ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno ešte sedel richtár za stolom. Pred ním stála misa. Dojedal. Žena, tá sa už najedla, vyšla po práci do dvora. Katka, trocha preblednutá, no spokojná, upratovala v izbe mlčky a tiež už složila lyžičku. Dáko jej dnes jedlo nechutilo a len ako by nasilu jedla, aby zvedavosť rodičov nevzbudila.

Otec práve posledné sústo položil do úst, keď bolo počuť rýchle kroky, blížiace sa zvonku. V druhom okamžení vkročil hurtom cele zadychčaný vysoký chlap. Vlasy mal rozcuchané, na tvári mu sedel nepokoj, oči mu napnutím žiarily. Vôbec na prvý okamih bolo badať, že ho niečo neobyčajného potkalo.

— Dobro jutro, kneže!^[2] — pozdraví príchodzí. Bol Srb. Menšia polovica Dunajskej obydlená bola Srbmi.

— Pánboh daj i tebe, Ďurko! Sadni si!

— Nie mi je do sedenia, vedel som, že si ešte nie v obecnom dome. Zavčasu je ešte, preto som prišiel k tebe, aby si mi, ak môžeš, pomohol, — hovorí rýchle a nohami pritom od netrpezlivosti preberá ako na tŕní.

— Čože by si chcel, Ďóka? — spytuje sa richtár a pozerá pozorne na Ďóku Bunárca jedného z najzámožnejších Srbov Dunajskej.

— Eh, boga mi, čo by som chcel, ni je baš najbole!^[3] Čo myslíš, tá lupača Jóco Kulpinac, veď vieš, čo sa tak kýcoší,^[4] včera večer uniesol mi moju dcéru Jelenu. Večer, keď šla od studne, čo je na kraji dediny, len keď prihrmí na voze i ešte s dvoma. Chceš, nechceš, uchytí ju a hajde s ňou. Ani teraz ešte niet po nich ani chýru ani slychu. Uf! Už som pobehal všetky salaše i chotár a kde nič, tu nič, ako čo by ich zem bola pohltila. Kone sa mi vyzvárané, len sa tak kúri z nich a trasú sa, nebožiatka, od veľa behania, tak som ich hnal. Zachytil som sa teda k tebe oznámiť ti, aby si ich dal stíhať. Ale nech sa mi len do hrsti dostane, ako že sa volám Ďóka Bunárac, nevyjde z nej viac živý.^[5]

— Hm! A či to dobre bude? Ja ti to urobím, aj mi je povinnosť, i rád by som — vieš — že sme spolu dobre zažívali, keď sme spolu vedno úradovali v obecnom dome, ty ako richtár, ja ako obecný pokladník, ale čo môžeš? Čo budeš?

— Čo budem? — skríkol. — Viem, čo budem! Dám mu ja Jelenu, viem, že mu chuť od nej odpadne.

— Hm! — Ale sa nehnevaj. Či takto Jelena, — veď vieš, — čo myslíš? — Veľmi žalostí? Lebo Jóco, nech som dobrý, keď i nie bohatý, ale momak^[6] je taký, že veru by nebolo divu, keby bol i Jelene pomútil hlavu. Hľa, v nedeľu, keď som išiel popri vašej crkvi^[7] a tu pred portou^[8] na priestore gajdáš sa už nadúva a okolo neho tančí vaša mládež kolo. Postál som trocha, aby som sa v nich potešil. A tu vidím Jócu, ako preberá nohami, hlavu vše hrdo vztýči hore, zase nadol zalomí. A čo myslíš? Pravicou objatú drží Jelenu a ako sa mi zdalo, Jelena sa cele dobre cítila, usmievala sa a oči sa jej od radosti len tak iskrily. Môžem povedať, že som dávno taký pár nevidel.

— Veď ona sa bláznila za ním, to je pravda, — hovorí Bunárac, — ale ja som jej ako otec zakázal, bo som ja inak chcel.

— Čo môžeš teraz, keď je Jelena už pri ňom, no čo? Chceš zničiť svoje vlastné dieťa? Ono Jóco by zaslúžil… ale…

Kata, ktorá nezbadane vypočula, a veru veľmi pozorne, ich rozhovor, bola pri chlácholivých rečiach otcových veľmi rozčúlená. — Či vidíš, ako hovorí otec, — myslí si. — Inému aké rady dáva — a so mnou? — I napadlo jej niečo v tom okamihu do umu. Myšlienka neobyčajná, srdce jej silnejšie bilo. Hľa, ako rozumuje otec, padlo jej zasa do umu a v rozčúlenosti spadol jej tanier, ktorý utierala.

Na rinkot rozbitého taniera prekvapene pozrel otec na Katu. Tvár jej blčala i od hanby i od iného citu.

— No, ty si poriadnu hlúposť vyťal, také hovoriť pred Katou, — prebehlo mu mozgom. Bol v rozpakoch na okamih, zahanbil sa, potom sa nahneval a skríkol:

— Čo tu robíš? Pakuješ sa ho hneď! Sa to svedčí na dievku?

Kata sa pratala von.

— Nuž ako chceš, — obrátil sa k Bunárcovi, ktorý prekvapene pozeral na kričiaceho richtára, bo si nevedel vysvetliť príčinu jeho náhleho vzplanutia. Áno, v prvom okamžení i na svoju biedu zabudol.

— Ja nedbám, — pokračoval ďalej už tichšie, keď zbadal zadivenie Bunárcovo, a pritom obrátil sa trochu nabok, aby nebadal rozpaky, ktoré sa snažil utlmiť.

— Počkaj, hneď idem i ja s tebou do obecného domu, tam sa poshovárame a ja nariadim už policajtom, aby ich hľadali a budeme ich i stíhať. — Akosi mu prešla chuť Bunárca chlácholiť.