ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po revolúcii nastúpila i v slovenskom národe „hluchota a nemota“. Povstanie maďarské potlačil ruský cár Mikuláš. Pospolití slovenskí dobrovoľníci vrátili sa k domácim krbom a k pluhom, ich dôstojníci šli za podriadených úradníkov, slávni ev. farári Hodža a Hurban do svojich fár, Štúr, neprijmúc ponúknutého mu úradu, do Modry, vychovávať siroty svojho brata a poučovať svoj milý národ spismi.

Nad Uhorskom zavládol zatým stav obleženia; ale správu krajiny sverili jednako maďarským staro-konzervatívcom, hoci bolo o nich všeobecne známé, že sú v tajnosti rezervou maďarskej revolúcie.

Ale vláde rakúskej po potlačení povstania narástol hrebeň; a ona teraz už odrazu i Hodžu, Hurbana i Štúra, dľa zkúseností a skutkov jej úprimne oddaných ľudí, považovala za nebezpečných demagogov a dala ich pod policiálny dozor, tak že Štúr bez privolenia žandárov nemohol vyjsť ani do súsednej dediny. Najlepších slovenských mladých mužov rozsýpali do všetkých kútov Uhorska za úradníkov: Jána Francisciho do Debrecína, Štefana Daxnera do Sátoralja-Ujhelyu, Viliama Paulínyho do Kecskemétu, Michala Bakulínyho do Abauj-Szántóva, Jána Jesenského do Darmôt, zväčša medzi Maďarov, aby odtrhnutí od rodnej zeme a od svojho slovenského ľudu, utratiac s ním spojitosť, nemohli na jeho národnom prebudení neprestajne pracovať. Organizovať slovenský ľud k osvetnej práci, zakladať hospodárske spolky, peňažné ústavy, sústredňovať kultúrné a hospodárske sily nebolo dovolené, nebolo možné, lebo to považovali vtedajší štátni úradníci za verejnej bezpečnosti nebezpečné demagogické pohyby.

No Hodža i v týchto národnej práci tak nepriaznivých časoch našiel si pole pracovať.

Hlboký tento mysliteľ, rozmýšľajúc na svojej mikulášskej fare o duševnom stave slovenského ľudu, umienil si započať národnú činnosť poznova písaním šlabikárov, čítaniek a učebníc, slovom, započať prácu od základov, vyučovaním a vzdelávaním slovenského ľudu, presvedčený, že nie Alexander Veľký, nie výbojní Rimania, nie Napoleon boli dobrodincami ľudí, ale tichý, skromný, láskavý, veľký učiteľ národov Ján Amos Komenský; že mlaď slovenskú naučiť správne myslieť, správne súdiť, správne konať, jej intellektuálné sily rozvíjať je najistejším prostriedkom postaviť národ slovenský i mravne i hmotne i politicky na nohy.

A tu samá prvá potreba je: mať v elementárnych školách dobré učebné knižky.

Tak stal sa Hodža svojimi učebnými knihami, napísanými roku 1859 a vydanými roku 1860, Šlabikárom a Čítankou, v podstatných vychovávateľských otázkach najznamenitejším pädagogom slovenským.

Na pohľad vybral si najchatrnejšie, v podstate najdôležitejšie a pre pädagogického spisovateľa najťažšie pole. Ale i riešil úlohu predsavzatú šťastne.

Jeho „Šlabikar“ a „Čítanka“, ako výtečný slovenský učiteľ a spisovateľ Adolf Záturecký o nich napísal, boly prvými toho druhu školskými knihami, ktoré sa k veku detinskému dokonale prispôsobily. Hodža učil a postupoval vždy formou umu a srdcu detinského veku prístupnou. Preto i slovenský spisovateľ a kňaz Pavel Hečko tvrdil o týchto pädagogických dielach Hodžových cele správne: „My zaiste obdivovať musíme pädagogické schopnosti a neočakávane prostorozumný, i útlym dietkam pochopiteľný výklad všetkých vecí a známostí v dielcach týchto obsažených, diviac sa predne tomu, že muž tento i na pädagogickom, u nás ešte úhorom ležiacom poli stal sa takým výtečným a že popri vysokej učenosti a hlbokej vede svojej stal sa i malým deťom úplne srozumiteľným. V tých dielcach je skutočne popri dôkladnosti, výške a hĺbke všetko také milé a príjemné, že i my, ktorí sme elementárnu školu dávno vychodili, čítajúc tie milé, ducha i srdce rovnak vzdelávajúce kusy, ledvy sa od nich odtrhnúť vládzeme. Čítanka Hodžova viac prospeje i mládeži našej, počiatočnú, dedinskú, alebo mestskú školu zavŕšivej, nežli celé to mnohé učenie nazpamäť najrôznejších a najstrakatejších vedomostí. Uvažujúc vychovávanie dievčat, našich z lepších domov podľa terajšieho spôsobu, vidíme hneď, že by im ďaleko viac bolo osožilo preštudovať Hodžovu čítanku.“

