ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dokonalejšie upevnenie vyššie prednesených rezultátov o prvotných sídlach Slovanov v Európe, ako aj na lepšie vysvetlenie starožitností tohto prakmeňa čo do dejín, sťahovania, mravov, obyčajov, premien jazyka atď., je potrebné skúmavým okom prezrieť a uvedomiť si hlavné dejiny ostatných staroeurópskych kmeňov, so Slovanmi buďto len zvonka susediacimi, buďto uprostred nich a v ich pravlasti sa usadiacimi. Až keď sa istým stanovením miest a sídel každého jedného kmeňa, stýkajúceho sa v onej dobe so Slovanmi, jednoznačne dokáže, že ony inojazyčné kmene vo vymeranej dobe skutočne nikde tak nezaberali a svojím ľudom nevypĺňali krajiny a zeme nami za pravlasť Slovanov uznanými, aby v nich pre Slovanov žiadneho miesta nezostávalo, z tejto strany možný a už mnohokrát predložený odpor sa úplne odstráni a zastaví. Ale ešte aj v inom ohľade dejiny týchto cudzích národov na starožitnosti slovanské mnoho svetla vylievajú, zvlášť preto, že nám stará história zachovala omnoho viac pamätí o bojovných a lúpeživých národoch, akými boli Kelti, Sarmati a Germáni, než o pokojných a roľníckych, akými boli Slovania, takže jedine s pomocou historických správ o dejoch tamtých mnohých ináč nepostihnuteľných vecí sa môžeme dozvedieť o týchto príbehoch a premenách. Okrem toho, ako sa už uviedlo, mravy, obyčaje, náboženstvo, vzdelanosť, všeobecný poriadok, jazyk atď., Slovanov z jednej a ostatných kmeňov z druhej strany sú v takom úzkom spojení, a tak mnoho v tomto ohľade už v onej najdávnejšej dobe od jedných k druhým prechádzalo, že bez uvedomenia si dejín oných cudzích kmeňov nemožno nadobudnúť úplnú znalosť o starožitnostiach tohto domáceho. Preto tu podávame stručný prehľad inorodých, v uvedenej dobe so Staroslovanmi sa stýkajúcich kmeňov a národov, najmä pokiaľ ide o ich obydlie a dejiny, uspokojac sa so zanechaním výsledkov, podaných najvýznamnejšími skúmateľmi nášho veku, a súdnou kritikou prijatých za správne a vystríhajúc sa pritom, pokiaľ možno, všetkého podrobného hĺbania a tríbenia predmetov tejto triedy, ako veci k nášmu cieľu nenáležitej. Všetky národy, ktoré v onej starej dobe, t. od 5. stor. pred Kr. až do 5. stor. po Kr., so Staroslovanmi buď susedili, buď sa spoločne delili o vlasť, z ohľadu ich pôvodu a jazyka možno rozdeliť na sedem kmeňov, totižto na skýtsky, čudský čiže finský, sarmatský, keltský, nemecký, litovský a trácky. Prvé dva patria k plemenu severskému, a to Skýti k jeho čeľadi mongolskej, Čudi k čeľadi uralskej; všetci ostatní prislúchajú k plemenu indoeurópskemu, a to Sarmati k jeho polovici aziatskej, čeľadi areitskej, Kelti, Nemci, Litvania a Trákovia k polovici európskej, čeľadiam rozličným, ako je už vyššie (§ 5.) vyložené a tiež bude vidieť nižšie. Preto sa aj tu bude o nich v krátkosti hovoriť v tomto poradí.

1. O Skýtoch, národe mohutnom a známom predtým v Ázii a potom v Európe na Čiernom mori medzi Donom a Dneprom, novší dejepisci tri storočia tak mnoho hĺbali, tríbili a písali, že tomu, kto by chcel v krátkosti podať zrelé ovocie takýchto namáhavých a mnohostranných prác, začína byť smutno, aby pre strach nemusel ako Tantalus a Danaidy pri najväčšej hojnosti trpieť núdzou a naprázdno odísť z hodov. Názory učených mužov o tomto národe sú také rozdielne, že niet tam dvoch spisov, v ktorých by ohľadom naň sa predkladali rovnaké rezultáty.^[561] V takýchto okolnostiach rýchla odvaha platí často viac ako preberavé okolkovanie a bahnenie mysle, ktorým sa ľahko kazí chuť a sily sa oslabujú. Preto ani my tu neváhame, s vynechaním všetkých tých v novších časoch nakopených hromád kníh a spisov o Skýtoch a Skýtii, v sprievode vynikajúceho Niebuhra, prebrať sa odvážnym krokom až k najčistejším prameňom, k svedectvám súvekých spisovateľov, Herodota a Hippokrata, aby sme sa od nich dozvedeli, kto a kde boli praví, pôvodní Skýti. Herodotos navštívil osobne grécke osady na Čiernom mori, menovite Olbiu (hoci ďalej na severovýchod neprenikol), zoznámil sa so Skýtmi a hovoril s domovným správcom ich kráľa Ariapitha,^[562] zámerne zbierajúc verné správy ako o nich, tak aj o iných priľahlých národoch. Svedectvo takéhoto muža, aj keď iba jedného, platí viac ako hlasy pozdejších gréckych a rímskych pisárikov, aj keby ich bolo tisíc, ktorí Skýtov nikdy nevideli, ale len z počutia o nich niečo bájili. Herodotos poznal národ Skýtov z vlastnej skúsenosti, pozdejší Gréci a Rimania, zvlášť od 2. až do 6. stor., poznali iba meno Skýtov, a sediac doma v Grécku a v Itálii, tento názov, po vyhynutí pravých Skýtov, ľubovoľne priliepali hneď tomu, hneď onomu im odinakiaľ neznámemu severnému národu. Ich nevedomosťou v priebehu doby z mena Skýtov, rovnako ako z mena Sarmatov a Keltov, nastal ozajstný babylonský zmätok.

2. Herodotos, popisujúc krajiny okolo Olbie, podrobne hovorí aj o sídlach vtedajších Skýtov a dosť presne ich označuje, riadiac sa pritom ústnymi správami Olbiopolitov a iných gréckych osadníkov. Olbiopoliti bez pochýb dobre poznali krajiny na riekach Dnepri, Bugu a Dnestri, po ktorých sa k nim z vnútornej zeme dovážal na trh kupecký tovar, aj keď im boli ďalšie krajiny západné a severné neznáme. Podobne cestovali na východ nepochybne až k hlavnej horde na Done, ba snáď až do zlatonosného kraja v dnešnom Orenbursku, hoci snáď s tamojším národom kupčili častejšie Bosporania. Podľa Herodota sa ríša Skýtov v tom čase tiahla cez krajiny ležiace pri Čiernom mori od vtoku Donu až k vtoku Dnestra, na sever až k rieke Psolu, a odtiaľ až k prameňom Bugu a Dnestra. Národy sídliace v tomto priestranstve boli dvojakého plemena; pôvodní tak zvaní Skýti, a Skýti roľníci čiže oráči. Tak zvaní Skýti sa pôvodne zdržiavali medzi Donom a Dnestrom, v rovinách priľahlých Čiernemu moru, súc podelení na dve hlavné hordy čiže triedy, ktoré Herodotos označuje menami Kočovníkov a kráľovských Skýtov. Kočovní Skýti (νομαδες Σκυθαι) sa potĺkali v tej časti nogajsko-taurickej stepi, ktorá sa rozprestiera medzi dolným Dneprom a polostrovom Taurickým, žijúc ako ozajstní Nomádi (kočovníci) a vôbec sa nezaoberajúc roľníctvom.^[563] Kráľovskí Skýti (βασιληιον Σκυθαι) čiže zlatá horda, pokladajúci iných Skýtov za menejcenných a akoby svojich poddaných, táborili od kočovných ďalej na východ, v pustatinách medzi Doncom a Donom až k Azovskej zátoke a samému polostrovu Taurickému.^[564] Na severe síce nemožno uviesť končiny ich vlasti podrobne, zdá sa však, že ďalej cez prameň Donca nezasahovali.^[565] Medzi Doncom a Donom bola stolica skýtskych kráľov, a preto sa aj táto ich zem nazývala kráľovské sídlo (τα καλεομενα βασιληια), hrobky (mohyly) kráľov sa nachádzali v krajine nazývanej Gerrhus (Γερρος), na rozhraní Skýtov kočovníkov a roľníkov, t. podľa výskumu Potockého^[566] nižšie, ako bol posledný Dneprovský prah (vodospad), kde ich možno vidieť ešte aj podnes. Podľa toho dnešná veľká nogajsko-taurická step, siahajúca od dolného Donu až k dolnému Dnepru, cez azovské a čiernomorské pobrežie, bola sídlom týchto pôvodne tak nazývaných čiže naozajstných Skýtov. Nie pôvodne nazývaní Skýti čiže Skýti roľníci a oráči bývali hlbšie v zemi na sever od oných, v oblasti Dnepra a až k prameňom Bugu i Dnestra a ešte ďalej. Herodotos ich na rozdielnych miestach označuje dvoma menami, t. Skýti roľníci a Skýti oráči. Skýti roľníci (Σκυθαι γεωργοι) bývali podľa neho severozápadne od Skýtov kočovných, počínajúc pri vtoku riečky Pantikapes čiže dnešných Konských vôd vedľa Dnepra nahor v šírke 3 a v dĺžke 10 dní cesty. Podľa tohto vymerania sa možno domýšľať, že ich sídla siahali na sever asi k dnešnej rieke Psolu.^[567] Im príbuzní Skýti oráči (Σκυθαι αροτηρες) zaberali priestranstvo vnútorných krajín od dolného Dnepra až k prameňom Bugu a Dnestra.^[568] Títo ľudia, zaoberajúci sa roľníctvom a vyvážaním obilia v takej hojnosti, že v ňom viedli so susediacimi národmi významný obchod, boli nepochybne iného, neskýtskeho, pravdepodobne slovanského kmeňa. Aspoň ich sídla určite spadajú do zemí nami podľa predchádzajúcich článkov uznanými za pravlasť Staroslovanov. Je pravdepodobné, že skutoční Skýti, podmaniac a zotročiac si ich, sa medzi nimi zdržiavali iba ako šľachta a páni.^[569] Škoda, že nám Herodotos nezachoval ich pôvodné a domáce meno. Olbiopolitánski Gréci ich menovali Borystheneitmi (Βορυσθενειται), čo je pre nás novým dôkazom slovanskosti týchto ľudí, lebo meno rieky Borysthenes (t. Berestina, porov. § 22. č. 3.) pokladáme za čisto slovanské. Južný oddiel týchto Skýtov oráčov, rozhostený okolo stredného Bugu, sa nazýval Alazoni (’Αλαζονες). Na samom prímorí sa nachádzali mestá zaľudnené gréckymi osadníkmi a okolo nich grécki mešťania menovaní Kallipidae (Καλλιπιδαι).^[570] V Budžaku čiže v dnešnej Besarábii nebolo žiadnych Skýtov, aj keď im snáď bol poplatný aj tamojší národ (getsko-tráckeho kmeňa?).

3. O vzniku Skýtov sa vie s istotou, že sa prisťahovali z Ázie do Európy. Pontskí Gréci o nich rozprávali, že vraj hnaní Massagetmi cez Araxes^[571] udreli na Kimerov,^[572] a sám Herodotos uznal za správne, že z hornej Ázie vtrhli do Európy. Podľa toho sa zdá, že nám Aristeas [žil ok. 540 pred Kr.], ktorý bezpochyby i sám bol u čiernomorských Grékov, zachoval najpravdivejšiu správu o ich starých sídlach, hovoriac, že zo severovýchodu, z dnešného Orenburska, jeden národ druhý ďalej hnal dopredu, Arimaspovia Issedonov, Issedoni Skýtov, títo zasa Kimerov.^[573] Čas ich príchodu do Európy nemožno úplne presne určiť. Gréci sa až pozdejšie usadili pri Čiernom mori, Istrus bol založený po páde Asýrskej ríše [ok. 610 pred Kr.], Odessus za Astyagesa [ok. 558]^[574] nemohli sa teda nič istého dozvedieť o sťahovaní Skýtov, a preto medzi vyhnaním Kimerov týmito a ich vpádom do Medie, pokiaľ ide o čas, nerobili žiadny rozdiel. Vo verši od Eratosthena [196 pred Kr.] pripísanom Hesiodovi [ok. 900 pred Kr.] Αιδιοπας Λιγυας τ ηδε Σκυθας ιππημολγους,^[575] sa pripomínajú najprv konedojci Skýti medzi inými národmi bývajúcimi po končinách zeme. Od tej doby Gréci pokladali Skýtov za najsevernejší národ. Či Homér vedel o Skýtoch, o tom nerovnako zmýšľali už starí Gréci.^[576] Ale Pindar a Aischylos ich vo svojich básňach uvádzajú menovite.^[577] Novší skúmatelia obyčajne kladú príchod Skýtov do Európy medzi 700 — 650 pred Kr., čo, pravda, je veľmi neisté. Herodotos hovorí, že Kimerovia, vypudení Skýtmi, sa presunuli po brehu Čierneho mora do Kolchidy, odtiaľ cez rieku Halys do Malej Ázie. Avšak Niebuhr^[578] a i. sa domýšľajú, že Herodotos bol na omyle, súc zavedený ostatkami kimerských miest a hradov na Bospore a ich neskoršími sídlami v Sinope, a že to ťaženie išlo na západ cez Dunaj a Tráciu. Dôkazom toho sú vraj hroby kimerských kráľov, padlých v poslednej bitke so Skýtmi, nachádzajúce sa podľa Herodota na rieke Tyras.^[579] Títo Kimerovia boli takisto konedojci a kočovníci a tie vozy, s ktorými táborili pri Kaystre,^[580] boli nepochybne ich obydlím v pustatinách. Niektorí z novších, ako Mannert, ich veľmi neodôvodnene vyhlásili za jeden kmeň s Kimbrami a za predkov Germánov, pretože naopak aj oni, ako Skýti, plnoprávne môžu byť pripočítaní k veľkému severskému plemenu.^[581] Zdá sa, že v Homérovej Iliade sa mienia slovom Glaktophagi (Γλακτοφαγοι, jedáči mlieka) títo Kimerovia. Sťahovanie Kimerov do Ázie zavdalo nepochybne príčinu niektorým tráckym národom, aby prešli z Európy do Ázie, menovite Mysom, Bitynom, Trerom atď. Homér ešte žiadnych Mysov v Ázii nepozná. — Dôležité je, čo nám ctihodný otec histórie poznamenal o mene Skýtov. Skýti vraj seba menovali Skolotmi (Σκολοτοι), a jedine susediaci Gréci na Ponte ich nazývali Skýtmi (Σκυθαι).^[582] Peržania naproti tomu ich menovali Sakmi (Σακoι).^[583] Z jednotlivých skýtskych národov Herodotos výslovne spomína len Katiarov, Traspiov, Paralatov a Auchatov.^[584]

4. Herodotos spomína dva zvláštne deje z histórie Skýtov: ich vpád do Médie a podmanenie Ázie až do Egypta, potom Dareiovo ťaženie proti nim.^[585] Jeho správu o ich vpáde do južnej Ázie^[586] potvrdzujú všeobecné podania v Ázii, mená niektorých miest, napr. Skythopolis v Sýrii, a svedectvá pozdejších spisovateľov, hoci v niektorých nepodstatných okolnostiach sa od Herodota vzďaľujúcich. Podľa týchto správ skýtsky kráľ Madyes, syn Protothyov, prederúc sa cez tiesňavy kaukazských hôr do vnútornej Ázie, opanoval a vyhubil Malú Áziu, vyplienil a vydrancoval Sýriu a Palestínu až do Egypta, a kráľa Médie aj Frýgie uviedol do svojej poplatnosti. Stalo sa to podľa vypočítania novších ok. 633 pred Kr., a panovanie Skýtov nad touto časťou Ázie trvalo 28 rokov. Napokon podrobení Médi, nemôžuc ďalej znášať lúpežníctvo a ukrutnosť Skýtov, podľa spôsobu národov východných, u nás iba ak v Nemciach (Gero r. 939), v Sicílii a v Paríži vídaného, sa ich zbavili, t. pozvúc predných z nich na hody, opojených ich zabili a ostatok potom vyhnali za Kaukaz. V čase svojho pobývania v Médii prijali Skýti mnohé médske slová, hoci to sa aj susedstvom a ich zmiešaním so Sarmatmi, národom médskoperzským, dobre môže vysvetliť, ako ukážeme nižšie. O Dareiovom ťažení proti Skýtom Herodotos rozpráva trochu bájne, čomu sa nemožno diviť, ak uvážime, že on až šesťdesiat rokov po tom ťažení zbieral ústne správy, ktoré v tej dobe už neboli čisté a verné. Podľa Ktesia, ktorému v tom nemožno uprieť vieru,^[587] Skýti častými vpádmi, ako neskôr Góti za čias rímskych cisárov, hrozne hubili severné pobrežie Malej Ázie. Námestník Kapadócie, z povelenia Dareiovho učiniac útok na Skýtov množstvo ich zajal, na čo skýtsky kráľ vyzval rúhavým listom Dareia k vojne. Dareios, chcejúc pomstiť tú pohanu a vykúpiť svoju česť, vypravil sa cez Tráciu a Dunaj do Skýtie r. 513 pred Kr., ale nič zvláštneho neurobil. Ako ďaleko do Skýtie prenikol, nemožno určiť. Herodotos hovorí, že by bol tiahol až za Don, čo je však úplne nepravdepodobné, pozdejší spisovatelia, napr. Strabón a i.,^[588] mienili, že sotva sa dostal k Dnestru, čo je zase príliš málo. Márne je však v bájnej povesti, akú nachádzame u Herodota, sa podnes namáhavo dopátravať pravdy.^[589]

5. V čase pobývania Herodota na euxinskom brehu všetci Skýti, zdá sa, záviseli od kráľovskej hordy medzi Doncom a Donom. Avšak také spolčenie a zjednotenie rozličných zástupov pod správou jedného vodcu u národov mongolského kmeňa, ako vieme odinakiaľ, nikdy nebývalo trvanlivé. Za čias Tukydida [424 pred Kr.] bola ríša Skýtov rozptýlená a rozkúskovaná. Takto bolo možné gréckym osadám pri mnohých daroch a platení hojnej dane sa dlho udržať pod ochranou údelných (čiastočných) skýtskych chánov v akejsi nezávislosti, a v domácej správe sa riadiť svojimi vlastnými zákonmi. Avšak zanedlho zahrozilo Skýtom potom od západu nové, neočakávané nebezpečenstvo, a urýchlilo ich konečný pád. Kelti, prederúc sa medzi 350 — 336 pred Kr. do Ilyrika, Mézie a Trácie a páchajúc v dlhoročných vojnách v týchto zemiach neslýchanú ukrutnosť, stali sa príčinou vysťahovania nielen národov slovanských z Podunajska za Tatry, ale aj Triballov do Mézie a Getov do Dácie. O premenách, ktoré pravdepodobne nastali z rozmnoženia sa Slovanov za Tatrami za správy a vlády Skýtov stará história mlčí, avšak o vysunutí sa Getov na Skýtov, ako o veci bližšej a dostupnej, vedia viac rozprávať grécki spisovatelia. V Dacii už aj predtým bývali národy getské, sčasti, ako sa zdá, aspoň v oblasti Prutu, poplatné Skýtom. Pri pritiahnutí svojich súkmeňovcov z Mézie sa rozmnožili a zosilnili a začali Skýtov, v tej dobe už rozdrobených na malé a upadnuté kmene, ozbrojenou rukou napádať. Okolo r. 340 pred Kr. sa pripomína slabý skýtsky králik Ateas.^[590] O niečo pozdejšie, r. 313, sa dozvedáme o nepokorených Skýtoch, spolčených s Trákmi, pomáhajúcich Istrianom proti Lysimachovi.^[591] Boli to nepochybne ostatky starých dneprovských Skýtov, potĺkajúcich sa niekde v pustatinách dnešného Budžaku čiže Besarábie. Po dvadsiatich rokoch, r. 293 pred Kr., bol macedónsky kráľ Lysimachus zajatý aj s vojskom medzi Isterom a Tyrasom, v púšti menovanej už getskou, a nie viac skýtskou.^[592] Je pravdepodobné, že vtedy Geti značne ďaleko na východ rozšírili svoje panstvo, hoci dostatočne nemožno doložiť, žeby tak nazývané trácke kráľovstvo v pomorí Hylaey bolo vlastne getské.^[593] Ak takýmto spôsobom nezanikla vláda západných Skýtov medzi Dneprom a Dnestrom úplne, bola aspoň značne stenčená a zmenšená. Okolo r. 218 — 201 sa zjavili v hornej oblasti Dnestra a Bugu Galati čiže Kelti, nepochybne príbuzní keltských Bastarnov alebo s nimi jeden a ten istý národ, plienili okolité krajiny a gréckym osadám na Euxine nemenej než východným Skýtom hrozili záhubou. Títo východní Skýti sú nepochybne oní Σκυθαι, menovaní na čestnom kameni Protogena ok. 218 — 201 pred Kr., hroziaci Olbii. Oni, a spolu s nimi Thisamatae a Saudaratae, chceli sa uviazať na pevnosť olbijskú len preto, aby sa v nej ubránili proti Galatom, z čoho je zrejmé, akí už vtedy boli slabí.^[594] Medzitým v ďalších krajinách na severovýchode ešte stále trvalo panovanie Skýtov, kde ich králik Agarus [ok. 325 pred Kr.] sa spomína, ku ktorému bol utiekol bosporský kráľ Paerisades I., Satyrov brat (podľa Niebuhra syn).^[595] Avšak aj ich skoro potrela prevaha Sauromatov čiže Sarmatov, tisnúcich sa stále ďalej a ďalej z Ázie cez Don do Európy. Čas potrenia Skýtov Sarmatmi presne určiť nemožno. Herodotos poznal Sarmatov ešte za Donom v Ázii; Skylax^[596] a Ephorus ale už na pravom čiže západnom brehu Donu. Z vojny synov Pearisada I. je zrejmé, že v tej dobe, r. 311 pred Kr., sa sídla Getov a Sarmatov, Skýtmi rozlične oddelené, ešte nedotýkali.^[597] Medzi 218 — 201 v okolí kráľovských Skýtov panoval Saetapharnes, ako sa zdá, kráľ Saiov, ktorí boli podľa všetkej pravdepodobnosti vetva Sarmatov, a tomu Olbiopoliti odvádzali dary a poplatky.^[598] Takisto neskoršie, ok. r. 94 pred Kr., nachádzame Roxolanov, národ sarmatský, medzi Dneprom a Donom, pomáhajúci Scilurovičom, skýtskym králikom, proti Mitridatovi VI. Eupatorovi, kráľovi Pontu.^[599] Palakus a jeho päťdesiat bratov, synov Scilura, sa u Strabóna nazývajú ešte vždy Skýti, ale snáď len omylom, lebo vtedy sa nazývali aj Tauri Skýtmi. Len Agari snáď boli opravdiví Skýti, vediaci liečiť hadie uštipnutie.^[600] Okolo r. 60 — 55 pred Kr. vyplienili Geti Olbiu a iné grécke osady na Čiernomorí; skoro potom vystúpili Sarmati v rovinách medzi Dneprom a Dunajom. Ovídius [ok. 1 — 17 po Kr.], súc vo vyhnanstve v Tomide (v dnešnom Mankale pri Čiernom mori), nepoznal za Dunajom iné národy, len Sarmatov Jazygov; Strabón, aj keď o niečo pozdejšie, čerpajúc zo zastaraných prameňov, ešte stále umiestňuje Tyregetov na Dnestri a Sarmatov Jazygov za Bugom (Hypanis), hoci Sarmati Tyregetov už dávno boli odtiaľ vypudili. Najneskoršiu hodnovernú správu o Skýtoch v okolí dolného Dnepra nám podal Dio Chrysostomus, očitý svedok, dobre si vedomý rozdielu medzi Skýtmi a Sarmatmi. V čase jeho pobytu v Olbii [81 — 90 po Kr.] kočovali Skýti zároveň so Sarmatmi na Čiernomorí, znepokojovali grécke osady a nemali nikde stále sídla, ba dokonca jedni druhých stále z tých úrodných pastvín vyháňali.^[601] Je pravdepodobné, že onedlho potom tieto ostatky Skýtov boli sčasti vyhubené, sčasti vyhnané naspäť do Ázie, alebo napokon sa úplne začlenili medzi Sarmatov, ktorých mravy a jazyk už skôr zväčša prijali. A preto je pravdivá Plíniova výpoveď: „Meno Skýtov už celkom prešlo na Sarmatov a Germánov, bez toho, aby sa tento zastaraný názov zachoval niekde inde, okrem u tých národov, ktoré, iným ľuďom takmer úplne neznáme, sídlia v najzadnejších končinách.“^[602] Národ skutočných Skýtov síce v Európe vyhynul, ale jeho meno sa až neskôr stalo obľúbeným brnkadlom gréckych a rímskych spisovateľov, ktoré oni jednak z nevedomosti, jednak z nedbanlivosti, jednak z prevráteného vkusu a zle zažitej učenosti, na nenapraviteľnú škodu starej histórie, priliepali takmer všetkým cudzím, známym i neznámym národom, vystupujúcim na severe od 1. až do 12. stor. Nie tak skúmavý a rozvážny Herodotos! On jednak národ skýtsky od iných náležite oddelil, jednak aj pravú Skýtiu presne ohraničil na východe riekou Tanais čiže Donom, a Melanelaenov, Thyssagetov, Issedonov, Sarmatov a i. z nej vylúčil. Potom za čias Alexandra Veľkého chvastaví Gréci vymysleli druhú, aziatsku Skýtiu. Stalo sa to vlastne omylom, pretože Alexandrovi vojaci na svojom ťažení prišli na rieku Jaxartes čiže Tanais, terajší Sihun,^[603] a ich vodcovia sa tým chválili, že vraj prenikli až do Skýtie! Iní ich v tom nasledovali, takže to vymyslené meno aziatskej Skýtie sa ujalo u samého národa a jeho spisovateľov. Strabón pozná len túto aziatsku Skýtiu, naproti tomu európska sa uňho nazýva Sarmatia.^[604] Podobným spôsobom sa v storočiach bližších nášmu veku rozšírilo meno Sibírie. Pozornému dejespytcovi treba prvotný význam takýchto mien starostlivo skúmať a od ich neskoršieho nepravého používania prísne rozoznávať, ak sa chce vyvarovať hrubých omylov, pochádzajúcich z tohto neskúmania.

6. Praví a pôvodní Skýti boli, ako sme už naznačili, národ, ktorý prišiel z hornej Ázie do Európy, a bol teda európskym kmeňom indického plemena cudzí. Ako pôvod a kolíska jeho, tak aj príbuznosť s inými známymi kmeňmi sa musí hľadať v inej určenej časti našej zeme, menovite vo vlasti Sakov a Massagetov, jeho spoluplemencov. Pôvod a kolísku nehľadáme, o pokrvnosti nebudeme dlho na rozpakoch, ak zvážime povahu a mravy starých Skýtov, ako nám ich opisujú súvekí svedkovia Herodotos a Hippokrates. V obraze starých Skýtov, ak sa mu dobre prizrieme, nám nemožno nevidieť podobenstvo pozdejších Hunov, Avarov, Kozarov, Pečencov a predovšetkým Mongolov čiže Tatárov, všade, aj keď časovo rozdielne, sú rovnaké úkazy. Tomu sa veľmi diviť netreba. Vnútorná história kočovných a loveckých národov v hornej Ázii je úplne podobná, hunská mongolskej, obidve massagetskej. Dnešní nomádi sú obraz a podobizeň tých, ktorí boli pred tisícimi rokmi. Takúto jednotvárnosť pozorujeme aj u zvierat. Vzdelanosť plodí neprehľadnú rôznosť a rozmanitosť národnoživotných foriem. Hippokrates poznamenal, že všetci Skýti boli postavou a obličajom rovnakí, práve ako dnešní Mongoli. Skýti boli národ čeľade mongolskej, plemena severského, o tom nám podľa správ dvoch uvedených súvekých spisovateľov nemožno pochybovať. Hippokrates, opisujúc ich podobu, hovorí, že telo mali tučné a zdurené, hnáty v tučnom mäsisku obalené, brucho napuchnuté, vlasy riedke,^[605] tváre a postavy mali všetci rovnaké, čo všetko nielen ľuďom kmeňov plemena indoeurópskeho, napr. Slovanom a Nemcom, ale ani ľuďom západných kmeňov plemena severského, menovite Turčínom a Čudom, vôbec neprísluší. To je pravý a verný obraz domácich kmeňov v severnej Ázii, ktoré nemožno súhrnne a celkove označiť vhodnejším názvom ako menom kmeňov čeľade mongolskej. Túto príbuznosť, ktorú dokazujú kamenné podobizne nachádzajúce sa na skýtskych hrobkách v Rusku, už Klaproth vyhlásil za čisto mongolskú, Zwick naproti tomu za polomongolskú, t. stojacu uprostred medzi mongolskou a tureckou (Kirgizov i Nogajov).^[606] K tejto kmeňovej príbuznosti nás vedie aj čínsko-mongolský spôsob liečenia vypaľovaním,^[607] u Skýtov bežne používaný, k tej istej napokon aj ich ostatné významné a výrazné zvyklosti, obrady a spôsoby života. Vzývanie boha vojny v obraze posvätného meča^[608] je pravé a skutočne mongolské, napokon u Attilu a ešte neskôr v čase povýšenia Džingischána na dôstojnosť kráľovskú sa vyskytujúce, plstené stany, svinská nečistota, cesto, ktorým sa ich ženy obkladali, aby ním z času na čas odstránili prischnuté blato a špinu z kože,^[609] záhalčivá lenivosť a mimo vojny aj lúpež, otupelosť (komu tu nepríde na myseľ povaha starých Maďarov?), všetko to je sibírske a mongolské, nie však turčínske a čudské, tým menej slovanské a germánske. Sibírske je aj opájanie sa dymom konopného semena na žeravom kameni v pevne zatvorenej jurte čiže stane,^[610] lenže Herodotos toto podkurovanie mieša s parným kúpeľom, ktorý tamojšie inojazyčné národy, podľa Nestora Slovania, používali už za čias apoštolov, a snáď niekedy aj obidvoma spôsobmi, domácim aj cudzím (skýtskym) svojmu telu hody strojili. Ako skýtski muži celučký deň viseli na svojich koňoch, tak ich ženy i deti stále drepeli v plstených stanoch, na koloch alebo vozoch roztiahnutých.^[611] — Takisto aj medzi obyčajmi Sarmatov a Skýtov je značný rozdiel. Sarmati boli, pravda, bojovní, neohrození jazdci a je veľmi pravdepodobné, že aj oni, bývajúc vedľa Skýtov v pustatinách, privykli svoje stany mať vždy na vozoch v pohotovosti pripravené, aby ich nemuseli skladať a stavať,^[612] avšak vo všetkom inom sa ich mravy od mravov pravých Skýtov zreteľne líšia. — Ostatne zväčša hnusné, ak nie hovädské obyčaje a obrady Skýtov, napr. zabíjanie ľudí pri pohrebe kráľov,^[613] pitie kyslého kobylieho mlieka (kumysu mongolských národov),^[614] oslepovanie sluhov a otrokov, ktorých používali na poľné i domáce práce,^[615] loganie krvi zabitých nepriateľov, odieranie ich kože a jej spracúvanie na rozličné domáce potreby, používanie lebiek zabitých nepriateľov namiesto čaší^[616] atď., tu naschvál spomínam len zbežne, nech o nich číta, komu sa páči, u iných, a podľa nich Skýtov buď s Pinkertonom za Gótov, buď s Hallingom za Germánov, buď s Mannertom za kirgizských kozákov uznáva, len Slovanov nech žiadny viac so Skýtmi nepletie a nemieša.^[617] Vieme síce, že niektorí neskorší grécki spisovatelia mravy Skýtov schvaľovali, ale dozaista nepravdivo. Čo starí o Abijoch, vymyslenom tráckom národe, a iných bájili, žeby to mali byť ľudia najspravodlivejší, to ich nástupcovia, zvlášť Ephorus a i., preniesli na Skýtov, pokladajúc cnosť za dôsledok a nerozlučnú spoločnicu ich prostého, nevzdelaného života. Stalo sa to, ako každý vidí, až keď grécki mudráci začali pokladať vzdelanosť a učenosť, ako aj podnes zberba ľudu u nás, za prameň všetkej neprávosti a biedy.^[618] Herodotos a Hippokrates, poznajúc Skýtov a ich hovadskú divokosť z vlastnej skúsenosti, by sa tomu nad mieru smiali. Veď aj podnes sa vernosť Beduínov a dobročinnosť Kalmykov vychvaľuje, či právom či neprávom, o tom sa tu hádať nechceme. Z Aischylovho Prometea vieme, že Skýti boh lúpežníci, a z Tukydida, že pre svoju surovosť, podlosť a vnútorné nezhody si nemohli úplne pokoriť okolité národy, menovite Trákov, a ako sa domýšľame, ani Vindov čiže Slovanov, aj keď boli v počte hojní a v sile udatní.

7. O jazyku starých Skýtov nemožno nič s istotou určiť, pretože sa nám zachovalo sotva niekoľko skýtskych slov, najviac osobných mien, okrem toho ešte v narušenom spôsobe. K takýmto slovám patria napr. mená kmeňa Skoloti a jeho vetvy Katiari, Traspies, Paralatae, Auchatae, potom mužov, zvlášť kráľov, Targitaus, Lipoxais, Arpoxais, Kolaxais, Sagillus (u Justina), Panasagorus (tamže), Protothyes, Madyes, Gurrus, Saulius, Anacharsis, Idanthyrsus, Skopasis, Taxacis, Ariantas, Ariapithes, Skyles, Opoce (žena), Oktamasades, Ateas, Skolopitus (u Justina), Sparethre (žena), Agarus, Scilurus, Palakus, Toxris (u Luciana), Abaris atď., potom mená bohov a bohýň, Tabiti, podľa Herodota Vesta, Papaeus = Jupiter, Popi (podzemné sochy bohov), Apia = Gaea čiže Tellus, Oetosyros = Apollo, Artimpasa = Afrodita, Thamimasadas = Neptún, napokon slovká vlastné aj všeobecné, Exampaeos, meno horúceho prameňa, Enarees = vymuženci, Oeropata = vrahyňa muža (ανδροκτονος), Arimaspi = jednookáči od arima = jedno a spu = oko, Groukasus = snežka (nive candidus), Silis = Jaxartes (u Plínia), Temerinda = matka mora atď. Je podivuhodné, že pri povrchnej zbehlosti v jazyku zendskom, médskom a perzskom v týchto slovách sa prejavuje zreteľná a výrazná príbuznosť s jazykom zendským. Tak napr. skýtske mená Ariapithes, Ariantas sa zhodujú s médskymi Ariobarzanes, Ariavarta, Arizanti, Ariamlečha, Ariana, keď aria, ari označuje dobrý, čestný. Koncovka -xais v menách Lipoxais, Arpoxais, Kolaxais je zendské kšeio, staroasýr. čiže západoméd. (pélevské) khšaéhié, novoperz. šah, t. kráľ, u Grékov ξης (porov. Artaxerxes = magnus regum rex, Xerxes = regum rex, na vanských nápisoch z doby asýrskej a médskej^[619] khšaéhié iéré = kráľ statočný, khšaéhié khšaehieamaâ = kráľ kráľov atď.). Koncovka pithes v Ariapithes, Skolopitus,^[620] je zendské paitis, sans patis = pan, arm bed = náčelník, gót. faths = vodca, pán, litov. patis, pats = pán, slv. poď, podin v slove gospoď, gospodin, odkiaľ i zend. víšpati, stprus. waispatin, litov. wieszpats, poľ. waćpan. t. wsi-pán, zložené zo slovka ves, w’s = vicus a patis = pán. Podľa čoho sa môže vykladať snáď i Artimpasa = Afrodita, Venuša, Velepani alebo Bělepani, porov. sans. arthja = čistý, skvelý, a médske mená Artembares, Artabanus, Artabazus atď.,^[621] pasa je snáď ženské pithes (porov. grécke ποσις = sans. patis podľa gréc. δεσποτης). Skýtske Enarees = vymuženci, mrzáci, gréc. ανανδριεις,^[622] zvláštny druh neduživých, až podnes medzi Tatármi často sa nachádzajúci (tatársky sa nazývajú chos), je takisto čisto perzské od koreňa nar, ner = muž. Neviem, či v slovku Exampaeos neväzí indoeurópske pani, peni = voda.^[623] V mene boha Thamimasadas a kráľa Oktamasades^[624] istotne posledné slovko Masades je zendské mazdâo = boh, porov. zend. Ahurô-mazdâo, perz. Or-muzd.^[625] Podľa Plínia a Dionýzia Penegeta, ktorí to čerpali snáď od starších, menovali Skýti maeotský záliv Temerinda, čo sa vraj vykladá ako matka mora.^[626] Dajme tomu, že tu Teme čiže Temer = Thami, bude Thamimasadas = boh mora, čo sa výborne zhoduje s Herodotovým Posidon čiže Neptún. Konečne v mene Oetosyros = Apolón, Phoebus, t. slnko, sa vyskytuje stredoaziatske σειρ, syr, t. podľa Suidasa slnko. Naproti tomu Oeorpata = vrahyne mužov, t. Amazonky, je podľa Herodota^[627] zložené zo slovka οιορ = muž, porov. sans. viera, lat. vir, kelt. ver, gót. vair, maď. férj, a πατα = zabiť, porov. πατασσω, batuere, biť atď. Neviem, či v mene Idanthyrsus, ak je dobre písané (pretože u iných, pravda, pozdejších, nachádza sa Idanthuras i Jancirus), porovnanom s národným názvom Agathyrsi, koncovka thyrsus neoznačuje víťaza, hrdinu, velikána, porov. škand. thurs (gigas), gréc. θαρσος, θρασνς i θρασος, slv. drzí atď. Mienim, že horeuvedené príklady vydávajú dostatočné a jasné svedectvo o príbuznosti slov skýtskych s médskoperzskými. Tento podivný úkaz sa vysvetľuje jednak dávnym prebývaním Skýtov hlboko v Ázii, snáď v susedstve Médov a Peržanov,^[628] jednak ich zdržiavaním sa vyše 28 rokov v Médii [633 — 605 pred Kr.], jednak napokon susedstvom so Sarmatmi, kmeňom médskym, s ktorými sa po dlhé stáročia stýkali a delili o mravy i jazyk. Ba dokonca sa zdá, že v posledných časoch svojho pobytu sa ostatky Skýtov na Done a dolnom Dnepri úplne včlenili medzi Sarmatov. Pretože správe Herodotovej, žeby Sarmati hovorili pokazeným skýtskym jazykom,^[629] ako čerpanej od vystatovačných Skýtov a teda podozrivej, ja opačne rozumiem, t. že Skýti hovorili skazeným jazykom sarmatským. Surové národy obohacujú svoju reč o názvy prevzaté z jazyka vypracovanejšieho,^[630] vyššie vyložené slová sa z väčšej časti vzťahujú na hodnosti a náboženstvo, a istotne sa skôr dostali od Medoperžanov ku Skýtom, ako opačným smerom.^[631] — Otázka je, či prešlo niečo zo skýtskeho jazyka do slovančiny. Možno sa domýšľať, že prešlo, lebo Slovania susedili so Skýtmi, ale tento dohad príkladmi a inými dôvodmi dokázať nie je možné, pretože nemáme takmer žiadne slová, o ktorých by sa mohlo s istotou tvrdiť, že sú naozaj skýtske, a neprišli k nám odinakiaľ. Preto slovká ako kurgan, bugor, bugaj a i. radšej odvodzujem zo sarmatského ako zo skýtskeho jazyka. Avšak o mene Skytha (Σκυθης) som presvedčený, že sa zhoduje so slovanským Čud, a týmto názvom Slovania pôvodne označovali všelijaké národy čeľade uralskej čiže finskej. O tom v závere bude ešte niekoľko slov.

8. Európski Skýti, ako sme vyššie (v č. 3) poznamenali, menovali seba Skoloti (Σκολοτοι), a len u pontských Grékov sa nazývali Skýti, u Peržanov potom Sakovia. Meno Skýtov je odvodzované doteraz temer zo všetkých jazykov tejto zeme, ako nevhodne a často nezmyselne, to tu mnohými slovami nemienime dokazovať.^[632] Ak uvážime, že praví Skýti podľa Herodota svojimi sídlami zaberali len čiernomorskú krajinu medzi Donom a Dneprom, a že odtiaľ na sever a západ bývali mnohé inokmeňové, Herodotom výslovne menované a za neskýtske uznané národy, sčasti, ako na dolnom Dnepri a Dnestri, pod vládou Skýtov, sčasti nezávislé, ľahko sa presvedčíme, že tieto okolité neskýtske národy už dávno pred usadením sa Grékov na Ponte, čo sa stalo až ok. 655 — 610 pred Kr., museli mať nejaké domáce meno pre cudzoplemenných Skolotov, ktoré potom Gréci od nich prevzali, a pogréčtiac ho čo do zvuku, zároveň s nimi na Skolotov obrátili. Ako usudzujem, takýmto domácim názvom mohlo byť meno Čud, Čudin, Čudi, Čuď f. collect (vir čudicus, homines čudici, gens čudica), ktoré sa u severných Slovanov od nepamäti používa o ľuďoch čeľade uralskej, najmä finského kmeňa. Slovania blízki tým krajinám, kde Skoloti kočovali, menovite Budíni, Neuri čiže Nurjani, Piengitae čiže Pjenjania, Savari čiže Sjeverania, Tyrigetae čiže Tirevci (Tiverci) a snáď, ako sa domýšľam, i tak rečení Borystheneitae, nesprávne menovaní Skythae Georgi a Aroteres a i., staré obvyklé meno Čud, Čudin, Čuď od pravých Čudov čiže Finnov preniesli na mongolských Skolotov, buďto preto, že títo Skolotovia pritiahli z horných krajín zauralských, z pravlasti Čudov, na Dneper a Čiernomorie, buďto že ich držali za pokrvných a spoluplemenníkov Finnov, ako v skutočnosti obidvaja, Mongoli i Finnovia, k jednému a tomu istému plemenu severskému patria. Gréci, usadiac sa pri Čiernom mori, od Slovanov^[633] prijali už hotové meno Čud a urobili z neho Σκυθης (Skytha), čoho dôvodom je jednak to, že slovo Σκυθης nemá v gréckom jazyku žiadny koreň a význam, jednak tiež, že obidve slová, Čud čiže rusky Ščud a Σκυθης = Skytha, sa podľa zákonov jazykospytu ukazujú byť totožné. Okrem prostého Čud nachádzame v starých ruských rukopisoch často i zložené Ščud (gigas), ščudo (portentum),^[634] čo vlastne nie je nič iného, než to isté slovo s prídychom alebo predsuvkou s alebo š, vo všetkých indoeurópskych jazykoch, teda aj v slovanskom, predovšetkým však v ruskom a rusínskom nárečí veľmi bežnou, porov. napr. ruské ščiryj (purus) a mor. slk. číry litov. czyras, rus. ščupaju a srb. čupaju, rus. škura = skora, kora, ďalej slk. šturiti a srb. turiti, slk. šmariť a čes. mařiti, šlechta a lech, škopiti, skopiti a kopiti, skuditi a kuditi, skrižal a křižalky, skot a kotiti, šklubu, škubu, skubu a glubo, γλυфω atď., v gréckom σμικρος, σκεδαννυμι, σμιλαξ, σμαραγδος, Σκαμανδρος m. μικρος, κεδαννυμι, μιλαξ, μαραγδος, Καμανδρος atď.^[635] Gréci, ktorí nemajú vo svojej reči zvuk č, ho zamieňali na iné, najčastejšie na τ a κ, menovite v rovnokorenných slovách namiesto indického a slovanského č je v grečtine σκ, σχ, napr. sans. čhad, sčhad (tegere, obumbrare), slv. ščit, lat. scutum, litov. skydą,^[636] sans. čhaja, sčhaja (umbra), gréc. σκοτος, σκια, σκηνη, gót. skadus, škand. ský (nubes) atď., sans. čhid, sčhid (scido, scindo), slk. ščjet (abietes decussae), ščep (lignum fissum, Scheite), gréc. σχιδη, (assula), att. σκινδαλμος, σκιδνμι, lat. scido, scindo, got. skaidan atď.^[637] Namiesto slovanského u sa nachádza v gréckom jazyku veľmi často υ, napr. šklubu (glubo) γλυфω, sluju κλυω, kuditi κυδαξω, kupka, kubek, κυπελλον atď., ktoré υ Aeoli a Dóri vyslovovali ako ου = u.^[638] Tu namiesto pôvodného Aestui, Guttones, Elusii, Lugii, Thule, písali Gréci Aestyi, Gythones, Elysii, Lygii, Thyle,^[639] a srbské Medjureč napísal Konštantin Porfyrogenet Μεγυρετους. Naopak rieku Στρυμων menujú bulharskí Slovania i srbskí Struma, vedľajšiu riečku Strumica (porov. poľ. strumień).^[640] Podľa toho, či starí Slovania hovorili Čud alebo Ščud, obidve sú zaiste správne, staré a domáce, Gréci, chcejúc to meno vysloviť, pravidelne a podľa zákonov svojho jazyka nemohli z neho urobiť nič iného, než Σκυθης, Σκυθαι.^[641] Dobre teda už učený Bayer povedal: Čo iného je Čud, než meno Skýtov.^[642] Hoci on, súc jazyka slovanského naskrze neznalý, správneho základu tejto totožnosti mien, naoko, pravda, sebe veľmi nepodobných, sa dopátrať nemohol, pokladajúc mylne slovanské Čud za skazené z gréckeho Σκυθης, kým pravda je naopak. Avšak o mene Čud a jeho prvotnom význame budeme hovoriť obšírnejšie na konci nasledujúceho paragrafu.

1. Čudi^[643] patria k najstarším obyvateľom Európy, zaujímajúc svojimi sídlami značnú časť zemí severnej Európy a severozápadnej Ázie. Z prostredia tohto kmeňa, v starej rímskej a gréckej dobe vytlačeného mohutnejšími novoeurópskymi kmeňmi do najzadnejších končín ľadového severu, sa však až do vpádu Hunov a Avarov do stredu Európy neobjavili na poli dejín žiadne bojovné národy a nepreslávili sa vojnami a ich sprevádzajúcou ukrutnosťou, a tak sa stalo to, že jeho stará história zostala úplne v temnosti, bez toho, aby sa s istotou niečo vedelo o jeho príbehoch a premenách v tomto čase. Avšak správy najstarších gréckych a latinských spisovateľov, menovite Herodota, Plínia, Tacita a Ptolemaia, o položení severných zemí a národov, akokoľvek kusé a temné, predsa vždy môžu dosť dobre pri porovnávaní so škandinávskymi povesťami a s neskoršími zápiskami dejepiscov, najmä Jornanda a nášho Nestora, aspoň zhruba a všeobecne poslúžiť na osvetlenie sídel tohto kmeňa v opisovanej dobe.^[644] V novších časoch mnohí skúmatelia európskych starožitností s mimoriadnou usilovnosťou obrátili svoj zreteľ na tieto potlačené a upadnuté národy, snažiac sa vyskúmať ich prvotné sídla v Európe i v Ázii a priniesť aké-také svetlo na ich staršiu históriu, z ktorých nech sú tu predovšetkým čestne menovaní Schlözer, Lehrberg, Rask, Klaproth a Sjögren.^[645] Čo títo skúmatelia, najmä vynikajúci Rask, uznali za správne alebo aspoň za pravdepodobné o čudskej starobylosti, o tom predkladáme krátky obsah na tomto mieste na vyjasnenie našich starožitností aj z tejto strany.

2. „Finský svet čiže finský kmeň národov“, hovorí dômyselný Schlözer,^[646] „rozšírenosťou svojich sídel na povrchu zeme v niekdajšej dobe sa vyrovnáva najväčším kmeňom tohto sveta, o ktorých nám rozprávajú dejiny národov a človečenstva, a ďaleko prevyšuje aj samý kmeň Slovanov, pokiaľ sú nám jeho prvotné sídla známe.^[647] Pozrime sa na mapu a zmerajme priestranstvo ich sídel! Od západu na východ v najzadnejších končinách severu, od Finlandu a Laplandu v Norvégsku, celé to nesmierne priestranstvo severného a ľadového pomoria až k Uralu; potom od severu dolu na juh z onej strany Baltického mora niekedy hlboko až do samého Švédska a Norvégska, a v obidvoch týchto zemiach sa zdajú byť oni prvoobyvatelia (aborigines), potom z tejto strany cez krajinu čuchonsku (Finland) a čudskú (Estóny) niekde až do Kurónskeho zálivu, ďalej cez celé severozápadné Rusko, z tejto strany Volgy až dole k Mordvínom, potom za touto veľkou riekou, od Jugrov až k Vogulikom, Permjakom a Baškirom dolu. Tieto národy jestvujú až podnes, až podnes majú ešte svoj vlastný jazyk, používajú svoje mravy a obyčaje, hoci mnohí z nich sú vytlačení na najvyšší sever inorodými kmeňmi, posúvajúcimi sa z juhu hore, tam Nemcami, tam Slovanmi, tam Turkami a Tatármi, avšak niektorí z nich, zmiešajúc sa s týmito prisťahovancami, stratili medzi nimi aj svoju národnosť.“ Medzi novšími skúmateľmi európsko-aziatskych starožitností sa najmä učený jazykospytec Rask usiloval potvrdiť Schlözerovu domnienku o starobylosti a niekdajšej rozšírenosti čudského kmeňa novými dôkazmi. Predpokladal, že Čudi niekedy, v nepostihnutom šere starobylosti, zaujímali celé terajšie Švédy, Norvégiu a Denemarky.^[648] Podľa neho severské plemeno, ku ktorému patrí čudská čeľaď, bolo v staršej dobe po našej zemi rozšírené omnoho ďalej ako ktorékoľvek iné ľudské plemeno. Baskovia, potomkovia starých Iberov v Hispánii, Čudi čiže Finovia, Lopari i Samojedi, Grondlandčania, Maďari, kaukazské národy, vynímajúc Osetíncov a Dugorov, a hornoaziatskí Turci, Tatári čiže Mongoli a Tungusi sú čeľade, kmene a vetvy toho istého plemena. „Z čoho“, hovorí Rask, „vyplýva, že národy tohto plemena, bývajúce teraz nepretržite od Gronlandu cez severnú stranu Ameriky, Ázie a Európy až do Finmarku, zasahovali v najstaršej dobe omnoho hlbšie do vnútornej Európy, z jednej strany až k rieke Labe, do Britannie, Galie a Hispánie, z druhej strany od Bieleho mora až za Kaukazské hory. Zdá sa, že v predhistorickej dobe, pred rozšírením sa indoeurópskeho plemena, bola značná časť terajšej Európy prvýkrát osídlená ľuďmi tohto plemena a dlho obývaná, a tí potom boli národmi indoeurópskeho plemena, menovite Keltmi v Galii a Britannii, Nemcami v Germánii a Škandinávii, Slovanmi v zatatranských krajinách čiastočne vyhladení, čiastočne vytlačení a zahnaní do severných krajín. Severské kmene zaujali a vyplnili, ako sa hovorí, aj celú severnú a prostrednú Áziu, a tieto zeme sa musia pokladať za ich pravlasť. Tu im boli stredoaziatske hory ohradou proti iným plemenám, a ich nesčíselné množstvo v tejto pravlasti ich ochránilo pred osudom, ktorý stretol ich menšie vetvy v rovnej, otvorenej a odvšadiaľ dostupnej Európe.“^[649] Predkladajúc túto domnienku o niekdajšej rozšírenosti a mohutnosti národov severského plemena, menovite čudskej čeľade, v severnej a západnej Európe, musíme sa vyvarovať prepiateho nadsadzovania tejto veci a zaujatých záverov o tomto predmete, ležiacom ďaleko za hranicami historickej náuky, a pripojiť nasledujúce úvahy. Predovšetkým si treba pamätať, že toto sídlenie národov severského plemena hlbšie v západnej a východnej Európe nemožno pripustiť len v dobe najstaršej, predhistorickej, t. mnoho storočí pred Herodotom, a podľa všetkej pravdepodobnosti pred rozšírením sa indoeurópskych kmeňov, menovite Keltov, Germánov a Vindov čiže Slovanov. V dobe historickej vidíme, v storočí Herodotovom a nedlho predtým, bola už poloha hlavných kmeňov v našej Európe tá istá, akú vidíme niekoľko storočí neskôr, v dobe rímskej, až do nového sťahovania národov v 4. — 7. storočí po Kr., t. už všetky hlavné európske kmene a národy, Trákovia, Gréci, Latíni, Kelti, Nemci, Vindi a Litvania, zaujímali tie isté sídla, v ktorých držaní ich nachádzame aj potom, keď história začína na nich rozprestierať plné a jasné svetlo. Hoci o niektorých z nich, napr. o Nemcoch, Vindoch a Litvanoch, nemáme také staré svedectvá ako o Trákoch, Grékoch, Rimanoch a Keltoch, predsa len však možno pokladať za isté, že prvé tri kmene nie sú mladšie od druhých štyroch a nie sú neskorší prisťahovanci v Európe, pretože nie je možné, aby sa boli cez nich predrali na západ, bez akýchkoľvek pamiatok na to v aziatskej a gréckej histórii, ale naopak je pravdepodobné, že oné západné kmene boli posúvané šírením sa východných stále ďalej a ďalej k západnému oceánu, ba boli vytlačené až na samé jeho ostrovy. Toto domnelé sídlenie severských kmeňov v prostrednej Európe nemôže byť teda predmetom nášho skúmania, pretože leží ďaleko za hranicami časového rozsahu, v ktorých sú zahrnuté naše starožitnosti. Potom i to treba brať do úvahy, že hoci mnohé dôkazy, najmä čerpané z jazykospytného rozboru staroeurópskych zemepisných mien, nasvedčujú niekdajšiemu sídleniu ľudí severského plemena v Dácii, Škandinávii, v Británii, Hispánii atď., predsa z toho ešte nevyplýva, že títo ľudia boli čudského kmeňa. Medzi jazykmi severského plemena je pravdepodobná kmeňová príbuznosť, ktorú zaznamenávame medzi jazykmi indoeurópskymi, korene slov sú takmer všade rovnaké. A preto ak sa nachádzajú napr. niektoré slová dnešných Baskov v čudskom jazyku, je nevhodné hneď uzatvárať, žeby Baskovia boli vetva Čudov, pretože tie isté slová sa často vyskytujú aj v jazykoch čeľade turčinskej a mongolskej, a teda nanajvýš dokazujú len to, že predkovia Baskov, Iberi, boli národ severského plemena, hoci aj táto domnienka sa musí zakladať viac na gramatickom sklade celého jazyka, ako na prípadnej zhode jeho jednotlivých slov. Napokon netreba zabudnúť ani na to, že jednak pôvodné korene všetkých jazykov sú viac-menej podobné a príbuzné, jednak tiež, že ako podnes, tak už od prvopočiatku sa ľudské jazyky obohacovali priberaním cudzích slov, a že teda z niekoľkých náhodou zachovaných slov niektorého prastarého, dávno vymretého národa je vždy neisté a nebezpečné súdiť o celom jeho jazyku a kmeňovom príbuzenstve. Ak sa teda vyskytne niektoré prastaré getské alebo trácke slovíčko v súčasnom čudskom jazyku, ktoré nie je v indoeurópskych jazykoch, netreba hneď narýchlo uzatvárať, žeby boli v Trácii a Dácii sídlili Čudi. Je zaiste možné, že toto slovko sa buďto niekedy nachádzalo aj v indoeurópskych jazykoch a v priebehu času zaniklo, buďto sa dostalo k Trákom a Getom z cudziny. Na určenie kmeňovej príbuznosti musia prinášať dostatok dôkazov všetky tri pramene, prirodzená povaha národa, gramatický sklad jazyka, a nie jednotlivé slová, a zároveň jeho história, kde chýba niečo z týchto troch prameňov, tam sa všetky unáhlené dohady aj toho najučenejšieho skúmateľa, ak sa nemá všemožne na pozore, rýchlo sklzávajú do bludu a bezcestia.

