ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vonku bola zima. Vetry divo fučali a skákali do priepasti, v ktorých sa neprestajne triasol ich mrazivý dych. Na kopce napadali hŕby snehu, ten za slnečných dní svietil ani cukor a oslepoval zrak. Lesy sa kyvotali a mrmlali, bolo to, ani keby o niečom tajnom rozprávali zverom, skrývajúcim sa za výbežky skál, za pne, za krovia.

Hrad trčal svojimi hradbami do výšky. Do výšky nádhernej, čo sa lisla kamennou čistotou inovate.

V jednej z veží žili len oni dvaja, Rytier Štefan a lekár. Lekár ošetroval Rytierovo telo, i jeho dušu. Bol to starý cudzinec, skúsený vo svojom umení.

Chorý sa skrýval. Nik ho nesmel vidieť. Bál sa ľudských pohľadov. Plynuli dlhé dni a Štefan mal svoj čas a svoje myšlienky len pre seba. Vyzeralo to tak, sťaby si bol v lakomej chtivosti vykrojil z hradu kus skaly, kus ovzdušia, kus svetla, kus vône. Ale hodiny sa míňali pomaly, sivé a boľavé, plné nečinnosti. Vtedy sa Rytierovi zdalo, že stojí uprostred širokej rieky, tá sa na nejaký vyšší zásah zastavila a teraz čaká, čaká, rovná ako sklo, zbavená vĺn a svojho prirodzeného šumu. Všetko sa rozplynulo v hroznom tichu. A toto ticho sa vlialo do zlatých nádob na víno, stálo v oknách a farbilo sa súmrakom nebies, klesalo do chodieb a sedelo na stupňoch. Nariekalo pri stenách a zľahka preberalo na strunách hudobných nástrojov, na ktoré padal prach. Ticho vládlo v tmách, kde sa skončil deň, a to isté ticho sa prebúdzalo, keď sa spod obrazu vynorilo nové ráno.

Mŕtva komnata. V prvých týždňoch mával Rytier dlhé záchvaty nespokojnosti. Vtedy sa nemohol na nič dívať, mysľou mu syčali vodopády spomienok. V krvi mu bublali túžby. Lebo on býval predtým príliš navyknutý na hurhaj, vravu, príliš rád vídaval veľké oči, ligotavé zuby, skoky zvierat i ľudí, trblietanie kovu. A teraz mŕtva komnata.

Ale predsa sa bál toho jasného života za múrmi veže. Dvíhal sa na rukách, popolavý a biely ako bábka z handier, krútil v nedočkavosti hlavou (ah, čo len očakával?), otváral jazvami rozpoltené ústa a premáhal bolesť. Takto pripomínal vtáča, chcejúce vyletieť. Vtáča, ktoré nemá dosť odvahy a dosť síl a dosť skúseností.

Lekár jednostaj vravel: — Ľahnite si, pane, lebo ešte nenastal čas, aby ste mohli vstať. Ľahnite si a proste boha o milosť.

Raz sa však Rytier strašne nazlostí. Jeho dych pálil ako oheň. Zaťal päste, pozbieral všetku svoju vôľu a zvolal:

— Choď preč, nechcem ťa vidieť!

Vtedy, unavený a zlý, zaboril si hlavu do kožušín a drahých látok a ležal nehybne. Zdalo sa, že zošalel. Bol ako človek, ktorý prestáva žiť. V mozgu mu zavládlo stŕpnutie. Myšlienky tuhli a padali do akejsi prietrže bez dna, strácali sa, mizli, šušťali a hrkotali ako kamienky, po ktorých niekto chodí. Človek v takýchto chvíľach nevie, kde má dušu a telo, je šťastný, pretože všetky bolesti prestanú jestvovať.

A odrazu sa na Rytierovej ohavnej tvári zjavil úsmev. Vstúpilo doň ticho. Bolo v ňom. Cítil, že je to bytosť, ktorá ho rozumie. Naplnilo ho sladkým bezvedomím, ah, nádherné ticho, zalepilo mu oči, pokrylo ústa, hladilo ruky, oddelilo od života. Vskutku bolo v ňom.

Zo spánku ešte vravel:

— Choď preč, choď…

Bol to pokojný a slabý hlas.

Po mnohých hodinách sa prebudil. Videl stáť nad sebou starca, ktorý bol biely a nehybný ako zimná krajina. I spýtal sa hneď, dychtivo, podobný niekomu, kto si v smäde žiada vody:

— Chceš mi niečo povedať?

