ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozornosti za duševný a hmotný blahobyt slovenského ľudu vrele zaujatého, jeho duševný vývin bedlivým okom sprevadzajúceho muža, akým bol Michal M. Hodža, nemohly ujsť príznaky slovenskému ľudu hroziaceho nebezpečenstva, pochádzajúceho z maďarizovania v Uhorsku na poli celého verejného a cirkevného života, najmä v kruhu slovenských evanjelikov.

Maďarský živel vytískal už od roku 1791 reč latinskú z verejného života a nahrádzal ju svojou, maďarskou. Uvedenie reči maďarskej v mestách a stoliciach maďarských bolo úplne oprávnené, lebo každý národ má prirodzené právo k tomu, aby ho spravovali jeho materinskou rečou. A tak i my Slováci máme právo požadovať, aby v mestách a stoliciach slovenských úradovali úradníci po slovensky. Ale maďarský živel rozširoval a uvádzal reč maďarskú ako úradnú i v mestách a stoliciach čisto slovenských, tvrdiac cele falošne, že vlasť udržujúcim živlom je národ maďarský, kdežto vlasť uhorskú udržujú daňou a krvou všetci občania uhorskí, tedy i Slováci, a tak majú mať všetky i osobné i národné práva, ktoré požívajú Maďari.

Nespravedlivá, neľudská, proti zákonom Božím a úmyslom riadenia Božieho namerená snaha, pomaďarčiť uhorských nemaďarských občanov, vyskytla sa menovite i na cirkevnom poli, a to najmä v kruhu evanjelických maďarónskych zemänov, ako členov evanjelickej cirkvi uhorskej. V Uhorsku, v Lajoš-Komárne a v Kaloči, staly sa strašlivé prípady, že slovenských občanov-roľníkov väznili a palicovali preto, že nechceli odstúpiť od svojich slovenských bohoslužieb a že sa rázne spierali uvedeniu maďarských kázní a cirkevných maďarských funkcií, slovom, že neprivolili vytisnúť z chrámov svoju slovenskú reč.

Najvyšší hodnostár evanjelikov uhorských, generálny inšpektor gróf Karol Zay, roku 1840 v svojej úvodnej reči vyslovil zjavne, bez okolkovania, že účelom uhorského protestantizmu je pomaďarčiť uhorských nemaďarských, tedy i slovenských evanjelikov a spojiť luteránov s maďarskými kalvínmi i vo viere i v reči.

A podľa toho sa i konalo. Duchom maďarizácie posedlí maďarónski evanjelickí streštenci nireďházski uzavreli roku 1839 v slovenských evanjelických elementárnych školách nireďházskych všetky náuky i náboženstvo v maďarskej reči vyučovať, hoci 14.000 duší počitujúca cirkev táto bola čisto slovenská. Je pravda, že kde nebolo ľudu maďarského v blízkosti, tam nebolo pre ľud ev. slovenský nebezpečia; ale do slovenských cirkví, súsediacich s ľudom maďarským, natískaním maďarónskych ev. kňazov, učiteľov, inšpektorov a maďarskými kázňami vtierala sa maďarčina bezohľadne, so zjavným zámerom pomaďarčiť ich v krátkom čase. Neosožil ani odpor slovenského ľudu; ev. zemský pán, ako cirkevný dozorca a patron, našiel spôsob pomocou politických vrchností sterrorizovať urbariálnymi poddanskými sväzkami i tak stiesnený ľud a všantročiť maďarské kázne. Tak vyhostili z evanjelických stredných škôl a fakúlt reč latinskú a uviedli za vyučovaciu reč maďarskú. Na seniorálnych a dištriktuálnych konventoch rozkazovali maďarónski zemänia, oddaní zámerom Ludvika Kossutha, ktorého životnou hlavnou snahou bolo pomaďarčiť celé Uhorsko; natisli nielen maďarské zápisnice cirkevných konventov, ale v nich i maďarskú rokovaciu reč.