3. Po vylúčení predhistorickej doby Čudov čiže Finov z oblasti nášho bádania pristupujeme k vyskúmaniu ich sídel v najstaršej známej historickej dobe. S Herodotom sa začína rozbriežďovať žiara historickej znalosti nad severom Európy a osvetľovať tamojšie národy, pred ním len grécki básnici napĺňali túto stranu sveta príšernými výmyslami svojej ohnivej obraznosti. Z Herodota, ak ho dobre porozumieme, nadobúdame istotne presvedčenie, že už za jeho čias bývali predkovia dnešných Čudov asi v tých istých severných krajinách, kde nám neskôr ich sídla určuje Tacitus, a kde ich, podľa Jornanda a nášho nevyrovnaného Nestora, nachádzame v 4. a 9. stor. Herodotos, pobudnúc v Olbii a v iných gréckych osadách na Čiernomorí a zozbierajúc u Grékov i Skýtov všetky ich povesti o neskýtskych národoch na severnej strane Európy, zanechal nám o nich nasledujúcu správu. Za krajinou Skýtov, v najzadnejších končinách Európy, bývajú vraj neskýtske národy Androfagovia, Melanchlaeni a Thyssagetovia. Od roľníckych Skýtov a neobývaného okolia za nimi^[650] na sever, v ďalekých krajinách, sídli divoký národ Androfagov (’Ανδροφαγοι) čiže ľudožrútov. Za nimi sa na sever rozprestierajú nekonečné pustatiny, v ktorých pre večný, stále sa chumeliaci a v povetrí poletujúci sneh, pokiaľ je známe, žiadni ľudia nebývajú.^[651] Títo Androfagovia sú zo všetkých ľudí najsurovejší, bez všeobecného zriadenia a práva, potĺkajú sa sem a tam, nosia síce skýtsky odev, ale používajú svoj vlastný jazyk,^[652] a nie sú Skýti t. Skoloti.^[653] Oni sú jediní ľudožrúti medzi severnými národmi. Z týchto slov je zjavné, že sídla Androfagov podľa domnienky Čiernomorcov siahali až do najzadnejšieho severu, do zemí večne zasnežených, ako ďaleko dolu na juh, nemožno, pravda, určiť, ja by som ich však neumiestňoval ani s Mannertom blízko Kyjeva, ani s Potockým v kraji Černigovskom a Kurskom.^[654] Pri gréckom názve Androphagi by som sa takmer domýšľal, že olbijským Grékom nejaký Slovan z rodu Budínov alebo Neurov tlmočil meno Samojedcov (Samojedi), majúc ho mylne za zložené zo slova sam, samec = ανηρ, a jed, jedáč, jedlík = φαγος, hoci si na tom veľmi nezakladám.^[655] Od nich na východ, od kráľovských Skýtov na sever,^[656] dvadsať dní cesty od Tauridy a Maeotskej zátoky,^[657] bývajú Melanchlaeni (Μελαγχλαινοι). Za nimi sú, pokiaľ vieme, jazerá a ľudoprázdne zeme. Zdá sa, hovorí Mannert, že Herodotos snáď niečo započul o severných jazerách Ladoga a Onega. O mieste ich prebývania nemožno odôvodnene tušiť nič. Mannert ich umiestňuje okolo prameňov Donu, Potocki v gubernii Tulskej,^[658] no Herodotos neodvodzuje Don z ich krajiny, ale z inej, východnejšej. Podľa toho by som pokladal za preukaznejšie, že Melanchlaeni sídlili vlastne ďalej na západ, okolo prameňov Volgy a vyššie. Reichard im určuje miesto práve medzi Čudským, Iľmenským a Ladožským jazerom, a veru nie nenáležite.^[659] Melanchlaeni podľa Herodotovho svedectva neboli Skýti, t. Skoloti, hoci nosili skýtsky odev a žili podľa skýtskych obyčajov. Podľa čierneho šatstva sa vraj nazývali Melanchlaeni, avšak keď je toto meno grécke, ktoré oni sami v tomto zmysle používať nemohli, je otázka, či ono nie je pôvodne narušené podľa čudského, a či v ňom netkvie obyčajná čudská forma národných mien — napr. Suomalainen, Hamalainen, Wirolainen, Sawolainen, Wadjalainen, Sabmelainen, Wenalainen, Ruocalainen atď. Tretí neskýtsky veľký severný národ, od Melanchlaenov na východ, ďaleko za kráľovskými Skýtmi, sú Thyssagetae (Θυσσαγεται), živiaci sa lovectvom. V ich krajine pramení Tanais a iné tri veľké rieky, vtekajúce do Maeotu. Herodotos síce nad kráľovských Skýtov, v okolí horného Donu, kladie Budínov, títo však, podľa jeho iných, lepších správ bývali v susedstve Neurov v oblasti rieky Bereziny (porov. § 10. č. 2 — 4). Odtiaľ, t. od domnelých donských Budínov na sever leží vraj pustatina na vzdialenosť sedem dní cesty, a až za touto na východnej strane sú sídla Thyssagetov.^[660] Podľa toho bývali Thyssageti medzi Volgou a Kamou, a z tej strany Volgy v oblasti rieky Oky a Sury, kde neskôr vystupujú čudské národy Merja, Mordva, Čeremisa a Votjaci. V ich zemi skutočne tečú veľké rieky, aj keď o ich vtoku do Maeotu bol Herodotos mylne oboznámený. Mannert určuje sídla Thyssagetov v krajine Saratovskej, Potocki vo Vladimírskej, Nižnogorodskej a Simbirskej, Reichard najsprávnejšie medzi Volgou a Kamou.^[661] Ak to uznáme, ako ináč ani nemožno urobiť, nie bezdôvodne môžeme usudzovať, že títo Thyssageti, ako uvádzajú aj Mela a Plínius, pravda, bez pridania novších určitejších správ,^[662] boli vskutku ľudia kmeňa čudského, predkovia a príbuzní neskorších Merjanov, Mordvinov, Čeremišanov, Votjakov a i., čomu nasvedčuje aj samo ich meno, ktoré je viditeľne zložené zo slov Thyssa, Thussa a Getae, rovnajúc sa svojou prvou polovicou škand. thuss, mn. p. thussar (gigas, namiesto thurs, thursar), tiež národným menám Thisamatae, Thusii, a snáď aj Aga-thyrsi, druhou polovicou národným menám Getae, Tyre-getae, Massa-getae, Myr-getae, Sar-getae, Samo-jetae (Same-edna, Same-ednam, domáci názov Lopárov), Samo-gitia č. Žmuď, škand. Iotnar, Iötun-heimr atď. (pozri nižšie č. 8.). Je možné, že od týchto Thyssagetov dostala rieka Čusovaja^[663] svoje meno, snáď preto, že niektorá vetva z tohto národa sa na nej neskôr usadila, naopak ak nevzniklo meno národa od tejto rieky. Nápis Protogenov [ok. 218 — 201 pred Kr.] spomína medzi severnými národmi, doliehajúcimi na Olbiu, vedľa Galatov, Skirov, Skýtov a Saudaratov, aj Thisamatov (Θισαμαται),^[664] a ešte omnoho pozdejšie sa vyskytuje na severe národ Thusiov, čudského kmeňa.^[665] Zložené meno Thisamatov svojou druhou polovicou súhlasí síce s menami sarmatských národov Sauro-matae, Jaxa-matae, Chari-matae, Aga-matae atď., jednako však, pretože tie isté mená získavajú v rozličných jazykoch rozdielne formy, nebude odvážne Herodotových Thyssagetov, Protogenových Thisamatov a neskôr Thusiov č. Thussov aspoň podľa pôvodu a kmeňovej príbuznosti pokladať za jeden a ten istý národ. — Tieto národy sídliace za čias Herodotovych v severnej Európe za krajinami Budínov i Neurov, ľudí, ako sme dokázali, kmeňa slovanského, a za končinami ríše Skýtov alebo Skolotov, ľudí kmeňa mongolského o iných Herodotos nič nespomína, a ani ich tam podľa pravdivej histórie nebolo.^[666] Ak uvážime, že Herodotos týmto národom jednak určite stanovuje sídla ďaleko na severe,^[667] v tých krajinách, kde neskôr, v 1. stor. po Kr., sa zjavujú Čudi pod nemeckým menom Finov, jednak že ich výslovne vyhlasuje za ľudí jazykom i mravmi rozdielnych od Budínov, Neurov a Skýtov, ľahko uveríme tomu, že oni boli kmeňa čudského a pravými predkami neskorších Čudov čiže Fínov. Pre nás je najdôležitejšie to, že ich sídla nesiahali nikde do tých krajín, kde my z podstatných dôvodov umiestňujeme Staroslovanov, a že teda naše rezultáty a Herodotove správy o severných národoch si vôbec neodporujú.

4. Po Herodotovi dlho všetky správy o tejto severnej strane mlčia. Len o národoch sídliacich na hornom baltickom pomorí stále prichádzali niektoré kusé a matné povesti k starým Grékom a Rimanom nepochybne o kupectve s jantárom, z ktorých sa dá tušiť niečo o prebývaní čudského národa v tých istých krajinách. Už vyššie (§ 8. č. 2.) sme sa domýšľali, že slovko Bannoma čiže Vannoma, z Timaea [ok. 280 pred Kr.] zachované u Plínia, pôvodne pochádzalo od Čudov čiže Finov, a označuje Vanna-ma alebo Venne-ma, t. zem Vendov. Ešte staršia by bola zmienka o národe Ostiaei (Ώστιαιοι) u Pythea [ok. 320 pred Kr.], keby nebolo pravdepodobnejšie, že týmto názvom sa v jeho spisoch nemienia obyvatelia baltického pomoria, nazývaní u neskorších Aestyi, Ossii či Hossii, a ich zeme Osericta, u Škandinávcov Austrvegr, ale skôr obyvatelia venetského polostrova v Galii, nazývaní inokedy Ostdamni, Osismii.^[668] Neprieme sa síce, že meno Aestov alebo Aestiov, Ostiov, je v tejto krajine podľa všetkej pravdepodobnosti rovnako starožitné, avšak keď je ono iba zemepisné, označujúce obyvateľov východného pomoria od čudskej zátoky až k ústiu Visly, z tohto púheho mena, pravda, sa nemožno nič dozvedieť o národnosti tam usadeného ľudu. Rovnakým právom ho možno vzťahovať na Čudov, Litvanov a Slovanov.^[669] A preto nezostáva nič iné, než aby sme hľadali svedectvá, v ktorých by sa nachádzala výslovná zmienka o národe finskom čiže čudskom. Takéto správy, viac-menej svetlé a isté, nám poskytujú až traja neskorší spisovatelia, Plínius, Tacitus a Ptolemaios, ku ktorým teraz pristupujeme

5. U Plínia, majúceho síce ináč dobrú znalosť o nemeckých národoch, sídliacich z obidvoch strán východného mora, nadobudnutú v čase jeho pobytu v Germánii u Chaukov, plaviacich sa po mori,^[670] sa o národoch čudských ešte nenachádza žiadna istá a neomylná správa, lebo meno ostrova Eningia, ktoré chcú niektorí zmeniť na Feningia, je a zostane predmetom sporov a rozličných dohadov učených vykladačov, z ktorého sa s istotou nemožno ničoho dozvedieť.^[671] Podobná temnosť zmyslu a nepevnosť výkladu panuje v tom, čo nám ten istý Plínius poznamenal síce pozorne, ale príliš krátko o národoch severnej Európy, medzi Donom a Volgou, z iných, pôvodne na Čiernomorí zobraných prameňov. Hovorí: „Niektorí sú presvedčení, že na rieke Tanais sídlili tieto národy: Phatarei, Herticei, Spondolici, Synhietae, Amassi, Issi, Catazeti, Tagori, Catoni, Neripi, Agandei, Mandarei, Satarchei, Spalei.“^[672] Z týchto hocikde zobraných a bez rozboru zoskupených, často snáď aj pokazených mien, sa nemožno ničoho dopátrať o vtedajšej polohe čudských a slovanských národov v tých krajinách, hoci je pravdepodobné, že niektoré z nich patria, pravdaže, ľuďom kmeňa čudského, iné národom kmeňa tureckého a sarmatského. Jedine meno Spaleov i neskôr ešte, v dobe gótskej, u Jornanda vyskytujúce sa na Done, trvá až podnes v staroslovanskom slove spolin, t. velikán, obor, násilník, a dosvedčuje niekdajšie susedstvo tohto národa so Slovanmi (porov. § 15. č. 2.). — Vynikajúci Tacitus vo svojom popísaní Germánie, ako prvý medzi Rimanmi, vyniesol najavo nemecké meno čudského kmeňa, t. Fenni, a zanechal nám viac ako svetlú a vernú správu o tomto národe, ktorú pre jej dôležitosť tu v celosti uvádzame. „Sám som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venedov a Fennov ku Germánom počítať, či skôr k Sarmatom — Venedi — všetky lesy a hory, koľkokoľvek sa ich hore pnie medzi Peucinmi a Fennmi, prechádzajú pre koristenie… U Fennov podivná surovosť, špinavá chudoba ani zbrane, ani kone, ani domy, potrava ich byliny, odev kožušiny, lôžko zem, všetky ich nádeje v strelách, ktoré pre nedostatok železa zostrujú kosťami. Aj muži, aj ženy sa živia púhym lovectvom. Lebo aj títo, v tom často tovariši, sa s nimi delia o korisť. Deťom spletené vetvy sú jedinou ochranou pred zverou a nepočasím, v týchto košatinách bývajú mládenci, útočište nachádzajú starci. To oni pokladajú za blaženejšiu vec, ako v pote zorávať pole, s prácou stavať domy, a medzi nádejou a strachom starosťami o vlastný i cudzí majetok sa sužovať bez prestania.“^[673] Táto správa o Finoch, čerpaná z dobrých prameňov, ako to jasne dokazuje jej podobnosť s povahou čudských národov, známou nám z neskorších správ Jornanda, Prokopa, Pavla Diakona a i., nepochybne z rozprávania škandinávskych Nemcov, poznajúcich Finov z vlastnej skúsenosti, je vysoko dôležitá pre históriu starých Slovanov najmä v dvoch ohľadoch. Predovšetkým z nej vidíme, že Finovia už za Tacitových čias boli chudobný, biedny národ, vytlačený do zadných končín neúrodného severu, a tam v tichosti žijúci biednym životom, nie však mocný, bojovný, panujúci.^[674] Druhý raz môžeme nie bezdôvodne uzatvárať z dôrazných a významných slov úsečného Tacita, hovoriaceho, že Venedi prebiehajú všetky lesy a hory, koľkokoľvek sa ich vypína medzi Peucinmi a Fennmi… (quidquid inter Peucinos Fennosque silvarum ac montium erigitur), že už za jeho čias bolo to veľké priestranstvo zemí a krajín medzi Tatrami z jednej strany a Iľmenským jazerom a hornou Volgou z druhej strany osadené Slovanmi. Pretože o nejakej malej krajinke by rozvážny Tacitus určite nebol použil ten zveličujúci výraz „quidquid silvarum ac montium erigitur… pererrant“.^[675] Týmto spôsobom nadobúdame presvedčenie, že už v 1. stor. po Kr. sa Finovia na severe, aj pokiaľ išlo o povahu a mravy, aj pokiaľ išlo o sídla a vlasť, úplne vyrovnávali svojim potomkom, Finom 5. stor., o ktorých nám zanechali hodnoverné správy Jornandes, Prokop, Paulus Diakon a i.^[676] — U Ptolemaia sa síce nachádza meno Finnov (Φιννοι) v rade menších národov európskej Sarmatie, ale v takom spojení a na takom nevhodnom mieste, že v historickom ohľade si s ním nemožno nič počať. Hovorí: „Na rieke Visle pod Venedmi sú Gythones, potom Phinni, potom Bulanes atď.“^[677] Domýšľal by som sa, že Ptolemaios postupoval od západu na sever, a podľa toho by som jeho Finnov umiestnil v dnešných Livónoch alebo neďaleko odtiaľ, keby nebolo pravdepodobnejšie, že to meno sa sem vtrúsilo len omylom.^[678] Domnievam sa totiž, že prišlo zo západnej končiny Európy, zo Škandinávska; a Ptolemaios nechcejúc ho vypustiť úplne, a nevediac presnejšie určiť sídla tohto národa, postavil ho náhodou a naverímboha medzi iné, kde sa mu to videlo vhodné. Reichard neváha preniesť ich až za Volgu k prameňom Mology,^[679] s čím sa aj my radi zhodujeme. Naproti tomu Kruse pokladajúc Tacitových Fennov za totožných s týmito, usadzuje obidvoch na brehu Visly,^[680] čo naskrze nemožno uznať za správne. Ktokoľvek súvisle číta Tacita — kap. 43 — 46 jeho Germániu — nemôže nespozorovať, že Tacitus hovoriac o Fennoch nemieni nejaký národ usadený na blízkej Visle, ale na najzadnejšom severe, za ktorým už prestávajú končiny známej zeme a začína sa ríša bájok. Národy od juhu na sever usporadúva takto: Lygii, Gotones, Aestyi (t. východčania = Prušania, Litvania a Lotyši), Fenni. Aestyi sú uňho ešte vždy obsiahnutí v hraniciach Germánie, pravda, mylne („hic — rozumej za Aestiov — Suaviae finis“), nie však Fenni. Pojednávajúc o Fennoch hovorí hneď na to ďalej: „Cetera jam fabulosa, Hellusii et Oxiones etc.,“ t. ďalej za Fennmi na severe je všetko bájne. Tacitus nebol taký nevedomec, aby bol pokladal nadvisliansku krajinu za zem bájok: veď sám vyznačuje sídla za Vislou trom národom, Aestiom, Venedom a Peucinom, ktoré by bol on, podľa neodôvodneného Krusovho výkladu, usadil na sever za Fennmi! A preto meno Finnov je u Ptolemaia vedľa Gytónov a Bulanov buďto zjavný omyl, alebo sa ním označuje nejaká hŕstka Čudov usadená niekde uprostred Litvanov alebo Slovanov, najpravdepodobnejšie v Samogitii čiže Žmudi,^[681] a toto meno sa ukazuje byť ešte zostatok starého prebývania čudského ľudu v týchto krajinách, hoci je lepšie spojiť ho s domácim názvom Čudov Suomi. Ptolemaios určite neskladne zmiešal nové veci, čerpajúc z rozličných, starých i nových prameňov, ktoré nám teraz uviesť do poriadku a vysvetliť je úplne nemožné. Ešte by mohli byť pokladané z národíkov uňho vypočítaných, súdiac podľa polohy, za odnože Fínov aspoň tieto dva, Ossi čiže Hossii (či Ostii?) a Sali, hoci to nemožno potvrdiť názornými dôkazmi. Osiov obvykle pokladajú buď za obyvateľov Estónska, buď ostrova Oesel, Salov potom za ľudí na rieke Salis, v kraji neskôr nazývanom Salet-sa. Niektorí, ako Thumann a Arndt,^[682] sa domýšľali, že aj meno Samlandu pochádza od Suomov čiže Fínov, čo však nie je dokázané. Thumann o starých Kuršínoch v Kurónsku a na priľahlých ostrovoch dokazoval, že neboli kmeňa litovského, ale čudského, a základy tejto jeho domnienky si, pravda, zasluhujú uváženie, hoci nimi sama vec ešte nie je zbavená všetkej pochybnosti.^[683] Livončici na angerskom pobreží a Kreevingovia na pomedzí Žmude môžu byť čudskí prisťahovanci, bez toho, aby ich bolo treba pokladať za ostatky veľkého národa Čudov v týchto krajinách. Ešte zreteľnejšie sa mýlia tí, ktorí si myslia, že Kreevingovia a Kriviči boli jeden a ten istý národ, a že teda tí poslední boli Neslovania.^[684] Slovanskosť Krivičov je vec založená na nevyvrátiteľnom základe historických svedectiev, a nedostatok triezvo skúmavého súdneho ducha sa objavuje u toho, ktokoľvek sa v tomto ohľade mätie a váha (pozri o tom § 28. č. 5.). Meno Kreevingov buď len náhodne súhlasí, buď nie je pôvodné, buď títo Kreevingovia sú odslovančení ľudia.^[685] Všetko toto a tomu podobné vedie nanajvýš k tomu, že niektoré hŕstky estónskych Čudov tu na baltickom pomorí medzi znášanlivými Slovanmi sa zachovali buďto zo staršej doby, buďto sa sem neskoršie prisťahovali. O veľkom kmeni Čudov v tejto krajine niet nikde určitého svedectva, pravda, národy Ptolemaiom rozsadené vo vnútornej Sarmatii od Tatier až k prameňom Dnepra a Volgy, ako sme vyššie ukázali (§ 10. č. 7 — 12.), sa zjavne ukazujú byť kmeňa vindského čiže slovanského. Naproti tomu je pravdepodobné, že krajiny prináležiace k hornej Volge, v ktorých nachádzame v neskorších časoch čudské národy Meru, Muromu, Čeremisu, Mordvu a Meščeru, boli už aj v tejto dobe zaujaté čudskými národmi, a že mnohé z týchto mien, ktoré sa uvádzajú u Ptolemaia v Sarmatii a Skýtii,^[686] sa majú vzťahovať na tieto národy, hoci o tom, aby mohli byť všetky náležite vyložené, možno pochybovať.^[687] Tak napr. je ľahko sa domýšľať, že Ptolemaiovi Sargatii,^[688] Ammianovi Sargetae,^[689] bývali v oblasti rieky Sergačky v Nižnogorodsku, kde je aj mesto Sergač, stolica súmenného kraja. Podobne možno dosť dobre sledovať aj niektoré iné pamiatky v neskorších časoch. — Na dokázanie toho, čo sme tu predniesli o severnom prebývaní Čudov v 1. a 2. stor. po Kr. podľa svedectiev obsiahnutých u Plínia, Tacita a Ptolemaia, spomenieme ešte nakrátko čudské národy menovite uvedené Jornandom, pri rozprávaní o vojnách gótskeho kráľa Ermanarika s Venedmi a inými severanmi [332 — 350]. Jornandes hovorí v tomto zmysle: „Po smrti gótskeho kráľa Geberika nastúpil na panovnícke miesto Ermanarik, najurodzenejší z rodu Amalovicov, ktorý pokoril premnohé severné bojovné národy (arctoas gentes) a prinútil ich podriadiť sa jeho zákonom, a preto ho niektorí z predkov vhodne prirovnávali k Alexandrovi Veľkému. Mal podriadené tieto národy: Gothes, Lythas (al. Letta?), Thiudos (al. spolu Scythathiudos?), Inaunxes (= Jacuinxes), Vasina, Broncas (al. Beormas, čiže spolu Vasinabroncas?), Merens, Mordens, Sremniscans, Rocas (al. Rogans), Tadzans, Athaul, Navego, Bubegenas (al. Bumbegevas?), Coldas.“^[690] Z týchto národov, ktorých mená sú, pravda, nehanebne porušené, aspoň Thiudi, Vasina, Merens, Mordens a Sremnicsans sa dosť jasne vidia byť Čudi (v Estónoch), Ves’ (u Nestora a i.), Merja (u toho istého a Adama Brémskeho), Mordva (u toho istého a Konštantína Porfyrogeneta), Čeremisa (u toho istého), a snáď aj Broncas nie je iné ako škand. Beormas, t. Perm’. Ostatné patria buď ako Goljadi a Letta k litovskému, buď ako Jacuinxes, t. Jatvezi, k sarmatskému kmeňu, alebo sú úplne neznáme. Zo slov Jornanda, postupujúceho pri tomto vypočítaní národov od západu severom na východ k Volge a Kame, je najmä z jeho výrazu arctoae gentes zjavné, že tu ide o najsevernejšie národy, o ktorých v tom čase vedeli čiernomorskí Góti, ale nebudeme na omyle, ak uznáme za správne, že vtedajšia poloha Čudov (v Estónoch), Vesov, Merjanov, Mordvinov, Čeremišanov, Permjakov atď. sa veľmi nerôznila od neskoršej okolo r. 850, ako nám ju opisuje Nestor. Lebo hneď potom rozpráva ten istý Jornandes o podmanení Gótmi v tých istých končinách Venedov, Antov a Slovanov, ktorí podľa neho sídlili od prameňa rieky Visly na severovýchod cez nesmierne priestranstvo (per immensa spatia), ako aj s ním súveký Prokop spomína nespočetné národy Antov, zaujímajúcich krajiny od Čiernomoria na sever. Keď neumiestnime týchto Thiudos, Vasina, Beormas, Merens, Mordens, Sremniscans atď. ďaleko na sever, kde teda nájdeme to nesmierne priestranstvo pre tieto nespočetné národy Slovanov, o ktorom jednohlasne hovoria obidvaja títo súvekí a hodnoverní svedkovia? Ba veru, ak to starostlivo zvážime, môžeme plnoprávne uzavrieť, že rozhranie Čudov a Slovanov sa už vtedy nachádzalo prinajmenšom tam, kde ho nachádzame neskôr v 9. stor., ak nie severnejšie, čoho by sme sa domýšľali podľa vysťahovania sa severných Slovanov v 6. stor. dolu na Dunaj a do Mézie (porov. § 30. č. 7.).^[691] Ostatne už vyššie (§ 8. č. 13.) je uvedené, že Ermanarikove vojny spadajú medzi 332 — 350 po Kr., takisto že Jornandes hovorí o podmanení severných národov povýšene, ale nám tu ide jedine o jeho zemepisnú znalosť národov, a nie o pravdivosť dejov, ktoré on rozprával.

6. Okrem týchto vyššie uvedených, viac-menej svetlých a prínosných svedectiev rímskych a gréckych spisovateľov o národoch čudského kmeňa sa v starých historických pamiatkach nemožno dopátrať viac ničoho, čím by mohla byť naša znalosť o nich v tomto priestore času doplnená a rozšírená. Jedine v prastarých škandinávskych povestiach a spevoch sa zachovali spoľahlivé pamäti o tomto pranárode, hoci zahalené mýticko-básnickým ruchom, a teda odcudzené histórii, o ktorých tu musíme spomenúť niečo podrobnejšie. Už vyššie (§ 8. č. 11.) sme dokázali, že v starom škandinávskom bájosloví sú vymyslené bytosti, bohovia, polobohovia a obri nazvané menami rozličných národov, ktoré vlastne predstavujú. Pokiaľ ide o Jotunov (jed. p. iotunn, mn. p. iotnar, tiež iotr, iotar), mnohí skúmatelia škandinávskych starín, najnovšie najmä súdny Geijer uznali za správne, že meno tejto zvláštnej triedy obrov bolo prevzaté od čudského národa, a k dôvodom nimi predloženým možno pripojiť ešte aj mnohé iné, nemenej dôležité. V prastarej dobe totižto bývali na škandinávskom polostrove dva národy, nemeckí Góti a Švédi, prví na juhu, druhí v strednej oblasti, a čudskí Finovia a Lopari na severe. Zem a vlasť týchto divokých potĺkajúcich sa národov sa nazývala Iotunheimr, a sám národ u básnikov Jotuni (Iotnar), Jattovia (Jattar), obri, horskí vlci, synovia skál, národ hôr, národ zemných brlohov, protiviaci sa Asom a zhromažďujúci sa okolo oltárov Forniotra (boha Jotov), vyvrátených hrmiteľom Thorom. Ich vodca sa niekedy nazýva Finnehofdingen, t. náčelník Finov, a zem nimi obývaná neskôr Finnmarken. V starej povesti nazvanej Fundin Noregur sa hovorí, že Norvegr sa nazýva všetka zem od Jotunheimu až dolu na juh k Alfheimu, neskôr Snorre Sturleson [zomrel 1241] už namiesto týchto mien uviedol „od Finmarkov až do Gothaelfu“, z čoho je zrejmé, že menom Iotunheimr sa v starých povestiach označovali Finmarky.^[692] V inej prastarej povesti sa kráľ Jotunheimu menuje Finn.^[693] Avšak v najstaršej dobe, pred veľkým sťahovaním uralských národov, do ktorej určite svojim pôvodom a svojou látkou zasahujú niektoré povesti v Edde, sa slovo Iotunheimr používalo nepochybne v omnoho širšom zmysle, t. všeobecne o vlasti Čudov, rozprestrenej po celom dnešnom švédskom a ruskom severe. Okrem Jötunov spomínajú tie isté eddské spevy často aj Thursov čiže Thussov (thurs, mn. p. thursar, thuss, thussar), obrov, menujúcich ich najčastejšie Hrimthursami, zimoobrami, mrazoobrami, ľadoobrami, synmi Ymira, niekedy jednoducho Thursami, čaroobrami, z pokolenia Jättov. Thursovia patrili k staršej Forniotrovej rodine bohov, lebo Jötunovia sa zobrazujú viac v novšom bájosloví o Asoch ako ich protivníci.^[694] Forniótr bol bohom Jötunov čiže Finov, ktorých zahnal Thor, Odinov syn, z rodiny Asov čiže sarmatských Alanov, boh hromoblesku, bijca Jötunov, a spolu s rodinou ho pripravil o božskú poctu. Jötunovia, synovia obra Bergelmira, potomkovia utajených Hrimthursov, boli obdarení mnohými krásnymi darmi ako zo strany duše, tak aj zo strany tela, ktoré však najviac používali na škodu bohov i ľudí. Pripisuje sa im aj umenie run čiže znalosť písma, a nadovšetko zbehlosť v kúzlach a čarách (škand. seid), a v tomto poslednom umení vynikajú ďaleko nad Asmi, čo sa, pravda, dobre zhoduje s povahou Čudov, ktorým sa v povere a kúzlach sotva vyrovná niektorý iný národ na zemi. Nachádza sa u nich množstvo pokladov a majetku (Čudi v Permii boli skutočne bohatí obchodníci a kupci, ku ktorým Škandinávci často zachádzali kvôli lúpežníctvu), hojné stáda, krásne ženy, ktoré kradnú a unášajú, kde len môžu. Nenávidia svetlo, sídliac v neprístupných krajinách, najmä v tmavých skalnatých roklinách. Jötunovia viedli s Asmi dlhotrvajúce vojny, do ktorých boli zapletení aj Vanovia. V týchto vojnách je zmienka o troch čarodejných pannách z Jötunheimu, vydatých za Asov, ktoré neskôr ukradli posvätné runské knihy Asov, základ ich vlády, a preto sa vojny stali pre Asov zhubné.^[695] Domnievam sa, že i samo škand. meno âlfr, mn. p. âlfar, gót. domnele albs, stnem. alp (genius) je príbuzné menu Loparov čiže Lopanov a národom je prenesené na mýtické bytosti; aspoň jazyk tomu neodporuje podľa pravidiel obdobnej zmeny slohu v rozličných rečiach, a títo géniovia sa v škandinávskom bájosloví predstavujú často ako zvláštny národ vedľa Jötunov a Vanov.^[696] Hoci nemožno mať v pochybnosti, že meno Jötuni je v škandinávskych povestiach pôvodne prevzaté od Čudov, predsa sa však netreba unáhlene domnievať, že v oných bájoslovných rozpravách bola obsiahnutá pravdivá história, rozprávajúca nám o dejoch, ktoré sa skutočne udiali. Nižšie dokážeme podstatnými dôvodmi (§ 18. č. 9.) to, že medzi nemeckými národmi, sídliacimi v južnej polovici Škandinávska, a medzi Čudmi (Jötunmi), Vindmi čiže Slovanmi (Vanmi) i Sarmatmi (Asmi, Alanmi) bol už v prastarej dobe, na ktorú žiadna história nerozprestiera svoje svetlo, nielen spoločný styk, ale nepochybne aj dlhotrvajúce kruté vedenie vojen, ktoré sa stalo predmetom národných spevov, škandinávskymi skaldmi umelo tvorených a starostlivo zachovávaných; avšak pravdivé príbehy sú už také zmiešané a zlúčené s bájmi v uvedených spevoch a povestiach, že ktokoľvek sa snaží oddeliť jedny od druhých, ten sa pokúša o nemožný a nerozumný skutok. Ani len z ohľadu času, do ktorého by mal byť položený počiatok týchto mýticko-historických bájí, nemožno s istotou povedať nič; hoci je dosť pravdepodobné, že spevom o Odinovi a jeho Asoch slúžili za základ niektoré nám neznáme príbehy a vojny medzi vzmáhajúcimi sa a ďalej na západ svoju vládu rozširujúcimi Sarmatmi (Alanmi, Roxalanmi, Jazygmi) a medzi Normanmi (Gótmi, Švédmi a starými Varjagmi), lúpežiacimi v zemiach Čudov i Vindov, snáď už v 1. stor. pred Kr.^[697] O tom, že tieto bájoslovné povesti sú svojím pôvodom staršie ako hrdinské spevy, ktoré rozprávajú o činoch Hegelingov, Wolfingov, Nibelungov a Hunov, medzi súdnymi znateľmi staroškandinávskeho jazyka a básnictva niet žiadnej pochybnosti. Pre nás je pamätihodné a terajšie predsavzatie poslúžiteľné jedine na to, že aj tieto najstaršie škandinávske spevy a bájoslovné povesti v Jötunoch ukazujú obraz severného ľudu, bývajúceho z onej strany Vanov čiže Vindov, Iotunheimr výslovne kladú do najzadnejšieho severu a Vanaheimr nižšie, medzi rieku zvanú Vanaquisl (Tanais) a Baltické more. Od Vanaheimu na východ leží Asgardr čiže Asaland, t. zem sarmatských Alanov za Donom.

7. Z toho, čo sme až doteraz podľa možnosti nakrátko predniesli z rozličných prameňov o čudských národoch, je dostatočne zjavné, že sídla tohto starobylého a čo do priestranstva rozšíreného kmeňa v historickej dobe, t. od Herodota až do Jornanda a Prokopa [456 pred Kr. — 552 po Kr.], hovoriac celkove a súhrnne, sa rozprestierali už v tých istých severných končinách Európy, kde ich nachádzame v 6. a 9. stor., a že západní Finovia už v 1. stor. po Kr. boli kmeňom slabým, schudobneným a zdivočeným, rozdrobeným na mnohé jednotlivé národíky. Či sa tiahla pravlasť Čudov v staršej dobe ďalej do Ázie, a či boli oni teraz Rusmi tak menovaní aziatski Čudovia bratia a súrodníci týchto európskych, toto vyskúmanie nijako nepatrí do oblasti slovanských starožitností. Všeobecne je známe, že v hornej Ázii, v tom nesmiernom priestranstve od uralských hôr a Volgy cez rieku Irtyš a Jenisej až k riekam nazývaným Selenga a Amur, s dĺžkou vyše 500 míľ, medzi 58° a 45° s. š., vydávajú zjavné svedectvo o niekdajšom prebývaní mohutného a vzdelaného národa nespočetné pamiatky rozličného druhu, najmä náhrobky (menované majáky, slanci, kurgany), zmrzky čiže rudné bane (slk. bane, rus. kopy), rumy a valy atď.^[698] Národy tam sídliace samy vyznávajú, že tieto ostatky nepochádzajú od ich predkov, ale od neznámeho pranároda, ktorého posledná pamiatka ináč už dávno úplne vyhynula. Rusi, po rozšírení svojho panstva v týchto krajinách, nazvali všetky uvedené pamiatky čudskými, hovoriac, že ony pochádzajú od prastarého, vymiznutého národa Čudov.^[699] ako dobre a správne, to, pravda, nemožno tak ľahko určiť. Lebo je možné, že ruskí Slovania používali už v prastarej dobe meno Čud nielen o Čudínoch bývajúcich v Európe za Volgou a pred Uralom, ale aj o národoch usadených za Uralom v celej hornej Ázii až k rieke Amuru; takéto prenesenie mena od susedného národa na iný sídliaci za ním je v onej starej dobe veľmi bežné (pozri vyššie § 6. č. 10, § 11. pozn 33.). V tomto prípade by bol, pravda, názov aziatskych Čudov starý; ale kmeňová príbuznosť obidvoch národov by tým ešte naskrze nebola dokázaná. Dobre možné, ba nadmieru pravdepodobné je to, že oné aziatske národy boli kmeň úplne rozdielny od Čudov, aj keď Slovania na nich toto meno vzťahovali. Tieto rozdielne kmene boli vždy jedného a toho istého plemena, a akási do očí bijúca príbuznosť mohla, pravda, mať medzi nimi miesto. Už vyššie (§ 13. č. 8.) sme dokázali, že borysténski Slovania menovali aj Skolotov Čudmi, aj keď títo boli podľa všetkej pravdepodobnosti mongolskej čeľade. Z inej strany sa nemožno zbaviť ani tej myšlienky, že snáď je to slovíčko Čud oným neznámym národom prilepené až v novších storočiach omylom a nadužitím ruských Slovanov, pokladajúcich ho za totožné so slovkom čužij (peregrinus, alienigena), hoci obidve sú rozdielne. Avšak ak si spomenieme, že už starí Slovania, ako sa už povedalo, používali meno Čud, pogréčtene Σκυθης, o mongolských Skolotoch, ľahšie uveríme, že prenesenie tohto slova na zauralské národy je omnoho staršie, ako opanovanie Sibírie Rusmi. Nech je akokoľvek, len nech potom nikto neodvodzuje z púheho mena Čudi totožnosť obidvoch týchto kmeňov, t. známeho európskeho a neznámeho aziatskeho, bez toho, aby si myslel, že slová Čud a čužij, akoby pochádzajúce z jedného koreňa, nič iného neoznačujú, než neznámych prvoobyvateľov.^[700] Pokiaľ potom ide o oné hmotné pamiatky a pozemné ostatky vymiznutého národa v Sibírii, tie sa omnoho preukaznejšie môžu pripisovať starým Issedonom, Arimaspom a iným podobným kmeňom, než Finom.

8. Zostáva, aby sme na záver ešte obrátili zreteľ na meno Čud, a porovnali ho s inojazyčnými názvami toho istého kmeňa. Kmeň Čudov sa vyskytuje v rozličných dobách a zemiach pod rozličnými menami, domácimi i cudzími, všeobecnými i čiastočnými, vlastnými a iba zemepisnými. Už v najstaršej dobe, u Herodota, nachádzame meno Thyrsov a Getov čiže Gitov, o ktorých sa možno domýšľať, že patria národom tohto kmeňa. Domnievam sa, že od obidvoch neskoršie škand. thurs čiže thuss, pl. thursar, thussar (cyclops), ags. thyrs, stnem. turs, mn. p. tursa, gót. snáď thaúrs, thaúrsis a škand. iötunn, pl. iötnar (gigas), ags. ëoten, ëten, stsas. etan, eten, gót. domnele itans,^[701] švéd. jätte, dán. jette, mn. p. jetter, stnem. ëzan, ëzzan nie je rozdielne.^[702] V neskorších časoch sa objavujú mená Finov, Čudov a Suomalainov, prvé nemecké, druhé slovanské, tretie čudské čiže domáce. Čo pôvodne označovalo slovo Getae, Gitae, vyskytujúce sa v menách mnohých prastarých národov, ako Getae, Massa-getae, Thyssa-getae, Thussa-getae, Myr-getae, Sar-getae, Samo-getae, Samo-gitae, Tyre-gitae, Pien-gitae atď., podrobne a s istotou určiť síce neviem, avšak sa domnievam, že snáď nič iného, než čo gréc. γηιτης (od koreňa γεα = γη, zem), lat. getes = colae (indi-getes t. tuzemci, domorodci),^[703] a podľa významu slv. vít, (-cola, vítať, habitare, nem. -vari (habitantes) atď.; bez toho, aby som pochyboval, že sa zachovalo v škand. Iötunn, pl. Iötnar, švéd. jätte, dán. jette, v zemepisnom mene kniežatstva Samogitia (lot. skrátene Smuddu č. Smuhdschu semme, popoľštene Žmudź), v domácom názve zeme Loparov Suomeadne, Suomeadna, Sameednam, a v cezpoľnom prímení Njenecov Samojedi.^[704] To, že v škandinávskych povestiach označuje Iotunheimr vlasť Čudov a Iotnar Čudínov, je dokázané už vyššie. Pokiaľ ide o Samojedov, správnejšie Samojetov, je známe, že jednak sídlili niekedy omnoho bližšie k Loparom, čoho pamiatka sa ešte zachovala v ich národnom podaní, jednak tiež, že meno Samojedi na nich preniesli len ruskí Slovania od im blízkych Loparov a Čudínov,^[705] lebo oni sa menujú Njenec (homines) a Chazovo (viri), naproti tomu Lopari seba Samelats č. Sabmeladz, mn. p. Samelatjeh, ľud. Sabme, Some, Suome, svoju zem Suomeadne, Suomeadna, Sameednam.^[706] Lopari len Čudmi uvedení týmto miestnym menom, označujúcim dúpniakov alebo krajištníkov (od slova lapp, lappa, t. dúpä, krajište), priraďujú sami seba k Čudom, používajúc s nimi zhodné meno, ku ktorým plným právom aj patria.^[707] Názov Samojeti bol teda niekedy Čudom vlastný, menovite Loparom, a až neskôr bol nimi prenesený k cudzokmeňovým Njenecom. Až podnes je to ešte jediná pozostalá pamiatka niekedy slovanského mena Jotov a Jotunheimu. Hoci dnešné národy čudského kmeňa nemajú žiadne všeobecné domáce meno, predsa väčšinou seba menujú Suomalainen, mn. p. Suomalaiset, kol. Suomi, a svoju zem Suomenma, menovite Čuchonci vo Finlande seba nazývajú Suomalaiset, Čudi v Estónoch Somelassed, Lopari, ako sa už uviedlo, Sabmelads, Sabme,^[708] Some, Suome, len ich menšie vetvy a Čudi za Volgou používajú rozličné rodové mená. Slovo Suomalaiset nemeckí skúmatelia mylne vydávajú za zložené zo suo (barina, voda), mies (muž) a maa (zem), ako by Suomiehenmaa, skrátene Suomenmaa, t. vodo-mužov-zem, a Suomalainen = vodo-mužov-zemák.^[709] Túto domnienku podstatnými dôvodmi vyvrátil vynikajúci znalec čudských nárečí Sjögren, hoci sám sa neodvážil pokúsiť sa o vysvetlenie tohto prastarého názvu.^[710] Nemecké meno Finne, škand. Finnr, ags. Finn, u Tacita Fenni, u Ptolemaia Phinni, u Jornanda Fennae, u Prokopia Finni, u Pavla Diacona Bini, u Guidona Ravenského Feni, u Adama Brémskeho Finni atď.,^[711] je podľa všetkej pravdepodobnosti príbuzné island. švéd. ags. fen, fenne, čo znamená lúku, pastvinu.^[712] Staroslovanské Čud, vyskytujúce sa v gréckej forme Σκυθης už u Herodota, v latinsko-nemeckej Thiudi u Jornanda, naproti tomu u Adama Brémskeho [ok. 1056] Scuti, nemožno dokázať, z ktorého koreňa by pochádzalo a kde by malo svoje príbuzné podoby. Len nevedomosť mohla spliesť dve také rozdielne slová, ako sú Čuď, Čudi a čuž, čužij (cudzí) do jedného, pretože medzi nimi niet žiadnej pokrvnosti. Slovo Čud sa v našom jazyku nachádza v nasledujúcich formách: v cyrilskom preklade Biblie u Izaiáša 14, 9., Bar. 3., Jos. 12. a 17., Par. 20. Čud (gigas), čudov, čudskyj v starobulharských, ščud, ščudov, ščudskij v ruských vydaniach a rukopisoch, srb. čudo (portentum, monstrum), chorv. čudo, kor. čúdo, bul. čudo, rus. a rusn. čudo i ščudo, sčudo (napr. 3 Esdr. 5, 8), poľ. cudo i cud, slk. čudo; v českom, horno- i dolnolužickom, ako aj v polabskom jazyku tohto slova niet, nachádza sa naproti tomu v maďarskom pochádzajúce zo slovanského csuda (= čuda). V ruskej forme ščud a ščudo hláska š (namiesto s) je len prídych čiže predsuvka (porov. § 13. č. 8.); poľské cudo, cud je mazúrska zmena hlásky č na c, pretože ináč aj Poliaci hovoria Čucko, Čuckie jezioro (Peipus-See). Od koreňa čud vzniklo sloveso čuditi sja (mirari, obstupescere), nachádzajúce sa v nárečiach ruskobulharských, ilýrskych, v poľskom a slováckom, a chýbajúce českolužickým. Slovko cudzí (peregrinus, alienigena) pochádza z iného prameňa, riadi sa inými zákonmi, a znie srb. túď, chorv. tuji, kor. ptuji (s predložkou p), cyr. čiže stbul. štuždi, rus. čužij, rusn. čudži, poľ. cudzy, dluž. a hluž. cuzi, stčes. cuzí, slk. cudzí. Od tohto kmeňa je odvodené, okrem mnohých iných, srb. sloveso túďiti se (alienare), chorv. tujiti se, vind. ptujiti se, cyr. č. stbul. štužditi sja, rus. a rusn. čužiti sja, poľ. a luž. cudzyć się, stč. a slk. cuziti se, cudziti sa, nčes. ciziti se. Pohľad na tieto formy a ich význam súdne presvedčí každého znalca nášho jazyka, že tieto dve slová sú čo do svojho pôvodu a koreňa úplne rozdielne. Slovo čud, čudo, čuditi se, ktorého č a d sa pravidelne nemení, Česi, Lužičania a Polabci nepoznajú; slovo túďi, známe všetkým Slovanom, prejavuje pravidelnú zmenu hlások t a d^[713] pôvodné mäkké t čiže výsuvku hlásky i, a patrí k nemeckému thiuda (gens), lot. a litov. tauta atď. (porov. § 18. č. 10.). V slove Čud, čudo, sa zachovalo prastaré meno Čudov čiže Finov u tých slovanských národov, ktoré niekedy bližšie s nimi susedili, t. u Rusov, Bulharov, Srbov, Chorvátov, Vindov, a tieto neskôr prešli zo zatatranských krajín do Ilyrika; tiež u Slovákov a Poľanov: chýba naproti tomu u najvzdialenejších vetiev, Čechov, Lužičanov, Polabcov. Čuď bolo istotne niekedy bežné meno národov finského kmeňa u severných Slovanov: už Nestor ním označoval rozdielne a vzdialené rázsochy, pomorských Čudov v Estónoch a zavolžských v zálesí nad Volgou, zahrnujúc menšie vetvy pod všeobecným názvom jazyci (gentes), a starostlivé porovnanie učí, že aj starosl. meno Finov usadených vo Finlande, t. Čuchna, Čuchonec, Čuchar’, je utvorené z toho istého koreňa. Spoluhláska ch je obľúbená koncovka mužských mien u Slovanov, pripojená ku kmeňom, niekedy skomoleným odvrhnutím koncovej slabiky, porov. napr. kmoch, brach, n. kmotr, bratr, Stach, Vach, n. Stanislav, Václav, Lech, Čech, Vlach atď. Od týchto mužských mien sa pripojením slabiky na odvodzujú ženské mená Bratochna, Črnochna, Milochna, Bolechna, Svatochna, Malechna, Radochna, Vladichna, Vacechna, Božechna atď. Tak vzniklo zo slova Čuď vysunutím spoluhlásky d a pripojením mužského východu ch, najprv Čuch (homo čudicus),^[714] potom kol. f. Čuchna (gens čudica). Nemožno sa domyslieť, v ktorom jazyku by sa mal hľadať prvotný význam slovka Čud. Podľa Tatiščeva súčasné finské národy toto meno vôbec nepoužívajú, ba ani len vysloviť ho nemôžu, hovoriac Tuti n. Čudi, okrem Čeremisu, ktorí vraj vedia dokonale vysloviť Čud, Čudi.^[715] A predsa by som sa domýšľal, že ono bolo pôvodne známe aj im, snáď domáce, a len v priebehu času zaniknuté.^[716] Zanechávajúc výskum tohto iným bádateľom, pripomínam tu len podivnú zhodnosť zákonov ľudskej mysle, javiacu sa aj v pretváraní slov a ich významu. Ako u škandinávskych Nemcov vzniklo z národného mena Thyrsi, Thursi všeobecné thurs, thuss (gigas), z Getae, Gitae iotunn (gigas), tak u Slovanov z národného Čud (Finnus) všeobecné čud (gigas) a čudo (monštrum). Tieto mená, pochádzajúce nepochybne z nepostihnuteľnej dávnovekosti, sú dôkazom, ako mnoho historicky dôležitého obsahuje v sebe obyčajne sklad každého kmeňového a starého jazyka. Možno sa domýšľať, že Slovania a Čudi, susediaci od nepamäti v nesmiernom priestranstve na severe a spolu sa stýkajúci, sa už v starej dobe vzájomne delili o mnohé slová a obyčaje, hoci toto pre nedostatok starých čudských pamiatok nemožno potvrdiť výraznými príkladmi. Zatiaľ porov. slv. čert s est. kurrat, slv. kumir (idolum) s čud. kummardama čuch. kumartaa (adorare, ako modla a modliť sa), cyr. kap’ (forma, idolum), kapište (fanum) s maď. kép, bálvány-kép (imago, idolum), slv. pakost’n (pravus) s čud. pahhast, cyr. vl’ch’v s čuch. volho, vollo (magus, Čudi boli majstri kúzel), cyr. prť, prať, priprť, priprať s čuch. portte (domus) stnem. bord, casa, cyr. čij (magister, praefectus officio) v san-čij, strjap-čij, bir-čij atď. s ural. -tur dži v kapi-dži, bostan-dži, balta-dži, mune-dži atď., slv. oriti, arati (vastare, captivare) s čud. orri (mancipium), orjama (servire), cyr. a srb. ml’nija s maď. menydorges, menyko (tonitru, fulgur, Maďari sú uralskí Čudi), cyr. ljet s maď. lehet (licet, potest), strus. gobina s maď. gabona (fruges), rus. rok (pauper) s čuch. rukka, rus. jar slk. jarok (riečište) s hun. uar lesgoavar, uar, or, hor (fluvius) maď. árok = riečište, ár-víz = potopa, povodeň, cyr. sopeľ s maď. sip (fistula), sipol (fistulâ canit), strus. oderen’, odern’, od’ren’, dernovatyj s čuch. deren (firmus), man-deren (terra firma), strus. lojva s fin. laiva (navis) atď., a naproti zyrj. ponda (ero) so slv. budú poľ. będę, čud. akken čuch. akkuna so slv. okno, čud. vabbadus čuch. vapaus so slv. svoboda, čuch. vari (aestus) s rus. var, čuch. tetri čud. tedder so slv. tetrev, čuch. papu so slv. bob, čuch. pürü so slv. burja, čuch. setä so slv. zjať, čuch. lapio so slv. lopata, čuch. palttina so slv. plátno rus. polotno, čuch. porsas so slv. prasja rus. porosja, čuch. sirppi so slv. srp, čud. sata so slv. sto, čuch. täti so slv. teta, tetka, čuch. tori so slv, torg, tr’g, čuch. leipä so slv. chlieb, čuch. aprakka so slov. obrok atď.^[717]

1. Vyššie sme spomenuli, že vetvy čudského kmeňa ako kedysi, tak ešte až podnes sú rozložené po obidvoch stranách veľkého uralského pohoria, a že dômyselný skúmateľ národných dejín i jazykov, Klaproth, pokladá toto pohorie za kolísku a pravlasť celého kmeňa, z ktorej sa on v priebehu času rozložil široko-ďaleko na západ i východ. Stará história týchto uralských Čudov je, pravda, zahalená nepreniknuteľnou tmou; avšak z niektorých zlomkových správ, náhodou zachovaných u gréckych spisovateľov, z hmotných pamiatok, nachádzajúcich sa na povrchu týchto zemí, a nadovšetko z veľkého sťahovania uralských národov v 4. — 6. stor. po Kr. možno s istotou uzavierať, že tu, v Pred- i Zauralí, bolo už v najstaršej dobe značné tríbenie a miešanie národov čo do sily veľkých a mohutných, hoci čo do mravov divokých a nevzdelaných. Je isté, že národy rozličných severských kmeňov, menovite čudského, mongolského a tureckého,^[718] vysielali čas od času svoje ratolesti buďto čisté a samorastlé, buďto polovičaté čiže zo vzájomného zmiešania vystrelené hlboko na juh, až do čiernomorských krajín, a že už v starej dobe sa nie raz udialo podobné sťahovanie severských národov, o akom nám obšírne rozprávajú dejiny neskorších vekov. Cestu, ktorou sa niekedy privalili z Ázie na Čiernomorie Skýti, nastúpili za nimi mnohé iné, staršie i novšie národy, menovite Spali, Skamari, Huni, Sabiri, Bulhari, Kozari a i. „Poduralské krajiny“, hovorí Klaproth,^[719] „treba pokladať za tú bránu, skrze ktorú sa do Európy hrnuli kočovníci strednej Ázie, ponajviac národy čeľade čudskej, tureckej a mongolskej. Ich ťaženia, ako čo do počtu ľudu, tak aj čo do sily a šťastia, sa výrazne líšili od iných. Títo sťahovanci sa po mnohé stáročia na svojej púti neraz zdržovali v tých východných krajinách, kde nachádzali pre svoje stáda úrodné pastviny, lesy plné zveri aj iné výhody pre svoj život. Tým spôsobom sa stali úrodné krajiny z obidvoch strán uralského pohoria ich najmilším stanovišťom a obydlím, kde sa stýkali s domácimi národmi čudskej čeľade, a neraz sa s nimi úplne pomiešali. Takto vznikli nové polovičaté národy, ktoré potom zostali sídliť buď v tejto svojej novej vlasti, buďto súc pudení inými silnejšími sťahovancami z východu, svojimi aziatskymi predkami začaté ťaženia konali ďalej na západ. Toto je v krátkosti výklad onoho všeobecne známeho veľkého sťahovania východných národov na počiatku stredoveku.“ Hoci pôvod a kmeňovú príbuznosť týchto národov nemožno vždy určiť s úplnou istotou, predsa však podľa najnovšieho skúmania mužov zbehlých v tejto oblasti umenia, najmä Klaprotha, sa vidí byť pravdepodobné, že tak ako Huni, Avari, Bulhari, Kozari atď., aj ostatné národy, ktorých história je menej známa, menovite Spali, Skamari a i., patrili ku kmeňu uralských Čudov. Preto aj my čo najstručnejšie spomenieme tieto národy, majúc na zreteli najmä tie, ktorých dejiny mali v tejto starej dobe väčší alebo menší vplyv na Slovanstvo. K takýmto národom počítame Spalov, Skamarov, Hunov a Sabirov a ostatných vyčleňujeme do druhého okresu.

2. Spalei, Spali, národ buď skýtsky, buď čudský, a teda, čo je najpravdepodobnejšie, príbuzný neskorším Hunom, hoci jeho pravdivá pokrvnosť zostane pre nás vždy utajená pre nedostatok správ, sídlil kedysi medzi Donom a Volgou. Plínius^[720] ho uvádza v rade iných, čo do ich pôvodu nám úplne neznámych národov a národíkov, usadených v oblasti Donu. Keď sa Góti medzi r. 180 — 215 preniesli z vandalských zemí a od ústia Visly na breh Čierneho mora, museli tu bojovať o svoje nové sídla so Spalmi, a tých odtiaľ vypudiť.^[721] Z toho je zjavné, že i vtedy sa títo Spali ešte stále zdržovali na brehu maeotskej zátoky a v oblasti Donu ako mohutný a bojovný národ. V staroslovanskom slove spolin (gigas), ako sa ono uvádza v starobulharských a srbských rukopisoch,^[722] čiže ispolin, s obyčajnou rusínskou predsuvkou i,^[723] ako ho píšu Rusi, sa k nám nepochybne dostalo meno týchto Spalov, z čoho spolu zjavne vysvitá, že ich Slovania poznali a mali s nimi do činenia.

