ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol večer a spev žalmu bolo počuť do veľkej diaľky. Slová leteli až medzi samotné hviezdy, až k samej fialovej ploche nebies. Po dvoroch poskakoval teplý vietor a potriasal útlymi kytičkami mladých jabloní a sliviek. Jablone boli akoby sivasté, slivky čierne. Milan si uvedomil, že spev prichodí z ich veľkej izby, z tej chmúrnej miestnosti s jemnou vôňou starého papiera, kde sa on kedysi narodil.

„Vyvýšený nad všetky národy Pán a nad nebesá sláva jeho.“

A potom:

„Kto jako Pán Boh náš, ktorý prebýva na výsostiach a na nízke veci hľadí na nebi i na zemi?“

Vstúpil. Vstúpil ticho, aby ho nik nezbadal. Trochu si vydýchol. Bol v izbe. Čosi horúce mu udrelo do tváre. Videl pred sebou miestnosť, ktorá bola plná potného zápachu, vzdychov a spevu. Všetko sa to tam miešalo a dorážalo k nemu ako mračno, v ktorom sa niečo búri. Na stene visela lampa, dymila a kvapkal z nej olej. Lež aj tak tam bola temer tma a v tme červené a žlté škrvny. Ľudia, ktorých bolo mnoho, hádam celá dedina, kľačali na neumytej dlážke a v ich opadnutých tvárach blčali oči, podobné kúskom farbistých skiel.

Pozoroval to. Chcelo sa mu smiať, niečo ho šteklí na boku pod kabátom. Ale potom nie, potom sa mu chcelo plakať a potom zas kričať z celej sily, tak, aby ho počul celý svet.

Odrazu vhupol dnu povetrím prievan a prirazil dvere. Buchlo to neočakávane ako výstrel: Bum! Telá sa vystreli. Hlas spievajúcich sa zakolísal, myšlienky modliacich stŕpli. Obzerajú sa. V pozadí vidia stáť človeka, ktorého na prvý pohľad nemožno poznať. Stojí rovný a vzpriamený.

— Na kolená! — vykríkol niekto chrapľavým hlasom.

— Na kolená, na kolená! — hučali ostatní a kolembali sa nad zemou ako opilci alebo ako nevyliečiteľne chorí.

— Milan, — zašeptal ktosi.

Dotkla sa ho ruka, bola vlhká a studená, akoby nemala kože, len holé mäso. Ťahala ho dolu, kľakni si, Milan, kľakni si, Milanko, sem ku mne!

— Si to ty, mama?

— Ja. — Bála sa, že mu niečo urobia.

Bozkali sa. Bozkali sa ticho a nabadateľne, akoby to bol hriech.

— Počúvaj, — vravela mu blízko pri tvári, — bude hovoriť.

— Prorok?

Vynoril sa odrazu na druhom konci izby, obličaj mu nebolo jasne vidieť. Bola to len škvrna, škvrna nejakej starej platne. Začal kázať. Má dnes čudný hlas, mysleli si ľudia. Sťaby sa trhal a driapal. Neznie ako kov. Vravel o Jonášovi a o tom, ako prišiel do mesta Ninive, aby tam zvestoval boží trest. Potom spomínal Jána Krstiteľa a Ježiša. Viac ráz opakoval: Pán ma poslal. Rozťahoval ruky a vyzeralo to celkom tak, akoby ustavične udieral do pŕs niekoho, kto je blízko neho, kto tam stojí a nechce padnúť na zem. A ľudia počúvali, počúvali a tvárili sa tak pozorne, že zaiste nemali v mozgoch ani jedinej myšlienky.

Opäť spievali. Boli to žalmy a piesne z katolíckeho spevníka, celkom ako tam dolu v kostole. Nevedeli, čo robia. Blazneli, všetci boli pomätení. Mrmlali a kolembali sa na ohnutých kolenách. Milan pocítil v sebe bolesť a v bolesti kvapku nepokoja. Očakával tajne, že tu nájde trošku poézie, hoci poézie kostrbatej, a zatiaľ si musel priznať, že táto horská sekta je niečo ukrutne surové, niečo, čo nemožno ani na chvíľočku úprimne milovať. Zachcelo sa mu za pohár nejakého sladkého nápoja, ktorý by ho utíšil. Tak túžil po ňom!

