ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na chlapcovi hneď od malička bolo znať, že nie darmo má také divotvorné meno. Otec nevedel sa prenadívať, kde sa v ňom toľká múdrosť berie. Čo povedalo, mohlo sa hneď za ním spisovať. Miško bol by sa veru dal na to, ale chudák nevedel písať tak chytro, ako chlapec hovoril. I ostatní ľudia krútili hlavami, keď počúvali od neho len samé múdre reči.

„Pamätajte, ten chlapec nedožije svojho desiateho roku.“

„Ach, a prečo by nedožil? Veď mu bieda nevyzerá z očú.“

„Hej — čo moc, to moc. Každý vám povie, že ten chlapec na svoj vek má mnoho rozumu. Také deti nechovajú sa rady. Sprvu vyhúknu ako priesada, a zrazu ani človek nevie, len keď opadúvajú — navidomoči. Môj brat bol just takýto mudrák: a nezomrel vám?“

„Ja — čože by ste to povedali — toho kôň pokopal — nuž tak!“

„No, uvidíte, či vy svojho chlapca budete kedy ženiť. Pravda, budete, ale bez muziky. Ja za jeho život ani dreveného groša nedám.“

Keď Ferancovcom takto nahnali strachu, čo mali s chlapcom robiť? Zachodili s ním ako s rozpuknutým krčiažkom. Prísneho slova mu nedali. Božechráň ho obkríknuť alebo mrzkú tvár mu ukázať! Mysleli si, že v kolíske majú kus zlata, a preto pilne ho kolísali a kolísali, hoci nohy niže kolien mu už z kolísky viseli, čo tak podrástol. Pri kolísaní mu ešte aj spievali, ako v prvom roku, len aby lepšie spal.

Rozmaznaný Cyril vyrástol do kabane. Už v kabani začal napredovať vo všetkých známostiach — napodiv. On najlepšie vedel, pod ktorou strechou hniezdia vrabce, na ktorej vŕbe jesú straky, v ktorom sade sú najlepšie hrušky a jablká, kedy dozrievajú a ako ostrvu nadložiť, aby sa k nim dostal. Ale vedel aj iné veci. Poznal všetky litery; otec ho tomu naučil, ba aj predpísal mu čo ľahšie uhlíkom na kozub, a on do tých čias majstroval, kým len neuhádol. Otec sa udrel do čela.

„Hm, čo je pravda, to je pravda, ale z tohto chlapca, ak narastie, bude čosi. Má dobrú hlavu a tenkú kožu na čele — ten sa bude dobre učiť.“

A už teraz zrodila sa veľká myšlienka v jeho hlave. Vo dne, v noci mu nedala pokoja; všetko len vôkol nej krútilo sa. Všetko, čo robil, len k tej myšlienke, k jej vyplneniu smerovalo. Starej dosť dlho tajil sa — ale nadišla ho slabšia chvíľa, i vyložil jej všetko ako na dlaň. Otvoril jej svoje srdce dokorán, dal jej pozrieť aj do najtajnejšieho záhybu jeho, kde myšlienka tá ukrývala sa. Žena zľakla sa jej. Ona videla ju v nedohliadnej diaľke, jej duševná sila nemohla ju obsiahnuť: začala pochybovať o tom, že by mužov sen mohol splniť sa. No zas ju to lákalo a čosi dodávalo sily jej kleslému duchu, aby verila.

„Ach, starý, len mi povedz, ako ti to mohlo zísť na um. Ako to urobíš? Dovolia nám to páni?… Počuješ, s tým nehodno popečkovať — to je nie žart.“

„Haha! Či nám vraj páni dovolia! A čo pánov do toho? To dieťa je moje: ja z neho môžem vychovať, čo len chcem.“

„Ono sa to ľahko povie, ale ako urobiť: to je prvá vec. Nečítal si o Jánošíkovi, ako mu páni dali zošibať otca, že ho dal do škôl? Hej, svet je zlý; oni sa tiež strežú, aby nik nemiešal sa im do remesla.“

„Oj, kedyže to bolo! Jánošík — kedyže ten žil — bože môj! Skala je skala — a tá sa už od tých čias rozmrvila, čo Jánošík zakopal do nej svoj poklad. Nuž tak: nebolo to včera ani zavčerom, bolo to kedysi!“