3. Skamares (Σκαμαρεις), lúpežnícky národ, ktorého pôvod je rovnako neistý, takisto s Hunmi a Avarmi vystúpil na Dunaji, a preto môže byť k nim náležite priradený. Keď sa r. 570 Avari, uzavrúc mier s Grékmi, vracali do svojich stanovíšť, boli náhle z obliehaní prepadnutí Skamarmi a olúpení o kone, striebro a ostatné náradie.^[724] Aj Jornandes hovorí o „abactoribus scamarisque et latronibus undecumque collectis“,^[725] a v životopise sv. Severina od Eugippia [medzi 450 — 500] sa uvádza latrones quos vulgus scamaros appellabat.^[726] Ešte v pozdnej dobe, okolo r. 764, ich spomína Theofanes v Bulharoch.^[727] Avšak najstaršia zmienka o nich, pokiaľ je mne známe, je u Priska okolo r. 436, rozprávajúceho o hrozbách Hunov proti barbarským čiže skýtskym národom vinúcim sa k Rimanom na Dunaji, t. Amaldsurom, Itamarom (rozumej Skamarom), Tankassom, Boiskom a Sorosgom.^[728] Domnievam sa, že slovko Itamari u Priska, podľa bežného čítania, je uvedené omylom namiesto Skamari. Skamari boli teda podľa Eugippia a Priska v 1. polovici 5. storočia už istotne v dnešných Uhrách, neďaleko Dunaja.^[729] Gebhardi ich bez akéhokoľvek dôvodu, podľa svojho obyčaja, pokladá za zmes Hunov, Slovanov, Antov a Rimanov,^[730] Karamzin naproti tomu, ešte nesúdnejšie, za čírych Slovanov.^[731] Ich meno žije u Slovanov až podnes v slove skomrach, rus. skomoroch, t. čtverák, šibal.^[732] U Nemcov v zákonoch Roth. kap. 5 znamená slovo scamera lúpež alebo lúpežníka.^[733] Aj v iných latinských prameňoch stredoveku sa v tom istom zmysle často nachádzajú slovká scamares, scamarae, scamerae, scamaratores atď.^[734]

4. Žiadny národ nezískal svojimi vojnovými činmi v čase veľkého sťahovania na začiatku stredoveku také veľké meno ako Huni, ktorí bývajú všeobecne pokladaní za pôvod tohto sťahovania.^[735] Najstarší spisovatelia, u ktorých sa uvádza ich meno, sú Ptolemaios [175 — 182] a Dionýzios Periegeta [ok. 200 po Kr.]. Ptolemaios ich umiestňuje v európskej Sarmatii medzi Bastarnmi a Roxolanmi,^[736] teda asi na dolnom Dnepri; avšak na jeho zmätočné a nepevné udanie, snáď len pozdejší prípisok, sa v historickom ohľade naskrze nemožno spoľahnúť. Dionýzios ich uvádza v rade iných národov na západnom chvaliskom pomorí, postupujúc od severu na juh takto: Skýti, Huni, Kaspiani, Albani. Síce už aj Eratosthenes [ok. 238 pred Kr.] u Strabóna tie isté národy a v tom istom poradí vypočítava, ale namiesto Hunov menuje Uitiov, čím sa Dionýziova správa veľmi zatemňuje a zneisťuje. Istejšie svedectvá nám poskytujú arménski dejepisci, ktorým bol tento národ oddávna známy pod menom Hunk. Miesta jeho prebývania kladú na sever Kaukazu, medzi Volgou a Donom, menujúc Derbendské tiesňavy pre hunské vpády do predkaukazských zemí, hunským valom (násypom). Mojžiš Chorenský, rozprávajúc o bojoch kráľa Tiridata Veľkého [259 — 312 po Kr.] so severnými národmi, ktoré vtrhli do Arménie, spomína, že uvedený kráľ na nich udrel v karkerských rovinách (Gargareeni u Strabóna, v severnej Albánii, v časti Dagestanu medzi Derbendom a Terekom), porazil ich a zabijúc chakana prenasledoval ich ostatky až do zeme Hunk čiže hunskej. A Zonaras pripomína, že podľa domnienky niektorých cisár Karus [284] zahynul vo vojne proti Hunom. Z toho je zjavné, že tento národ pred svojím vpádom do Európy nebol úplne neznámy, hoci Ammianus Marcellinus ho kladie medzi málo známe národy v starej dobe.^[737] O pôvode Hunov ten istý spisovateľ, a okrem neho Zosimus a Jornandes, sa vyjadrili rozdielne, vydávajúc ich za potomkov kráľovských Skýtov, za potvory splodené v púšti besmi z čarodejníc aliorumen (alrûn) atď.^[738] Všetci sa zhodujú v tom, že prepadli Európu od Maeotu cez Don a Dneper. Podľa nich a Sidonia Apollinara [472] boli Huni malookí, pleskonosí, tučnohlaví, bezbradí, z dôvodu rozrývania kože u detí, a žltej alebo snedej farby. Vychádzajúc z tohto obrazu hunskej telesnosti, sčasti, ako vieme, umelo a proti prírode utvorenej, sčasti vtedajšími spisovateľmi na výstrahu čitateľstva a z iných prirodzených príčin nadsadene opisovanej šerednými farbami, odvodzovali Deguignes a jeho nasledovníci mongolský pôvod tohto národa, ustrnúc obzvlášť na mene národa Hiungnu čiže Hiunyu, ktorý sa im náhodou objavil v čínskych letopisoch, a na etymologickom výklade hunských mien, pri ktorom sa však veľmi odchýlili od pravdy. Národ Hiungnu bol čeľade tureckej, nie mongolskej, ok. 91 po Kr. Číňanmi úplne porazený a vypudený do kirgizských stepí medzi riekou Irtyšom a Aralským jazerom, kde sa potuloval ešte r. 448. Slovospytné dôvody na dokázanie mongolského pôvodu Hunov sú také márne, jalové a ničotné,^[739] že tou istou mierou môžu byť Huni odvodzovaní od ktoréhokoľvek národa na svete. Podľa výpovedí hodnoverných gréckych dejepiscov, Menandra, Theofylakta, Nicetu, Leona Grammatika, Georgia Monacha, Cinnama, Cedrena a i., svedčiacich o príbuznosti Hunov s Avarmi a Maďarmi, a naopak podľa iných nemenej podstatných dôvodov možno s najväčšou istotou uznať za správne, že ako Avari a Maďari, tak aj Huni boli národ uralskej čeľade, východočudského kmeňa, hoci snáď už vo svojej vlasti pomiešaní s Turkami. Opísanie hunskej telesnosti, podané starými, sa dá dobre obrátiť aj na dnešných Vogulikov, blízkych príbuzencov Maďarov. Medzi ostatkami Avarov, ktorí časť svojej vlasti menujú Chundzag (porov. maďar. Kúnság), sa ešte dodnes používajú hunské a staromaďarské mená, ako Attila, avar. Adilla, Budak, avar. Budach, Ellak, avar. Ellak, Dingitsik, avar. Dingačik, Eskam, avar. Eska, Balamir, avar. Balamir, Almus, avar. Armus, Leel, avar. Leel, Zolta, avar. Solta, Bleda č. Beled, avar. Beled (t. náčelník) a i. Pre Hunov podľa Jornanda^[740] slovko uar znamenalo rieku, v lesgoavarskom nárečí uar, uor, or, hor označuje tiež rieku. V niektorých vogulských nárečiach slovo hum, chum, kum znamená to isté čo človek. Podľa týchto a iných základov^[741] je pravdivý výrok očitého svedka Ruysbroecka, ktorý navštíviac r. 1253 osobne uralské krajiny, spoznal a zistil, že tam je vlasť Hunov a Hungarov, menovaná veľká Hunia čiže zem Paskatir, t. Baškirská.^[742] Z tohto svojho pôvodišťa v neznámej dobe vystúpiaci Huni sa potĺkali istý čas, ako sa už povedalo, medzi Volgou, Donom a Kaukazom, činiac odtiaľ vpády do predkaukazských zemí, až r. 374 opustiac Volgu, si pod vedením svojho kráľa Balamira podmanili najprv Akacirov, im príbuzný národ, nepochybne predkov neskorších Kozarov, potom udreli na donských Alanov, menovaných Tanaitae, ktorých značnú časť si pripojili, hneď na to sa oborili na Ostrogótov, ktorých zostarnutý kráľ Ermanarik, nevidiac východisko, sám sa preklal mečom. Po porazení Gótov sa vyliali na spôsob povodne cez južnú Rus, Poľsko a Uhry, činiac nájazdy až do Škandinávska, a už r. 388 si vymohli ročné poplatky na východnom cisárstve. Ich vpád bol príčinou nielen presídlenia sa západných Gótov z Dácie do Mézie a z toho pochádzajúceho žalostného úpadku rímskeho cisárstva, ale aj ťažení rôznorodej vojenskej zberby pod vedením Radagaisa z okolia terajšieho Banátu do Itálie. Možno sa domýšľať, že nátlakom Hunov sa položenie ostatných severozápadných národov, menovite Slovanov a Nemcov, značne zmenilo; ťaženie a rozširovanie sa týchto dvoch kmeňov, ktoré predtým smerovalo na východ, sa naraz obrátilo naspäť na západ. Po smrti Teodosia Veľkého [395] vpadli do rímskej Ázie a ich štyri zástupy sa rozliali po Európe, z ktorých jeden pod vedením Uldesa pohroziac Carihradu [400] a jednajúc o mier s Arkadiom [404], bol neskôr úplne porazený, druhý pod vedením Aspara [424] pomáhal v Itálii kráľovi Jánovi, tretí pod náčelníctvom Roilasa plienil Tráciu [432], ostatné ľudnaté tlupy mali svoje stanovište pod panovaním Ruju v Panónii, poberajúc značný ročný plat od východných cisárov. Po smrti Ruju vláda tohto národa prešla na Beledu (Bleta) a Attilu, synov jeho brata Munzuka. Attila si násilne prerazil cestu k samovláde, pripraviac aj svojho brata o hrdlo [443]. Ako vodca 700 000 vojakov, zobraných z rozličných národov, dobre vycvičených v disciplíne a poslušnosti, v lúpežníctve a udatnosti, panoval nad okolitými národmi zo svojho vojenského stanovišťa v Uhrách (blízko Tokaja?), jednak hrôzou a postrachom svojej zbrane, jednak zámernou prísnosťou, muž neobyčajnej dôvtipnosti a chytráctva v konaní aj jednaní, plný dôvery vo svoje šťastie, neprístupný pochlebovaniu, no nie celkom vzdialený pohodliu a radovánkam, chytrácky povoľný a príjemný k bojovným kniežatám a národom, hrozný a nenásytný násilník slabých a neschopných. Perzia sa pred ním strachovala, a východné cisárstvo mu platilo daň, zvýšenú po nešťastných vojnách [446] zo 700 na 2100 libier zlata. Spojený súc s bojovnými národmi od Chvaliského mora až k Rýnu, zvlášť však s podmanenými Gótmi, Gepidmi, Durinkami, obrátil sa tento neskrotný hrdina, domnelá metla božia, na pozvanie Geisericha a pre stály odpor Marciana do západnej Európy [450]. Zdá sa, že po ukrutnej bitke na katalánskom poli [na jeseň 451], ho pred konečnou záhubou ochránili jedine spory rímskeho vodcu Aetia s jeho vládou. V nasledujúcom roku [452] vpadol do hornej Itálie, vyvrátil Aquileju, opanoval Mediolan, avšak z Ravenny, súc ukojený sľubmi a darmi, snáď aj popohnaný pretrpenými ťažkosťami a poverou, obrátil sa rýchlo naspäť. Neskôr vtrhol do Galie ešte raz, a navrátiac sa za Dunaj, po svadobnej hostine neočakávane umrel po puknutí žily [454], práve keď sa strojil na vojnu proti východnému cisárstvu. Takto biedne zahynul udatný hrdina, ktorému sa zdalo, že jeho vojnového hrmotu sa boja aj hviezdy, a svojím skonom aspoň učinil koniec dlhému súženiu okolitých národov. Lebo po jeho smrti nesvornosť synov rýchlo priviedla hunskú ríšu k pádu. Na Dunaji usadené národy, nasledujúc príklad Gepidov vedených Ardarichom, hneď zvrhli jarmo hunského panstva; Ostrogóti vyvrátili Dengezikovu ríšu v Besarábii a v severovýchodnej Bulharii (Malej Skýtii);^[743] ostatné menšie sotva vzniknuté hunské ríše na Done a Dnestri sa hneď rozpadli. Roku 469 bola hlava Dengezika, Attilovho syna, prinesená do Carihradu. Na Done a Maeote sa ešte vždy udržali niektoré slabé ostatky Hunov pod menami Onugurov, Hunogurov, Uturgurov a Kuturgurov,^[744] kým aj ich nezničila prevaha im súrodej zberby. Ich dejiny sa nás ďalej netýkajú, a preto aj mravopisné opísanie tohto národa, podané starými spisovateľmi, hoci dosť zaujímavé a pamätné, tu opakovať nebudeme.^[745]

5. O tom, či boli Slovania poddanými Hunov a teda aj ich spoločníkmi vo vojnách vedených s Rimanmi a Grékmi, sa zvádzal nejeden spor medzi učenými skúmateľmi našich starožitností. Tvrdili to iní, a iní to naopak naprosto zapierali. Títo poslední predstierali najmä to, že súveká história výslovne nikde nespomína Slovanov v spoločenstve Hunov. Avšak história národov sa musí osnovať nie na vnútorných maličkostiach, na prípadnom spomenutí alebo vypustení toho alebo onoho mena, ale na podstate veci. Táto podstata veci, t. prirodzený beh ľudských dejov a ich vzájomné zavinutie sa jedných do druhých, nás vedie k tomu, že buďto všetci Slovania, buď aspoň ich väčšia časť boli poddaní a poplatníci Hunov, a teda aj ich šíky sa nachádzali v radoch Hunov, rovnako ako iné podmanené národy, v cudzine a tam bojovali.^[746] Predovšetkým sa nemožno domnievať, žeby Huni, národ jednak taký vychytralý a zvrhlý, jednak taký mohutný a podľa okolností ukrutný, aký ho poznáme z histórie, boli založili stanovište svojej vlády v Dácii a východných Uhrách, nepokoriac a nepripojac si predtým ľudnatých a bojovných Antov medzi Dnestrom a Dneprom. Ich výpravy na juh a západ pri takomto nepriateľovi za chrbtom by sa boli veru viac spoliehali na všetečné drzosti, ako na prehľadné vyskúšané opatrnosti, a sotva by sa boli niekedy tak úspešne skončili. Avšak ak rozvážne čítame to, čo rozpráva Jornandes o ťažení gótskeho kráľa Vinithara proti Antom a o pomste, ktorou ho stíhal vodca Hunov Balamir pre túto výtržnosť [376],^[747] určite sa nemôžeme domýšľať ináč, než že títo slovanskí Antovia neboli Hunom takí cudzí a nejednoznační, ako sa to obyčajne predpokladá. Niet pochyby, že ako Antovia, tak aj ostatní Slovania, voľne alebo mimovoľne, sa vždy radšej vinuli k opatrným Hunom, ako k neľudským Gótom, neľutujúcim obesiť zajatého antického kráľa Boža aj s nevinnými synmi a jeho sedemdesiatimi veľmožmi, pretože u Hunov, pokiaľ vieme, sa takáto hovädská ukrutnosť bez potreby nikdy nepáchala. Takýmto spôsobom nie je nevieryhodné, že Slovania, spolčiac sa s Hunmi, tiahli spoločne s nimi do Dácie a Panónie [378], a v dnešných Uhrách, tejto svojej starej vlasti, v ktorej sa ešte stále mohli nachádzať niektoré ostatky ich predkov (porov. § 11. c. 9.), sa znova usadili. Jornandes výslovne svedčí, že okrem Hunov sídlili v dnešných Uhrách aj iné im poddané národy.^[748] Ak s tým porovnáme správu Priska, gréckeho vyslanca na dvore Attilu blízko Tokaja v dnešných Uhrách, že domáci ľud tohto kraja, bývajúci po dedinách, ako pokrm a nápoj užíval proso a medovec, či môžeme ešte váhať vidieť v obraze tohto ľudu Slovanov? Pridajme k tomu hneď to, čo poznamenal Jornandes,^[749] že po Attilovej smrti boli slávené pohrebné hody, ktorým vraj hovoria strava, a takisto, čo zapísal o Slovanoch Prokop,^[750] že vraj „jedlá požívajú hrube a špatne pripravené ako Massageti (t. Huni u Prokopa), a že nie sú zlomyseľní a ľstiví, ale úprimní, i v tomto zachovávajú hunské mravy (το ουιννικον ηθος).“ Z obidvoch týchto svedectiev, ak tomu dobre rozumieme, jasne vysvitá akási spriaznenosť Hunov a Slovanov, pochádzajúca nepochybne zo starodávneho tovarišenia a trvanlivých vzájomných spolkov obidvoch týchto národov, hoci my vykladáme Prokopove slová v tom zmysle, že nie Slovania od Hunov, ale naopak Huni od Slovanov, ako surovší od vzdelaných, ako to dokazuje príklad neskorších Avarov, Bulharov, Varjagov a i., prijímali jazyk, mravy a obyčaje.^[751] Tým sa vysvetľuje, prečo nielen byzantskí spisovatelia, menovite Theofanes a Cedrenus,^[752] ale aj západní, a medzi týmito už Beda Venerabilis,^[753] prikladajú Slovanom meno Hunov. Tým sa napokon rozumie, prečo sa u Nemcov, podľa svedectva ich národných povestí a iných starých pamiatok, meno Huni používa tak často o ľuďoch slovanského kmeňa. To, že slovom Huni sa u Bedu mienia Slovania usídlení v Nemciach, uznal za správne už Thunmann,^[754] a tento výklad je iste najpreukaznejší. Podobne v Edde, v speve nazvanom Quida Guthrúnar Giukadottr, sa názvom Hunov mienia Slovania, ako je dosť zjavné z mien tam uvedených hunských hrdinov Jarizleifr, t. Jaroslav, a Jarizscár, t. Jarožír,^[755] v iných povestiach sa mesto Valzborg, sídlo slovanských Veletov, menuje hlavným mestom Hunov.^[756] Helmold hovorí, že Rusko sa kvôli niekedy tam sídliacim Chunom nazýva aj Chunigard, t. zem Hunov (gardr. v škandinávskom jazyku označuje nielen hrad, ale aj zem, krajinu, okolie).^[757] Napokon sem patrí aj to, že potomkovia slovanských osadníkov vo Švajčiarsku, vo Waliskom kantóne, blízko mesta Granges (Gradec), v dedinách Crimenza (Kremenica), Luc (Luka), Visoye, Grona atď., až do dneška tamojšími Nemcami bývajú menovaní Hunmi.^[758] Podľa týchto a mnohých iných, tu pre krátkosť vynechaných svedectiev,^[759] možno nie bezdôvodne usudzovať, že pre nijaký iný dôvod, ale pre dlhšie susedstvo a styky s Hunmi boli sami Slovania, pravda, neprirodzene a nevhodne, cudzincami nazvaní Huni. Podobným spôsobom a pre tie isté dôvody ich neskôr menovali niektorí spisovatelia aj Avarmi.^[760] Je teda príliš málo závažné to, čo sa obyčajne namieta, že sa meno Slovanov u súvekých spisovateľov v hunských dejinách nenachádza. Starí spisovatelia zahrňovali pod všeobecné meno Hunov zvyčajne všetky ostatné im podriadené alebo ináč s nimi spojené národy, ktorých šíky bojovali v radoch hunských, nerozoznávajúc zvláštne mená jedného každého z nich.^[761] Podľa pána a hlavy býva obyčajne nazvaná aj jeho čeľaď. Tak rozprávajú Byzantínci o ťažení Rusov do Grécka [906, 964, 971], a naši o vpáde Francúzov do Rusi [1812], hoci sa vie, že tam vlastne bojovali Slovania vedení Rusmi, a národy polovice Európy vedené Francúzmi. Je však pravdepodobné, že vychytralí Huni vedeli lepšie zaobchádzať s pracovitými a pokojamilovnými Slovanmi ako ich zhovädilí nasledovníci Avari, a teda ich viac používali na iné rovnako platené domáce služby, na orbu a hospodárstvo, ako na vojnu. Niektorí novší sa domýšľajú, že vpád Slovanov do Salony okolo r. 449, o ktorom rozpráva Konštantín Porfyrogenet, sa vlastne vzťahuje na spolčených Hunov a Slovanov.^[762] No táto domnienka je bezdôvodná, lebo letopočet Konštantína Porfyrogeneta je tu istotne chybný, a to, čo on pripisuje Slovanom, vykonali vlastne Avari v 6. stor. alebo na začiatku 7. stor.^[763] Tým sa však účasť Slovanov v iných výpravách Hunov naskrze nezamedzuje. Podľa toho nemožno pochybovať, že vpád mohutných Hunov do Európy mal na položenie vtedajších Slovanov omnoho väčší vplyv a pôsobenie, ako sa nám dnes zdá pre nedostatok výslovných a dôrazných svedectiev. Zdá sa, že Huni boli najväčšou príčinou všeobecného vystúpenia Slovanov zo svojich dávnych sídel a posunutia sa z jednej strany bližšie k dolnému Dunaju, z inej strany k Odre, do krajín už skôr opustených Nemcami. Náhly pád veľkej ríše Hunov, ktorý sa udial temer súčasne s konečným vyvrátením rímskeho cisárstva na západe, zrazu zmenil položenie všetkých vtedajších severoeurópskych národov, a najmä tých, ktoré boli niekedy podrobené hunskej vláde. S pádom Hunov nastala svetlejšia doba staroslovanskej histórie.

6. V histórii Hunov sa často spomínajú Sabiri čiže Seberi, o ktorých, pretože ich meno je dôležité v slovanských starožitnostiach, tu v krátkosti treba niečo povedať. Sabiri (Σαβειροι) boli nepochybne národ uralskej čeľade, príbuzný Hunom.^[764] Je pravdepodobné, že ich zauralská vlasť sa nazývala pôvodne Sibír, a toto meno bolo v priebehu času Rusmi prenesené aj na krajiny ležiace za ňou, a rozšírilo sa v tej podobe, ako sa používa podnes. Bol to ľud divoký, dlhý čas dosť bojovný, rozdelený na niekoľko vetiev. Čas ich vystúpenia z Pouralia nemožno presne určiť: bezpochyby aj ich dobrovoľne aj nechcene zachvátila hunská víchrica do víru všeobecného sťahovania. Okolo r. 456 Sabiri sídlili spoločne so svojimi inými plemenníkmi už pri severnej päte Kaukazu. Vtedy, súc vyhnaní Avarmi zo svojho stanovišťa, boli prinútení oboriť sa na Urogov čiže Onugurov. Po nedlhej dobe [516] vtrhli cez kaspickú bránu do Arménie, plienili Kapadóciu, Galatiu, Pontus, až po Euchatiu, ktorej sa však zmocniť nemohli. Po dvanástich rokoch Boarex, Balachova vdova, panujúca nad nimi pri päte Kaukazu, v susedstve Zychov, nadržovala Rimanom, naopak iní ich vodcovia Peržanom, z čoho medzi nimi vypukli domáce vojny. Potom r. 531 znova plienili Arméniu, Cilíciu a iné rímske krajiny. Okolo r. 546 sa ich sídla ešte stále uvádzajú v Kaukaze vedľa Alanov, Abasgov a Zychov až k Čiernemu moru. Roku 555 pomáhali Rimanom proti Peržanom, hneď nato týmto proti oným; avšak ich sila bola už na sklonku. Konečne r. 558 súc na hlavu porazení ogorskými Ouar-Chunmi, potom 575 Rimanmi, celkom upadli, a po r. 585 sa ich pamiatka v kaukazských zemiach stráca.^[765] Naproti tomu sa ich skupiny temer v tom istom čase objavili v dolnom Podunají, nevedno, či to boli zostatky oných porazených v Kaukaze, či iné, predtým na západ zbehnuté húfy. Odtiaľ r. 622 pomáhali cisárovi Herakleiovi proti Peržanom.^[766] Avšak ani tu ich sila dlho neprekvitala: lebo súc už skôr stýraní a oslabení príbuznými aj cudzími národmi, Hunmi, Avarmi, Rimanmi a i., napokon padli pod jarmo Bulharov, medzi ktorými sa v ťažkej porobe rýchlo, až na to svoje meno, celkom stratili. Theofanes uvádza,^[767] že keď r. 678 Bulhari z čiernomorských krajín, ležiacich medzi Dneprom a Donom, vtrhli do Mézie, a tam sa usadili uprostred Slovanov, určili Sebrom, tu zastihnutým a podmaneným, sídla medzi Haemom a ústím Dunaja na brehu Čiernomoria. Preto sa u Bulharov Sabiri čiže Sebri nazývali ľudia poddaní a nachádzajúci sa v porobe, a toto slovko v tom istom zmysle zovšeobecnelo nielen u bulharských Slovanov, ale aj u susedných Srbov, takže v starých srbských zákonoch sa prostý, poddaný človek (plebejus, rusticus) nenazýva ináč než sebr,^[768] a ešte podnes, za zmenených okolností, sa ten istý sedliak v Srbsku a Dalmátsku nazýva sebar, sibor, cipor atď.^[769] Takto z vlastného a národného mena Sabiri čiže Sebiri vzniklo všeobecné sebr (sedliak).

1. História starých Sarmatov je vzhľadom na slovanské starožitnosti zvlášť preto predôležitá, pretože krivá domnienka, žeby terajšie slovanské národy pochádzali od Sarmatov je omnoho všeobecnejšie rozšírená a hlboko zakorenená, než niektoré iné, takže ak má byť raz konečne vyvrátená a odstránená, je potrebné osobitné, ba takmer názorné odôvodnenie na dokázanie jej nepravdivosti. Aj spisovateľovi týchto rozpráv sa prihodilo, že v dávnejšom pojednaní^[770] zmiešal médskych Sarmatov s vindskými Srbmi aspoň čo do mena, lebo neslovanskosť Alanov, Roxalanov a Jazygov už aj tam určite uznal a uviedol, a teda trochu aj sám prispel k upevneniu bludnej domnienky o príbuznosti Sarmatov a Srbov, hoci nič také nezamýšľal. Tým viac mu teda teraz na tomto mieste musí záležať na tom, aby napravil, pokiaľ to bude možné, škodu vzídenú z tohto poklesku, a seba aj iných úplne vyviedol z omylu, podľa onej výpovede starého pevca. Z jednej ruky sme dostali aj ranu, aj liek.^[771] To sa nám podarí nepochybne ľahšie, než by sme sa nazdali, ak nastúpime len na pravú a primeranú cestu k tomu. Lebo história Sarmatov sa v tom trochu podobá histórii starých Skýtov a Keltov, že je zmotaná a znečistená len v spisoch novších vykladačov, čerpajúcich z rôznych prameňov, starých i nových, čistých i zakalených, a miešajúcich bez uváženia Sarmatov raz so Skýtmi, raz s Gótmi, potom zasa s Lotyšmi a Litvanmi, tam zase, a síce najčastejšie, so Slovanmi, ako káže záľuba či potreba,^[772] naproti tomu odhalená nad slnko jasnejšia v tých najčistejších a nepodozrivých prameňoch, v spisoch súvekých a hodnoverných Grékov a Rimanov, pred očami skúmateľa bez predsudkov. Na tieto teda musíme obrátiť svoju pozornosť.

2. Herodotos v čase svojho prebývania v Olbii a cestovania na Euxinskom pomorí nadobudol znalosti z ústnych správ Grékov o národe sídliacom pod menom Sauromatov na východ od Skýtov, v aziatskych pustatinách medzi Donom a Volgou, a nezabudol verne zaznamenať prínos svojho skúmavého dopytovania sa vo svojom dejepise. Jeho výpovede sú základom všetkej našej vedomosti o starých Sarmatoch, aspoň čo do vtedajších sídel a mravov tohto ľudu, ako svedka aj najstaršieho, aj najpravdovravnejšieho. Od Skýtov na východ, hovorí tento otec historictva, za riekou Tanais, bývajú Sauromatae (Σαυρομαται), vzdialení na tri dni cesty od tej istej rieky a takisto aj od brehu Maeotskej zátoky.^[773] Od tohto kraja sa rozprestierajú ich sídla pätnásť dní cesty priamo na sever.^[774] Stromy sa v ich zemi, hovorí Herodotos, vôbec nenachádzajú; a naozaj až podnes je okolie na východe a juhu Donu bezlesá pustatina, bydlisko kočovníkov. Pokiaľ ide o priame severné smerovanie ich sídel, Herodotos, pravda, trochu s pravdou chybil, mylne sa domnievajúc, žeby rieka Tanais tiekla kolmo od severu na juh; ich sídla smerovali vlastne od pobrežia Maeotu k severovýchodu, až k tomu miestu, kde sa Don a Volga vo svojom toku najviac zbližujú. Všeobecne hovoriac, Sarmati sídlili v Herodotovej dobe v krajine ležiacej medzi Volgou, Donom a Maeotskou zátokou. Z toho, čo Herodotos hovorí na inom mieste, podľa poviedok svojich krajanov, o vzniku tohto národa z obcovania Amazoniek so skýtskymi junákmi,^[775] a túto nezmyselnú bájku opakuje aj Hippokrates,^[776] je dosť zrejmé, že v čase Herodotovho pobytu na Čiernomorí boli Sarmati okolitým národom, menovite gréckym osadníkom na euxinskom Ponte, neprístupní, a čo do pôvodu, vnútornej správy a svojich obyčajov takmer úplne neznámi; lebo tento ináč skúmavý dejepisec, ktorý nám tak verne opísal mravy a život Skýtov, namiesto ťažkopádnej rozprávky podal o nich iné podstatnejšie správy. Ešte vždy sa vraj ženy spolu s mužmi vypravujú na lov i do boja, a nijaká deva sa nevydá skôr, kým by aspoň jedného nepriateľa nezabila, a preto mnohé starnú a zomierajú v panenstve.^[777] Nevie sa, či je tá správa založená na pravde, alebo len na bájke o Amazonkách. To isté platí o Herodotovej výpovedi o jazyku Sarmatov, ktorý on nepochybne podľa nepresných správ vystatovačných Skýtov vydáva za skazené skýtske nárečie, akoby vzniknuté z toho, že sa Amazonky nenaučili dokonale skýtsky jazyk.^[778] Zachované skýtske slová naopak dokazujú to, že Skýti, buďto už v čase svojho prebývania vo svojej staršej vlasti, v zemi Sakov, v susedstve Médov a Peržanov, buďto v čase svojho podnájomníctva v Médii a Perzii, alebo vo svojom styku so Sarmatmi na Done, nakvasili svoj jazyk sarmatskými alebo médskymi slovami, ba snáď, aspoň na kráľovskom dvore, používali aj napospol skazené médske nárečie. — Od ktorého času sídlili Sarmati v tej krajine, v ktorej ich našiel Herodotos a odkiaľ do nej prišli, o tom nás poučuje jediný Diodorus Sikulus [ok. 8 po Kr.], ktorý nám zachoval predôležité svedectvo o sťahovaní Sauromatov z Médie na rieku Tanais v čase skýtskeho panovania v Médii a v Malej Ázii [ok. 633 — 605 pred Kr.]. Skýtskymi kráľmi, hovorí uvedený dejepisec, boli do cudziny zavlečené mnohé podmanené národy. Z takýchto presídlení boli najväčšie tieto dve: jedno asýrskeho národa do krajiny ležiacej medzi Paflagóniou a Pontom, druhé z Médie k rieke Tanais, kde sídlili národy nazývané Sauromatmi. Títo sa po mnohých rokoch rozmohli čo do počtu i sily, vyplienili značnú časť Skýtie, a vyhubiac porazený ľud do posledného kolena, obrátili túto zem z väčšej časti na púšť.^[779] Pravdivosť tohto podania sa potvrdzuje jednak svedectvami Pomponia Melu, Plínia a Ammiana Marcellina,^[780] uvádzajúcich Sarmatov ako národ médskeho kmeňa, čo do povahy a obyčajov najpríbuznejší Partom (porov. nižšie č. 11), jednak menom i jazykom dnešných Alanov, nazývajúcich seba Iron a svoju zem Ironistan (porov. č. 9. 11.), a čo do jazyka nad mieru blízkych národom médskoperzského kmeňa, jednak napokon zhodou sarmatských slov s médskymi a zendskými.

3. Nedlho po Herodotovi [ok. 390; podľa Niebuhra ok. 360 pred Kr.] oznamuje Skylax, že na Maeotskom pomorí, na západnom brehu rieky Tanais, vedľa Skýtov, býva národ Syrmatae (Συρμαται), ktorý zaiste nebol rozdielny od Sauromatov (Σαυρομαται), usadených tým istým spisovateľom na východnom brehu Donu.^[781] Na tej istej rieke stanovuje ich sídla aj Eudoxus [379].^[782] Po ňom Euforus [ok. 355 pred Kr.], ktorého slová nám zachoval Strabón,^[783] pripomínajúc surové a divé mravy Sauromatov, dáva najavo, že v tej dobe sa už historická správa o tomto národe bola dostala ku Grékom. To isté vysvitá z výpovede nemenovaného hippokratovského spisovateľa, Skylaxovi buď súvekého, buď od neho o niečo staršieho.^[784] Podľa svedectva týchto spisovateľov sa možno domýšľať, že Sarmati skoro po Herodotovi začali prechádzať cez Don do Európy a usadzovať sa v končinách Skýtov. V čase vojny synov bosporanského kráľa Parysadesa [311 pred Kr.] sídlili Sauromati stále vo svojej starej vlasti v okolí Donu, a ich sídla sa ešte nikde nedotýkali Getov, v tej dobe rozširujúcich svoju vládu na čiernomorskom pobreží za Dnester. Avšak v 3. stor. pred Kristom už celkom ovládli krajinu kráľovských Skýtov na Donci, ba dokonca sa pod menom Saiov posunuli až blízko k Dnepru, ak je pravdivý výklad tých, ktorí uznávajú za sarmatského panovníka kráľa Saetafarnesa, spomínaného na Protogenesovom kameni.^[785] Prevaha Sarmatov rástla každým rokom. Keď jeden z pozdejších skýtskych kráľov uskutočňoval časté vpády do krajiny Bosporanov na Tauridskom polostrove, títo hľadali a našli pomoc u Amaly, sauromatskej kráľovnej, manželky Medosakka, ktorá neočakávane prepadla s vybraným zástupom jazdcov stanovište skýtskeho kráľa, jeho samého dala uškrtiť a ustanoviac jeho syna za panovníka, prísne mu prikázala, aby sa k svojim susedom choval spravodlivejšie.^[786] Okolo r. 94 pred Kr. sa vyskytujú Roxolani, sarmatský národ, pod týmto svojím zvláštnym menom medzi Dneprom a Donom, pomáhajúci pod náčelníctvom Tasia Palakovi, Scilurovmu synovi, skýtskemu kráľovi, proti vodcom Mitridata Eupatora, kráľa Pontu, ale v tejto vojne boli na hlavu porazení.^[787] Medzi r. 60 — 55 pred Kr. po vyplienení Olbie Getmi a rýchlom páde getskej vlády v týchto krajinách vystúpili Sarmatae medzi Dneprom a Dunajom, kde ich uvádza Ovídius [1 — 17 po Kr.] pod menom Sarmatov a Jazygov.^[788] Od tej doby začína byť história Sarmatov a ich rozsídlenie v Európe jasnejšia a trvá až temer do konca 4. stor., keď sa tento národ, vyjmúc ostatky Jazygov ukryté v barinách a lesoch poľského Podľašia č. Podlešia (Podlachia), naraz stratil z poľa európskych dejín. Ako nemožno podrobne uviesť čas konečného prejdenia Sarmatov zo zadonskej krajiny do Európy a odtiaľ cez Dneper ďalej k Isteru, tak sú pred nami ukryté aj dôvody tohto sťahovania; možno sa však domýšľať, že hlavnými pohnútkami vypudenia Sarmatov z ich prvotných sídel do Európy boli jednak vyhynutie oslabených Skýtov, jednak objavenie sa mocných Sirakov a Aorsov medzi Volgou a Donom, no nadovšetko potom žiadostivosť po lúpeži a koristi. Z pozdejších dejín Sarmatov nadobúdame vedomosť, že posunutím sa sarmatskej zberby, Roxolanov, Alanov a Jazygov do Európy, nebola ich aziatska pravlasť medzi Donom a Kaukazom tým vôbec nimi celkom vyprázdnená:^[789] zostali tam v každom prípade hlavné skupiny tohto kmeňa, s ktorým mali neustále spolky oní európski vyrojenci a osadníci, a súc pozdejšie tu v Európe potlačení, cúvli k nim, hľadajúc ochranu v neprístupných údoliach Kaukazu. — Sarmati sa pre Rimanov stali známymi už v čase svojho kočovania medzi Donom a Dneprom; prederúc sa až k Dnestru a Dunaju začali bez prestania uskutočňovať vpády do rímskeho panstva. Podľa Flora boli proti nim vyslaní už Appius a Lucullus [78 a 71 pred Kr.], čo sa, pravda, vzťahuje na Sarmatov medzi Donom a Dneprom.^[790] Rímske popisy národných víťazstiev a triumfov (Fasti romani) sa zmieňujú r. 15 pred Kr. [739 po založení R.] o víťazstve L. Asinia Galla nad Sauromatmi;^[791] a Florus rozpráva, že v tom istom čase, za cisára Augusta, bol proti Sarmatom vyslaný Lentulus, aby ich zahnal od Dunaja.^[792] Cassius Dio dosvedčuje, že oní Gallom potlačení Sarmati robili spoločne s Getmi vpády do rímskeho panstva; z toho je zrejmé, že v tej dobe už susedili s Getmi a sídlili na dolnom Dunaji vo Valachii. Aj po prechode Jazygov do Uhier zostala väčšia časť Sarmatov vo svojich dávnych stanovištiach vo Valachii a ďalej na Čiernomorí, nepochybne až do príchodu Gótov do týchto krajín [180 — 215 po Kr.] V tom čase sa meno Sarmatov používalo často aj namiesto ich jednotlivých vetiev, Roxolanov, Jazygov a Alanov. Tak sa v pamiatke Plautia Silvana uvádza, že vraj vzbúrenie Sarmatov na východe udusil, a hneď potom, že navrátil kráľom Roxolanov ich zajatých synov.^[793] Tak r. 85 slávil cisár Domicián jalový triumf nad Kvádmi, Dákmi, Getmi, Sarmatmi a Germánmi. Avšak najviac znepokojovali títo Sarmati cisára M. Aurélia Antonina [161 — 180], ktorý dal po získanom víťazstve nad nimi vyraziť aj pamätnú mincu, na ktorú priložil aj svoje prímeno víťaza nad Sarmatmi.^[794] V tom istom čase už vystupujú na poli dejín jednotlivé národy Sarmatov, Jaxamatae, Roxolanae, Jazygovia a Alani: k nim teraz musíme bližšie obrátiť zreteľ.

4. Kmeň Sarmatov sa už v starej dobe delil na niekoľko vetiev,^[795] z ktorých sú najdôležitejší Jaxamatae, Roxolani, Jazygovia a Alani, dosť hojný počet menších a nepatrných na niektorých miestach spomínajú grécki a rímski spisovatelia.^[796] Jaxamatae (Ίαξαμαται), u Polyaena Ixomatae (’Iξομαται) vystupujú v dejinách už za panovania kráľa Satyra v Bosporanskej ríši, ako sa zdá, druhého(?) s týmto menom [349 — 311 pred Kr.] Podľa Polyaena, pravda, pozdejšieho spisovateľa [ok. 165 po Kr.], avšak zachovajúceho nám nemálo dobrých správ zo starej doby, uvedený Satyrus prinútil blízkeho kráľa Sindov, aby zapudil svoju manželku Targitao z rodu Ixomatov a pojal za ženu jeho dcéru. Zapudená kráľovná vyzvala národ Ixomatov k vojne proti Sindom, a až po mnohých im spôsobených škodách a naplnení pomsty sa dala nakloniť k pokoju.^[797] Eforus ich podľa Skymnovho svedectva vydáva za Sarmatov^[798] Pomponius Mela [ok. 48], u ktorého sa nazývajú Ixamatae, určuje ich sídla na východnom brehu Maeotu, blízko ústia Donu, a povahu ich žien vykresľuje temer tými istými farbami, ktoré používa na inom mieste o sarmatských ženách.^[799] Čo Mela na tomto mieste uvádza o spôsobe lapania nepriateľov do osídel a o ich škrtení, to isté hovorí Herodotos o Sagartoch, národe perzskom.^[800] V gréckom opísaní prímorských krajín sa určujú ich sídla na tom istom mieste.^[801] Tam, na južnom ohybe Donu, medzi touto riekou a Volgou, ich usadzuje aj Ptolemaios.^[802] Potom o nich viac niet nikde zmienky. Svedectvá Efora a skladateľa periplu, uisťujúceho, že Jaxomatae a Sauromatae boli ten istý národ, mali tie isté sídla, mravy a obyčaje, napokon meno, rovnako ako meno Sauromatae zložené s médskym slovom mat (ľud, kmeň),^[803] dostatočne dosvedčujú, že Jaxamatae boli ľudia sarmatského kmeňa.

5. Roxalani, niekedy Rhoxolani (’Pοξολανοι), mohutný a veľmi vychýrený sarmatský národ, sa v dejinách objavuje pod týmto svojím menom až okolo r. 94 pred Kr., sídliaci v tej dobe v pustatinách medzi Dneprom a Donom. Strabón hovorí o ich spojení s Palakom proti vodcom kráľa Mitridata a o porážke, ktorá ich postretla,^[804] a pri tejto príležitosti opisuje aj ich niektoré obyčaje. Pozdejší spisovatelia spomínajú ich meno často, temer vždy im určujúc sídla medzi Dneprom a Donom. Plínius uvádza na Ponte a Done rovnako Alanov i Rhoxalanov.^[805] Tacitus ich vyhlasuje výslovne za vetvu Sarmatov. Rhoxolani, vraj národ sarmatský.^[806] Ptolemaios ich v európskej Sarmatii uvádza týmito slovami: „V Sarmatii sídlia tieto najväčšie národy… po celom pomorí Maeotu Jazygovia a Rhoxolani“… a zase: „Medzi Bastarnmi a Rhoxolanmi sú Chuni“.^[807] Zdá sa, že aj meno Rakalani (Pακαλανοι), tým istým spisovateľom spomenuté medzi Osilmi a Exobygitmi, nie je od toho rozdielne; hoci niektoré rukopisy uvádzajú Reucanali a Reukachalci (’Pευκαναλοι, ’Pευκαχαλκοι). V pamätných nápisoch z rímskej doby sa často nachádza meno Rhoxolanov.^[808] V nasledujúcom čase až do konca 4. stor. sa meno tohto sarmatského národa často hlása, pričom jeho sídla sa vykazujú temer nezmenené na Čiernomorí, blízko ústia Dnepra. Za cisára Otóna [r. 69 po Kr.] vpadli Roxolani s deviatimi tisícami jazdcov do Mézie, ale boli zahnaní M. Aponiom.^[809] Podľa pamiatky Plautia Silvana medzi 69 — 79 mali Rimania s Roxolanmi nové roztržky. O Hadriánovi [117 — 138] uvádza Spartianus, že po vyskúmaní veci uzavrel mier s kráľom Roxolanov kvôli zmenšeniu ročnej dane, ktorú mu platili Rimania.^[810] Po vystúpení Gótov na Čiernom mori sa meno Roxolanov v týchto oblastiach spomína zriedkavejšie, a po vpáde Hunov sa napokon prestalo oslavovať. Možno sa domýšľať, že Roxolani boli vyhubení sčasti Gótmi, sčasti Hunmi; ich ostatky sa potom spojili s im príbuznými Alanmi. Domnievam sa, že rieka Volga alebo niektorá iná v blízkosti Sarmatov sa nazývala Raxa, podľa ktorej Roxolani prijali meno. (Porov. Araxes a i.)

6. Jazygovia (Ίαζυγες, n. sg. u Ovídia Jazyx),^[811] sarmatský národ, ktorý prenikol najhlbšie na západ, do oblasti Tisy a Dunaja v dnešných Uhrách a do Podlešia v Poľsku. Plínius a Tacitus ich vzhľadom na ich pôvod nazývajú Sarmatmi;^[812] naproti tomu Ptolemaios a jeho nasledovníci snáď ohľadom na ich sťahovanie z Čiernomoria, ich starej vlasti, ich označujú prímením Jazyges Metanastae.^[813] Rímski spisovatelia pozdejšieho veku ich najčastejšie nazývajú Sarmatae Limigantes.^[814] Strabón [ok. 20 po Kr.], čerpajúc z dávnych prameňov, kladie Jazygov Sarmatov ešte stále až za rieku Hypanis, kde oni skutočne bývali okolo 50 — 20 pred Kr. V čase prebývania Ovídia v Tomide [1 — 17 po Kr.] sa už Jazygovia potĺkali na brehu Dunaja, v dnešnej Besarábii a Valachii. Asi okolo r. 50, súc privábení úrodnými rovinami Uhier, alebo prinútení postúpiť svoje zeme iným, snáď aj necelý národ, ako ukazuje prímeno Metanastov a ako nasvedčujú Jatvezi za Tatrami, vpadli neočakávane do potiského okolia, a vypudili Dákov z rovín na dolnej Tise ďalej do sedmohradských hôr,^[815] podmaniac si ostatky Slovanov pod Tatrami, známe potom pod menom poddaných Sarmatov (porov. § 11. č. 10.). V oblasti na Dunaji a Dnestri, ktoré za Ovídiových čias držali Jazygovia, nachádzame za cisára Otóna [69] Roxolanov,^[816] ktorí sa stále ďalej vliekli za svojimi bratmi Jazygmi, pomáhajúc Dákom proti Trajánovi, avšak po opanovaní Dácie Rimanmi boli sčasti podrobení, sčasti zapudení ďalej k Dnestru a Dnepru. Ptolemaios, píšuci asi v polovici 2. stor., obmedzuje sídla Jazygov Metanastov riekami Dunajom a Tisou a horami Tatrami,^[817] hoci je isté, že o niečo skôr bývali aj za Tisou až k horám deliacim dnešné Sedmohradsko od Uhier, odkiaľ ich však vyhnal najprv Decebalus, a potom po opanovaní Dácie aj Rimania.^[818] Ptolemaios uvádza v ich krajine mestá Uscenum, Gormanum alebo Bormanum, Abinta, Trissum, Parka, Kandanum, Pessium a Partiskum (čítaj Patissum). Možno sa domýšľať, že tieto mestá, ležiace najmä v hornej oblasti dnešných Uhier, neboli vystavané a obývané Jazygmi, ale Slovanmi. Jazygovia zaiste nestavali mestá, ale žili v stanoch a na vozoch po pastvinách. Na západe Jazygovia susedili s Kvádmi, nemeckým národom, s ktorými žili v dobrom mieri, spolčujúc sa s nimi na potláčanie domácich slovanských národov a na odopieranie rímskej moci.^[819] Spočiatku sa zdalo, že obávajúc sa rímskej zbrane, nadržiavajú Rimanom, ale od čias markomanskej vojny neprestávali uskutočňovať do rímskeho panstva vpády, najmä do Mézie a Panónie, a Rimanom navaľovať premnoho práce. Mnohé ťažkosti spôsobovali zvlášť cisárovi Markovi Auréliovi, súc spolčení s Kvádmi,^[820] neskôr, v čase poklesu rímskej sily, nebolo proti ich útokom už žiadnej bezpečnosti. Dnes skrotení a zbití, zajtra už hlavy pozdvihovali a koldokola uskutočňujúc vpády všetko hubili a plienili.^[821] Slovo mier a pokoj u nich nemalo platnosti.^[822] Okolo r. 334 sa podmanený národ, ako sa domýšľame, slovanský (Sarmatae servi), vzbúril proti Jazygom (Sarmatae liberi),^[823] a časť svojej zeme oslobodil od ich jarma. S obidvoma krajinami neskôr viedol nové vojny cisár Konstantius [358].^[824] Ešte v 5. stor. sa spomínajú dvaja vodcovia týchto Sarmatov, Beuga a Babai, ktorí sa zmocnili Singidunu (terajšieho srbského Belehradu), ale čoskoro boli porazení Gótmi.^[825] Húfy Hunov, Gepidov a Gótov zlomili silu tohto divokého národa, ktorého ostatky, ukryté v potiských pustatinách, sa zachovali snáď až do príchodu Maďarov; lebo meno Jazygov trvá až dodnes v názve jednej z uhorských oblastí, t. Jászág (Jazygia, Jász = Jazyx), v ktorom bolo bezpochyby ich hlavné sídlo alebo posledné útočište. Na jednej zlatej nádobke, nájdenej s inými klenotmi neďaleko Tisy r. 1799 a teraz stráženej vo viedenskom cisársko-kráľovskom kabinete starožitností, je uvedené gréckymi literami: BOYΛΔ. ZOAΠAN. TECH. ΔYΓE. TOΙΓN. BOY. TAOYΛ. ZΩAΠAN. TAΓPOΓHTZIΓH. TAICH., a v tomto nápise sa dvakrát opakuje slovko župan (zoapan), slob. p. Hammer mieni okrem toho skúmať aj meno Jazygov.^[826] Znalci starých jazykov by mali rozhodnúť, či je tento nápis sarmatský, t. médsko-perzský, alebo getský. To, že Jazygovia boli Sarmati, bratia Roxolanov, jednohlasne dokazuje celá ich história. V tomto ohľade, okrem už vyššie uvedených svedectiev starých spisovateľov o vzniku Jazygov zo Sarmatov, všetky pochybnosti vylučuje Dionova správa. Jazygovia, hovorí Dion, súc po rímskom opanovaní Dácie odlúčení od svojich bratov na Čiernomorí, tak dlho bojovali s cisárom M. Auréliom, pokiaľ tento v zmluve s nimi uzavretej nepovolil a nezaručil ich správcom slobodný obchod cez Dáciu s ich bratmi Roxolanmi na Čiernomorí.^[827]

7. Iná vetva sarmatských Jazygov, usadená v neznámom čase za Tatrami, v dnešnom Podleší,^[828] až v pozdejšom čase, t. na konci 10. stor., sa viditeľnejšie vyskytuje na poli dejín: ich príchod do týchto trávnatých a lesnatých pustatín sa skrýva v hlbokej starožitnosti.^[829] Avšak mne sa zdá nie nepravdepodobné, že medzi severnými národmi vypočítanými Jornandom, ktoré si podmanil kráľ Ermanarik medzi 332 — 350, sa nachádzajú aj Jazygovia čiže Jatvezi, hoci v porušenej podobe. Inaunxes a Manuxes namiesto Jacuinxes.^[830] Ak sa to môže prijať, je to najstaršia zmienka o nich v tejto krajine. U ruských letopiscov sa tento národ nazýva Jatvjazi, Jatvjezi, Jatvjezje, u poľských Jacwiezi, Jadzwmgovia a v latine píšucich Jacvingi (gens Jacvingorum, Długosz), niekedy aj podľa svojich obydlí Polešania (Pollexiani, Kadłubek), v pápežských bulách Jentuisones, Jentuosi, Jacintiones,^[831] u Gervasia [ok. 1211] Jarmenses (iste omylom pisárov n. Jacuenses)^[832] atď. Novší spisovatelia, menovite Naruszewicz, Swięcki a i., všeobecne predpokladajú, že sa uchýlili cez Tatry do Polešia až po vpáde Hunov, súc vypudení z dnešných Uhier, čo však nemá nijaký základ. Podunajskí Jazygovia, nevidiac iné východisko, by boli určite cúvli do Tatier, ako neskôr ich bratia Alani na Kaukaz. Poľskí Jatvezi sa nepochybne rozhostili v lepšej dobe v tých úrodných pastvinách na Poleší. Preto sa domnievam, že sarmatskí Jazygovia už v 1. stor., od ústia Dnepra a čiernomorských krajín vniknúc až sem, tu uprostred Slovanov založili svoje stanovište, a buďto na úbohé okolité národy uložili daň a poplatok, buďto sa živili lúpežníctvom, plienením a drancovaním priľahlých zemí. Už Mela nazýva zatatranské krajiny Sarmatiou,^[833] a Plínius medzi Tatrami vedľa Venedov, Scirov a Hirrov umiestňuje aj Sarmatov.^[834] Nepochybujem, že v tom istom čase, alebo snáď už o niečo skôr, v 1. stor. pred Kr., aj bratia Jazygov, sarmatskí Alani, prederúc sa cez pokojné a krotké slovanské i čudske národy, zaujali svoje sídla ďaleko na severe, okolo prameňov Volgy a Dnepra, kde nám ich vymeriava Ptolemaios.^[835] Táto epocha bola počiatkom veľkého sťahovania a tríbenia severných národov: o nej, hoci len matne a temne, svedčia aj Škandinávske povesti, zvestujúce o Asoch (Alanoch), Vanoch a Jotunoch a o ich mnohonásobných vojnách. Podľa Henniga títo Jatvezi sídlili a/ v západnej časti Polesia, podľa čoho sa nazývali aj Polešania,^[836] b/ v celom Podlaší, c/ v tej časti Mazowska, ktorá leží medzi riečkou Valpušou, vtekajúcou do Narvy, a Bugom, d/ v starej pruskej i žmudskolitovskej Sudavii.^[837] O niečo inak, hoci neveľmi určite, určuje ich sídla Swięcki, rozširujúc ich cez celé Polešie, čo sa však nezdá byť opreté o nejaké historické základy.^[838] Je však možné, že v 10. — 12. stor. siahala vláda Jarvezov o niečo ďalej ako ich sídla.^[839] Súc neustále stíhaní Rusmi a Poliakmi, uchýlili sa napokon do západného Podlešia. Tento divoký a surový národ sa spájal najviac s Litvanmi a Prusmi, v tej dobe ešte pohanmi, a proti Poliakom a Rusom, a preto bol mnohokrát strápený krutými vojnami, a napokon bol do posledného kolena vyhubený a pobitý. Podľa Nestora^[840] si ich už r. 983 ozbrojenou mocou podmanil Vladimír, pravda, len na krátky čas; r. 1038 vytiahol proti nim Jaroslav,^[841] a mnohých z nich pobil, iných presídlil ďaleko odtiaľ, ale úplne ich pokoriť nemohol. Onedlho potom ich spolu s ich spoločníkmi Prušanmi r. 1041 na hlavu porazil Kazimír I. poľský. R. 1192 ich opäť spútal vojnou Kazimír II. Okolo r. 1241 sa Jatvezi dostali pod vládu Litvanov. Roku 1251 a nasl. bez prestania na ich krajinu uskutočňovali vpády Rusi i Poliaci.^[842] Roku 1256 sa od nájazdu Daniela Halického vykúpili čiernymi kunami a bielym striebrom.^[843] Roku 1264 vytiahol proti nim Boleslav V. a 23. júna s nimi zviedol na hranici Podlašia a Lubelska ukrutnú bitku, na hlavu ich porazil, ich vodcu Komatha zabil, zem vyplienil a osídlil iným ľudom. Ich ostatky, pozdvihnúc sa ešte niekoľkokrát proti poľskej vláde, boli pobité kráľom Leškom [1279 — 1289] a napokon boli rozprášené po Litve, kde sa pomaly stratili. Za života Mateja z Mechova [zomrel 1523] a Kromera sa po Litve a Rusi potĺkali už len úbohé ostatky tohto ľudu, jazykom sa ešte vždy rôzniac od Litvanov a Slovanov.^[844] Teraz, hovorí Swięcki, pamiatka Jatvezov vyhasla tak úplne, že ani v bežných podaniach národa na Podleší sa o nich nič viac neuvádza, a jedine veľké mohyly (náhrobky) a nad riekami uprostred lesov často sa vyskytujúce valy pripomínajú krvavé boje s nimi.^[845] Avšak podľa správ podaných Narbuttom sa v Skidelskej oblasti, po ľavej strane rieky Pielasy a Kotry, potomstvo Jatvezov, menované susednými Litvanmi Jodwežay, ešte aj dnes líši od Bielorusínov a Litvanov svojou počernou pleťou, čiernym odevom a mravmi i obyčajmi, hoci teraz už hovoria bielorusky s litovským akcentom. Sú svedectvá, že títo Jatvezi boli z pohanstva vytrhnutí a pokrstení až r. 1553. Tamže medzi Kamenkou a Sčučínom sa dve osady menujú Jatwiesk, a tretia, terajšia Lack, sa pred časom tiež nazývala Jatwiesk Lacki. U Bielorusínov na Podlaší je bežné príslovie: Vyhlada jak Jadvinga, t. vyzerá ako zbojník, lotras.^[846] Dediny Jadwiengi a Jatwingi vo východnej Haliči sú dôkazom, že zlomky tohto ľudu sa dostali až sem. Súvekí letopisci nám opisujú mravy tohto národa ako divoké, surové, obyčaje pohanské, jazyk cudzí. Je podivuhodné, že verili v presídlenie sa zomrelých duší;^[847] a preto sa žiadny z nich nedával z bitky na útek, ani sa nedal živý zajať nepriateľovi, ale všetci spolu aj so svojimi ženami, bojujúcimi popri nich, ochotne podstupovali smrť. Rovnako ako Sarmati, používali v boji dlhé sudlice. V 13. stor. sídlili sčasti na dedinách, sčasti ešte stále, podľa starobylého zvyku Sarmatov, pod stanmi na vozoch, nazývanými v ruských letopisoch kolymahy alebo kolymohy (porov. § 13. č. 6.). Z ich čeľadí čiže rodov sa spomínajú Zlinci, Krismenci, Pokenci, z bydlíšť Žaka, Vizna, Privešča, Taiseviči, Burialia, Rajmoči, Komata, Dora, Korkoviči a i., z osobných mien Nebiast, Var’v, Stekint č. Stikent, Aikad’, Jun’dil, Komath a i., čo je všetko zjavne neslovanské, ba dokonca sčasti sarmatské, sčasti litovské, hoci niekedy so slovanskými základmi, ako Taiseviči, Korkoviči atď. V pozdejších časoch, privyknúc obyčajom Slovanov a Litvanov, alebo z naliehavej potreby, nemôžuc lúpežiť podľa ľubovôle, zaoberali sa lovením rýb a včelárstvom, k čomu ich musela vábiť aj nimi osídlená sama krajina, plná lesov a vôd. Keby sme na to, že sarmatskí Jazygovia neboli Slovania, a že teda títo nemohli pochádzať od Sarmatov, nemali žiadne iné dôkazy, ktorých, pravda, jasných a preukazných, máme dostatok, mohli by sme sa o tom úplne presvedčiť zo samej histórie týchto Jatvezov. Starší poľskí letopisci, Kadłubek, Boguchwał a Długosz, ich, pravda, miešajú s Prušanmi, Žmudínmi a Litvanmi, avšak nepochybne len preto, že obidva tieto národy boli pohania a nepriatelia Poliakov,^[848] iné pramene, ruskí letopisci, Matej z Mechova, Kromer atď., obidva náležite rozoznávajú, a meno, mravy, obyčaje, slovom celý priebeh ich dejín jednohlasne dokazujú, že oni neboli ani Slovania, ani Litvania, ale Sarmati.^[849] Pre nás je teda divné, ako ich mohli Schlözer i Thunmann a po nich nasledujúci Karamzin vyhlásiť za Lotyšov, Naruszewicz za predkov Cigánov a najnovšie Woycicki za Kimbrov!

