ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iľa Hrudková, mladá, dvadsaťšesťročná žena, sedela v nízkej, chudobnej, ale čistej izbe na stolci pri posteli. Pri nej stojí kolovrátok. Len pred chvíľkou prestala priasť na ňom, aby si dieťa nakojila. Malý, tučný chlapček prisatý jej je k bielemu plnému prsníku ako pijavica. Len niekedy pohne ústočkami, aby vtiahol do seba hojným prúdom tekúci pokrm. Ľavú rúčku si voľne položil na tučné stehienko a len kedy-tedy pohne drobnými prštekmi, ako by sa chcel poškrabať. Ale i ten pohyb je slabý, lenivý. Badať na ňom, že je už sýty a že počína zaspávať. Hľa, práve teraz pustil prsník. Zamľaskal trochu ústočkami a potom zostal nehybne ležať v matkinom lone.

Kým dieťa salo, matka sedela ticho, nehybne. Na jej peknej okrúhlej tvári sedel hlboký smútok. Veľké čierne oči mala upreté na protivný oblok. Pozerala doň nehybne, ale ho zato temer ani nebadala, lebo bola do myšlienok ponorená. A mala i prečo.

Pred siedmimi rokmi vydala sa ako chudobné dievča za tiež chudobného šuhaja, Ondreja Hrudku. Keď sa sobrali, nemali nič inšie, len výbavu, čo si od rodičov doniesla. Jednako, čo je najhlavnejšie, to im nechybelo, totiž zdravie a chuť do práce. A počalo sa im i dobre vodiť, keby nie vojenčina. Ale čože, muža vzali za vojaka a ona ostala vojenkou s malou, poldruharočnou Iľkou. S ňou sa potom potĺkala po robote, ak ju niekto zavolal do roboty. Viete, že ženy s drobnými deťmi neradi brávajú do práce. Ale sa predsa len pomaly vyčičrala. Keď sa Ondriš po trojročnej službe vrátil domov, úfala sa lepšiemu živobytiu. Mladý pár oddal sa s chuťou do roboty. V tých časoch boly zárobky výborné a mladí, silní robotníci hľadaní. V krátkom čase mali už niekoľko korún odložených a už si i plány robili, ako si kúpia voz a kone a ako si vezmú zem obrábať napoly alebo i do prenájmu, keď tu zrazu vypuknutie vojny a s ňou povolanie mužstva všetky plány, snuvané do budúcnosti, jedným šmahom zničilo. Po odchode mužovom bola zásobená na istý čas živnosťou. Ale čože, keď okrem malej Iľky mala ešte sedemmesačné dieťa. Robiť pri dvoch drobných deťoch je veľká oštara. Skoro začal sa ukazovať nedostatok, najmä keď prišiel nečakaný hosť, totižto drahota.

Pri všetkých biedach predsa sa udržala. Niečo si dorobila a v niečom sa uskromnila, takže do týchto čias nepocítila núdze.

Od toho času, čo muž odišiel na bojište, ustavične myslela naňho: Čo robí, či nehladuje, či je nie ranený alebo zamrznutý a či už niekde v šírom poli nehnije. Neistota a ustavičný strach oň ju veru trápily. Veď noviny i karty s bojišťa každodenne donášaly nedobré zvesti. Ženy ani nehovorily o inšom, len kto je zabitý a ťažko ranený. Chýry tieto presahovaly pravdivosť a veľmi znepokojovaly a zostrašovaly obyvateľstvo. V takomto vzrušenom stave bola ustavične, takže zakaždým, keď štrkly dverce, srdce jej silne zabúšilo, či nejde boženík alebo poštár, nesúc jej zvesť o nejakom nešťastí, ktoré potkalo jej muža.

I teraz jej myšlienky zalietajú do ďalekého, snehom zapadnutého kraja, do Haliče, kde jej muž bojuje. Pozerá do okna, no cezeň temer nie nevidno pre hustú, studenú, lepkavú hmlu — predzvesť sneženia. Zima sa blíži rýchlym krokom a on tam musí byť pod šírym nebom bez ústrešia a bez teplého kúta.

— Čo len robí, bože môj? Čo len robí? — Ustavične jej len to tanie na mysli. — Či je ešte nažive? Hádam už tam niekde leží v záveji polozamrznutý alebo ranený. — Vzdychá a slza za slzou tečie jej dolu tvárou.

V ťažkých myšlienkach ponorená nezbadala, že jej dieťa zaspalo v lone.

Štrkly dvercia. Strhla sa ako zo sna. Poštára zazrela ísť popod oblok. — Čo len nesie? — Trasie sa od rozčúlenia na celom tele. Chce vstať, no v prvej chvíli nemôže sa zdvihnúť. Soberie sily, vstane a pritom jej div dieťa nevypadne. Rýchlym pohybom prebudené dieťa zaplače. Urobí niekoľko krokov ku dverám, keď tu už poštár stojí pred ňou a otvára kapsu, prehŕňa sa v listoch a len po chvíli vytiahne červenú dopisnicu a podáva jej ju.