„Ach, moje dieťa… ísť do škôl… byť pánom… oh —“

„A čo by nešlo? Var nemá z čoho? Čidali mu bude lepšie že jeho otcovi. Pravda, ani ja by som za deravý šesták nevystúpil zo svojho domu. Keď príde do človečenstva, bude mu dobre a pri ňom — možno, i nám.“

„Hoj, kedyže to bude; ja som stará, už sa toho nedožijem.“

„Veru pán boh vie — ale môžme sa ešte dožiť radosti po ňom.“

„Ty, Mišo, povedz mi, s čím ho budeš ta vyprávať? Vieš — s prázdnou rukou ho len nemôžeš posielať. Tu šatstvo, tu škola, tu bývanie a pán boh vie, čo ešte. To i zapereného gazdu hodí o zem, keď je to z roka na rok. My sme vytrovení do grajciara; vieš, že málo chýbalo, že sme sa pri tom dome nezadlžili.“

„No, len sa neboj. Každý rok sa prichová dačo: tu kravička, tu teliatko; predá sa i zo zbožia, veď nám je už teraz ľahšie že vtedy, kým sme mali len osemnástku. Za humnom ešte vykopeme tretiu jamu na švábku, čo bude na predaj. Tak budeme zas do krčiažka a katechizmu ukladať, a uvidíš, že sa ti to spáči.“

Od tých čias nehovorili viac o tom, no každý sám v sebe varil plán, ako uskutočnia ten ružový sen. Miško zas hrdloval, zháňal; Zuzka, kde len mohla, utrhla si od úst: skývražila ako najhoršia skupaňa. A krčiažok je už v priečinku, po chvíli pôjde ta i starý katechizmus.

Chlapec prišiel do školy a začal vývodiť nad ostatnými. Otec ho naučil šlabikovať a niečo písať; mať zas všetky modlitby a načítať až do sto. S takýmito počiatky ľahko mu bolo všetkých vrstovníkov pozhadzovať a zasadnúť na prvé miesto.

Rodičom sa šírili prsia, veď ich sen ide sa vyplniť. Miška najväčšmi mrzelo to, že ho syn už prevýšil, že ho už nemôže učiť. No vžil sa pomaly i do toho, ba nehanbil sa od neho učiť rátaniu. Hm — veď sa mu to zíde. Ako ľahko si poráta, koľko mu príde za švábku; koľko by sa natrápil s prstami, hoci ich má desať.

V Záhorí ani netušili, na čom si Miško láme hlavu. Ako by im to aj bolo zišlo na um: aby dakto, čo má len jedno dieťa, i to poslal preč, a to ani nie na remeslo, ale kdesi do škôl. Iba po konfirmácii^[3] začali si pretierať oči, keď Miško viedol chlapca do fary a tam robil čosi — ale dlho.

Od tých čias Cyril chodil deň po deň do fary. Tam vo dvore, pod dáškom na lavičke, ho pán farár učili. To už pár ľudí videlo cez parkan. Len čo sa učí ešte taký mudrc. Slávny úrad pokrúca hlavou, že z toho nevykvitne nič dobrého. Ten papľuh na sedliaka už vie primoc. Čo bude potom, keď sa ešte viac naučí! Taká potvora prevráti celú dedinu čím hore, tým dolu.

Rodičia každý deň očakávali syna túžobne, a keď prišiel domov, prezreli knihu, ktorú priniesol: ale málo vyrozumeli z nej. Veď aj akoby! Ani litery sú nie ako litery: že by boli hrubé a pekne končité ako v starom šlabikári a katechizme, ale sú akési okrúhle. Chlapec, pravda, z nej číta, ale veľmi málo mu rozumejú. Pochytili len to, že si opakuje vždy, že pluval: ale ani to nevyrečie, ako svedčí, iba akosi brbotľavo. Potom vraví často, že „dá ti“, ale nepovie, ani kto, ani komu, a potom povedá, že „menšia“ a „menšie“^[4] — a len toto vždy melie.

