ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom čase pošty maly veľmi mnoho roboty. Úradné telefony a telegramy ustavične sa zamieňaly. Obecenstvo, najmä ženy, ktorých mužovia alebo synovia boli na vojne, ustavične obliehaly poštu. Tam každá z nich mala pod pazuchou balík, ktorý odosielala svojmu na bojište. Osobníctvo poštové nemohlo toľkú prácu skončiť, a preto bolo veľmi netrpezlivé. S ľuďmi zaobchodilo nielen nevľúdne, ale i drsne. Vynikala v tom najmä jedna chudorľavá, už v rôčikoch úradníčka. Bola veľmi jedovatá. No jednako, ak prišli jej vyvolení, mala dosť času na rozhovor i na chichot, ktorý sa obyčajne potom rozliehal po neveľkej poštovej miestnosti.

Ženy zväčša jej výbuchy zlosti nemo trpely, len odoslať svojim balík, aby tam nehladovali a nemrzli a aby to hladšie išlo, vďačily sa poštovému osobníctvu najrozličnejšími darmi, ba ešte i za každú adresu, ktorú im napísali, platily slušnú sumu. Týmto činom pošta z toho mala neúrečnú žatvu.

Veľký zmätok medzi národom urobilo vojenské nariadenie, podľa ktorého do táboru nebolo slobodno viac poslať než tridsaťpäťdekagramový balíček. Ženy plakaly, hromžily, prosily, nadávaly, obviňovaly poštu, že je to len ona na vine, že nechcú prijať len preto, aby mohli panovať nad ľudom. Aby si mohly v tomto súžení pomôcť, chcely podplácať a všetko možné urobiť, aby len svojím drahým mohly čím viac poslať. No všetko bolo márne, lebo od tridsaťpäť dekagramov pošta nijakým činom nechcela väčší balík prijať.

Iľa nevedela o tomto novom nariadení, a preto odniesla dosť hodný balík na poštu. Ledva sa prebila k oblôčku cez obecenstvo, ktoré už tam hodnú chvíľu trpezlivo čakalo.

— Ani sa tak netisni, neprijmú ti ho, — zavolala na ňu jedna žena, ktorú práve bola nabok odsotila.

Iľa sa urobila hluchou a len sa drala napred, ako by i tým chcela urýchliť príchod balíka na bojište.

— Ale čo sa tak pchá, prečo to nestojí na svojom mieste? Ja už stojím tu od koľkého času, a teraz ma odtisne od kasy. Aká je to bezočivosť! — okríkol jeden už obstarný chlap Iľu.

Konečne sa prebila ku priepravke.

— Čo chcete? — spýtala sa jej poštárka.

— Balík poslať mužovi.

— Čo je v ňom?

— Šaty i…

— Ukážte ho… Veď je to celý batoh. Nemožno prijať len tridsaťpäťdekagramový balík.

— Čo? — spýtala sa Iľa zarazená, ako by dobre nebola počula.

— Či ste sprostá a či ste hluchá, že neviete, čo hovorím. Už som vám raz povedala, že nesmie byť ťažší od tridsaťpäť dekagramov.

— Ale v takom malom balíčku sa temer nič nemôže poslať.

— Mňa sa to netýka, taký je rozkaz. Už je to predsa do porazenia, každému sto ráz trúbiť.

— Ale prosím vás… Muž mi zamrzne, nemá teplých šiat.

— Ja zato nemôžem.

— Ach, čo si len počať, hriešna duša? — a slzy ju zalialy.

Poštárka len plecom pokrčila.

— Čo tu stojíš? Či nevidíš, koľký svet sa tisne? A pre teba nemôžeme sa dostať napred, — zavolal niekto za ňou.

— Prosím vás, ak máte boha pri sebe, spomôžte mi, — modlikala ďalej Iľa.

— Už som vám sto ráz povedala, že nemožno. Čo ste taká neočatá. Toto je predsa len do porazenia s takouto háveďou! Choďte a urobte si, čo viete, ale mi dajte pokoj. Či nevidíte, koľko mám roboty?

Iľa v zúfalstve ani nevedela, ako sa našla na ulici. Bola akoby bez seba. Muž jej bol ustavične na mysli. Predstavovala si ho otrhaného, vyziableho. Videla ho v duchu, ako sa triasol od zimy. A ona mu nemôže spomôcť.

— Čo len robiť? Bože môj! Čo si len počať? — trápila ju ustavične myšlienka.

— A ty ešte i teraz tu stojíš? — spytuje sa jej obstarnejšia už žena, ktorá práve vyšla z pošty.

Ako zo sna pozerala na ňu Iľa a zatým, ako by sa bola prebudila, začala usedavo plakať.

— Neplač, poď, — hovorila jej stará, — dá sa i tomu spomôcť. Všetci máme dosť. Hľa, i môj syn Paľo je tiež v tej nešťastnej Haliči. On nám tiež písal, aby sme mu poslali teplé šaty.

— A či ste mu poslali, ňaňa Mara?

— Ja som tiež tak bola urobila ako i ty. Všetko som bola pobalila a ani mne nevzali. Bohdaj by i s takými poriadkami! Ale vieš, v núdzi človeku všeličo príde na um. Tak i ja som si rozhútala. Dobre, keď nemožno jeden väčší balík poslať, tak budem posielať toľko po tridsaťpäť dekagramov, koľko bude treba. Išla som domov, povyberala som, čo som už bola prihotovila, odvážila som potom každý kus. Sama košeľa vážila temer dva razy toľko. Rozmýšľala sem, čo teraz? Hádam mi už sám pánboh dal to vnuknutie. Len ti ja vezmem nožničky a pekne-krásne nimi odpáram z košele rukávy. Odvážim i vidím, že keď košeľu osve a rukávy tiež osve zabalím, že nebudú viac vážiť, ako načim.

Iľa pozorne počúvala. Ako by jej bol cent ťarchy spadol s pŕs. Tak si vydýchla. Ešte sa i usmiala od radosti.

— Veď ale košeľu bez rukávov a zasa rukávy osve, čo si počne?

— Ale si ty len blázon! Čo si počne, čo si počne? Nuž priložila som mu ešte i klbko nití a ihlu a nech sa tam trápi, nech si prišije, ako si bude vedieť. Neboj sa, spomôže si on už.

— A veru máte pravdu. No, hľa, že mi to neprišlo na um. Ako mi odľahlo. Chvalabohu! — prichvaľovala si Iľa. — Ale odpusťte, ponáhľam sa, aby som mu mohla ešte dnes poslať, lebo je veľmi zúbožený, — a s tým sa pohla rýchlym krokom. — Hľa, zabudla som sa vám i poďakovať za poradu, — zavolala idúcky.

— Nemáš za čo, dievka moja, nemáš za čo, — odvetila jej ňaňa Mara, — len tak urob, ako som ti povedala.

— Urobím, urobím, — odvetila idúcky Iľa a ponáhľala sa domov.

Tri dni jeden za druhým posielala balíky. Každý deň tri a zakaždým ešte i kartu napísala si mužovi s pekným pozdravením a oznámením, čo mu posiela.