ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Leta Pána 1756.

Na augustovom nebi nevidno ani najmenšieho oblaku; slnce svieti s neúprosnou vytrvalosťou na vysušenú, smädnú zem; potôčky sú vyschnuté, tráva ožltnutá…

Ale nie všade.

Tu v tejto dolinke pri panskom parku tečie ešte potôčik; nie tak bystro, ako inokedy, ale predsa cítiť chládok, a trávička popri ňom je čerstvá a svieža.

Panna Zuzana Derfflerová sa díva na potôčik, díva na svoje sukničky a pleskne rukami: „No, choď, Kubo!“ a somárik, čo sa pásol na malej lúke, poslušne ide horevyššie.

Panna Zuzana sa ešte rýchlo poobzerá, či ju niekto nevidí, potom sa hodí na zem, roztiahne mladé údy a díva sa so spokojným úsmevom do neba.

„Ako mi je tu dobre!“ vzdychá si, položí ramená pod hlavu a obhryzuje stopku štvorlistovej ďatelinky, čo pred chvíľkou nenazdajky našla na malej lúčke.

Somárik sa pokojne pasie a odháňa si muchy; taká tichosť je okolo, že počuť, ako odšklbuje trávu od zeme a chrúme ju zubmi. O chvíľu však Zuzanka už zunovala ležanie, vyskočí, potrasie sukničky a sadne si na breh potôčka. Vytiahne kolená a rozmýšľa.

„Ozaj, oprobujem, či tu niet rakov!“

A už si dvíha sukničku. Krátka biela košieľka ju zakrýva len po kolená, vypne sa šikovne a spustí nôžky do vody…

Nebojí sa rakov — ak sú vo vode, chytia sa jej za nohu; ona to kdesi tak počula.

Sedí naklonená nad vodou, celá jej myseľ sa krúti okolo toho, či sa jej rak chytí. Darmo svieti slniečko na beľavé vrkoče a pozláca kučeravé vlásky okolo čela, uší a v tyle, ani o tom nevie, ani to nebadá; celá jej túžba je: rakov chytiť!

Somárik sa pasie, ani hlavy nezdvihne; slnce páli neunavne. V blízkom parku počuť kroky.

Zámka šťukne. Cez malé dvierka ohrady nepozorovane vykročí niekto.

Zuzanka nepočuje ničoho, nestará sa o nič. Hej, ako by vyskočila, keby mala tušenie, že sa blíži jeho výsosť Karol August!

Karol August je síce najmenší čo do stupňa medzi nemeckými panovníkmi, ale je predsa panovníkom v svojej krajinke. A jeho výsosť je prísny pán. Je pravda, že zlý svet povráva, že nie vždy je taký prísny, ale Zuzana o tom nič nevie, len to, že nahnevať jeho výsosť by bol smrteľný hriech; tak vraví jej otec, horár pána kniežaťa.

Karol August je už starý pán. A nezmeškal svoj čas. Život v 18. století nebol ani veľmi ideálny, ani veľmi morálny. Karol August je synom svojho času — frivolného a galantného stoletia.

Zastane a prekvapene díva sa na dievča.

„Oho! Čo je to?“ zvolá nahnevane.

Dievča sa strhne, zdvihne hlavu a nastrašene sa díva naň.

„Čo ona tu robí?“ Karlove Augustove oči sa hnevlivo dívajú na dievča; nie je dobrej nálady, necíti sa dobre a horúčosť mu je nepríjemná.

„Raky chytám“, vraví Zuzanka a v rozpakoch naťahuje sukničku.

„Nech ona vyjde von z vody!“ rozkazuje on, a dievča vyskočí ako srnka.

Pokorne sa blíži k nemu. Zastane pred ním so sklopenými očami.

A teraz sa stane niečo podivné.

Krátkozraký Karol August v celom svojom dlhom živote — blížil sa k šesťdesiatke — nevidel takej krásy, aká zdobila pannu Zuzanu Derfflerovú, dcéru jeho horára.

Zadíval sa na ňu, ako sa díval na sochy v kabinete s antickými sochami.

Nevedel sa dosť nadívať.

„Nech sa mi ona pozrie do očú!“ rozkázal konečne, ale jeho hlas bol už celkom inakší ako predtým.

Zuzana zdvihla oči, a ľahko vznetlivé srdce jeho výsosti už stálo v ohni…

Ale kto i kedy videl takých očú!

Chytil ju za ruku, otvoril dvierka do parku a zaviedol ju dnu.

Tam zastal, oprel zlatú rúčku paličky o bradu a spýtal sa jej:

„A vie ona, kto som ja?“

„Jeho výsosť knieža Karol August“, riekla Zuzana, omámená blízkosťou panovníkovou a bez seba od strachu, čo sa stane teraz s ňou.

Karol August sa už usmieva.

