Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 2 – Piesne meštianske a panské

Ján Kollár:
Národnie spievanky 2 – Piesne meštianske a panské

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Andrea Kvasnicová, Tomáš Soóky, Karol Šefranko, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Ján Kollár
Názov diela: Národnie spievanky 2 – Piesne meštianske a panské
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2009

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Michal Garaj
Viera Studeničová
Pavol Tóth
Silvia Harcsová
Andrea Kvasnicová
Tomáš Soóky
Karol Šefranko
Katarína Maljarová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Ján Kollár
Názov diela: Národnie spievanky II. diel
Vyšlo v: SVKL
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 1953
Počet strán: 687

Editori pôvodného vydania:

Eugen Pauliny [pripravil text a doplnil poznámkami]
Dr. Jozef Felix [zodpovedný redaktor]
Ivan Kupec [šéfredaktor]
Rudolf Totka [technický redaktor]
Emília Puššová [korigovala]
POZNÁMKY:

Národnie spievanky 2. diel

Vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, n. p. v Bratislave, v edícii Odkazy našej klasiky.

Edičné poznámky

1. Usporiadanie textu

Text je usporiadaný v tých istých oddieloch, pod tými istými záhlaviami (v tom istom rozdelení) a v tej istej úplnosti ako v pôvodnom vydaní. Proti pôvodnému vydaniu sa uplatnily tieto zmeny:

a) Kapitolu XXI, NZ II, 401 — 458 „Přídavek staroslovenských historických zpěvů“ sme zaradili na príslušné miesto do oddielu II „Spevy historicky pamätné“, kam podľa pôvodného Kollárovho rozvrhu vlastne patria. Okolnosť, že ich J. Kollár zaradil neorganicky až na koniec NZ II, osvetľuje sám dostatočne tým, že ich dostal až vtedy, keď ich už na príslušné miesto vsunúť nemohol. Presný spôsob zaradenia uvádzame v poznámkach k oddeleniu II.

b) Kollárove „Dodatky k dílu I“ (NZ I, 394), „Doplnky a opravy“ (NZ II, 375 — 400), piesne z poznámok NZ I, 424 — 425 a rozprávkové texty z NZ I, 420 — 421 a z NZ II, 499 — 501 zaraďujeme priamo do vlastného textu podľa pokynov J. Kollára.

Nevynechávame ani z textu piesní nič a nevynechávame ani celé texty, i keď J. Kollár podľa doplnení a opráv (NZ II, 375 — 400) a podľa pokynov v NZ II, 487 pre niektoré texty tak káže urobiť. Príčina je v tom, že J. Kollár niektoré texty uvádza na viacerých miestach úmyselne a iné zasa omylom, pričom v NZ II, 487 nevypočítava v úplnosti všetky prípady, kedy piesne uvádza úmyselne dvojmo a kedy ich uvádza omylom. Keďže je jeho výpočet veľmi neúplný, neodvážili sme sa zasahovať v prípadoch, ktoré neuvádza. Z toho, pravdaže, vyplýva, že sme nezasiahli ani v málo početných prípadoch, ktoré uvádza, hoci výslovne žiada: „Čo (t. j. nenáležité opakovanie textov) sa v budúcnosti opraviť má.“

Titulky, ktoré J. Kollár dával piesňam, v tomto vydaní pri textoch nezachovávame, lebo sú vo veľmi mnohých prípadoch volené nevhodne a náhodne. O tom svedčí okrem iného aj okolnosť, že nadpisy tých piesní, ktoré sa opakujú, zpravidla sa neshodujú. Okrem toho sú titulky jazykovo veľmi nejednotné (niektoré sú české, niektoré slovenské, iné „československé“), ba niekedy sú s jazykového hľadiska násilné. Ako titulky používame incipity piesní. Kollárove titulky uvádzame v indexe incipitov piesní. Tam uvádzame pri pôvodnom titulku aj diel (rímskymi číslicami) a stranu (arabskými číslicami), na ktorej sa text vyskytuje v pôvodnom Kollárovom vydaní. Pôvodný Kollárov titulok používame len v zriedkavých prípadoch, napr. pri obradných textoch a pri niektorých umelých textoch. Poslovenčené Kollárove titulky používame aj pri mnohých historických piesňach (pôvodný Kollárov titulok tu dávame do poznámky).

Kollárovo číslovanie textov je veľmi ťažkopádne; pri citovaní ho vôbec nemožno použiť. Na číslovanie textov používa rímske i arabské číslice a veľké i malé písmená (niekedy niektorý z týchto znakov aj dvakrát). Okrem toho vsúvanie textov z dodatkov a doplnkov celkom rozvrátilo Kollárovo číslovanie textov. Preto sme z jeho složitého číslovania zachovali len rozdelenie na XX oddielov (z toho I. — XI. oddiel v I. diele — tak isto ako J. Kollár, XII. — XX. oddiel v II. diele; XXI. oddiel Kollárovho vydania, „Přídavek staroslovenských historických zpévův“, vsunuli sme do II. oddielu, t. j. medzi „Piesne historicky pamätné“). Texty každého oddielu sme potom očíslovali bežne arabskými číslicami. Vo všetkých odkazoch na piesne v poznámkach (i v Kollárových poznámkach) v tomto vydaní pridržiavame sa tohto číslovania textov. Všetky odkazy na texty piesní týkajú sa teda číslovania v tomto vydaní. Odkazujeme tak, že najprv uvádzame rímskymi číslicami číslo oddielu, potom arabskými číslicami číslo piesne v danom oddiele. Umiestenie textov v Kollárovom vydaní možno nájsť v sozname incipitov.

