ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondriš Kôstka bol mládenec, že len tak môže byť: štíhly, pružný, pritom svalovitý, ťahy tváre dosť pravidelné, pod nosom sa mu už začaly chmýriť čierne fúziky. Pritom bol veselý, rád si zaspieval. Nikto tak nevedel zanôtiť z mládencov ako on. Kata, tá by bola poznala jeho hlas i medzi tisícimi. K tomu bol tanečník ako vrtielka a robotník ako sršeň. Práca pred ním mizla, ako čo by ju pálil. Len jednu chybu mal, že bol chudobnej vdovicin syn. A to je veľká chyba! Chudobnému dievčaťu alebo mládencovi vzdor tomu, že mládež dovedna chodí či na priadky, či na ihry v lete, takmer ani nepríde pomyslieť vyššie nad svoju možnosť. Obyčajne sa už tam oboznámia a už vtedy vedie ich ustálený ako by zvyk, že chudobný, bárs v hrách majetkového rozdielu nieto, hľadá seberovnú a gazdovská tiež len s gazdovským sa vodí. Takto už v mládeži povstáva pud triedny a tento sa delí na gazdov, domkárov a robotníkov. Pravda, stáva sa, že láska — veď je i tak slepá — nehľadí na prospech a výhody majetkové a tak slúči dovedna pár z týchto dvoch tried alebo tleje, áno, i hynie neuspokojená pre predsudok rodičov.

Takýto zriedkavý prípad sa stal i pri Kate a Ondrišovi. Kata, ako jedináčka, maznaná, navyknutá bola, aby sa jej všetko stalo po vôli, lebo jej ani otec, ač ináče prísny a neústupný, v jej chúťkach, najmä čo sa šatenia týče, nerobil hrádze, mysliac si, že má z čoho a nech si dievča zažije. K tomu bol i hrdý na ňu, keď ju videl kostolom ísť hrdo vyobliekanú a kráčať ani pávu. Prirodzené je teda, že veľký ohľad nebrala na ustálený už poriadok ani na výpočty rodičov, ale sa zamilovala do Ondriša. Páčil sa jej veľmi. To jej ani do umu neprišlo uvažovať o chudobe jeho, o nevoli otcovej, ktorú vyvolá. Hnevala sa zprvu, že Ondriš nezbadal jej lásku, bo stránil sa trocha od hrdej richtárovej dievky; — ako on myslel. Áno, pocítila i žiaľ i závisť, keď ho videla vrtiť sa a šantovať okolo iných dievok.

Raz na muzike tancovala s ním. Pozrel na ňu. Tak mu divne pozerala do tváre, nemohol zniesť jej pohľad i odvrátil si tvár od nej.

— Čo tak bočíš? — vyhŕklo z nej, — či som ti urobila niečo? — A hlas sa jej trasie od rozčúlenia.

Zadivene i zmätene pozrel na ňu i vidí, že jej veľké čierne oči plávajú v slzách.

Nepokoj jeho rástol, ledvaže preberal nohami. Usiloval sa pozor dať na muziku.

— Ja že by som bočil? — spytuje sa a zase pozrie jej do očí.

— Áno, ty, — šepce ona rozochvene, — a ja som ti nikdy nič neurobila. — Div, že nezaplakala.

— Čo ti je? — a zase hľadí jej do tváre. Dievča pekné, zdravé, k tomu rozčúlenosť zdvojnásobí pôvabnosť, i začína mu byť tak, ako by sa mu teplý prúd valil ku srdcu.

— Ja neviem, — šepce ona a rozpačitý úsmev zjavil sa jej na tvári.

Usmial sa i on — nevedomky — a ako by bol počarený, tak sa mu bolo ťažko odtrhnúť od jej pohľadu. Rameno, voľne vinúce driek dievčaťa, pevnejšie ho objalo. Miesto stiesnenosti opanovala ho zrazu, a to bez zvláštneho priechodu, bujará veselosť. Zavýskol, že sa všetky páry v tú stranu obrátily, začal cifrovať, že sa zdalo, ako by sa mu nohy ani netýkaly zeme, vykrútil dievča tak, že dych chytala a zase voľným krokom sprevádzal hudbu, aby si mohol ručníkom utrieť uznojenú tvár.