„No, nech sa ona tak veľmi nebojí“, vraví blahosklonne a položí ruku na jej beľavú hlávku. „Nech jej kuchár dá v kuchyni toľko rakov, koľko ona len chce.“

Zuzanka sa zahanbila. Ženským inštinktom vycítila obdiv v Karlových Augustových očiach; už sa ho tak nebojí, ona o rakov nestojí. Nechcela ich jesť, len chytiť.

Tu jej príde na um somárik. Veď sa na zakázanom pasie…

Ale ako odísť? Karol August ju chytil za rameno a prechádzal sa s ňou po parku. Je už celkom dobrej vôle, zabudol na horúčosť a podagru, nemyslí na večné lamentácie svojej vznešenej manželky Amálie Frideriky — len blízkosť tohoto krásneho dievčaťa cíti, v krátkych sukničkách, s bosými nôžkami. Zabudol na svoj vek i na to, že Zuzeta — ako ju volá — mohla by byť i jeho vnučkou; vidí len zamatovú tváričku a čarodejné oči…

Cíti sa mladým, čerstvým a pekným.

Zuzanka nemyslí viac na somárika, keď vidí pred sebou krásu parku v koketnom štýle XVIII. stoletia a v diaľke biele múry malého pavilóna „Mon secret“ = moja tajnosť, ako ho pomenoval — nie bez príčiny — Karol August.

Pred pavilonom je vysadené z lilavých kvetov ohromné srdce. A na pavilone miesto kniežacieho znaku vidno vytesanú sochu Amora, ktorý drží palec na ústach: „Ego taceo!“ („Ja mlčím!“) — bola jeho devíza…

Zuzana obdivovala všetko, a všetko jej bolo nové a zaujímavé.

Karol August sa vedel s ňou diškurovať; nepredarmo bol svojho času nebezpečný človek a mal privátnu izbu tapetovanú ľúbostnými lístkami, ktoré dostal z krásnych rúk…

Za pol hodiny vedel všetko z nevinných úst dievčaťa: i to, že ešte nevidela parochňu, i to, že nevie, čo je láska… Vravela, že vie písať a čítať — v tom čase zriedkavá vec u dievčaťa jej stavu — a že s magistrom sa učí po latinsky: to si zas matka žiadala.

On počúval a obdivoval tôňu dlhých tmavých mihalníc na ružovom líčku; zabudnutá bola Philina — talianska tanečnica jeho dvorného divadla — keď videl pri svojom boku kráčať stelesnenú jar; ani zelená tôňa pod storočnými stromami nerobila Zuzanu bledou, a červené pery pekných ústičiek ho už ťahaly k sebe.

„Ako keby mi bola počarovala!“ dumal Karol August, a cítil divú radosť nad tým. Preč maľované, šminkované, rafinované dámy dvora! Jeho zraky blúdily po jej postave až po bosé nôžky a tam zostaly stáť. Bol ozaj frapovaný. Na tmavej zemi parku kráčaly nôžky, ktoré by kedysi i Praxitelesa boly okúzlily. Útle, tenké, ružové palce takej pravidelnej formy, aké Karlove Augustove oči dosiaľ len v mramore obdivovaly.

„Bozkať by som chcel túto nôžku!“ preletelo mu hlavou, kým Zuzanka vábila k sebe krotkú srnku.

Dievča nemalo ani tušenia, čo sa deje v duši jeho výsosti.

Zuzanu počal trápiť hlad. Bola vystrojená do hory na celý deň; kus čierneho chleba a syra jej dala mať.

Ale ako to povedať pred takým vznešeným pánom?!

Blížili sa k „Mon secretu“. Zuzanka sa úctive poklonila — tak hlboko, ako len mohla — a chcela odísť.

„Ona zostane tu!“ rozkázal Karol August celkom zas ako panovník, „a bude so mnou obedovať!“

Zuzana sa zapálila.

„Ja však neviem pekne jesť!“ odvetila Zuzana, a v utešených očiach sa zaligotala malá slzička.

Karol August vytiahol malý, ľahký ručníček a vlastnoručne jej utrel oči. Sladká vôňa ruží sa rozniesla v povetrí, a Zuzanke prešiel plač. So zadivením dýchala do seba utešenú vôňu.

„Čo je to?“ spytovala sa so záujmom.

Karol August bol dojatý. Dievča, vyrastené v hore, nevedelo, čo je voňavka!

Zahľadel sa na ňu. Mala pätnásť rokov, bola hodna byť láskou panovníka, vravela po latinsky, obedovala čierny chlieb a nevedela, čo je láska a parfum…

Karol August bol teraz už presvedčený, že Zuzana Derfflerová bude jeho poslednou láskou — lenže osud ináč riešil…

„Ja jej ukážem po obede toľko voňavôk, koľko len chce!“ vravel láskave, chytil dievča za ruku a zaviedol ju do „Mon secretu“.