Iba pri citovaní Kollárových poznámok používame odkazy na pôvodné Kollárovo vydanie. Tu používame značku „J. K., NZ I“ alebo „J. K., NZ II“ alebo prosto „NZ I“, „NZ II“ s udaním strany Kollárovho vydania. V „Poznamenaniach a pojednaniach k II. dielu Spievaniek“ označujeme strany pôvodného vydania na okrajoch riadkov.

Z Kollárových poznámok pri texte piesní ponechávame na mieste, t. j. pri textoch, len tie, ktoré sa týkajú priamo okolností, za akých sa text spieva alebo hovorí. Ostatné poznámky (ide najmä o mená prispievateľov, o údaje krajov a stolíc, odkiaľ sú texty, a o rozmanité vecné údaje, týkajúce sa obsahu) presúvame do poznámkovej časti. Urobili sme tak preto, lebo tento spôsob je typograficky vhodnejší a okrem toho zčasti lepšie zodpovedá neskorším Kollárovým redakčným úmyslom. J. Kollár totiž uvádza sústavne mená prispievateľov len na začiatku NZ I. V ďalších častiach sám ustupuje od podávania týchto údajov. Odôvodňuje to v NZ II, 486: „Zpočiatku zaznačovali sme pri každej piesni ak nie skladateľa, teda aspoň zasielateľa. Ale potom sme to museli zanechať, lebo jedna a tá istá pieseň nachádzala sa i v 20 a viacej rukopisoch zaslaných, často so žiadnou, často len s maličkou premenou.“

„Vysvětlenia k I. dílu Zpievaniek“ (NZ I, 395 — 454 + 2) a „Poznamenánia a pojednánia k II. dílu Zpievaniek“ (NZ II, 458 — 510) sú veľmi rozsiahle a nerovnakej ceny. Najmä mnohé jednotlivé etymologické, mytologické a historické vysvetlenia Kollárove v NZ I sú dnes už celkom prekonané a na prvý pohľad mylné. Pre neodborníka nemajú význam, alebo by ho mohly pomýliť, ba nie sú dôležité ani pre pozoruhodnejší počet odborných pracovníkov. Preto ich ako celok neodtláčame, ale podávame z nich iba výber, z ktorého by vyniklo Kollárovo stanovisko k príslušným textom a ich hodnotenie; odtláčame, pravdaže, bez skrátenia tú časť poznámok, ktorá má zrejmú dôležitosť. Uverejnenú časť Kollárových poznámok, pokiaľ je to potrebné komentujeme. „Poznamenánia a pojednánia k II. dílu Zpievaniek“ vydávame celé, lebo ich literárnohistorická cena ako celku je nesporná.

Tak isto odtláčame aj ďalší aparát J. Kollára: abecedný soznam incipitov piesní (tu pri každom incipite doplňujeme Kollárov titulok a stranu pôvodného vydania), mená Kollárových prispievateľov a glosár. Kollárov glosár nahrádzame vlastným (pravdaže, s použitím Kollárovho materiálu).

2. Usporiadanie poznámok

Poznámky k jednotlivým piesňam nasledujú v tom istom poriadku ako texty. Vnútorne sú usporiadané takto: Za číslom piesne nasleduje Kollárov text, ktorý je v pôvodnom vydaní pri texte piesne a ktorý my presúvame do poznámky. Tento text poslovenčujeme a sádžeme kurzívou. Kollárove skratky šar., nitr., lipt. a pod. vypisujeme celým slovom. Potom nasleduje Kollárova poznámka k piesni alebo výťah z takejto poznámky; sádžeme ju tiež kurzívou; v pôvodnom vydaní ich Kollár odtláčal alebo na konci knihy (tak je to najmä v I. diele) alebo za piesňou (tak je to najmä v II. diele). Pri týchto poznámkach citujeme diel a stranu pôvodného vydania. Potom nasledujú naše poznámky a napokon údaj, kde bol text pred vydaním Kollárových Zpievaniek tlačený. Pritom používame tieto značky:

ČČM — Časopis českého museum VI, 1832, Časopis českého museum VII, 1833.

MPCs — Bartholomaeides Ladislav, Memorabilia provinciae Csetnek, cum tabulis aeri incisis. Neosolii (B. Bystrica), 1799.

Poezie — Poezye od Bohuslava Tablice. Díl první; ve Vacově 1806. Díl druhý; ve Vacově 1807. Díl třetí, ve Vacově 1809. Díl čtvrtý; ve Vacově 1812.

