ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Michal Hodža narodil sa 22. septembra roku 1811 v krásnej, záhrade podobnej Turčianskej stolici, v dedinke Rakši, neďaleko Mošoviec, z otca Jána, mlynára, a z matky Márie rodenej Hrianka. O svojom otcovi vyslovil sa slávny syn, že „bol slovenským klassikom v matolíku“. Pán Boh požehnal rodičom viac detí: Jána a Jozefa, dľa povolania tiež mlynárov, Ondreja, potomne farára sučianskeho a seniora turčianskeho, o národné diela tiež veľmi zaslúženého otca Jána Hodžu, seniora turčianskeho, a Milana Hodžu, redaktora „Slovenského Týždenníka“, — dcéru Máriu, vydanú za Michalom Hriankom, mešťanom mošovským, a Jura, bývalého okresného notára v Turanoch.

Pravdivosť latinskej výpovedi „fortes creantur fortibus et bonis“ (statní rodia sa len statným a dobrým) dokázala sa i v rodine Hodžovskej. I rodičia museli byť ľudia veľmi umní a rozumom prirodzeným bohato nadaní, keďže táto vlastnosť s krvou prešla i na ich dietky. Praktične smýšľajúci synovia Ján a Jozef stali sa priemyselníkmi-mlynármi, po učenosti dychtiaci Michal, Ondrej a Jur mužmi učenými. Michal skvelé nadanie dokazoval už v elementárnej škole mošovskej, kde sa učil u učiteľa Adama Buriana, ktorému patrí tá česť, že bol učiteľom i slávneho Jána Kollára.

O mošovskej škole Burianovej napísal umný a bystrý spisovateľ slovenský Pavel Križko v životopise Jána Kollára, že „k vôli akémusi zovnútornému lesku i Burian neuspokojil sa výlučne iba správou a vedením počiatočnej ľudovej školy, ale snažil sa dokázať, že môže vyučovať i vyššie triedy, a tomu k vôli prednášal okrem počiatkov literného umenia i predmety a vedy také, ktoré pochopiť a stroviť jeho chovanci boli ešte až príliš nedospelí a nezrelí. Že takúto školskú výchovu nemožno nazvať rozumnou, je každému jasné; ona bola istotne nie učením, ale radšej mučením a nemiestnym balamutením mladuškých duchov.“ Ináč o Burianovi napísal sám Kollár v svojich Pamětiach, že mu býval hneď zprvu viac priateľom, než učiteľom, a súčasné svedectvá tvrdia o ňom, že bol pilným a svedomitým učiteľom a vodcom sverenej mu mládeže. Takým bol i Hodžovi, ktorý jeho odporúčaním šiel ďalej učiť sa do škôl baňsko-bystrických.

Čomu všetkému učili sa tedy študujúci na vtedajších, terajšiemu gymnáziumu zodpovedajúcich školách? Prednášali latinskú grammatiku, syntax, retoriku, poetiku, filozofiu, doctrinam religionis a z reálnych známostí toľko, že keď Ján Francisci, ako hlavný dozorca slovenského gymnázia revúckeho, bol v štvrtej triede na zkúške z fyziky, ktorú prednášal dr. Ivan Zoch, poznamenal úprimne a dobrosrdečne, že tak objemne a dôkladne za jeho časov v Prešporku na lyceume ani vo ôsmej triede neprednášali fyziku.

Ale isteže vychovávali na tých školách klassických latinákov.

Takej latinskej dressúre podrobený bol Hodža i v B. Bystrici, kde gymnaziálne štúdia započal, i v Rožňave, kde ich dokončil.

Z pobytu Hodžovho na teologických štúdiach v Prešove poznamenal jeden z jeho vtedajších neslovenských spoluštudujúcich, že bol najnadanejším, najpilnejším, mravne najzachovalejším študentom a tak ozdobou prešovského kollegia, ale s odtienkom istej uzavrenosti a vždy vážneho, sebavedomého, hrdého vystupovania, čo mu bolo za zlé vykladané, že je pyšný a namyslený na svoje duševné dary a vynikanie. Roku 1836 bol už vychovávateľom v Podrečanoch v Novohrade; roku 1837-ho, zavŕšiac svoje štúdia teologické vo Viedni, bol vyvolený za farára do Liptovského Sv. Mikuláša.

Dr. Jozef M. Hurban v životopise Štúrovom píše o ňom, „že bol človek myšlienkový, neznámymi svetami idei zmietaná natura, vykolimbaná medzi ideálmi namyslených si svetov. On, v dumách pohrúžený, videl priepasť pod sebou a do nej strhnutý celý národ, ak sa pohne; alebo pnuly sa nad ním svety blaha; len dotknúť sa ich nik nesmel, iba on sám, inak zrútily sa.“

Jeho vrelosť, s akou podujal prácu kriesenia národného povedomia medzi svojimi slovenskými rodákmi, nadanie, s akým to konal, získaly i jemu, i dobrej národnej veci mnoho úprimných, oddaných ctiteľov a priateľov. Malá republika slovenských posvätencov veci národnej prepustila mu vďačne v mnohých veciach úlohu vodcovskú. Hodža stal sa uznanou autoritou.

Milé, dojemné a úchvatné sú scény, opísané v samoživotopise Jána Francisciho, ako sa nadšenci slovenskí pod Hodžovým vodcovstvom plavili na plti dolu Váhom do Čachtíc na valné shromaždenie „Tatrína“, ako, sriaďac sa v slovenskú univerzitu, Hodžu za rectora magnificusa vyvolili, ako ich on na ceste do Rudného pre veselý, bujarý spev ako vážny mentor harušil.

Do úradu kňazského vstúpil náležite pripravený. Mal od Boha taký dar úchvatnej výrečnosti, že by bol ňou skalami hýbal. Ale mnohí ľudia, s ktorými ho osud sniesol, maďaróni mikulášski a liptovskí, mali srdcia tvrdšie od skál. Zato tým tesnejšie vinuli sa k nemu ním prebudení, ním oduševnení, jemu úprimne oddaní ctitelia a priatelia. Kdeže by nie, keď sám Kollár vyslovil sa o ňom, „že je Dávidom s nadzemským žalmom, rodeným spevcom duchovným.“ Na takého človeka musely byť zraky vážnych slovenských ľudí už roku 1836 obrátené.