ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národ bez osvety nemá a nebude mať života. Akože by to nebol vedel a cítil taký hlboko mysliaci a rozhľadený muž, ako bol Michal M. Hodža.

Krutý osud dávno vrhnul slovenský ľud do takého ťažkého telesného poddanstva, že nemohol byť sám sebe pánom, a tak ani dávať smer svojmu životu, svojej činnosti. Robil pre svojich zemských pánov; jemu ponechali z výsledkov jeho ťažkej práce len toľko, koľko mu k biednemu živoreniu bolo potrebné. Nesmel, nemohol sa starať ani o svoj duševný pokrok a rozvitok. Jedine v Bohu a v oddaní sa do vôle Božej hľadal a našiel útechu. Chýrečný Ludvik Košút hovoril o tomto biednom stave hnusného poddanstva, že je to vraj nadelenie osudu a určenie poddaného. Ale táto výpoveď je výsmechom práv, rovnosti a voľnosti ľudí a národov, lebo Pán Boh nadelil každému človeku, každému národu rovnaké právo, aby sa mohol svobodne rozvíjať a určiť si ciele života samočinne. Zlých ľudí bolo vždy a i teraz jesto mnoho na svete, ktorí neprajú svojim spolubližným svojského života. Mnohí ľudia na príklad i dnes myslia a tvrdia, že im Pán Boh nadelil väčšie práva, že sú tedy i povolaní i oprávnení nad svojimi spolubližnými panovať. Tak myslí si i nie jeden národ, na príklad nemecký a maďarský, ktoré majú nešťastnú myšlienku a vôľu, že sú povolané a oprávnené panovať nad inými národmi.

Najviac pretrpel náš slovenský ľud, ktorý stonal v osobnej nevoli a nemohol byť k účelnému svojskému životu organizovaný. Počiatkom XIX. stoletia mal ešte málo jemu úprimne oddaných vodcov. Účinky katolíckeho Bernolákovského kruhu už boly viditeľné a z evanjelických škôl prešporských, levočských a prešovských vychádzali horliví bohoslovci, kazatelia a učitelia; ale nad ľudom panoval zemský pán, ktorý farárovi dovolil len cirkevné funkcie odbavovať a nedovolil mu i osvetovú, kultúrnu prácu konať.

Slovenská študujúca mládež v ústave svojho milého a slávneho učiteľa Ľudovíta Štúra v Prešporku prichodila síce k národnému povedomiu a bola by chcela konať osvetnú prácu medzi slovenským ľudom, ale, vyjdúc do života, narazila na tisícoraké prekážky. Takou prekážkou bolo najmä to, že farár a učiteľ pre vtedajšiu chudobu slovenskej literatúry v spisoch ľudových, populárnych, pospolitosti ľahko pochopiteľných, prakticky, hospodársky, technologicky vzdelávateľných, nemal čo ľudu podávať, prečitovať, vysvetľovať.

Bolo treba tedy vzbudiť i dobrých, populárne písať znajúcich spisovateľov, i založiť spolok, ktorý by ľudu primerané knižky vydával. Slovom, bol potrebný spolok, rozširujúci osvetu a vzdelanosť medzi ľudom slovenským dobrými, populárnymi spismi.

K založeniu takého osvetového spolku odhodlal sa duševnú zaostalosť ľudu slovenského trpko cítivší Michal M. Hodža. Založil a organizoval tedy roku 1844 v Liptovskom Sv. Mikuláši „Tatrín“, spolok na podporovanie literárnej a priemyselnej vzdelanosti národa slovenského v Uhorsku vydávaním dobrých kníh a podporovaním schopných slovenských mladíkov. Prvé valné shromaždenie spolku bolo 27. augusta 1844 v Liptovskom Sv. Mikuláši; zatým rozposlané boly v tom čase známejším národovcom slovenským stanovy spolku, vypracované skrze zvláštny výbor, s vyzvaním pristupovať za údov. Na vyzvaní podpísaní boli najlepší synovia Slovenska: Michal M. Hodža ako predseda, Gašpar Fejérpataky ako pokladník a Ľudovít Štúr a Jozef M. Hurban ako členovia výboru. Kto chcel byť riadnym údom, čiže stálcom, mal za dva roky alebo 80 zlatých zaplatiť, alebo zaviazať sa k ročitému príspevku 5 zl. Druhé valné shromaždenie odbývalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši 6. augusta 1845, tretie 16. septembra 1846, štvrté 10. augusta 1847 v Čachticiach. Zapisovateľmi spolku boli najideálnejší, najúčinlivejší mladí učenci slovenskí, Ctiboh Zoch, Ján Kalinčák a Ján Francisci. V Čachticiach vykonal spolok skutok veľavýznamný: pritiahnul 18 rím.-katolíckych farárov k národnej činnosti, ktorí dotiaľ od spolku z evanjelikov pozostávavšieho obďaleč stáli.

Na katolíckej fare v Čachticiach, u farára Jozefa Urbanovského, národovca slovenskej veci úprimne oddaného, podali si rímskokatolícki a evanjelickí farári bratské ruky, zaviažuc sa mravne podporovať, napomáhať osvetu a vzdelanosť slovenského, katolíckeho i evanjelického ľudu spoločnou, súzvučnou prácou, literárnou činnosťou.

Bol to úsvit krásnych, mnohosľubných dňov.