PPU — Prvotiny pekných umění. Ročník 1817.

PS — Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šaffaříka, Jana Blahoslava a jiných. Svazek první. V Pešti 1823. Písně světské lidu slavenského v Uhrách. Svazek druhý. V Pešti 1827.

SNP — Slovanské národní písně, sebrané F. L. Čelakovským I. diel v Prahe 1822. II. diel 1825. III. diel 1827.

Za mnohé z týchto bibliografických údajov vďačím Dr. Rudovi Brtáňovi.

Ak text presunujeme z niektorého doplnku alebo dodatku, dávame o tom príslušnú poznámku na samý začiatok poznámky.

3. Jazyková úprava

a) Všeobecné poznámky

Svojou provenienciou, gramaticky a hláskoslovne sú texty J. Kollára veľmi rôznorodé. Okrem skutočne ľudových textov (západoslovenských, stredoslovenských a východoslovenských piesní) sú tam tradičné folklorné texty, rozmanité poprestýkané prvkami českého jazyka, ďalej ponášky a napodobneniny ľudových textov (napr. „Tam okolo Strečna“, „V daždi, v plušti na ulici“ atď.), potom zrejme umelé texty, složené po slovensky (napr. Chalupkove básne) a napokon zrejme umelé texty, složené anonymnými veršovcami, ktoré v rozmanitej miere balansujú medzi slovenčinou svojich skladateľov a nositeľov a spisovnou českou normou (sem patrí väčšina textov z piesní meštianskych a panských, väčšina historických piesní, piesne študentské a rechtorské a jarmočné piesne). Je veľká rôznorodosť aj vo veku mnohých umelých textov. Niektoré texty sú zrejme staré niekoľko storočí (niektoré historické piesne), iné pochádzajú z jednotlivých desaťročí XVIII. storočia a pri niektorých ide o nové útvary. Ľudové texty sa zasa líšia kvalitou zápisu. Popri veľmi dobre zapísaných textoch stredoslovenských a niekoľkých východoslovenských sú tu aj premnohé texty, zapísané so zrejmými hláskoslovnými a tvaroslovnými bohemizmami, pochádzajúcimi zrejme od zapisovateľov alebo od J. Kollára.

Hoci J. Kollár tvrdí, že „odkiaľ a ako nám ktorá pieseň bola poslaná, tak sme ju aj tlačiť dali“ (NZ II, 486), jednako sa zdá, že piesne sjednocoval pravopisne i hláskoslovne. Pravopisná úprava je nepochybná, lebo texty sú prevedené presne do vtedajšieho českého pravopisu. Pritom možno pokladať za nepochybné, že predlohy, z ktorých J. Kollár svoje texty získal, takouto pravopisnou jednotou nevynikaly. A pri pravopisnom sjednocovaní vnášal J. Kollár iste do textov i niektoré hláskoslovné čechizmy. Pritom, pravdaže, dnes už ťažko rozhodnúť, nakoľko nejednotné hláskoslovie niektorých textov treba pripísať na vrub Kollárových prispievateľov a nakoľko J. Kollára samého. I zbežné porovnanie textov, ktoré J. Kollár uverejnil už pred vydaním NZ (napr. v ČČM a v PS a potom v NZ), ukazuje, že tieto texty sa v hláskoslovných jednotlivostiach líšia. Ale zasa rozdielnosti v zápise jednotlivých stredoslovenských textov ukazujú, že hlavná vina za nárečovú nejednotnosť a nepresnosť padá na Kollárových prispievateľov. Len tak si vysvetlíme, že popri textoch, zapísaných relatívne veľmi verne, nachádzame aj texty, zapísané s typickou „dôkladnosťou“ a „školenosťou“ ľudí, ktorí mali českú pravopisnú a vôbec spisovnú normu „v ruke“. Tak sa vyskytujú texty, ktoré sú zrejme ľudové a obsahujú nápadné nárečové znaky, ale popri nich sú aj konvenčné pravopisné a najmä hláskoslovné čechizmy.

S druhej strany sa zasa zdá nesporné, že aj J. Kollár pôsobil pri porušovaní hláskoslovnej jednotnosti textov. Ako sa zdá, pôsobil dvoma smermi:

1. Nerozlišoval presne otázky pravopisné (teda otázky prepisu) od otázok hláskoslovných a zo snahy po slušnej pravopisnej úprave porušoval texty aj hláskoslovne tým, že do nich vnášal neorganicky české hláskoslovné podoby.

2. J. Kollár poznal z autopsie len stredoslovenské turčianske nárečie. A vlastne len stredoslovenské nárečie (v turčianskej podobe) pokladá za vlastné slovenské nárečie. Domnievame sa preto, že z tohto dôvodu „zlepšoval“ a „poslovenčoval“ najmä západoslovenské texty, t. j. vnášal do nich stredoslovakizmy. Inak by sme si totiž nevedeli vysvetliť skutočnosť, že v textoch, v ktorých sa uvádza západoslovenská proveniencia alebo ktoré jazykovo ukazujú na západoslovenské nárečové prostredie, vyskytuje sa množstvo stredoslovakizmov. Ide najmä o stredoslovenské dvojhlásky a minulý čas na u (typ: dau, mau, bou). Ale J. Kollár — ako sa zdá — „zlepšoval“ aj neturčianske stredoslovenské texty, lebo napr. v liptovských textoch nachádzame hláskoslovné prvky turčianske. Za zásah J. Kollára treba pokladať napr. vnášanie tvaru diovča do neturčianskych textov a kvantitu mnohých slov a tvarov.

