ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vidno na ňom, ako rýchlo starne. Tvár sa mu mrští ako suché ovocie, oči žltnú. Opytujú sa ho starostlivo: Nie ste chorý, otec Buoc? On len hlavou vrtí, nemôže sa priznať. Ale oni dávno vedia, že je chorý, že je veľmi chorý. Pozorujú ho. Vravia: Chystá sa na odchod — mienia tým smrť. Hľadia napríklad na jeho chôdzu. Ide, a zrazu akoby sa mu chceli podlomiť nohy a on šiel spadnúť. Pritom bledne a popolavie, stráca všetku krv a ťažko dýcha.

— Čo vám je, otec Buoc?

— Nič, nič.

Bolo to večer. Spievali žalm.

On sa díva na nich a cíti, ako ním prechodí mráz. Šuchne sa mu po chrbte, po pleciach a po celom tele. Drví ho a trasie. Mal začať kázeň. Urobil pol kroka dopredu, otvoril ústa… Niečo ho v hrdle omína, niečo mu tam zavadzia. Povedal slovo. Ale nebolo to slovo, lež nejaký znetvorený zvuk. Bol zachrípnutý, akoby bol celý deň na niekoho veľmi kričal. Hlas mal pichľavý, smiešny. Asi som niekde prechladol, pomyslel si. Ale vtom vykríkol a začal padať. Ktosi stál blízko neho, vystrel ruky a chytil ho do náručia. Odkväcol. Mal fialové pery.

Bože, Bože, vraveli, keď videli, ako pľuje krv. Mal ňou pofŕkané celé dlane, zápästie a rukávy.

— Odneste ho! — poradil niekto.

Odniesli ho. Ruky mu viseli dolu a kolembali sa.

Bol u mňa lekár. Predsa prišiel. Doviedol ho Milan. Je to starší pán s briadkou, veľmi dobrosrdečný. Potriasol hlavou, viem, čo tým chcel povedať. Díval sa na mňa a jeho oči sa kĺzali z môjho čela na moje ústa, na moje hrdlo, na moje prsia. Len hlavou potriasol. Potom vyšiel a vo dverách si niečo šuškal s pani Lukáčovou a s Milanom. Myslím, že som uhádol, čo to bolo. Najprv vravel: Neviem, neviem. Potom sa ho spýtali: Je to zlé? Odvetil: Veľmi zlé. Spýtali sa: Preboha, azda nezomrie? A doktor zas len hlavou potriasal. Keď stúpal dolu schodmi, oni ho nasledovali. Rozprával im o ťažkej chorobe. Rakovinu treba začať hneď liečiť, vysvetľoval, inak je neskoro. Oni mlčali a srdce v nich divo búchalo.

Vtom sa mi odrazu zazdalo, že som to znova ja, ten starý Matúš Buoc, ktorý pyká a ktorý trpí. Niekto mi strhol z hlavy zlaté svetlo. Vrátil som sa.

Spiatky o mnoho týždňov, aby som pokračoval v starom živote, nie, aby som ho dokončil. Prvá myšlienka, ktorú som mal, bola Mária a môj opustený dom. Vrátiť sa? Vrátiť? Už dávno som nemyslel na Máriu. Prečo? Neviem. Zabudol som na ňu. Teraz sa mi zjavila so svojimi čiernymi očami a s bielym flórom na obličaji. S krížikom v zložených rukách.

Potom som obrátil tvár k oknu.

— Tu ste?

— Tu, otec Buoc, tu. Ako sa cítite? Lepšie?

— Lepšie. — Neviem, prečo som im luhal.

Skláňali sa ku mne. V izbe bolo plno ľudí. Videl som ich zblízka, zdalo sa mi, že majú akési veľké oči. Ach, áno, to ste vy, hej… Rozprávali len ticho. Vraveli, že prosia Boha, aby som vyzdravel. Nie, priatelia, hovoril som, ja zomriem, celkom iste zomriem. Bol tam aj obuvník Tomka, vždy som si o ňom myslel, že je to hrozne zlý človek. Teraz sa díval na mňa a mlčal. Uvidíte, že zomriem. Ktosi plakal. Neplačte, neplačte! Nazdávate sa vari, že som prorok? Ó, nie! Som len obyčajný človek, celkom taký ako aj vy. Nechápete? Nuž to máte tak, ako keď spíte a máte sen. Naraz sa len prebudíte, sen zmizne, a vy až vtedy vidíte, že ste spali a že to nebola skutočnosť. Ja som chodil medzi vami a ustavične som mal sen na očiach. Aký sen? spýtali sa bojazlivo. Sen, že som prorok, že vás mám viesť. Viete? A teraz som sa prebudil.

Pýtal sa ma Milan:

— Nehneváte sa na mňa, pán Buoc?