A v rukách takého výtečného pädagoga, akým bol i Hodžov spolupracovník, učiteľ mikulášsky Ján Makovický, akože by nebola vykonala čítanka Hodžova radostné výsledky, ktoré na priemyselnej triede liptovsko sv.-mikulášskeho meštianstva toľme obdivujeme.

Hneď zatým otvorilo sa Hodžovi nové pole účinlivosti, žiaľbohu, teraz už s jeho desným, krv poburujúcim martýrstvom.

Dňa 1. septembra 1859 viedeňská vláda vydala povestný patent, ktorým maly byť cirkevné pomery uhorských evanjelikov sriadené, vysloviac určite, že sa všetky uhorské ev. cirkve musia v jeho smysle sriadiť.

Hodža pozdravil a vítal patent ako novú vesnu budúcich časov, evanjelickým Slovákom priaznivých. Patent skutočne bol by mohol postaviť evanjelických Slovákov na nohy, keby vtedajšia viedeňská vláda bola ostala dôsledná a pevná. Evanjelická aristokracia uhorská nenávidela patent, lebo bol založený na systéme repräzentatívnom a na osobnej rovnoprávnosti všetkých údov cirkvi, a tak obmedzoval a znemožňoval všetky nadpráva, ktoré aristokracia požívala a nadúžívala dľa starej zásady, čí je kraj, toho je i náboženstvo, a na základe zvykovej ústrojnosti cirkvi evanjelickej v Uhorsku. Dľa zvykov, zakorenených v evanjelickej cirkvi uhorskej, každý evanjelický zemän bol rodeným patrónom cirkvi, a keď schudobnel, aspoň jej presbyterom, majúcim výlučné právo k cirkevným hodnostiam. Na cirkevných, seniorálnych, dištriktuálnych konventoch predsedali a vývodili svetskí inšpektori; oni boli vyňatí zpod dávok cirkevných a dávali len dobrovoľné obete.

Ale v patente neboly tieto nadpráva uznané a tak jeho uvádzaním do života bol rozhodujúci vliv zemänov v ev. cirkvi znemožnený.

Druhá, ešte vážnejšia príčina, pre ktorú maďarónski zemänia nenávideli patent, bola tá, že v cirkvi evanjelickej dľa patentu sriadený bol by mal živel slovenský, dľa prevažnej väčšiny svojej, vliv rozhodujúci a zákonité pole svobodného vývinu nielen v administrácii, ale hlavne v školstve, a tak i v živote spoločenskom a občianskom. Maďarónski zemänia videli v tom veľké nebezpečenstvo nie len pre ciele maďarčenia, ale vôbec pre všetky snahy občiansko-politické, ktoré so záujmami maďarizácie a s vývodením Maďarov spojené boly. Preto i katolícki zemänia, i biskupi, arcibiskupi vystupovali ostro proti patentu a v tomto boji všetky za maďarizáciu a proti vtedajším vládnym poriadkom zaujaté živly sišly sa v jednom tábore, bojovaly spolu, dôvodiac, že poneváč patent nepochodí zo samej cirkvi, zo zákonodarnej a autonómnej moci cirkvi, je urážkou práv evanjelikov a 26. článku zákona z roku 1791, ktorým zabezpečená bola uhorským evanjelikom samospráva.

Ale veľká čiastka cirkví dištriktu preddunajského usporiadala sa jednako dľa patentu v jednu patentálnu superintendenciu, na jejž čele stáli dr. Karol Kuzmány ako superintendent a Ján Francisci ako hlavný dozorca.

K patentu pripojil sa s celou vrelosťou svojej čistej duše i Michal M. Hodža, vidiac v ňom i zábezpeku národného vývinu Slovákov, a patentálné cirkve vyvolily ho i za vikára, námestníka svojho patentálneho superintendenta.