Mnohé ľudové východoslovenské texty sú zapísané v relatívne presnej nárečovej podobe. Na nárečových východoslovenských textoch badať najmenej redakčné zásahy J. Kollára. Ale súčasne badať na východoslovenských textoch aj najlepšie neschopnosť vtedajších zapisovateľov zapísať nárečový text. Popri relatívne presných nárečových textoch, ktoré zachovávajú nielen hlásky dz, c v postaveniach za ď, ť a nedostatok kvantity, ale vyznačujú aj hlásky ś, ź, máme texty, ktoré tieto typické východoslovenské znaky zachovávajú len veľmi roztrúsene (teda popri dz, c píšu aj ď, ť) a označujú kvantitu, ba sú aj také texty, ktoré z východoslovenských nárečových prvkov nezachovávajú nič okrem niekoľkých lexikálnych jednotlivostí a sú viac alebo menej prepísané do konvenčnej „slovenskej“ češtiny.

Problematika iného druhu je pri prevažnej väčšine umelých textov a pri mnohých tradičných ľudových textoch. Pri týchto textoch vystupuje zreteľne dvojpólovosť domácich slovenských nárečí a českej spisovnej normy v tej podobe, aká platila na Slovensku v XVIII. storočí. Sú zapísané jazykom, ktorý nie je ani češtinou ani slovenčinou. Slovenčina je v týchto textoch základom a české spisovné hláskoslovie a tvaroslovie je tu „kultúrnou apretúrou“, ktorá dávala týmto textom pečať „vysokej“ a „kultúrnej“ tvorby. Pritom dialektické napätie medzi slovenským jazykovým základom a českou spisovnou apretúrou nie je vo všetkých textoch rovnaké. Niekde ide temer o slovenský text, inde ide temer o čistý český text.

Niekedy, ale býva to zriedka, ten istý text sa lomí. Jedna jeho časť je slovenská, druhá česká alebo silne počeštená. Pozri IV, 46; IV, 12. V texte VIII, 54 sa zasa spájajú dve piesne.

Záverom k jazykovej problematike Kollárových Spievaniek treba dodať, že isté české hláskoslovné podoby sa mohly dostať do jednotlivých slov aj pri sadzbe. Treba totiž uvážiť, že sadzačom bolo sádzanie slovenských textov novinkou, takže ich zvádzala pri sádzaní česká jazyková norma. Vplyv českej jazykovej normy mohol byť tu posilňovaný aj okolnosťou, že texty boly zapísané českým spisovným pravopisom.

Pri novom vydaní, a to čitateľskom vydaní týchto gramaticky a hláskoslovne veľmi komplikovaných textov, vychádzali sme z týchto úvah:

Spisovno-česká jazyková a pravopisná apretúra slovenských textov bola v Kollárových časoch prirodzenou a normálnou vecou. Veď tradícia češtiny ako spisovného jazyka Slovákov bola pevná a evidentná. Preto hláskoslovné a gramatické počešťovanie slovenských textov vtedajšieho čitateľa vôbec nerušilo a české tvary v slovenských textoch mu neboly vôbec nápadné. Pociťoval ich spolu s pravopisnou úpravou ako prvky spisovného jazyka. Dnes je situácia iná. České prvky gramatické a hláskoslovné by sa v slovenskom jazykovom prejave pociťovaly ako rušivý element. Slovenský text s českými jazykovými prvkami by sa dnes nepociťoval ako „vyvýšený“ a „kultúrny“, ale naopak: pociťoval by sa ako „nepestovaný“ a „nekultúrny“. Preto sme v ľudových textoch odstraňovali tie české hláskoslovné a tvaroslovné prvky, ktoré boly zreteľne — pokiaľ sme to mohli určiť — nánosom J. Kollára alebo jeho zapisovateľov. Hľadeli sme na celkový jazykový ráz piesne, na jednotlivé tvary a porovnávali sme tie isté a štrukturálne spolu viazané tvary a podľa toho sme vovádzali jednotlivé tvary. Napr. keď išlo o stredoslovenský text a keď sme v texte našli popri sebe infinitívy na -ť a infinitívy na -t, keď bolo popri sebe zvratné zámeno v podobe sa i v podobe se, uvádzali sme jednotnú podobu infinitívu s a zvratné zámeno sa. Kollárovu náhodilú apretúru, ktorá bola v jeho časoch prirodzená, sme odstraňovali, pretože dnes by bola neprirodzená. Podrobnosti uvádzame ďalej. Predpokladanú Kollárovu stredoslovenskú apretúru západoslovenských textov a Kollárovo vovádzanie turčianskych nárečových prvkov do iných stredoslovenských nárečí sme neodstraňovali.