8. Štvrtý silný a naozajstný národ zo sarmatského kmeňa boli Alani. Tento národ síce začína zo skýtskeho a sauromatského mračna vynikať v Európe až na konci 1. stor. po Kr., avšak v aziatskej histórii siaha jeho pamiatka do hlbokej dávnovekosti. Podľa starobylého podania u Peržanov, zachovaného u dejepisca Firdussiho, v prastarej dobe bývali Alani (Alanân) na severnej strane krajiny Paropamisu, blízko zeme menovanej Ghur alebo Ghordžeh. Kráľ Kai Khosru, t. Cyrus, vyslal Lohraspa pokoriť Turanov, uskutočňujúcich vpády do Iránu cez rieku Džihun Lohrasp, ktorý vyhnal nepriateľov Ghurov a Alanov, dostal tieto dve krajiny pod svoju správu, a držal ich do svojho nástupu na trón. Podľa Ammiana boli Alani potomkovia starých Massagetov, bývajúcich na pobreží Chvaliského mora na východ i na západ, s ktorými Cyrus dvakrát bojoval. Títo pôvodní Alani sa nazývajú u Číňanov Yan thsai, Alanna, Alanliao, Alan, pozdejšie i Suthle, Suth. V čínskych letopisoch sa nachádza už ok. 20 pred Kr. zmienka o ich vojenských výpravách na západ, v 1. a 2. stor. po Kr. sa poddali Sogdiancom, v 1. polovici 3. stor. bývali na východe Kaukazu, susediac s Rímskou ríšou, kde žili slobodne zbavení súc jarma Sogdiancov. Potom medzi 435 — 480 sa nazývajú Suthe čiže Suth. Po r. 565 niet o nich u Číňanov viac zmienky.^[850] Európski historici a zemepisci poznajú Alanov v 2. stor. medzi Kaukazom, Volgou a Donom ako osobitnú vetvu Sarmatov. Krátka zmienka o nich sa nachádza u Plínia, ktorý ich spomína v spoločnosti s Roxolanmi na Ponte.^[851] Dionysius Periegeta, ktorého spis sa kladie do konca 2. stor., ich rovnako umiestňuje medzi Donom a Dneprom, nazývajúc ich jazdeckým národom.^[852] Avšak ten istý spisovateľ vedel aj o ich inej odnoži v okolí Dácie a dolného Dunaja, kde kočovali už spočiatku 2. stor., uskutočňujúc ustavičné vpády do rímskeho panstva.^[853] Ptolemaios okolo ústia Donu umiestňuje len Osilov, a na brehu Volgy Asaeov (’Οσιλοι, ’Ασαιοι), pri Chvaliskom mori potom Asiotov, ako sa domýšľame, odvetvie Alanov; naproti tomu ďalej na sever, okolo prameňov Dnepra, Volgy a západnej Dviny, kde je teraz Volchonský les, kladie Alanské hory a vedľa nich národ Alanov. Tie isté Alanské hory a ten istý národ Alanov druhý raz umiestňuje do severných končín Skýtie pred Imausom, pravda, ako sa už vyššie dokázalo, len omylom (porov. § 10. č. 11 .).^[854] To, že sa na obidvoch miestach uvádza to isté pohorie a ten istý národ, ktoré nemožno hľadať nikde inde, len okolo prameňov Dnepra, Volgy a západnej Dviny, je zrejmé jednak z iných správ Ptolemaia, spomínajúceho tiež Alanov na troch miestach v rade národíkov európskej Sarmatie,^[855] jednak aj z výslovného svedectva pozdejšieho Marciana Herakleotu [ok. 400?], ktorý použil nielen Ptolemaiov spis, ale aj iné pramene. Marcianus vyslovene hovorí, že z Alanských hôr vytekajú rieky Borysthenes (Dneper) a Rhudon (západná Dvina), a že vedľa tých istých hôr bývajú Alani. V susedstve týchto Alanov bývali podľa Ptolemaia a Herakleotu Agathyrsovia, podľa prvého aj Suoveni, t. Slovania (porov. § 10. č. 11). Aj v Peutingerových knihách sa uvádza meno Alani na najzadnejšom severe nad horami, v ktorých pramení bezmenná rieka, vtekajúca do Maeotu, pri ktorej sa vykladači nezhodujú, či pod ňou treba rozumieť Dneper, alebo Don, alebo napokon Volgu.^[856] Nech je, ako chce, zo všetkých týchto dohromady vzatých svedectiev je zjavné, že Alanské hory sú vlastne Volchonské lesy, v ktorých pramenia tri dôležité rieky, západná Dvina, Dneper a Volga, a že teda aj sídla týchto Alanov sa museli nachádzať vskutku v blízkosti týchto hôr. Takto nachádzame Alanov už v starej dobe na troch rozličných miestach: a/ v okolí Donu a na brehu Maeotu, v pravlasti Sauromatov, a túto zem treba považovať za ich pravé hniezdo, odkiaľ sa rozleteli na sever i na juh; b/ medzi dolným Dunajom a Dneprom, na čiernomorskom pobreží, s Roxolanmi a inými Sarmatmi, odkiaľ uskutočňovali vpády do Rímskej ríše v 2. stor.; c/ na hornom Dnepri, v zemi Slovanov v susedstve Čudov, kde boli len ako hostia. Dejiny Alanov sú vzhľadom na históriu starých Slovanov predôležité, a preto aj my tu o nich musíme povedať niečo širšie.

9. Hlavné sídla Alanov sa tiahli, ako sa už uviedlo, od ústia Donu a maeotského pobrežia severovýchodne až k Volge, a zdá sa, že Roxolani sa líšili od Alanov len menom, nazvaní tak podľa rieky Volgy, alebo inej, ktorá sa v sarmatskom jazyku nazývala Raxa, Roxa.^[857] U starých bývajú menovaní Roxolani a Alani často spoločne ako na Done, tak i medzi Dneprom a Dunajom. Neskôr sa na Done meno Sarmatov a Roxolanov zatemnilo, meno Alanov sa však tým viac rozšírilo. Z tejto oblasti prešla časť Alanov s Roxolanmi a inými Sarmatmi už na začiatku 1. stor. na čiernomorské prímorie medzi Dneprom a Dunajom, uskutočňujúc odtiaľ vpády do Dácie a Mezie (porov. č. 5.). Góti, pritiahnuc na konci 2. alebo na začiatku 3. stor. [medzi 180 — 215] na Čiernomorie, si podmanili časť Alanov, kočujúcich medzi Dunajom a Donom, a tak sa s nimi spriaznili, že neskorší spisovatelia, ako Prokop^[858] a i. mohli pokladať Alanov za gótsky národ, čo veľmi vyhovuje najnovším nemeckým spisovateľom, ktorí chcú vyhlásiť Gótov ku cti škandinávskych bájok za Alanov čiže Asov. Iná skupina týchto čiernomorských Alanov, spolčiac sa s Vandalmi, vpadlými do Dácie od rieky Odry [275], bola spolu s nimi vytlačená Gótmi, utekajúcimi pred návalom Hunov, najprv r. 333 do Panónie, neskôr potom [pred 407] sa preniesla odtiaľ až do Galie, Hispánie a Afriky, kde zmizla.^[859] Obšírnejšie rozprávanie dejín týchto s Gótmi a Vandalmi po Európe sa potĺkajúcich a zbíjajúcich Alanov sem nepatrí. Avšak tieto ponemčené skupiny Alanov boli len čiastočné a skoro najranejšie na západ preniknuté výhonky veľkého štepu Alanov za Donom, hlavná zberba tohto ľudu zostávala ešte vždy vcelku vo svojich starých sídlach v Ázii až do príchodu Hunov, odkiaľ uskutočňovala v rozličných časoch hrozné vpády cez Kaukaz do Arménie a Médie.^[860] Suetonius ich pozná za panovania Tiberia ako obyvateľov východných končín Kaukazu. Za panovania Vespaziána sa prvýkrát vyrútili cez kaspickú bránu do Médie. Odvtedy neprestali uskutočňovať vpády do Perzie, takže perzský kráľ bol prinútený žiadať cisára Vespaziána o pomoc proti nim. Za Hadriana plienili rímske krajiny v Ázii, čo pohlo prefekta Kapadócie napísať osobitnú knihu o taktike proti nim.^[861] V gruzínskej histórii sa spomínajú Alani pod menom Osov už r. 87 po Kr. ako pomocníci Gruzov proti Peržanom, no v tejto vojne boli na hlavu porazení, a čoskoro sa s Peržanmi zmierili. Bratia alanského kráľa sa nazývali Bazuk a Abazuk, jeho sestra Sathinik. Arménske letopisy, rozprávajúce o tomto deji v r. 90 po Kr., ich menujú Alanmi.^[862] Výtržnosti Alanov sa načas postavila do cesty prevaha Hunov, a tí prejdúc cez Volgu [374] udreli na Alanov a podmaniac si ich prinútili ich pluky bojovať proti Gótom. Od tej doby boli Alani vernými spoločníkmi Hunov vo všetkých ich vojnách až do Attilovej smrti. Avšak zvyšky Alanov za Donom a Maeotom sa opäť vzmohli, a ich meno sa v stredovekej histórii spomína ešte dlho. Prokop stanovuje ich sídla do Kaukazu, v niekdajšej Albánii čiže v terajšom Dagestane, pozdejšie však zase kočovali medzi Donom a Volgou.^[863] V ruských letopisoch sa nazývajú Jasi, Osi, a na r. 965 sa o nich uvádza, že ich aj Kosogov (predkov dnešných Čerkesov) premohol knieža Svätoslav,^[864] r. 1029 mnohých z nich zajal a usadil v Rusoch knieža Jaroslav,^[865] r. 1116 Jaropluk, brat kniežaťa Vladimíra Monomacha, vytiahnuc za Donec, plienil v Jasoch, zajal dcéru kniežaťa Jasov a oženil sa s ňou atď.^[866] Aj Konštantín Porfyrogenet a Guido Ravenský ich umiestňujú za Kaukazom v susedstve Kazachov a Kozarov, v rovinách medzi Donom a Volgou.^[867] Arabskí spisovatelia 10. stor., poznajúc ich na tom istom mieste, ich tiež menujú Alanmi.^[868] V polovici 13. stor. ich Batuchán odtiaľ vypudil do kaukazských hôr. V týchto sídlach ich našli Jean Plan de Carpin [1246], menujúci ich Alanmi čiže Asmi (Alains ou Asses), mních Rubruquis alebo Ruysbroek [1253], Josafa Barbaro [1436], Klaproth a i.^[869] Dnešní Alani, bývajúci na severnej strane Kaukazu uprostred najvyšších hôr, sami seba menujú Iron a svoju zem Ironistan, Gruzovia naproti tomu im hovoria Osi alebo Ovsni a ich príbytkom Osethi, Rusi ich nazývajú Asmi, Asetíncami (Osmi, Osetíncami). Na východe hraničia s Micdžegmi, na severe s Čerkesmi (starými Kosogmi, Kazachmi), na západe s Basianmi, národom tureckým, a s Imirethmi, na juhu potom siahajú ich bydliská hlboko do Gruzie. Ich hlavné riečky sa nazývajú Arrdon, Ursdon, Dugor, Pog, Ksani atď. Ich reč má najväčšie príbuzenstvo s perzskou, ale nachádza sa v nej aj nemálo slov čudského kmeňa, čo sa dostatočne vysvetľuje niekdajším prebývaním ich bratov na severe blízko prameňov Dnepra a Volgy, a stýkaním sa ich predkov s týmito a s Čudmi.^[870] Alani boli sarmatský národ; pravdepodobne bratia Roxolanov. Dôkazom toho sú predovšetkým spoločné sídla oboch ako za Donom, tak aj na euxinskom prímorí, spoločné mravy i spôsob života; potom svedectvo starých, ktorí niekedy spolu menujú Alanov a Roxolanov, Alanov a Sarmatov, niekedy zase to, čo niektorí z nich povedali o Sarmatoch, pripisujú iní Alanom;^[871] napokon pôvod Alanov od Médov,^[872] a predovšetkým príbuznosť dnešných Asetíncov čo do reči i mravov s Peržanmi a starými Partmi, od ktorých pochádzali aj Sarmati.^[873] Ohľadom mien Alani a Asi, Osi, z vyššie uvedených svedectiev jasne vysvitá, že sa nimi označuje jedna a tá istá vetva Sarmatov. Meno Alani sa uvádza v letopisoch čínskych, gréckych, latinských a arabských, Asi, Osi naproti tomu v georgiánskych, arménskych, ruských^[874] a škandinávskych, ku ktorým treba pripojiť aj jeho dnešné používanie u Gruzov a Rusov. Či sú obidve mená domáce, pôvodné, alebo snáď jedno z nich je cudzozemské, to nechávame na rozhodnutie iným.

10. Vzhľadom na naše starožitnosti sú dôležitejší než títo Alani na Maeote a Euxine ich bratia na severe, v blízkosti starých novgorodských Slovanov, na rozhraní slovanského a čudského sveta. Ptolemaios, Peutingerove knihy, Marcianus Herakleota, nech mlčaním obídeme iných, ktorých svedectvo zaváži menej,^[875] zhodne dokazujú, že Alani bývali na severe, neďaleko hôr, z ktorých vytekajú Dneper a západná Dvina, a ich výpovede nadobúdajú dôležité potvrdenie v prastarom národnom podaní o Asoch, zachovanom v škandinávskych povestiach. S istotou nemožno nič povedať ani o čase, v ktorom títo cudzojazyčníci prenikli tak ďaleko na slovansko-čudský sever, ani o miestach, ktoré zajímali svojími sídlami. Avšak z mnohých okolností sa možno domýšľať, že sa to stalo už v 1. stor. pred Kr., v onej dobe, keď sa Sarmati rozprestreli po úplnom vyvrátení skýtskej vlády na dolnom Dnepri, a odtiaľ vtrhli ďalej až do dnešných Uhier a do Podlešia (porov. č. 6. 7.). Lebo v 1. stor. po Kr. sa už zatatranské zeme až k Visle a čudskej zátoke u Melu, Plínia a i. nazývajú Sarmatiou, na dôkaz, že meno Sarmatov už bolo v týchto krajinách známe a hrozne, takisto pôvod škandinávskych povestí, v ktorých sa oslavuje meno Asov a naráža sa na prebývanie Alanov medzi Slovanmi (Vanmi) a Čudmi (Jotunmi), siaha do staršej doby, než sú gótsko-hunské vojny. Pokiaľ ide o sídla, slovutný zemepisec Reichard, ktorý prvý náležite vyskúmal pravý zmysel starých svedectiev o týchto severných Alanoch, ich na svojej mape stanovuje od hornej Dviny cez horný Dneper, a odtiaľ po východnej strane tejto rieky až za Desnu, temer k prameňom Donca.^[876] Zhodujeme sa s vynikajúcim zemepiscom, čo do samého položenia, avšak majúc pred očami tie mnohé, nepochybne inoplemenné národy, ktorými Ptolemaios obklopuje Alanov, domnievame sa, že ich stanovište bolo ohraničené omnoho užšie. Ich horda sa pravdepodobne zdržiavala tam, kde boli najväčšie roviny a najlepšie pastviny, t. asi v kraji Smolenskom, Mogilovskom a Černigovskom, odkiaľ zachádzali do susedných krajín len kvôli vyberaniu dane a lúpeže. Ponechajme podrobné označenie sídel tejto alanskej hordy budúcim skúmateľom, najmä ruským. O národe Asov čiže Alanov rozprávajú staré škandinávske poviedky, najmä tak nazývaná Ynglinga Saga, mnoho bájneho,^[877] cez mýtické rúško, ktorým sú všetky udalosti zahalené a histórii odcudzené, jasne vysvitá jedine to, že ten istý národ raz viedol kruté vojny s domácimi Vanmi a Jotunmi, t. Vindmi a Čudínmi, a s Normanmi k nim prišlými, raz prebýval v prímerí a pokojnom stýkaní sa, až napokon bol porazený a vyhubený spolčiacimi sa Vanmi a Jötunmi. Z rodu týchto Asov bol vraj Odin, najslávnejší hrdina škandinávskych povestí, ktorý potom dostal božskú poctu od Gótov a Sveónov. Hlavné sídlo Asov sa menuje v tých istých povestiach Asgardr, t. hrad Asov alebo krajina Asov, čo vykladači obracajú obyčajne buď na krajinku Aspurgianov na brehu Čierneho mora,^[878] buď na dnešné mesto Asov pri Done, hoci je možné, že sa tým pôvodne chápalo stanovište Alanov niekde na Dnepri. Avšak aj to nie je nepravdepodobné, že škandinávski dobrodruhovia sa miešali s Alanmi už v starej sarmatskej dobe nielen na severe, v okolí dnešného Novgorodu, ale sa predrali aj hlbšie až k samej maeotskej zátoke; a z týchto skutočných príbehov neskorší škandinávski pevci a bájkari naskladali podľa svojho obyčaja veľké množstvo rozličných neobratných bájí.^[879] Je to teda vec hodná jednak smiechu, jednak poľutovania, že niektorí nemeckí dejepisci sú nespokojní s pravlasťou Teutónov v Germánii a Škandinávii, hoci ide o vec mimo všetkej pochybnosti, a opäť sa úplne pohružujú do škandinávskych bájok a podľa ich zmyslu či nezmyslu hľadajú pôvod Gótov a Sveónov v kaukazských Alanoch, ostatných potom Nemcov v Getoch a Trákoch. Normani, Sveóni a Góti, pravda, už v tejto starej dobe obchodovali s Alanmi na severe a snáď aj na Done a Maeote; avšak predsa čo do pôvodu a prvotných sídel jedných od druhých sú úplne rozdielni, hoci čo do mravov, zúrivosti, lúpežníctva a zbíjania cudzích krajín sú si navzájom dosť podobní. Nemožno síce podrobne vyskúmať, v ktorej dobe severní Alani zmizli a kam sa podeli, je však pravdepodobné, že už pred panovaním gótskeho kráľa Ermanarika ich odtiaľ vyhnali vzmužiaci sa Slovania a Čudíni, ako nie nejasne predkladajú škandinávske povesti, a navrátili sa do hlavného hniezda svojho národa a k ostatnej svojej rodine za Don. Od týchto Alanov, ako aj od ostatných Sarmatov, nepochybne prešli k Slovanom i škandinávskym Nemcom mnohé obyčaje, povery, obrady, názvy, ktorých podrobným skúmaním sa teraz nechceme zaoberať. Pripomenieme len, že v jazyku ruských a iných Slovanov sa dajú sledovať niektoré sarmatské slová, ako bugor (sepulchrum, monimentum), méd. a perz. gûr, kurgan (to isté), perz. kurkhane, djej (heros, vietor), perz. div, arm. di, škand. diar (pl.), bohatyr’, perz. behâder, strjapčij, perz. satrapa, sobaka, perz. spako, smerd, perz. merd (vir), choroš (bonus), aset. chorsu, dugor. choars, perz. chos, ambar (granarium), perz. čartak (excubitorium), srb. kurjak (lupus), perz. gurk, topor, perz. tabar, kurd. teper, arm. dabar, čes. oř (ags. hors, angl. horse), oset. urs atď. Slovko t’lmač, tlumoch (nem. tullmatsch), neviem, či vzniklo zo sarmatského, perz. Τολμιδης u Xenofonta,^[880] dodnes tilmači, telmiz, porov. slv. tlama (bucca, os), agl. tell atď. Rieky Don (Tanais), Dneper (Danapris) a Dnester (Danastrus) dostali svoje terajšie mená nepochybne od Sarmatov, namiesto starších Borysthenes, Tyras a i., v nárečí kaukazských Alanov až dodnes označuje don, dun to isté čo rieka, soa-don prameň, odkiaľ sú aj mená ich riečok Arr-don a Urs-don (porov. č. 9.). Naopak aj Alani si nepochybne privlastnili nejedno slovko zo slovančiny a litovčiny, ako knis č. ksanis, slv. knjaz, kníže, račis (rex, princeps), stslv. a litov. rači (porov. lua-rasici u Dithmara), mit (mel), slov. med atď. Slovo gir, gor, guri, gauri, čo u Osetíncov znamená kraj, okolie,^[881] napr. Vala-gir, Du-gor č. Di-gir, Ta-guri č. Ta-gauri atď., pokladám za pôvodne sarmatské, nie slovanské, hoci Konštantín Porfyrogenet^[882] hovorí, že ruské kniežatá, vyjdúc v zime s družinou z Kyjeva, sa zdržiavajú po mestečkách, ktoré sa vraj nazývajú Gyra (τα πολυδια, α λεγεται γυρα), toto pomenovanie mohlo určite zostať Rusom po Sarmatoch. Podľa Eddy sa zdá byť isté, že Škandinávci prijali od Alanov mnohé náboženské obrady, na ktorých opis tu nie je miesto. Domáce meno Alanov, t. Asi, už v pradávnej dobe preniesli do Škandinávska normanskí dobrodruhovia, odkiaľ sa potom dostalo aj k iným Nemcom. V škand. má podobu âs (heros, divus), pl. aesir, fem. âsynja (mulier diva), ags. ôs, gót. ans, pl. anseis (u Jornanda anses semidii), stnem. ans, pl. ensi, odtiaľ je toľko zložených mien u Nemcov, napr. škand. âsbiorn, âslaug, âsmundr, ags. ôsdag, ôsveald, stsas. osdag, got. ansila, ansimund, stnem. ansegis, ansegund, ansgîsil, anshelm, anshilt, ansnôt, anso, anspald, anstrât, ansvalt, aspirin, astolf, asulf, fran. ansoaldus a i.^[883] V slovku ans je spoluhláska n nosový zvuk.^[884] Vzniklo teda aj tu z vlastného mena všeobecné, ako thurs (gigas), hune (gigas), čud (gigas), spolin (gigas), obor (gigas) atď.^[885] Nadovšetko pamätihodné je však to, že škand. âs, aesir sa zhoduje so slv. menom Alanov, Jasi, Asi (Osi), a že škand. âsynja je takisto opatrené slovanským, v nemeckom jazyku až na niekoľko cezpoľných slov zvyčajným zakončením,^[886] porov. slv. rabynja, bogynja, drugynja, knjagynja, Vlachynja, Grkynja, Turkynja, Njemkynja a i.^[887]

11. Takíto sú starí, pôvodní a vlastní Sarmati, a takýto je kratučký obsah ich dejín. Hlavné stanovište tohto pranároda je za Donom, v pustatinách medzi Maeotom, Kaukazom a Chvaliským morom, a kolíska v Medo-Perzii, z ktorej sa na jej sužovanie v neskoršom čase vyrojili do Európy jeho mnohočíselné skupiny, pod menom Roxolanov, Jazygov a Alanov. Od 1. stor. pred Kr. až do konca 4. stor. po Kr. sa rozprestiera v Európe ich vláda a teda aj ich história. Koho neskorší byzantskí i latinskí spisovatelia, od 5. do 10. stor., nazývajú Sarmatmi, už nie sú viac Sarmati, ale, bez ohľadu na pôvod a jazyk, zmes severných národov, Slovania, Nemci, Litvania, Čudi, Turci, Mongoli. Musíme teda obrátiť pozornosť na prvé časy a pramene, nie na druhé, ak chceme naozaj vyskúmať, kto boli Sarmati. Na túto otázku nám už jasne a zhodne odpovedali starí, Diodorus Siculus, Pomponius Mela, Plínius a Ammianus Marcellinus, že boli národom aziatskym, príbuzným Médom a Partom čiže neskorším Peržanom, a ich svedectvo nadobúda odvšadiaľ dôležité potvrdenie. Diodorus Siculus^[888] nám zachoval najstaršiu správu o zavedení Sauromatov z Médie k rieke Tanais Sakmi čiže Skýtmi, panujúcimi nad Médiou a Malou Áziou od r. 633 do 305 pred Kr. Pomponius Mela pokladá Sarmatov čo do povahy a zbrane za národ najpríbuznejší Partom.^[889] To isté potvrdzujú aj Plíniove slová: Sarmati, ako sa hovorí, pochádzali z rodu Médov.^[890] Napokon Ammianus Marcellinus, dobre poznajúc jedných aj druhých, prisvedčujúc tomu hovorí: Mravy Alanov sú médske, avšak preinačené uvoľneným spôsobom života.^[891] Všeobecne teda starí pokladajú za správne, že Sarmati vznikli zo starých Médov. Nepochybne boli pokrvní neskorších Partov, ktorých jazyk sa trochu líšil od médskeho. Aj domáce meno dnešných Alanov, t. Iron (národ), Ironistan (zem), nie ináč ako ich reč, nasvedčuje tomu, že pochádzali z Médie čiže zo starého Iránu. Niekedy sa hlavná perzská krajina nazývala Aria, neskôr Irán, s mestom Aria, teraz Herat v Chorasane. Herodotos dokazuje, že Médi nazývali sami seba Areicami čiže Arianmi, a Rhode hovorí, že Aria bolo pôvodne spoločné meno krajín zendských národov. Médsky pôvod jednoznačne dokazujú napokon aj všetky mravy, spôsoby a obyčaje tohto ľudu.^[892] O ich divokých a surových mravoch tu len v krátkosti spomenieme niektoré dôležitejšie svedectvá.^[893] Strabón, opisujúc mravy Roxolanov na Maeote podľa starších prameňov, o nich hovorí: pravda, sú bojovní, ale proti skúseným a dobre ozbrojeným šíkom akýkoľvek cudzojazyčný zástup je predsa príliš slabý a bezbranný.… Nosia prilbice a brnenie zo surových volských koží; používajú štíty (podľa iných nie); ich zbraň je sudlica (kopija), meč a luk. Sú kočovníci, stánky z plsti majú postavené na vozoch a na nich sa zdržiavajú: okolo týchto stánkov sa pasú ich stáda, ktorých mliekom, syrom a mäsom sa živia. Kvôli pastve sa stále sťahujú po trávnatých rovinách, bývajúc v zime v barinách okolo Maeotu, v lete potom na jemu priľahlých poliach.^[894] Mela opisuje ich mravy takto: Národ Sarmatov je čo do povahy a zbrane najpríbuznejší Partom, avšak ako príkrejšieho podnebia, tak aj drsnejších mravov. Nezdržujú sa v mestách, ba ani len v stálych sídlach. Kam ich volá pastvište, kam ich ženie ustupujúci alebo postupujúci nepriateľ, tam sa obracajú so svojím vojenským táborom, neustále prevláčajúc svoje veci a majetok; ľudia bojovní, slobodní, neskrotení a takí zúriví a besní, že aj ženy spolu s mužmi sa stavajú do boja, a aby na to boli schopné, hneď po narodení sa im vypaľuje pravý prsník, z toho dôvodu sa ruka natiahnutá na úder stáva taká spôsobilá, akoby to bola mužská hruď. Dennou úlohou dievčat u nich je strieľanie z luku, jazdenie, lovenie, zabitie nepriateľov je zásluha dospelých, takže ak nezabije niektorá z nich žiadneho, počíta sa jej to za vinu, a tresce sa nevydaním sa za muža.^[895] Podobne vykresľuje ich spôsoby Tacitus: Roxolani dychtia vraj viac po plienení ako po boji. Rozptýlení dychtivosťou po lúpeži alebo obťažení korisťou, najmä ak prekáža šmykľavosť cesty ich rýchlosti, ľahko bývajú spútaní a zabití. Je temer neuveriteľné, ako závisí celá ich udatnosť od vonkajších vecí. Naskrze sa nehodia do pešej bitky; ak sa zoskupia v jazdecké pluky, ich útoku sotva ktorý šík odolá. Ale v čase dažďa a odmäku im na nič neslúžia ani sudlice,^[896] ani meče, akokoľvek predlhé a obidvoma rukami dvíhané, lebo ich kone padajú nepohodou času a váhou obrnených jazdcov. Lebo brnenie zložené zo železných plieškov alebo najtvrdšej kože slúži náčelníkom a najurodzenejším medzi nimi na záštitu, ktorú rany nepreniknú, ale je aj nevhodné na vstatie, kedykoľvek ich útok nepriateľa zhodí dolu. Štíty na obranu nepoužívajú.^[897] Inde opäť ten istý vynikajúci dejepisec uvádza, že Sarmati sa rôznia od Germánov a Venetov tým, že nestavajú žiadne domy, nepoužívajú štíty, nebojujú pešky, ale celučký svoj život trávia jedine na vozoch a koňoch.^[898] S tým sa celkom zhoduje to, čo poznamenal o spôsoboch tohto ľudu Ammianus Marcellinus. Sarmati sú vraj spôsobilejší k lúpežníckym vpádom, ako k boju v riadnom šíku. Nosia predlhé oštepiská a náprsné brnenia z ostrúhaných a hladených rohových plátkov, uložených na spôsob vtáčieho peria, a pripevnených na plátennú podšívku. Kone obyčajne používajú vyklieštené, chcejúc tým odvrátiť to, aby sa jednak neplašili pohľadom na kobyly a s nimi sem-tam nepobiehali, jednak aby vzpierajúc sa v tajných úkrytoch neprezrádzali jazdcov svojím nemiernym erdžaním. Na takýchto skrotených a prerýchlych koňoch zbiehajú nesmierne priestranstvo polí, buďto že prenasledujú iných, buďto že sa sami dávajú na útek. Niekedy vedú vedľa seba aj druhého koňa, aby v jazdení zamieňali jedného s druhým, a aby ten umorený nadobudol v čase oddychu stratenú silu.^[899] Ich lúpeživosť a neobyčajnú ukrutnosť líči živými farbami nielen Ammianus Marcellinus, ale pozdejšie Menander.^[900] O prameni ich živobytia sa najlepšie poučujeme z toho, čo Dio Kassius poznamenal o uzavrení mieru cisára Marka Aurélia s Jazygmi [r. 175]: „Jazygovia boli vraj povinní vydať zajatých, ktorých navrátili asi stotisíc, okrem mnohých už predaných, alebo zomrelých, alebo z toho zajatia rozpŕchlych.“^[901] Totižto Sarmati neorali, nesiali, nežali, ani nestavali príbytky, jediný prameň ich živobytia bolo ukladanie dane a poplatkov na roľnícke národy, zvlášť Slovanov, vpády do rímskeho panstva a vydieranie ročných darov (subsidia, stipendia) od rímskej vlády, plienenie a hubenie okolitých bohatých zemí, a predovšetkým zajímanie a predávanie cudzincov. Čo sa týka trhu s ľuďmi, ich zvieracia vychytralosť sa dozaista vyrovnávala ich susedom a verným spoločníkom Kvádom, o ktorých ten istý Dion poznamenal, že nikdy úplne nevracali všetkých zajatých, ale len niektorých a len takých, ktorých sa nemohli zbaviť na trhu, alebo ich nemohli použiť na žiadne roboty. Ak vraj deti a nedospelých ľudí navrátili, zadržali tak v porobe ich rodičov a pokrvných, aby sa aj oni zase dobrovoľne k týmto navrátili.^[902] Len zbežne tu podotkneme niečo o iných spôsoboch i nespôsoboch tohto ľudu. Svojim bohom obetovali kone. Jatvezi na Podleší verili v presídlenie duší po smrti. V čase pokoja žili v hnusnej lenivosti. Do vozov, prikrytých na spôsob stanov plstenými pokrovcami alebo kožami (u Jatvezov kolimahy alebo kolimohy), na ktorých žili ich ženy s deťmi, zapriahali voly. V treskúcej zime sa kryli v teplých podzemných jamách, prikrytých raždím a hnojom. Divoké kone morili tri dni, až skrotli, a potom na nich v jednom zájazde ubiehali do tridsiatich míľ. Svoje strely napúšťali jedom. V čase svojho prebývania na Maeote používali v bitke na lapanie nepriateľa osídla, a zlapaných škrtili, ako Parti. V odeve sa rôznili od iných cudzojazyčníkov, a podobali sa Médom a Partom tým, že nosili široké nohavice čiže spodky,^[903] siahajúce od bedier až niže kolien, ostatok tela, od šije do pásu úplne nahý, pokrýval dlhý plášť bez rukávov, spätý na ramenách záponkou, spredu otvorený. V zime nosili na hlave veľkú kapucňu či skôr kuklu, z ktorej im von sotva oči a brada trčali. Ženy pri dlhom a nabranom (faldovitom) odeve nosili zhora zvláštny krátky kabát (tunica), niekedy aj šnurovačku so zbraňou, majúc ruky obnažené až po pazuchy, a na hlave vysoký klobúk alebo čepiec podobný prilbici.^[904] O jazyku starých Sarmatov nemožno povedať nič presnejšie, pretože nie sú nám prístupné žiadne jeho pamiatky, je však pravdepodobné, že ako reč dnešných Alanov, tak aj reč ostatných Sarmatov bola médsko-perzská. Tomu nasvedčujú aj tie nemnohé sarmatské mená,^[905] ktoré sa nachádzajú v gréckych a latinských spisoch, na kameňoch a v aziatskych letopisoch, aké sú napr. sarm. na -aces Arsaces, Ataces, Badaces, Vadapaces, Pharnaces, Spadaces, Dadaces, Medosacces, porov. méd. a perz. Arbaces, Arsaces, Bassaces atď., na -ages, -agos Amnagos, Abragos, Japhagos, Macagos, Dadagos, Cunagos, Mucunagos, Argunagos, Rechunagos, Tumbagos, Spotagos, Aluthagos, Amage (ž.), porov. méd. a perz. Astyages, Harpagos atď., na -farnes, -fer Ariofarnes, Saetafarnes, Usafer, Zinafer, porov. méd. a perz. Datafernes, Tissafernes (od slova far = splendor, potentia majestatis), na -aspus Banadaspus, porov. méd. a perz. Astaspes, Sataspes, Zariaspes, Hystaspes (od slova zend. aspehe, perz. asp., esp = equus), na -urgos Muliurgos, Beurgos, Urgi (národ), Aspurgos (mesto), Aspurgiani, na -muth, -mod Alanouvamuth, Rausimod, ďalej sarm. Bages, porov. perz. Bagaeos, sarm. Pharzeos, porov. perz. Pharziris (od slova fars, terra, slv. prsť), sarm. Abragos, porov. perz. Abradates, Abrocomas, sarm. Ammius, Babai, Beuga, Candax, Fragiledus, Peria, Rasparasanus, Rumo, Sangibanus, Saragosius, Sarus, Tasius, Tirgatao (ž.), Zanticus, Zizais atď., a v aziatskych letopisoch Bazuk, Abazuk, Sathinik (ž.), napokon mená pozdejších Jatvezov Aikad, Komad, Stekint atď.^[906] Mesto Theodosia sa alansky nazývalo Ardauda, čo znamená επταθεος, t. náležité siedmim bohom.^[907] Sem prináležia i mená Sauromatae, Syrmatae, Sarmatae, Jaxamatae, Rhoxolani, Jazyges a Alani, ktoré môžu byť najprirodzenejšie vyložené z médskoperzského jazyka. Meno Sauromata, Syrmata, Sarmata je čo do pôvodu, koreňa, zloženia a významu úplne rozdielne od slovenského Srb, pretože je podľa všetkej pravdepodobnosti zložené z aziatskeho sαra, t. step (desertum) a zo slovka mat, t. rod. (gens),^[908] a teda z toho Sarmatae vlastne žijúci v stepi.^[909] O tom, že slovo Sarmatae je zložené, nás presviedčajú mená národov ako sarmatských, tak aj inokmenných, ako Jaxa-matae alebo Ixa-matae, Thisa-matae, Aga-matae, Chari-matae, Mateni, Maty-ketae a i., ktorých polovice sa nachádzajú aj v inom spojení, porov. Sar-getae č. Sargatii, Sara-gosius, Sarus (mená sarmatských osôb), potom Thyssa-getae, Aga-thyrsi atď.^[910] Sklad slov je tu nie menej dôrazný a hmatateľný, ako v menách Ale-mani, Boe-mani, Ger-mani, Ceno-mani, Marko-mani, Nor-mani, alebo Angri-vari, Amsi-vari, Baju-vari, Vidi-vari, ags. Baegd-vare, Het-vare, Land-vare, škand. Rom-veriar, Thiod-veriar atď. Meno Roxalani pokladám za zložené z Raxa (rieka Volga) a Alani, v slove Jaxamatae sa mi zdá, že tkvie meno rieky, snáď Jaxartes? Výklad mena Alanov, Osov čiže Asov a Jazygov nechávam iným. Ostatne len hrubá nevedomosť mohla pokladať za totožné také matériou i formou rozdielne slová, ako sú Jazyx, Jazygovia, a slovanské jazyk (lingua). Naše jazyk, vyslovované niekedy všetkými Slovanmi, ako podnes Poliakmi, jenzyk, poľ. język, cyr. język, pôvodne znamenalo úd tela, ktorý je nástrojom reči (porov. kelt. jez, litov. liěžuwis), a až neskôr v prenesenom zmysle cudzojazyčníkmi čiže barbarmi; naproti tomu národ Jazygov, maď. Jászok, menovali starí Slovania podľa svedectva našich najstarších letopisov, rus. Jatvjag, pl. Jatvjazi, poľ. Jaczwiež, pl. Jacwieži, potom príbuzní Slovanom Litvania Jodwežay. Hľa, tak výrazne oddeľovali naši otcovia jedno slovo od druhého, a my ich chceme nerozumne spolu zmiešať!

12. Ak boli Sarmati skutočne národ médskeho kmeňa, usadený okolo r. 633 — 605 pred Kr. medzi Donom, Volgou a Kaukazom, ktorý prišiel až okolo r. 94 pred Kr. do Európy pod menom Roxalanov, Jazygov a Alanov, ako o tom podľa vyššie uvedených svedectiev nemožno pochybovať, tým samým sa už všetka totožnosť Sarmatov a starých Slovanov naveky zamedzuje. Naozaj snáď niet v celej starej histórii dvoch národov, ktorých rozličnosť by bola tak úplne zjavná čo do pôvodu, prvotných sídel, prirodzenej povahy a mravov, ako Sarmatov a Vindov čiže Slovanov. O Sarmatoch do 1. stor. po Kr. vo vnútornej Európe niet ani zmienky: Venedi, predkovia Slovanov, sedeli od nepamäti v krajinách pred- a zatatranských, v starej dobe zasahujúc pred vpádom Keltov od adriatického prímoria cez dnešné Uhry až k Baltickému moru, v neskoršom čase, po stratení podunajských sídel, od Tatier a rozhrania Odry i Visly až k Donu, k prameňom Volgy, Dnepra a ďalej k Iľmenskému jazeru. Ak sú Slovania potomkovia týchto Venedov čiže Srbov, nemôžu byť rodina Sarmatov: jedno druhé naprosto vylučuje, bez toho, aby mohlo byť spojené bez zrušenia celej, na historických základoch založenej sústavy slovanských starožitností. Okrem toho, ak sa len dobre a nezaujatým okom prizrieme povahe a obyčajom ako starých Slovanov, tak aj Sarmatov, istotne zistíme, že nebo od zeme nie je vzdialenejšie, a biele od čierneho odlišnejšie, ako sú vzdialení a odlišní naši predkovia, starí Vindi čiže Slovania, od Sarmatov. Sarmati boli od čias Herodota až do konca 4. stor. po Kr. neustále kočovníci, ľudia zdivočelí a suroví, bez stálych sídel a domov, žijúci pod stanmi na vozoch, túlajúci sa po trávnatých pustatinách pri Done, na Čiernomorí a v Podunajsku, tráviaci lúpežnícky život, bojujúci jedine na koni, nikdy pešky, nepoužívajúci na obranu štíty: Slovania boli naproti tomu národ od prvopočiatku svojej histórie v Európe domáci, ľudia krotkí, pokojamilovní, bývajúci v bezpečných sídlach, domoch, dedinách a mestách, živiaci sa roľníctvom, hospodárstvom a kupeckým obchodom, bojujúci pešky, používajúci na obranu štíty atď. Život Venedov čiže Slovanov, ako nám ho opisujú očití svedkovia Tacitus, Jornandes, Prokopius a Mauricius, dobre poznajúci jedných aj druhých, Slovanov i Sarmatov, je pravým opakom života Sarmatov. Slovania boli synovia svojej európskej pravlasti, ľud milujúci svoju otcovskú zem a zušľachťujúci ju v tichosti i mieri; preto sa v nej aj vo všetkých tých hrozných víchriciach času na stálo udržali a rozmohli, aj v tom ich dlhotrvajúcom chumelení sa a tríbení. Sarmati boli naopak aziatski prisťahovanci, v Európe len podruhovia a v cudzej vlasti ako hostia, neživiaci sa zo zeme, po ktorej sa rozhostili, ale z cudzích potov a mozoľov, vydrených z poplatkov od roľníckych a hospodárskych národov, z lúpežníctva a zbíjania, zo zajímania a predávania ľudí; preto aj ich kmeň, akokoľvek bujný a mnoholistý, nezapustil korene do európskej pôdy, ale naopak skôr vyschol, až na tú jeho poslednú chudobnú odnož v Kaukaze, zachovanú nám na pamiatku a na dokázanie konečného osudu lúpežníckych národov. To, že Slovania nie sú potomkami takéhoto národa, hoci je to nepodstatné, im slúži viac ku cti, ako k nejakej ujme a strate, a s veselým srdcom môžu prepustiť svojim susedom Nemcom pokrvnosť Gótov a sarmatských Alanov, v tej dobe sa šialene o ňu uchádzajúcim, ktorým oní predsa boli veľmi podobní aspoň čo do mravov, hoci čo do svojho pôvodu boli práve tak od nich veľmi rozdielni. Medzi Slovanmi a Sarmatmi nikdy nebola priazeň, priateľstvo a príbuznosť, ako nemôže byť v skutočnosti nikdy medzi baranom a vlkom, medzi olúpenými a lupičmi, medzi potlačenými a násilníkmi. Poliaci a Rusi, akoby osudnou odmenou, vyhubili v krutých vojnách medzi 983 — 1289 ostatky sarmatských Jazygov v Podleší až do posledného kolena, ruskí panovníci so svojím ľudom medzi 965 — 1116 neustále zachádzali za Don, plieniac a týrajúc tamojších Jasov čiže Osov, ostatky starých Alanov. Tak podľa zákonov večnej spravodlivosti Slovania aspoň čiastočne pomstili krivdy, ktoré im niekedy robili v ich vlasti sarmatskí Jazygovia, Roxalani a Alani. Jazyk starých Slovanov a Sarmatov, hoci obidva patria k jednej a tej istej indoeurópskej triede, bol nepochybne už v onej starej dobe taký rozdielny, ako podnes reč Slovanov a Peržanov, lebo zachované sarmatské mená, ktoré sme uviedli vyššie, nemajú ani len najmenšiu podobnosť so slovanskými,^[911] kým predsa u starých letopiscov pôvodné slovanské mená, aj keď písané chybne, hneď prezrádzajú svoju slovanskosť, ako napr. u Agathiasa Dabragesas (Dobrogost), Usigardos (Vsegrd), u Menandra Kelagastos (Cjeligost), Mezamiros (Mezimir), u Theofana Piragastos (Pirogost), Ardagastos (Radogost), Tatimires (Tatimir), alebo v staronemeckých prameňoch Jarizleifr (Jaroslav), Jarizscari (Jarožir), Burizlafr (Borislav), Valdamar (Vladimír), Jarizmarr (Jaromír), Tetizlafr (Tetislav) a i. Už v staršom pojednaní, spísanom o pôvode Slovanov,^[912] som náležite oddelil sarmatské národy Roxalanov, Jazygov a Alanov od Slovanov, a uviedol som dostatočné dôvody na to, že títo od oných nijako nemôžu byť odvodzovaní, čo sa týka mena Sarmat, som sa odchýlil od pravdy, predpokladajúc, žeby ono pôvodne prastaré meno nášho kmeňa Srb bolo Grékmi do slova Sarmat preinačené a na oných cudzojazyčníkov, t. Roxalanov, Jazygov a Alanov len zemepisne prenesené. Teraz, po lepšom vyskúmaní tejto veci, som sa presvedčil, že obidve slová sú čo do svojho pôvodu, koreňa a významu úplne rozdielne, ono domáce, nezložené, znamenajúce to isté, čo rod, národ (porov. § 9. č. 5.), toto potom cudzie, zložené, ktoré možno tlmočiť ako žijúci v stepi, stepný kmeň. Tento rozdiel obidvoch mien bol zrejmý a známy aj starým; už Plínius a Ptolemaios uvádzajú naše domáce meno Sirbi, Serbi, odlišujúc ho tým od mena Sauromatae, Sarmatae. Meno Sauromatae, Syrmatae, Sarmatae je nerozlučiteľné od národa Roxalanov, Jazygov a Alanov; ono s nimi vzniklo, s nimi zase aj vymizlo. Grécki a rímski zemepisci, menovite Mela a Ptolemaios, síce nazvali celé toto nesmierne priestranstvo európskeho severu Sarmatiou, ale jedine v zemepisnom ohľade, a z toho dôvodu, že za ich čias sa neprerušené pásmo sarmatských národov tiahlo od Donu až k Dunaju, a jeho niektoré odštiepky sa boli zavliekli z jednej strany až do Podlešia za Tatry, z druhej strany až na horný Dneper, a tam sa vhniezdili uprostred vindských čiže srbských národov. Žeby celá táto vymyslená Sarmatia bola osídlená samými Sarmatmi, to z ich slov naskrze nie je preukazné, ale práve naopak oni sami všade nie nejasne upozorňujú na mnohosť a rozličnosť národov v týchto zemiach.^[913] Podobne aj meno veľkej aziatskej Skýtie pred a za horami nazývanými Imaus zvolil Ptolemaios len kvôli zemepisnej sústave: lebo vieme, že za jeho čias tam pravých Skýtov viac nebolo. Ak sa pozornejšie obhliadneme v dejinách, ako sa oblasť významu národných a zemepisných mien raz rozširuje, raz zase zužuje, a ak si pripomenieme, ako z rímskeho mesta (Roma urbs) rímsky svet (Romanus orbis) a z ruského prímoria (Roslagen) dostala meno ruská ríša, a naproti tomu, ako meno galského sveta je stiesnené do chalúp chudobných Gaelov, nebudeme sa čudovať, že Ptolemaios píšuci v Alexandrii a majúc o európskom severe iba kusú, zmätočnú znalosť, preniesol meno Sarmatov aj na tie krajiny, kde nebolo nijakých Sarmatov, a že toto také preslávené meno sa v krátkom čase úplne zatemnilo.^[914] Pozdejší spisovatelia, ktorí poznali povahu a národnosť severných kmeňov ešte menej ako Ptolemaios, chopiac sa tohto zemepisného názvu Sarmatie, pohrávajú sa s ním nezmyselne a skoro detinsky, zavesujúc ho bez výnimky každému národu, ktorý sa objavil na severe, či bol známy alebo neznámy.^[915] Keď teda v Peutingerových knihách a inde nachádzame také spojenia, ako Amaxobii Sarmatae, Lupiones (namiesto Lugiones) Sarmatae, Venadi Sarmatae, Roxalani Sarmatae, Suani Sarmatae, Sasones Sarmatae atď., nemôžeme ináč, len sa domnievať, že slovo Sarmatae je tu jalový zemepisný prílepok: lebo Lygiovia v dnešnom Sliezsku a Poznansku, taktiež Suani v Kaukaze určite neprináležali k Sarmatom. A keď napokon býva v letopisoch od 6. až do 10. stor. meno Sarmatae a Skythae priliepané všetkým národom severnej Európy a Ázie bez rozdielu, teda nielen Slovanom, ale aj Litvanom, Čudom, Hunom, Avarom, Kozarom, Maďarom atď., čo iného si pritom môžeme myslieť, než že spisovatelia, ktorí tieto mená používali tak prevrátené, sami ohľadom pôvodu a príbuznosti týchto národov tápali v hrubej tme? Ktokoľvek sa poobhliadol sám, aj keď len povrchne, svojimi očami po prameňoch histórie obidvoch národov, súc zásobený potrebnými predbežnými vedomosťami, si nebude zakladať na ich svedectve o totožnosti Slovanov a Sarmatov. To isté platí o našich domácich spisovateľoch, ktorí nedorozumením vykladajú meno Sarmatae slovom Srb, ako náš český Vacerad v glosách rkp. nazvaného Mater verborum z r. 1102, kde sa uvádza: Sarmate… Sirbi tum dicti, a nižšie Sarmathe Zirbi populi.^[916] Pravý zmysel jeho slov môže byť len tento: „V Sarmatii bývajú Srbi“, alebo „kde starí umiestňovali svojich domnelých Sarmatov, tam my vidíme sídliť našich slovanských Srbov.“ Kto boli praví Sarmati a kto Srbi, tomu sa musíme učiť nie z Vacerada a jemu podobných pozdejších pisárikov, ale z prameňov súvekých pre obidva národy.^[917] Avšak ak musí byť trebárs aj potom všetka nádej a žiadostivosť stotožnenia starých Sarmatov a Slovanov napokon z pravdivej histórie vymedzená, dejiny Sarmatov zostanú vzhľadom na slovanské starožitnosti vždy dôležité a hodné akéhokoľvek uváženia. Slovania nielenže od dávnej neznámej doby susedili a stýkali sa so Sarmatmi, ale aj niektoré vetvy Sarmatov si medzi nimi rozložili svoje stanovište, a blízkych slovanských ľudí, ako sa možno domýšľať, po niekoľko storočí buďto uviedli do poplatnosti, buďto ich aspoň svojimi nájazdmi sužovali a znepokojovali. Tak sa stalo, že aj jazyk, aj mravy a náboženstvo jedných s druhými sa miešali,^[918] a niektoré, hoci slabé stopy toho možno vykázať ešte až podnes, ako sa o tom na príslušnom mieste zmienime širšie.^[919]

1. Veľký kmeň Keltov čiže Galov, niekedy postrach celej Európy, stretlo to nešťastie, že práve na rozhraní starej i novej histórie, keď sa rozhodoval osud nejedného národa na dlhé časy, bol vyradený z radu samostatných národov. Stáročnými pohromami boli úbohé ostatky tohto niekedy takého mohutného a slávneho kmeňa vytlačené až do najzadnejšieho kúta severozápadnej Európy, na brehy Morbihanu, na ostrov Irland a do Škótskych hôr. História Keltov, hoci sa o nej mnoho písalo, predsa ešte nie je dostatočne vyprevadená z tmy neistoty na svetlo nepodozrivej pravdy, a ich meno sa stalo v mnohom ohľade, ako meno Skýtov a Sarmatov, hračkou dômyselných skúmateľov. Nie menšia neistota panuje aj vzhľadom na keltský jazyk; lebo až podnes sa vedie medzi učenými spor o to, či prináleží k radu jazykov plemena indoeurópskeho či skôr severského, alebo či sa snáď líši od obidvoch a predstavuje vlastnú skupinu. Musí to byť divné zvlášť preto, lebo sa zachovalo nespočetné množstvo jednotlivých keltských slov z prastarej doby,^[920] a výhonky starokeltského jazyka, akokoľvek odrodilé, ešte dodnes prekvitajú v Irlande a Škótsku, a niektoré ich písomné pamiatky, glosy, duchovné piesne a i. siahajú do 9. stor.^[921] Najnovší skúmatelia tohto predmetu, menovite Grant, Thierry, Betham a i., si buďto sami odporujú, alebo prinajmenšom nám nepredkladajú nič istého. Podľa Granta starobylí Galovia sú ostatky zvláštneho kmeňa, ktorý príduc v nepoznanej dobe od východu, prehrnul sa cez celú Európu, a nielen Britániu, ale aj Francúzsko, Grécko a Itáliu zaľudnil prvými obyvateľmi, kým pritiahol na nich vzdelanejší kmeň Pelasgov a ich aj s ich jazykom odtiaľ vypudil, takže ich ostatky sa čisto zachovali jedine v Anglii a Irlande, kam sa Pelasgovia nepredrali. Ako dôkaz tejto ťažkopádnej historickej domnienky musí slúžiť predovšetkým porovnanie jazyka galského s gréckym a latinským, z čoho má byť zjavné, ako podstatne vplývala starokeltská reč na vytvorenie obidvoch klasických jazykov. Uvádzajú sa tam niektoré smiešne príklady, ako napr. tie, že jedine v galskej reči možno nájsť korene slov mať, brat a otec! Ak to pripustíme, musíme uznať Keltov za pranárod indoeurópskeho plemena, takpovediac koreň ostatných kmeňov, čo sa, pravda, nezhoduje. Podľa francúzskeho skúmateľa Thierryho treba v starej Galii rozlíšiť tri rozličné jazyky a teda aj tri národy: a/ Iberov, ktorých potomkovia sú dnešní Baskovia, b/ Gâlov, od ktorých pochádzajú dnešní Gaelovia čiže Gailovia v Irlande a severnom Škótsku, c/ Kimrov, ktorých zárodok pretrváva v Bretánsku, v Cornwalle a Walese. Všetky tieto tri národy sú si navzájom príbuzné a haluze jedného kmeňa. Galovia, Gâlovia sú vraj len ratolesť veľkého kmeňa alebo skôr plemena Keltov a časť celku. Ak dáme tomu za pravdu, musíme vylúčiť Gâlov s Ibermi z indoeurópskeho plemena a pripojiť ich k severskému, čo nijako nemožno urobiť, domnievam sa, s dobrou rozvahou. Dômyselný Humboldt sa vo svojom spise o prvotných obyvateľoch Hispánie^[922] len tak zbežne a zľahka dotkol príbuznosti Iberov a Keltov, ničoho naisto neurčujúc, pravda, o pokrvnosti Iberov so severskými kmeňmi sa nevyjadril, a tú za pravú uznal a trochu spresnil až Rask. Avšak, neohliadajúc sa na to, že kmeňová príbuznosť Iberov a Keltov je ešte vec nad mieru pochybná, najprv Arndt^[923] a po ňom jazykospytec Pott,^[924] muž síce ináč triezvo skúmavý a súdny, vyhlásili Keltov za kmeň príbuzný Čudom a Mongolom, pravda, nemajúc okrem náhodnej zhodnosti niektorých slov a koreňov v obidvoch jazykoch pre túto svoju domnienku žiadne pevné základy. Učený Ukert, podajúc nám vynikajúcu zbierku zemepisných a národopisných správ o starých Keltoch, čerpaných zo starých spisovateľov, sa úmyselne vyhol každému ďalšiemu skúmaniu ich pôvodu a kmeňovej príbuznosti.^[925] Iný významný skúmateľ, Conybeare, pokladá s najväčšou istotou Keltov za kmeň indoeurópskeho plemena,^[926] a pretože aj J. Grimm, kedykoľvek sa o nich mimochodom zmieňuje, ich uvádza v rade kmeňov tohto plemena,^[927] riadiac sa súdom týchto znalcov, rovnako ako svojou vlastnou, pravda, slabou a nedostatočnou znalosťou jazyka a histórie Keltov, neváhame ani my určiť im miesta v lone indoeurópskeho plemena, najbližšie Kimrov a Nemcov, zanechávajúc dôkladnejšie vyskúmanie tejto veci iným. Nemienime sa teda púšťať do hlbokých a zauzlených rozjímaní o pôvode Keltov, lebo to vlastne neprináleží k nášmu predsavzatému dielu, zostávame tu na kratučkom vypočítaní starých keltských národov, najmä tých, ktorých história je v užšom spojení s dejinami starých Slovanov.^[928]

2. Meno Keltov pochádza od Grékov. Rimania, postupujúc podľa nich, písali Celtae, bežnejšie však Galli. Až v 3. stor. pred Kr., najmä v čase vpádu Keltov do Grécka (ok. 278 pred Kr.), zovšednelo u Grékov meno Galatae namiesto Caltae.^[929] Je pravdepodobné, že Kelti sami seba menovali Gaelmi čiže Gailmi, Gâlmi, ako ešte podnes ich potomkovia v Irlande a Škótsku, a z tohto slova snáď vzniklo grécke Celtae, Galatae. U Slovanov, ako sme uviedli už vyššie (najmä § 11. č. 5), národy galského kmeňa sa od nepamäti nazývali Vlachovia a ich zem Vlachy.^[930] Toto meno sa zhoduje s nemeckým Walah, Walscher. V nemeckých nárečiach potom nachádzame nasledujúce formy a významy tohto slova: stnem. walah (peregrinus, italus), valholant (gallia),^[931] ags. vëalh, pozdejšie vëal, vil. (peregrinus, vallicus, servus), theov. vëalh (brittischer Knecht), vilen. (ancilla),^[932] škand. valr (peregrinus, gallus, italus), valland (gallia, italia), strnem. walch, walhes (italus), podobne aj prídavné mená v ags. vylisc (vallicus), škand. valneskr (vallicus) od nepravidelného pl. valnar n. valar, srnem. walhesc, bežnejšie welsch (peregrinus, italicus, gallicus), nnem. welsch (italicus), napokon aj sloveso welschen, kauderwelschen (ako jüdschen a i.) v potupnom zmysle^[933] Hoci anglosaské vëalh, vëal, vil, vilen, vylisc, označuje zároveň aj podmanených obyvateľov waleskej zeme, teda ľudí kimerského kmeňa, predsa však používanie toho istého slova v ostatných nemeckých nárečiach o italských a galských ľuďoch zrejme dokazuje, že tento širší význam je pôvodnejší a starší, onen obmedzený je však omnoho pozdejší a nepôvodný, pochádzajúci z prenesenia tohto mena v obecnej reči od Galov na waleských Kimerov, snáď preto, že je omylom s onými zmiešané a pokladané za jednokmenné. Pre nás je tu nadovšetko dôležitá zhoda Nemcov a Slovanov v používaní mena Vlachov o ľuďoch galského kmeňa. Pokiaľ ide o koreňovú príbuznosť slova Vlach čiže Valach s názvom Gâl, Gael, Gail, Gallus, už vyššie sme podotkli, že ju nemožno ničím potvrdiť, a že zvlášť zložené meno Galwalas v anglosaskej kronike, ak mu dobre rozumieme, jej stojí v ceste (§ 11. č. 5.).^[934]

3. Praví a pôvodní Kelti zaujímali v najstaršej historickej dobe Galiu a priľahlé krajiny na západ i východ. Mali v držaní značnú časť Pyrenejského polostrova,^[935] a obyvatelia Británie od predhoria Cornwalu až ku Grampianskym vršinám boli podľa Agricolu z väčšej časti keltského kmeňa.^[936] Z druhej strany obývali severnú Itáliu a južné Nemce, a ich rôzne vetvy sa rozšírili v priebehu času na juh až za rieky Drávu a Sávu do vlastí ilýrskych a tráckych, na sever potom až k prameňom Visly, ba až k brehom Dnestra, do vlastí vindských. Niet sporu o tom, že Kelti vlastne tak nazývanú Galiu zaujali a zaľudnili už v predhistorickej dobe, lebo sa nám nezachovala ani pamiatka na nejaký iný starší národ v týchto krajinách; avšak niektorí z novších skúmateľov pokladajú Galov pod týmto bežným menom aj v severnej Itálii (Gallia cisalpina), a pod menom Helvétov, Bójov a Tauriskov aj v južných Nemciach za prvoobyvateľov (autochtónov), t. za taký národ, o ktorého príchode odinakiaľ niet nikde pamäti a zmienky, čomu my náležite nechávame jeho závažnosť.^[937] Takto bola v nepoznanej dobe zaujatá a zaľudnená väčšia časť západnej Európy národmi keltského kmeňa. Dejiny ľudstva dlho celkom mlčia o veľkom keltskom kmeni. Hekataeus Milétsky [509 pred Kr.] ako prvý medzi Grékmi lepšie spoznal túto západnú stranu Európy a Keltov v nej sídliacich.^[938] Ťažko, pravda, určiť, ako ďaleko siahali hranice tohto kmeňa v tejto starej dobe. Fokajskí Gréci, odvážiac sa ako celkom prví medzi svojimi krajanmi vystúpiť z úžin Stredozemného mora, našli alebo správnejšie mienili nachádzať hladiny neobmedzeného oceánu v najzadnejších končinách západnej Európy až ďaleko na severe, a takpovediac na samom kraji obývanej zeme nachádzali samých Keltov.^[939] Nesmierne priestranstvo zemí vskutku zaujatých Keltmi, nadužívanie mena Keltov a Galov u starých spisovateľov a niektoré zmätočné správy o prebývaní Keltov akoby na európskom severe,^[940] všetko toto zaviedlo mnohých z novších skúmateľov, že neuspokojac sa historickými Keltmi, temer v každom kúte Európy sledovali Keltiberov, Keltogalov a Keltoskýtov, a pretože ich tam chceli mať, skutočne ich všade domnele nachádzali. Od Gibraltárskej úžiny až k ústiu Dviny a Obu, od najzadnejších končín škótskeho hornozemia až k Balkánu a tráckemu Bosporu, všade sú sledovaní a nachádzaní Kelti. Takéto neusporiadané prebiehanie mysle po veciach zbavených akejkoľvek historickej podstaty a úplne nedostupných ľudskému umu slúži nie na vyjasnenie a obohatenie, ale na zmätenie a skazenie starej histórie národov.

