ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stál v okne, ktorým prúdila do miestnosti vôňa zeme. Pozeral dolu na kraj, do jeho šírych rovín, zaplavených striebornými zrkadlami vody, do jeho priepastí a dolín, v ktorých tušil veľké listy papradia, pokrútené korene stromov a tiene. Vzduch svietil jasnými farbami. Vysoko nad kopcami sa zhromažďovali drobné obláčiky, čo vyzerali sťa hromádky žltkavých jabĺk. Po lúkách behal priezračný vietor, tancoval, bol to samý závoj a samá stuha. Pôda sa zdúvala a zo svojich mäkkých priehlbín vydychovala pomaly vlhké závany tepla. Na svahoch sa začínali chvieť širokánske kotúče vzduchu. Z diaľky sa blížilo zduté a zázračne ľahké slnko. Otáčalo sa ako lampa, rozsýpalo žltý oheň a zanechávalo za sebou širokú stopu. Chrobáky, podobné drahokamom, ťarbavo sa škriabali na vysoké steblá trávy, mihali krídlami a bzučali. Ponad vrcholce ohromných smrekov, dubov, jedlí a tisov sa niesol spev. Vtáci plávali až k samému dnu belasej oblohy, kým nezmizli vo výšave. Tešili sa zo svojej slobody.

Vo vnútri vrchov zacengali zlaté zvonce. Zacengali sprvoti len tichučko, ale potom sa radostne rozkyvotali a vznikla z toho krásna hudba. — Čo je to? — spytoval sa Rytier.

Bola to jar.

Dni biele a ligotavé. Rytier niečo okolo seba hľadal. Hľadal tmu, tú ťažkú a opojnú tmu zimných súmrakov, večerov a nocí. Nebolo jej viac. Lebo po západe slnca začínali riedke a vlažné jarné noci, preplnené tkanivom modrobielych lúčov, noci, ktoré prekĺzli okolo neho komnatou ako krátky sen, odraz tieňa. A keď nastalo ráno, Rytier doširoka otváral unavené oči. Do mozgu sa mu lial jas, jas, jas.

Vtedy sa stával kyprou pôdou. Cítil, že v duši má semená a že začínajú klíčiť a rásť. Ozvala sa v ňom odrazu clivota a plač bez sĺz. Raz si pomyslel: Chcel by som zas žiť. Tie slová mali preň sladký zvuk.

Všetko minulé, ako divná vec, sa k nemu zasa vracalo, pokrývalo novými zábleskami a farbami. Vznikali spomienky, ponášajúce sa na staré rytiny alebo báje, v ktorých ľudia tak často nachádzajú záľubu pre krásu ich ďalekého smútku.

V tých dňoch lekár-cudzinec konečne povedal:

— Skončil som svoju úlohu. Vaše rany, Rytier Štefan, sa zahojili. Opustím vás.

Povedal prekvapený:

— Ah, opustíš!

Nebol na to pripravený, nemyslel, že je už zdravý. Ale potom vravel pokojne premáhajúc sa:

— Áno, odídeš zajtra za rána. Rany sa už naozaj zahojili. Zahojili.

A usmial sa.

Druhého dňa už starca na hrade nebolo. Rytier osamel. Premýšľal. Chodil po komnate a uvedomil si odrazu, že sa nudí. Stalo sa to prvý raz od jeho návratu na hrad.

V noci nevedel dlho zaspať. Unavoval sa prázdnymi myšlienkami, blúdili jeho vnútrom ako zakliate. Ale keď konečne naň prišiel spánok, prisnil sa mu sen.

Videl pred sebou nočnú pobožnosť, na akej predtým ešte nikdy nebol. Ulicami — bolo to nejaké neznáme kamenné mesto — uberal sa sprievod, mlčal a bol hrozný ako veľké zviera. Niesli fakle. V ich plameňoch sa tkal čierny dym ako vlasy. Šiesti vysokí chlapi držali na pleciach truhlu. Truhlu s mŕtvolou. Vošli do chrámu. Kroky nebolo počuť, tí ľudia sa vari vznášali v povetrí. Bola tam tma; loď kostolná vyzerala ako veľký prázdny priestor niekde vysoko medzi hviezdami. Len malé večné svetielko blikalo pred oltárom. A všetkým sa iste tak muselo pozdávať, že je to posledná iskierka vyhasínajúceho ľudského ohňa.

