ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po kniežacom obede sedel Karol August so Zuzankou na terase. Chovala sa tak úctive a pekne, že jeho oči vždy znova a znova obdivovaly každý jej pohyb. Vidieť ju, ako s hlávkou nazad nahnutou zdvihla strapec hrozna a pomaly trhajúc hrozno dávala do ústičiek, bolo podľa neho malé panstvo hodno.

I Zuzana bola ženská. Ohnivý lesk v očiach Karla Augusta ju posmeľoval. Ani plachá srnka sa nebojí jágra, keď ho prvý raz vidí, ani Zuzana nevedela, necítila blížiace sa nebezpečenstvo.

„A teraz jej ukážem voňavky“, vravel panovník a zdvihol sa od tabule. Ona vyskočila tiež.

Začiatkom XVIII. stoletia panovaly voňavky. Mužskí a dámy žili v oblakoch parfumových, oblievali sa ním, do šiat mali mešteky povšívané s voňavými práškami; kasne, fioky voňaly ružami, ľaliami. Izby boly parfumované tak, že na šnôrach visely z hodvábu robené vtáčky, naplnené voňavkami, a povetrie izby až omámilo ľudí vôňou kvetinovou. Nie div, že bol Karol August taký prekvapený, že Zuzana nevedela v tomto čase, čo sú voňavky.

Panovník vyviedol dievča hore schodmi. Sluhu nikde nebolo vidieť. Vedeli, že v takýchto prípadoch Karol August nechce byť videný.

V izbe kniežaťa bola tma. Záclony pospúšťané, zvonku ani horúčosť, ani lúče slnca nevnikaly. V predsieni žblnkotal vodomet.

„Aké je to krásne!“ zvolalo dievča, sadlo si na kraj basinu a chytalo rukami vodové perličky. Cez farbisté sklá vysokých oblokov predsiene svietilo slnce na vodomet, biely mramor a na krásne dievča. Karol August sa zahľadel na ňu.

„Keby teraz takto tu sedela bez týchto mrzkých šiat!“ myslel si a v očiach sa mu zapálil divný oheň.

Vonku bolo počuť z diaľky prvé príznaky búrky.

„No, poď sem, Zuzetka!“ zavolal panovník a mimovoľne jej prvý raz tykal.

Ona poslušne vstala a zostala stáť na prahu izby.

Karol August otvoril fiok veľkého starodávneho stola. Omamujúca vôňa prenikla celou izbou. Z fľaštičiek, škatuliek, vankúšikov všelijakých farieb a foriem tisla sa sladká, ťažká vôňa ľahkomyseľného, estetického, za krásou túžiaceho a pritom frivolného XVIII-ho stoletia.

„No, ktoré chceš, Zuzetka moja?“ pýtal sa tlmeným hlasom panovník. „Všetko, čo len chceš, ti dám, ak mi dáš tú ďatelinku, čo si si do vesty skryla.“

Karol August vravel s plamenným okom a ruky sa mu triasly.

Tu naraz silný blesk a tupý hrmot hromu.

Karol August zbledol. Hodil sa do pohovky a rukou si zakrýval oči.

Na prahu izby zjavil sa starý sluha, s dlhým hodvábnym kepeňom a zelenou hodvábnou čiapkou.

„Vaša výsosť! Búrka je nad nami!“ a, neobzrúc sa na zadivené dievča, prikročil ku Karlovi Augustovi, založil kepeň naňho, sňal mu parochňu, tak že bolo nemilosrdne vidieť úplne holú hlavu kniežaťa, a natiahol mu papuče, obtiahnuté červeným voskom. Karol August bol úplne premenený. Pri každom blesku sa striasol, hlboko vzdychal a stonal, keď rinčaly okná od hrmenia. Sluha doniesol sklený stolček a veľkú hodvábnu pohovku, posadil zostrašeného panovníka na ňu a vyložil mu nohy v neforemných papučiach na sklený stolček; šiesti sluhovia s horiacimi fakľami stáli okolo neho, nikto nepovedal ani slova.

Sluha rozprestrel veľký hodvábny dáždnik nad panovníkom a vyniesol z izby posledný kúštik strieborných nádob.

Toto sa stalo tak rýchle, že zadivená Zuzanka nemala času ani voňavkový vankúšik z ruky vyložiť. Ešte vždy stála pri veľkom vytiahnutom fioku a držala vankúšik s nápisom „Ego taceo“ v rukách.

Karol August sa ešte vždy triasol na svojom sklenom stolčeku, bolestne dvíhal nohy. I podagra sa hlásila, i v ušiach ho trhalo.

Prešla mladosť, prešla láska, len hromy bily okolo, vietor hučal v dlhých chodbách a vetrná zástava na streche škripela.

Panovník naraz otrezvel. A cítil svojich šesťdesiat rokov.

„Beukmann“, vravel ustatým hlasom, „keď prejde búrka, nech odprevadí demoisellu Dorfflerovú cez horu domov, a teraz ju zaveďte do druhej izby.“

Kývol hlavou, na ktorej sedela smiešna žltá čiapka, a Zuzanka bola prepustená.

Keď sa večer vrátila i so somárikom domov, zdalo sa jej všetko len podivným snom. Iba voňavý vankúšik sa jemne usmieval na ňu: „Ego taceo.“