Po vojne talianskej, známej porážkami rakúskych vojsk pri Magente a Solferine, rakúska vláda premenila svoju politiku. Predtým ani najmenej nevšímala si verejnej mienky; teraz odrazu, skrze najvyšších hodnostárov krajinských, začala sa uchádzať o náklonnosť maďarských a maďarónskych zemänov, vypytovala sa, čo si žiadajú, a ukazovala, že chce pomáhať proti žalobám.

Patent bol teda vydaný v nepríhodnom čase, pozde Rakúska vláda uznala, že odvolanie patentu je pre ňu najlacnejší spôsob aspoň čiastočne utíšiť politické agitácie Maďarov. Odvolala tedy patent a tým obnovila v úpadku postavenú moc zemänov pred ľudom, ale i zatemnila svoju vážnosť, vydajúc cirkve sriadené dľa patentu na milosť a nemilosť protivníkov jeho.

V nariadení, ktorým patent bol odvolaný, bolo síce určite vyslovené, že sa to nevzťahuje na superintendenciu patentálnu, a že cirkve sriadené dľa patentu môžu pri tom sriadení zostať; ale to ani do povahy neprišlo; heslom všeobecným bolo: patent je odvolaný, autonomia cirkvám evanjelickým je prinavrátená a tak cirkve patentálne musia sa k autonomii navrátiť.

Rakúska vláda dňa 20. oktobra roku 1860 vydala svoj povestný oktobrový diplom, ktorým Uhorsku prinavrátená bola pred rokom 1848 panovavšia ústavná správa. Stoličné municipia a námestná rada boly nazpäť uvedené a všetky úrady maďarskými a maďarónskymi mužmi obsadené. Ale maďarskej aristokracii ani to nedostačovalo. Ona nechcela čakať a ani nečakala, ale ustavičnou, húževnatou, vytrvalou prácou vyprostredkovala si revíziu zákonov z roku 1848 o voľbách snemových vyslancov; potom dohodnutím s panovníkom nasledoval snem v Pešti a onedlho manifestom, vydaným 17. februára 1867, bolo povolené zodpovedné ministerstvo, parlamentárna vláda, zákonodarný snem a korunovanie. Maďarská aristokracia dosiahla tedy, čo chcela; dostala do svojich rúk úplnú zákonitú moc, a to v miere značne väčšej, ako mala pred rokom 1848.

Keď sa politické okolnosti v Uhorsku od roku 1860 takto vyvinovaly, miestodržiteľom Uhorska bol maďarský, Maďarom vo všetkom nadržujúci staro-konzervatívec gróf Moric Pálffy. Pod jeho správou i na Slovensku boly takmer v každej stolici úradnícke stanice obsadené zväčša jeho maďarónskymi, naoko vláde oddanými kreatúrami. Tak i v Liptove. I tam bašovali slúžnovci, komisári, pandúri, žandári, podporujúc úsilne maďarónsky živel liptovský, ktorý viedol proti patentu silnú agitáciu.

Ale i v prúde divých agitácií Hodža stál nesklátene, pevne. Veď kdeže by on, šľachetný a ideálny muž, kňaz, bol predpokladal a veril, že v politike podlosť a ničomnosť neznajú hraníc!

I v cirkvi mikulášskej utvorily sa dve strany; jedna autonomická, maďarónska, a tá bola proti Hodžovi; druhá slovensko-národná, maďarónmi patentálnou nazvaná, a tá stála neohrožene pri Hodžovi. Maďarónska strana bola maličká, ale podporovali ju zvonku stoliční úradníci a odnárodnení intelligenti a preto bola v intrigovaní a terrorizovaní tým silnejšou; priama, čestná, úprimná, na počet omnoho väčšia, temer celú cirkev v sebe obsahujúca slovenská Hodžova strana, nezbehlá v intrigách, nevedela útoky maďarónov s úspechom odrážať a víťaziť. Strane maďarónskej podarilo sa tedy vyrvať z rúk národne dobre smýšľajúcich cirkevníkov všetky cirkevné úrady: inšpektorstvo, kurátorstvo, pokladníctvo a sveriť ich ľuďom maďarónskeho smýšľania. Tak prišla autonomická strana navrch. Nasnovala ľstive proti Hodžovi všelijakých falošných žalôb a podala ich s podpisom 30 mikulášskych cirkevníkov autonomnému seniorálnemu konzistoriu. Konzistorium, ako inak ani nemohlo byť, zprvu nemalo smelosti odsúdiť Hodžu. Ale konečne predsa súdilo a odsúdilo ho na ztratu úradu farského. Tak súdilo potom i dištriktuálne i generálne konzistorium, odsúďac Hodžu, i bez výsluchu, taktiež na ztratu úradu, a zadržiac mu už od pol druha roka plat. Ale strana národná zastávala mocne Hodžu v osvedčení 200 údmi cirkvi podpísanom, a keď sa on súdu nespravedlivému nepoddával a ďalej úradoval, žalovala ho strana maďarónska u vojenského súdu, mysliac, že tam iste dôjde cieľa. Hodžu predvolali tedy pred vojenský súd do Komárna, ale tam ho vyhlásili za nevinného a prepustili blahosklonne.

