ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katka po odchode Bunárskeho bola ako bez smyslov. Všetko naopak robila, všetko jej letelo z rúk. Matka jej vše dohovárala:

— Ale, dievčička božia, čože ti je, čo to stváraš?

Ona sa len zapálila a roztržite usmiala. Pred večerom ako by sa bola trocha uspokojila. Po dennej práci sa trochu uhladila. Ako stála pred zrkadlom, spýtala sa jej mať:

— Kde sa strojíš?

— Medzi čeľaď pôjdem, — odpovedá ona a pritom sa zohla zodvihnúť spadnutú tkaničku so zeme. Ešte si ručník urovnala na hlave a vyšla von.

Na zvyčajnom mieste mládež už prevádzala svoje zábavy. Spev, huk, smiech a výskot sa už rozliehal a postavy sa v pološere sem a tam kmitaly, inde zase celá tlupa dievčeniec stála vovedne. Zaiste počúvaly nejakú zaujímavú novinu, keď Katka prišla medzi ne.

Ako zazrel Ondriš Katku, začal sa pretvarovať, ako by ju ani nevidel. A aby sa nenazdala, že veľmi banuje za ňou, nuž nútil sa byť veselým a dodieval a škádlil sa s inými dievkami. Jano, ten hneď pristúpil ku Kate, ale netrvalo to dlho, bo ho Katka odpudila svojou chladnosťou od seba. Ondriš pri tom všetkom nezdržal sa, aby poločkom nezaškúlil v tú stranu, kde Katka stála, a keď zazrel, že Jano znechutený odchádza od nej, zaradoval sa a nemohol sa zdržať, aby sa nepriplichtil akoby len náhodou ku Katke. Ona odvrátila hlavu a tichým, no zreteľným hlasom prehovorila:

— Keď sa rozídu, čakaj ma na konci nášho humna. — Potom pozrela naň, či rozumie. Pokývol a odišiel.

Ešte za chvíľku ostala, potom sa vzdialila.

Ešte tak netrpezlivo neočakával rozídenie sa mládeže ako práve dnes.

Bola tichá, trocha svieža, no pritom príjemne občerstvujúca jesenná noc. Nebo bolo čisté, hviezdami posiate. Na východnej strane po nebi bledé svetlo počalo sa šíriť, predchádzajúc východ mesiaca na schode, ktorý onedlho sťa veliký krajec geregy vynoril sa nad obzor.

Na veži bilo jedenásť. Ondriš už čakal netrpezlivo pri ohrade richtárovho humna. Bol nespokojný. — Čo to len môže byť? — myslí si. — Chce sa vyhovoriť alebo okrášliť? Ale čože, veď prečo by to? — Ak by ma teraz tak nočná stráž tu dolapila, — a nepokojne sa obzrel napravo i naľavo, ale nepočul nič. V bezvetrovom vzduchu ticho dvíhaly sa štíhle topole i nízke, už zpoly opŕchnuté višne, a po ceste šírily a dĺžily sa im tône. Napnul sluch. Ticho všade. Zrazu ale v povetrí zasviští niečo. No Ondriš je privyknutý na zvláštny let divých kačíc. Aha! Už počuť čľapnutie z neďalekej močariny. Tam sa spustily. A káčer pritom hlasno zatáškal. A hľa, na tichý šumot blížiacich sa krokov začalo mu silne biť srdce. Pocítil zrazu nádeju i horkosť možného lúčenia. Stál nehybne, ako by očakával ťažký úder. Katka rýchlym krokom blížila sa k nemu. Obzrela sa ešte raz nazad a už stála pri boku Ondrišovom.

— Poďme — šeptala chvatne a zase sa obzrela nespokojne, či ju niekto neprenasleduje.

— Kde? — spytuje sa prekvapený Ondriš.

— Nuž, — zasekla sa, pozrela, zardievajúc sa, naňho a potom sa ho spýtala: — Počul si o Jócovi a Jelene?

— Počul, — odpovedá tento a nevie sa prenačudovať, čo chce ona teraz s Jócom a Jelenou.

— Nuž? — a zase sa zasekla —

Ondriš stál pred ňou v nedorozumení.