Otca to už domrzelo; on nerád mal, keď niečo dôkladne nevedel, i povie synovi:

„Ale, chlapče, veď sa poriadnejšie uč, aby človek rozumel aspoň, čo vravíš.“

„A vy viete po latinsky? Lebo to je po latinsky, a to každý nevie.“

„Paroma ti je to po latinsky, keď vždy vravíš len, že pluval,^[5] alebo že dá ti.^[6] Máš sa mu nanadávať, kým sa tú knihu celú naučíš.“

„Veď to nie, že pluval, ale plurál.“

„Veď to, čo je to? Keby si povedal aspoň že pluval, to by ešte každý rozumel — ale tu plulal. Ktože ťa tam vie, čo je to?“

„Veď to je tak. To je po latinsky.“

„A už vieš po latinsky?“

„No — pravdaže.“

„Nože povedz dačo.“

„Mensa.“

„Menšia? Ozaj — čo to spomínaš za menšiu?“

„To je mensa, nie menšia.“

„Hm, hm,“ krútil Miško hlavou, „to neznamená nič — ešte keby menšia, ale menza.“

„To je stôl.“

„Stôl? Ach, pane bože… čo nezmyslia všetko tí ľudia! Ešte i stôl prekrstia. Komu by to len zišlo na um: stôl volať menza.“

„Nuž to je po latinsky.“

„A ako sa volá chlieb po latinsky?“

„To ja neviem.“

„A halena?“

„Ani to.“

„A klobúk?“

„Ani to.“

„Hm, hm — ja, že už všetko vieš.“ Miško myslel, že sa to naučí celú reč naraz. Bolo mnoho ľudí, čo doma vedeli len jednu reč, keď o rok prišli domov, vedeli už dve. Dľa toho si namyslel, že reč sa učí za dva dni — možno porobia človeku a už ju vie. No teraz nahliadol, že to ide akosi pomaly.

Cyril nestačil dlho chodiť na učenie. Prišla jeseň; hrušky začali za ich humnom dozrievať, keď mu naložili všetky veci na voz a vypravili ho ta ďaleko do škôl. Otec sám, ako sa patrilo, šiel s ním, aby syn ľahšie privykal. No nespomohol mu tým mnoho: musel ho samého zanechať v šírom svete.

Týmto činom stala sa roztržka medzi ním a celou dedinou. Všetci ľudia ukazovali naň, že sa panští.

„Hej, žobráčisko, ešte mu kapsa spopri boku visí, a už sa takto driape. Joj, to je pýcha, ale tá chodí pred úpadkom.“

„Ach, už mu nebude nič. Žobrák dostal sa do sedla a drží sa hrivy ukrutne.“

„A z koho to nagazdoval? Z nás. Veď to nie blázon: syna vyprávať do škôl. Čo len šaty stoja, a k tomu chova a bývanie. Povážte si len — to nejde po dobrom.“

„Ale ako by aj šlo, keď odoráva! Taký predrenec: na jar vyjde naostatku do poľa a naodoráva susedom po brázde, po dve — koľko mu to hneď činí! Do kosby ide zas samý prvý, a naodkáša, kde koľko môže. Ach, ba že takého človeka len trpia!“

„Trpia ho — aj podkladať sa mu budú — takí blázni! Len nech zdekne^[7] dakde kúpa, už letia poň. Pri ňom nedajbože preplatiť niečo, tak naddáva. A nech zvie, že dakto nechal len jednu brázdu prielohom, to ponúkne sa hneď, že ju zaseje spolovice. No, a podaj čertovi len palec — kým sa zozberáš, už ťa drží za ruku.“

Ale hnev dedinčanov nezostal bez náhrady. Miško zrazu v celom okolí stal sa váženým človekom: tam závisť už neovládala, ľudia jasnejšie videli. Keď stál o trhu na rínku so zbožím, i z iných dedín zastavovali sa ľudia a šepkali medzi sebou:

„Pozrite, ten si dal syna do škôl. Bude mať z neho pána. A že je akýsi dobrý gazda.“

„Ono musí byť, lebo každý trh ho tu vídavam. Ale do škôl — to je predsa moc. Ono ľahko sa to začne, ale ťažko skončí. No — do hrubého stromu zaťal sekeru. Školy majú veľké ústa — mnoho stoja.“

„Už len musí cítiť, že má dobrú podložku. A bol chudobný, keď začal gazdovať: všetko si sám nadobýval od motyky. A teraz pred jarou vraj predá i po dve jamy švábky. Takému je potom ľahko.“

Jarmočníci pokrúcali hlavou a odvrávali si: „Čertovský chlap, čertovský chlap!“ A s veľkým uvážením pohliadali naň.