Ten, čo ho nesú v truhle, je Rytier Štefan. Nie je mŕtvy, a predsa ho nesú. Leží na hlavnici, ozdobenej výšivkami a strapcami. Díval sa zo sna sám na seba, tak, ako sa dívame z určitej vzdialenosti na cudzieho človeka. Videl, že je bledý a že na tenkých rukách má priesvitnú kožu. Pri každom kroku tých, čo ho niesli, tupo sa mu kolembala hlava; vyzerala ako neživý predmet z dreva a z plátna.

Tu sa vzchopil a chcel si sadnúť. Ale truhla bola priúzka a jej vrchnák nepovolil. Vykríkol: „Čo ste to so mnou urobili?“ A znovu sa vzchopil, búchal na dosku. Dunelo to. Jeden zo sprievodu vravel: „Počujete?“ Začali spievať smutnými hlasmi, bola v nich vôňa smrti, a Rytier prosil: „Osloboďte ma!“

Fakle blčali a vydávali olejnaté svetlo, ktoré sa strácalo pod klenbou. Ich plamene sa zvíjali, pukalo to v nich, ako keď vták klopká zobákom na okno.

Rytier zas prosil: „Osloboďte ma!“ Ktosi blízky mu zašepkal: „Akože chceš, taký slabý a taký chorý, premôcť noc a hriechy?“ Videl, že všetky prosby sú márne, že ho odsúdili. Valila sa naň tma, zatváral oči, pridúšalo ho to, ah, hrozné.

Sen sa skončil, a keď sa Rytier prebudil, pochopil jeho tajný význam. Bolo mu všetko jasné. Lebo či niekto hádam môže pochybovať, že sny, ktoré sú návštevou z božích rúk, zastierajú to, čo je jasné a pravdivé? Rozvidnievalo sa a Rytier vtedy bezpečne videl a cítil, že duch temných nocí je zlý, podlý a zradný, a že je nepriateľom všetkého života. Preťahoval svoje vysilené telo a s rozkošou vdychoval čerstvý vzduch.

A tak objavil svoj prameň s vodou.

Vstal a na plecia si zahodil plášť. Spomenul si na slová, ktoré mu povedal lekár, keď sa lúčili.

Ten dobrý človek vtedy vravel:

— Veru, vás bude chrániť len preto, keď skryjete svoje škaredé jazvy pred pohľadmi ľudí. Nezabudnite na to.

Je to dobrá rada, budem nosiť masku, pomyslel si.

*

Rozhodol sa. Vyšiel na nádvorie, pozrel slncu do žiarivej tváre a bola v ňom zas sila, ako bývala predtým.

Stálo tam niekoľko sluhov, ktorí leňošili. Pristúpil k nim. Veľmi sa zľakli.

— Ah! — zvolali a zbledli ako zlodeji, ktorých prichytili pri krádeži. Nevedeli, čo robiť s rukami.

Skríkol na nich prísne a oni sa jachtavo spytovali.

— To ste vy, pane? Vy?

— Pripravte poľovačku! — rozkázal. Hlas sa mu chvel.

Uklonili sa a rozbehli, každý inou stranou.

Na hrade sa zišli grófi, rytieri a zemepáni, ktorých pozvali z celého ďalekého okolia. Rytier Štefan v čiernej maske, sedel na koni a dával rozkazy. Krik a krik. Jeho oči svietili. Srdce mu v prsiach prudko bilo.