V novembri roku 1862 generálny inšpektor barón Gabriel Prónay a preddunajský autonomný superintendent Ludvik Geduly išli k námestníkovi uhorskému, grófovi Pálffymu, žiadajúc od neho civilné brachium exekvovať súd, to jest vyhodiť Hodžu z fary, keďže sa ani cirkev mikulášska, ani Hodža autonomnému cirkevnému súdu podrobiť nechceli. Ale na ten čas námestník ešte odoprel tú žiadosť vyplniť a Hodža úradoval ďalej, pravda, ustavične zmietaný búrkami.

V máji roku 1863 vracal sa Hodža i so svojím milým priateľom Jánom Makovickým večierkom z priateľskej návštevy z Trnovca, od farára Jána Lehotského, peši. Tu neďaleko Ondrašovej prepadli ich zákernícky dvaja liptovskí zemäni, stoličný komisár bezpečnosti Bela Lehocky a Ráztokai, a so slovami: „už zase boli títo huncúti niekde búriť“, napadli ich palicami, zbili po hlave a po tvári do čierna a nechali ich ubitých, dokrvavených na zemi ležať. Bitku obidvaja museli za dlhší čas odležať.

Ale keď sa o tom dozvedel ľud, ctiaci a milujúci Hodžu, strhol sa na námestí mikulášskom náramný poplach ľudu; od stoličného komisára Zerdahelyiho žiadali zadosťučinenia. Pravda, komisár nemal v úmysle urobiť niečo takého, ba hrdinskú dcéru Hodžovu, Máriu, ktorá žiadala pomstiť milého otca, potrestal domácim areštom. Z toho povstavšie nepokoje v Mikuláši udusila len z Levoče napochytre privolaná stotina vojakov.

Divý, zákernícky nápad a z neho v Mikuláši a v Liptove povstavšie nepokoje urýchlily a zapečatily tragický osud nášho šľachetného Hodžu.

Vyrovnávacie vyjednávania s Maďarmi boly počiatkom roku 1866 už v plnom prúde, a v tých nehľadelo sa už ani na minulosť, ani na zásluhy. Kým bol za krátky čas Ján Francisci županom Liptova, nik neveril, že by Hodža nejakú krivdu utrpel; úradoval pokojne ďalej, napriek trom sentenciám autonomných cirkevných súdov.

Ale 22. februára roku 1866 panovník vydal v Budíne nariadenie a či povolenie k brachiálnej exekúcii, aby Hodža odstránený bol nielen od úradu farského v mikulášskej cirkvi, ale aby v Uhorsku vôbec nesmel farársky úrad zastávať.

Bol tedy priepastníkom v obeť daný. Keď 3. mája exekútori prišli do mikulášskej fary exekvovať výrok, Hodža žiadal, aby mohol úradovať ešte do 2. júla, k čomu však tí neprivolili. Vysťahoval sa tedy 20. mája z fary a prestal úradovať.

Vidiac, že mu za vec slovenskú, ako sa sám vyslovil, už „ani žiť, ani zomrieť nemožno“, šiel v novembri toho roku do Viedne, pýtať si milostný plat z fondu evanjelického cirkevného pre Uhorsko. Panovník sľúbil milostive a rázne, že sa jeho prosbe stane za dosť; ale veru vec jeho zaopatrenia nebola ešte ani v máji roku 1867 riešená.

