ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cyril sa chytil biča, že bude voly poháňať. Ale otec už nerád vidí, keď pletie sa mu do práce. On jeho pomoc prijme len vtedy, keď si ináč nijako nemôže spomôcť. On by bol najradšej, keby jeho syn vždy za stolom sedel a čítal. To je jeho robota, a nie bič a pluh. Cyril by zas cez leto najradšej bol v poli vôkol otca, veď dosť sa nasedí cez zimu pri knihách. No neopováži sa predniesť túto túžbu otcovi, lebo by ho bojsa zarmútil. Celý týždeň by bedákal, že čo povie dedina, keď Ferancovie študenta vidí v poli hrabať, alebo snopy znášať. Preto Cyril najviac doma sedáva — kým je i otec doma; ale ako čuje, že ten nohu niekam vytiahol, vybehne i on na cestu a zamieša sa medzi starých kamarátov, s ktorými sa kedysi hrával, a nadpriada priateľstvo, na krátky čas školami pretrhnuté. Deti najprv bočia od neho, no pomaly zoznámia sa znovu a Cyril ožije medzi nimi. Je v svojom živle, medzi seberovnými.

Starý zas nemôže toto nijako zniesť. Okríkne ho prísne, čo by ináč ani neviem za čo neurobil.

„A čo ty máš medzi nimi? Var sa chceš ešte medzi ne rátať. Nuž ale si ty v svete bol na to, aby si sa so sprostými deťmi kamarátil? Keď už chceš ísť — choď do školy alebo do fary medzi hodných ľudí. Tomu sa už budem tešiť.“

No Cyrila zas toto netešilo. Do fary nechodil, lebo ako by on ta šiel? Čo by tam robil? Pán farár spytoval by sa ho perfectum od fio, alebo imperativus od fero.^[9] Nuž a keby mu ho aj uhádol, nedostal by toľko pochvaly, ako keď deťom konjuguje laudo.^[10] Preto, že sa fary stráni, i mať mu dohovárala.

„Synku, čo nejdeš do fary? Tam ťa vovedú do svetlice a ukážu ti všelijaké knihy. Uč sa od mladi od hodných ľudí, potom akoby si to našiel. Tam ťa veru zlému nenaučia, len dobrému.“

Ale Cyril nešiel a nešiel. Myslel si, že už nemá čo hovoriť s pánom farárom, keď aj tak už bol s ním minulej nedele pred kostolom. Pán farár vypýtal sa ho jedno-druhé: už teraz nemá sa o čom s ním zhovárať. Ale rodičia ho len nútia, aby šiel, veď ako milo mu podal pán farár ruku. Hej — Miško a Zuzka tým stisnutím ruky majú všetky útrapy štedro zaplatené. Ako ich to pozdvihlo v očiach susedov, keď duchovná osoba podá ich dieťaťu ruku a zhovára sa s ním.

Ale čo sa dnes stalo, to prevyšuje už všetko ich očakávanie. Z farského dvora vyšla slúžka a hrnie sa rovno do Ferancov. Jej vyjasnená tvár predzvestuje manželom, ešte pri voze zamestnaným, akési milé prekvapenie.

„Dobre, že ste doma — ja, že vás nenájdem. Ach, mámeže pohodu! Zbožie ani páper!“

„Veru, chvalabohu — takejto žne nepamätám. Ani len nekvaplo na úrodu.“

„Aj nazvážali ste hodne — za troch.“

„Nono, pán boh požehnal.“

Slúžka chcela zaviesť rozhovor, lebo myslela, že sa to ani nepatrí len tak naponáhlo povedať, čo treba, a ísť. Ona chce na to prísť okľukami: pomaly, ale isto.

„Ach — i študent pomáha: pekne, no! Akože sa mu páči doma? Ale — aby ho neuriekla — žíri mu; neznať na ňom biedy. No — nech mu len pán boh pomáha, aby bol z neho hodný človek, ako sú náš pán. Bude mu vždy dobre — ako na hody.“

„Ako pán boh dá,“ poznamenala gazdiná.

