Zlatý fond > Diela > Veľkou lyžicou


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Veľkou lyžicou

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Mária Kunecová, Daniela Kubíková, Erik Bartoš, Iveta Brejcakova, Slavomír Kancian, Ivana Molitorisová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 531 čitateľov


 

2

Miško popočúval všetko, čo o ňom hovorili ľudia, a bolo mu veľmi ľúto, že prišiel bez všetkej príčiny do rečí. On nikdy neohlásil sa v obci, len aby neobracal pozornosť na seba. Radšej zniesol krivdu, nežby sa bol šiel žalovať. S jedným, dvoma ľuďmi vedel veľmi múdre hovoriť, ale už s troma — to sa okúňal. A pri tom všetkom nemohol mať od ľudí pokoja, ba mal viac nepriateľov v dedine, než bársaký krikľún. Každý, kto nemohol k inému pristúpiť, to sa na Miškovi previezol. On nikdy neublížil ani muške, a doňho sa každý zadrapil ako do hrachu pri ceste. Chlapi vysmievali ho, že je vždy doma, že drží pec, aby mu neutiekla; ženy zas len pre toto chválili a závideli ho Zuzke. Hja, chudinky, tešili sa tým, že dobrá žena nikdy nedostane dobrého muža, len korheľa; iba taký tĺk, ako Zuzka, má dobrého muža, čo vždy doma sedí.

A ono Miško nestrážil domu, ale hrdloval a robil verne a svedomite. Ale ho i pán boh požehnával. Mal len osemnástku, čo mu po otcovi zostala, ale prichoval vše viac na nej statku, než bársktorý osminár. Ale ani žiaden osminár nenazvážal toľko zbožia ako on. To mu vidno i v sypárni, ktorá ani v prednoví sa nevyprázdnieva. Je v nej i starého zbožia dosť; pšenica vraj pamätá i to, keď zvon na vežu ťahali. No i v priečine len jest čosi v tej tulipánovej truhle, čo Zuzka ešte sebou doviezla. Tam je krčiažok, do ktorého zo dňa na deň pribýva. Zuzka sa kochá, keď pozrie po nedeliach doň. No ale pod ním jest ešte viac. Tam je katechizmus, z ktorého ešte Miškov otec sa učieval, s primitívnymi obrázkami a obšúchanými pargumienami. Hej, jesú v ňom i krajšie obrázky! Na nich by sa i bezbožník pokochal. Bol by hoden ten katechizmus otcu-materi dvesto zlatých. Veď skoro spoza každej karty vyvalí sa zlatka a spoza mnohých i piatka. Čidali, že by sa hockto z takého katechizmu vďačne učil.

A načo sú im tie peniaze? Hej, nájde sa im ono miesto. Ešte treba, aby sa im tie zlatky popremieňali v piatky, a potom — bude, čo má byť. Kúpi sa široký intravilán[2] pri hradskej a na ňom vystaví sa hodný dom so závristým dvorom. Nuž na to budú tie peniažky. Čo prichová sa jalovica, tá sa nechá, a stará krava predá; peniaze za ňu pôjdu do katechizmu. Pred jarou vyprázdnia škrine, čo sa utŕži za zbožie, i to pôjde ta. O dva, o tri roky, ak pán boh požehná — katechizmus bude dosť tučný, a svet otvorí ústa, čo ten ťuťmák Ferancovie stvára.

Dva-tri roky prešli a Miško zanechal starootcovský dom a presťahoval sa do nového, ktorý si on sám vystavil. Keď teraz pozrie na ten starý domec, ako tam na strmom vŕšku smutne stojí, zasmeje sa mu duša. Hej, a keď vidí tú strmú cestu, ktorou do starého dvora chodieval, a keď si predstaví, ako sa mu volky pod jarmom krčievali idúc hore vŕškom do dvora, pýchou vypnú sa mu prsia. Teraz sa veru nemusia krčiť pod jarmom, keď je dvor ako dlaň rovný. Koľko posmechu už jeho starý otec musel zniesť, keď so zbožným vozom až k mostu ťahal, aby sa tam na širšom mieste obrátil, a vrátil sa hore úzkou cestičkou do dvora. Cesta, ktorá do starého dvora viedla, tvorila s uličnou tak ostrý uhol, že len z jednej strany sa mohlo na ňu vyjsť. Preto, keď voz išiel z nižného konca dediny, musel vždy zachodiť k mostu, tam sa skrútiť a vrátiť sa nazad.

Skoro zakaždým, keď k mostu tiahol, ľudia zo žartu opytovali sa ho:

„Var židovi vezieš to zbožie? Hľaďteže ho, hľaďte! Prejde popred vlastný dom, a ani sa len neobzrie, len kdesi ťahá.“

Miško sa im vše len zasmial a, akoby zo závisti, pohodil: „Dobre sa vám smiať, keď máte dvor ako dlaň.“ Ale sám sebe vždy doložil: „No, nebudete sa dlho smiať. Kto sa bude smiať naostatok, ten sa bude najlepšie smiať.“

A ľudia si povrávali:

„Chudák, dobrý chlap je ten Miško, len keby ten dvor mal inakší. Veru by sa mu zišlo druhý nadobudnúť. Ale tu skade: to je tá vec!“

Miško — ten sa naostatok smial. Jeho susedia pokrúcajú hlavami, nijako neprace sa im do nich, ako ten bedár prišiel k novému domu. Tí, ktorí ho predtým tak ľutovali, dnes závistive hľadia naň. Nepáči sa im, že tak krátkym časom vyrástol im ponad hlavu. Hja, tak to býva na svete: nemaj ničoho, vysmejú ťa; maj sa k dačomu, závidia ti.

Cyril sa narodil už v novom dome.


[2] intravilán — stavebný pozemok

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.