Keď zkrsly chýry, že po odvolaní patentu Hodža nedostane ani penzie, ponúkol mu Samuel Ormis, v tom čase správca slovenského gymnázia revúckeho, najšľachetnejším úmyslom zaopatrenia, na gymnáziume professúru. No Hodža neprijal tohto nabídnutia. Plat milostný, ročných 2000 zlatých, bol mu daný. Žiadali od neho, aby nezostal bývať v okrese svojho doterajšieho pôsobenia; on vyvolil si Tešín, v Sliezsku, odišiel i s rodinou svojou ta.

No ani v Tešíne nepožíval dlho pozemského pokoja: dňa 26. marca roku 1870, v 59. roku života, vyhasol jeho šľachetný život, plný lásky, prác, námah a utrpenia.

Zalkal nad jeho odumretím Ján Kalinčák, znamenitý slovenský spisovateľ: „Blesk oka jeho na tvár moju viac nezasvieti, milé, harmonické slovo jeho k uchu môjmu viac nedoletí“, a napomínal slovenskú mládež: „Keď budúcnosť slovenského národa do tvojich rúk prísť musí, vylej slzy nad rakvou Hodžovou, pomodli sa, skloň hlavu svoju nad prachom jeho a popros pritom Pána Boha, aby dopustiť ráčil, že by duch Hodžov kroky tvoje v službe národa nastúpené korunoval a požehnával, lebo keď ťa tento občerstvovať nebude, daromná je práca tvoja.“

Vďační Slováci postavili mu síce mramorový kríž na tešínskom hrobe, na ktorý si nápis sám ešte za života sostavil; ale nie menej slávny muž, ako Jozef M. Hurban, postavil mu ešte vzácnejší pomník, vysloviac o ňom v životopise Ľudovíta Štúra: „Prísny pravdy milovník a najsympatickejšia osobnosť, ktorá kedy tlačila zem tatránsku, bol Michal Miloslav Hodža.“

V nábožných svojich piesňach Hodža spieval:

V tých slohách je celý duševný život Hodžov zavretý a otvorený. Z nich na postavený mu pomník mohli jeho ctitelia hociktorú dať vyryť, tak primerane predstavujú jeho nábožnosť. Žiaľbohu, v tom tragika i života Hodžovho, že v srdciach jeho nepriateľov nemrely ani hriech, ani zlosť. Nebo ich zatracovalo síce, ale zem neodstrkovala, ba priťahovala, aby hlodaly na koreni jeho života. Z toho vznikol potom v jeho srdci žravý bôľ, ktorý na čas zatemňoval i jeho súdnosť. V liste, písanom roku 1867 Jánovi Kutlíkovi, otcovi svojho zaťa Vendelína Kutlíka, Hodža trpko žaluje sa na nevdačnosť svojich slovenských rodákov. Tam napísal nasledujúce: „V auguste potom tohože roku (1866) zomrel superintendent náš Kuzmány. Naši volili na jeho miesto, a ľúbilo sa Bohu pomiasť im rozum, zavrhli mňa, ktorého im sám Boh na srdcia takrečeno vrhnul so všetkou hrúzou a výstrahou nezaslúženého môjho nešťastia — a oni ma zavrhli; ba zavrhnutého ešte i do prachu hodili a zašliapali, alebo, ako jeden z našich odporníkov hlavných sa vyslovil, „nepriatelia Hodžovi Hodžu vraj len zrazili, ale priatelia Hodžovi Hodžu dorazili. Nuž i tu splnilo sa to: ,Gott schütze mich gegen meine Freunde, gegen meine Feinde werde ich mich selbst schützen!‘ I za to buď Bohu chvála! Keď sa videlo mojim bratom a priateľom mňa tak cele zadať a tak špatne pochovať, nech teraz vidia, že tak nielen mne, ale i sebe pohrebniu pieseň odspievali. Ja viem, že by to bolo na nás prišlo, trebas i mňa by boli za superintendenta si zvolili; ale aspoň by mi boli dali príležitosť s nimi spolu na tom bojisku poctive dostáť, dobojovať a spolu s nimi padnúť. Teraz inak sa v tom bezo mňa dodejstvovalo; mne ujali tú čest pred Bohom i ľuďmi a sebe neprisporili žiadnej. Ja potom, vidiac, že mi za vec našu už ani žiť, ani zomrieť sa nedá, vybral som sa v novembri do Viedne a podal prestolný prosbopis, prosiac Jeho Veličenstvo prenikavými slovami o zaopatrenie ma i mojej neodchovanej ešte rodiny…“ (Slovenské Pohľady 1909, str. 441.)