4. Akokoľvek veľké priestranstvo zaujímali v západnej Európe svojimi sídlami starobylí Kelti, predsa jednak vzrastajúca ľudnatosť, jednak chtivosť nových vecí a baženie po vojnovej lúpeži i sláve ich pohnali už príliš včasne k tomu, aby vystúpili zo svojich prirodzených hraníc, vysunuli sa ďaleko na východ a juh, a po pobití, vytlačení alebo podmanení okolitých národov sa ujali moci v cudzích zemiach a krajinách. Kelti boli niekedy taký bojovný, alebo skôr lúpežnícky národ, ako neskôr Nemci, a v tomto lotrovskom obiehaní, vybíjaní a plienení ostatnej Európy im nemohli zabrániť ani zľadovatené snežníky Álp a Tatier, ani nepriechodné húštiny hercýnskych lesov; ich vojenské pluky stíhali Italov, Nemcov, Ilýrov, Trakov a Vindov.^[941] Vyššie sme videli (§ 11. č. 8.), že okolo r. 388 pred Kr. sa vyrojili nesčíselné zástupy galských vysťahovancov pod vedením Sigovesa v sprievode vešteckých vtákov cez Rýn do okolia hercýnskych lesov a tam zaujali nové sídla, a že v tom istom čase iný zástup, podobným spôsobom vedený bohmi, vrazil pod vedením Bellovesa cez Alpy do hornej Itálie, kde sa osadil (porov. § 11. č. 8.). Nie je pravdepodobné, žeby toto ich ťaženie do cudziny bolo prvé, lebo Umbrovia, pokladaní za najstarší národ v Itálii,^[942] už boli vraj osadníci Galov.^[943] Roku 382 pred Kr. pritiahli vojenské skupiny Galov pod vedením Brenna čiže svojho kráľa (toto slovo v keltskom jazyku označuje panovníka) až k samému Rímu, okrem Kapitolu ho opanovali, no onedlho potom ich Kamillus porazil a zahnal naspäť.^[944] O niečo neskôr [ok. 350 — 336 pred Kr.] sa iné ich lúpežnícke tlupy, nevedno či z Galie, alebo zo zeme Bójov a hercýnskych lesov, podobne pod vedením svojho Brenna čiže kráľa, vyrútili na Ilýrske krajiny a Panóniu, a po mnohoročných krutých bojoch tamojších Slovanov sčasti pobili, sčasti vytlačili k Tatrám a ďalej za Tatry, a sami sa pod menom Skordiskov usadili v krajine na Dráve, Sáve a Drine, ako je to podrobnejšie vyložené vyššie (porov. § 11. č. 8.). Odtiaľ jedni obiehali kvôli koristi Tráciu, Macedóniu a Tesáliu až k samým Delfám [280 — 218], iní sa predrali až za more do Ázie, a tam založili nové kráľovstvo Galatiu. Severní Kelti, nespokojní so zemiami vyrvanými Nemcom, v neznámej dobe, bezpochyby však pred uplynutím tretieho storočia pred Kr., sa posúvali ďalej a ďalej na východ, domáce vindské národy buďto z ich vlasti vypudzovali, buďto si ich násilne podmaňovali. Takto sa dostali keltskí Ombroni a Kotíni k prameňom Visly a za rieku Odru, a Anarti čiže Anartofrakti, Teuriskovia, Bastarni i Peucini až ďaleko za hory Tatry do oblasti rieky Prutu, Dnestra a Bugu, ba dokonca Galatae okolo 218 — 201 pred. Kr. až k ústiu Dnepra, ako to obšírnejšie vyložíme nižšie.^[945] Takýmto spôsobom sa stretli Kelti s Vindmi čiže Slovanmi na panónskom Dunaji a za chorvátskymi Tatrami, a dejiny starých Galov sú v tesnom, nerozlučnom spojení s históriou starobylých Slovanov. Preto i nám tu treba pozornejšie vyskúmať položenie a deje niektorých, vzhľadom na Slovanov pamätnejších keltských národov.

5. Z keltských národov, bývajúcich mimo Galie, zasahujú do oblasti slovanských pradejín Bójovia, Tauriskovia, Skordiskovia, Ombroni, Bastarni a niektorí iní, menej známi: preto aj my tu, pokiaľ to uznáme za potrebné, sa o nich chceme zmieniť po poriadku. Bójovia, najsilnejší a najpreslávenejší zo všetkých národov kmeňa keltského,^[946] sa už v prastarej dobe vyskytujú v troch blízko ležiacich krajinách. Jedni bývali na východ od prameňov Dunaja a venedského jazera (lacus Veneticus, Bodensee) v oblasti Dunaja, na sever až k Smrečinám, na juh až k horám medzi Tirolskom a Bavormi, na východ cez rieku Emžu až k hore Cetius čiže Lysej (Kahlenberg), neďaleko Viedne,^[947] teda v južnej časti Švábska a v celom dnešnom Bavorsku. Iní zaujímali dnešnú českú zem, Moravu a pohorie medzi Moravou a Sliezskom, a týmto zemiam zostalo u cudzincov meno Bojohaemum (Bojenheim, Böhmen) i po ich potlačení a čiastočnom vypudení odtiaľ nemeckými Markomanmi až podnes. Iní Bójovia napokon bývali istý čas v severnej Itálii, odkiaľ boli okolo r. 191 pred. Kr. cez Alpy vypudení Rimanmi, a uchýlili sa k svojim príbuzným a spoločníkom Tauriskom v dnešnom Korutane a Štajersku, a usadili sa vedľa nich, v panónskych preúrodných rovinách, ako sa zdá, od podnože hôr na východ k jazeru zvanému Pleso (teraz Blatno).^[948] Mannert sa domnieva, že tieto tri Bójmi osídlené krajiny sa svojimi hranicami nikde nedotýkali, a preto ani tie tri vetvy jedného národa neboli spojené do jedného občianskeho celku, čo sa však nám nezdá byť dostatočne dokázané. Je pravdepodobné, že v Čechách usadení Bójovia boli oddielom oných Galov, ktorí ok. 388 pred Kr. vytiahli z Galie pod Sigovesom do hercýnskych^[949] krajín a v nich sa rozsídlili. Pozdejšia nepochybná zmienka o tomto veľkom národe pochádza z onej doby, keď sa Kimbrovia a Teutóni oborili na Itáliu [r. 113 pred Kr.], pričom Posidonius podľa Strabóna^[950] o nich poznamenal, že zaútočili na Bójov sediacich v hercýnskych lesoch, boli nimi porazení a cez Dunaj zahnaní až ku Skordiskom, odkiaľ sa obrátili k Tauriskom v Štajersku a Bójom v Bavoroch, a spolčiac sa s nimi vpadli cez Tirolsko do Itálie [r. 101], kde však boli Mariom a Catullom na hlavu porazení. V nešťastnej vojne Helvétov proti Iuliovi Caesarovi [58 pred Kr.] bojovali, hoci s veľkými stratami, i Bójovia.^[951] Onedlho potom sa omnoho väčšia pohroma uvalila na Bójov sídliacich na strednom Dunaji a v Panónii; totižto Boerebista, getský kráľ, majúc za vojnových spoločníkov Skordiskov, nepriateľských svojím súkmeňovcom, a chcejúc si podmaniť všetky okolité národy pod svoju vládu, vojensky prenasledoval Bójov a s nimi spojených Tauriskov, a v krutej bitke neďaleko rieky zvanej Parisus čiže Patisus (Tisa),^[952] ich na hlavu a úplne porazil [asi r. 48 pred Kr.]. A nato bola ich zem Getmi tak hrozne spustošená, že od tej doby temer sto rokov nebola nazývaná inak, než bójskou púšťou (deserta Bojorum).^[953] Zvyšky porazených Bójov ustúpili nepochybne do Čiech, a nezdá sa, žeby ich tam bol Boerebista stíhal, ale ich oslabená národná sila klesla, a už sa viac nemohla zotaviť. Odvtedy si Bójovia zachovali svoju pamiatku už nie vojenskými skutkami, ale len mierovými schopnosťami, zveľaďujúcimi domácnosti a hospodárstvo. Prekvitajúci stav ich domácich vecí bezpochyby povzbudil markomanského kráľa Marobuda, muža vysokého ducha a žiadostivého vlády, aby ich zem podrobil svojmu panstvu. Keď na nich asi r. 12 pred Kr. udrel, bez veľkého úsilia ich premohol a podmanil si ich.^[954] Zdá sa však, že ešte ani vtedy neboli Bójovia z terajších Čiech celkom vypudení, a tým menej vyhladení,^[955] ich meno sa i pozdejšie často spomína v týchto krajinách, ako aj na strednom Dunaji.^[956] Avšak tu i tam, dostanúc sa do poddanstva Nemcov, národa v tom čase náramne sa rozmáhajúceho,^[957] napokon stratili svoju národnosť, a prijali jazyk i mravy svojich panovníkov. Zostatky Bójov na Dunaji, spomínané ešte za Attilových čias pod menom Boiskov, postupne zrástli v jeden národ s nemeckými obyvateľmi Bavorska, krajiny, ktorej po nich toto meno taktiež zostalo. Žeby sa boli Bójovia, súc potlačení Markomanmi, vysťahovali za Tatry, ako sa niektorí domnievali,^[958] nie je preukazné, tam sa omnoho skôr pod rozličnými menami vyskytujú Kelti. Je však celkom možné, že terajší Valachovia v hornatinách Moravy sú poslovančení potomkovia Bójov, alebo skôr zmiešanina Keltov (Vlachov) a Slovanov.^[959]

6. Tauriskovia, pozdejšie Rimanmi nazývaní Norici, sídlili v horách dnešného Štajerska, Korutanu a južného Salzburska. Ich meno je pomiestne, pochádzajúce z keltského a nemeckého slova taur t. hora, a znamená toľko, ako obyvatelia hornatín, horáci, horali.^[960] Podľa toho sa Tauriskovia zdajú byť pôvodne v horách usadení Bójovia alebo všeobecne Kelti, a preto aj týmto zvláštnym menom inými označení, asi ako u nás niekedy v Tatrách alebo Chrboch usadení Srbi boli nazvaní Chrvati. Z týchto svojich pôvodných sídel sa Tauriskovia pomaly posúvali ďalej na juh, a pomiešali sa s Karnami, Japodmi a inými ilýrskymi národmi.^[961] Rimania ich poznali skôr, než ich severných bratov, Bójov v Čechách. Totiž ich pluky, spojené s italskými Bójmi, bojovali proti Rimanom,^[962] preto sa k nim neskôr uchýlili porazení a vyhnaní Bójovia z Itálie, ako sa spomína vyššie. Takto rozmnožení a zosilnení, buďto kvôli nedostatku zeme na obývanie, alebo z prostej žiadostivosti koristiť, vytiahli obidva národy pod vedením svojho kráľa Kritasira proti svojim súkmeňovcom Skordiskom, sídliacim v oblasti Drávy a Sávy [ok. 48 pred Kr.], spojencom mohutného getského kráľa Boerebistu. Ale ako sa už naznačilo, súc ním na hlavu porazení, prišli nečakane temer o všetku svoju silu a dôležitosť. Potom dlho žili pokojne v svojich horách, zotrvávajúc v dobrom súžití a priateľstve s Rimanmi, rozširujúcimi v tej dobe už svoju vládu v ich končinách, až ich napokon stretla ostrosť rímskeho meča, ktorému podľahli po ukrutnom boji a svojej zúfalej obrane okolo r. 13 pred Kr. V rímskej dobe dostala ich na výborné železo bohatá krajina podľa hlavného mesta Noreie meno Norikum. Plínius preto vraví: Niekedy sa vraj nazývali Taurisci, teraz Norici,^[963] s čím sa otvorene zhoduje i Strabón, hoci tento na jednom mieste naopak Tauriskov mylne pokladá za časť Norikov.^[964] Im rovnomenných Tauriskov uvádza Ptolemaios v Dácii (p. nižšie, č. 10).

7. Skordiskovia, významná haluz kmeňa keltského, bývali, oddelení a vzdialení od svojich bratov Bójov, medzi Drávou, Sávou a Dunajom, z onej strany Sávy na východ až k ústiu Moravy, na juh až k horám nazývaným niekedy Skardus, teraz Šar, deliacim starú Tribaliu od Macedónie, na západ, ako sa zdá, v oddelených skupinách až blízko k pobrežiu Adriatického mora. Podľa Troga Pompeja, z ktorého nám zachoval výťah Justinnus,^[965] boli títo Skordiskovia vetvou oných galských vysťahovancov, ktorí hľadajúc márne nové sídla v Itálii, sa cez Alpy obrátili do Ilýrie. Svedectvo tohto spisovateľa, predôležité vzhľadom na staroslovanskú históriu, je podrobnejšie uvedené už vyššie (§ 11. č. 8.). Athenaeus uvádza, že tento ich príchod do Podunajska sa udial pod vedením vodcu Brenna.^[966] Niet teda pochýb, že Skordiskovia neboli pôvodní obyvatelia Panónie a Ilýne, ale prisťahovanci. Zdá sa však, že pokiaľ ide o čas a spôsob ich príchodu, nerobili starí dejepisci náležitý rozdiel medzi ťažením galských Sennonov pod vedením Brenna do Itálie i dobytím Ríma, čo sa stalo r. 388 — 382 pred Kr., a medzi vybojovaním Panónie Skordiskami. Keby boli vtiahli Skordiskovia do Ilyrika z Itálie, nepochybne by boli ostali v gréckom a rímskom dejepise omnoho zreteľnejšie stopy tohto ich ťaženia. Je teda pravdepodobnejšie, že títo Kelti vtrhli do Panónie a Ilyrika cez krajiny Bójov, buďto z vnútornej Galie, buďto z južnej Germánie, a usadili sa tam až o niečo neskôr po onom rímskom ťažení. Čas tejto udalosti nemožno presne určiť, isté je jedine to, že za čias Herodota [456 pred Kr.] tam ešte neboli, a že oproti tomu za čias Alexandra Veľkého už zaujímali tieto svoje nové sídla. Ich príchod teda najpravdepodobnejšie spadá medzi 350 — 336 pred Kr.^[967] Presnejšie určenie času príchodu galských Skordiskov do Panónie a Ilyrika je pre slovanského dejepisca predôležité už aj preto, lebo ono stanovuje epochu vyhubenia a vypudenia Praslovanov z podunajských krajín (porov. § 11. č. 8.). Objavenie sa bojovných Keltov na Dunaji, v dnešných Uhrách, razom zmenilo položenie a pokojné zväzky tamojších národov, t. Praslovanov (Venetov alebo Venedov), Ilýrov, Sigynnov a Trakov. Ako poznamenal Nestor zo starého podania, Slovania z nutnosti väčšinou cúvli do nepriechodných tatranských hôr, ba dokonca i ďalej k svojím príbuzným za Tatry Triballovia a iní Ilýri,^[968] vytlačení zo svojich sídel, z oblastí rieky Driny a Moravy, prešli ďalej na západ do Mézie medzi Dunajom a Haemom, čo poskytlo dôvod tamojším Mysom, aby sa uchýlili cez Dunaj k svojim pokrvným Getom čiže Dákom. Po smrti Alexandra Veľkého bujní Kelti, spoznajúc slabosť jeho nasledovníkov, plienili v rozličných skupinách, medzi ktorými starí menovite uvádzajú Trokmi, Tektosages a Tolistobogi, Tráciu, Macedóniu, ktorej kráľa Ptolemaia Cerauna 279 pred Kr. porazili na hlavu a ubili, Tesáliu, až pohrozili i samému mestu Delfám [278 pred Kr.]. Jeden ich roj, ktorý prešiel [278] cez trácky Bospor do Malej Ázie, založil v Bitýnii nové, avšak nedlho [do 189 pred Kr.] trvajúce kráľovstvo Galatiu.^[969] Zvyšok sa pevne usadil v spomenutých krajinách na Save a Drine, a po mnohé stáročia neprestával hubiť okolité národy.^[970] V tej dobe sa objavilo v Aténach a v celom ostatnom Grécku náramné množstvo otrokov z rodu Getov a Davov (t. Dákov), čo tam až dovtedy nebolo vídané. Až v novšej gréckej komédii [po 338 pred Kr.], nie teda v starej [500 — 404] a strednej [404 — 338 pred Kr.], sa nazývajú grécki otroci a sluhovia Geta a Davus. Týchto otrokov predávali do Atén a iných gréckych miest Kelti, t. Skordiskovia a Bójovia, cez Ilýriu a Macedóniu, a nie je nepravdepodobné, že v onej smutnej dobe sa na aténskom námestí ocitol i nejeden zajatý junák z rodu Slovanov, i keď Gréci, ako to obyčajne býva, menom bližšieho a im známejšieho národa nazývali i synov národa vzdialenejšieho a neznámeho. Rimanom sa najskôr podarilo pokoriť a zneškodniť bojovné skupiny Skordiskov v neprístupných ilýrskych horách. Južní, na pomedzí Macedónie pri podnoží hory Skardu usadení Skordiskovia klesli pod jarmo Rimanov ako prví, o niečo dlhšie sa udržali zjednotení Skordiskovia na Sáve, o ktorých víťazstve nad Tauriskami sa hovorilo vyššie. Už cisár Augustus sa chystal na vojnu proti nim, avšak až za panovania jeho pastorka Tibéria sa Rimanom po skrotení odbojných Panónov pošťastilo na hlavu poraziť i udatných Skordiskov.^[971] Ich sila bola síce zlomená, ale ľud sám tým ešte dlho nevymizol. Ptolemaios, Appianus a iní^[972] ich v tých krajinách spomínajú ešte omnoho neskôr, a u Srbov podnes trvajúce meno starého Vlachu (Stari Vlah), ktorým označujú odvetvie hory Skardu a priľahlú krajinu medzi Ibrom a Drinou,^[973] nasvedčuje tomu, že zvyšky utlačených Galov čiže Vlachov sa uchýlili do tejto neprístupnej oblasti, a tu ich ešte okolo r. 638 po Kr. zastihli Srbi. Podobne sa možno domýšľať, že i ďalej na západ od tohto kraja, kde sa stýkajú hranice dnešnej Dalmácie, Chorvátska a Bosny, zostalo už v stredoveku známe a až podnes bežne meno Vlach po galských Skordiskoch (porov. § 11. č. 5. nasl.)^[974]

8. Ombrovia (’Όμβρωνες), inak Ambrovia, národ bezpochyby keltský, bývali podľa Ptolemaia, ktorý ich jediný vo svojom opise európskej Sarmatie uvádza menom, neďaleko prameňov Visly, v susedstve Avarenov a iných menších, málo známych národíkov. Jeho slová sú „Na rieke Visle pod Venedmi sú Gythones, potom Phinni, potom Bulanes, pod nimi Phrugundiones, potom Avareni vedľa prameňa rieky Visly, pod nimi Ombrones, potom Burgiones, potom Arsietae, potom Piengitae a Biessi pri hore Karpate.“^[975] Z týchto krátkych a temných slov možno ťažko určiť skutočné sídla Ombronov, zrejmé je však to, že bývali pri podnoží Tatier a neďaleko prameňov Visly. Reichard na svojej mape vymeriava ich obydlia v oblasti rieky Obry medzi Vartou, Notcou a Vislou. Mannert a Kruse sa ich sídla neodvážili určiť. Lipnúc na slovách Ptolemaiových a majúc na zreteli sídla keltských Kotínov medzi hornou Odrou a Vislou, sa nazdávame, že aj Ombrovia žili neďaleko od svojich ostatných pokrvných, a teda južnejšie, bližšie k prameňom rieky Obry a Tatrám. Pre svoju domnienku, že Ombrovia boli kmeňa keltského, máme mnohé a podstatné podklady. Predovšetkým sa ich meno zhoduje s menom italských Ambronov, keltského národa. Rímski spisovatelia menujú spomedzi najstarších galských obyvateľov severnej Itálie Ombrov, Umbrov, Ambronov, a toto meno bolo skutočne spoločné pre všetky národy keltského kmeňa na východ i západ od Álp.^[976] Ich horná časť nad riekou Pád sa nazývala Insubri, výstižnejšie podľa Polybia Isombri,^[977] dolná jednoducho Ombri, ich stolica Mediolanum. I v krajine Bójov, národa, ako vieme, keltského, bývali Ambrovia, meno ktorých sa spomína pri ťažení Kimbrov a Teutónov do Itálie [113 pred Kr.]^[978] Podľa Mannertovej domnienky bývali títo bójski Ambrovia na dnešnej rieke Amber, vtekajúcej do Isaru v Bavorách, ktorý vraj dostal od nich aj svoje meno, čomu my ponechávame jeho závažnosť.^[979] Ba dokonca sa možno domýšľať, že už Herodotom spomínaní Ombrikovia v týchto krajinách boli predkovia týchto Ambronov.^[980] Tejto domnienke o keltskom pôvode nasvedčuje i susedstvo Anartofraktov, Kotínov a Bastarnov, národov, ako možno dostatočne dokázať, keltských. Napokon i mená niektorých miest prezrádzajú keltský pôvod a ráz, slová Karrodunum, Rhodobunum, Tarodunum, Eburodunum, Lugidunum, Meliodunum, Kasurgis, Korridorgis, Budorgis alebo Budorigum atď. sú keltské.^[981] Nemožno, pravda, presne určiť, odkedy zaujímali títo Ombrovia hore uvedené miesta. Mannert sa domýšľa, že až po potlačení Bójov v podunajských krajinách a Čechách [medzi 12 — 9 pred Kr.] ich zvyšky prešli ďalej za Tatry a Krkonoše, a usadili sa na rovinách Poľska, no táto doba sa nám zdá byť príliš pozdná. Je vierohodnejšie, že tí Kelti, ktorí už okolo 388 pred Kr. vytiahli z Galie a umiestnili sa v hercýnskych lesoch, v priebehu čias sa pomaly ďalej a ďalej posúvajúc, sa v jednotlivých skupinách predrali až do tejto pôvodnej vlasti Vindov. Pravdepodobne sa to stalo už v 3. stor. pred Kristovým narodením. Vindské národy boli teda keltskými národmi z dvoch strán prenasledované a hnané ďalej na sever Bójmi a Skordiskami z Panónie a Ilýrie medzi 350 — 336 pred Kr., a zase Bójmi, Ombronmi, Kotínmi, Bastarnmi a i. z okolia Visly a Dnestra asi 300 — 200 pr. Kr. To, že z mena Ambrov, Ombrov vzniklo slovanské obor (velikán, gigas), je ak nie isté, tak aspoň veľmi pravdepodobné. Slovko ambro v keltskom jazyku pôvodne označovalo vojaka, neskôr buď nadužitím, buď pre lúpeživosť Keltov lupiča, lúpežníka.^[982] Poliakom znie teda velikán olbrzym a obrzym, Lužičanom hobor, hoborski muž, Čechom obr, Slovákom obrín, obor, z toho čiastočne vysvitá, že odvodzovanie tohto slovka od mena Avar je unáhlené, hoci pozdejší Nestor aj Avarov nazval Obrami, Obrjenmi.^[983] Tým Slovanom, ktorí mali s Avarmi najviac do činenia, Rusom, Bulharom, Srbom, Korutáncom (Vindom), je slovo obor úplne neznáme, bežné a všedné je naproti tomu u niekdajších susedov Ambronov, t. u Poliakov, Čechov a Lužičanov. Poľské olbrzym mohlo vzniknúť z pôvodného ombrzyn (porov. Greczyn, Kurszyn, Litvin, Łotvin, Murzyn, Turczyn, Węgrzyn, Wołoszyn, Źmudzin a i.) preložením a zmenením slabík, porov. rus. ladoň n. doloň, mrus. vjedmjed n. mjedvjed, Komlyk n. Kalmyk, namisto n. monisto, mrus. a srb. namastyr’ n. monastyr’, čes. manžel n. malžen, ratolest n. letorost, poľ. Inflanty n. Liflanty atď.,^[984] a čo sa týka zmeny spoluhlásky n na l poľ. Multany n. val. a srb. Muntany a i.^[985] Česi, nemajúci radi nosové zvuky, zavčasu vysunuli m alebo n (porov. ambo = oba a i.). Je možné, že z toho istého slovného kmeňa vzniklo i gót. abrs (validus). Taktiež aj rieke Obre toto meno nepochybne zostalo od národa niekedy bývajúceho pri jej prameňoch. Vieme síce, že národy obyčajne dostávajú svoje pomiestne mená od riek, pri ktorých sídlia, avšak i opak toho nie je bez príkladov. Svévovia Sveenu nazývali asi Suevus,^[986] Guttoni čiže Góti Preglu asi Guttalus,^[987] Silingovia ju podnes nazývajú Slęza (die kleine Lohe), a vo Švédsku je známa rieka Göthaälf. Aj u Slovanov sa vyskytujú mená riečok ako Srba, Srbica, Slovečna č. Slovenska, Dregovica a i.^[988]

9. Kotíni alebo Gothini, pravdepodobne keltský, v susedstve Ombronov bývajúci národ, sa menom uvádzajú prvýkrát u Tacita. Ten hovorí: „Nemenej možní sú v minulosti Marsigni, Gothini, Osi, Burii, obkolesujúci z onej strany Markomanov a Kvádov. Tieto národy sa rozsadili niekedy aj po rovinách, no väčšinou po lesoch a chrbtoch hôr.“^[989] Ďalej spomína, že príslušnosť Gotínov ku Keltom, Osov k Panónom potvrdzuje ich reč.^[990] Za svojho času boli oba národy poplatné Sarmatom a Kvádom. Dion Kasius ich menuje Kotínmi.^[991] Reichard a Kruse určujú sídla jedných i druhých medzi hornou Vislou, Vartou a Odrou. Podľa Diona Kotíni už okolo 174 po Kr. bývali v severovýchodných Uhrách, kde zanedlho potom vraj celkom vymizli.^[992] Avšak ja sa domnievam, že Kotensii, ktorých Ptolemaios umiestňuje do hornej Dácie, sa od Kotínov neodlišovali.^[993] O niečo ďalej na východ, v ich susedstve, bývali Sidones, podľa Strabóna odvetvie Bastarnov,^[994] nasledovníkov keltského kmeňa. Nazdávam sa, že i Anartofrakti, Ptolemaiom umiestnení vedľa Sidonov, boli z rodiny Keltov, menovci a tým i pokrvní Anartov, tým istým zemepiscom uvedení v susedstve Bastarnov v Dácii. V pozdejšej dobe tu teda nachádzame niekoľko keltských národíkov, potlačených už Nemcami a Sarmatmi, a nimi uvedenými do poddanstva. Pokiaľ ide o Osov, národíka pochádzajúceho podľa Tacita z Panónie,^[995] tí sa sem slobodne alebo neslobodne dostali bezpochyby v onej víchrici a sťahovaní podunajských Slovanov, ktoré sa začalo vpádom Galov do Panónie a Ilyrika [350 — 336 pr. Kr.], a usadili sa vedľa iných vindských národov. Ich prítomnosť tu, v takej diaľke od pôvodnej Panónie, je novým a ráznym dôkazom sťahovania podunajských národov na sever za ochranné Tatry, kde sa mylne nádejali nájsť bezpečnosť pred útokmi ukrutných Keltov.

10. Bastarni a Peucini (Bασταρναι, Bαστερναι, Πευκινοι, u Plínia Basternae) sídlili v oblasti rieky Dnestra a v sedmohradských horách, ktoré sa podľa nich nazývali Alpes Bastarnicae. O tom, či boli kmeňa keltského alebo germánskeho, je medzi učenými až dodnes mnohonásobný spor, pretože starí dejepisci ich zaraďujú jednak k prvému, jednak k druhému. Boli národom nad mieru udatným a bojovným, známym už v dejinách 2. stor. pred Kr. Najstaršia zmienka o nich v tejto oblasti pochádza z onoho času, keď s Rimanmi [ok. 170 pred Kr.] bojoval posledný macedónsky kráľ Perseus, ktorému chceli pomáhať v počte 10 000, avšak on ich pomoc neprijal. Spisovatelia rozprávajúci o tejto udalosti im dávali rozličné mená. Diodor ich nazýva Galatmi,^[996] Polybius a Lívius Bastarnmi i Galmi,^[997] Justinus Galmi i Keltmi,^[998] Plutarchos Galatmi i Bastarnmi,^[999] Dio Cassius Trákmi,^[1000] Appianus Getmi,^[1001] obidvaja poslední iste omylom a len akoby zemepisne. Neskorší spisovatelia ich najčastejšie pričítajú k Nemcom. V Mitridatovej vojne boli spoločníkmi pontského kráľa.^[1002] Rimanom sa stali známejšími vtedy, keď ešte pred panovaním Augusta opanovali blízko ústia Dunaja ostrov, po nich nazvaný Peuce (hoci grécki spisovatelia o mene tvrdia opak). Strabón ich umiestňuje na sever medzi Germánov a Tyregetov, a za ich jednotlivé haluze vymenúva Atmonov (’Aτμονοι), Sidonov (Σιδονες) i Peucinov (Πευκινοι).^[1003] Atmonov okrem neho nikto iný nepozná, Sidonov kladie Ptolemaios vedľa Burov juhovýchodne nad pramene Visly, Peucinov potom spolu s Bastarnmi počíta medzi veľké národy v európskej Sarmatii, sídliace v tatranských horách medzi hornou Vislou a Dnestrom, kde ich umiestňujú i Peutingerove knihy. Podľa Plínia a Tacita^[1004] sa zdá, že sídla Bastarnov zasahovali ďalej na sever a východ, cez rieku Dnester, možno až k Bugu, čo je však veľmi neisté. V markomanskej vojne plienili spolu s inými národmi Dáciu. Pozdejšie sa veľmi často spomínajú v spoločnosti Gótov, s ktorými sa zmiešali a boli v ich područí.^[1005] Cisár Probus presídlil vyše stotisíc Bastarnov do Trácie, kde sa zaoberali roľníctvom, preto sa u Prokopia medzi tráckymi mestami uvádza i meno Basternas. Podľa toho pôvodné sídlo Bastarnov a Peucinov bolo pohorie medzi hornou Tisou a Dnestrom, a Peucini sa zdajú byť len ich osadníkmi v sedmohradských horách, menovite v okolí dnešnej hory Bučes (mons Peuce u Ptolemaia), kde sa často vyskytujú i dediny Bučesd, Bučesul, Bučerde atď. (porov. nižšie § 22 A č. 2.).^[1006] Aspoň o Peucinoch usadených na rovnomennom ostrove v ramenách Dunaja je isté, že pochádzajú z týchto hôr. Myslím, že i Ptolemaiovi Anarti a Teurisci boli Kelti, oddiel Bastarnov a Peucinov. Anartov spomína v tej istej krajine i Caesar.^[1007] Meno Teuriskov potom istotne nie je rozdielne od mena bójskych Tauriskov, buďto že ich časť sa presunula do Dácie, buďto že meno obidvoch vzniklo z toho istého dôvodu z keltského taur (mons), a označuje horalov. Tak sa Kelti, vypudiac Agathyrsov, ktorých neskôr nachádzame ďaleko na severe (§ 20, č. 6.), ujali zlatorodnej Dácie, kým ich v nej najprv Geti, potom Rimania, napokon Nemci neutrápili a pomaly nevyhubili. Ich zostatky, ako sa zdá, boli ovčiari, a tak u Slovanov v tatranských horách valach, vlach, až podnes označuje ovčiara (porov. č. 2.). Nemožno však presne určiť, v ktorej dobe a odkiaľ priputovali do týchto vindských, v šere dávnovekosti Agathyrsami obývaných krajov, Bastarni a ostatní Kelti; možno sa domýšľať, že sa to stalo prinajmenšom na konci 3. stor. pr. Kr., a že toto ich sťahovanie išlo od hercýnskych lesov, severnou stranou Tatier. Od nich až k Bójom v Čechách nachádzame viacero keltských národov, akoby ohnív nepretrhnutej reťaze, t. Ombronov, Kotínov, Sidonov, Anartofraktov, Atmonov a i., z ktorých Sidonov a Atmonov Strabón výslovne vydáva za odnože Bastarnov. Na to, že my Bastarnov odlučujeme od Germánov a pričítavame ku Keltom, máme mnohé a dôležité dôvody. Svedectvá starších spisovateľov, Lívia, Diodora, Justina, Polybia, Plutarcha a i.,^[1008] napriek akýmkoľvek námietkam Nemcov, nám tu platia viac, než novších, ako Strabóna a i. V 1. a 2. stor. po Kr. začali Kelti už temer všade miznúť. Germáni zastúpili ich miesta ako v blúdení po Európe a drancovaní cudzích národov, tak i v boji proti Rimanom. Všade možno vypátrať a nájsť Nemcov; Keltov, ako slabých a neškodných, si viac nevšímajú. Nemeckí hĺbavci sa márne zastierajú Tacitovým svedectvom:^[1009] on určite váha a je na rozpakoch, či má pričítať Peucinov k Nemcom alebo skôr k Sarmatom, a tým samým dosť zjavne vyznáva, že nemal o tejto veci nijaké dôkladné znalosti, hoci sa mu Peucini zdali byť trocha podobní Germánom. Je známe, že on i Venedov vyhlásil za Germánov, ale ako nepravdivo, to sme už dostatočne dokázali. Márne sú aj ostatné dôvody týkajúce sa vzrastu a udatnosti Bastarnov, pretože je zjavné, že Galovia boli niekedy väčší majstri v boji a ukrutnosti^[1010] než Germáni, ich učni, a čo do vzrastu, postavy a pleti sa od nich temer ničím nelíšili.^[1011] Básnickému nadsadzovaniu rímskych spisovateľov o veľkosti vzrastu starých Germánov môžu veriť podnes len Wackerbarthovia. Triezvy a nestranný Blumenbach z pozostalých kostier starobylých Nemcov dostatočne dokázal, že neboli ani o vlas vyšší od ľudí okolitých národov, Galov, Rimanov, Vindov, a že teda všetko to, čo nám Rimania nahovorili o velikánstve svojich nepriateľov, sa musí pokladať za poetickú alebo skôr politickú slobodu.^[1012] Napokon keltský pôvod Bastarnov, Anartov a Teuriskov dokazujú i niektoré náhodne dochované, hoci nehojné mená ich miest, ako Carrodunum, Vibantavarium, Zemizirga atď. Pomiešanie Bastarnov s Germánmi u cudzích spisovateľov mohlo nastať o to ľahšie, pretože oni boli už v starej dobe veľmi pomiešaní s inými národmi, najskôr s Agathyrsami, Getmi a Vindmi, potom so Sarmatmi, nakoniec s Gótmi. Po vyhynutí Keltov na Dunaji a hornej Visle, z dôvodu tlaku Germánov, po objavení sa Gótov pri Čiernom mori a pričlenení sa k nim Bastarnov však niet divu, že spisovatelia neskorších storočí nevedia temer nič viac o galskom pôvode Bastarnov, ale ich pokladajú za Germánov. Novší nemeckí spisovatelia, nespokojní s Odrou a Labem, a usilujúci sa vylúčením Slovanov z celej starej Európy vyhlásiť za pranemecké rieky a hory už i Vislu, Dnester, Dneper a Tatry, sa pravdaže radi chytajú aj najmenšieho tieňa im slúžiacej pravdepodobnosti, a nemôžuc pri všetkej svojej chtivosti a smelosti odolať dôkazom pravdy, vyhlasujú Bastarnov aspoň za Polonemcov (Semigermani),^[1013] hoci i medzi nimi sa nachádzajú skromnejší dejepisci, ktorí nemecký pôvod Bastarnov buďto spochybňujú, buďto priam zapierajú.^[1014] Avšak hlavným dôkazom, že Bastarni boli Galovia, je výslovné svedectvo o prebývaní Galatov v oblasti Dnestra na konci 3. stor. pred Kr., ktorým sa tu musíme zaoberať podrobnejšie.

11. Medzi gréckymi osadami na brehu Čierneho mora, založenými Miletčanmi a inými Helénmi už v 7. stor. pred Kr., vynikala svojou ľudnatosťou, bohatstvom, slávou, mocou a trvalosťou nad všetkými ostatnými Olbia, mesto vystavané Milétčanmi ok. 665 pred Kr. neďaleko ústia Bugu.^[1015] Táto osada, navštívená a opísaná Herodotom, už v skýtskej dobe prekvitala obchodom a kupectvom, vykonávanom s okolitými národmi, dlho užívajúc stály pokoj pod ochranou lakomých Skýtov, ktorým platila významnú ročnú daň. Keď však skýtsky národ zostarol a začal slabnúť, a keď sa rozličné bojovné národy začali hlbšie vtláčať do zemí pokojných Vindov z opačných strán, od východu Sauromatae, od západu Kelti, od Baltického mora Scirovia a i., a začali odtiaľ vyháňať na Dnepri panujúcich Skýtov, nastala aj pre Olbiu nová, smutná, nebezpečná doba. Z takejto doby sa nám zachoval pamätný kameň s gréckym nápisom asi z r. 218 — 201 pred Kr., poučujúci nás o vtedajšom veľmi trúchlivom stave olbyskej obce.^[1016] Podľa tohto nápisu, vyhotoveného obcou a olbijskou radou vynikajúcemu mešťanovi Protogenesovi na zvečnenie jeho pamiatky, bola v tej dobe Olbia nešťastná, týraná a zúbožená krutou vojnou s Galatmi a obávajúca sa nového útoku týchže Galatov a s nimi spojených Scirov z jednej strany, z inej strany potom nátlaku Thisamatov, Skýtov a Saudaratov (§ 13. č. 5.). Tu máme výslovné a predôležité svedectvo na potvrdenie toho, že na konci 3. stor. pred Kr. sídlili Galati čiže Kelti (Galovia) v susedstve Olbie, nepochybne v oblasti Dnestra (podľa Niebuhrovho dohadu v dnešnej Ukrajine, čo však nemá žiadny základ),^[1017] a odtiaľ bojovali s okolitými národmi. Thisamatae, Skýti a Saudaratae sa chceli zmocniť opevneného mesta Olbie len preto, aby sa v ňom ubránili proti Galatom, z toho je zrejmé, akí mocní a hrozní museli byť vtedy títo Galati. Ten nápis nám zároveň slúži aj na vysvetlenie mena Keltoskýtov, nachádzajúceho sa u starých,^[1018] a inak nejasného Kelti teda skutočne jestvovali v starej Skýtii v širšom zmysle; a niet pochýb, že Bastarni a Peucini boli rodina tých Galatov, o ktorých sa zmieňuje Protogenov čestný nápis. Porovnávajú sa časy, miesta a svedectvá z rôznych prameňov, isté, nepodozrivé.^[1019]

12. Zo všetkého toho, čo sme tu v krátkosti, pokiaľ to bolo potrebné a slúžiace nášmu predsavzatiu, predniesli o národoch keltského kmeňa, súdny čitateľ ľahko získa dostatočné presvedčenie, že história starobylých Slovanov je v nejednom ohľade v úzkom spojení s dejinami starých Keltov. I keď na tomto mieste teraz nič nehovoríme o adriatických Venetoch, národa podľa všetkej pravdepodobnosti kmeňa vindského čiže slovanského, usadeného uprostred Keltov, a tak priamo vtiahnutého do víru ich dejín, podľa vyššie uvedených svedectiev je naša hlavná zásada mimo všetkej pochybnosti, t. že keltské národy sa pod menom Bójov, Tauriskov, Skordiskov, Kotínov, Bastarnov, Peucinov, Galatov atď., pri svojom sťahovaní už v dávnej dobe ďaleko na sever a východ, vsunuli do pôvodne vindských krajín, a tu vedúc dlhé a kruté vojny so slovanskými národmi, si ich čiastočne podmanili, čiastočne donútili ustúpiť ďalej na sever. Videli sme, že naše najstaršie všenárodné podanie o vytlačení Praslovanov z panónskeho Podunajska Vlachmi, zachované u Nestora a Kadłubka, sa značne zhoduje nielen s výslovnými svedectvami dejepiscov z iných krajín, ale aj so všetkými inými historickými okolnosťami a s celou súvislosťou vtedajších dejov, a nie je teda výmyslom neskorších vekov, ale na samej skutočnosti osnovaná pravda (§ 11. č. 3 — 10.). O Ombronoch, Kotínoch, Sidonoch, Anartofraktoch a Atmonoch je jasné, že bývali v krajinách alebo pôvodne celkom slovanských, alebo aspoň s nimi bezprostredne hraničiacich, a že teda nemohli byť bez vzájomného obchodu so Slovanmi a bez vplyvu na ich príbehy a osudy. Nebudeme sa teda diviť tomuto nesmiernemu vzdialeniu sa Keltov od svojej kolísky, od brehu Ligery, Rhodanu a helvétskych snežníkov až za Tatry a k prameňom Prutu, Dnestra a Bugu, a pokladať ich snáď za pôvodných obyvateľov týchto krajov, ak uvážime, aké máme zreteľné a nepodozrivé svedectvá o ťažení veľkých keltských národov od západu na východ a sever, a ak obrátime zreteľ na podobné ťaženie germánskych, uralských a mongolských národov v neskoršej dobe. Keď sa niektorého veľkého kmeňa zmocní vášeň ťaženia do cudziny, potom tento prúd trvá obyčajne niekoľko storočí, a prestane len vtedy, ak mu buďto protichodný tlak mocnejšieho kmeňa zamedzí ďalšiu cestu, buď keď úplným vyrojením sa sila samotného národa, ako povodeň po prívale, náhle ochabne. Tak sa rútili keltské národy, majúce cestu na západ zavalenú nesmiernym oceánom, v priebehu piatich storočí na východ, prederúc sa pomaly od pyrenejských hôr až k Dnepru a do Galatie; tak neskôr germánske pluky, vyjdúc zo severných Nemiec a Škandinávie, sa po tri storočia temer rovnakou cestou hrnuli cez celú Európu až do Afriky; tak napokon sa nespočetné množstvá uralských a mongolských cudzojazyčníkov valili po celých šesť storočí z Pouralia a z vnútornej Ázie, akoby z nejakého pekelného pažeráka, cez Volgu do úbohej Európy a mnohonásobne ju drancovali. Pokojný odchod slovanských národov zo svojich starých sídel medzi 4. a 7. stor. a osídlenie bezprostredne susediacich krajín sa od tohto divokého pobiehania a zbíjania tak odlišuje, ako sa zjavne a vierohodne líši sama povaha ľudí tohto kmeňa od povahy uvedených troch kmeňov. Stopy stykov Slovanov s Keltmi, kedysi pravdaže zreteľnejšie, nie sú zmazané ešte ani podnes. Nielen mnohé slová v jazyku slovanskom, ako obor, balvan č. bolvan (kelt. peulvan), terč (škót. targ, wales. tarian, bret. tyren, strlat. targa), skala, báň, pavéza (kymr. č. wales pafais, gal. pavois, strlat. pavasia, ngrec. — παβετζια), chotár, br’zda (froenum), týn (kelt. dunum, stnem. tun, angl. town) a i.^[1020] sú prevzaté z keltského jazyka, ale aj niektoré slovanské obyčaje a obrady, taktiež i mená démonov prezrádzajú ráz keltského pôvodu, ako o tom budeme obšírnejšie hovoriť nižšie. Napokon nech všetko to, čo sme v prítomnom spise podľa možností, hoci veľmi neúplne a nedostatočne, povedali o vzájomných zväzkoch starých Keltov a Slovanov, čiže o vplyve keltčiny na slovančinu, doplní a zdokonalí vydarenejšia usilovnosť budúcich skúmateľov.^[1021]

1. Stará história národov kmeňa nemeckého je od troch storočí neúnavnou usilovnosťou domácich spisovateľov tak bohato spracovaná, že nám sa tu treba postarať jedine o to, aby sme hlavné rezultáty cudzích bádaní čo najkratšie a najvernejšie vyložili. Susedenie Nemcov najprv s Galmi, potom s Rimanmi, ich včasné vystúpenie na poli dejín, zvlášť dlhotrvajúce krvavé vojny s Rimanmi, a niektoré iné okolnosti boli na príčine, že o nemeckých starožitnostiach sa u starých Grékov a Rimanov zachovalo omnoho viac verných a podrobných správ, než o ktoromkoľvek inom národe severozápadnej Európy. Už za čias Caesara, Plínia a Tacita^[1022] nemecké národy pokladali seba vo vtedajšej svojej vlasti za prvoobyvateľov čiže autochtónov, a hlas národa, prebohatého zvlášť na staré povesti, čo o vtedajších Nemcoch platí, je v tomto ohľade vždy najpravdovravnejším svedkom. Podľa toho temer všetci novší skúmatelia nemeckých starožitností lepšieho zrna, ktorých zdravému úsudku, podľa jeho prejavených plodov, môžeme náležite dôverovať, tú časť Nemiec medzi Odrou, horným Dunajom a Rýnom ležiacu, ďalej polostrov dánsky a škandinávsky, uznali za pravlasť (t. najstaršiu historicky známu vlasť) Nemcov, v ktorej od nepamäti bývali, a z ktorej v neskoršej dobe ich bojovné pluky, akoby z nejakého včelína, na všetky sveta strany sa vyrojovali. Slová dômyselného skúmateľa nemeckých starožitností, Henricha Schulza, prenesené v tomto ohľade, sú zvlášť dôležité, lebo sú osnované na spoľahlivom základe pravdy: „Nemci — taký je rezultát jeho bádaní — nepritiahli od východu, ale už v prvotnej dobe a od nepamäti sídlili v terajšom Nemecku, v časti hornej Itálie a Belgie, a v Škandinávsku. Už Hannibal našiel v penninských Alpách Semigermánov^[1023] a Pytheas Nemcov v Škandinávii. Ťaženia Gótov a Kimbrov nám vyznačujú cestu, ktorou sa staré nemecké národy sťahovali nie od východu na západ, ale od západu na východ, za Tatry a k Pontu. Taktiež ani Slovania neprišli od východu na západ, ale od najstaršej doby sídlili v krajinách východnej Germánie a na dolnom Dunaji: ale bojovné národy nemecké východnú Germániu v dlhotrvajúcich krvavých vojnách v nepostihnuteľnej dobe na Slovanoch vydobyli, a medzi týmito, ako lénni páni, asi ako Frankovia medzi Galmi, alebo Longobardi medzi Italmi, sa osadili, takže stredoveké dejiny východných Nemiec sú vlastne len opakovaním prvovekých.“^[1024] Ako dômyselný Schulze, tak o tejto veci zmýšľajú temer všetci čelnejší nemeckí spisovatelia v tejto triede vied, napr. Wersebe, Biester, Luden, Reichard, Kufahl, Barth, Pfister, Phillips a i., na rezultáty ktorých sa môžeme bezpečne spoľahnúť, hoci dobre vieme, že sú i takí, ktorí, nevážiac si svetlých a ráznych výpovedí toľkých nepodozrivých svedkov dávnovekosti o prvotných sídlach Nemcov medzi Odrou, Dunajom, Rýnom, v Dánii a Škandinávsku, a zoškliviac si čisté historické pramene, s novými domnienkami o pôvode Nemcov raz zo slovanských Budínov na Pripiati, raz z médskych Alanov na Kaukaze a Done, tu z perzských Dadikov, tu z tauridských Kimerov, hneď zase z Trákov, Keltov a iných starých národov, s domnienkami čerpanými buďto z púheho dohadu, buďto z nevľúdnych škandinávskych poviedok, stále na svetlo vychádzajú.^[1025] Tomu sa však veľmi diviť nemusíme, pamätajúc, že rozum ľudský, ak sa príliš brúsi, veľmi ľahko sa prebrusuje, a že najvyššia dômyselnosť a učenosť je od najväčšieho čudáctva a bláznovstva až priveľmi uzučkou líniou oddelená, cez ktorú sa ten, kto sa nemá na pozore, veľmi ľahko vychýli, ako toho premnohé jasné príklady v týchto novších časoch zvlášť na Nemcoch pozorujeme. My tu, majúc sústavu starožitností ako slovanských, tak aj nemeckých poistenú neomylnými základmi historických svedectiev, bezpečne môžeme tieto bájky a sny o pravlasti Nemcov na Visle a za Tatrami obísť a ďalej si ich vôbec nevšímať.