Smiešny chlapec. Prečo by som sa mal na neho hnevať? Preto, že ma ľutuje? Mal by som mu vlastne povedať, že… mihlo mi mysľou:

Má takú peknú tvár.

Začal som sa dusiť. Zavolajte kňaza, povedal som.

Všetci už odišli. Aj kňaz. Zazrel ho ešte od chrbta, aký bol zhrbený, celý v čiernom, len hlavu mal bielu. Poprosil Milana, aby zostal pri ňom.

Hneď zaspal. Hodiny pravidelne tikali. Kým nebola ešte celkom noc, mladík sa díval k východu, ktorý bol celkom stmavený. Videl nad horou oblaky: ohromné a hlboké, smutné a fialové. Pomaly, pomaly sa ťahali za obzor, ako stádo na smrť vysilenej zveri. Nato prišla tma. Milan zažal svetlo a zaclonil ho kusom novín, aby nepadalo Matúšovi do očú. Kedy-tedy bolo počuť v dedine brechot psov. Vzduch bol plný cvrkotania svrčkov. Lampa stála uprostred stola a oslepovala mu zrak jediným tenkým lúčom. Pod ňou ležalo na stole ohnivé kolo, ktoré sa triaslo a pohybovalo zároveň s plameňom. V kútikoch očú, unavených nehybnosťou, pocítil bolesť, trpkú a násilnú bolesť, ktorá sa mu rozlievala po celej tvári. Sklonil hlavu nízko nad knihu, chcel ju čítať, nemohol, zreteľne vnímal plesnivú vôňu papiera.

Na chvíľu zazrel ešte nočného motýľa, ako poletoval okolo lampy, trepotal krídlami, robilo to prášok a krídla sa mihotali striedavo svetlom i tieňom.

Zaspal. V jednej sekunde, celkom ako keď niekto jedným razom skoná. Čelom sa dotkol knihy, listy zašušťali a v izbe nastalo ticho.

Hodiny začali biť ticho, akoby sa báli, a Milan sa hneď vztýčil. Pozrel rýchlo na biely číselník a videl, že spal len niekoľko minút.

Matúš ťažko dýchal. To rýchlo, to pomaly a s prestávkami. Jeho popolavá tvár bola plná nepokoja: svaly okolo úst sa sťahovali a chvíľkami sa zdalo, že sa chce smiať niečomu, čo sa mu práve sníva.

Trochu skrčil nohy v kolenách. Potom sa zrazu jeho celé telo vymrštilo dohora a jeho pootvorené ústa vykríkli nejaké chrapľavé slovo. Milan sa k nemu sklonil:

— Pán Buoc, čo je?

Hľadeli naňho jeho oči. Umierajúce oči: hľadeli naň vypúlené ohromné bielka, poprepletané žilkami. Tenké ruky chorého sa ho pevne držali.

— Pán Buoc, pán Buoc…

Ale Matúšovi niečo hrozne hučalo v ušiach a nepočul ani slovo. Kŕčovitým pohybom nôh skočil na zem. Celý sa triasol a zo všetkých síl chcel pritom dýchať. Otváral ústa a otáčal sa na mieste, akoby bol opitý a nevedel, kde stojí. Odrazu vykríkol:

— Pomôžte mi! Zomriem!

— Pán Buoc!

Ešte raz vykríkol:

— Oh, Bože, zomieram!

Potom zdvihol k nebu svoje hranaté dlane, pričom sa zdalo, že prsty sa mu chcú zadrapiť do oblakov nad domom a do hviezd nad oblakmi a že chce všetko roztrhať na kusy.

Vtedy uzrel pred sebou v nepatrnej chvíľke tú noc po Máriinom pohrebe, keď zošalel, a uzrel ju tak jasne, túto noc, ani čo by sa práve bola skončila. A videl i život otca Buoca, každý jeho deň a noc, a díval sa naň ako na život nejakého celkom cudzieho človeka. Nejakého veľmi poľutovaniahodného človeka, o ktorom mu ktosi rozprával.

Vtom sa obrátil na jednej nohe ako drevená figúrka a spadol na tvár, krížom cez svoju posteľ. Telo sa zvlnilo, odrazilo sa do malej výšky, spadlo späť a zostalo nehybne ležať.

Práve vtedy sa otvorili dvere. Milanova mať stála na prahu. Pýtala sa:

— Kto to kričal?

A Milan vravel, nedopovediac vetu, ktorú mal na jazyku:

— Mama… pán Buoc…

Ona sa vrhla dopredu ako proti prúdu vĺn. Zavolala:

— Drahý Bože!

Milan obrátil späť svoju tvár a hľadel na Matúšovu ruku, ktorá visela z peľaste. Povedal pomaly:

— Práve… zomrel.

A ona videla, videla… niet viac proroka.