O tri týždne pozdejšie dostala Iľa Hrudková odrazu dve dopisnice z bojišťa. Jedna bola písaná jej mužovým súdruhom. Oznámil jej, že jej muž padol, trafený guľkou nepriateľskou do čela práve v ten deň, keď prvý od nej poslaný balík dostal do ruky. Písal jej, ako ťažko čakal od nej šaty, a keď neprichádzaly, že už prišiel na tú myšlienku, že už nedbá oňho a pripomenul i to, ako sa radoval jej zásielke. A tu už večer bol hotový.
Druhý list bol písaný od veliteľa stotiny a znel:
„Ctená pani! So žiaľom Vám oznamujem, že Váš muž dňa… na bojišti hrdinskou smrťou padol. Pochovali sme ho, ako sa patrí, a hrob ozdobili sme mu jedľovými vetvami. I kríž sme mu postavili k hlave. Nech Vám to slúži na uspokojenie, že Váš muž bol dobrý vojak a že sme ho všetci radi videli. Padol za vlasť…“
Načo opisovať Ilin žiaľ, ktorý prechodil v prvých chvíľach až do zúfalstva? To si vie každý predstaviť. Veď také niečo to z nás už mnohí zažili, alebo boli svedkami úžasného úderu a zničenia rodinného blaha.