Hnevala sa, že jej nerozumie, čakala, že bohvie ako ju bude prosiť, ako bude rád — a on tu stojí ako — i vybúšilo z nej:

— Chceš, aby som za Jana išla? Čo?

— Nie, — len to nie, — šepce tento a pristúpil bližšie k nej. Chcel ju objať.

— Tak ma potom vezmeš k sebe tak ako Jóco Jelenu.

Prekvapene ustúpil a pozrel na ňu. Len teraz zbadal, že drží pod pazuchou batôžtek.

— Čo to máš?

— Trochu šiat.

— Hm! — škrabe sa ten za uchom, — ale ako? Keď je to nie u nás vo zvyku.

— Nuž tak. —

— A potom, kdeže ťa zaviezť — a na mojich koníkoch. Veď nás hneď dohonia. — Čože, moje sú nie také ako vaše. —

To jej neprišlo na um. —

— Vieš ty čo, — vraví po malej prestávke, — k tvojej materi.

— Hm! Veď ale čo mi mať povedia, keď je to u nás nie vo zvyku?

— Nuž, keď nie, tak nie, — vraví Katka už nahnevaná, — tak idem domov a vydám sa za Jana, ale mi potom nevyspevuj popod obloky, — a pokročila k domu.

— Počkajže trochu. Nuž veď dobre, — veď ja chcem, — ale potom, — čo tvoj otec? Keď som ja chudobný.

— Keď sa bojíš, — nuž. —

— No veď už nebež — aká si hneď. —

I chytil ju za ruku a viedol ju domov.

Matka Ondrišova už spala, keď prišli. Dvere pitvorné boly zapravené, bo Ondriš spával obyčajne v stajni pri statku.

Chvíľku stáli v rozpakoch, ruka v ruke pri dverách. — Potom zaklopal.

— Kto to? — ozvala sa matka.

— Ja, — odpovedá tlmene a potom ešte tichšie doloží: — A tu je aj Kata.

— Aká Kata? — bolo počuť zdnuka a už otvorila dvere.

Vstúpili dnu. Ondriš ešte vždy držal Katu za ruku.

Matka, keď zažala svetlo a videla Katu richtárovie, ako drží batôžtek pod pazuchou a stojí s Ondrom, div s nôh nespadla od divu.

— Čo je to? — a spráskla rukami.

Kata sklopila oči do zeme.

— Nuž — ono — viete, — začína Ondriš v rozpakoch a všade inde pozerá, len nie na matku. — Nuž Kata prišla.

— Veď to vidím, že prišla, — ale v noci — a to ešte s batôžtekom!

— Nuž keď chce u nás bývať. —

— Ale Kata?

— A ktože by?

— Nuž ale ako?

— Chceme sa — a otec ju chce za Jana Ďurdíkovho a ona ho nechce.

— Deti — deti! Ale veď to nemôže byť len tak bez poriadku. Ty, Katka, poď, — ja ťa odvediem domov.

— Ale, mamo! — zvolal Ondriš a ešte bližšie pristúpil ku Kate.

Hlas jeho takú prosbu vyrážal, že skúmavo pozrela na syna. Videla, že je premenený v tvári i zvážnela.

— Čo z toho vykvitne, čo bude s Ondrišom — a ak by?

— Dobre, teraz je noc. Ty, Katka, keď si už prišla, teda do rána prenocuješ so mnou v izbe, zajtra ráno ťa ale odvediem domov. — A ty, Ondriš, iď spať na svoje lože.

Ondriš pozrel ešte raz na Katu a vyšiel tichým krokom von.