V tom čase mali slovenskí evanjelici dvoch výtečných superintendentov, Pavla Jozeffyho a Jána Seberíniho. Oni rozhodne zatracovali maďarizovanie v cirkvi. Superintendent Jozeffy ozval sa proti maďarizovaniu Slovákov na generálnom konvente uhorských evanjelikov v Pešti 10. septembra 1841, s tým ráznym osvedčením, že jestli maďarčina neprestane sa natískať cirkvám a školám slovenským, on krivdy Slovákom robené prednesie trónu, ako spravedlivú, odôvodnenú žalobu. Superintendent Seberíni písal generálnemu inšpektorovi grófovi Zaymu proti maďarčeniu nasledovne: Zásada kresťanstva nielen že donáša so sebou, ale i prísne vyžaduje, aby sa národy a reči svobodne rozvíjaly. Nemožno tedy nikoho nijako presvedčiť, že by teraz uvádzané maďarčenie bolo ev. cirkvi na osoh; naopak ono jej rozhodne škodí, bo pozbavuje materinskej reči práve tých, ktorí pre evanjelickú vieru viac trpeli, nežli Maďari. I ja som Slovák, čo nepovažujem ani za slávu, ani za nečesť, poneváč dľa kresťanského učenia je to skutkom Boha, ktorý chcel, aby som sa Slovákom narodil. Preto nehanbím sa ani za svoj pôvod, ani za svoju reč. Ako Slovák mám spoločnú vlasť s Maďarmi, som poddaným toho istého zemepána a tých istých zákonov; sú tedy i práva a dobrodenia spoločné.

Ale protestov si maďarónski ev. zemskí páni ani nevšimli, a keď maďarónski kňazia, podporovaní inšpektormi a politickými vrchnosťami, v hriešnej práci maďarčenia Slovákov neustávali, uzrela v predných mužoch slovenských evanjelikov, Jánovi Kollárovi, Jozefovi Hurbanovi, Michalovi Hodžovi, všetci traja boli horlivými, vysokoučenými, dôstojnými ev. kňazmi, a v Ľudovítovi Štúrovi, námestnom professorovi reči a literatúry česko-slovenskej na lyceume prešporskom, myšlienka predniesť trónu násilné maďarčenie Slovákov, ako krivdu a sťažnosť, a to podaním prestolného prosbopisu skrze dôstojné vyslanstvo.

Prosbopis napísal Ľudovít Štúr, nadšený, oduševnený a veľmi činný mladý národovec slovenský, ako bolo spomenuté, v tom čase professor reči a literatúry česko-slovenskej v Prešporku a slávny učiteľ a vodca študujúcej slovenskej mládeže prešporskej.

V prosbopise evanjelickí Slováci žiadali u trónu medziiným: aby chrámy a školy chránené boly proti nápadom niektorých vtieravých a premrštených vlastencov, ktorí namáhajú sa samozvane všetko pomaďarčiť; nech tedy panovník naloží, aby evanjelikom slovenským svobodno bolo vychovávať svoje dietky na ľudí a občanov a najmä kresťanov v materinskej reči, aby bohoslužba, ako ustanovizeň mravnosti a pobožnosti, bola im nenarušene zachovaná v spôsobe dosavádnom a aby im sväté nedeľné dni neboly maďarskými kázňami skracované, konečne aby ich národ nijakým spôsobom nebol donucovaný prijímať maďarských učiteľov a kazateľov, alebo navštevovať maďarské služby Božie.

Prosbopis podpísali superintendenti Pavel Jozeffy a Ján Seberíni, farári Michal Hodža, Ján Chalupka, Samuel Ferjenčík a 200 iných farárov, učiteľov a mužov svetského stavu.

Ľudovítovi Štúrovi podarilo sa superintendenta Pavla Jozeffyho nahovoriť, že sa odhodlal ísť do Viedne a oddať prosbopis panovníkovi Ferdinandovi V. Za spolučlenov vyslanstva vybral si Jána Chalupku, farára breznianskeho, Samuela Ferjenčíka, jelšavského, a nášho osláveného Michala M. Hodžu, farára liptovsko-sv.-mikulášskeho.

Jozeffy šiel s týmto vyslanstvom do Viedne počiatkom júna 1842 a oddal prosbopis Slovákov kráľovi Ferdinandovi V. osobne v audiencii.

Hodža bol už v tom čase vo verejnom živote národa slovenského mužom významným, váženým, učenosťou vynikajúcim; poznať i z toho, že si superintendent Jozeffy i jeho pribral do vyslanstva.

