem. Že krásny? A predsa mne sa ľúbi. Nenie tu žiadnych nádherných pomníkov, len ktorý ten hrob poznačený kameňom lebo daskou, s označením mena toho, ktorý tam odpočíva.

Predstavte si pekný štvorhran, múrom obohnaný, vyzerá ani nie jako cintorín, ale jako pekná zahrada. Ale ani nie tie múry, jako viacej tie utešené, pekné lipy, ktorými je obsadený, ho príjemným a milým robia.

Je to radosť, obzvlášte letným časom, keď zakvitnuly. Million včeličiek poletuje s jednoho kvetu na druhý. Nebeská vôňa šíri sa okolím a melodické vyhrávanie pilných včeličiek, zdá sa, jakoby uspávalo a sen smrti zpríjemňoval tým, ktorí v svojich chalupočkách sladko odpočívajú, či od kratčích a či dlhších prác svojich.

Za času našej poviestky vrbovčanský cintorín nevyzeral tak ešte. Vtedy delil sa on na starý a nový cintorín. Nový bol ešte len obkopaný a lipy len teraz vysadené; múry však starého už porúchané, skáľa sem-tam rozhádzané.

V starom cintoríne kopali práve nový hrob.

„Pomáhaj vám Pán Boh!“ pozdravuje pod ťarchou ťažkého batoha k zemi sohnutá mladá žena, ktorý, aby si na chvíľu mohla oddýchnuť, oprela si na starý múr.

„Pán Boh daj aj tebe!“ odpovie hrobár.

„Komu to kopete?“ pýta sa predošlá.

„Tebe nie!“

„To viem.“

„Keď vieš, načo sa spytuješ?“

„A vy čo máte z toho, keď mi nepoviete?“

„A ty čo, keďže ti poviem?“

„Oba rovnako. No ale mi povedzte.“

„Mladej.“

„A starej nie?“

„Nie! Teraz prišiel rad na mladé. Maj sa na pozore!“

„Tak jako snáď i vy. I vy nemáte kontrakt s Pánom Bohom, ani smrť ste si do árendy nevzali.“

„Vieš, ja také hubaté rád zahrabávam.“

„Ani vy ste v poslednom rade nestáli, keď jazyky rozdávali.“

„Ale ty si predsa prednejšie stála.“

„Chvála Bohu! — Ale ozaj, povedzte mi, kto zomrel?“

„Anička Chodurových.“

„Ale choďte,“ povie a namrzeno poberala sa ďalej; „s vami človek nič nepokoná.“

„Pokoná, nepokoná,“ skočí jej hrobár do reči; „ja ti len to hovorím, že sa s ňou viacej nebudeš shovárať.“

„Ale veď ráno som s ňou bola na rúbaniciach.“

„Keď si bola, už nebudeš.“

„Ale, prosím vás, nestrašte ma; povedzte mi pravdu.“

„A čo sa ti mám dusiť, keď nechceš veriť? Choď ta a presvedčíš sa.“

„Pre Boha, taká mladá!“

„Tak! Starý musí a mladému sa pritrafí,“ povie hrobár a spúšťa sa do jamy, aby, čo zameškal, to mohol dohoniť.

„No, pracujte s Pánom Bohom!“

„Pán Boh ťa sprevoď, Zuzka!“ privolal odchádzajúcej žene hrobár z jamy.