Iľa za ten krátky čas, kým jej vyhľadal dopisnicu, stála ako prirastená k zemi. Akú zvesť jej donáša, či dobrú a či zlú? Možno, že ho už ani niet. Trasúcou rukou siahla po dopisnici. Pozrela na ňu.

— Pekne ťa pozdravujem, žena moja drahá, — bolo napísané v prvom riadku. Vydýchla si, ako by jej bol ťažký kameň spadol so srdca.

— Živý je, chvalabohu! — zvolala a po tvári rozhostil sa jej výraz radosti.

No len chvíľku trvala jej radosť, lebo ďalšie riadky pôsobily jej novú starosť i nepokoj.

— Žena moja drahá, prečo mi nepíšeš? Nič neviem o tebe a o deťoch. Hádam ste už na mňa i zabudli. A predsa ja tu veľmi trpím. Už od dvoch mesiacov nemám si čo teplého obliecť. Spodné šaty sú mi tiež dotrhané! Tu je veľká zima. Pošli mi hneď teplú košeľu i spodné nohavice. A pošli mi i chleba, slaniny i klobásu, lebo veľmi hladujeme. I za päť dní čo chleba nevidíme. A keď ho i dostaneme, tak je temer nie na zjedenie: poplesnetý a z potuchnutej kukuričnej múky…

— Ach, muž môj ubolený, utrápený! — hlasite zaplakala. — Ach, veď mi tam zahynieš od zimy! Čo si ja len počnem, hriešna stvora, ako ti len poslať, aby si čím skôr dostal?

Vykladala a chodila sem i tam po izbe. Ani nezbadala, kedy odišiel poštár. Zrazu rýchle prikročila k truhle. Otvorila vrchnák a vyňala z nej v mešteku ukryté peniaze. Vysypala ich do lona a trasúcou rukou počala ich čítať. Potom ich uviazala do ručníka a letkom opraviac si šaty na sebe, prehodila si veľký zimný ručník cez plece, zaobalila si doň dieťa a išla do obchodu mužovi nakúpiť potrebné teplé spodné šaty.

— Čože ste prišli, pani gazdiná? Čo si žiadate? — spytoval sa prišlej kupec za pultom.

— Či máte teplú zimnú košeľu, nohavice i kapce?

— Akože by som nemal! Ja mám všetko, čo načim. Akéže chcete, či duplované a či len také?

— Ach, nuž len aby boly čím teplejšie, veď mi muž ide zamrznúť v Galícii. Práve teraz som dostala písmo od neho, že už nevie, čo má robiť od zimy.

— Veru je tam zima, tam mu načim. Maks, podajže tie škatule z hornej priepravky. Podaj ich všetky, nech si pani gazdiná vyberie.

— Ach, horkáže ti mi gazdiná, veď si už temer nemám čo do úst vložiť, nieto gazdiná, — vzdychla si Iľa zhlboka.

Maks sa vyškrabal hore po rebríku, kde mu pán kázal, a o chvíľku už niesol hodný balík dolu.

— Nech sa páči, vyberajte si, — vravel a rozkladal pred ňu kus po kuse.

Vybrala si a spýtala sa, čo to všetko stojí.

— A veru je to teraz nie lacné, — odvetil kupec. — No teraz — budem vám lacno rátať… Maks, aký majú znak?

Maks povedal známku.

— No, viete čo, už ako vám, tak budem vám rátať: košeľu sedem, nohavice sedem a kapce šesť korún, spolu teda dvadsať korún.

— Ach, bože môj, kto to slýchal, veď som to všetko mohla pred pár týždňami za desať korún kúpiť!

— Hja, tak je, ale teraz nemožno. Teraz je vojna. Ak sa vám nepáči, nemusíte. Veď to pozdejšie predám ešte drahšie, — a už skladal tovar zasa do hŕbky. — Maks, odlož to zasa na svoje miesto.

— Spusťte aspoň niečo.

— Ani haliera, duša moja, ani haliera. O týždeň vám to nedám, ani čo mi o päť korún dáte viacej.

— Keď už je tak… Ale by ste mi predsa mohli niečo…

— Ani haliera, na moj’ dušu, a to viete, čo je duša, nič nemôžem spustiť.

— Keď už nemôžte, tak mi aspoň počkajte, lebo nemám na celom bydle len dvanásť korún, a tie vám hneď zaplatím.

— Veľmi vďačne by som vám, ale viete, je vojna, ľudia sme smrteľní, mne tiež treba. Teraz nedám na úver ani môjmu vlastnému bratovi. Keby to bolo v čas pokoja…

— Ja vám to statočne zaplatím, len čo dostanem peniaze…

— To ja všetko viem i vám verím, ale teraz nemôžem. Darmo je, vojna je, nemožno. Choďte si najprv niekde požičať a potom dostanete.