V umelých textoch bola problematika iná. Tu ide aj gramaticky aj hláskoslovne o výsledok napätia medzi slovenským jazykovým základom tvorcov alebo prednášateľov týchto textov a českou spisovnou apretúrou. Českú spisovnú apretúru však sem nevnášal J. Kollár, ale uplatňovali ju sami nositelia a tvorcovia týchto textov. České vplyvy tu nie sú náhodilé, vonkajšie a neorganické, ale tvoria istú sústavu. Česká spisovná apretúra nie je neorganickým nánosom, ale patrí k osnove týchto textov. Preto tu bolo potrebné zachovať českú tvaroslovnú i hláskoslovnú apretúru. České jazykové prvky nie sú v týchto textoch rozložené nejako organicky. Jednotlivé gramatické a hláskoslovné zjavy sa neuplatňovaly tak, že by boly prenikly vo všetkých príslušných slovách a tvaroch na príslušných miestach. Prenikaly a uplatňovaly sa v jednotlivých slovách a tvaroch, takže s jazykového hľadiska máme v týchto textoch značnú nerovnorodosť a pestrosť. České gramatické a hláskoslovné prvky sa často v tých istých textoch miešajú so slovenskými gramatickými a hláskoslovnými zjavmi. Tu sme v zásade nezasahovali a texty sme nesjednocovali. Upravili sme iba pravopisné a tlačové chyby. Zasiahli sme len tam, kde nejednotné tvary boly blízko seba a boly príliš nápadné. Výnimku tvoria nepočetné texty stredoslovenské, s ktorými sme zachádzali ako s ľudovými stredoslovenskými textami, ak v nich išlo o jednotlivé, nepočetné a s dnešného hľadiska nápadné čechizmy.

Pri pravopise umelých textov tvorí osobitnú kapitolu písanie písmen ě, ř, ů. Tu sme zachovali zásadu nepísať tieto písmená, ale nahrádzať ich príslušnými slovenskými písmenami (e, r, ú), ak nešlo o zrejme český text. Dôvod pre tento postup je v okolnosti, že v Kollárových časoch sa ř a ě v slovenskej češtine nevyslovovalo, iba písalo. Okrem toho sa písmená ř, ě, ů písaly v umelých textoch veľmi nesústavne a nepravidelne. Keby sme boli ponechali ř a ě (resp. keby sme ich boli doplnili v textoch podľa českého spisovného pravopisu), skreslili by sme veľmi nápadne zvukovú podobu týchto textov, lebo pre dnešného slovenského čitateľa tu nejde iba o pisársku manieru, o prejav znalosti spisovného pravopisu, ako to bolo v Kollárových časoch. Dnes sa uvedomuje, že tu ide o hlásky českého pravopisu, ktoré sa aj vyslovujú rozdielne od r a e. V Kollárových časoch sa však ř a ě vyslovovalo rovnako ako r a e. Odchýliac sa teda od Kollárovej grafiky, blížime sa ku skutočnej výslovnosti týchto textov, zachycujeme ich výslovnosť vernejšie.

b) Pravopis

J. Kollár zapisoval texty podľa pravidiel vtedajšieho českého pravopisu. Sám pravopisný prepis nepôsobí ťažkosti. Prepisujeme:

w ako v: pozdrawenie — pozdravenie, wina — vina;

g ako j: frager — frajer, gastrab — jastrab;

g ako g: orgowán — orgován;

ů ako ú: múj — múj (ak nejde o český text; v českom texte zachovávame písmeno ů).

Rovnako tak sa prepisuje v istých pozíciách:

y ako j: gaydy — gajdy; i ako j: ai — aj, ei — ej.

V slovenských textoch sme ě prepisovali alebo ako e (dědina — dedina) alebo ako ie (děwča — dievča).

Okrem toho sme robili pravopisné úpravy v jednotlivostiach, t. j. tam, kde sa dnešný pravopis slov líši od vtedajšieho pravopisu alebo od Kollárovho zápisu. Upravovali sme napr. písanie i — y podľa dnešného úzu. Slová kynteš, omikačka, onehdj, sotwy, myseu sme prepísali ako: kinteš, omykačka, onehdy, sotvi, miseu.

Slová, ktoré sa podľa dnešného pravopisu píšu oddelene, píšeme oddelene, i keď ich J. Kollár písal dovedna, príslovkové výrazy, ktoré sa dnes píšu dovedna, píšeme dovedna, i keď ich J. Kollár písal oddelene. Napr. od dáwna — oddávna, w čas ráno — včasráno, na mále — namále, na náhle — nanáhle, nad mír — nadmír, podruhé — po druhé, potretí — po tretí a pod.