Ale nielen prespolní gazdovia, i remeselníci z mesta mali sa vôkol neho.

„Akože sa máte, Miško?“

„Kdeže ste boli?“

„Ale ste zdravý! Ozaj, ten syn, akože — privyká? Bude z neho dačo?“

A tieto prejavy účasti skoro vždy vrcholili v dákom nabídnutí. „Nebudete mu dačo robiť? Kabát na zimu.“

„Ozaj — písal vám, či mu tie čižmy ešte trvajú? Ale ako by netrvali — boli ani z ocele. Hja, ja mám remeň — to je už remeň!“

Ba aj sklepník uponížil sa k nemu: „Miško, toto súkno bolo by vášmu synovi: je ako koža. Nezoderie ho, kým kus bude trvať z neho.“

A Miško neodolal takýmto lákadlám. Nikdy neprišiel naprázdno z mesta. Žena mu nedohovárala, veď to bolo jej miláčkovi. Ba radovala sa, že jej bude v školách chodiť pekne, ako zo škatuľky.

Pred synovým návratom celý týždeň radila sa so ženami, čo sa tomu rozumeli, ako synka cez vakácie chovať.

„Kaše mu predsa len nenavarím — no a švábky ani tak. Nebožiatko, už odvyklo od hrubých jedál; zje lyžičku-dve — a má dosť.“

„Ja, veru je tak,“ prisviedčala jej horárka.

„Pirohy s tvarohom — to by bolo dobre,“ nadhodila Zuzka.

„I to len raz-dva: to je tiež priťažké.“

„Halušky s bryndzou to rád jedával.“

„No — to tiež len dakedy.“

„Nuž a čo mu variť?“ Zuzka si už nevedela rady — čo lepšie vedela variť, to už spomenula. Jej kuchárske vedomosti boli už na dne.

„Nuž vyprážané kurčatá sú dobré.“

„Bože môj — to je veľmi drahé. Ja som ich už popredala, po desať groší. Iba ak ešte raz podsypem, akurát jedna kvoká.“

„Kúpite mu dakedy aj mäsa.“

„Nuž a akože! V nedeľu tri, štyri funty.“^[8]

„Ach ba, pol funta, mu je cez uši. Budete si pýtať i pečienky na prívažok, a hodíte mu z nej halušiek pod polievku.“

„A ako to mám? Ja hriešna stvora ani len to neviem.“

Keď Cyril prišiel domov, začala ho kŕmiť jedlami od výmyslu sveta. Veru na Ferancovie stole ich ešte nikdy nebolo — ani nikde inde. A Cyril? On vkradol sa vše do kuchyne a najedol sa toho, čo bolo otcovi a čeľadi nachystané. Mať ho raz dochytila pritom a zalomila rukami:

„Bože môj — chlapče, čo to ješ? Nešťastné dieťa, ochorieš mi tu. To je sedliacke jedlo.“

Chlapec rozosmial sa jej pred očima. Otcovi sa to zapáčilo, zastal syna:

„Ale, stará, daj mu ty pokoj. Ak to radšej je — nech sa mu stane po chuti. Veď je zo sedliackej krvi.“

Od tých čias starosti matkine zmenšili sa. Keď on vie i sedliacke veci jesť, načo by mu varila osebe? Iba aby mu dala predsa dáku prednosť, oddelila ho na mištičku a lepšie mu vše zapražila.

Teraz už druhé vakácie trávi doma. Stará už prišla do koľaje: čo mu variť a čo nie. Nepovažuje ho už za dáku vyššiu bytosť, ale za človeka, ktorý, pravda, viac vie než celá dedina spolu, ale zato zje i kapustu so švábkou.