S tým sobral rozhádzaný tovar a počal ho poznovu ukladať a viazať dovedna.

Zahanbená Iľa vyšla von. Zastala trochu pred obchodom.

— Čo si teraz počať? — myslela si. — Kam teraz? Peniaze musia byť, lebo muž mrzne… Pôjdem k Zuze Konôpkovej. Suseda mi je i sa kmotráme, — rozhodla sa. — Tá mi pomôže. Má peniaze, veď len nedávno dostala za prasce.

Konôpková práve vtedy vychodila z pitvora, keď Iľa prišla k nej.

— Dobrý deň, — poklonila sa Iľa, — kdeže sa tak ponáhľaš?

— Chcela som ísť do Haviarov, ušila som ich Kate kabátik, tak som ho chcela odniesť. Poď dnu, — a chcela sa vrátiť nazpät do izby.

— Ale ak ti je na spech…

— Ale čoby, to môžem i potom. Nie je malému krstnému zima? — pristúpila bližšie, aby ho uštipla po líčku a prihovorila sa mu. — No, či vidíš, aký buclatý, neúrečný! A líčka aké sú mu červené. To preto, že ho zima vyštípala. Nolen sa dnu, nebudeme tu von stáť na zime, keď môžeme byť v teplom.

— Nie mi je na posedenie, núdza ma dohnala k tebe.

— Čože sa stalo, hádam len nie niečo zlého? — spýtala sa Zuza znepokojene.

— Dostala som od muža písmo, v ktorom pýta teplé šaty i niečo na jedenie. Išla som do obchodu, už som si bola i vybrala, ale nemám dosť peňazí a nechceli mi dať na úver, tak som prišla k tebe, či by si mi nepožičala osem korún. Veď by som ti ich ja onedlho vyplatila.

Zuze sa tvár trochu nadĺžila, keď počula o požičaní.

— Ach, keby si bola len včera prišla, — začala sa vyhovárať, — tak by som ti bola veľmi vďačne pomohla. Ale práve včera som si peniaze odniesla do sporiteľne, nech reku neležia doma po daromnici. A vieš, bolo by to hanba už dnes si ich vybrať. No, škoda! Hľa, prečo si včera neprišla? — vyhovárala sa, ale bolo badať na nej, že veru nie je všetko tak, ako hovorí.

— Včera som ešte nevedela, veď som len dnes dostala písmo od neho. Čo si len počať? — a slzy ju zalialy.

Zuze sa tiež začal nos červenieť.

— Ale veď to všetko pánboh pomôže, — tešila ju a začala si zásterkou oči utierať.

— Kde sa len obrátiť? — vzdychla si Iľa. — Myslela som si, že mi ty pomôžeš.

— Veď ja by som ti veľmi rada, ale keď nemám. Keby si bola len včera ráno…

— Veď je nič, keď nemôžeš, tak nemôžeš. Odpusť, že som ťa unúvala. Sbohom! — a poberala sa ďalej.

Z posledných slov Iliných Zuza vybadala, že si Iľa ťažká na ňu. To ju znepokojilo. Prišlo jej na um, ako sa síde najbližšie s kmotrou, ani jej nebude smieť pozrieť do očú. Predsa jej je kmotra. A teraz z tohoto bude hnev. Čo si pomyslí svet o nej i kmotor, ak mu pánboh pomôže z vojny.

— Počkajže, kmotra, — zavolala za odchádzajúcou. — Veďže nebež tak. Vráť sa. Veď to nielen tak. Poď dnu ko mne, hádam len niečo bude. Veď vieš, že i mne nekypí z hrnca.

Iľa zastala, váhala, či sa má vrátiť a či nie. Cítila sa urazenou odbitím kmotriným.

Zuza zľakla sa hnevu i prikročila k nej.

— Len poď, čo, veď sa už akosi zaobídeme. Čo by si mala po iných, — hovorila už teplým, srdečným hlasom.

Prívetivosť Zuzina a potom i pocit dosiahnuť cieľa, že nebude musieť už inde prosiť, ju uspokojily.

— Ach, ďakujem ti. Veď sa ja pousilujem čím skôr ti zaplatiť, — vravela už idúcky s kmotrou do izby.

O krátku chvíľu zatým už sa Iľa ponáhľala do obchodu a ztadiaľ vrátila sa s balíkom teplých šiat.

Cestou len tak bežky zastavila sa u kmotry Zuzy, aby jej ukázala nakúpené veci a aby mohla hromžením na kupca obľahčiť, že jej tak draho zarátal a nechcel jej dať ani haliera na úver.

Doma sa hneď chytila s chuťou do balenia.

Kým sniesla údenú klobásu i rezeň slaniny z komory, kým všetko pekne zabalila a plátnom obšila, ušlo drahne času, takže sa musela ponáhľať, aby jej balík prijali na pošte.