*

Matka Katina nemohla usnúť, len sa tak premetávala na posteli. Bola jej na mysli Kata. Ľúto jej bolo dieťaťa svojho, že ho už nebude mať, keď sa vydá. Bála sa toho okamihu a keď si len na rozlúčku pomyslela, tak jej prišlo do plaču. Veď je ono pravda, že sa nevydáva bohvie ako ďaleko alebo na druhú dedinu, ba ani len nie na druhý koniec obce, ale predsa ona už bude v cudzom dome, a nie pri nej. A keď si ešte pomyslela, že Kata nejde s radosťou, lež naopak opováži sa i vzdorovať vôli otcovej, nuž trápila sa o šťastie svojho dieťaťa. Ona nie že by neschvaľovala otcove plány, ale už ako matka mala strach, že ak by to dobre nevypálilo, — ak by jej dcéra nebola šťastná. Hľa, i dneska aká čudná bola, ako by ani nebolo s dobrým, všetko jej z rúk letelo. — Ozaj, či spí? — myslí si, — eh, idem ju pozrieť. —

Našla posteľ prázdnu, nedotknutú. Zľakla sa, zažala, pozrela na hodiny, tu len čo odbila dvanásta.

— Jaj, bože môj, čo je to!? Čo to len môže byť? — Prišla k mužovi, ten chrápal, len sa tak ozývalo. — Paľo! Vstávajte! Paľo, či počujete? — a triasla ho za plece. Muž niečo zašomral, až konečne roztvoril oči.

— Čože je? — spytuje sa a pozerá na ženu. Tá zjašená stojí pri jeho posteli. V jednej ruke vysoko drží sviečku, druhou neprestáva ho triasť.

Keď ju videl takú ustráchanú, i on pocítil nepokoj. Hbite sadol si na posteľ a spustil si nohy dolu.

— Čo je? Čo sa stalo? Hádam len nehorí?

— Ach, to nie, — vzdychla, — ale Kata. —

— Čo? — Čo sa jej stalo?

— Ja neviem, ale posteľ jej je prázdna. — —

— Čo to vravíš? — vyskočí z postele.

— A už je to tak. — Jaj, bože môj, ak sa jej niečo stalo! — a pri tom pomyslení už ju zalialy slzy.

— Čože by sa jej, — len už hneď nehveč, veď ešte nevieš, — ale i jeho začalo omínať.

Prišli ku Katkinej posteli, — a tu posteľ prázdna —

— Čo to len môže byť?! Ach, veď to ešte neurobila, aby nebola hneď prišla domov či z priadok, či od čeľade! Už je to raz nie s dobrým!

— Katka! — skríkla. No hlas odznel naprázdno. Vtom jej prišla do umu vyhrážka, keď išla na zdávanky, že povedala, že sa radšej zmárni so sveta, ako by za Jana mala ísť. Zdupnela. — Paľo, počujete! — zvolala a celá sa triasla strachom, — či sa tá nezmárnila, veď sľubovala. — Jaj, bože môj, čoho som sa ja len dožila, — a vybehla na dvor. Muž sa tiež ponáhľal za ňou už zostrašený, bo i jemu prišlo do umu, čo povedala. Hľadali, behali po dvore, po záčinoch, po pôjde, všetko poprehľadávali, ale o Kate ani chýru, ani slychu.

— No, už je to nie dobre, — bedákala ona, — veď ja som hneď povedala, že to nebude dobre, ale vy len po svojom. Hľa, teraz ste si dieťa skántrili.

— Ale ja? — Čo to vravíš? — Ih, aby ťa! — Nuž ale ja? — No, čože som ja — ja som len dobre, — a ty hneď, ako by som ja — —

— Nuž a ktože ju silil za Jana — há? — Ešte ste ju i biť chceli, a teraz? — Ach, Katka moja, Katka! Jedinká dcéra moja, zlato moje milô, moje potešenie jedinô, ohlás sa mi, ohlás, kde si! — a behala a hľadala zalamujúc rukami ďalej.

Richtár tiež bol utrápený. Svedomie ho hrýzlo, že ak by ozaj si bola za to niečo urobila, že ju silil za Jana. Ale chlapil sa pritom a dodával si srdnatosti i skríkol na ženu:

— Ale veď už nevyhvekuj toľko, veď je nie ihla, aby sa stratila. A život si odňať? — Veď je to nielen tak, ako čo by… Radšej, keď už chceš, iď pozrieť do Mreňov. S ich Marou sa vodievala. Možno, že je tam, alebo ti bude vedieť Mara niečo i povedať. Ja za ten čas ťa tu počkám. Aleže sa ponáhľaj, aby si netrávila nadaromne čas. Ak jej tam nebude, potom budeme hľadať inde.