Úvodzovky v priamych rečiach, ktorými text v Kollárovom vydaní oplýva, sme z piesňového textu vynechávali. Úvodzovky sme ponechávali len v baladách a vôbec v epických skladbách, kde ide o skutočné oznámenie. Vynechávali sme aj značky na opakovanie textu pri speve. V Kollárovom vydaní sa každý verš začínal na veľké písmeno. Tu sme zaviedli dnešný úzus. Upravili sme aj Kollárovu interpunkciu. Týka sa to najmä oddeľovania vokatívu a citosloviec čiarkami (tu J. Kollár nebol dôsledný) a používania dvojbodky. Kollár používal dvojbodku obdobne ako sa používala pri vetnej perióde. Napr.:

Nerada robila, rada tancowala,
Ani si košelku newyrancowala:
A gá rada robjm i rada tancugem,
Eště si košelku pekně wyrancugem.

V podobných prípadoch sme namiesto dvojbodky dávali podľa okolností čiarku, bodkočiarku alebo bodku.

c) Hláskoslovné a tvaroslovné úpravy ľudových textov

Podľa zásad, vyslovených sub a), urobili sme tieto úpravy:

1. Zavádzali sme písanie predpôn s-, z-, so-, zo-, podľa dnešného spisovného úzu. Napr.: nezožatý, zklamali, zháňať, smilug sa, nesměstila, ztratila, zhowáragú sa a pod. píšeme: nesožatý, sklamali, sháňať, zmiluj sa, nezmestila, stratila, shovárajú sa a pod.

2. Zaviedli sme písanie v- v prípadoch ako: vstaň, vstanem, vziati (namiesto Kollárovho nedôsledného písania: staň, stanem, wziati) a pod.

Vetu: Išol Janjčok wohledy (XII, 44) sme obdobne nahradili vetou: Išol Janíčok v vohľady. V tvaroch táčatá, táčatká sme v- nedoplnili, lebo tento tvar je v mnohých nárečiach veľmi pevný.

3. Slová „domou“, „diouča,“ ktoré sa v tejto podobe vyskytujú osihotene, prepísali sme do podoby, ktorá je spisovná alebo ktorá je spisovnej podobe bližšia: domov, diovča.

4. Slová so znelostnou asimiláciou sme písali podľa spisovného úzu. Tak sme prepísali „weť“ na veď, „otnite“ na odtnite. Podobne sme aj zámeno „kdo“ (českú spisovnú podobu) prepísali na kto (na slovenskú spisovnú podobu) bez ohľadu na to, v ktorom slovenskom nárečí bol text zapísaný.

5. Skupiny ds, , ts sme písali podľa spisovného úzu. Teda slová: čtyridcat, radčeg, predci sme písali štyridsať, radšej, predsi.

Obdobne sme v textoch, v ktorých by bola Kollárom uvedená podoba zrejme neústrojná, nahrádzali tvary čtyry, čtwrtok, čtyrysto, čtyricat tvarmi: štyri, štvrtok, štyristo, štyridsať.

Rovnako tak namiesto tvarov jedenáct, dwanáct, trináctý zavádzali sme tvary: jedenásť, dvanásť, trinásty.

Namiesto tvaru wšecci zaviedli sme písanie všetci.

6. Protetické j- sme odstraňovali. Namiesto: gináč, giného, giná, ginšia, gistá, gich, gin, gméno, git, negmenugem, gsú píšeme: ináč, iného, iná, inšia, istá, ich, im, meno, ešte, , nemenujem, .

Namiesto „prijsť, prijdem“ píšeme: prísť, prídem.

Namiesto „zedia“ píšeme zjedia.

7. V stredoslovenských textoch píšeme ť, ď, ň podľa stredoslovenského alebo spisovného úzu. V tejto veci má J. Kollár veľmi neustálený úzus. Jeho písanie ť, ď, ň nie je ani české ani slovenské. Tu zavádzame jednotu v textoch, ktoré nemajú jednotný úzus. Tak namiesto tvarov: pit, bogowat, bolast, dost, spowed, hned, hreben, prsten, stagen, studna, kamenom uvádzame tvary: piť, bojovať, boľasť, dosť, spoveď, hneď, hrebeň, prsteň, stajeň, studňa, kameňom.

České používanie ť, ď, ň ponechávame v piesňach, ktoré nie sú stredoslovenskej proveniencie.

8. V stredoslovenských a východoslovenských textoch vovádzame písmeno ľ v tom rozsahu, ako je v spisovnom jazyku. Opierame sa tu o požiadavku J. Kollára, NZ II, 473: „Žiadali by sme, aby nabudúce, ak vyjde druhé vydanie týchto Spievaniek, rozdiel medzi ľ mäkkým a l hrubým i v pravopise zachovávaný a znakom nejakým zaznamenaný bol preto, lebo ho Slováci doteraz nielen pilne zachovávajú, ale že i dvojsmyslu by sa tým zabránilo, napr. ľak — (ľaknutie) — lak; lúbosť, podľa atď.“

9. V textoch z nárečí, v ktorých je to odôvodnené (ide najmä o stredoslovenské nárečia), nahradzujeme tvary „pták, ptáček“ tvarmi vták, vtáček.