Aký veľký človek bol Hodža, taký veľký bol v tomto bode i jeho omyl.

V tom čase bol už troma, hoci i formálne i vecne nesprávnymi a nespravedlivými sentenciami, farárskeho úradu pozbavený. Panovník potvrdil ich, dovoliac ich exekúciu. Hodžu tedy, pre všetky štyri dištrikty farárskeho úradu pozbaveného, Slováci nemohli za svojho superintendenta voliť. Vyvolili si Jozefa M. Hurbana, muža o cirkev evanjelickú a národnú vec nie menej zaslúženého, a s ktorým bola i možnosť neustúpiť ešte v patentálnom boji.

Od muža takých veľkých duchovných darov, ako bol Hodža, v živote národnom bolo možno očakávať skutky ešte vždy veľkého významu a dosahu. Preto bolo, že liptovský župan Martin Szentiványi bol hotový súriť jeho zaopatrenie. Chceli ho odtrhnúť od rodnej zeme, aby pretrhnutím spojenia s národom vystaly i účinky jeho obávaného pôsobenia. A boli radi, že Hodža odíde do Tešína.

Geniálny Hodža, dajúc sa zachvátiť veľkej suggestii o udajnej nevďačnosti svojich rodákov, odtrhol sa i od rodnej zeme, i od ďalšej národnej činnosti. V tom i tragika jeho života.

No jedno zaráža oprávnene. „Národné Noviny“ z roku 1870 v čísle 8. doniesly v záhlaví, v čiernom rámci, toto oznámenie: „Michal Miloslav Hodža, narodený dňa 22. septembra 1811 v Rakši, v Turčianskej stolici, umrel 26. marca v Tešíne. Večná mu pamäť i sláva v národe!“ V 12-tom ich čísle podal v tom čase professor na gymnáziume tešínskom J. R. Borbis, veľký ctiteľ Hodžov a jeho doopatrovateľ, zprávu o vývine, priebehu choroby a smrti Hodžovej. Zatým odparentovali ho citnými článkami a básňami ešte Kalinčák a D. Bachát. Ale tým i zavrela sa dejepisná kniha života Hodžovho na 2 roky, kým mu 8. augusta 1872 v Tešíne z národných sbierok nebol pomník postavený a slávnostne odhalený. V spomenutom ročníku „Národných Novín“ uverejnené sú mnohé články obsahu s naším národným životom v ničom nesúvisiaceho, ako na príklad „Slovenské rozpomienky na Napoleona“. Ale životu a pôsobeniu Hodžovmu v tom roku, v tom a nasledujúcom ročníku, nevenoval nik ani riadka.

A predsa koľkých zásluh nadobudol si Michal M. Hodža o rozvoj slovenskej národnej veci! Koľko myslel, písal, pracoval, konal, hovoril a agitoval za vec slovenskú, a chvalabohu s výsledky potešiteľnými. Nebyť jeho, ani Liptovský Sv. Mikuláš nebol by tým, čím je dnes.

Až roku 1888 vyhrabal ho z hrobu zapomenutia A. P. Záturecký uverejnením jeho krátkeho, ale veľmi dojemného životopisu v 7. a 8. čísle časopisu „Dom a Škola“ a roku 1881 a 1890 professor Jaroslav Vlček v svojich dvoch dielach: „Literatúra na Slovensku“ a „Dejiny literatúry slovenskej“ dôkladným, vecným a vedeckým ocenením Hodžovej literárnej činnosti a jeho účasti pri uvedení slovenčiny za reč spisovnú.

No vedia si uctiť jeho pamiatku i slovenské devušky z tešínskeho alumnátu, ktoré, poskladajúc s radosťou svoje halieriky a kúpiac za ne sviečok a vencov, osvetľujú a okrašľujú na Dušičky hrob Hodžov.

Národ, neznajúci uctiť svojich zaslúžených mužov, dobrodincov, nebude ani schopný, ani hodný života. —

V rozprave tejto bola reč o dvoch dietkach Hodžových, o Cyrillovi a Márii. Hodža od 27. februára roku 1842 žil totiž v šťastnom manželstve s Korneliou rodenou Kellnerovou, rodom z Vrbického Huštáku. Pán Boh požehnal im 4 dcéry, Máriu, Ľudmilu, Boženu, Oľgu a syna Cyrilla.