Odbehla.

Medzitým i jemu sa ťažko čas míňal. Každé okamženie sa mu zdalo celou večnosťou.

Okolo neho pusto, ticho, k tomu tá noc, tá tajomná noc, tak čudne účinkujúca na dušu i na čuvy človeka, plodila v ňom strašné obrazy. Už videl v duchu dievku svoju jedinú zatopenú. Zase myslel si: Hľa, teraz sa môžbyť borí s unášajúcimi vlnami Dunaja, môžbyť, že práve teraz volá o pomoc. — Ale zase sa premáhal, chcel myslieť striezlivo. — Veď ona príde, dievča je rozmaznané, trucovité, možno, že chce len nastrašiť, prinútiť rodičov. Ale jej dám, ej, dám jej za tento strach a nepokoj podstúpený. Viem, že ma bude spomínať. — Ale o malú chvíľu sa už modlil k bohu, aby mu ju zachránil a prinavrátil, že však už nikdy — nechže si robí, čo chce, že ju už viac na svedomí nechce mať, keď je blázon. — Kde sa len tá žena túla? To je už na nevydržanie. No, veď pošli len ženu voľakde, tá ti hneď pustí korene. Tá už tam rependúri a vykladá. Nemohol vydržať. Vyšiel pred dom na ulicu a uprene pozeral v tú stranu, kde Mreňovci bývali. V mesačnom svetle sa domky belely, bolo vidno až na koniec ulice. Len uhol ulice bol v tôni, bo s protivnej strany ohromný brest dvíhal do značnej výšky svoje košaté konáre a jeho tôňa padala na uhol ulice.

Do tejto tône pozeral, sústreďujúc svoju pozornosť. A pred napnutým zrakom priestor tône začal sa meniť, vše bol užší, zas širší, tu tmavší, zas jasnejší. Už sa mu zdalo, že vidí ženu, ako ešte s niekým vystupuje zpoza toho uhla, a zase sklamanie pocítil.

Konečne prichádzala, a to nie sama, ale ešte s dvoma ženami. Šiel im oproti.

— No, čo je? — spytuje sa, keď prišiel k nim. So ženou prišla i sestra i kmotra.

— Nuž nič, — odpovedá ona utrápená. — Mara Mreňovie, tá nevie nič, len že skoro odišla večer od mládeže a že ju i videla, ako šla domov. Potom som šla k sestre, či reku je nie tam alebo pri krstnej matke.

— Ach, u mňa už aj týždeň nebola. A ja len čo som ju predvčerom ísť videla po ulici. Nestihla som sa jej ani prihovoriť, že kam ide. Kde sa len mohla podieť? Či sa ozaj niečo neprihodilo, alebo či niekde v kúte nezaspalo chúďa od plaču. — Či ste dobre hľadali?

— Ach, dobre, kmotrička moja, veď by sme už ihlu boli našli. — Katka moja, Katka!

— Nolen už nevykladaj na ulici, veď ja už poriadok spravím. Choďte len do domu, lebo táto zbalácha celú dedinu, — a vpratal ich do dvora. Sám ale šiel do obecného domu. Vypytoval sa policajtov i stráže nočnej, či nevideli voľakde Katu. Nik nevidel, len vraj ako čo by bol videl dačo sa belieť v tú stranu k Dunaju. Sobral ich všetkých a šli hľadať Katu.

Všade ju hľadali a poprezerali a nikomu v tej trme-vrme nenapadlo pomyslieť na dom Ondriša Kôstku.

*

Kata prebdela takmer celú noc. Necítila sa dobre pod cudzou strechou a pritom sa jej pomaly začalo zobúdzať i svedomie. Čo robí mať? Či spí? Či ju nezbadali? Čo povedia doma? Ako sa im na oči ukáže —? To všetko jej veľký nepokoj robilo. I bála sa, bo teraz jej len svitlo v ume, čo urobila. — Môžbyť, — myslela si, — by ma i tak neboli prisilili, keby som ich bola prosila, plakala, — a takto — aká hanba, potupa bude, keď sa rozchýri po dedine! Eh, môžbyť, že sa ani nedozvedia. Ráno na svite sa vtiahnem akoby nič — Ale čo potom? Čo Ondriš? A ak ma hľadajú? — Takéto myšlienky ju trápily, až konečne na okamih zdriemla.