2. Najstaršie správy o nemeckom národe sú zachované v kusých zlomkoch, dochovaných zo spisov Pythea a iných Grékov u neskorších vypisovačov, najmä u Strabóna a Plínia. Plavec Pytheas, vyslaný gréckymi osadníkmi z Massilie na obhliadku plavby po západnom oceáne [320 pred Kr.], našiel Teutónov a Guttonov usadených na obidvoch brehoch východného mora, čiže v Škandinávii a na prímorí Visly.^[1026] Rímsky konzul Marcellus [220 pred Kr.] zvíťazil nad Galmi, Insubrami a Germánmi.^[1027] Spolčení Kimbrovia^[1028] a Teutóni, ktorí pritiahli od severu, pohrozili skazou Itálii, porazili Rimanov pri Noreji [113 pred Kr.], a pustiac sa na západ drancovali Galiu a Hispániu, potom sa vrátili na pomedzie Itálie, kde ich nakoniec Marius [102 pr. Kr.] na hlavu porazil. Svévovia v Galii [72 nasl. pred Kr.] pod vodcom Ariovistom [umrel 55], súc spojení s inými Nemcami od Bazileja až po Kolín, viedli krvavé vojny s Iuliom Caesarom. Po opanovaní krajín Norika, Vindelicie a Récie Rimanmi [32 — 13 pred Kr.] a po Drusovom vpáde do zemí medzi dolným Rýnom a Vezerou až k vnútorným horám Germánie [13 — 10 pred Kr.], sa začali spolky rozličných nemeckých národov proti Rimanom a z toho vzišli dlhotrvajúce ukrutné vojny, vedené od r. 6 pred Kr. až do r. 180 po Kr. s premenlivým šťastím a s niekoľkými prímeriami, no ich podrobnejšie opisovanie sem nepatrí.^[1029] V časoch týchto hrozných vojen a národných nezhôd sa Rimania úplnejšie zoznámili s položením nielen nemeckých, ale aj iných severných, menovite slovanských a čudských národov, ako o tom vydávajú zjavné svedectvo spisy Plínia, Tacita a Ptolemaia. Títo traja spomenutí spisovatelia, nech aj o iných starších i neskorších nič nehovoríme, uvádzajú také množstvo nemeckých národov a národíkov, že niet divu, ak skúmanie jednak sídel jedného každého z nich, tak aj kmeňovej príbuznosti až doteraz zaneprázdňuje najdômyselnejších skúmateľov národných starožitností, bez toho, aby ho priviedli do žiadaného konca. Podľa Plínia a Tacita^[1030] sa vtedajší Nemci delili na tri hlavné haluze: a) Svévov, ktorých Plínius rozčleňuje na dve vetvy, Vindilov alebo Vandalov a Hermionov, b) Ingaevonov, a c) Istaevonov. K prvému čiže vindilskému oddeleniu Svévov prináležali Góti s Gepidmi, Greuthungami, Therwingami, Taifalmi, Wiktofalmi, Burgundovia, Rugiovia s Turcilingami, Sciri s Hirrmi, Herulmi a Rutiklami, Sideni, Varini, Anglovia a Longobardi, k druhému čiže hermionskému Chattovia, Chasuari, Cheruskovia, Fosi, Hermunduri, Nariskovia, Markomani, Kvádi, Marsignovia, Semnoni a lýgske národy Burii, Arii, Naharvali, Elysii, Diduni, Manimi, Helvekoni, k Ingaevonom sa počítali Frízovia, Chaukovia, Angrivari, Sasici, Kimbrovia a Teutóni, nakoniec potom k Istaevonom Batavi a Kanninefati, Gugerni, Vangionovia a Nemeti, Brukteri, Marsi, Tubanti, Dulgibini, Ansivari, Chamavi, Usipeti, Tenkteri, Sigambri a Mattiaci. Podrobnejší rozbor a vysvetlenie tohto roztriedenia teutonského kmeňa sa musí hľadať v spisoch učených Nemcov.^[1031] K nášmu zameranému cieľu prináleží jedine vyskúmanie prvotných sídel a starých dejín tých nemeckých národov, ktoré buď ako Góti, Vindili alebo Vandali a lýgske ratolesti sa už v prastarej dobe spojili so slovanskou vlasťou, domáci ľud z nej jednak vypudiac, jednak si ho podmaniac, buďto, ako Longobardi, Herulovia, Kvádi a i., v dávnej dobe so Slovanmi, v mieri i nemieri, viac než iní ich bratia mali do činenia.

3. Medzi Odrou a Vislou bolo od počiatku historickej doby rozhranie nemeckého a slovanského sveta, na ktorom sa národy obidvoch kmeňov vzájomne delili o sídla i obchod. Už čelnejší skúmatelia starožitností medzi Nemcami, ako Schlözer, Spittler, Anton, Sell, Biester, Wersebe, Schulze, Lebedur a niektorí iní, vážiaci si viac pravdu, než márnu národnú pýchu založenú na mame a klame, podstatnými dôvodmi presvedčili, že v starej dobe sa sídla Slovanov tiahli omnoho ďalej na západ cez Vislu až k poriečiu Odry a čiastočne až za ňu, než sa ich pokúšajú vymedziť Mela, Tacitus a Ptolemaios, mýliac si meno Sarmatov, a že ako Góti na prímorí baltickom, tak i Vindilovia a lýgske národy medzi Odrou a Vislou boli len neskorší nemeckí osadníci v pravlasti Venedov čiže Slovanov. Úplne sa zhodujeme s výrokom týchto skúmateľov, lebo je osnovaný na pravde, na neomylnom základe mnohých a ráznych historických svedectiev.^[1032] Čo sa týka Gótov, je zjavné, že ich pôvod sa musí hľadať nie za Vislou, ani u Alanov na Čiernomorí, ako sa to niektorým výmyselníkom sníva, ale buď v južnej Škandinávii alebo v severnej Germánii na západe Odry. Samotní Góti, ako aj Longobardi, podľa svojho najstaršieho národného podania, zachovaného u Jornandesa a Pavla Diakona, považovali Škandináviu za svoju kolísku, a hlas celého národa je v takomto prípade vždy hlasom najistejšej pravdy, a prekážkou nie je ani to, že Jornandes a Pavel Diakon, ktorí tomuto podaniu náležite nerozumeli, pošpinili jeho čistotu svojou nezažitou učenosťou, primiešaním nezhodného letopočtu a iných okolností. Najsúdnejší bádatelia škandinávskych dejín pokladajú Gótov za prvotný a omnoho starší národ v južnej časti Škandinávie než Sveonov, ktorí pôvodne sídlili v prostrednej a západnej časti polostrova. Už Edda hovorí, že meno Götaland je na severe staršie než mená Danaland a Svealand. Najstarší letopisci Škandinávie všeobecne uznávajú čo do času prednosť Gótov v južnej Škandinávii pred Sveonmi ako vec stojacu mimo všetkej pochybnosti.^[1033] Naproti tomu je z hodnoverných svedectiev isté, že omnoho skôr ako Góti sídlili na baltickom prímorí Venedi, ktorí ovládali jantárové brehy, ako sme podrobne dokázali vyššie (§ 8.). Boli teda Góti za Vislou vo vindskej krajine iba osadníci a podruhovia, a preto tiež túto cudziu vlasť a zem tak ľahko opustili, nemôžuc do nej hlbšie zapustiť stále korene národného života. Všetky historické náznaky a stopy vedú k tomu, že už v nepostihnuteľnom šere starožitností nemecké národy zo Škandinávie,^[1034] z tohto druhého sveta, ako ju nazývajú Plínius a Adam Brémsky,^[1035] čiže z tejto dielne národov, kolísky kmeňov, ako ju nazýva Jornandes,^[1036] rozmnožiac sa nad mieru, a získajúc ducha smelosti a udatnosti na tom divotvornom morskom živle, ktorým boli obklopení, sa vyrojovali na východ, nemajúc priechod na západ, a tu na blízkom pobreží Venedov, Litvanov a Čudov sa usadzovali pod menami Gótov, Scirov, Hirrov čiže Herulov, Normanov, Variagov. Môžeme teda smelo tvrdiť, že Góti na zavislianskom prímorí boli len prisťahovanci zo Škandinávie, i keď ich tam našiel už Pytheas okolo 320 pred Kr.^[1037] Takisto je pravdepodobné, že aj nemeckí Vindili, Vandili čiže Vandali, lebo tak rozdielne sa ich meno v najstarších prameňoch uvádza, boli medzi Odrou a Vislou len podmanitelia tamojších pôvodných Vinidov alebo Venedov, pochádzajúci z pokolenia Svévov, ktorí sa pomiešali s Vinidmi, a preto ich okolité národy, Kelti, Litvania, nepochybne i samotní Nemci, nazvali Vindilmi, Vandilmi alebo Vandalmi, t. akoby Povendilcami, Poslovančilcami. Meno Vindilov, ako dokážeme nižšie, skutočne nebolo vlastné a pôvodné, ale bol to len vedľajší názov toho národa, slovom — prezývka. Ich domáce a všeobecné meno boli Svévi, a podľa rodov a miest Burgundi, Rugiovia, Silingovia atď. Podobnym spôsobom i takzvané lýgske národy, čiastočne nemeckého, čiastočne keltského kmeňa, iba v zemepisnom ohľade sa nazývali Lýgiovia, Lugii, Lugiones, pretože zaujali venedskú krajinu nazývanú Luhy a v nej sa osadili ako lénni páni, ich pôvodné meno bolo taktiež jednak Svévi, jednak Kelti, a podľa čeľadí a obydlí Burii, Arii, Naharvali, Elysii, Diduni, Manimi, Helvekoni, Ombrones, Kotíni atď. Je pravdepodobné, že Vinidi v tejto svojej pravlasti nazvanej Luhy ani pod Nemcami ani pod Keltmi celkom nevymizli, ale zotrvajúc až do odtiahnutia Vandalov, Burgundov, Longobardov atď., a po uvoľnení hraníc sa sťahujúc do dnešných Lužíc, staré meno otcovskej zeme preniesli do tejto novej vlasti, kde sa ono udržalo až do dneška.^[1038] Mám najmä tieto dva dôvody prebývania Slovanov medzi Nemcami a Keltmi v krajine zvanej Luhy. Predovšetkým v knihách Peutingerových, obsahujúcich dôležité zemepisné správy, ktoré pochádzajú z úradných zápisov, sa uvádza Lugiones Sarmatae,^[1039] čím sa vlastne chápu Venedi, lebo v týchže knihách hneď nižšie sa Venadi nazývajú Sarmatae. Z toho je zjavné, že skladatelia kníh Peutingerových, pokladajúci obyvateľov lygskej zeme, navzdory vtedajšej obyčají, nie za Nemcov, ale za Sarmatov, museli mať istú správu o tom, že oni sú plemenníkmi národov bývajúcich v Sarmatii, t. Venedov čiže Slovanov, ktorých v tej dobe všeobecne, hoci nesprávne, menovali Sarmatmi. Po druhé zachovanie toľkých starých zemepisných mien v krajinách osídlených najprv Nemcami a po nich Slovanmi, ako Sliezsko Silingami, Djedoši Didunmi, Krkonoše Korkontmi, Rakúsy Rakatmi^[1040] atď. a prenesenie mena krajiny Luhy na Lužice jasne dosvedčujú, že Slovania z tejto strany Visly museli bývať blízko, a po vysťahovaní sa Nemcov bez prieťahov, omnoho skôr ako sa všeobecne mieni, zaujať ich sídla, lebo inak by bolo to zdedenie mien neprirodzené, ak nie nemožné. Ak to všetko, ako to pravda vyžaduje, dáme vedľa seba, potom úplne porozumieme tej zmesi mien Svévov, Vindilov a Lýgiov, ktorú zaznamenávame u starých Grékov a Rimanov. Lebo národy, ktoré Plínius nazýva Vindilmi, menujú Strabón a Tacitus Svévmi a Lýgmi, iní, najmä neskorší, zasa naopak. Pravý zmysel tohto zmätenia je tento: nemecké národy, sídliace na rozhraní Odry a Visly, Rugii, Burgundi, Silingi, Marsigni, Omani, Diduni, Visburgii, Burgiones, Avarini atď., sa nazývajú podľa svojho pôvodu vlastne Svévi, z dôvodu ich zmiešania sa s Vindmi nesprávne a len prezývaním Vindili, Vandili, Vandali, a v zemepisnom ohľade, pre ich uviaznutie v slovanských Luhoch, napospol Lygii, Lugii, Lugiones.^[1041] Už z toho je zrejmé, že presne určiť hraničnú čiaru medzi sídlami nemeckých a slovanských národov nad Odrou a Vislou ako v staršej a predhistorickej, tak aj v rímskej dobe, je vec celkom nemožná. História tu nachádza zmes ľudí troch kmeňov, t. nemeckého, keltského a slovanského. Mela, Ptolemaios a iní zemepisci pokladajú síce Vislu za hranicu medzi Germániou a Sarmatiou, ale ako nepravdivo, je dostatočne známe.^[1042] Tacitus je opatrnejší, hovoriac, že Germánia sa oddeľuje od Sarmatie iba vzájomným strachom alebo horami.^[1043] Ako dnes veľké rieky Rýn, Dunaj, Labe, Visla, Dneper, Don, Volga a i. neprekážajú pomiešaniu sa rozličných kmeňov, a ani nie sú dokonalým delidlom národov, tak určite ani Odra a Visla za čias Melu a Ptolemaia neboli takými matematickými čiarami medzi chalupami Slovanov a Nemcov, ktoré by sa neboli smeli obojstranne prekročiť. Spisovatelia toho veku, nemajúc dostatočné, z vlastného názoru získané znalosti o polohe krajiny medzi Odrou a Vislou a rozsídlení národov v nej, sa pre nedostatok vysokých hôr chytali najbližšej veľkej rieky, všeobecne ju vydávajúc za hranicu Germánie.^[1044] Že z tejto strany Visly bývali nielen Lugiones Sarmatae, národ podľa všetkej pravdepodobnosti čo do pôvodu a jazyka venedský, ale aj keltskí Ombroni a Kotíni, to si oni, málo sa starajúci o podrobnejšie rozlíšenie národov podľa kmeňovej príbuznosti, vôbec nevšímali. Podobne nemožno presne určiť, v ktorom čase sa udialo to rozšírenie Nemcov medzi Odrou a Vislou a vytlačenie alebo aspoň podmanenie pôvodných Venedov. Je však pravdepodobné, že pritiahnutie keltských Bójov do dnešných Čiech a postup Ombronov, Kotínov, Kognov, Sidonov, Anartofraktov a iných Keltov k Visle bol hlavnou príčinou zmeny predošlého položenia národov v tejto časti Európy. Nemci, majúci cestu na juh zavalenú Keltmi, na západ oceánom, boli prinútení postupovať ďalej na východ do venedskej vlasti. Ťaženie Bójov do Čiech a za Tatry sa začalo ok. 388 pred Kr., a Pytheas už okolo 320 pred Kr. našiel nemeckých Guttonov neďaleko ústia Visly. Správne teda môžeme uzatvárať, že uviazanie sa Svévov v slovanských Luhoch nastúpilo v priebehu 4. stor. pred Kr. O keltských národoch sa už hovorilo vyššie (§ 17. č. 5. 9. 10.); zostáva nám, aby sme sa i na svojich vtedajších nemeckých susedov skúmavo ohliadli. Myslím, že všetky nemecké národy v susedstve Slovanov boli alebo z haluze Svévov v užšom zmysle, ako lýgski Nemci, Vindili, Burgundi, Kvádi a i., alebo z haluze Gótov, ako vlastní Góti, Gepidi, Vithingovia a i., alebo z haluze Švédov, ako Sciri, Hiri a Heruli, Rugii, Turcilingovia a i., aj keď si na tom rozvrhnutí veľmi nezakladám, a rád prepúšťam dôkladnejšie vyskúmanie tejto veci Nemcom. Tu ich však v tomto poradí môžeme najvhodnejšie prezrieť.

4. Najstarší spisovateľ, u ktorého sa uvádza meno Lugiov, je Strabón. Podľa neho k národom podmaneným Marobudom [8 pred Kr. — 19 po Kr.] patrili mimo Markomanov „i Lugiovia, národ veľký, i Zumovia, i Butoni, i Mugiloni, i Sibini, i veľký národ Svévov Semnoni.“^[1045] Mená Strabónových lugských národíkov sa od Tacitových a Ptolemaiových očividne líšia a trocha sa ponášajú na slovančinu. Po ňom Tacitus v popise Germánie^[1046] národy lugské, slovutného, ako sám hovorí, mena, usádza za svévske hory, zaraďujúc k nim Ariov, Helvekonov, Manimov, Elysiov (správnejšie Elusiov) a Naharvalov. Ten istý dejepisec na inom mieste^[1047] spomína vpád Lugiov a iných národov do zeme kráľa Vannia [50 po Kr.]. Ptolemaios umiestňuje vedľa Burgundov Lugov Omanov i Lugov Didunov až k hore Asciburgius, a zasa vedľa Korkontov, ktorých meno sa v Krkonošiach udržalo, Lugov Burov až k rieke Visle.^[1048] Dion sa bežne dotýka nátlaku proti Lygiom, ktorý robili Svévi, a ich posolstva k Rimanom [ok. 91 po Kr.].^[1049] V Peutingerových knihách sú slová Lupiones Sarmatae, namiesto Lugiones, uvedené uprostred medzi Amaxobii Sarmatae a Venadi Sarmatae.^[1050] Podľa Zosima cisár Probus r. 277 premohol na Rýne „nemecký národ Logionov“, a ich kráľa Semnona aj s jeho synom zajal:^[1051] z toho je zrejmé, že nemeckí obyvatelia krajiny zvanej Luhy v tej dobe sa už boli vysťahovali a na Rýne s Burgundami a Vandilmi brojili. O lugských Buroch čiže Boranoch sa z Diona a Zosima isto vie, že sa na južnej strane Tatier objavili omnoho skôr, súc v spolku s tamojšími národmi, Dákmi a Jazygmi.^[1052] Okolo r. 99 sa uvádza, že súc spolčení s Dákmi, usilovali sa cisára Trajána odstrašiť od vojny proti nim.^[1053] Neskoršie súc spolčení s Jazygmi, rokovali o mieri s cisárom Markom Auréliom [175].^[1054] Napokon za cisárov Galla a Galliena robili s Gótmi, Karpmi a Burgundmi zo zátiského okolia cez Ister vpády do rímskeho panstva [252, 262], usilujúc sa vtrhnúť až do Ázie, a pri tejto príležitosti Zosimus výslovne poznamenal, že s uvedenými národmi bývali neďaleko Isteru.^[1055] V ktorom čase sa zo zatatranského okolia celkom vysťahovali, nemožno presne určiť; Ptolemaios, snáď podľa starších správ, ich tam ešte usadzuje, naproti tomu Katančić sa podľa Diona domýšľa,^[1056] že v čase markomanskej vojny už sídlili pred Tatrami na rieke Hornáde. V 3. stor. už určite nesídlili za Tatrami, ale v Uhrách, v južnom podkrídlí Tatier, medzi Jazygmi a Dákmi. V Peutingerových knihách sa uvádza ich meno uprostred medzi Kvádmi a Sarmatmi.^[1057] Domnievam sa, že Burindensii alebo podľa iných rukopisov Burredensii (Βουριδηνσιοι), ktorých Ptolemaios umiestňuje v hornej Dácii, sa neodlišovali od Buriov a Boranov.^[1058] Takto sa vendské Luhy už v priebehu 2. a 3. stor. začali vyprázdňovať od nemeckých podruhov, a otvoril sa voľný priechod na rozširovanie Slovanov na západ. Sídla národov priradených starými k lugským, sa podľa Tacita a Ptolemaia dajú ľahko určiť medzi horou zvanou Asciburgius čiže Korkontmi a Vislou, na sever až k Burgundom, vedľa ktorých Ptolemaios usadzuje svojich Aelvaeonov čiže Tacitových lugských Helvekonov, t. v hornej Lužici, v dolnom Sliezsku, v Poznansku a v západnej časti poľského kráľovstva. Táto rovná zem, bohatá na luhy, sa oprávnene mohla nazývať Luhy, od slovanského luh, lat. lucus, t. háj alebo porast na rovnom, bahnitom mieste. Neprekáža ani to, že niektorí spisovatelia píšu Lygii namiesto Lugii; máme mnoho jasných a ráznych príkladov na to, že Gréci a podľa nich i Rimania namiesto slovanského u obyčajne písavali v, y, napr. Μεγυρετους n. Medjureč, Pagyritae n. Paguriči či Pagoriči, Skythes, Skytha n. Čud a i.^[1059] U Nemcov obľúbené odvodzovanie mena Lugiov od gréc. λυγη tma, λυγιστος krivý, λυγιστης debnár, od nem. luger t. špeh, od kelt. lugus t. havran^[1060] atď., nemôže nijako obstáť pred súdom zdravej kritiky. Zemepisný názov Luhy nejedni Slovania používali od nepamäti. Na severe Luga, novgorodská krajinka na rovnomennej rieke, je známa z ruských letopisov r. 1242 a 1346.^[1061] U južných Srbov sa krajina Lugomira spomína v polovici 12. stor.,^[1062] a rieka ju zavlažujúca si to prastaré meno podržala podnes. Terajšie meno Lužice, ako sa už vyššie uviedlo, nie je nič iného, než zdrobnená forma názvu Luhy (porov. Morava a Moravica), na dôkaz, že lužickí Srbi vyjdúc z tejto krajiny, milé meno svojej starej vlasti preniesli do novej. Z náležitých príčin sa teda môžeme domýšľať, že v tej obšírnej praslovanskej krajine nazvanej Luhy sa Slovania uchránili i v tom keltskom a nemeckom nátlaku, a že to vysťahovanie Nemcov odtiaľ nebolo také dobrovoľné, ako nám to rímski dejepisci, zavedení nemeckými správami, na bielo maľujú. Jediný Iulius Capitolinus, hovoriac o vpáde nemeckých národov do Panónie a Dácie na začiatku markomanskej vojny [medzi 165 — 169], výslovne vraví, že súc vyhnaní severnými cudzojazyčníkmi nabiehali na rímske hranice, žiadajúc o nové sídla, a vyhrážali sa vojnou, ak im budú odopreté. Títo severní cudzojazyčníci (superiores barbari, Barbaren nordlichen Striche, ako Mannert vhodne tlmočí), podľa vtedajšieho položenia kmeňov na severe nemohli byť iní, než Slovania, ktorí už v polovici 2. stor. začali Gótov a Vandalov z nadvislianskych krajín cez Tatry konečne vyháňať.^[1063]

5. V tej istej rozľahlej lygskej vlasti usadzujú starí spisovatelia Vindilov, Vandilov alebo Vandalov, národ odlišujúci sa od vyššie pripomenutých Helvekonov, Manimov, Elusiov, Naharvalov, Didunov, Buriov atď. len menom, jedni i druhí boli zaiste Svevi, sídliaci na rozličných miestach v lugskej zemi. Prvá zmienka o tomto národe je u Plínia, pokladajúceho Vindilov za hlavnú haluz kmeňa nemeckého, rozvetvenú na štyri menšie ratolesti, Burgundionov, Varinov, Karinov, Guttonov.^[1064] Tacitus, hovoriac o nich mimochodom, ich nazýva Vandalmi,^[1065] Ptolemaios ich medzi Odrou a Vislou vôbec nepozná, hoci Silingov, vetvu Vandalov, v tej oblasti pripomína.^[1066] Dio Kassius rieku Labe odvodzuje z vandalských hôr,^[1067] nižšie sa v čase markomanskej vojny [181] zmieňuje^[1068] o Vandiloch spolu s Burmi a Jazygmi, inde zasa^[1069] hovorí o nich ako o južných susedoch Markomanov, bývajúcich na severnom brehu Dunaja, v dnešných Bavoroch a Rakúsoch, kde ich aj Peutingerove knihy usadzujú.^[1070] Iulius Capitolinus a Eutropius v rozpravách o Markovi Aureliovi dosvedčujú, že tento cisár premohol Markomanov, Sarmatov, Vandalov a Kvádov a oslobodil od nich Panóniu.^[1071] Z týchto posledných štyroch svedectiev treba urobiť záver, že Vandali, ktorí v časoch markomanskej vojny [166 — 181] pritiahli z Lugie bližšie k Dunaju, tu ostali sídliť.^[1072] Okolo r. 215 čítame o ich nezhodách s Markomanmi.^[1073] Z týchto nových sídel bojovali proti cisárovi Aureliánovi, nepochybne v Récii.^[1074] Za cisára Proba sa objavili už na pomedzí Galie spolu s Burgundmi, a boli tam Rimanmi na hlavu porazení.^[1075] Avšak to bolo len jedno odvetvie vandalského národa: iní Vandali, vystúpiaci v neznámom čase, podľa všetkého alebo v spoločenstve Gótov, alebo nedávno predtým, pod zvláštnym menom Astingov a bežným menom Vandalov, usadili sa v oblasti riek Maroša a Kereša, medzi Tisou a Dáciou,^[1076] hľadajúc vojenské služby u Rimanov. Podľa Flavia Vopiska cisár Probus určil okolo r. 280 Vandalom, Gepidom a Gautunom sídla v Rímskej ríši, nepochybne v Panónii;^[1077] podľa Jornanda sa to udialo až za cisára Konštantína Veľkého, po porážke Vandalov gótskym kráľom Geberichom, okolo r. 333.^[1078] Avšak už český dvorský radca J. Kr. Jordan dostatočne dokázal, že sa Jornandes dopustil hrubého omylu, pripíšuc skutok cisára Proba Konštantínovi Veľkému.^[1079] Títo na pomedzí Dácie v dnešných Uhrách sídliaci Vandali sa v dejinách neskorších vekov až do r. 406 nespomínajú. Až keď sa v Európe objavili Huni a národy na Čiernomorí a dolnom Dunaji si začali jednak podmaňovať, jednak odtiaľ vypudzovať, keď Góti pod vedením Alaricha už dvakrát boli vpadli do Itálie a iné nemecké pluky pod náčelníctvom Radagaisa tú krajinu hrozili opanovať, v čase onej odtiaľ vzídenej tlačenice národov sa o nich uvádza, že vzbúriac sa spolu s Alanmi, ako sa zdá, vytiahli z Panónie, hoci sa to nikde výslovne nedokladá, cez Alemany až na pomedzie Galie, a na tej ceste sa k nim pridali nové zástupy lúpežníckych Svévov.^[1080] O ich vpáde do Galie pod vedením Godegisila [zomrel 407], do Hispánie 411 (odtiaľ Vandalícia, teraz Andalúzia), do Afriky 429, a o ich úplnom vyhynutí v Afrike po 534, tu hovoriť nemožno. Žeby títo do Galie vpadlí Vandali v tej dobe boli vytiahli z krajiny nad Odrou, na to sa u súvekých spisovateľov nenachádza žiadne svedectvo. V celom 3. a 4. stor. o Vandaloch na Odre nie je zmienka, okrem u Prospera Aquitánskeho, uvádzajúceho na r. 379, že Longobardi, vyjdúc zo Škandinávie a Nemiec, udreli na Vandalov a ich premohli,^[1081] čo po ňom opakuje i Pavel Diakon, dodávajúc k tomu, že po porážke Vandalov sa Longobardi oborili na Venedov a Antov, ba prenikli až za Don k Bulharom.^[1082] Avšak správy oboch týchto letopiscov, čerpané z kalného prameňa ústneho podania, a čo do letopočtu veľmi zmätené, bez podpory iných hodnovernejších svedectiev nepostačujú na dokázanie vtedajšieho prebývania Vandalov medzi Odrou a Vislou. Je zaiste možné, že buďto Prosper, ktorého slová Pavel Diakon opísal, slovanských Venedov, v tej dobe už osídlených široko-ďaleko medzi Odrou a Vislou, pomiešal s niekdajšími nemeckými Vandalmi,^[1083] alebo že ten dej prináleží do staršej doby. Thunman^[1084] z Prokopia^[1085] dokazoval, že v 5. stor. ešte bývali na Odre ostatky Vandalov. Hoci Prokopius Odru nemenuje, jeho slová sa môžu dosť vhodne vzťahovať na vlasť Vandalov v západných Uhrách, odkiaľ Godigisil vytiahol do Galie, a ktorá sa ešte v 7. a 8. stor. nazývala Vandalia, ba čiastočne až podnes si zachovala toto meno, však predsa len konečne nebudeme odporovať, ak niekto chce nimi dokazovať prebývanie chudobných ostatkov Vandalov na západe Odry, v dolnom Sliezsku a Lužici, až do čias príchodu Slovanov do týchto krajín (§ 43. č. 2.). Väčšiu istotu o čase úplného vysťahovania sa nemeckých Vandalov z nadodrianskej vlasti by nám poskytlo meno Silingov, keby sa o tomto národíku nachádzalo viac správ u starých. Silingovia boli ratolesť vandalských Svévov v dnešnom dolnom Sliezsku. Ptolemaios ich pripomína takto: Vedľa Semnonov bývajú Silingae.^[1086] Od tej doby až do r. 411 sa o nich nič neuvádza, až v uvedenom roku sa zrazu obiavili v Hispánii s ostatnými Vandalmi. Idatius o nich na r. 411 poznamenal toto: Vandali a Svévi zaujali Gallaeciu, ležiacu pri západnej končine oceánu, Alani dostali ako podiel krajinu lusitánsku a karthaginenskú, a Vandali zvaní Silengovia Baetiku. Potom nižšie na r. 418: Vandali Silingovia v Baetike sú všetci vyhubení gótskym kráľom Valliom.^[1087] Podľa toho nemožno, pravda, presnejšie určiť čas vysťahovania sa Silingov zo Sliezska, obyčajne sa predpokladá, že Silingovia s inými Vandalmi bývali v 3. stor. už za Tisou v Uhrách, a odtiaľ prešli do Gálie a Hispánie, čo je skutočne najpravdepodobnejšie.^[1088] Ich sídla v Sliezsku boli na rieke až podnes zvanej Slęza (Nemcom die kleine Lohe), tečúcej blízko mesta Nemčie (Nimptsch), pri hore Sobotka (Zopten). Po nich ostalo tomuto kraju meno Sliezsko, poľ. Śląsko, Szląsko, Śląsk, Szląsk.^[1089] Dion Cassius, píšuci okolo r. 222, odvodzuje síce rieku Labe z vandalských hôr, avšak toto meno tým horám snáď i vtedy ešte zostalo, keď tam už žiadnych Vandalov viac nebolo, a je možné, že Dion tú správu čerpal zo starších prameňov. Buď ako buď, Vandali sa alebo už okolo r. 200, alebo aspoň pred 406 z oblasti Odry vysťahovali a rozpŕchli sa po Európe aj Afrike, okrem ich niektorých chudobných, málo známych zostatkov, ukrytých v severnom podkrídlí Krkonôš. Ich zem sa dostala ako podiel Slovanom, šíriacim sa v polovici 5. stor. mohutne cez Odru do Germánie, ba až do Čiech (§ 43. č. 2.). To, že Vandali boli pôvodom a jazykom Germáni z haluze Svévov, sa usilujú dokázať^[1090] novší nemeckí spisovatelia mnohými dôkazmi proti Slovanom, chcejúcim ich uznať za Venedov, v čom im my, ako vo veci historicky istej, radi dávame za pravdu, nebažiac veľmi po falošnej chvále príbuzenstva s takým zlopovestným národom, za aký boli Vandali plným právom pokladaní.^[1091] Avšak z inej strany za nemenej pravdivé pokladáme to, že názov Vandalov nebol ich pôvodným menom, ale iba prezývkou, privesenou im jednak ostatnými Nemcami, jednak susednými keltskými Bójmi, Ombronmi, Bastarnmi a i., jednak snáď aj Litvanmi, z dôvodu ich zmiešania sa s Venedmi, pôvodnymi obyvateľmi tej vlasti. Meno Vandalov sa od mena Venedov neodlišuje koreňom, ale iba zakončením, ako sme to už vyššie (§ 8. č. 15) obšírne uviedli. Podľa toho niet takmer pochýb, že na svévskych Nemcov až po ich usadení sa vo vlasti slovanských Venedov čiže v Luhách a po zmiešaní sa s pôvodnými obyvateľmi prešlo meno Vindilov, ako ho uvádza najstarší svedok Plínius, znamenajúce asi toľko čo Povindilci, podobne ako napr. uhorskí a slavónski Srbi menujú svojich bratov v Bosne obyčajne Poturici, Poturčeňáci, Slováci a Česi odcudzených rodákov doma i vonku Ponemčenci atď. To, že Vandali boli národ polovičný (bastardský), pochádzajúci zo zmiešaniny Svévov, Slovanov a Keltov, zdá sa nasvedčovať i všeobecne známa podlosť ich charakteru. Je známe, že polovičate národy (zmiešanci) obyčajne bývajú najpodlejšie a najkrutejšie, ako to história všetkých kmeňov a vekov mnohými jasnými príkladmi triezvemu skúmateľovi stavia pred oči.^[1092] Som presvedčený, že keby Nemci dali za pravdu, ako treba, tomuto výkladu, ich dávne dejiny by v tomto smere získali žiaduce svetlo, keďže teraz ani tí najučenejší medzi nimi nevedia usporiadať nesúlad starých správ a svedectiev o Svévoch, Vandaloch a Lugioch. Nemecké národíky medzi Odrou a Vislou, vyjmúc Rugov a Gótov, boli podľa pôvodu a jazyka Svevovia, ktorých niektoré vetvy, napr. Astingovia, Silengovia atď., snaď skôr tam príduce a užšie s Vindmi zliate, boli pomenované najprv u svojich susedov prezývkou, potom aj doma novým názvom^[1093] Vandali, iní potom v zemepisnom ohľade, podľa svojich osád Lugiovia — Na doplnenie toho, čo sme tu o Vandaloch vyložili, pripomenieme ešte krátko nadužívanie mena Vandali, čiže jeho vztiahnutie na Slovanov. Príbuznosť mien Vandali č. Venedi, pochádzajúcich z jedného koreňa (§ 8. č. 15), potom podružstvo Vandalov v krajine Vinidov a ich vzájomne pomiešanie sa boli na príčine, že ich meno stredovekí spisovatelia preniesli na tých posledných. Stalo sa to nepochybne už veľmi skoro. Možné, ba pravdepodobne je aj to, ako sa uviedlo vyššie, že už Prosper Aquitánsky [zomrel po 455], hovoriac o útoku Longobardov na Vandalov [379], použil toto meno omylom namiesto Venedov. I Jornandes, hoci inokedy náležíte od seba oddeľuje Vinidov a Vandalov, predsa podľa mienky niektorých používa na jednom mieste slovko Vandali o Slovanoch.^[1094] V 7. a 8. stor. sa už meno Vandalov o Slovanoch často a bez rozpakov používalo zvlášť v južných Nemciach. Tak v rukopise wessobrunskom z 8. stor., teraz uloženom v Mníchove, sa uvádza „Panónia sa nazýva zem na južnej strane Dunaja, v ktorej sídlia Vandali,“ a o niečo ďalej „Slovan i Avar, Huni i Vinidi, Vandali alebo Vandoli“^[1095] V tej dobe v Panónii už bývali Slovania, nazývaní až podnes na hranici Štajerska Vandali. V legende o sv. Rupertovi, taktiež v inej o sv. Marinovi a Anianovi, pochádzajúcej z počiatku 8. stor.,^[1096] sa Slovania označujú menom Vandalov.^[1097] Koch-Sternfeld tvrdí, že slovanskí osadníci v Bavorskom lese sa v latinčine nazývali Vandali.^[1098] Či bolo Thunské jazero vo Švajčiarsku v 7. stor. nazvané po slovanských osadníkoch vandalským plesom, rozhodnúť neviem.^[1099] V Salomonovom glosári [z konca 9. stor.] sa meno Vandalus vykladá skrze Wint.^[1100] Zmiešanie Avarov so Slovanmi, pochádzajúce z toho, že oba národy vystúpili spoločne v 6. stor. v Zadunajsku, doviedlo analistov k preneseniu mena Vandalov na Avarov, domnelých Slovanov. Jasné a preukazné dôkazy zneužitia tohto mena nám poskytujú letopisy Alamanské a Sangallenské, porovnané s Petavianskymi, Laureshamskými, Fuldskými a i. Kde oní kladú mená Vandali a Vandalia, tam títo Avari a Avaria (niekedy novým zneužitím i Huni, Hunia).^[1101] Podľa toho je pravdaže pochybné, či sa nemá to, čo spomínajú legendy sv. Ruperta a Marina o Vandaloch, a vykladači obvykle pripisujú Slovanom, správnejšie a lepšie vzťahovať na Avarov? Podobne aj u Adama Brémskeho sa meno Vandalov popri mene Vinilov pripisuje Slovanom, s doplnením, že je staršie.^[1102] Kniežatá meklenburské, králi poľskí, dánski a švédski, pretože panovali nad Vendami, sa nazývajú v starých listinách kniežatá vandalské, králi vandalskí.^[1103] I náš Vacerad [1102] v Salomonovom slovníku meno Vandali glosoval česky ako Slovené.^[1104] Že pozdejší českí spisovatelia, napr. Plácel, Petřek, Veleslavín a i., staré meno Vandali prekladali v češtine obyčajne ako Srbi, Slované, je všeobecne známe. Z toho je zrejmé, aké starodávne je to zmätenie Vandalov a Vinidov, pochádzajúce nielen z totožnosti mena, ale aj zo spoločných sídel a niekdajšieho zmiešania oboch národov.

6. Vyložiac podrobnejšie svoje domnenie o sídlach a vysťahovaní nemeckých Lugiov a Vandalov, teraz ešte niečo stručne podotkneme o iných svévskych národoch, susediacich v tejto krajine so Slovanmi, t. Burgundoch, Kvádoch a Longobardoch. Plínius pokladá Burgundionov rovnako ako Gótov za časť Vindilov,^[1105] čím oni skutočne boli, t. za časť Svévov usadených v krajine dávnych Vinidov.^[1106] U Tacita sa ich meno neuvádza.^[1107] Ptolemaios ich sídla určuje medzi pobrežnými Rugmi, Lýgmi a Vandalmi, asi od Odry ďalej k Visle v oblasti Varty.^[1108] Potom o nich dejiny dlho mlčia, len z Jornandovej rozpravy o porážke Burgundov Gepidmi okolo r. 245 sa novší bádatelia domýšľajú, že v tej dobe sa už usadili niekde v podkrídlí Tatier, v blízkosti Gótov.^[1109] Podľa Pavla Diakona Longobardi, prebiehajúc Anthaib a Banthaib, t. zem Antov a Venedov, vtrhli i do Vurgonthaibu, čo niektorí mylne vzťahujú na Burgundov medzi Dnestrom a Dneprom, pretože pod týmto menom sa chápe vlasť Bulharov za Donom, ako sme vyložili vyššie (§ 8. č. 10.). Okolo r. 252 a 262 sa o nich uvádza, že s Gótmi, Boranmi a Karpmi napádali cez Ister Rímsku ríšu, sídliac neďaleko Isteru.^[1110] Onedlho potom [r. 277], spolčiac sa s Logionmi, Vandilmi a inými Nemcami, bojovali s cisárom Probom na Rýne, a boli ním na hlavu porazení.^[1111] Od tej doby sa ich meno ani na Odre, ani na dolnom Dunaji viac nespomína, no tým častejšie však v Alemanii na rieke Nekare,^[1112] a od r. 407 v Galii, čo však sem neprináleží. Odkiaľ títo do Alemanie a odtiaľ do Galie vpadlí Burgundovia vyšli, či priamo zo svojho starého sídliska na Varte, alebo z oblasti dolného Dunaja, onoho vtedajšieho miesta čulého premiestňovania sa kočovných národov, z Uhier a Dácie, je záhada, o ktorej váham rozhodnúť. — Kvádi u Latiníkov Quadi, sídliaci v terajšej Morave, boli Rimanom známi už v 1. stor. po Kr. Strabón, u ktorého je o nich najstaršia zmienka, ich pokladá za vetvu Svévov, rozloženú vedľa hercýnskych lesov.^[1113] Ich sídla najlepšie vyznačil Tacitus, v horách na východnej strane Markomanov.^[1114] Tam, medzi hercýnskym a lunským lesom ich pozná aj Ptolemaios.^[1115] Podľa neho sa ich sídla musia hľadať v dnešnej severovýchodnej Morave, a nie teda v Uhrách, hoci je možné, že ich panstvo sa tiahlo až do okolia Váhu.^[1116] Kvádi sa najviac preslávili v čase markomanskej vojny, odkedy sa ich meno spomína takmer u všetkých opisovateľov týchto udalostí. I v pozdejších časoch často čítame o ich vpádoch do rímskeho panstva, až temer do konca 4. stor., keď ich sila začala upadať. V 5. stor. boli zachvátení do hunského víru pod Attilom, v ktorom sa stratili.^[1117] Ich meno sa potom spomína už iba raz v Hispánii. Ich sídla zaujali na krátky čas iné nemecké národy, menovite Rugovia, Skyrovia a Turcilingovia, ktorí túto krajinu nazvali Rugiland — Longobardi síce od počiatku nesusedili so Slovanmi, keďže sa však neskôr dozvedáme o ich vpáde do zeme Venedov a Antov, treba sa o nich tu zmieniť. Pôvodne sídlili na východnom i západnom brehu Labe od Děvina až po Luneburg,^[1118] a táto zem sa ešte aj dlho po nich nazývala Bardungo čiže Bardengau, t. vlasť Bardov.^[1119] Už Tiberius tam s nimi bojoval. Potom sa o nich dlho nič istého neuvádza, až sa zrazu objavili na konci 5. stor. [podľa Mannerta 487, podľa iných 491] v zemi zvanej Rugiland, t. v dnešnej Morave, odkiaľ r. 548 prešli do Panónie, r. 565 si podmanili Gepidov,^[1120] a nakoniec si v hornej Itálii založili vlastnú ríšu [568 — 774]. Avšak Prosper Aquitánsky a Pavel Diakon o nich poznamenali pamätné príhody [na r. 379], o ktorých sa u iných spisovateľov nemožno nič dočítať. Podľa Prospera totiž Longobardi r. 379 vo veľkom počte vystúpili z najvzdialenejších končín Germánie a pobreží oceánu i veľkého ostrova Škandinávie, a žiadostiví súc nových sídel, pod vedením svojich vodcov Iborea a Ajona porazili najprv Vandalov.^[1121] Podľa Pavla Diakona sa pohli zo svojej zeme Maunngie^[1122] a priplávali do Golandu,^[1123] kde nejaký čas pobývali. Potom vraj niekoľko rokov ovládali zeme Anthaib, Banthaib, Vurgonthaib. Odtiaľ prešli až za Don a zápasili s Bulharmi, ale keď ich títo zahnali, vrátili sa nakoniec do zeme Rugilandu, práve v tej dobe opustenej [r. 487 alebo 491].^[1124] Už vyššie (č. 5, § 8. č. 10.) sme uvažovali, že Prosperovi Vandali sú snáď Pavlovi Antovia a Bantovia, t. Slovania, a taktiež, že zem Vurgonthaib je najpravdepodobnejšie vlasť Bulharov na Done (§ 8. č. 10.). Dejepisec, čerpajúci z národného podania, čo sa týka pôvodu Longobardov zo Škandinávie a mena Vinulov, ktoré im priliepa, je snáď na omyle ale hlavná vec, t. dobrodružné vpády Longobardov do krajiny Venedov, sa zdá byť pravdivá, ba aj obyčajom vtedajších Nemcov celkom primeraná, hoci nesmieme tvrdiť, že by bolo všetko, čo sa tyká času týchto udalostí, nesporné a nepochybné.

7. Meno Gótov^[1125] sa v dejinách objavilo omnoho skôr, než mená ostatných Nemcov. Už massilský moreplavec Pytheas okolo r. 320 pred Kr. našiel Guttonov na baltickom pobreží, obchodujúcich s jantárom, ktorý vraj predávali iným Nemcom.^[1126] To, že títo Góti vzišli pôvodne z južnej Škandinávie, kde sa snáď musí hľadať ich pravlasť, a že do krajiny Vinidov i Litvanov sa dostali len ako prisťahovalci, sme už vyššie dostatočne ukázali (č. 3.). Dlho potom o nich história mlčí. Plínius ich počíta k vindilským, t. vo vlasti Vindov usadeným Nemcom,^[1127] hoci oni pôvodne snáď pochádzajú z inej haluze než svévski Vandali a Burgundi. Okolo r. 19 po Kr. Katualda z pokolenia Gótov, ako poznamenal Tacitus, markomanského kráľa Marboda pripravil o vládu, avšak čoskoro sám bol Hermandurmi vyhnaný.^[1128] Ten istý dejepisec pozná Gótov v ich nadvislianskych sídlach, za Lugiami, a ich mravy vhodne opisuje niekoľkými slovami.^[1129] Ešte aj Ptolemaios [172 — 185] ich tam spomína,^[1130] hoci už vytlačených Venedmi z baltického pobrežia hlbšie do povislianskej zeme.^[1131] V tej dobe Góti, jednak kvôli markomanskej vojne, ktorá všetky nadodrianske nemecké národy vzbúrila, a tak ich donútila opustiť staré sídla a hľadať novú korisť, jednak preto, že ich vypudili silnejúci Venedi, opustili napokon baltické brehy, a prenesúc sa na euxinské prímorie medzi Dnestrom a Dneprom, usadili sa blízko Dácie, uprostred rozptýlených Roxolanov a Jazygov [ok. 182 — 215]. Od tej doby o ich častých vpádoch do Rímskej ríše a o rozšírení ich panstva na celom pobreží Čierneho mora obšírne rozprávajú vtedajšie dejiny. Cisár Karakalla, tiahnuc do východných krajín, bojoval s Gótmi a ich útoky na hraniciach odrazil [215].^[1132] Za cisára Alexandra Severa [222 — 235] sužovali Dáciu a ledva peňažnými darmi a poplatkami rímskeho námestníka v Mézii boli ochotní udržiavať mier.^[1133] Predsa len onedlho potom, za cisára Philippa, opanovali Dáciu a odtiaľ cez Dunaj do Mézie až na samotné hlavné mesto Marcianopolis (potom Preslava zvané) útočili. Nasýtení korisťou a uplatení veľkou sumou peňazí odtiahli na čas z Dácie do svojho stanovišťa na Čiernomorí [242 — 249].^[1134] Onedlho potom premohli svojich bratov Gepidov, usadených vedľa nich na západe a spyšnených víťazstvom nad susednými Burgundmi,^[1135] vtrhli znova do Mézie a Trácie, dobyli mesto Philippolis, a boli stíhaní cisárom Deciom, ktorého na hlavu porazili pri Abrite neďaleko dnešnej Varny r. 251.^[1136] Sám cisár so synom, zradou svojich vodcov, v tej bitke zahynul.^[1137] Góti uchlácholení poplatkami a daňami od nástupcov Decia v tej krajine obrátili svoje zbrane na východ, vybojovali pobrežie medzi Dneprom a Donom, zmocnili sa polostrova Tauridy čiže Krymu^[1138] i kimerského Bosporu, a získajúc tam hotové loďstvo, preplavili sa do Malej Ázie, všade všetko až po Efezus ukrutne plieniac a drancujúc [253, 260].^[1139] Toho času, čiastočne už niečo skôr, neslýchané množstvo nemeckých kmeňov pod menom Burov čiže Boranov, Burgundov, Gepidov, Vandalov, Herulov, Skyrov, Turcilingov a i., zvábených povesťou gótskych činov a nádejou na bohatú korisť, navyše aj Slovanmi vyháňaných, sa vysunulo sčasti na euxinské prímorie, sčasti do dnešných horných Uhier, a zraziac sa s Gótmi, novou zdvojenou silou zovšadiaľ naliehali na otrasené rímske panstvo. Okolo r. 269 vytiahli Góti, Herulovia a iný Nemci po mori i po súši proti Rimanom, plienili prímorské mestá celého Grécka, zbíjali Macedóniu i Tráciu a hoci pri Nauisse (Niše) ich cisár Klaudius na hlavu porazil [270], čoskoro na to potom Dáciu napokon opanovali [272] a rímsku vládu za Dunajom zrušili.^[1140] Toho času vznikli dve gótske kráľovstvá na dolnom Dunaji a Čiernomorí, t. východne medzi Dnestrom a Donom (Ostrogothae, Greuthungi), a západne v Dácii (Wesegothae, Therwingi). Góti a iní Nemci tých krajín, Gepidae, Burgundi, Vandali, Heruli atď., odvrátení trocha Rimanmi, dorážali za čas v domácich nezhodách sami do seba, alebo do susedných sarmatských Alanov [272 — 333].^[1141] Onedlho potom sa objavil v ríši východných Gótov mocný a bojovný panovník Ermanarik [332 — 350],^[1142] ktorého vláde podľahli nielen všetci Góti, ale aj mnohé severné národy, medzi ktorými sa u Jornanda menovite uvádzajú i Venedi č. Slovania a Aestiovia č. Lotyši, potom niektoré litovské a čudské národíky.^[1143] Ak uveríme Jornandovým slovám, nemožno inak než sa domnievať, že Ermanarikovo panstvo sa rozprestieralo od Odry a Baltického mora na sever za Volgu a Don až k ľadovému moru, a na juh až za Tisu.^[1144] Avšak nie bezdôvodne možno tušiť, že Jornandes činy Gótov, najmä kráľa Ermanarika, nehanebne zveličoval, a že celá jeho správa o nesmiernej Ermanarikovej ríši je založená buďto na omyle, buďto na klame.^[1145] Táto veľká ríša, tak ako narýchlo a bezprávne vznikla, tak rýchlo tiež padla. O Athanarikovi, vladárovi Therwingov, sa uvádza, že s cisárom Valensom viedol tri roky vojnu [367 — 369].^[1146] Vtedy hrozní Huni, už predtým spolčení s Alanmi a Roxolanmi, vrútiac sa cez Don do Európy, udreli najprv na Ostrogótov, a jedným razom roztrieskali gótsku ríšu [376]. Zostarnutý kráľ Ermanarik, nemôžuc Hunom odolať a nevidiac inú možnosť, v zúfalstve sa sám preklal mečom. Jeho nástupca Withimir bol zabitý v bitke proti Hunom a značná časť Ostrogótov padla do poroby týchto uralských divochov.^[1147] Zvyšky Ostrogótov a Vizigótov utiekli, s povolením rímskeho cisára Valensa, cez Dunaj do Mézie a Trácie, kde čoskoro medzi nimi a Rimanmi vypukla hrozná vojna, v ktorej i sám Valens zahynul [378].^[1148] Ďalšie dejiny Gótov, prechod Ostrogótov sčasti do Malej Ázie, sčasti k Hunom, ich prebývanie v Panónii po Attilovej smrti [455], ťaženie do Itálie [490] atď., usadenie sa Vizigótov v Trácii, ich nezhody a boje s Rimanmi a konečné odtiahnutie do Galie a Hispánie [412] atď., tu uvádzané byť nemôžu. História Gótov, vzhľadom na slovanské starožitnosti predôležitá, si pravdaže zasluhuje podrobnejší výklad a všestranné uváženie, avšak takýto výskum musí byť úlohou zvláštnych spisov. Góti susedili a stýkali sa so Slovanmi na Baltickom mori od r. 320 pred Kr. až do 182 po Kr., a tiež na Dnestri, Dnepri a Done od r. 182 do r. 376. Je pravdepodobné, že ostatky Gótov v Mézii, Dalmácii a Panónii sa pomiešali so Slovanmi, ktorí tam prišli pozdejšie. Niet teda divu, že v jazykoch oboch týchto národov sa nachádza významný počet slov, ktorými sa takpovediac vzájomne obdarovali. Na príklad a dokreslenie toho tu uvedieme len niektoré z nich. Tak medziinými sa v gótskom nárečí nachádzajú tieto slovanské slová: cyr. dl’g (debitum) gót. dulgs, cyr. plęsati poľ. pląsać (saltare) gót. plinsjan, cyr. smokva (ficus) gót. smakka, cyr. župan (dominus) gót. sipôneis (discipulus, domicellus, porov. Jünger, Junker), slv. djera, djerka (foramen) gót. thairkô, cyr. plat (pannus) gót. plats (assumentum), cyr. koz’n čes. kuzlo (praestigia) gót. skôhsl (daemon), cyr. trąs (terrae motus) gót. drus (ruina), cyr. mr’zjeti gót. marzjan (scandalizare), cyr. klik, kličanije (jubilum plausus) gót. klismô (cymbalum) a i. A naopak v slovanskom jazyku treba pokladať za gótske tieto slová: gót. aurtigards (hortus, z gót. aurts, herba), cyr. vr’tograd, gót. ausahriggs (inauris, od auso, stnem. ôra = auris) cyr. useręz’, gót. ganisan (sanari) cyr. gon’zną, gót. svibla (sulphur) cyr. žup’l, gót. sêls (bonus) cyr. soljejši (melior) suljeje (melius), gót. kaldiggs (puteus, švéd. källa, dán. kilde) cyr. kladęz’ rus. kolodjaz’, gót. bôka (liber) cyr. buky, gót. bôkareis (literatus) cyr. bukar’, bukvar’, gót. farjan, faran (proficisci) cyr. varati, gót. staigs (platea) cyr. st’gna, gót. skauts (fimbria) cyr. skut, gót. biuds (discus) cyr. bljudo, gót. skatts (numus) cyr. cata, gót. nithjis (cognatus, συγγενης) cyr. netij, srb. netjak, gót. seithu, seiths (serum, sero) cyr. setnje, setnjeje, gót. liuta (hypocrita, od lětôn seducere, decipere) cyr. licomjer, gót. sôkareis (inquisitor) sôka (inquisitio, podľa Grimma od saka, causa) strus. prosoka, prosoky (inquisitio) čes. sok, stnem. karawan škan. göra (zaubern, vlastne machen, porov. slk. porobiti t. čarovati, a pozri Grimm Myth. 580. Anh. XXIX) cyr. koreniti (fascinare) korenitec (magus) a i. O iných, ako cyr. st’klo (vitrum) gót. stikls, slv. kotel (cacabus) gót. katils, slv. chljeb (panis) gót. hlaibs, slv. m’zda (merces) gót. mizdo, slv. knęz’ (princeps) gót. kuniggs, cyr. vari (domus, habitacula) gót. vari (habitantes), slv. vitęz’ (victor, judex) gót. vithings, cyr. tysąšta (mille) gót. thusundi, slv. chvila (mora) gót. hveila, cyr. stukan rus. istukan (deaster) stnem. toukaninc, cyr. chadog (peritus) stnem. kundic, cyr. meč (ensis) gót. mekis stsas. mâki ags mêce škan. moecir, cyr. orąnžije, poľ. oręž (arma) gót. arhvus (telum) škan. or agl. arrow atď., komu by pôvodne patrili, sa možno dohadovať na oboch stranách. Čas a miesto, kedy a kde sa táto obmena slov stala, podrobne presne určiť ťažko. O niektorých z nich sa nie bez príčiny domýšľam, že boli zamenené už v starej dobe na baltickom pomorí, ako napr. useręz’ porov. lit. ausužiědas, kolodęz’ a i., ďalšie sa mi zdajú byť čerpané z gótskeho jazyka v čase prebývania Gótov na Čiernomorí susednými Antmi, čiže neskoršími bulharskými Slovanmi, ako napr. buky, bukar’, č. bukvar’ a i. To je však isté, že najväčšia časť týchto slov pred koncom 4. stor. prešla od jedného národa k druhému, lebo slovanské sa nachádzajú už v Ulfilovom preklade,^[1149] hoci sa o neskorších trvalých stykoch Gótov so Slovanmi nič istého nevie.^[1150] Nemenej uváženiahodné je aj to, že pôvodcom slovanského písma, Cyrilovi a Metodovi, bolo podľa všetkej pravdepodobnosti gótske písmo Ulfilovo známe, a že práve v cyrilskom preklade Svätého písma, potom v dnešnom bulharskom nárečí, čiastočne aj v starých srbských zákonoch^[1151] sa vyskytuje najviac gótskych slov. V stredovekých letopisoch sa nachádzajú svedectvá, že zvyšky Gótov pretrvávali v horách Mézie, Pautalie, Dardanie a zvlášť v Epire a v krajine nazvanej Praevalis ešte i v slovanskej dobe, čo si však zasluhuje lepší výskum.^[1152]