„Ono, ak bude sa usilovať, bude mať vždy svoj istý kus chleba. To i náš pán povedajú — a tí veru vedia.“

„Čidali vedia,“ prisviedčal gazda.

„Ale keď len tak nepríde do fary! I pán vše spomínajú: len kde je, vraj, ten študent Ferancovie, keď ho tak nevídať. Choď, Katra, a povedz jeho materi, nech ho vypraví na obed. Nuž tak, aby váš študent prišiel na obed.“

Zuzka zostala, akoby jej nohy zarazil do zeme. Nevládala ani údom pohnúť. Konečne vypukla skoro v detinskú radosť.

„Ale môj syn… na obed! Panebože… toľké ustávanie! Veru mohli sa neustávať, o tom sme sa ani nenazdali. Óvi, óvi! Kedy sa im odslúžime?“

Študenta pozvanie neprekvapilo tak mile ako matku. Práve mal na jazyku, že sa predsa ide pýtať do poľa, sadne na voz a pôjde. A tu takáto prekážka! Otec nepýtal sa mnoho syna, hneď poďakoval sa pánu farárovi aj pani farárke za pozvanie.

„Nuž nech len príde. Pán a pani budú v svetlici.“ A Katrena odfurovala preč.

Stará objala syna. Mal sa zájsť v jej náruživom objatí. Hrdúsila ho. Celá bola ako vymenená.

„Ach, môj kvet zlatý! Takejto radosti sa dožiť! Do svetlice… chlapče, pôjdeš do svetlice! Vieš, čo je to — ísť do farskej svetlice? Ta ani richtára nevpustia… ba ani hajtmana. A ty budeš si tam sedieť… pri jednom stole, z jednej misy jesť… s takými ľuďmi. Ach!“

„Hja, veru, Cyrko — budeš dnes po pansky jesť. Chlapče, aby si nezabudol ďakovať… aby som necítil hanbu pre teba, lebo v takom dome neobedúva hockto. To už veru nie. Koho si tam videl z dediny pri obede? Veru nikoho. Ty budeš prvý — samý prvý.“

„A ešte takto pekne zavolajú… a ktovie, čo pristroja! Ach, keď som im neodkázala, aby sa netrápili veľmi pre teba. Ale zabudla som ako na smrť. Keby var zabehla, že ty hocčo zješ…“

„A načo? Keď už raz hotujú hostinu, viem, že neodstavia od ohňa. Len ho vystroj, ako svedčí, aby sme sa nezahanbili zaň. Obleč ho poriadne, a ponaúčaj, ako sa má tam držať. Ja už idem, vo meno božie.“

Zuzka pojala syna do izby a obracala ho do samého obeda. Poznášala všetky šaty a skúšala na ňom, ktoré mu najlepšie pristanú. Obliekla ho do nových; vyzeral ani maľovaný panák.

„Polož si klobúk na hlavičku. Tak! A keď ho budeš snímať, nože neuchlp si vlasy. Teraz sním!“

Cyril sňal klobúk, stará nebola spokojná s pokusom.

„Na hviezde ti jeden chlp odstáva. Ja neviem, čo sa nechce prihladiť. Nože si ho prihlaď rukou. Nechce uľahnúť. A chodník ti je nedobre predelený. Povedala som ti, predeľ si chodník na boku, a nie naprostriedku. To každý mládenec z dediny tak nosí. Keby ti len bola kúpila pomády, vlasy hneď inakšie stoja. Ná!… a mašličku som zabudla. Dobre, že mi zišlo na um! Bola by ťa veru bez nej poslala. Ktovie, či by ťa neboli i vrátili. Pripniže si ju, či ti bude dobre stáť.“

Cyril poslúchol matku, no nebola spokojná.

„Ja neviem, ale háčik akosi veľmi napína šnúrku a mašľa sa preto nakrivuje. Počkaj, donesiem ti šálik — ten si uviažeš.“

A Zuzka chytro bežala do komory. Počuť šuchot, ako keď šaty sa prehadzujú: víko zapadne a šálik je tu.