Ondrišova mať po nie najspokojnejšej noci, bo ju tiež rozličné myšlienky nepokojily, skĺzla sa zavčasu ráno s postele a keď sa čo z väčšieho obriadila, vzala krčah, aby doniesla pitnej vody. Ako vyšla na ulicu, tu už vidí susedu vo dverciach uličných, len tak na poľahku oblečenú, ešte s dvoma ďalšími susedami veľmi vážne rokovať. Bola len v oplecku, cez ktorý mala starý čierny ručník nakríž previazaný. Vyše lakťa holé ramená jej začínaly už modrieť od chladu ranného vzduchu, ale zato ona hrdinsky vydržala a vážne pokyvovala do hrubého vlneného ručníka zababušenou hlavou. Áno, niekedy, ako sa zdalo, od údivu i rukami spráskla, aby ich zase šuchla pod zásteru.

Kôstková, keď ženy zazrela v rade, ako sa zdalo, veľmi rozčúlené, hneď si pomyslela, že už dedina vie, čo sa stalo. Ale nedalo jej to pokoja. — I pristúpila k nim. Chcela počuť, čo hovoria. Podchvíľou sa dozvedela, ako sa Kata stratila, ako ju celú noc hľadali ešte i pri Dunaji, ako richtárka omdlievala atď. Ona mlčky vypočúvala a vrátila sa, ako by si bola zabudla niečo, domov.

— Vstávaj, dievka moja, zle je! — prihovára sa ku Katke. — Celú noc ťa hľadali, nazdajú sa, že si sa zmárnila. Mať narieka, dobre si oči nevyplače. Nemôžeš ďalej u nás ostať. Choď len pekne domov…

Kata sa zľakla. Čo teraz? — Ako len domov? Čo povie otec? A ona čo im povie, kde bola?

— Ja sa bojím, — a vypukla v plač.

Ondriš práve vtedy vošiel do chyže. I on bol zmätený a k tomu sa i hanbil matere i Katy. Zastal ako hriešnik. Tak mu ťažko bolo, keď videl Katu, ako horko plače.

— No, veď neplač, dievka moja, čo sa stalo, to sa už neodstane. Veď to všetko bude dobre. — Rodičia ti odpustia… A čože, veď si nič takého neurobila. — No, veď už neplač! Hľaďže, vieš, u nás nateraz nemôžeš ostať. Veď to i sama vieš. A teraz ešte svet ani nevie, či vidíš, — najtiaž sa len k uličke dostať, — tam už potom. —

— Ja nepôjdem sama, — ja sa bojím. —

— Kdeže by si nešla — no len. —

Ale Katka nič, len plakala.

— Keď je tak, nuž ťa samotnú už len nepustím. Pôjdem aj ja s tebou, len si trochu ručník prehodím.

O krátku chvíľu už boly na dvore. Ondriš šiel za nimi. Bol smutný, že Kata tajde. Pomyslel si, bohvie, či ešte dakedy bude u nich. A pri myšlienke tejto nemohol sa zdržať, aby neoslovil Katu…

— Nejdi, — tak prosebne, túžobne to vyslovil.

Kata mlčky pozrela naň. — Porozumela mu:

— Neboj sa, — zašeptala.

— Akože by nešla! — vraví mať. — Hádam, aby ju jej otec nasilu — a potom bohvie čo by sa i nám stalo. Ej, to už nie! Veď sa to všetko môže stať, len si je Katka stála. Veď je môj syn tiež nie na zahodenie, šakver. A potom, keď i nemá bohatstva, ale po žobraní tiež nemusí ísť. No, či mám pravdu? — a pozrela na Katu.

Tá pokývla hlavou.

— A teraz len smelo, — vraví mať Ondrišova, sama si dodávajúc smelosti. — Počkaj, najsamprv ja vyjdem, — a otvorila dverce uličné, pichla si nezbadane hlavu von, pozrela napravo i naľavo. Nevidela nikoho. — Poď skoro! — zašeptala, — a ty, Ondro, zostaň dnuka.