Ale on:

— Nie, pane. Len som bdel pri vás.

Po úzkych oknách sa kĺzali podlhovasté tiene. Napodiv, bolo to priam také, akoby vonku vzduchom plávali hady. Rytier sa v náhlom ľaku pohol, na prsia mu zaľahol tlak a nemohol sa ho nijako zbaviť. Dýchal rýchlo, tak dýchajú tí, čo sa dusia.

— Aká tma je tu! — šepkal!

Starec mlčal, ah, a nebol to starec, bol to pomník, vytesaný z tvrdej skaly. Či vari nemal srdca? Rytier si položil dlaň na jeho ruku a, zvláštna vec, pod prstami cítil žily a v nich pohyblivé teplo. Opakoval:

— Aká je tma!

— Je už večer, Rytier.

— Večer, — hovoril chorý ako ozvena. — Bude zasa noc. Zimné noci nemajú konca.

— Prinesiem svetlo.

Lež rytier Štefan v tom neobyčajnom omámení, čo ho po toľkých utrpeniach zachvátilo, povedal iba dve slová:

— Nie, nie.

Privrel oči, zdalo sa, že sníva.

— Krásna noc, — vravel potom, bude krásna noc.

Ale za tým sa skrývalo niečo iného a hlbokého, čo by ste azda ani neboli hľadali v takých prostých slovách. Lebo to sa dá ľahko pochopiť, že Rytier i tým, čo nevyslovil a čo len naznačil, rozprával: oči, tvár, vlnenie úst a záchvevy hlasu majú tiež svoju reč. Reč tichú a tajomnú.

A tak Rytier Štefan hovoril aj svojím mlčaním.

Hovoril o boji onoho dňa. Boj to bol neúprosný a tvrdý a trval od samého rána. Bolo to pred mesiacmi. Blížil sa súmrak. Slnce ležalo na vrcholcoch hôr, bolo veľké a červené. Pozrel som naň, vravel Rytier, a vedel som, že zvíťazíme. Rozvinuli sme útok. Bili sme sa udatne. Zrazu ktosi zvolal ostrým hlasom. Neviem, čo to bolo, možno výstraha. Vtedy prišiel úder. A za ním potom ešte dva. Pamätám sa veľmi dobre, že medzi zvolaním a údermi uplynula len veľmi krátka chvíľa, akoby sa to bolo stalo súčasne. Klesol som na zem. Kaluž krvi bola podo mnou. Vravím si: „Ach, to je koniec, zomieram.“ Ale nebol to koniec. Vzali ma. Hovorím im: „Niečo ma páli na tvári.“ Oni: „To sú rany.“ „Rany?“ Všetko bolo okolo mňa veľmi tmavé. Život sa ponáhľa, pomyslel som si, a hoci včera som všade videl iba svetlá, dnes zostali už len tiene. Nadišla noc. Mäkká a hlboká. A od tých čias je samá noc. Chápeš? Keď sa dívam oknom na poludňajšie nebo, zdá sa mi, že je to tiež noc; akoby som sa díval cez okuliare mámenia.

Teraz som podobný veľkým nočným sovám. Tma prišla za mnou a spriatelili sme sa. Šumí mi v ušiach, je to jej spev. Líha si ku mne a rozpráva, ako sa jej ľudia-vyhnanci klaňajú v podzemných dierach žalárov, ako si ju prekliatci a vydedenci zvolili za kráľovnú a ako im ona na zlé čelá kladie svoje farby, svoje priesvitné farby, fialovú, zelenú a modrú. A tma ma za týchto divných nocí bozkáva na pery a na líce. Cítim jej dych, lebo mi vraví: Budem tvojou večnou sestrou. Naozaj, je to moja sestra. Vo vlasoch má čierne kvety. Na hrdle nosí perly. A na tele sa jej ligocú strieborné šupiny z rýb. Moja sestra.

Skončil, pretože jeho vedomie kleslo zrazu kdesi vdol. Nič nebolo.

Obrátil sa na druhú stranu, jeho mihalnice sa chveli. Tá detská hra s čiernou milenkou a sestrou ho spravila šťastným.

*

Toho dňa bolo zvonka počuť kroky. Ich dutá a široká ozvena ukradomky vnikla do komnaty. V predsieni zapišťal vietor a vhupol do červeného ohňa v kozube. Po purpurovom závese sa mihotala bledá žiara.