Nie div. Pán Boh nadelil mu duševných darov veľmi štedré. Bol výtečným znalcom reči latinskej a nemeckej a klassickým rečníkom v hociktorej z nich. Vyslanstvo bolo potrebné tak sostaviť, aby na dôstojnosti a vážnosti v ničom neutrpelo, aby priamotou a teplou výrečnosťou, pochádzajúcou z vrelej lásky k ľudu slovenskému, docielilo, čoho chcelo: nakloniť panovníka, aby si všimnul krívd Slovákom robených a naložil uhorským úradom, aby vyšetrily stav vecí nestranne, spravedlive a znemožnily hriešne oberať Slovákov o ich reč a národnosť. V takom vyslanstve svojou neprevýšenou výrečnosťou, vážnosťou, vonkajšou jemnosťou a taktičnosťou vystupovania a pohybovania sa zastupovať slovenský národ bol Michal M. Hodža bezsporne povolaný.

Vyslanstvo, hoci bolo takto z výtečných slovenských mužov sostavené, žiaľbohu, vo Viedni nedocielilo ničoho. Tomu príčina bola, že panovník poslal prosbopis Slovákov svojmu uhorskému námestníkovi, palatínovi arcikniežaťu Jozefovi, ktorý, ako veľký priaznivec Maďarov, podal o ňom na základe informácií najprednejších maďarských ľudí mienku veľmi nepriaznivú: že sa evanjelickým Slovákom nijaká krivda nedeje a že sú ich sťažnosti vraj ničím nedokázané.

Ale prosbopisom rozjarily sa mysle vodcov slovenského pohybu. Oni dali sa do práce prebúdzania slovenského ľudu, aby i on mohol začať činnosť na zachránenie svojej reči a národnosti s nádejou na priaznivý výsledok.

A na čelo i tohoto významného pohybu zastal si Michal M. Hodža so všetkou svojou veľkou, tvoriacou duševnou silou. V auguste 1843 Hodža bol vo Viedni, u štátneho konferenčného radcu grófa Kolovrata, súriť odpoveď na prestolný prosbopis Slovákov, lebo veď už rok minul, ako ho podali. O svojom rozhovore s Kolovratom, o ktorom Jozef M. Hurban vyslovil veľmi primerane, zkúsenosťami navlas potvrdenú pravdu, že bol piatym kolesom vo voze, ktorý riadil štátny kancellár knieža Metternich a kočišovať nechal maďarských magnátov, milenú rodinku svoju, — Hodža napísal superintendentovi Jozeffymu 13. augusta 1843 listovne obšírnejšiu zprávu. „Excellencia“ — píše Hodža o svojom rozhovore s Kolovratom — „nejen onen čin, že sme se k Jeho Jasnosti utekli, nespravedlivou příčinou zavdal protivníkům našim k pronásledování nás, k spílání nám zradců a nevěrníků, ale zvláště toto mlčení vlády Jeho Jasnosti zostřilo a zjedovatilo jejich šípy tak, že nám veřejně do očí se osupují, že vláda jejich počiny za slušné uznává a schválně dopouští. I to velice nás poráží, že tolikrát jest rekurováno o privigelium na noviny a nic nemůžeme dostat. Teď je rekurs již u kancellárie, víme však, že ani od rady královské, ani od kancellárie ničeho nedojdeme, nic nevyprosíme. Preto Excellencii Vaší já tuto věc jménem všech Slováků poníženě odporoučím, nebo známe my to, že v těchto našich úzkostech nám Slovanům jen Slovan přispěti a spomoci může. — Dotklo se ho to tuším, nebo čítal sem mu na tváři upřímný podíl. Jestiť tedy na jeve, že věc naše vázne u palatina. Což tu dělat? Dověřiti-li se cele Jeho Vysosti palatinovi? Ach, tento stav nejistoty jest věru neznesitedlný.“ A napokon dokladá s rozhorčením: „Však nás ze všech strán spínají a svorují, až se člověku života odnechtívá.“

Kolovrat pobádal Hodžu podať nový prosbopis panovníkovi i o všeobecných sťažnostiach Slovákov i o povolení vydávať slovenské noviny, a uisťoval ho: „Nu, tedy ucházejte se prosto u Jeho Jasnosti, to vám jistě nebude odepřeno“; ale, okrem povolenia novín, vláda nevyplnila zo žiadostí Slovákov ani jednej.