Kata vykročila. Kôstková sa ponáhľala vopred a Kata za ňou. Už sa nazdaly, že ich nik nezbadal, keď tu cvakla kľučka susedova a suseda už vykúkala za nimi.

— Ih! Aby ťa tam, škuľana jedna! Už zbadala, — myslí si Kôstková, keď sa na šťukot kľučky v tú stranu trocha obzrela. — Bude to rečí.

Keď prišly ku richtárovmu domu, Kôstková zastala.

— A teraz, dievka moja, len pekne choď dnu a neboj sa nič, — a nezabúdaj na nás.

— A vy nepôjdete? — spytuje sa so strachom Kata.

— A načo, dievka moja? Čo by ja u vás robila? — vyhovára sa, bo sa tiež bojí, — najlepšie bude, keď ty sama — —

— Ja nepôjdem, — ak vy nie, — šepce táto, — veď ste sami vraveli.

— No, len choď — ľaľa, niekto sa díva na konci ulice.

— Nepôjdem, poďte i vy.

Čo mala robiť, — privolila. S veľkým srdca klopaním vstúpila do dvora. Nevidely nikoho. Už boly v pitvore. — V zadnej izbe bolo počuť vravu. Katka rýchle vhupla do prednej izby. Kôstková za ňou.

— Choďte dnu do zadnej izby a zavolajte mať, — vraví Kata Kôstkovej.

Šla. — Otvorila dvere. Tam už sedely so štyri ženy a tešily richtárku.

— Poďteže von troška, — vraví vstupujúca Kôstková richtárke.

— Čo sa stalo? — skríkla táto. — Už ju našli?

— Nič sa nebojte. Dobre je. Len poďte.

Keď zazrela mať Katu, od radosti nevedela, kde sa má podieť.

— Katka, dievka moja! — vykríkla a už ju mala v náručí. — Kde si bola? — spytuje sa po chvíli. — Čo si nám to urobila? Mali sme z rozumu vyjsť. Otec ťa ešte i teraz hľadá. Hľa, treba niekoho poňho poslať, nech sa už netumára, — a vybehla von, aby poslala niekoho. Onedlho zase vbehla.

— No, veď už povedz.

— Nuž, ono sa to takto stalo, — začne miesto Katky Kôstková. — Ono radi sa mali. Ja som o tom nevedela. Vy ste nechceli, nuž Kata prišla večer k nám s Ondrišom. Ono už bolo pozde. Tak, reku, nech prenocuje u nás, keď nechcela. Spala so mnou, Ondriš pri statku. Doviedla som vám ju čistú, — a vydýchla si, že je už u konca.

— Nuž ale si ty nemohla povedať mne všetku pravdu, ako to stojí s tebou? Či by som ja hádam bola oproti? A teraz si nám takô vykonala!

— Keď ste aj vy nahovárali za Jana, — a začala plakať.

— No, neplač, sadni si, hádam si už i hladná. Sadnite si i vy, — núka Kôstkovú.

— Božechráň! Mám roboty vyše práva, sotva stihnem. Reku, dovediem ju, chuderku, ono my sme sa nazdali, že z toho nebude taká patália, a tu hľa — sbohom! A nebanujte! — A odišla. Ani nečakala, čo jej richtárka na to povie, lebo bola rada, že sa to tak hladko prepieklo.

Richtár bol rád, keď sa dozvedel o návrate Katkinom. Veľká ťarcha mu padla so svedomia. A potom, veď mu bola dcéra, ktorú tiež, pravda, svojím spôsobom veľmi rád videl. No, keď sa dopočul, kde bola cez noc, veľmi sa napálil na Katu. Videl, že mu dievka prekrižovala plány. Potom ten spôsob potupný — utiecť s mládencom. — A to sa práve s jeho dcérou muselo stať jemu, richtárovi, strážcovi poriadku, hlave obce! Pravda, uspokojil sa trocha, že Kôstková ju vzala k sebe. Čo ho ale najväčšmi hnevalo, bolo, že vybadal, že Kate svitla táto „hlúposť“ na základe jeho reči. Teda on bol — hoci nevedomky — predsa príčina jej úteku. Škrelo ho to veľmi a v duchu sa trocha i hanbil.