8. Ktoré z jednotlivých nemeckých národíkov, pod rozličnými menami Gepidov, Taifalov, Wiktofalov, Withmgov, Skyrov, Herulov, Turcilingov, Rugiov atď., v dejinách 3. — 5. stor. vedľa Gótov sa vyskytujúcich, ku gótskej haluzi, a ktoré k sveonskej čiže normanskej treba pripočítať, je neľahké rozhodnúť. Zdá sa však, že nebudeme ďaleko od pravdy, ak prvé štyri budeme pokladať za príbuzné Gótov, posledné potom za odvetvie Sveonov čiže Normanov — Meno Gepidov sa objavilo omnoho neskôr než meno Gótov. O ich odchode zo Škandinávie a o pôvode ich mena Jornandes uvádza mnoho bájneho.^[1153] Na počiatku 3. stor. bývali Gepidi pod vedením kráľa Fastidu už neďaleko Gótov za Dáciou. Okolo r. 245 sa oborili na svojich príbuzných Burgundov a porazili ich na hlavu,^[1154] čo sa podľa zdania novších stalo niekde v podkrídlí Tatier.^[1155] Spyšneli od tohto šťastia a začali pokúšať aj Gótov, no za to pykali, lebo súc nimi porazení [246] blízko mesta Galtis na rieke Aucha,^[1156] museli ustúpiť do Uhier, kde sa potom usadili v okolí Tisy a Maroša.^[1157] Po opanovaní Dácie Gótmi [272] sa dnešné Uhry stali miestom čulého sťahovania kočujúcich nemeckých národov. Tam sa potĺkali i Gepidi až do príchodu Hunov, a súc zamotaní do ich víru, ocitli sa až v Gálii.^[1158] Po Attilovej smrti sa zbavili hunského jarma a nanovo sa osadili na svojom starom stanovisku za Tisou, v dnešnom Sedmohradsku.^[1159] Odtiaľ sa ich časť pomaly vysťahovala za Dunaj do okolia Sávy čiže do terajšej Slavónie.^[1160] Po prechode Ostrogótov do Itálie a pritiahnutí Longobardov do Panónie, súc nimi porazení a rozprášení [565],^[1161] sa uchýlili k iným nemeckým národom a pomaly vymizli z histórie.^[1162] — Taifali a Wiktofali boli taktiež odvetvie Gótov, ktorých príbehy sa pohružujú v dejinách celého toho národa. Taifali prináležali k západným Gótom, v pozdejšej dobe, ako vieme, osídlených v Dácii, a mali svoje vlastné kniežatá.^[1163] Ich meno sa neskôr v dejinách Vizigótov v Gálii znova objavuje.^[1164] O Wiktofaloch je zmienka už v čase markomanskej vojny, potom ich takmer vždy nachádzame v spolku a v rovnakých sídlach s ostatnými Gótmi.^[1165] Omnoho dôležitejší sú s ohľadom na slovanské starožitnosti Withingovia, hoci ich meno sa v dejinách preslávilo až neskôr na baltickom pobreží. Títo Withingovia, odnož gótska, nepochybne pochádzali, ako i sami Góti, zo Škandinávie, kde sa ich potomkovia pripomínajú ešte aj neskôr. Baltickí Withingovia, ktorí vytiahli s Gótmi a iným Nemcami r. 269 proti Rimanom,^[1166] hubili i plienili rímske končiny. Pozná ich aj Sidonius Apollinaris.^[1167] Aurelius Victor dáva meno Vithungi Juthungom,^[1168] podľa Ammiana Marcellina odnoží Alemanov.^[1169] Gatterer a Thunmann^[1170] sa nazdávajú, že Vitae a Jutae je pôvodne totožné slovo, iba podľa rozličných nárečí rozdielne vyslovované, čo my nespochybňujeme. V rukopisoch sa kvôli neznalosti prepisovateľov v násloví často miešajú slabiky iu a ui. Národ Whitov, nepochybne totožný s Withingmi na Baltickom mori, niečo neskôr spomína Jornandes (Vidivari) a Guidon z Ravenny (Vites).^[1171] S menom Withingov príbuzné, t. z rovnakého kmeňa pochádzajúce, je slv. slovo víťaz (victor), utvorené už v prastarej dobe, pretože neskôr prijaté nemecké slová na -ing majú inú podobu, napr. Waring = Variag, Kolbing = Kolbjak atď., nie Varęz’, Kolbęz’ atď. Slovo víťaz je v bežnej reči najznámejšie Slovanom pochádzajúcim z nadvislianskych krajín, t. Poliakom, Lužičanom, Čechom, Moravanom a Slovákom, naproti tomu málo známe alebo dokonca neznáme, leda tu a tam z kníh, je Rusom, Bulharom, Ilýrom. Je veľmi pravdepodobné, že slv. osobné mená Vita, Vitan, Vitas, Vitaša, Vitek, Vitohost, Vitomir, Radovit, Semovit, Bohovit, Budevit, Dalevit, Hostivit atď. a tiež nem. Viterich, Vithgar, Vithicab, Vithemir, Vitigas, Vitiza, Liudewit, Liutwit, Angewit atď., patria k tomu istému slovnému koreňu.^[1172] — Rugovia, Skyrovia a Herulovia sa zdajú byť národmi pochádzajúcimi pôvodne zo Sveonov čiže Normanov. Rugov s ich odvetvím Lemoviov umiestňuje Tacitus na baltickom pobreží medzi ústim Odry a Visly.^[1173] Ptolemaios tam osadzuje aj Rhutiklov, s mestom Rhugium, podľa čoho sa možno domýšľať, že tým mieni Rugov.^[1174] Ich potomkovia, snáď utekajúci pred Venedmi, sa usadili na ostrove Rugen pomenovanom po nich (slv. Rana). V hunskej víchrici sa na bojišti objavil i tento národ.^[1175] Po Attilovej smrti hľadala časť Rugov s Hunmi a inými národmi obydlie v okolí Haemu,^[1176] ich väčšia časť, sídliaca za čas vo vlasti Skyrov, porazených a zahnaných [r. 471] Gótmi, v zemi neskôr nazvanej Rugiland, v dnešnej Morave a Rakúsoch,^[1177] ju však musela čoskoro, súc potlačená vlastným krajanom Odoakrom [487], prepustiť Longobardom.^[1178] Zanedlho potom sa pomiešali s Gótmi a inými Nemcami, roztratili sa po Itálii i Recii a celkom zmizli. Jornandes ich zvyšky blízko ústia Visly menuje Ulme-Rugmi, a v tomto slove snáď väzia Tacitovi Lemovii, v Škandinávii potom pripomína Ethelrugov, čo je pre nás dôkazom, že Rugovia vyšli z tohto polostrova.^[1179] K Rugom prináležali aj Turcilingovia, ktorí sa spomínali vždy spoločne s nimi. Preto aj kráľa Odoakra niektorí pripisovali Rugom, iní zasa Turcilingom.^[1180] Ich meno sa spomína až na konci 5. stor.^[1181] Obom boli príbuzní Scirovia (Skyrovia) a Hirrovia čiže Herulovia. Meno Scirov ako spojencov Galatov sa uvádza už na olbickom mramore ku cti Protogenesa okolo r. 218 — 201 pred Kr. (porov. § 17. č. 10). Z Plíniových^[1182] slov sa možno domýšľať, že Scirovia bývali na baltickom brehu v dnešných Kuronoch a v Žmudi, kde ich umiestňuje aj Reichart. Čiastočne to nasvedčujú aj mená okolia, dedín a hospodárstiev v tej krajine, ako napr. Skiri, Skirele, Skirucie, Skiryški, Skirwojnie, Skirgajle, Skirše, Skierdynie, Poskierdynie, Skirmonty, Skirmontiški, Skirozemie atď., ak majú s názvom národa skutočné zväzky. Potom až do 4. stor. o nich nič nepočuť. Už na konci 4. stor. [379 — 395] s Hunmi útočili na Ister, odkiaľ však boli zahnaní.^[1183] Okolo 450 tiahli s Attilom do Galie;^[1184] po jeho smrti sa usadili [ok. 471] niektorí v dolnej Mézii,^[1185] iní na Dunaji s Turcilingmi, no čoskoro nato boli Gótmi úplne vyhubení.^[1186] Ich vodcovia sa nazývali Edica a Hunulfus. Avšak niektoré ich zvyšky sa v zemi Rugov zachovali až do času Odoakra, ktorého potom sprevádzali do Itálie [476].^[1187] Sám Odoaker sa niekedy nazýval kráľom Rugov, inokedy Turcilingov, alebo Scirov, tiež aj Herulov; z toho možno uzatvárať, že všetky tieto národíky boli len ratoliestkami jednej haluze.^[1188] Ich zvyšky sa rozptýlili po Bavoroch.^[1189] Meno Hirrov ako prvý vyniesol na javo Plínius.^[1190] Je pravdepodobné, že keď Hirrovia vyšli zo Škandinávie, opanovali estónsky breh, ktorý sa potom v stredoveku nazýval podľa nich Harria,^[1191] a podmanili si domácich Čudov. Tak bolo celé prímorie od Estónska až k ústiu Odry už v dávnej dobe vystavené prívalom bojovných Gótov a Švédov práve tak ako neskôr v 9. — 11. stor. pobrežie takmer polovice Európy útokom dobrodružných Normanov. Myslím, že neskorší Herulovia boli potomkovia týchto Hirrov; i samo ich meno sa zdá byť iba zdrobnenou formou slova Hirri (porov. § 8. č. 15, pozn. 162). Herulovia už v 3. stor. vytiahli za Gótmi a Gepidmi na Čiernomorie, a ako tam, tak neskôr na Dunaji, v Itálii, Galii a inde sa prejavili vojenskými skutkami. Okolo r. 259 — 260 tovarišili Gótom na výprave proti prímorským mestám Grécka.^[1192] Okolo r. 269 plienili s inými Nemcami Méziu.^[1193] Vo 4. stor. už zbíjali aj Galiu, hoci sa nevie, odkiaľ tam prenikli, či z baltického pomoria, či zo svojej pôvodnej Škandinávie.^[1194] Po Attilovej smrti, stratiac hunské jarmo, sídlili za čas v Uhrách, v tomto známom mieste samopaše vtedajších kočovníkov a lúpežníkov; avšak keď sa oborili na svojich susedov Longobardov, boli nimi na hlavu porazení [493].^[1195] Keď sa nemohli zmocniť zeme Rugov, ich časť sa obrátila na cisára Anastasia, a keď vstúpili do rímskej vojenskej služby, dostali sídla pri sútoku Dunaja a Sávy, druhá časť sa cez Slovanov, Varnov a Dánov vrátila do svojej pravlasti Thulie čiže Norvégie [493].^[1196] V neskorších časoch sa ešte mnoho hovorí o ich divokých mravoch a lúpežníckych vpádoch do Norika atď., až napokon sa ich zvyšky v Bavoroch zliali s inými Nemcami. O tom, že Scirovia i Herulovia pochádzali pôvodne zo Škandinávie, máme dve závažné svedectvá, a to Jornanda, výslovne uvádzajúceho Škandináviu za ich kolísku,^[1197] a Prokopia, píšuceho o navrátení sa pozostalých Herulov po bitke s Longobardmi do svojej vlasti Thulie čiže Norvégie.^[1198] O Skyroch to dosvedčuje aj miestne meno Sciringesheal u Othera, čiže Skiringssal u Snorru, na západnom brehu v christianskom chobote.^[1199] Nemecký pôvod týchto národov je teda zjavný, a márne je úsilie Kojaloviča, Hartknocha, Bohuša, Lelewela, D. Paškiewiča a Narbutta, obráteným spôsobom dokázať túžiacim, žeby dnešní Lotyši a Litvania boli ich potomkovia (pozri § 19.).

9. Až doteraz sme hovorili o osadách a vojenských ťaženiach nemeckých národov na Baltickom a Čiernom mori podľa výslovných svedectiev súvekých gréckych a rímskych spisovateľov, teraz nám ostáva ešte niečo povedať o ozbrojených výpravách a nájazdoch škandinávskych Švédov do severnej vlasti Čudov a Slovanov, o ktorých grécka a rímska história nič nevie. Ako sme už vyššie vyložili, smelí Škandinávci, Góti, Rugovia, Herulovia atď., sa už v dávnej dobe, opustiac svoj domov, usadzovali na vindskom a lotyšskom pobreží, hľadajúc tu ako vojaci a morskí lúpežníci viac šťastia a väčšie bohatstvo, než ho mohli mať doma, tak podobne máme v rukách spoľahlivé dôkazy na to, že to isté sa dialo v najstaršej dobe i na ďalekom severe. Už náš letopisec Nestor, hovoriac o rozšírení sa Slovanov na severe, poznamenal, že v prastarej dobe, dávno pred príchodom Variagov do Rusi [859], viedla cesta z Varjag do Grécka a naopak z Grécka po Dnepri, Lovoti, Volchove a Neve do Varjag.^[1200] Že Nestor stavia toto cestovanie do najstaršej doby, je zjavné z toho, čo potom rozpráva o príchode sv. Ondreja apoštola tou istou cestou do Rusi, o založení Kyjeva atď. Jeho svedectvo sa potvrdzuje tým, čo sa vo franských letopisoch na r. 838 dozvedáme o príchode Sveov, čiže ako ich Slovania a Čudi menovali, Rusov, z Konstantinopola do Nemiec k cis. Ľudovítovi, žiadajúcich voľný prechod do Škandinávie, pretože vraj zvyčajnou cestou cez sever, kvôli zúrivosti tamojších národov, sa nemohli vrátiť domov.^[1201] Sám Nestor uvádza, že pred založením novej ruskej ríše r. 859, napadli Variagovia, starodávnym obyčajom prichádzajúci zo zámoria,^[1202] Čudov, Slovenov, Merju, Ves’ i Krivičov, a uvalili na nich daň; z týchto jeho slov je dosť zjavné, že tento ich vpád nebol prvý, ale oddávna opakovaný. V škandinávskych dejinách sa často hovorí o cestovaní Sveov do východných krajín, menovaných Gardhar (m. pl.), Hólmgardhr, Gardharíki, Austrríki, Austrvegr, Ostragard, t. do terajšieho Ruska, a do Grécka, Grikia, Grikkland.^[1203] Hoci väčšia časť týchto správ patrí, ako sa zdá, do pozdejšej doby, t. do 10. a 11. stor., predsa však o všetkých to tvrdiť nemožno, pretože niektoré runské nápisy, v ktorých sa uvádzajú slová Grikkia, Grikkland, sú omnoho staršie. U byzantských cisárov od 4. až do 11. stor. sa nachádzala zvláštna trieda vojakov a telesných strážcov, vyberaných predtým z Gótov a iných Nemcov, potom zo Sveov, a menovaných lat. Foederati, škan. Väringar, od slovka vara, vaere (pactum). Je pravdepodobné, že títo Sveovia sa do Carihradu dostávali cestou označenou Nestorom.^[1204] Ak máme takéto jasné dôkazy dávneho obchodovania Sveov s Čudmi a Slovanmi na hornom severe, prečo by sme nemohli pokročiť ešte o niekoľko storočí ďalej a v prastarých škandinávskych povestiach sledovať najstaršie stopy stykov Sveov s Vendmi? V škandinávskych povestiach sa mnohonásobne hovorí o pôvode zbožšteného hrdinu Odina z rodu Asov t. Alanov, o pokojných i nepokojných zhromaždeniach národov Suithiod, Vanir (Vindovia) a Iötnar (Čudovia) menovaných, o krajinách Vanaheimr a Iötunheimr, o vojenských výpravách kráľov z rodu Ynglingov do východných krajín zvaných Austrvegr, Austrríki, Gardharíki, Gardhar, Hólmgardhr atď. Tieto poviedky sa v priebehu času premenili na bájky, a nie je možné v nich náležite oddeliť buďto skutočné príbehy od básnických príšivkov, buďto presne určiť čas, v ktorom sa zbehli deje, slúžiace týmto bájkam za osnovu: avšak súdni skúmatelia týchto vecí sa zhodujú na tom, že látka týchto povestí je staršia ako stretnutie sa Hunov a Gótov v 4. stor. A vskutku spojenie Sveov, Iötunov, Vanov a Asov v týchto povestiach ukazuje na dobu kvitnúceho panstva Alanov čiže Asov na severe, ktorá podľa všetkých okolností nemohla nastať ani omnoho skôr než pred 1. stor. pred Kr., ale ani omnoho neskôr po 1. stor. po Kr. Pred úplným pádom skýtskej ríše na Čiernomorí sa zadonskí Sarmati v hornej Európe nemohli rozšíriť; a naopak v 2. stor. po Kristu podľa Ptolemaia sídlili sarmatskí Alani už na hornom Dnepri pri alanských horách t. Okovskom lese. Tu, neďaleko tohto lesa v okolí Novgorodu, na rozhraní slovanského a čudského sveta, v stolici sarmatských Alanov, je to dejište škandinávskych povestí. Tu až podnes ešte niektoré spoľahlivé stopy a zvyšky starožitností nám pripomínajú nevyspytateľné príbehy večnou tmou pokrytých vekov, nemých svedkov veľkých a hlasných činov, ako náhrobky bez nápisov, nakopené nad prachom víťazoslávnych hrdinov. Tu až podnes sa ešte vlní jazero Seliger a riečka Seligarovka, pramenisko to Volgy, preslávenej pod menom Sylgr (Sylgur) v škandinávskej Edde, rovnomennej s riekou Salgir v Tauride, polostrove obývanom kedysi spoločne Alanmi a škandinávskymi Nemcami, taktiež s dolinou Slagir v Kaukaze, terajšej vlasti Osetov čiže Alanov.^[1205] Nazdávam sa, že Odinov Asgard sa môže oprávnenejšie hľadať tu, než na Done a v Azovskej zátoke, hoci sa nepriem, že už v tejto nevystihnutej dobe sa švédski dobrodruhovia dostávali až na Čiernomorie a za Don, do vlasti Alanov. Áno, možno sa domýšľať, že Odin bol vlastne hrdina pochádzajúci z kmeňa sarmatských Alanov a usadený v Škandinávsku. S ním sa spomínajú hrdinovia z rodu Vanov čiže Vindov Niordhr (Nurin) a Freyr (Prij), potom bohyňa Freyja (Prija), napokon mudrc Kvasir. Švédski hrdinovia, ako hovoria škandinávske povesti, menovite Ynglingasaga, i neskôr po Odinovej smrti jednak navštevovali jeho rodinu u národa Asov, jednak putovali do vlasti Vanov. Swegdir, druhý upsalský kráľ z rodu Ynglingov, konajúc cestu k Odinovým pokrvným, si vzal manželku z rodu Vanov čiže Vindov. Jeho nástupca, splodený so Slovankou, sa volal Wanland. Králi Ingvar, devätnásty z rodu Ynglingov, Iwar Widfamne, prvý z radu Ivarovicov, Harald Hildetand a Ragnar Lodbrok, podľa týchže povestí, si predsavzali vojenské ťaženia do východných krajín, zvaných Austrvegr, a niektoré z nich si vraj aj podmanili.^[1206] Ragnar Lodbrok panoval však až v druhej polovici 8. stor.,^[1207] a čas ostatných dávno pred ním panujúcich nemožno určiť, jednako je v každom prípade zjavné, že panovanie starších z nich, menovite Swegdira, Wanlanda a i., spadá hlboko do starej doby.^[1208] Stopy stykov Škandinávcov so Slovanmi na severe sa zachovali i v jazyku oboch národov. Na vysvetlenie a potvrdenie toho bude stačiť porovnať len niekoľko slov z najstarších prameňov, napr. škan. nar, narr (anima defuncti, spectrum), gót. naus cyr. a strus. nav lot. nahve (mors), škan. sund (fretum) strus. sud, škan. thorp (vicus) rus. derevnja, škan. gâlkn (campana, gót. kêlikn = turris), rus. kolokol i kolokolnja, škan. smior švéd. dán. smor (butyrum) slk. cmer, cmar (Buttermilch), škan. a gót. rasta (milliare) rus. versta, škan. hvarf fríz. warf stsas. huarab (conventus) strus. vr’v, škan. throell (servus, ang. droll = nebulo) slk. trulo m. (Lummel, Bengel), škan. hirt (curtis, aula) rus. gridnja, škan. hirdmadr pl. hirdmen (satelles), strus. gridin, škan. thion, thiun (servus), strus. tiun, švéd. ambed (officium, gót. andbahts = ministerialis) strus. jabednik, škan. vira (homagium, od koreňa gót. vair = vir) strus. vira, škan. lodhi ags. hlodha, lodha (sagum, chlamys) strus. luda atď., a naopak slv. sluga, slúžka (servus, ancilla), škan. sloeki (ancilla), švéd. dán. slokefrid, slagfrid (concubina), cyr. šelk (sericum), švéd. silke, slv. jelen (cervus), škan. elan (cervus alces), slv. tr’g (fórum, nundinae) škan. torg, dán. torv, slv. zba, izba, istba, soba (coenaculum), škan. stofa (porov. maď. szoba), slv. sraka, sračica (indusium), škan. serkr, dán. dark atď.^[1209] Neprieme sa, že niektoré z týchto sloviek, ako tiun, jabednik a i., až neskôr s Variagmi [859 nasl.] sa dostali k ruským Slovanom, avšak o všetkých to tvrdiť nemožno. Slovko nav (anima mortui, spectrum) sa vyskytuje už v najstarších písomných prameňoch nielen Rusov, ale aj Bulharov, ktorí okolo r. 500 zostúpili z ďalekého severu dolu na Dunaj,^[1210] ako dôkaz, že si ho títo už pred 6. stor. vo svojej starej vlasti osvojili a odtiaľ priniesli.^[1211] Naproti tomu slovanské trg (torg) a sraka (serkr) sa uvádza už v Edde. To isté platí aj o iných. Z toho je zrejmé, že táto obmena slov a teda aj vospolné styky Škandinávcov, Slovanov a Alanov na severe patria do staršej doby, než je sťahovanie Slovanov do južných krajín v 6. stor., alebo zloženie spevov zahrnutých v Edde. Z toho všetkého môžeme s dostatočnou istotou uzatvárať, že už v prastarej dobe, menovite v čase sídlenia sarmatských Alanov na hornom Dnepri, mal miesto vzájomný obchod medzi škandinávskymi Nemcami, Slovanmi, Čudmi a Alanmi, a že Nestorom stanovená cesta od Nevy až k ústiu Dnepra už vtedy slúžila na spájanie rôznych národov, bývajúcich jednak na baltickom a pontskom prímorí, jednak vo vnútrozemí, národov v minulosti nepochybne aj ľudnatejších i vzdelanejších, ako sa dnes pre nedostatok dôkazov obyčajne predpokladá.^[1212] O ich dejinách nám niektoré temné a nezrozumiteľné znamenia, akoby náhodou k nám došlé hlasy zomrelých z onoho sveta, vydávajú svedectvá, ktorým my nemôžeme ani nevšímavo odoprieť sluchu a viery, ani akokoľvek chtivo ich počúvajúc im úplne porozumieť.^[1213]

10. Tento podrobnejší výklad najdávnejších dejín nemeckých národov, stojacich už v šere dávnovekosti na rozhraní slovanskej pravlasti, a čiastočne aj v ich končinách sídliacich, nech aspoň trocha poslúži na lepšie vysvetlenie spoločných zväzkov oboch týchto pranárodov a vzájomného vplyvu národností už v onej prastarej dobe. Tak ako sa stopy tohto vplyvu v starej slovančine bystrému zraku na nejednom mieste zreteľne objavujú, tak aj v pamiatkach starej nemčiny bezpredsudkovo skúmavým okom možno zaznamenať mnohonásobné stopy niekdajšieho susedenia Nemcov s Vindmi čiže Slovanmi, a stade pochádzajúceho prijímania slov, obyčajov, obradov, nástrojov a objavov slovanských. U nás sa o tom nikdy nepochybovalo, a my tu tiež, kedykoľvek na to máme príležitosť, radi na to berieme ohľad; nemeckí spisovatelia si to doteraz vôbec nevšímali, a preto tiež ich starožitnosti, hoci sa o nich mnoho písalo, sú v tomto ohľade ešte stále temné, matné a nedostatočné, a pri bezpríkladnej nemeckej nechuti a nepriazni ku Slovanstvu bezpochyby ešte dlho takými zostanú. Z tohto prehľadu nadobudneme spoločne isté presvedčenie, že nemecké národy už omnoho skôr, než sa predpokladá, začali opúšťať krajiny medzi Odrou a Vislou a sťahovali sa na Čiernomorie, do Dácie a terajších Uhier, a tým sa otvorila pre Slovanov skoro voľná a priestranná brána na ich ďalšie rozsídlenie sa v onej severnej krajine. Toto sťahovanie alebo skôr blúdenie nemeckých národov od Baltického mora k Čiernemu a na dolný Dunaj, započaté už v 2. stor., trvalo až do konca 5. stor. Už pred r. 174 prešli keltskí Kotíni cez Tatry do Uhier, kde skoro vymizli, Góti sa medzi 180 — 215 usadili na Ponte, Gepidi, Burovia čiže Borania, Burgundi a Vandali opustili pred r. 252 svoju zatatranskú vlasť a potĺkali sa v Uhrách, Herulov nachádzame okolo r. 269 na Ponte, Scirov onedlho potom na Isteri, iných inde, nepočítame sem lygské a vandalské skupiny, ktoré sa v tej dobe vysťahovali k Rýnu a na pomedzie Galie. Všetky tieto vyššie menované národy zastihla hunská víchrica na Čiernomorí, v Dácii a v dnešných Uhrách a odtiaľ ich rozprášila takmer po celej Európe. Po utíšení tejto búrky sa ich zvyšky nanovo zhromažďovali v tých istých krajinách, nie za Tatrami, až pred náporom Avarov sa zasa rozpŕchli po Nemciach, Itálii a Galii. Takýmto spôsobom sa spustnuté nivy nielen medzi Odrou a Vislou, ale aj ďalej na západ, skoro stali ornicami pracovitých Slovanov, ktorým ony podľa spravodlivosti ako stratené dedičstvo aj patrili. Nemienime tu podávať obraz národného života starých Nemcov, pretože ho možno ľahko nájsť v dostupných knihách, a my to, čo k našej veci prináleží, vhodnejšie na svojich miestach tu a tam pripomenieme, a namiesto toho na záver poznamenáme niečo o slovanskom mene tohto kmeňa. Starobylosť a pôvodnosť mien Germáni a Teutones musia skúmať nemeckí bádatelia.^[1214] U Slovanov sa národy tohto kmeňa od nepamäti nazývali Nemci. Niektorí to meno odvodzujú od nemeckého národa Nemetes,^[1215] iní zasa od slovka nemý, t. cudzojazyčný, no doteraz nemožno určiť, ktorý z týchto výkladov by bol správnejší. Nemetes, haluz germánskeho kmeňa, sídlili na ľavom brehu Rýna, v okolí Wormatie a Spiry, v susedstve Wangionov a Tribokov. Pripomína ich Caesar a Tacitus.^[1216] Vo vojne Rimanov s Chattmi sa pridŕžali oných proti týmto. Avšak i v Galii sa vyskytujú mená miest Nemetum, Nemetacum, Nemetocenna, a v keltskom jazyku vraj slovo Nemet znamená svätyňu, chrám.^[1217] Predsa však by som neváhal uznať tento výklad za správny, keby sa mohlo dokázať, že Nemetovia niekedy bývali v susedstve Slovanov. Tí, ktorí pokladajú slovko nemý za koreň tohto názvu, odvolávajú sa na meno Slovanov, akoby od slova odvodené, avšak omnoho dôkladnejšie by sa mohli odvolávať na Nestora, píšuceho: Jugra že jazyk jest njem, i s’sjedjat sja s’ Samojedy na polunoščnych stranach.^[1218] Toto odvodzovanie trocha podporuje ě v mene Němec. Pre nás je tu dôležitejšie slovko cudzí, ktoré vzniklo z mena thiuda, a označuje Nemca. To, že toto slovko sa celkom odlišuje od slova čudo, čudný, sme dokázali už vyššie (§ 14 č. 8.). Litvania až dodnes menujú Nemecko Tauta, t. Teutónia, a v lotyšskom nárečí tauta znamená ľud, národ (gens). S tým sa zhoduje gót. thiuda (gens), thiudan (rex), stsas. thiod, thioda, ags. thëod, škan. thiod, stnem. diota f. a diot m. i n., strnem. diet atď. Góti seba nazývali Gut-thiuda, Frankovia thiot Vrankonô, Švédi Svithiod.^[1219] Povahou gótskej hlásky th a nasledovným i sa vysvetľuje obdobná zmena tohto slova v slovanských nárečiach, t. srb. túď, chorv. tuj, kor. p-tuj (s predsuvkou p), cyr. stužd a štužd,^[1220] rus. čužij, mrus. čudži, poľ. cudzy, hluž. a dluž. cuzy, polab. ceuzy, ceizy (síce inak cuzba, cuzoba), čes. cuzí, cizí, slk. cudzí. Slovo cudzí sa teda u zatatranských Slovanov kedysi používalo o Nemcoch tak, ako podľa Nestora slovo jazyk, t. národ, o Čudoch,^[1221] v obidvoch prípadoch skrze cudzí (gentilis) a jazyk (gens) sa dorozumievali cudzojazyčníci určitých kmeňov. A ako náš český Záboj hovorí o Nemcoch: i priide cuzi usilno v djedinu, i cuzimi slovy zapovida,^[1222] tak nepochybne z prvopočiatku slovom túď (podľa výslovnosti zadunajských Srbov) sa mysleli Teutóni, a až neskôr sa tento výraz rozšíril i na iných Neslovanov. I Maďari menujú Nemcov Német, čo nepochybne prijali od Slovanov. Litvania síce dnes Nemecko niekedy menujú i Wokiĕ, a Nemcov Wokiětis; avšak tento názov pochádza, ako sa domnievam, z pozdejšej doby, t. z toho času, keď krutí morskí lúpežníci Vikingovia ovládli v stredoveku baltické brehy, a tamojšie Lotyšmi obývané krajiny dlhý čas mnohonásobne sužovali. Wokiětis sa zdá byť pretvorené slovo Wiking (pirata). Pre Lotyšov je nemecká zem Wahzsemme a Nemec Wahzis, Wahseets, Wahzsemneeks. Prečo Litvania terajších Rusov nazývajú Gudas, vyložíme nižšie (§ 19 č. 4.).

1. Národy kmeňa litovského, starí Prušania, Goljadi, Sudeni, Kurovia, a dnešní Litvania i Lotyši, si zasluhujú zvláštnu úvahu slovanského dejepisca a jazykospytca z dvoch príčin; predovšetkým preto, lebo medzi nimi a Slovanmi možno zaznamenať omnoho bližšie príbuzenstvo jazyka a povahy i mravov, než medzi ostatnými kmeňmi indoeurópskeho plemena, po druhé preto, že podľa historických svedectiev od nepamätnej doby až doteraz obidva kmene sídlili spoločne v nepretržitom susedstve pri brehu Baltického mora a za Tatrami, a mali teda od prvopočiatku svojho európskeho bytia čo do národnosti mnohostranný vzájomný vplyv. Príbuznosť jazyka, povahy a mravov oboch kmeňov je taká zrejmá a zjavná, že najsúdnejší bádatelia ako minulých, tak aj terajších čias pokladali Slovanov a Litvanov alebo Lotyšov za bratské kmene, ba niektorí z nich mysleli, že litovský kmeň nebol pôvodne rozdielny od slovanského, ale že bol iba jeho odvetvím, Slovanom trochu odcudzeným pomiešaním sa s Gótmi a Čudmi. Ako svedkov toho bude stačiť uviesť tu z našincov Dobrovského, z cudzincov potom Thunmanna a Potta. Dobrovský, vynikajúci a zároveň triezvy znalec jazyka slovanského, básnické nadsadzovanie nepoznajúci skúmateľ dejín, sa o tom v prvotnej dobe svojho spisovateľstva vyjadril takto: „Baltické pomorie, blízko ústia Visly, je najstaršia vlasť Vendov čiže Slovanov. Ich sídla tu boli od nepamätných čias, mnoho storočí pred Kristom, pretože aj jazykom im najpríbuznejší Lotyši, Prušania a Litvania mali svoje sídla tu alebo v blízkom okolí. Žiadny jazyk v celej Európe nie je taký podobný slovanskému ako staropruský, lotyšský a litovský, a tieto tri pokladám len za nárečia jedného jazyka. Aziatskym jazykom sa slovanský podobá niečo menej než nemecký. Medzi nemeckými nárečiami má najväčšiu príbuznosť so škandinávskym, dánskym, švédskym a dolnonemeckým, avšak ešte omnoho väčšiu s jazykom latinským. Medzi týmto a slovanským stojí uprostred litovský jazyk. Gréckemu je temer niečo menej príbuzný než nemecký. Tak o tom súdim po opätovanom starostlivom porovnaní všetkých spomenutých jazykov. A preto od tej doby, od ktorej bývajú v Európe Latiníci, Gréci, Nemci, musel v nej bývať i kmeň Slovanov, a nemohol teda do nej prísť až po Kristovom narodení, buď pred Hunmi alebo za Hunmi, od maeotskej zátoky, ako sa to ešte nedávno niektorým snívalo.“^[1223] Ešte omnoho ďalej šiel dômyselný historik Thunmann, z rodu škandinávskych Nemcov, neváhajúc vyhlásiť Lotyšov a Litvanov len za odvetvie Slovanov, odcudzené svojmu kmeňu vplyvom Gótov a Čudov až v pozdejšej dobe, t. medzi 1. a 5. stor. po Kr.^[1224] S tým sa celkom zhoduje to, čo o tejto veci vyslovil skúsený znalec starých i nových jazykov Európy aj Ázie Pott. „Len nevedomosť alebo predsudok môže odoprieť staropruskému, lotyšskému a litovskému nárečiu, v samom jadre celkom slovanskému, miesto medzi nárečiami pochádzajúcimi zo slovanského jazyka, a nazvať ich nárečiami lotyšsko-gótskymi alebo slovensko-fínskymi. Príbuznosť ktoréhokoľvek jazyka sa musí určiť podľa jeho základnej a podstatnej látky, a nie podľa pozdejších prímeskov, ktorých je, pravda, v lotyšskom a litvanskom jazyku hojnosť.“^[1225] Naproti tomu Rask a W. Humboldt zamietajú pozdejšie odradenie sa litovčiny zo slovančiny a nemčiny a pokladajú ju za pôvodný jazyk, stojaci uprostred medzi slovanským a gréckym, hoci vždy slovančine nadmieru príbuzný, a táto príbuznosť by sa im bola istotne ukázala v inom svetle, keby boli hlbšie prenikli do skladu nášho prastarého jazyka.^[1226] Takto teda doteraz súdili o príbuznosti Slovanov a Litvanov domáci a cezpoľní znalci jazykov a histórie národov. Riadiac sa pri tejto dôležitej veci ani nie tak cudzou výpoveďou, ako skôr vlastným presvedčením, nadobudnutým po dlhom skúmaní ako všetkých historických svedectiev, tak i povahy oboch jazykov a iných okolností, uznávame litovské a slovanské národy v predhistorickej dobe za rázsochy jedného kmeňa, avšak v historickej dobe pôsobením vonkajších okolností už tak rozdelené, že ich teraz musíme považovať za dva rozličné, hoci medzi všetkými indoeurópskymi ešte vždy najpríbuznejšie kmene. Preto v podrobnej sústave indoeurópskych kmeňov staviame tieto dva bratské kmene pospolu a vedľa seba, zahŕňajúc ich pod meno vindskej čeľade.^[1227] To odlúčenie litovského kmeňa sa udialo nepochybne nedlho po usadení sa oboch národov v Európe, ako sa zdá jednak preto, že Litvania starých Čudov z ich sídel celkom nevypudili a pomiešali sa s nimi, jednak že sa dostali už veľmi skoro pod vládu cudzích Gótov a iných Nemcov, no naproti tomu iné národy slovanské, sídliace hlbšie v zemi okolo Tatier, sa tak rýchlo s cudzími kmeňmi nepomiešali, a preto svoj jazyk i národnosť sami slobodnejšie a teda aj rýchlejšie rozvíjali. Miešaním jazyka s inými, ako to potvrdzujú mnohé príklady, sa zastavuje jeho slobodný tok, a všetky jeho formy, akoby mŕtve a skamenelé, už neženú tak bujne do kvetu a klasu ako predtým, naproti tomu pôvodný jazyk, ak sa prirodzene vyvíja čo do svojich foriem čiže gramatického skladu, sa mení rýchlejšie a mnohonásobnejšie. Dôkazmi tejto pravdy sa tu zaoberať nemôžeme, kto skúma jazyky a pozná príčiny ich vzniku, pádu a premien, sa o tom sám ľahko presvedčí.^[1228] Tak sa stalo, že litovský jazyk čo do foriem sa zdá byť teraz pôvodnejší, starší a aziatskym bližší než slovanský. Prvý sa už v nepamätnej dobe, mnoho storočí pred Kristom, znehodnotil cudzinou a skamenel, druhý išiel svojou cestou, vyvíjal sa slobodne a sám zo seba, a na podobu čerstvého a bujného stromu vyhnal do výše mnohonásobne vetvy, listy, kvety a ovocie.^[1229]

2. Počiatok litovského národa sa skrýva v nepoznanom šere dávnovekosti. Isté je jedine to, že od tej doby, od ktorej býval za Tatrami kmeň vindský, i národy litovské a lotyšské bývali vedľa neho a v blízkom susedstve s ním v týchže krajinách, a že naprosto nie je možné, aby až v pozdejších časoch, po Kristovom narodení, od východu alebo z juhu, z Indie alebo z Latia, ako sa niektorým snívalo,^[1230] prederúc sa cez neprelomné šíky toľkých mohutných kmeňov, boli pritiahli do tejto vzdialenej krajiny. Usilovnosť novších dejepiscov nezanedbala síce možnosť hľadať počiatok i tohto národa v tých najvzdialenejších časoch a v lone rozličných starých, preslávených kmeňov, avšak vždy s márnou námahou, s nijakým pevným, plodonosným výsledkom. Nechcejúc sem ťahať niektoré divoké výmysly a sny starších čmáračov, odvodzujúcich Litvanov raz od Getov a Trákov, raz od Grékov, raz od Latínov, inokedy zase od Trójanov, spomenieme len niektoré domnienky novších spisovateľov. Učený a naslovovzatý Gatterer spísal štyri obšírne rozpravy na dokázanie toho, že starí Prusi a dnešní Lotyši i Litvania sú praví potomkovia Sarmatov. Ako dôvodne to vysvetľuje, to môže rozumný čitateľ posúdiť sám podľa toho, čo sme o Sarmatoch vyložili vyššie. Ctihodný Lelewel bol na omnoho lepšej ceste, skúmajúc národnosť starých Scirov, Hirrov atď.; ale zavadiac náhodou o nemeckých Herulov, už predtým Laziom (lotyšským otčenášom vydávanom za herulský), Kojalowiczom a Hartknochom litovskému dejespytcovi do cesty postavených, sa do nich tak zamotal, že napokon Lotyšov a Litvanov vyhlásil za Herulov, čím doma i vonku na dlhý čas zneistil starožitnosti oboch národov. Jeho nasledovník, odinakiaľ neznámy D. Paszkiewicz, chytiac sa Herulov, už s nimi zaletel až k rieke Gerrus za Dneper, a od tejto rieky odvodzuje svojich Litvanov. Podľa týchto spisovateľov otcovstvo Herulov uznal za správne vo svojom najnovšom spise Schnitzler. Horlivý Bohusz sa tiež pričinil vyskúmať počiatok litovského národa. Ako učene a zdarilo, možno poznať čiastočne z toho, že dnešných Čudov v Estónoch vydáva za haluz kmeňa litovského! Ostatne i pre neho sú Scirovia, Hirrovia, Herulovia, Alani, Agathyrsi a i. praotcami Litvanov! Trocha opatrnejšie si počínal učený historik Voigt vo svojej knihe o dejinách pruského národa, uznávajúc starožitnosť Lotyšov a Litvanov v ich vlasti, hoci nám staré pramene tieto ich mená uvádzajú až neskôr; avšak aj jemu sa musí podľa správnosti vyčítať, že súc plný nemeckého ducha a pozerajúc na všetko zaujatými očami, všade len Nemcov nachádzal, kdekoľvek starí spisovatelia zemepisné meno Aestyi, Haesti, Austrvegr, Austrríki atď. používali, a že takto mnohé starobylé svedectvá, vzťahujúce sa na Litvanov a Lotyšov, im odcudzil a neprávom privlastnil Gótom. Najnovší dejepisec Litvy, Narbutt, opäť priľnul celou dušou k Herulom a iným cudzojazyčníkom.^[1231] Všestranným vyskúmaním a vyložením tohto dôležitého predmetu sa tu nemôžeme zaoberať, iba v krátkosti prednesieme o ňom svoje hlavné myšlienky. — Litovské národy bývali, ako sa povedalo, od nepamäti vo svojej dnešnej vlasti,^[1232] v susedstve Vindov čiže Slovanov, súc ukryté jednak pod menom im najpríbuznejšieho kmeňa Vindov, jednak pod nemeckým zemepisným názvom Aestov, t. ľudí bývajúcich na východe. Dôkazom toho je z jednej strany nemožnosť, aby v známej historickej dobe, menovite po narodení Kristovom, tam boli vtrhli odkiaľsi odinakiaľ, jednak zreteľné neomylné historické súvislosti a stopy ich tamojšieho prebývania. Nemožnosť príchodu Litvanov v pozdejšej dobe do tejto zatatranskej krajiny buďto z južnej Európy, buďto z Ázie, tu mnohými slovami dokazovať nemienime; bádateľovi bez predsudkov sa potvrdí sama osebe. Ak bol tento kmeň veľký, majetný, bojovný, tak by sa boli v starej histórii určite zachovali niektoré pamiatky a zmienky o tomto jeho ťažení, avšak nikde nič nie je. Ak však bol, ako to o ňom vieme,^[1233] malý a slabý, nie je pravdepodobné, aby sa sem na sever bol predral proti prúdu nemeckých a slovanských národov v prvých storočiach po Kristu. K posledným dôkazom prináleží nielen raná zmienka o Prušanoch, Sudinoch a Galindoch, národoch, ako to hneď dokážeme, nepochybne litovských, ale obzvlášť i meno Baltického mora, Baltia. Slovo Baltia o mori a priľahlom sambijskom^[1234] polostrove bolo známe už za času Pythea [ok. 320 pred Kr.]: z jeho zápiskov prešlo do kníh pozdejších spisovateľov Timaea a jeho vypisovača Plínia, spotvorené na Abalus (Abalcia) a Basilia (Balthea) (§ 8. č. 2.). Čistejšie nám ho zachoval Xenofón z Lampsaku.^[1235] Nazdávam sa, že toto slovko pochádza od stprus., lot. a litov. báltas, bálta (adj. 2 termin. = albus, porov. slv. bledý, lat. pallidus) a označuje biele more, hoci dobre viem, že ho iní odvodzujú od nem. belte, balte (baltheus, pás),^[1236] iní od slv. blato. Avšak nemecký výklad je už preto bezdôvodný, lebo Nemci menovali toto more Austrmarr, Eystrisalt, Ostersalz, Ostsee, a nie Balt, Belt;^[1237] a slv. blato sa používa len o jazerách, močiaroch, a nie o moriach, napr. Blato, Blatno v 9. stor.,^[1238] dnešné jazero Balaton (Plattensee) v Uhrách, pinské Blato a i.^[1239] Preto som presvedčený, že už v onej dávnej dobe, medzi Pytheom a Plíniom i Ptolemaiom [320 pred. Kr. — 175 po Kr.] Prušania, Lotyši a Litvania sídlili (hovoriac všeobecne) v tých krajinách, kde ich nachádzame pozdejšie. Ak pripustíme, čo je, pravda, veľmi pravdepodobné, že v skýtskom mene jantáru sacrium alebo satrium^[1240] väzí vlastne lotyšské sihtars,^[1241] získame tak nový dôkaz starobylosti kmeňa litovského v tejto oblasti. Pre stručnosť si tu nevšímame iné zo slovospytu čerpané dôvody, ako že sa v gótskom nárečí nachádzajú litovské, a naopak v litovskom gótske slová; porov. napr. gót reiks (princeps) prus. rikys (dominus), gót. andbahts (minister) lot. ammats (officium), gót. haims (domus, vicus) prus. kaimo (vicus), gót. thius (famulus, škan. thyr, stnem. diorna, thiarna = serva) prus. tarnaite (famulus), gót. barn (infans, puer) prus. litov. bernas, gót. skula (debitor) lot. skola (debitum), gót. thusundi (mille) prus. lit. tukstantis, got. wairths (dignus) prus. werts, gót. saurga (cura) prus. surgaut (curare), stnem. prunja, prunna (lorica) lot. brunnias, a zasa prus. litov. merga (puella) gót. marcha (Walada-marcha u Jordana) isl. marge (adolescens comm. gen., porov. stpoľ. mercha = necudná deva), lot. girnos (mola) gót. quern a i. O litovských slovách sa treba domýšľať, že sa do gótčiny dostali už v 2. stor., lebo Góti, ako vieme, sa vysťahovali už ok. 189 z Baltického na Čierne more. Nechceme rozoberať ani iné staré slová, ako Morimurasa, Cronium, glessum atď., ktoré tiež nadobúdajú najprirodzenejší výklad z litovského jazyka.

3. Pokladajúc národy litovského kmeňa za prastarých obyvateľov svojej vlasti, usadených na baltickom pomorí spolu s ich bratmi Slovanmi dávno pred historickou dobou, môžeme správne uzatvárať, že to, čo zaznamenali starí Gréci a Rímania o tamojších národoch pod menom Aestyov, Haestov, sa na nich vzťahuje aspoň sčasti, ak nie celkom. Vyššie sme videli (§ 8. č. 1., § 18. č. 3.), že pôvodní obyvatelia baltického prímoria okolo ústia Visly boli Vindi, neskôr [asi v 4. stor. pred Kr.] odtiaľ vytlačení Gótmi. Aké bolo v tom čase položenie oboch bratských národov, vindského i litovského, zvlášť čo sa týka jantárových brehov, a aké boli ich vzájomné zväzky, o tom sa s istotou nič nemôže tvrdiť. Možno sa však domýšľať, že ak boli oba národy ratolesti jedného kmeňa, vtedy ešte jazykom len málo a nepatrne rozdelené, a náboženstvom i mravmi úzko spojené, sídlili v pokoji a mieri jeden vedľa druhého na celom tomto pomorí, a Vindi, rozšírení odtiaľ cez Tatry až k adriatickemu prímoriu, obchodovali s jantárom, a pod ich menom sa tento kmeň spomína u starých. Príchod násilníckych Gótov a ich plemenníkov, známych potom pod menom Vindilov alebo Vandalov, do vindských zemí, na pomorie a Vislu, vypudenie odtiaľ Vindov a podrobenie litovských národov zmenilo tie šťastné staré zväzky oboch národov. Slovania, súc vytlačení od Baltického mora Gótmi a inými Nemcami, od Adriatického mora potom Keltmi, vidiac tu nevyhnutnosť a milujúc slobodný a pokojný život, ustupovali stále ďalej na sever, kde nachádzali menší odpor, litovské národy, ktoré sa pomiešali s Gótmi a inými Nemcami, a mali okrem toho medzi sebou aj zostatky Čudov, pomaly stratili svoju pôvodnú národnosť a skrze to sa odcudzili Slovanom. O príbehoch tohto nešťastného národa pod panovaním Gótov nám história nehovorí skoro nič. Isté je však to, že keď sa Góti usadili na pravom brehu Visly, ľudí litovského kmeňa nevyhubili, ale si ich podrobili do poddanstva a poroby a živili sa z ich potu a mozoľov. Jantár i naďalej zbierali podmanení Prusi, dodávali ho panujúcim Gótom, ktorí ho predávali ďalším Nemcom. Keď Pytheas navštívil okolo r. 320 pred Kr. baltické pomorie, našiel ho obývané Gótmi.^[1242] Ľudia tejto studenej krajiny, hovorí Pytheas, sa živia najviac prosom, kapustou, ovocím a koreňovou zeleninou, majúc nedostatok pestovaných plodov a domácich zvierat. Kde sa rodí žito a med, tam si z toho pripravujú nápoj, žito potom pre nedostatok stáleho výslnia zvážajú do veľkých stodôl, aby nečasom a dažďom nevzalo na poli škodu.^[1243] Už tento obraz lepšie svedčí roľníckym národom starých Litvanov a Vindov, než bojovným Nemcom. Strabón nám z Pytheových správ zachoval i meno národa Ostiaei (Ώστιαιοι), avšak s tým nevhodným doložením, že „všetko, čo tento moreplavec napísal o Ostiakoch a krajinách od Rýna až ku Skýtom, je vymyslené.“^[1244] Až doteraz sa toto meno vzťahovalo na Aestov,^[1245] avšak podľa lepšieho Ukertovho výskumu nepatrí ono sem, ale do Galie^[1246] (porov. § 14. č. 4.). Podľa Plínia ten istý Pytheas našiel pobrežné piesčiny (aestuarium) zvané Mentonomon, obývané germánskym národom Guttonov, a asi deň cesty odtiaľ vzdialený ostrov Abalus (Abalcia), ktorého obyvatelia zbierali jantár a predávali ho Teutónom.^[1247] Ten istý Plínius inde vraví, že Pytheas a podľa neho Timaeus menovali ten ostrov Basilia (Balthea, Balisia), Xenofón Lampsacenus Baltia, Mitridates potom Osericta.^[1248] Zjednotenie a vyloženie týchto protikladných mien zavaľovalo až doteraz premnohých učených neslýchanou prácou, hoci už Schöning a Schlözer boli na dobrej ceste, dokazujúc, že len Baltia a Osericta sú pôvodné slová, jedno domáce pruské meno východného mora, druhé cezpoľné škandinávske meno zemí jemu priľahlých, a že Abalus a Basilia sú prepisovateľmi utvorené odrody slova Baltia, s čím sa my celkom zhodujeme.^[1249] Nemenší spor je o vyloženie slova Mentonomon, ktoré niektorí pokladajú za čudské Mendä-niemi, t. jedľové predhorie,^[1250] predstierajúc, že estónski Čudi ešte vraj až podnes tak menujú kuronské krídlo; Voigt ho potom odvodzuje z gréckeho jazyka, od slova μαινομαι (zúrim) a νομος (krajina), akoby krajina ležiaca na rozzúrenom mori!^[1251] Je pravdepodobnejšie, že aj toto pomenovanie vzišlo od ľudí litovského kmeňa, u ktorých až podnes noma, numa, numas^[1252] znamená bydlište, sídlo (pοrov. slv. -selo, stnem. -vari, -heim, maď. -lak atď.), hoci jeho prvá polovica je v temnote. Čo sa týka samej veci, niet pochýb, že Baltia je dnešný polostrov Sambia, Nemcami nazvaná Samland, ktorú starí, rovnako ako Škandináviu, omylom pokladali za ostrov, potom že v domácom starolitovskom jazyku sa Mentonomon nazývalo celé to dlhé pomorie, ktoré na jeho náprotivnej strane bývajúci Škandinávci a ostatní Nemci v Dánii menovali Austrvegr, Austrríki, a napokon, že u Plínia z Mitridata zachované slovko Osericta nie je nič iného, než pokazené nemecké Austrríki. Tým sa urovnáva celý zdanlivý spor starobylých svedectiev.