Od týchto čias bolo uňho po pokoji. Nevedel si vysvetliť Katkino chovanie. — Eh! myslel si, — chcela si len zo mňa blázna spraviť, kdeže by richtárova dievka, — i umienil si, že sa jej bude strániť. Ale pri najbližšej príležitosti — bohvie ako — sa zase len sišli, pozreli na seba, usmiali sa jeden na druhého, prehovorili pár slov cele obyčajných, ktoré ale im veľa značily.

Časom navykli na seba. Ondriš začal túžiť za ňou a v Kate ale rástol so dňa na deň opravdivý, mocný cit lásky.

Ale keď sa roznieslo po dedine, že Jano Ďurdík pýtal Katu richtárovie, tak sa Ondriš veľmi zarmútil a keď mu Kata, tiež znepokojená, rozpovedala, že ju otec chce dať za Jana, ale že ona nikoho nechce len jeho, neveril mnoho slovám Katiným. Bál sa nátlaku otca a o tom, že by Kata bola tak stála, že by vzdorovať mohla stále vôli otcovej, ťažko sa mohlo nádejiť. A ešte keď videl zpoza dvorného múrika, ako šla vyparádená s otcom na zdávky, ako čo by mu niekto bol nôž pichol do srdca, tak ho tam niečo zabolelo. — Eh! Len sa žartovala so mnou, môžbyť, že sa len vysmievala, a ja som sa dal zavádzať! — I hnevalo ho to i žiaľ mu bol. Vtom zbadal záporné kývnutie Katkino. — A ešte i teraz, — myslí si, — keď už ide na ohlášky, i teraz ešte klame. Ale ak by ešte i teraz mohlo byť možné, — kmitla mu myšlienka, ako keď na smrť odsúdený ešte i v poslednom okamihu nespúšťa sa možnosti slobody. — Ale tá preletela zaraz bez stopy, aby po nej tým trpkejší pocit beznádejnej prítomnosti zaujal miesto.

Toho istého večera šiel medzi mládež. — Ak by predsa, — myslel si, — alebo ak sa len bude vyhovárať. — I usmial sa trpko. Nebolo jej tam. — To som mohol vedieť, veď ona teraz s Janom u nich hrkúta. Pravdaže, čože by som jej ja teraz prišiel na um, keď už má iného, bohatého! — Ťažko sa mu bolo premôcť. Zdalo sa mu, že kamaráti i dievky badajú jeho smútok, áno, ako by sa mu i posmievali. — Eh, čo! — myslí si, — ešte i posmech? Nie! — I zúčastnil sa na hrách mládeže. Spieval, žartoval, zdal sa nápadne veselým. — A hľa, Jano Ďurdík tiež prišiel, a sám. — Čo je to? — myslí si Ondriš a pozoruje Jana, ako by niekoho hľadal. — Nestalo sa niečo? — prelietne mu umom a nádeja okamžitá skrsla, aby zase hneď vyhasla.

Už sa mládež rozišla, keď sa Ondriš tiež pohol domov. Líčená veselosť ho už opustila a teraz, keď už nemal pred kým čo skrývať, keď ho nik neskúmal, nepremáhal sa, ale sa oddal cele svojmu zármutku. Už bol pri svojom dome, keď ho silná túha tiahla ísť v tú stranu, kde Kata býva. — Ak by ju snáď mohol vidieť; môžbyť, že sa i niečo dozvie, ktovie, či ho i nečaká.

Na ulici nebolo vidieť nikoho. Už videl richtárov dom. No ten stál tichý, pustý. I zanôtil. Spev jeho rozliehal sa po tichej noci. Už prešiel popri dome, obzrel sa, zastal, načúval, či kľučka neštrkne, — no, nezbadal nič, len Dunčo richtárov zabrechal, keď počul kroky a spev. I zamĺkol, nechcelo sa mu viac spievať, zabočil do uličky a druhou ulicou sa vrátil domov.