10. V pozíciách, v ktorých je v slovenčine dz, nahrádzame v ľudových textoch české z slovenským dz. Ide o prípady, ako: povedz, cudzí, medzi, odsudzujú, jedz, urodzená, prechádzka, povedzte.

11. Pri spoluhláskach robíme ešte tieto menšie úpravy: V slovenských textoch nahrádzame tvar „trebas“ tvarom trebárs, tvar „do týdňa“ tvarom do týždňa, a tvar „rektor“ tvarom rechtor.

12. Písmeno ä. V stredoslovenských textoch uvádzame písanie písmena ä v tých slovách, v ktorých sa používa v stredoslovenských nárečiach, ak v Kollárových zápisoch bolo uvedené písmeno a a ak je v spisovnom jazyku písmeno ä alebo e. Tak napr. písanie „o swätom, plema, važa, mad, pamatagte, wazeň, zwadne“ nahrádzame písaním o svätom, plemä, väža, mäd, pamätajte, väzeň, zvädne. Ak má J. Kollár v týchto prípadoch e, ponechávame jeho spôsob písania. Napr. vo vezení, deveť, mekký a pod. Treba poznamenať, že na niekoľkých miestach J. Kollár používa písmeno ä alebo ho inak graficky vyznačuje (napr. NZ I, 206, 292, 307, 350).

13. Samohlásku e, ktorá vznikla českou prehláskou z a, nahradzujeme hláskou a v tých textoch, kde tvary s hláskou e nie sú podľa celkovej podoby textu oprávnené. Tak tvary „diewče, těžko, nocleh, pachole, nebog se, rúbati se, děkowala, čekala, hledau, wohledy, tebe“ a pod. nahradzujeme tvarmi: dievča, ťažko, nocľah, pachoľa, neboj sa, rúbati sa, ďakovala, čakala, hľadau, vohľady, teba a pod.

14. Dvojhlásky. Dvojhlásky sjednocujeme v tých textoch, kde to celková jazyková štruktúra piesne vyžaduje. Tak namiesto „děwka, děwča, děwčátko, srdečko, košelka“ a pod. píšeme: dievka, dievča, dievčatko, srdiečko, košieľka. Ak to celkový charakter piesne vyžaduje, zúžené tvary s dvojhláskou, napr.: „nesmím, zpíwá píseň, místo“ nahrádzame tvarmi: nesmiem, spieva pieseň, miesto. Dĺžky z dvojhlások, pokiaľ ich Kollár v textoch má, odstraňujeme.

Ak je v texte piesne kolísanie pri dvojhláske ô v tom smysle, že sa vyskytuje písanie uo i ó, uvádzame všade písanie uo. Písmeno ô nevovádzame. Tak upravujeme najčastejšie slová muoj, vuoľa.

15. Upravujeme aj jednotlivé české tvary, ak ide zrejme o slovenský text, v ktorom je nejednotnosť a v ktorom sú tieto tvary neorganické. Tak upravujeme tvary „tobe, sobe, sem, ve dne“ na tvary tebe, sebe, som, vo dne.

16. Dĺžka samohlások. V dĺžke samohlások sme urobili v slovenských ľudových textoch viacej jednotlivých zásahov. Všetky tieto zásahy boly motivované snahou priblížiť sa ku skutočnej slovenskej kvantite. Išlo o zásahy tohto druhu:

skrátenie v kmeni: tvary „tabák, do rága, gá, růžowý, růža, po čiérneg, níže, mileráda, uprímný, zdráwa, zdrawy, není“ skracujeme na: tabak, do raja, ja, ružový, ruža, po čiernej, niže, milerada, uprimný, zdrava, zdravy, neni;

skrátenie v prípone: tvary „nad wámi, wšecká, w hodbawnég, zdál, w murowanég, od studenég, strogá, paní“ skracujeme na: nad vami, všecka, v hodbavnej, zdal, v murovanej, od studenej, stroja, pani.

zdĺženie v kmeni: „šatek, k mladenci, mariaše, truby, wrať sa, odkažte, areštugeš, kup si, bars“ predlžujeme na: šátek, k mládenci, mariáše, trúby, vráť sa, odkážte, áreštuješ, kúp si, bárs;

zdĺženie v prípone: „ta zbrog moga, ti mládenci, pre tu winu, tu šabličku, slová, táčata, sedem hodin, načata“ predlžujeme na: tá zbroj moja, tí mládenci, pre tú vinu, tú šabličku, slová, táčatá, sedem hodín, načatá.

Dĺžky, ktoré sa môžu vyskytovať v slovenských nárečiach alebo boly v spisovnom jazyku, sme nemenili. Tak sme ponechali napr. tvary: súseda, žítko.

17. V stredoslovenských textoch (a v niektorých miešaných textoch v jednotlivých typicky stredoslovenských tvaroch) zavádzame rytmický zákon o dvoch dĺžkach. J. Kollár tento zákon neuplatňuje, ani nepozná. Ak sa niekde vyskytuje v jeho zápise tvar so skrátenou druhou dĺžkou, ide asi o tvar pôvodného zápisu, ktorý J. Kollárovi pri prepisovaní unikol. Tak prepisujeme tvary: dowígá, počíná, primlúwá, otwárá, usmiewá, naliewá, slúbíš, zpiewáwala, rozwláčá, krátký, prekrásný, krásnú, čírý, mýtník, sláčíky a pod. na tvary: dovíja, počína, primlúva, otvára, usmieva, nalieva, sľúbiš, spievavala, rozvláča (3. os. mn. č.), krátky, prekrásny, krásnu, číry, mýtnik, sláčiky a pod.