„No, to ti bude azda lepší. Uviažeme ho… takto. Len daj pozor, aby ti dobre stál. Tak. Ja — strapce nepotískaj pod kabát; veď sú zlaté! Čo by si ich mal zatískať, var si ich ukradol?“

Cyril stál, ako voskový panák, naprostred izby; neopovážil sa ani prstom hnúť, aby si šaty nepokrčil. V tom napätí čuvov začali sa mu ruky potiť, cítil sa cudzo, neprirodzene.

„No, teraz si vlož šatôčku do vrecka. Nevtískaj jej dnu, do gundže: celý kabát ti bude odstávať, akobys’ niesol plnú kešeňu hrušiek. Rožtek z nej môže ti von trčať. Čo by nemohol, veď je biela. Kúpila som ti ich dvanásť — po dvanásť groší. A keď ta prídeš, vieš čo máš urobiť?“

„Ruku bozkať.“

„Ach, ba… najprv povieš: šťastlivý, dobrý deň vinšujem, a potom len bozkáš ruku pánu farárovi aj pani farárke. A sadni si k stolu pekne, aby si sa oň neopieral lakťom.“

„Veď nie.“

„Ty — a moc nejedz… ak sa i nenaješ, preto nič. Nahradíš si doma. Čo by povedali, nech by si moc zjedol! Ešte by si bojsa mysleli, že ťa tu hladom morím.“

„Veď!“

„No tak, môj syn drahý! A pri jedení len zvoľna, nič sa nenáhli. A bože ťa nebeský chráň, aby si sa polial. O šaty by nebolo ešte nič… ale tá hanba! A aby si lyžku nezložil samý ostatný.“

„Kým nedojem — akože ju zložím?“

„Ja, božechráň dojesť! Ešte by si var misu poškraboval. To by mysleli, že i misu chceš zjesť.“

„Veď tam z misy nejedia — nemyslite si.“

„A z čohože? Var nie — bože odpusť hriechy — z vahancov?“

„Z tanierov. Každý si naberie a je.“

„Ah — to zas nová móda nastala. A lyžku polož pekne hore dnom; aby sa nenazdali, že si sa nenajedol. Ruky si tiež neomasť. Ak sa ti i pridá, utri si ich — nato je šatôčka. No, a teraz už choď. Drž sa pekne — mne Katrena všetko vyrozpráva, ako sa tam budeš držať.“

Cyril sa hodil matke do náručia a objímal ju náruživo. Jeho pohľad je tak horúci, taký prosebný…

„No, dobre — čože chceš?“

„Mamo, nehnevajte sa… ja nejdem.“

Stará zostala ako skamenelá. Nevedela, čo napochytro urobiť. Vytrhla sa z jeho objatia a neláskavo, skoro kruto odstrčila ho.

„Abys’ mi to viac nepovedal… lebo… prinesieš ma o rozum.“

„Mamo — ja sa bojím.“

„A koho?“

„Len tak.“

„A čo by si sa bál, keď ťa zavolali… Blázon, on sa bojí. Oni sa trápia, zavolajú ho, a on sa bojí! Povedia o tebe: veru tí Ferancovci vychovali za syna, čo je ani k bohu, ani k svetu. Nuž načo my nakladáme na teba: aby si sa bál? Nie nato, aby si sa vedel zmestiť ta i ta?“

Cyril nechutno chytal sa klobúka. Odvrávať neopovážil sa už. Výhovorky tu nespomôžu: všetko iné povolili by mu, len toto nie. Zobral sa.

Ale starej to zavrtelo v hlave. Pomyslela si: „Nepôjde. Deti ako deti — nemá rozumu a k dobrému chuti. Aby mu pred farskými vráty nezišlo zas niečo na um. Radšej pôjdem za ním,“ a vybrala sa za chlapcom.