4. Videli sme, že podľa výťahu z Pythea sa u Plínia národ bývajúci na baltickom pomorí okolo r. 320 pred Kr. nazýval Guttones. Nezapierame nemecký pôvod Guttonov,^[1253] no nazdávame sa, že v podvislianskej krajine boli len podruhovia, ktorí prišli zo Škandinávie (porov. § 18. č. 3. 7.) Ten istý Plínius, ako sa už hovorilo vyššie, nám dochoval zo stratených Mitridatových spisov [112 — 64 pred Kr.] meno domnelého ostrova, čiže vlastne polostrova Osericta, na ktorom sa zbieral drahocenný jantár,^[1254] na dôkaz, že už vtedy západní Nemci v Škandinávii a Dánii toto baltické prímorie menovali Austrríki, Austrvegr. Toto meno je, ako je zrejmé, iba zemepisné, a nemožno z neho dôsledne odvodzovať nemecký pôvod všetkých obyvateľov tohto pobrežia.^[1255] Ba dokonca sa z vyššie uvedeného opisu povahy týchto obyvateľov u Pythea a zo starobylosti slov Baltia, Mentonomom, sacrium a i. môžeme plným právom domýšľať, že pod týmto cudzím menom sú ukryté i národy litovské. Meno Aestiov čiže Východčanov sa od tej doby až do stredoveku často pripomína u gréckych a rímskych spisovateľov. Obchod s jantárom, za čias Diodora Sicílskeho [asi 20 — 8 pred Kr.] ešte stále dodávaným do Itálie od Baltického mora,^[1256] bol prameňom nových správ o tejto vzdialenej krajine. Cisár Nero vypravil ok. r. 54 — 55 po Kr. z Karnuntu jedného z rímskych rytierov na obhliadku jantárových brehov.^[1257] Dlhotrvajúce vojny Rimanov s Nemcami im dali príležitosť získať lepšie znalosti o položení severných zemí a o národoch v nich usadených. Zrelé ovocie tejto ich rozšírenej znalosti vidíme predovšetkým u Plínia a Tacita. Z Plínia, u ktorého sa nevyskytuje ani zemepisné meno Aestiov, ani národné Litvanov a Lotyšov, sa dozvieme aspoň to, že za jeho čias nemecké národy Sciri a Hirri ešte stále vedľa Venedov a teda nepochybne i vedľa Litvanov v týchto zemiach podruhovali, a robili im nenahraditeľnú škodu a skazu.^[1258] Istejšiu správu o národoch tejto krajiny nám nedlho po Plíniovi podáva výborný Tacitus, u ktorého sa uvádza aj meno Aestiov. Zaoberajúc sa obšírnejšie sídlami a spôsobmi nemeckých národov, nakrátko spomenul Gotonov na vislianskom prímorí, a zakončil týmito slovami: „Na pravom brehu severného (t. Baltického) mora sedia národy Aestiov, ktorých mravy a odev sa zhodujú so svévskymi, no jazyk sa podobá britanskému. Matke Bohov vzdávajú poctu. Nosia zvláštne znamenie poverčivosti, a to obrazy ošípaných. To majú namiesto zbrane a inej záštity, lebo ctiteľov bohyňa ochraňuje aj pred nepriateľom. Železné náradie používajú zriedka, naproti tomu kyje často. Žito a ostatné obilie sejú prácnejšie, než sa to vidí u lenivých Germánov. I more prehľadávajú, a sami medzi všetkými na brodoch a brehoch zbierajú jeho jantár, menujúc ho glesum.“^[1259] Ktokoľvek sa bez predsudku prizrie na toto zobrazenie národného života, zaiste uzná, že ono nie je obrazom života bojovných Gótov a ostatných Nemcov, ale starých potlačených Prusov, Kuršínov a Litvanov, slovom národov kmeňa litovského.^[1260] Sám Tacitus síce, ako to nemožno zaprieť, trochu váha a mieša Aestiov so Svévmi, ale nám netreba skúmať jeho neisté domnienky pochádzajúce z nevedomosti, ale najmä podstatné znaky obsiahnuté v jeho svedectvách. Či nevyhlásil ten istý dejepisec na tom istom mieste i Venedov, Finnov a Peucinov za Germánov? Niet divu, že sa Aestiovia čo do mravov a odevu zdali byť trocha podobní Svévom: boli potlačení Nemcami, a s nimi pokope bývali, asi tak, ako podnes naši Bulhari a čiastočne i Srbi s Turkami. Avšak Svévi a Góti, ako nám vraví Tacitus, používali v boji okrúhle štíty a krátke meče: Aestiovia, ako národ podrobený, mali len kyje! Nemci, topiaci sa v ustavičných bojoch, sa báli pluhu, odkázanému sluhom a otrokom, ako hada: Aestiovia boli národ roľnícky a hospodársky.^[1261] Matka bohov, ktorú Aesti ctili, bola prusko-litovská Seeva č. Zemmes mahti t. bohyňa leta a obilia (Ceres), slovanská Živa, ako to dokážeme na inom mieste. Taktiež obrazy ošípaných sú známe Litvanom a Slovanom, práve tak Nemcom. Slovo glesum sa s malou premenou nachádza temer vo všetkých indoeurópskych jazykoch; okrem toho Prusi, bývajúc s Nemcami a zbierajúc jantár pre svojich podmaniteľov, ho mohli vždy menovať nemecky skrojeným slovkom. Napokon sám Tacitus výslovne hovorí, že jazyk Aestiov je celkom rozdielny od nemeckého a podobný britanskému: čím vlastne chcel označiť len to, že jazyk Aestiov sa líši od nemeckého nemenej než jazyk Britanov;^[1262] lebo on sám tuším ani jeden, ani druhý podrobne neskúmal, a preto je aj zbytočná hádka o príbuznosti jazyka Aestiov a Britanov.^[1263] Nemožno teda s dobrým vedomím zapierať, že Tacitovi Aestiovia boli národ naskrze rozdielny od Svévov a Gótov, a teda najpravdepodobnejšie prusko-litovský.^[1264]

5. Tacitovo svedectvo, čo do veci samej jasné, čo do mena národa Aestiov a domnienky dejepisca o jeho pokrvnosti s Nemcami zmätočné, nadobúda svetlo a potvrdenie zo slov pozdejšieho Ptolemaia [175 — 182], uvádzajúceho medzi nadbaltickými národmi, okrem iných, menovite i Phrugundionov, Galindov a Sudenov.^[1265] Mená týchto troch národíkov sa od tej doby udržali až do stredoveku; o ich sídlach jednak podľa vymerania Ptolemaia, jednak podľa pozdejších správ, všeobecne hovoriac, nemôže byť žiadneho sporu. Možno dostatočne dokázať, že tieto národíky boli vetvy Aestiov, alebo správnejšie Litvanov, a je nerozum vyhlasovať ich za Nemcov.^[1266] V slove Phrugundiones väzí ukryte meno Prusov čiže Prušanov. Všetci doterajší vykladači^[1267] vzťahovali to slovko na nemeckých Burgundov, avšak neodôvodnene. Ptolemaios stanovuje sídla nemeckých Burgundov alebo ako ich on menuje Buguntov (Βουγουντοι) na západe Visly, v dnešnom Pomorí, naproti tomu stanovište Phrugundionov je na východe Visly medzi Bulanmi (Poľanmi) a Galindmi (Goljadmi). Meno Phru-gundioni je zložené, a to z kmeňa Phrusi (Prusi) a slovka gund. Zloženosť mena sa potvrdzuje tým, že jeho druhá polovica čiže gund sa veľmi často vyskytuje v zemepisných menách u Lotyšov, estónskych Čudov a Čuchoncov, napr. Nurme-gunde, kraj a hrad v Estónoch, Lappe-gunde, kraj tamže, Syde-gonde (podnes Si-gund), hrad a dedina v Livonoch, Sata-kunda vo Finnlande a i.^[1268] V stredoveku boli Kuróny a blízky ostrov Osilie podelené na kiligundy alebo kilegundy t. župy, povety.^[1269] Možno, že aj meno Wur-guntha-ib u Pavla Diakona alebo Wuru-gundi u Agathiasa, ktoré Góti priložili istému uralskému národu na Done, je zložené podobným spôsobom (porov. § 8. č. 10.)^[1270] Ťažko povedať, z ktorého jazyka pôvodne pochádzalo slovko gund, podľa Thunmanna škan. gund znamená ľud.^[1271] Možno, že toto slovko bolo v tom čase spoločné Nemcom, Litvanom i Čudom. Výsuvka litery s v Phrugundiones sa vysvetľuje inými starými, podobne skladanými menami u Ptolemaia, ako Saboki n. San-boki (Sanjania, obyvatelia rieky Sanu), Terakatriae n. Tej-Rakatriae (Rakúšania na rieke Dyji, na rozdiel od Rakatov na rieke Kampe), Visburgii n. Visla-Burgii, t. Burgiovia^[1272] blízko prameňov Visly atď. Napokon Ph n. P (Phrugundiones n. Prugundiones) je staronemecká forma staršej gótskej, ako phunt, phenning, phluog n. pund (pondus) atď.^[1273] Je temer nemožné určiť pôvodné sídla týchto Prusov za časov Ptolemaia; je však pravdepodobné, že susediac s pokrvnými Galindmi sídlili hlbšie vo vnútrozemí, a že až pozdejšie sa dostali na pobrežie, kde sa ich meno často spomína v stredoveku.^[1274] Ich osada sa snáď už v prvotnej dobe ocitla v okolí mesta Prušany, v Grodnianskom námestníctve. — Meno Galindov sa uvádza aj na pamätnej minci cisároviča Volusiana [ok. 253], v nápise, ktorý sme už vyššie uviedli (§ 8. č. 7.). Vtedy bojovali v spoločenstve s Vandalmi, Venedmi (Slovanmi) a Finnmi proti Rimanom,^[1275] a utrpeli porážku, ak je pravdivá chvála pôvodcu tejto pamätnej monety, rímskeho cisároviča. Niečo pozdejšie ich spomína Jornandes, menujúc ich medzi severnými národmi pokorenými gótskym kráľom Ermanarikom [ok. 332 — 350].^[1276] Potom až do 11. stor. nie je o nich nikde nijaká zmienka:^[1277] až v r. 1058 sa uvádza v ruských letopisoch, že ich veľký knieža Izjaslav prenasledoval vojnou, taktiež v r. 1147, že hrad Goljad (podľa iných rkp. Goljaď ľud) v Smolenskom na rieke Protve (snáď osada presídlených Goljadov)^[1278] bol dobytý Sviatoslavom Olgovičom.^[1279] Ich meno (Goltae) sa spomína aj v liste pápeža Alexandra IV. [1257].^[1280] V tej dobe je už ich litovský pôvod a príbuznosť s Prusmi jasná. Ak teda boli Galindovia, ako tvrdí Voigt, v 2. a 3. stor. Góti, a naproti tomu v 10. stor. už Prusáci, kto ich teda odnemčil? Nachádza sa vari v dejinách mnoho príkladov, žeby sa nemecké národy boli ľahko úplne preliali do cudzích, a menovite do litovských a slovanských? Keby boli Galindovia pochádzali z Gótov, iste by boli v 2. a 3. stor. s ostatnými Nemcami vytiahli niekam za dobrodružstvom, a nemajúc záľubu v pluhu, hľadali krajiny príhodnejšie meču.^[1281] — Čo sa týka Sudenov, domnievam sa, že ako ich potomkovia v 10. stor., tak už aj oni v Ptolemaiovej dobe boli praví Prusáci alebo Litvania. Kto by ich bol teda zrazu popruštil? Litovský kmeň bol v prastarej dobe čo do počtu a moci malý, nepatrný, potlačený: jeho listy a kvety padali do cudzieho, nemeckého lona, on sa určite neobohacoval a nebujnel cudzou krvou.^[1282] — Podľa toho nadobúdame z Ptolemaia dostatočnú istotu, že v stanovenej dobe národy litovské, Prusi, Galindi a Sudeni už skutočne bývali v susedstve im príbuzných Slovanov, v krajine, kde i omnoho neskôr a čiastočne až dodnes zotrvali ich potomkovia. Tým sa potvrdzuje i nami už vyššie tušená starobylosť tohto národa, podopretá však menej jasnými a výraznými svedectvami, než sú tieto.

6. Asi medzi r. 180 — 210 po Kr. vytiahli Venedmi vyháňaní Góti z nadbaltickej krajiny, v ktorej sa ako podruhovia zdržiavali viac ako 500 rokov, odtiaľ sa preniesli k Čiernemu moru, kde zostali sídliť do príchodu hrozných Hunov. Zdá sa však, že niektoré ich zvyšky, nemôžuc sa rozžehnať s krajinou, ktorú si boli zvykli využívať, v nej ešte stále zostali, a k nim sa potom pridali pod menom Witov, Withingov, Widiwarov atď.,^[1283] iní Nemci toho istého gótskeho rodu, pochádzajúci zo Škandinávie, aby na slabé domáce národy litovského kmeňa, Prusov, Kuršanov atď. vložili nové jarmo poddanstva.^[1284] Títo Witovia, pod ktorými i starí Slovania, ako sa zdá, veľmi trpeli, sa zdržiavali v krajine okolo ústia rieky Visly a všelikde v rozličných oblastiach pruskej zeme až pozde do stredoveku, čo je pre novších spisovateľov opäť dôvodom, aby všetky národy, ktoré sa v týchto krajinách spomínajú pod menom Aestiov, odopreli litovskému kmeňu a pripísali ich nemeckému, i keď sa tomu priečia všetky okolnosti. O oboch týchto národoch, prisťahovanom i domácom, čítame u Jornanda tieto prepamätné slová: „Na brehu oceánu, do ktorého sa Visla vlieva troma ústiami, sídlia Widiwari, zhromaždení z rozličných národov; za nimi ďalej na brehu toho istého oceánu taktiež bývajú Aestii, ľudia krotkí a pokojamilovní.“^[1285] Na inom mieste ten istý Jornandes, hovoriac o podmanení Venedov gótskym kráľom Ermanarikom [332 — 350], dokladá, že i národ Aestiov, bývajúci na rozšírenom brehu nemeckého oceánu, bol ním zároveň pokorený.^[1286] Z oboch miest jasne vysvitá rozdielnosť Aestiov ako od nemeckých Vitingov, tak tiež od slovanských Venedov. Predovšetkým sám Jornandes rozlišuje Aestiov od Widiwarov. Potom Ermanarik si nepodmaňoval národy nemecké, ale cudzokmenné. Napokon o žiadnom nemeckom národe v tom čase sa nemohlo popravde povedať, žeby to bol ľud krotký a pokojamilovný, ako tu uvádzame o Aestioch: Jornandes dobre vedel, že všetky nemecké národy tej doby, Góti, Vandali, Vitingovia, boli nezvyčajne bojovní, krutí a zúriví.^[1287] Opísanie povahy Aestiov u Tacita, Jornanda a Helmolda^[1288] zjavne dosvedčuje, že to vždy bol jeden a ten istý slabý národ, od Nemcov závislý, potlačený, zaoberajúci sa roľníctvom a hospodárstvom, slovom nenemecký. Vôbec neviem, ako môže slúžiť na dokázanie nemeckého pôvodu Haestov ich posolstvo ku gótskemu kráľovi Teodorikovi [ok. 510], ktorému zložilo poklonu a prinieslo dar v jantáre, súc naopak poctené kráľovským listom a darom, ako sa domnievajú, v zlate a peniazoch.^[1289] Pravda to, čo zobrali litovskí Prusi, mohli poslať ako dar ich páni Nemci: lebo názov Aesti, ako je dokázané, iba zemepisný, slúžil v cudzine tak dobre na označenie jedných ako druhých, asi ako dnes Uhry alebo Turky, hoci v týchto oboch je viac Slovanov a i. než Uhrov alebo Turkov.^[1290] Toto zemepisné meno Aestov zostalo bežné pre národy tých krajín až temer do polovice stredoveku u nemeckých spisovateľov Wulfstana, Einharda, Adama Brémskeho, Helmolda a i., a až keď sa pomaly stali známymi zvláštne mená Prušanov, Kuršanov, Goljadov, Lotyšov, Litvanov a i., bolo obmedzené na severnú časť toho istého pomoria a vzťahovalo sa na v nej žijúcich Čudov, a prikladá sa im podnes. Nazdávam sa však, že aj v starej dobe nebolo domáce meno Litvanov a Lotyšov neznáme, a že u Jornanda sa má na onom porušenom mieste o severných národoch uvádzať Golthes, Lythas (alebo Letta), Thiudos, Jacuinxes atď., t. Goljaď, Litva (alebo Letva), Čudi, Jacvezi atď.^[1291] Ako starobylosť, tak aj pôvodný význam mena Litva alebo Lotva (obidve zaiste pochádzajú z jedného kmeňa) je skrytý, a ani jeho doterajšie výklady sa nezhodujú s pravdou a zásadami zdravého slovospytu.^[1292] Budúcemu triezvemu skúmaniu nech zostane skúmanie a rozhodnutie toho, či medzi týmto národným menom a staronemeckými názvami litus, letus (zvláštna trieda poddaných ľudí) má alebo nemá miesto nejaké príbuzenstvo.^[1293] Ostatne Litvan nazýva seba Lětuwis a Lětuwninkas, svoju zem potom Lětuwá; u svojich bratov Lotyšov sa nazýva Leitis, zem Leetawa, u estónskych Čudov a u Čuchoncov Litalain, u iných inak. Naproti tomu Lotyš čiže Lotvín nazýva seba Latweetis, skrátene Latwis, svoju zem Latwiu-zemme, podľa niektorých správ i Wid-zemme namiesto Widdu-zemme (čo vraj znamená stredozemie), u svojich bratov Litvanov sa nazýva Latwys, jeho zem Latwija, u estónskych Čudov Latti-mees (mees = slv. muž), jeho zem Latti-ma atď. V staroholandskej kronike rytierov nemeckého rádu, čiastočne písanej už v 13. stor., sa Litvania nazývajú Lettauwen, Letouwen, Lotyši zas Letten.^[1294] Pri iných menách, ako Prusín č. Prusák, Kuršín, Koršín č. Korsák, Žmudín atď., sa teraz zastavovať nechceme, to jediné ešte tu bežne pripomínajúc, že názov Getae, Gethae, niekedy nesprávne i Gotae, Gottae, Gothae, Gotthae, ktorým stredovekí spisovatelia označujú rozličné litovské národy, nepochádza ani od tráckych Getov, ani od nemeckých Gótov, ale je druhou polovicou litovského mena Samo-getae (odtiaľ stnem. Sameite, sthol. Samegyte i Sameyte, gréc. Σαμωται, strus. Zemoiť n. Semoiť, ako Zim’gola n. Simgola, rus. a poľ. Zmuď, Źmudz, lot. Smuddu, Smuhdschu-semme), odtrhnutá od prvej a používaná samostatne.^[1295]

7. Všetky tieto nami vyššie uvedené svedectvá o národoch známych starým Grékom a Rimanom na baltickom pobreží jednak pod zemepisným menom Aestiov, jednak pod domácimi názvami Phrugundionov, Galindov, Sudenov, Letov atď., nepochybne postačia na to, aby nezaujatý čitateľ získal isté presvedčenie, že v tejto krajine sídlili od napamäti národy litovského kmeňa, predkovia neskorších Prusov, Kuršínov, Lotyšov a Litvanov, i keď podmanené najprv Gótmi, potom Vitingami a inými Nemcami, a preto novšími nemeckými historikmi neuvážene zaprené. Tomu sa veľmi diviť nemožno, lebo historici často bývajú práve takí nespravodliví ako bežní ľudia, velebia šťastného a znevažujú nešťastného. Ale človek naplnený duchom pravdy a zapálený láskou k človečenstvu je povinný povzniesť sa mysľou nad pochmúrne zemské nížiny, a bez prihliadania na osoby a národy hľadať v histórii a vyznávať pravdu bez pekných prídavkov, či sa to niekomu páči alebo nie. Stará história národov kmeňa litovského si zasluhuje zvláštne uváženie skúmateľov slovanských starožitností, pretože ako sa vyššie uviedlo, oba bratské kmene v najstaršej dobe možu byť právom považované len za dve rázsochy jedného štepu, v nasledujúcich časoch cudzou presilou a inými nepriaznivými okolnosťami vždy viac od seba odlúčené, takže teraz, po zjednotení niektorých už vädnúcich vetiev Litvanov s rozložitým a bujným stromom Slovanov, sa pôvodne pokrvní ľudia temer nepoznajú a pokladajú sa za cudzích. Je to, pravda, poľutovaniahodné, že slovanskí dejepisci, zvlášť ruskí a poľskí, ktorí by mali na to byť náchylnejší a spôsobilejší než iní, ešte stále alebo zriedkavo, alebo s malým prospechom^[1296] sledujú a skúmajú starožitnosti litovských národov. Tu leží úhorom veľká a urodná roľa, čakajúca na ruky bedlivého hospodára, ktorý by ju usilovnejšie zoral, a hojné plody z tej pôdy na svetlo vyniesol.

1. Ako sme vyššie (§ 11, č. 4 — 13) mnohými svedectvami dostatočne dokázali, pred príchodom Keltov do Ilyrika a Panónie, asi do polovice 4. stor. po Kr., prekvitali haluze veľkého slovanského kmeňa v dnešných Uhrách, siahujúce svojimi odvetviami z jednej strany až k vlasti Trákov a Ilýrov, z inej zasa strany, aspoň miestami a v jednotlivých osadách, až k samému Adriatickému moru, na ktorého brehu sídlili slovanskí Veneti. Podľa rozvrhnutia nášho diela, chcejúc lepšie vysvetliť slovanské starožitnosti a súčasne určiť položenie hlavných európskych kmeňov v stanovenej dobe vzhľadom na sídla Slovanov, by sme mali už na tomto mieste preskúmať sídla a rozvetvenie tráckych národov. Avšak uvažujúc, že jednak pôvodné sídla a starožitnosti týchto národov sú vďaka hojnejším prameňom a ich užšiemu zväzku s gréckou históriou a usilovnosti novších skúmateľov všestranne vyskúmané a v každému prístupných spisoch vysvetlené, jednak zase, že Slovania, ktorí boli v 4. stor. po Kr. Keltmi z Podunajska a z pomedzia starej Trácie a Ilýrie vytlačení, už takmer v predhistorickej dobe prestali byť susedmi Trákov, a okrem toho nadovšetko dbajúc o náležitú stručnosť, pokiaľ ju možno dosiahnuť bez ujmy dôkladnosti, upúšťame tu úmyselne od podrobnejšieho výkladu tohto predmetu, ostávajúc pri nasledujúcich krátkych poznámkach.^[1297]

2. Podľa hodnoverných historických svedectiev starých Grékov a Rimanov je isté, že s výnimkou Getov čiže Dákov, prisťahovaných do Valachie, ba dokonca neskôr i do vlasti Agathyrsov čiže dnešného Sedmohradska, a Panónov, prevedených Rimanmi z južnej strany Sávy do neskoršej Panónie,^[1298] nežil pôvodne žiadny trácky národ na severnej strane Sávy a Dunaja, v dnešných Uhrách. Vlastne všetci tak nazývaní Trákovia a ich odnože i vetvy Bessi, Bistoni, Brigovia, Ciconi, Dersaei, Krovyzi, Nipsovia, Odrysi, Paeoni, Pierovia, Sapaei, Satrae, Skyrmiadae, Thyni, Trausi i Triballi, potom Geti čiže Dákovia, Mezovia, Macedóni, Epiroti, napokon vlastne správne tak zvaní Ilýrovia a ich ratolesti Arupini, Bulini, Cattharenses, Corini, Daesitiatae, Daorsii, Divitenses, Docleatae, Enchelei, Epetini, Epitaurii, Jadestini, Japydes, Mucarenses, Neditae, Novenses, Risinitae, Senienses, Scodrini, Varvarini atď., sídlili sprvopočiatku na tráko-ilýrskom polostrove z južnej strany Dunaja a Sávy, nie však v oných podtatranských krajinách, v ktorých sme my určili niekdajšie sídla slovanských národov. Z tejto strany teda nie je medzi rezultátmi nášho bádania a starou históriou Trákov a Ilýrov nijaký rozdiel. Kde bolo vlastne v onej prastarej dobe, pred príchodom Keltov, rozhranie medzi národmi kmeňa tráckeho a vindského čiže slovanského, to nemožno dostatočne vypátrať a podrobne určiť nijakým ľudským ostrovtipom. V celom odbore starého zemepisu a dejepisu až do polovice 4. stor. pred Kr. nenachádzame isté a jasné správy a položení národov pod Tatrami v oblasti Drávy, Dunaja a Tisy. Až s príchodom Keltov do Ilyrika a neskoršej Panónie, a s ich rozšírením sa až za Tatry, začína prvá slabá žiara bledo osvecovať nočnú temnotu týchto krajín. Avšak týmto ich príchodom sa zároveň končí dovtedajšie sídlenie Slovanov v panónskom Podunajsku. Okrem toho i keby bola história tých zemí v onej dobe aj o niečo svetlejšia, sotva by sa dalo s úplnou istotou určiť položenie tráckych a slovanských národov. Pretože tak ako dnes sa národy od národov obyčajne nedelia múrmi, priekopami a valmi, tak aj o starobylých kmeňoch s istotou vieme, že boli nemenej ako dnešné rozkúskované na rozličné vetvy, o svoje sídla sa navzájom delili a všelijako sa miešali.

3. Národ Getov a Dákov je jeden a ten istý, hoci dvojakého mena, onoho Grékom, tohto Rimanom známejšieho a používanejšieho. Za čias Herodota [456 pred Kr.], u ktorého sa meno Getae vyskytuje najskôr, boli ich sídla uzavreté medzi Haemom, Dunajom a Čiernym morom.^[1299] Onedlho potom, vyplašení súc zo svojej pokojnej vlasti jednak Macedónmi, usilujúcimi sa podrobiť si všetky severné národy až k Dunaju, jednak Keltmi, ktorí v tej dobe vpadli do Ilyrika a Podunajska, začali Geti ustupovať cez Dunaj do Dácie, t. do dnešnej Valachie a do Sedmohradska, odkiaľ sa pomaly šírili ďalej na východ až za Dnester. Mnohé iné trácke národy, menovite Mézovia a Triballovia, ktoré boli podmanivými Keltmi stále užšie zvierané, sa hrnuli cez Dunaj k svojim príbuzencom. Nemajúc ani tu od Keltov mier, boli prinútení nevdojak obracať sa na východ, narážajúc tu na vysilených, pomaly vymierajúcich Skýtov. Takým spôsobom, nadobudnúc v toku času nové sily, pomaly rozšírili svoje panstvo až temer k samému Dnepru. Kde vlastne bola stolica ich kráľovstva a kde sídlil ich panovník Dromichaetes, je neľahké určiť.^[1300] Z ich neskorších dejín je isté jedine to, že okolo r. 60 — 55 pred Kr. vyplienili slovutné mesto Olbiu a iné grécke osady na Čiernomorí. Niebuhr sa domýšľa, že to urobil kráľ Boerebistes, ktorý na hlavu porazil i galských Bójov a Tauriskov, plienil Ilýriu a Macedóniu, ale skoro potom sám smutne skončil. Po ňom sa vláda Getov rozpadla, a ríša Sarmatov na prímorí medzi Dneprom a Dnestrom o to rýchlejšie a bujnejšie vzrástla.^[1301] Z toho, čo sme podotkli, je dosť preukazné, že trácki Geti za istý čas rozšírili svoju vládu na brehu Čierneho mora dosť ďaleko;^[1302] jednako však aj to je isté, že ich sídla sa nikde netiahli cez karpatské snežníky ďalej na sever do zatatranských krajín, a že tie rozsiahle zeme, v ktorých podľa svedectva starých spisovateľov bývali Venedi, neboli nimi nikdy zaľudnené. — Históriu pozdejších Getov nesmie obozretný skúmateľ slovanských starožitností zanedbať, pretože Slovania, ktorí už v 5. stor. po Kr. prešli cez Dnester do Dácie, tu mali s Getmi dlhotrvajúce zväzky, čoho dôkazom je dnešná valaština, z dobrej pätiny zúrodnená slovanskými slovami, vzťahujúcimi sa najviac na remeslá, poznanie a vzdelanosť. Na odplatu za tento dar vypudili Valachovia v neskoršom veku Slovanov z Multán, a to na príslušnom nieste (§ 30. č. 2.) nezabudneme vyložiť. Avšak aj to treba priznať, že v slovančine sa nachádzajú slová, pochádzajúce nepochybne zo starogetského jazyka, ako bujtár (opilio inferior), urda (caseus secundarius), brinza (caseus friatus), bara (stagnum), brzjej (syrtis), šegy (scurrilitas) a i., ale ich počet je napospol veľmi skromnučký.

4. Z ostatných tráckych národov, ktorých je veľké množstvo, nech sú do okruhu nášho bádania prijaté ešte tieto dva, Noropsi a Krovyzi, a na záver tohto paragrafu potom národ pochybného pôvodu, Agathyrsi. — Noropes, trácky ľud, bývali niekedy v krajinke Paeónii, na severozápadnom pomedzí Macedónie, na rieke Axius čiže dnešnom Vardare, v okolí miest Kratova, Skopje a Štipu. Boli to nepochybne najstarší kopáči kovu našej Európy, o ktorých máme pamiatku. Lebo už Homér, ako sa ja domýšľam, podľa nich nazval νωροπα χαλκον (lucidum aes),^[1303] hoci jeho vykladači, nerozumejúc tomuto slovku, divne ho prekrúcajú a tlmočia. Podľa Stephana Byzantského Epaphroditus, jazykospytec z Nerónovho veku, spomína mesto Norakos (Νωρακος) v Paeónii.^[1304] Clemens Alexandrinský o nich poznamenal toto: „Noropes, národ Paeónie, teraz nazvaní Norikovia, zušľachťovali kovy (χαλκον), a prví cúdili železo“ (t. hotovili oceľ).^[1305] Tu sú už títo Noropovia popletení s Noričamni, taktiež kopáčmi kovu, v rímskej dobe však známejšími. Clemensa do slova opísal Eusebius.^[1306] Suidas homérske νωροψ χαλκος vykladá skrze νη a οραν, akoby nevzhľadný pre svoj lesk (podobne novšie skrze ηνοψ), avšak opätuje pritom aj Epaphroditov výklad.^[1307] Podľa mojej mienky neskorší spisovatelia týchto pôvodných Noropov v Paeónii poplietli s Noričanmi v Noriku, čiže, ako oni hovorili, v Panónii. Samo slovko νωροψ, čo sa týka svojho prvku a skladu, nie je snáď rozdielne od slova μεροψ (homo), lebo spoluhlásky ν a μ sa často striedajú.^[1308] Takýmto spôsobom môžu byť oní Meropes v rudných horách Pangaeu a Rhodope, v oblasti rieky Nestu čiže terajšej Mesty, o ktorých nám rozprávajú letopisci stredoveku, menovite Kantakuzenus, Nicephorus Gregoras a i.,^[1309] potomkami starých paeónskych Noropov. Nech je, ako chce, nemožno pochybovať o tom, že slovko neropch, mn. č. neropsi, čiže s neskoršou zámenou spoluhlásky n na m,^[1310] meropch, meropsi (obidve formy sa uvádzajú v rkp.), ktorým sa v starých srbských a ako sa domýšľam i bulharských zákonoch označujú sedliaci a poddaní, pochádza pôvodne od týchto Noropsov, ktorých Slovania okolo r. 500 po Kr. zastihli v Paeónii a podmanili si ich.^[1311] Spoločne je to novým dôkazom, že oní prastarí Noropsovia sa musia hľadať tu, a teda nie v Noriku. Tie hory blízko Kratova, Nového Brda, Leskovca atď. boli v celom stredoveku prebohaté na železo, meď a striebro, a čiastočne sú také až podnes, hoci sú Turkami zanedbané. Dnešným Srbom a Bulharom slovká neropch a neropšina, pokiaľ mám ja o tom správy, už naskrze nie sú známe.^[1312]

5. Medzi tráckymi národmi sa už u Herodota spomínajú Krovyzi. Tento otec historictva ich usadzuje v Mézii, medzi Haemom a Isterom. Jeho slová sú Cez Tráciu a tráckych Krovyzov (Κροβυζοι) tečú Athrys a Noes i Artanes, vylievajúce sa do Isteru.^[1313] Athrys je dnešná rieka Jetra, u starých Bulharov Jatra. Medzi touto riekou, Dunajom, Pontom a Haemom ich poznajú temer všetci neskorší zemepisci s výnimkou Plínia, ktorého správa s inými nesúhlasí. Strabón ich spolu s Troglodytmi umiestňuje medzi euxinským Pontom a Isterom v okolí miest Kallatis a Tomea, a v susedstve Korallov, Bessov, Maedov a Dantheletov.^[1314] V zlomkoch Hellanikovho spisu o zákonoch cudzojazyčníkov^[1315] sa o nich hovorí, že spolu s Terizmi (obyvateľmi prímoria na juhu Haemu) uctievali svojho mudrca Zamolxisa ako nesmrteľného muža. Plínius síce hovorí o Krovyzoch, ale v takom neporiadku, že z jeho slov nemožno nič odvodzovať, leda to, že bývali neďaleko Dunaja.^[1316] Ptolemaios ich uvádza v dolnej Mézii, na tej strane k Pontu.^[1317] Stephanus Byzantinus, nasledujúc v opísaní Európy Hekataea, menuje ich ako národ sídliaci na južnej strane Isteru. Napokon bezmenný pôvodca periplu Pontu euxinského ich sídla zreteľne vykazuje v Mézii, v okolí miest Dionysopolis a Odessus, pod pätou Haemu, avšak meno Skýtie, ktoré sa tam uvádza, bolo príčinou zmätenia nezbehlých v zemepise a nevediacich, že toto meno (Scythia parva) sa v 3. a nasl. stor. po Kr. dávalo okoliu medzi ústím Dunaja, Pontom a Haemom.^[1318] Ten istý spisovateľ ich výslovne nazýva Trákmi. Podľa týchto súhlasných, tu úmyselne uvedených svedectiev temer nemožno pochybovať, že títo Krovyzi boli vlastne národ trácky, aspoň v Trácii a medzi Trákmi bývajúci, ktorý sa zo svojich sídel nikdy nevysťahoval na sever, a že teda kmeňová príbuznosť medzi nimi a slovanskými Krivičmi, ku ktorej viedla niektorých bádateľov podobnosť mena, nemôže byť dostatočne dokázaná.^[1319] Púha podobnosť mien, bez iných historických dôvodov, nikdy nemôže byť platným dôkazom pokrvnosti národov; inak by sme museli kaukazských Zichov (gruzínsky Džichov) a Lekkov (Lesgov, arménsky Lechov) bez rozpakov vyhlásiť za bratov našich Čechov a Lechov!

6. Agathyrsovia (Άγαθυρσοι, v rkp. i Άγαθουρσοι) sídlili za Herodotových čias v dnešnom Sedmohradsku; aspoň všetky spomenutým dejepiscom uvedené okolnosti zrejme poukazujú na túto krajinu. V ich zemi pramenila rieka Maris (Mαρις), nepochybne dnešný Maroš, vtekajúci vraj do Isteru (najskôr do Tisy, potom Isteru);^[1320] u nich sa dobývalo v hojnosti zlato;^[1321] ich krajina bola obkľúčená horami;^[1322] ich povaha a mravy sa podobali tráckym.^[1323] Ich vtedajší kráľ, ktorý sa nazýval Spargapithes, zradne zamordoval skýtskeho kráľa Ariapitha.^[1324] Boli to prespanilí muži, odení v zlate, so svojimi ženami spoločne obcujúci, vraj preto, aby súc týmto spôsobom všetci spríbuznení a akoby domáci, zamedzili u seba cestu všetkej nenávisti a nevraživosti. Vo všetkom inom žili podľa tráckych obyčajov.^[1325] Stephanus Byzantinus nazýva Agathyrsov národom sídliacim uprostred Haemu.^[1326] Nepochybne čerpal buď z Herodota, buď z iných nie omnoho pozdejších prameňov, v ktorých sa nielen trácke, ale aj veľké sedmohradské pohorie označuje bežným menom Haemu.^[1327] Všetci pozdejší spisovatelia umiestňujú Agathyrsov v krajinách najzadnejšieho severu: v Sedmohradsku sa neskôr spomínajú len Bastarni a Geti čiže Dákovia. Pomponius Mela, kladúc ich do Sarmatie bez podrobného označenia ich sídla, o nich poznamenal, že si farbili tvár i údy, viac alebo menej, podľa toho, ako kto bol viac ako iní staršieho a vzácnejšieho rodu, avšak všetci rovnakými znakmi a tak, že ich nebolo možné zmyť.^[1328] To farbenie tela im pripisuje už Virgílius.^[1329] Plínius uvádza „modrovlasých Agathyrsov“ v rade severných národov, medzi Budínmi a Basilidmi z jednej, a Nomádmi i Anthropofágmi z druhej strany.^[1330] Podľa Ptolemaia bývali vysoko na severe, v susedstve Kareotov, Salov, Paguritov a Boruskov.^[1331] Ten istý spisovateľ ich druhýkrát omylom kladie spolu s niektorými inými národmi do predimauzskej Skýtie, kam neprináležia.^[1332] Marcianus Herakleota, u ktorého sa ich meno píše chybne (Άγαθοσοι), medzi všetkými pozdejšími spisovateľmi ich sídla vyznačuje najurčitejšie, hovoriac o nich tieto slová: „Odtadiaľ vraj oceán prilieha k severným a neznámym zemiam: na rieke Chesynus sedia Agathyrsovia, jeden z národov európskej Sarmatie,“^[1333] čo sa dobre zhoduje aj s Ptolemaiovou správou. Ktorá rieka by sa označovala menom Chesynus, o tom je medzi učenými vykladačmi spor. I Ptolemaios i Marcianus ju kladú severnejšie než Rhudon a Turuntus. Podľa Mannerta^[1334] rieka Rhudon má byť Niemen, Turuntus Vindava a Chesynus západná Dvina; podľa Reicharda^[1335] potom oná západná Dvina, tá severná Dvina, a táto Mezeň!^[1336] Reichard neváha vyhlásiť Agathyrsov za obyvateľov dnešnej Achtyrky, nepochybne preto, že na starších mapách, napr. u Zannoniho, sa toto meno píše Agatyrsko. Ak však mali Ptolemaios a Marcianus skutočnú správu o tom národe, z ich svedectva vysvitá jedine to, že Agathyrsovia vtedy bývali na severe, vo vlasti Čudov. Ammianus Marcellinus, vypisovateľ starších, ich pokladá za obyvateľov vnútornej Skýtie a Sarmatie, susedov Gelonov, a o ich zvyklostiach pripomína, že si telo a vlasy farbili na modro, pričom bežní ľudia používali znaky úzke a zriedkavo, urodzení zasa široké a častejšie. V ich zemi bolo vraj množstvo diamantov!^[1337] Medzi významnejšími národmi Skýtie, t. Sauromatmi a Gelonmi, ich spomínajú ešte aj Skymnus Chius^[1338] a bezmenný spisovateľ periplu Pontu exinského, ktorý sa dovoláva Ephora.^[1339] Agathyrsovia sú na oblohe starých dejín temer zázračným úkazom. Herodotos, ktorý tieto krajiny sám prešiel a jeho výpovede nemožno podozrievať, ich pozná v dnešnom Sedmohradsku: podľa jeho správy sa zdajú byť z pokolenia Trákov, aspoň z indoeurópskeho plemena, ako dosviedčajú i zachované slová Spargapithes a Maris. Neskorší spisovatelia ich bez výnimky kladú na najzadnejší sever, a škandinávske povesti rozprávajú o velikánoch, menovaných Thursi, Hrimthursi, v tak zvanom Jötunheime t. vo vlasti Čudov.^[1340] Meno týchto velikánov sme vyššie (§ 8. č. 11. § 14. č. 6. 8.) porovnávali s menom národa Thussagetae, Thusii; je však možné, že aj názov Agathyrsi náleží k tomu istému kmeňu. Meno Agathyrsov je zjavne zložené; lebo jeho prvá časť sa nachádza i v mene národa Agamathae,^[1341] druhá v mene skýtskeho kráľa Idan-thyrus.^[1342] Podľa toho sa môžeme domýšľať, že škandinávske slovo thurs, thuss (gigas) a anglosaské thyrs (cyplops)^[1343] vzniklo z národného mena Thyrsov alebo Thursov práve tak, ako nemecké hüne (gigas) z Hune (Hunus), slv. obor z Ombro, spolin zo Spalus, sčud z Čudín atď. Ak boli Agathyrsovia za Herodotových čias skutočne obyvateľmi Sedmohradska, a naopak v pozdejšej dobe, od 1. stor. pred Kr. až do 3. po Kr., podruhovia a osadníci v severných končinách Európy, ako o tom podľa hore uvedených svedectiev nemožno pochybovať, čo iného máme tušiť než to, že príčinou vysťahovania sa Agathyrsov boli tí istí Kelti, ktorí ok. 332 nasl. vypudili z Podunajska aj Slovanov, a už pred 218 pred Kr. sa i v Sedmohradsku usadili pod menom Bastarnov? Ako Slovania, ktorí ušli zabitiu a porobe, sa pred násilím Keltov uchýlili do Tatier a za tieto hory, tak aj Agathyrsovia, vidiac nevyhnutnosť, postupovali ďalej a ďalej na sever, a vysťahovali sa až na rozhranie Slovanov a Čudov, kde neskôr, v neznámej dobe, v tom neslýchanom tríbení severných národov buďto zachvátení nehodou do ostatku vyhynuli, buďto sa pomaly odnárodnili a stratili sa v inom väčšom kmeni ako kvapky v oceáne.^[1344]

1. Toto sú hlavné kmene a národy, ktorých sídla vo vymeranej dobe, t. od 4. stor. pred Kr. až do 5. stor. po Kr., obkolesovali nami v druhom článku tohto spisu stanovenú pravlasť Slovanov, a ktorých jednotlivé vetvy pod rozličnými názvami, buďto na hraniciach tejto vlasti sa rozložiac, so Slovanmi susedili, buďto vtrhnúc do nej ako podmanitelia alebo podruhovia, na istý čas sa v nej usadili. Nie je nám síce nepovedomé, že okrem týchto vyššie uvedených kmeňov sa u starých spisovateľov spomínajú ešte mená mnohých iných domnele staroeurópskych národov v tejto severnej časti našej zeme; s istotou však môžeme tvrdiť, že všetky takéto národy sú buďto nepatrné zlomky zaniknutých kmeňov, ako napr. Taurovia v Tauride,^[1345] alebo malicherné výhonky väčších, nami menovaných kmeňov, ako napr. mnohé odinakiaľ celkom neznáme národíky u Plínia a Ptolemaia,^[1346] alebo napokon prázdne mená neskoršími spisovateľmi podľa starších neistých podaní jednak slepo opakované, jednak neuvážene tvorené, ako napr. Geloni,^[1347] Basilidae, Gynaecocratumeni a i. Pravdivá história v severovýchodnej Európe vôbec nepozná iné národné kmene okrem tých, ktoré boli uvedené, t. Skýtov, Čudov, Sarmatov, Keltov, Nemcov, Litvanov, Trákov a Slovanov, a bez podstatných dôkazov ich ani nemôže pripustiť. Kmene národov zaiste ani nevznikajú, ani nemiznú narýchlo a skoro cez noc, bez veľkých premien v celom položení človečenstva a bez zrejmých stôp svojho jestvovania. Preto ak sa nám niekde u starých spisovateľov vyskytne nejaké až dovtedy neznáme meno severného národa, nechcime sa hneď domnievať, že máme pred sebou veľký kmeň, ktorý niekedy svojimi sídlami zaujímal celý sever, hoci sa o tom v histórii nezachovali nijaké stopy. A napokon ak sa dočítame u Marciana a inde, že európsku Sarmatiu obývalo päťdesiatšesť národov (εθνη), rozumejme tomu tak, že to bolo iba päťdesiatšesť miestnych, čiastočných mien niekoľkých národných kmeňov, rozrôznených na početné rászochy, haluze, vetvy, odnože a výhonky. Staré severoeurópske kmene rozdeľovali svoje sídla na župy, miry, povety, pogosty, dežely (lat. pagus, nem. gau), z ktorých každá mala svoje vlastné meno, hoci často pozostávala len z niekoľkých dedín, a to meno obyčajne starým Grékom a Rimanom platilo ako národné. Je zaiste úplne nemožné, aby všetko to, čo nám starí vydávajú za národ, bolo skutočne národom, lebo inak by sme na päťdesiatich štvorcových míľach museli napočítať temer toľko rozličných národov. Podľa toho, ako nám Plínius v tej malej krajinke medzi Maeotom a Kaukazom na jeden dúšok menovite uvádza vyše päťdesiat rozličných národov,^[1348] je potrebné sa domýšľať, že to boli iba miestne a rodinné mená dvoch alebo troch väčších národov, tak ako až podnes podľa Klaprotha^[1349] nachádzame malý národík Lesghov (asi 50 000 duší) v Kaukaze podelený na premnohé ratolesti (napr. Chundzag, Käzeruk, Hidatle, Mukratle, Anzokul, Karachle, Gumbet, Arrakan, Burtuna, Ancuch, Tebel, Tumurga, Achti, Ruthul, Čari, Belakan, Andi, Kabuč atď.), a ako inde poznamenal ten istý Plínius, že jediný národ Hillevionov na škandinávskom polostrove býval v päťsto župách.^[1350]

2. Keď sme takto uznali za správne, čo s dobrým vedomím zapierať nemožno, že v tom okruhu času, ktorý tu máme pred očami, t. od Herodota až do pádu hunskej i rímskej vlády, čiže od polovice 5. stor. pred Kr. až do polovice 5. stor. po Kr, v severovýchodnej Európe nesídlili žiadne iné národné kmene, okrem už uvedených Skýtov, Čudov, Sarmatov, Keltov, Nemcov, Litvanov, Trákov a Slovanov, smelo môžeme tvrdiť, že krajiny pred Tatrami až k dolnému Dunaju a Sáve, a za Tatrami od rozhrania Odry a Visly na sever až k Iľmenskému jazeru a na východ až k hornému Donu, v tejto vyznačenej dobe neboli pôvodne a trvalo zaujaté žiadnym iným európskym kmeňom, jedine Vindmi čiže Slovanmi. Skýti boli, ako sme videli, prisťahovanci z Ázie, usídlení v pustatinách na Čiernomorí medzi Dneprom a Donom, ľudia kočovní, ktorých sídla nikdy nesiahali za Tatry a do oblasti Visly, Bereziny, západnej Dviny, horného Dnepra atď. Tento divý a odporný národ, akokoľvek istý čas mocný, bol však v tejto krajine cudzí, a do európskej pôdy korene nezapustil, ale súc prinútený prepustiť vládu a panovanie mocnejším susedom, Sarmatom, čoskoro tak úplne vyhynul, že už v 2. stor. po Kr. sa v Európe, okrem holého mena v zemepisných knihách, nenachádzali žiadne jeho zostatky (§ 13.). — Čudi v celej tejto dobe boli obyvatelia najvzdialenejšieho severu: v tých sídlach, ktoré im určuje Jornandes a Nestor, t. za fínskou zátokou, v oblasti hornej Volgy, ich nachádzame už za Tacitových čias, a nie bezdôvodne sa môžeme domýšľať, že tam bývali už aj skôr, aspoň v 4. stor. pred Kr. Je hrubý nezmysel odvodzovať z opačne vykladaných Tacitových a Ptolemaiových slov to, žeby Čudi v tej dobe boli sídlili ešte v oblasti Visly, Bereziny a Dnepra, v tejto pravlasti Slovanov, v ktorej mnohostranné, jasné a rázne svedectvá od nepamäti umiestňujú Venedov a Srbov (§ 14.). — Sarmati boli v Európe cudzinci: kolíska tohto národa bola v Médii, pozdejšie hniezdo medzi Donom a Kaukazom, odkiaľ sa títo bojovní kočovníci, porážajúc Skýtov, pomaly vysunuli do Európy, opanujúc najprv pomorie medzi Donom a Dneprom, potom i medzi Dneprom a Dnestrom. Odtiaľ sa ich tlupy v neznámej dobe predrali na horný Dneper pod menom Alanov čiže Asov, a pod menom Jazygov do Poľska na rozhranie Lechov a Litvy, okolo r. 50 po Kr. potom aj medzi Tisu a Dunaj do dnešných Uhier. Sarmati neboli stáli obyvatelia Európy; víchrica z východu ich do nej prihnala ako kobylky, víchrica zo západu ich zasa zahnala na Kaukaz, kde ich zvyšky až podnes sídlia a lopotne žijú pod menom Alanov. Sarmati svojím ľudom nikdy nevypĺňali a neobrábali obšírne krajiny pravlasti Slovanov, hoci dosť dlhý čas v jej vymedzených stanovištiach podruhovali, a utláčali niektoré vetvy Slovanov podrobené svojej vláde (§ 16.). — Miestom pôvodu Keltov bola Galia, Helvécia a južná Germánia; odtiaľ vychádzali ich ťaženia na východ do Ilýrie a Panónie, a ďalej severnou stranou cez Bohémiu za Tatry. Vytlačením Slovanov z Podunajska za Tatry nápadne zmenili položenie severných národov, lebo boli príčinou postupu Slovanov ďalej na sever, nachádzajúcich z onej strany menší odpor u nepočetných Čudov, než z tejto u násilných, svetoborných Vlachov. Kelti vypudili z dnešného Sedmohradska i trácky národ Agathyrsov, a prevzali tú zem pod menom Bastarnov. Pred príchodom Bójov do terajších Čiech a Skordiskov do Panónie neboli okolo Tatier žiadni Bastarni, Peucini a iní Kelti. Ako rýchlo tento národ prišiel, tak rýchlo aj zmizol, na dôkaz, že okolie Tatier nebolo jeho pravou vlasťou: lebo veľký národný kmeň, ktorý sa rozplemenil v svojej vlasti a ujal sa svojimi koreňmi na otcovskej pôde, sa síce môže niekedy napochytro zmeniť čo do povahy a jazyka, ale vyhynúť a celkom zmiznúť tak narýchlo a bez všetkých stôp nemôže (§ 17.). — Kolískou nemeckého národa je dnešná severná Germánia, Holandsko, Dánsko a Švédsko. V týchto zemiach ich pozná najstaršia európska história: z nich sa v čase sťahovania národov vyrojovali mnohopočetné zástupy bojovných Getov, Scirov, Herulov, Gepidov, Longobardov a i. cez krajiny Vendov na východ a odtiaľ spiatky do južnej Európy; tam sa teda musí hľadať aj včelín, a nie v Kaukaze, alebo v Trácii, Perzii atď., ako sa za našich čias sníva niektorým preučeným Nemcom. V rovinách medzi Vislou a Odrou bolo od nepamäti rozhranie národov slovanských a nemeckých; tam sa rozmanite miešali osady obidvoch kmeňov, striedali sa sídla jedných i druhých. Videli sme, že Góti boli na baltickom prímorí iba prisťahovanci zo Škandinávie, usadiaci sa vo vlasti Slovanov. To isté platí o mnohých svévskych národoch usídlených medzi Odrou a Vislou, v krajine niekedy slovanskej, zvanej Luhy, a známych pod všeobecným menom Vindilov alebo Vandalov, ktoré dostali od Slovanov, čo sa k nim tam pričlenili. Podobným spôsobom v nepostihnuteľnej dobe koristichtivé švédske oddiely robili vpády i do hornej krajiny Vindov na Iľmenskom jazere, a snáď tam i za čas sídlili. História vydáva dostatočné svedectvo o tom, že zatatranské krajiny neboli nikdy, snáď len s výnimkou týchto čiastočných vpádov, obývané Nemcami (§ 18.). — Praslovanom príbuzné litovské národíky, už v najstaršej dobe aj čo do počtu nehojné, aj čo do sily slabé, pokojamilovné, sa na baltickom brehu a v susedstve Slovanov vyskytujú v týchže sídlach, kde ich nachádzame aj pozdejšie, od 6. do 10. stor. Ľudia tohto nehojného kmeňa v uvedenej oblasti iste nepostačovali na vyplnenie tohto nesmierneho priestranstva od pobrežia Odry až k okľuke Donu, a nemohli jestvovať tam, kde starí spisovatelia výslovne umiestňujú národy iného mena, Venedov, Svovenov (Slovenov), Piengitov (Pinjanov), Savarov (Sjeverov), Serbov atď. (§ 19.). — Trákov je zbytočné pripomínať, pretože každý vie, že ich pravlasť nemožno hľadať v zatatranských zemiach (§ 20.). — Ak preskúmame bystrým okom toto položenie hlavných kmeňov severnej polovice Európy, buďto ako Čudi, Vindi, Litvania a Nemci v nej stále bývajúcich, buďto ako Kelti, Skýti a Sarmati len krátky čas sa v jej končinách zdržiavajúcich, ak oceníme nezaujatou mysľou všetky svedectvá starobylosti o prvotných sídlach a skoro domova každého z nich, môžeme smelo uzatvárať, že žiadny iný európsky kmeň v uvedených krajinách pred i za Tatrami od takej dávnej doby a tak trvale nebýval, ako ten, ktorý je od nepamäti u cudzincov známy pod menom Venedov, u nás zasa pod menom Slovanov a Srbov, a že teda plným právom možno tieto krajiny pokladať za európsku pravlasť Slovanov. Jedine v tejto, ich potom a mozoľmi obrobenej a tak milovanej pravlasti bolo možno Slovanom pretrvať všetky tie mnohonásobné krvavé víchrice, ktoré sa už v starej dobe nad ich hlavami od východu i západu preháňali, a vzrásť i rozplemeniť sa na národy také ľudnaté, mnohopočetné, aké ich k nášmu údivu ukazuje ku koncu 5. stor. po Kr. hodnoverná história, snímuc odrazu z ich vlasti rúšku. Končíme závažnými slovami dômyselného Dobrovského, prednesenými v prvotnej dobe jeho spisovateľstva: Od toho času, čo Latíni, Gréci, Nemci bývajú v Európe, musel v nej sídliť i kmeň Slovanov, a nie je možné, aby sa bol do nej prisťahoval od maeotskej zátoky až po narodení Kristovom, len pred alebo za Hunmi, ako sa stále niektorým sníva.^[1351]

3. Pohľad na toto naše až doteraz síce usilovné a všemožne starostlivé, ale ešte stále nedokonalé opísanie položenia starobylých kmeňov severnej polovice Európy, ako čo do pôvodných sídel, tak aj čo do ich sťahovania sa do cudzích krajín, súdneho skúmateľa našich starožitností povedie priamo, ako sa nádejame, k uznaniu tej hlavnej pravdy, že jedine týmto spôsobom, t. keď sa história hlavných kmeňov tejto strany Európy uváži a vyskúma ako celok, môžu byť naše starožitnosti z ruminy vydobyté a postavené na pevnom, nepohnutom základe. Každé polovičaté, neúplné skúmanie tohto predmetu vedie nezabrániteľne na scestie a do poblúznenia, na čo máme poruke nesčíselné príklady. Doterajší skúmatelia severoeurópskych starožitností obyčajne vyplňovali celú túto polovicu nášho dielu zeme raz Skýtmi, raz Sarmatmi, raz Keltmi, raz Germánmi, inokedy Finnmi atď., ako si kto ktoré meno obľúbil alebo práve do svojho krámu potreboval: žeby pôvodní a prastarí obyvatelia týchto krajín mohli byť Slovania, nikde niet ani tušenia. Takíto pisárikovia a kazislávovia, akých sa, bohužiaľ, v týchto novších časoch zvlášť v Nemcoch, vo Francii a Anglii mnoho vyliahlo, bez dôkladnej zemepisnej a historickej známosti severných krajín a slovanských národov, podľa všeobecného uznania aspoň od 5. stor. po Kr. v nich stále bývajúcich, zahoriac náhodne za to alebo ono staré meno, buďto Skýtov, alebo Sarmatov, alebo Keltov, alebo Germánov, alebo napokon Finnov, a ohradiac sa svojimi tisícerými klasikmi a neklasikmi, predovšetkým ale všetko potierajúcou svetobornou etymológiou nového brusu, vydobývajú z nich prácne niektoré miesta vzťahujúce sa na ich obľúbený ľud, potom pridajúc zvyšok zo svojho etymologického haraburdia, dokazujú divy, až pri tom zdravý rozum žasne, nerozlišujúc dobu a čas, neskúmajúc rozdiel medzi pôvodnými sídlami celého kmeňa a medzi v neskoršom sťahovaní vybraným bydliskom niektorej jeho vetvy, neohliadajúc sa na mnohopočetné iné svedectvá o súčasnom prebývaní iných kmeňov v tejže ich skýtskej, alebo sarmatskej, alebo keltskej, alebo germánskej, alebo napokon fínskej pravlasti. Ak sú takéto knihy len trocha prepletené učenými výpiskami zo starých foliantov a okorenené novovypovedanými etymologickými nápadmi, na domáce obecenstvo obyčajne pôsobia ako nejaký zázrak: učení i neučení jednotlivci rozumejúci tým veciam, o ktoré ide, práve tak málo, ako sami spisovatelia, prijímajú s nadšením každé také novorodeniatko, a hlásatelia národnej slávy učenosť a presvedčivosť svojich krajanov nezabúdajú horlivo roztrubovať v storakých časopisoch a novinách. Nemožno sa teda diviť, že sa isté hrubé bludy na ujmu Slovanov za tri storočia v histórii severnej Európy tak zakorenili, že sa nám až doteraz rozumnými dôvodmi a prevahou čírej pravdy proti nim nedalo odolať.^[1352] Toto je verný obraz doterajšieho zušľachťovania starožitností severnej Európy! Kto si myslí, že sme tu v prepiatom zápale vykročili z miery a niečo nesprávne nadsadili, nech si zhromaždí tie spisy o národoch severnej Európy, a čítajúc ich s rozvahou, nech sám o nich aj o našej príkrej výpovedi súdi.^[1353] Z druhej strany i naši domáci spisovatelia, vystavujúc si na zreteľ celok histórie starých národov severnej polovice Európy, a všímajúc si to, že Slovania od nepamäti s inokmeňovými národmi nielen susedili, ale sa s nimi aj o svoju krajinu delili, sa naučia o mnohých predmetoch svojich starožitností triezvejšie a spravodlivejšie súdiť. Nájduc Slovanov v Slovanoch, odrieknu sa predovšetkým konečne toho nerozumného a už temer odporného spájania Slovanov so Skýtmi, Sarmatmi, Hunmi, Bulharmi^[1354] atď., a prekľajúc tieto a im podobné príšery, naveky ich zapudia z oblohy slovanského sveta. Ďalej pripustia aj to, že ako sa podnes mnohonásobne miešajú národy a ich jazyky a mravy, a v žiadnom kúte tejto zeme sa nenachádza národík buďto slovanský, alebo ktorýkoľvek iný, ktorého mravy a reč by boli čisté od cudzích prímeskov,^[1355] tak už aj za starodávna, ba ešte vo väčšej miere, sa Slovania priučovali od cudzojazyčníkov a cudzojazyčníci od Slovanov mnohým obyčajom a slovám, a nebude ich hneď naháňať strach a nechuť, ak sa niekde odôvodnene povie, že to alebo ono slovo k nám prišlo z cudziny. Príliš malomyseľní sú tí, ktorí sa domnievajú, žeby sa tým urážala velebnosť nášho starého a veľkého národa, pretože tou istou mierou z našej hojnosti bohatli cudzinci, a nie každé privlastňovanie inojazyčných slov je nákazou a chybou jazyka.^[1356] Pri všetkom náležitom oceňovaní národnosti si vždy treba pamätať, že každý národ, aj keby bol najväčší, je len čiastočka človečenstva, je ako kvapka v oceáne, ktorá nadobúda život len v spojení s inými, a odlúčená nezachrániteľne vysychá a mizne. Ak budú budúci bádatelia na poli slovanských starožitností pracovať podľa týchto základov, tak sa nádejame, že táto naša otčina a dedovina, teraz ležiaca v opustenosti, sa rýchlo premení na utešenú záhradu. Nám bolo dovolené, ako kedysi Mojžišovi, pozrieť sa na ňu z ďalekej hory cez husté oblaky, dostať sa do nej nám nebolo súdené.