Štefan si kŕčovitým pohybom zakryl tvár. Prekvapila ho zas jedna z vidín, čo boli vtedy jeho chorobou. Ktosi ho osvetľuje smolnou fakľou a vraví: Vynesieme ho von na nádvorie. To sa mu zdalo. A ešte vraví: Ukážeme ho ľuďom. Budú sa smiať, slnce s nimi.

I spýtal sa a triaška ho drvila na celom tele:

— Kto to ide?

Vzrušenie. Víchor, povodeň. Či už hádam vedel, že tam vo fialovožltom úzadí predsiene stojí ona, nečakaný votrelec? Nie, nevedel o tom, a predsa sa mu v hlave rojili nové a nové sny, ťarcha, ťarcha.

Matka bola celá biela a celá zlatá. Starec na ňu dlho hľadel v nemom údive.

— Po čo ste prišli? — spýtal sa.

Napätie ju robilo pomaly podobnou žobrákovi. Prosila svojimi rukami. Ah, tie ruky sa v tej chvíli scvrkli ako staré ovocie. Zdalo sa, že žena je vo svojej pokore celkom bez očú a bez výrazu na tvári.

— Preboha, — tak vravela, — majte zmilovanie!

A po chvíli:

— Vy neviete, ako dlho už túžim po tom, aby som ho konečne videla!

A potom:

— Bojím sa, že zahynie v tmách. Bojím sa, že ho zabije ticho.

A nakoniec:

— Alebo, či sa vari nazdávate, že možno od matky žiadať, aby sa len zo strachu odvrátila od hnisavých rán svojho syna?

Tá vznešená žena bola vtedy veľmi biedna, oj, biedna. A maličká a bezvýznamná.

Starec pristúpil k chorému:

— Vaša matka, Rytier.

Oslovený zdvihne hlavu a díva sa, díva. Tu odrazu vykríkne:

— Moja matka? Čo tu hľadá?

Výkrik letí cez otvorené dvere ako prievan. Bola v ňom nenávisť i láska, strach i túžba, zúfalstvo i radosť. A bolesť bola najmocnejšia, pretože Rytier Štefan po dlhom váhaní musel povedať:

— Nechcem, aby sem vkročila.

Vzlyky v predsieni. Blížia sa ako tichý let vtáka, v krídlach to šumí a prúd vzduchu steká dolu.

V Rytierovi sa všetko odrazu premenilo. Rozhneval sa zlým hnevom, vrátilo sa to naň ako kŕč.

— Nemám rád náreky. Prečo plače? — vraví.

Videlo sa mu, že ho matka chce prinútiť, aby bol opäť ako kedysi za detstva. Aby mal srdce slabé, slabučké a aby sa pred všetkým chvel pohnutím.

Starec odpovedá:

— Plače, lebo je veľmi nešťastná.

— Je to len žena.

— Vaša matka, Rytier Štefan.

— Vravím, len žena.

Z týchto slov bolo cítiť závan hlbokej jazernej vody; vody bezcitnej a hroznej. Lebo Rytier si zaumienil, že nezradí noc, ktorú miloval, a že bude naozaj ako hĺbka jazera. Opovrhoval azda tou ženou? Áno, ale bolo to opovrženie, aké sa rodí len v srdciach nešťastných zbabelcov. Vtedy už príliš dobre vedel, že sa stretnutia s matkou bojí. Predstavil si, ako by sa pred ňou musel krčiť, taký zohavený a strašný, a ako by sa snažil unikať jej pohľadom; vidí, žena sa k nemu blíži, pozerá naň, v prekvapení jej tuhne tvár, potom sa svaly uvoľňujú; ah, vidí ju celú bielu, ako zalamuje rukami, ako vraví: „Bože môj, ja ťa nepoznávam! Ako ťa dokaličili!“ A on, aby ju presvedčil o skutočnosti, musí odvetiť svojím každodenným, zvyčajným hlasom: „Netráp sa, ja som to, ja, Rytier Štefan.“ Spýtal by sa: „Prečo si taká smutná?“ Matka mlčí. On hovorí: „Mám ti povedať niečo veselého? Som vojak, viem mnoho pekných príhod.“ Tu by to ona nevydržala. Padne na kolená a oplakáva ho ako mŕtveho.

Nuž a to by bolo zo všetkého najneznesiteľnejšie, to, že by ho považovala za mŕtveho.

Preto povedal ešte naposledy:

— Nesmie ma vidieť.

A padal, padal do bezcitnej a hroznej hĺbky jazera.

Bol prekliaty.