18. J. Kollár aj v stredoslovenských textoch — hoci nesústavne — odstraňuje „neľúbozvučné“ tvary so slabičným r, l, resp. kladie tu české tvary. Tu sme vovádzali slovenské tvary. Napr. tvary: slunečko, slunko, žlutý, hluboký, jablčka, krev, trnový sme nahradili tvarmi: slniečko, slnko, žltý, hlboký, jabĺčka, krv, tŕňový.

19. Vo východoslovenských textoch, ak tu bola nejaká opora v samom texte, zavádzali sme východoslovenské nárečové znaky (dz, c za ď, ť, krátenie samohlások, mäkké ś, ź). Iné úpravy sme v nich nerobili. Treba uviesť, že v samých Kollárových zápisoch sa vyskytuje niekedy dosť sústavne, inokedy len kde-tu vo východoslovenských textoch dz, c za ď, ť a krátenie samohlások. Spoluhlásky ś, ź sa vyskytujú v jeho zápisoch vo veľmi obmedzenom počte textov.

20. Západoslovenské texty sme zpravidla okrem bežných všeobecných pravopisných úprav neupravovali vôbec, pretože J. Kollár svojou úpravou (alebo azda sami zapisovatelia) veľmi skreslili a na stredoslovenský spôsob zmenili ich nárečovú podobu. Ak však bola opora v samom texte, uplatnili sme príslušné hláskoslovné zjavy a text sme hláskoslovne sjednotili.

Ako príklady ukazujú, dovolili sme si väčšie zásahy než prostý pravopisný prepis. Dôvody pre tento postup sú tieto:

1. Nejde tu o filologické vydanie, ale o čitateľské vydanie, ktoré by mohol používať aj literárny historik a lingvista. Tu však treba poznamenať, že hláskoslovné jednotlivosti Kollárovho zápisu sa do podrobností podľa tohto vydania skúmať nedajú.

2. Keby sme boli urobili iba grafický prepis, boli by sme dostali text, ktorý sa veľmi podobá dnešnému slovenskému spisovnému zápisu. Od dnešného spisovného textu by sa líšil práve len uvedenými jednotlivými odchýlkami. Tie by čitateľa zrejme rušily.

Pretože ide vcelku o spisovný zápis, opravovali sme nielen nesústavné pravopisné a hláskoslovné čechizmy, ale aj nesústavné a nepresné pokusy o fonetický prepis (pozri o tom vyššie). Tie by aj čitateľa vzhľadom na celkový spisovný ráz textu rušily.

3. Odchýlky, ktoré sme spomínali a opravovali, vniesol do textu zrejme J. Kollár alebo jeho prispievatelia. V samých textoch ľudových piesní neboly a nebolo teda dôvodu ponechávať ich v novom vydaní.

d) Text J. Kollára a iných autorov

Nadpisy oddielov a pododdielov, ďalej Kollárove prejavy, ktorými doplnil a vysvetlil skutočné texty piesní a prozaických textov svojej sbierky, prevádzame do spisovnej slovenčiny. Urobili sme tak z týchto príčin:

J. Kollár mal už pri vydávaní Národných spievaniek vlastný originálny náhľad na normu spisovnej češtiny. Chcel urobiť spisovnú češtinu „ľúbozvučnejšou“, preto ju hláskoslovne pretváral. Keďže svojimi zásahmi hrubo porušoval českú spisovnú normu (možno povedať, že ju silne slovakizoval), nebolo by možné v čitateľskom vydaní vydávať jeho text bez úpravy. A pretože ide o čitateľské vydanie, určené pre slovenských čitateľov a vlastné Kollárove prejavy netvoria podstatu Národných spievaniek, prepísali sme tieto texty do spisovnej slovenčiny. Do spisovnej slovenčiny sme previedli aj texty ľudových rozprávok (I, 35 A, B, C, D; I, 40), ktoré J. Kollár proti pôvodnému zneniu štylisticky upravil a preložil do spisovnej češtiny.

Pri prevádzaní Kollárových textov do slovenčiny sme dbali o to, aby sme zachovali archaický ráz jeho slovníka a skladby, najmä slovosledu. Slovosled Kollárových prejavov sme upravovali len vtedy, keby mohol byť pre dnešného čitateľa veľmi nezvyčajný.

Z ohľadu na široké čitateľské kruhy prevádzame do spisovnej slovenčiny aj latinské a nemecké citáty z diel iných autorov, ktorými J. Kollár dokladá a doplňuje svoje poznámky.

K mottám jednotlivých oddielov, pokiaľ nie sú české, pripájame slovenský preklad.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo



Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.