Boli poľovačky, trvali niekoľko dní. Lesy hučali zvukmi rohov, volaním nadháňačov a brechotom kopovov. Bolo to počuť raz z tej strany, raz z onej, tisícnásobne opakované ozvenou. V stromoch a húšťavách šumelo lístie, obracalo sa, mihotalo svetlom a tieňom. Štvaná zver v šialenom strachu hľadala úkryt, priepasti a kamenné jaskyne, z ktorých vychodil chlad a mokré ticho. Jedovaté hady syčali zlosťou. Vtáci postrašene trepotali krídlami. Vzduchom vírili ťahavé náreky, akoby to nariekala dlhá pastierova píšťala.

Konečne všetko zatíchlo. Bolo to podvečer. Hory sa kúpali v červenej farbe. Poľovníci sa vracali, prinášali bohatý úlovok. Rytier Štefan bol spokojný, potľapkával koňa po šiji.

— Usporiadame hostinu, — vravel. A potom hovoril o radosti, ktorú pociťuje tohto dňa.

Hľadeli zvedavo na jeho masku, ligotala sa, takže bola ako niečo tvrdého, ako mramor, ako jantár. A bola nehybná. Nič nevideli pod ňou, len tmavé oči, tajomné oči. Rytier sa vtedy cítil bezpečným, pretože maska bola jeho štítom. Mohol si myslieť, že ich všetkých opije, že sa im bude smiať a že to bude krásne. A aj si to myslel.

Veľká dvorana; farebné okná, úzke a prižmúrené; nimi vnikla dnu jar. Zasadli za stoly, ktoré sa prehýbali pod množstvom jedál a nápojov. Večer. V nádherných svietnikoch horeli sviece, celé boli žlté. Rytier dal zavolať hudobníkov, tanečnice, spevákov a šašov. Prišli a všade sa ozývali hlasy, šuchot a všade žiarili pestré obleky a nahé telá.

A tak sa veselia. Vraciam sa do života, myslí si Rytier a má v sebe plno vzbúrenej a peniacej sa krvi. Zdvihne pohár a povie:

— Zasa budú boje, do ktorých pôjdeme!

— Budú! — zvolali hostia a ani chvíľu nerozmýšľali.

— A slávne víťazstvá, ktoré nás pokryjú vavrínmi!

Opájali sa vidinami, najväčšmi Rytier. Zabudol už na svoje zlé prekliatie. Bolo mu tak dobre.

Rýchlo nadišla noc.

Pili a veľmi sa smiali, pretože víno už na nich účinkovalo. Spievali piesne, piesne tvrdé i sladké zároveň; a v ich rozpálených mysliach ožívali staré rytierske príhody o Amadisovi Galskom, o Palmerinovi z Olivy, o Veľkom Alexandrovi, a ešte iné, o Apolloniovi, kráľovi týrskom, i o Esplandiánovi. Bolo to okúzľujúce, naozaj.

Pili, pili, smiali sa.

Ale na hostí prišla odrazu malátnosť a nepokoj a únava. Otvárali a zatvárali pomaly oči vraviac:

— Ah, čo je to s nami? Ah.

Cítili námahu dlhých poľovačiek, takže ich údy boli ako z olova a ešte ťažšie.

Ale Rytier, ktorý sa dobre ovládal, vravel:

— Ste vari deti, ktoré potrebujú dlhý spánok a ktoré nič nevydržia?

Oni zas otvárali a zatvárali oči ako predtým. Len jeden z grófov, ktorý už mal zrak kalný, akoby nič nevidel, ozval sa a povedal posmešne:

— Kto si ty, že nás poučuješ?

A iný sa hneď potom tiež pýtal:

— Naozaj, kto si ty?

Medzi opitými ľahko vznikajú spory. Rytier to vedel a chcel tomu vyhnúť. Preto odvetil vážne:

— Som Rytier Štefan.

— Nie, ty nie si tým, za koho sa vydávaš, — hovoril gróf.

— Akože?

Grófovi sa zapáčila táto hra. Povedal:

— Lebo ti nevidno tvár. Si len maska. A za maskou je tma, a tma a tma.

Mnohí načúvali a hovorili. Hovorili opití i tí, čo boli triezvi:

— Áno, gróf má pravdu.