Keď prišiel domov, nechcel na Katu ani pozrieť. Potom sa ale dopálil tak, že by ju vari bol i bil, keby ho nebola chlácholila mať.

Zprvu sa hanbil i na ulicu ísť, nie že by ešte do obecného domu, bo sa mu zdalo, že na každej tvári vyčíta posmech a škodoradosť, že sa mu to stalo. Chodil po dvore ako zarezaný. Mlčal a na viac otázok ženiných odvrkol len tak cez zuby.

Podvečer prišiel k nemu Bunárac.

— No, akože živíš? — spytuje sa richtára po zvyčajnom pozdravení.

— Nie najlepšie, — odpovedá chladne richtár, — samá starosť, — a pozerá nabok, aby sa nestretol s pohľadom Bunárcovým. — Čo si mi doniesol?

— Eh, hlupstvo! — odvetí tento. — Vieš, žena mi plače, Jelena je chorá od tých čias, čo Jóca chytili policajti. Práve teraz ho doviedli asi pred hodinou a zatvorili ho. Nemáš pokoja nikde. Čo robiť? Dievča si len nezamordujem a stará, tá len robí parádu! No čo? Povedz! — a poškrabal sa za uchom.

— Predsa si ty len mal pravdu! Prišiel som, aby si ho dal vypustiť. Keď sa už zbláznila Jelena do tej lupače, nuž sbohom! A konečne nevedieť, na čo dobre! Veď som počul, voľačo, že i u teba.

— Čo môžeš? — povie richtár zahanbený, — keď chceš, môžem ho dať vypustiť, — a vzal klobúk a šiel s ním do obecného domu.

*

Takú svadbu pripravil otec Kate a Ondrejovi, ako sa len patrí na dunajského pána richtára. Nechybovali na nej ani pán farár, ani páni rechtori. To sa rozumie, slávny obecný úrad všetok i s boženíkmi boli tiež povolaní. A aby sa počulo i na hornom i na dolnom konci dediny, že je u richtárov svadba, zavolal si zo susednej švábskej dediny trubačov a títo sa tak svedomite usilovali, že im malý líca puknúť a oči z jamiek vyskočiť. Taký vresk narobili, keď sa šlo na sobáš, že sa všetko, či malô, či starô sbehlo na diváky.

Ale mýlil by sa veľmi ten, kto by myslel, že richtár len tak ľahko odpustil svojej dcére. Zanedlho jej to nezabudol.

— Keď si sa vydala za Ondra, bývaj u Ondra. Ohrdila si mojou vôľou, teraz skús, ako je to na chudobnom chlebe, — povedal jej hneď po svadbe, keď ju odviedli k Ondrišovi.

Ale to nebol veľmi horký chlieb! Mali sa radi. — Nuž a mať, kdeže by tá dala svojej dcére núdzu trieť! Všetko to, čo myslela, že mladým je potrebné, či múka, či mäso, pomaly odvandrovalo do Kôstkov. A keby len to. Ale čo sa niečo lepšieho napieklo u richtárov, z toho, to sa rozumie, tiež pod zásterou, — aby to nik nezbadal, — doniesla k dievke.

Starý šomral, ač i nie naozaj, a konečne zunoval. A keď sa mu narodil vnuk, nemohol sa zdržať, sám šiel po nich.

Od tých čias nažívajú vovedne. Zaťko je poslušný a pracovitý. Starý je s ním spokojný. Vnuk mu už sedí na lone, keď ide na voze voľakde. Malou rúčkou naťahuje sa za bičom, mykoce sa mu ani živé striebro v lone a volá plným hlasom: dede!

— Bude z neho dobrý sedliak, — povie spokojným hlasom, obrátiac sa nazad a usmieva sa, kde mladí rodičia spokojne sedia na viazanici povriesel, vezúc sa do poľa.

Janko Ďurdík veľmi nebanoval. Pomyslel si, že však bude druhá. A to sa onedlho i splnilo.