Cyril sa zakrádal ako hriešnik pred súd. Akási neurčitá bázeň zmocnila sa ho. Na srdci cítil ťarchu, ako ťažký kameň. Cítil ochabnutosť, nielen duševnú, ale i fyzickú. Bol by najradšej ponad plot do záhrady; tam pod stromom v chládku dobre sa leží. No takto, on, neskúsený musí do fary — dosiaľ len lyžicou jedával, a dnes musí i vidličkou zachodiť, i nožom. Bože, aký to bude prísny súd nad ním, ak sa mu niečo pridá. Prvý raz v živote opanoval ho pocit opustenosti. Má rodičov, a je predsa len ako sirota. Rodičia — veď tí sami nevedia, ako sa má pri stole držať, akože mu poradia? Spoza humán počuť deti. Tam na jednom dreve sa kolíšu. Srdce mu piští za nimi — ako dobre by bolo, keby mohol k nim. Nuž a čo mu vadí? Tu jeden plot… ten sa ľahko preskočí. Keď ho budú hľadať, utečie ta do hory — o hlade, ako chce. Už ho bádalo do boku, aby preskočil, žily pod kolenami šteklili ho… No, raz, dva! Vtom sa ozve za ním známy hlas:

„No, len sa neboj. Veď sú to dobrí ľudia. Ja idem za tebou.“

,Ah — predsa — tu je matka.‘ Aspoň za ním ide, to ho teší. S rozochvelým srdcom položil dlaň na kľučku a vstúpil do dvora. Napravil naponáhle šaty, prihladil vlasy, postavil klobúk, pozrel na šatôčku, narovnal šálik a s hlbokým vzdychom kráčal popri záhradke k dverám.

Zo záhrady nenazdajky vystúpil pán farár v dlhom, bielom kabáte. Pomätený Cyril zabudol, čo povedať. Konečne vybúšilo z neho: „Dobré ráno vinšujem.“

„A — servus, frater!^[11] To ty akosi dlho spávaš, keď ti je ešte len ráno. My sme ťa na obed volali.“

Cyril stál ako obarený. Nevedel si vysvetliť, či je ráno a či už obed. V nedorozumení stál nepohnute ako kolík v plote. No, mysliac si, že prišiel včas, rozľútostený bral sa na odchod. Pán farár mu zastúpil cestu.

„Nono — var by si už šiel. Hoj, počkaj — a neboj sa ty nič.“ A širokou, mäkkou dlaňou pritlačil mu klobúk k hlave a zvŕtal mu ho. Cyril sa chytal klobúka, že si prihladí pochlpené vlasy, no pán farár nedopustil mu to. Potriasol mu hlavou a pýtal sa:

„Scisne latine, frater?“^[12]

Cyril sa posmelil a rezko odpovedal:

„Scio.“^[13]

„Bene! Ergo: quot sunt partes orationis?“^[14]

„Ja… my sa to tak neučíme,“ odvetil zahanbený Cyril.

„No, bene, bude z teba perillustris,^[15] len sa uč. A teraz povedz: vieš sa na stromy škriabať?“

Cyril sa potuteľno usmial, mysliac si, že ho to potvárajú zo záhradného zlodejstva. Zišlo mu na um, ako ho chytili v školách na jabloni a ako im unikol.

„No, keď sa vieš — pôjdeš sem na višne.“

Cyril si to nedal druhý raz povedať. V nových šatách s pozláteným šálikom driapal sa na strom. Plátenné futro šiat a košeľa pri rýchlych pohyboch šušťali. Horko-ťažko vyčistené čižmy stratili všetok lesk — boli pooškúľané. Šálik so zlatými strapci už nevisel voľno dolu, ale založil sa za košeľu a zapadol za jej límec. Klobúk mu jeden konárik strhol z hlavy a zhodil na pažiť pod strom. S mäkkými kaderami jeho pohrával si vetrík. No Cyril si toho nič nevšímal, cítil sa dobre, opravdive — ako doma. Všetky regule, čo mu predriekala mať, vyšumeli z hlavy: on je zas voľný, svojský. No tohto všetkého všimla si žena, čo hľadela škulinou cez vráta a sledovala pilne pohyb chlapcov. I raduje sa, že bol tak milo prijatý; len to ju mrzí, že takýto rozstrojený sadne si k stolu. O šaty jej nejde, že sa derú; veď i jej syn musí sa len niečím odslúžiť za obed.