Rytier sa zachvel, hlavou sa mu valili hrče myšlienok a srdce sa mu rozpadávalo na kúsky. Spýtal sa sám seba, mám? Odvetil si, je to hrozné, že ma vidia len zakrytého a neskutočného.

Vztýčil sa, vyrástol a bol veľký, za ním sa tiahol štíhly tieň. Povedal s neobyčajným odhodlaním v hlase:

— Dívajte sa na mňa.

Pozreli a on si v tej chvíli strhol z tváre čiernu masku.

Povedal:

— Vidíte? To som ja, Rytier Štefan a váš priateľ.

Bože, bože. Mužovia okolo neho vykríkli zdesením. Ich líca zbledli. Všetci mali vyvalené oči a na ich oblých povrchoch sa zjavili temné obrazy. To nemohli očakávať, šepkali si. Rytier sa usmieval, pretože bol na svoju smelosť hrdý, ale oni videli, že to nie je úsmev, lež kŕč a znetvorenie. Ach, zviera. A grófi a rytieri a zemani cúvajú, odvracajú sa s hnusom ako pred ropuchou alebo pred škaredým plazom.

Zrazu ktosi zvolal ostrým hlasom. Niečo ho páli na tvári. To sú rany, povedali. Rany? spýtal sa. Bolelo to. A potom ho niesli k truhle, fakle blčali a pukalo to v nich, akoby vták klopal zobákom na okno.

To si myslel, poobzeral sa a bol sám. Dvorana prázdna, veľká. Cítil v sebe blízku smrť. Sviece hasli, zo stola kvapkalo drahé víno. Kde sú jeho priatelia grófi, rytieri a zemani? Kde? S bolesťou načúval, ako sa na schodoch vzďaľujú ich kroky. Och, kde sú?

A potom volal na nich mocným hlasom a oni neodvetili, pretože už nemohli počuť.

— Som prekliaty, — vravel, slová zneli zreteľne, vrátili sa od stien a tancovali, takže sa Rytierovi zdalo, že to hovorí niekto z diaľky, niekto, kto sa chce vysmievať z jeho nešťastia. Diabol sa krútil okolo jeho hlavy, vytŕčal nechty a chichotal sa.

Pozrel dolu a pri nohách mu ležala maska. Zdvihol ju, bola z mäkkého hodvábu a cítil, že je bezbranný, že jar, ktorej sa tešil, od neho uniká a že ho obklopuje zas tma a noc. Myslel si, nevydržím to už.

Posledná svieca dohorela. Myslel si, zomieram.

Ale vtedy sa odrazu zjavili pred ním dve jasné ruky; dve také biele a krásne ruky, že zvolal:

— Oh, svätá žiara!

Bolo to neobyčajné, on sa bál, tešil, trasúc sa, že sa ruky blížia a že sú také jasné. Ale vtom hneď videl, že je to človek, a skríkol:

— Kto je to?

Ktosi povedal:

— Syn môj, ja som to.

A on povedal:

— Ach! — Nevedel, či je to pravda, skutočná pravda.

Svätá žiara ho objala, pokryla mu oči, ústa, tvár, telo a bozkávala a kúpala ho. Povedal:

— Ach!

— Nikdy ťa neopustím, — hovorila žena.

— A nebojíš sa ma, a necítiš ku mne odpor? — spýtal sa.

— Nie.

— A môžeš povedať, že ma máš rada?

Odvetila mu trpezlivo ako dieťaťu:

— Môžem.

— Dobre, — povedal. — Ďakujem ti, matka. — To bolo všetko a potom mlčal a tešil sa, že nie je sám.

Ona tam stála, vznešená ako nikdy predtým, plakala a usmievala sa, obdivovala svojho syna a ľutovala ho a všetko okolo nej horelo ako júnové ráno.

*

Žil s maskou na tvári až do smrti a nik nevidel viacej jeho pravú a ľudskú podobu okrem matky, ktorá ho milovala, ktorá si žiadala trpieť a tak bola bohatá svojím životom.