Zatým pribúdalo spolku na členoch potešiteľne. Keď na prvom shromaždení nebolo ani 30 členov, bolo ich na druhom už 60, na treťom i štvrtom už vyše 80 členov z 12 stolíc uhorských, úkaz to vo vtedajších smutných pomeroch na Slovensku veľmi potešiteľný.

„Tatrín“ nákladom svojím roku 1846 vydal spis Ľudovíta Štúra: Nauka reči slovenskej; roku 1847 v Levoči spis Hodžov: Dobruo slovo Slovákom, Plechov preklad Zschokkeho povesti Zlatnica; podporoval slovenského maliara Petra Bohúňa pri vydávaní národných krojov slovenských, okrem toho roku 1845 šesť, roku 1846 sedem a roku 1847 päť nádejných mladíkov slovenských.

Spolok predložil svoje stanovy na potvrdenie uhorskej dvornej kancellárii, ale nemohol vykonať ich potvrdenia pre odpor maďarských vysokých úradníkov pri kancellárii. Do Viedne chodili najlepší synovia Slovenska, Štúr, Hurban, P. Mazur, A. Caban, J. Holček, J. Galbavý, vymáhať potvrdenie, ale vždy darmo. Viedeň bola slabá, Slovákom nenaklonená; tam sa dali informovať maďarským odporujúcim staro-konzervatívnym pánom, a užitočný, Slovákom prepotrebný spolok zostal nepotvrdený a v búrlivom roku 1848 zanikol cele.

A ešte jeden veľavýznamný skutok treba vyzdvihnúť z tejto doby života Hodžovho: ustálenie reči ľudu za reč spisovnú. Slovenskí evanjelici užívali síce a užívajú podnes jazyka česko-slovenského v bohoslužbe, no ten je, menovite v ústach maďarónskych kňazov, na spôsob staro-slovanského cirkevného jazyka, jazykom posvätným síce, ale mŕtvym, ktorým duše a mysle Slovákov rozjariť, k činom oduševniť, do skrehlých údov tela národného života naliať, národné oduševnenie rozplameniť, osvetu a vzdelanosť v ľude pospolitom šíriť nemožno. V lete roku 1843 boli Hodža a Ľudovít Štúr u svojho milého priateľa a spolupracovníka Hurbana, farára v Hlbokom, návštevou, pravda, nie zabávať, vyraziť sa, ale vykonať skutok veľadôležitý.

Tam rozjímali o možnosti: „hovoriť k ľudu slovenskému nielen v obecnom, ale i v pospolitom a vyššom živote rečou slovenskou, našou milou slovenčinou. Pripustili sme si — písal Štúr — hlboko k srdcu náš národ a povýšenie jeho duchovné, i rozvažovali všetky sem padajúce okolnosti; rozvážili sme pekné následky jeho samostatného duševného rozvitia a posúdili pilne i ťažkosti kroku podobného.“ Cieľ ich bol krásny a čistý. Hodža napísal o ňom: „Nebola to žiadna novotárska chúťka, nie žiadna mládenská nerozvažitosť: stálo to i nás, ktorí sme sa za jazyk slovenský rozhodli, nejeden ťažký boj, nejednu prenespanú noc, nejednu veru, vyznám úprimne, vyliatu slzu.“

Myšlienka, vyslovená v krúžku priateľskom, ujímala sa. O niekoľko mesiacov všetka mládež slovenská chytila sa slovenčiny. Literárny spolok „Tatrín“ vzal ju, ako reč úradnú, pod svoje krýdla. Hurbanova Nitra, „dar drahým krajanom slovenským obetovaný“, roku 1844 bola už vydaná v slovenskom spisovnom jazyku, založenom na strednej slovenčine. Dňa 15. júna 1845 Štúr oznamoval slovenskému obecenstvu s vytešeným srdcom, že idú vychodiť politické Slovenskie národňje Novini, s belletristickou prílohou Orol Tatránski, v slovenskej spisovnej reči, a 1. augusta toho roku i vyšlo prvé číslo obidvoch časopisov. „Radosť po Slovensku bola veliká. Ten deň bol národným sviatkom Slovákov.“

Štúrom vystavenú a ustanovenú spisovnú reč slovenskú grammatikálne a jazykozpytne ustálil a zdokonalil Hodža; on jej odobral priostrý ráz krajový, dal jej formy dokonalejšie a peknému, jednotnému jazyku dal i pekný jednotný kroj. Konečného jazykozpytného a vedeckého ustálenia dostala naša terajšia spisovná reč slovenská na poradách v Prešporku roku 1851, kde najdômyselnejší znatelia slovenčiny Michal M. Hodža, Martin Hattala, Ľudovít Štúr, Andrej Radlinský a Ján Palárik vedecky ustálili jej terajšie formy.

Hodža ssal krásnu slovenčinu s mliekom materinským v krásnom, po slovensky veľmi pekne hovoriacom kraji slovenskom, v Turci, v okolí Mošoviec. A i vedecky bol jej dômyselným znalcom.

Ktože by dnes neuznal, akým požehnaným, vo výsledkoch bohatým skutkom bolo jeho vystúpenie a pracovanie za slovenčinu a jeho námahy, jeho vedecké spisy za jej vedecké vykrystalizovanie, ustálenie a postavenie na základy zákonov jazykozpytných! Ale rýchle vyvinuvšie sa politické udalosti v Uhorsku odvolaly a postavily Hodžu na iné pole práce, vymerajúc mu kruh inej činnosti.