Rozbolela ho z toho hlava, ruky i hruď.

Vytratil sa. Ulica bola prázdna, celá bola zliata tmou dovedna.

Zakňučal pes, zaiste práve usínal.

V čiernom vzduchu sa potriasol ohník, ktorý bol raz tuhší, raz slabší.

— Hej! — zavolal Milan. Videl, že tam niekto stojí a fajčí.

Zvrtol sa, dalo sa to dobre rozoznať, lebo jeho pozadím bola riedka vodnatá obloha. Priblížil sa, bol to Tomka. Má rád večery, rozprával, pretože večer je krajší ako deň. Večery spievajú a voňajú, on to dobre počuje a cíti.

— A vy ta nechodíte? — spýtal sa ho Milan.

— Kam?

— Na pobožnosti vášho proroka.

Dal sa do smiechu. Bol to veľmi bezočivý smiech, podobný chichotu; ozýval sa medzi stavaniami: cha — cha — cha.

— To nie je prorok, nie, nie, prorok nie…!

— Neveríte tomu?

Nikdy mu neveril, nie je predsa hlupák. Aby si vedel, Milan, a v ústach mu ešte smiech celkom nedoznel, aby si vedel, všetci v dedine sú veľkí hlupáci. Nazdávajú sa, že vskutku počul boží hlas! Nič nepočul! Je to luhár a blázon. Ale ja viem — presviedčal ho, že si si ho prial počuť, a to je všetko. Len raz mu pozrel do očú (vtedy ráno) a hneď zbadal, že sú to nie zdravé oči. Povedal:

— Má oči šialenca!

Milan si pomyslel, že by to mohla byť pravda. Opakoval si pomaly tie slová, akoby im chcel lepšie porozumieť: — Má oči… šialenca… má oči šialenca… ujec Tomka, ste o tom presvedčený? Áno? Mne sa hneď zdalo… eh, ale večer je vskutku utešený, podivné, že aj vy máte zmysel pre podobnú krásu… — usmial sa.

Večer voňal a spieval, voňal ako ruža, spieval ako slávik. Mať mnoho nehovorila, ale on dobre cítil jej vyčítavé pohľady. Rada by mu odpustiť, ale videla, že je to nemožné. Vypytovala sa ho denne, dúfajúc, že konečne dostane od neho nejakú odpoveď:

— Prečo nechodíš na pobožnosti?

Mienila tým, pravda, schôdzky sekty, kde sa spieva a kde počúvajú Matúšove kázne.

On vždy odvetil:

— Nemôžem.

Ani viac, ani menej nepovedal. Lež ona, vdova Lukáčová, vie veľmi dobre, že toto slovo značí boj. Boj! Je to pre ňu zlovestný zvuk, lebo sa bojí o svojho syna. Príliš veľká je moc otca Buoca. Aké smutné! Milan podľahne, musí podľahnúť. Oh, ľahkomyseľný mladík! Kde sa to vrhá? Či nevidí, že ho vyvolený Pána môže rozdrviť jediným svojím pohľadom? Prečo je taký slepý? Zahráva sa s ohňom, už mu to vravela. A on sa len usmieval na ňu: Neboj sa, mamka! Bože, Bože! Jedného dňa otec Buoc stratí trpezlivosť, áno, to je ľahko možné. Ustavične prosí Milana, aby bol voči nemu menej vyzývavý. Prečo ukazuješ svoju hrdosť? Hrdosť uráža, hovorí synovi. A on, Buoc, nie je hrdý? pýta sa Milan. Je dokonca pyšný. Či to nie je pýcha, keď sa nazýva prorokom? Žena sa nadarmo vzpiera. Cíti, že vo vzduchu visí napätie, ktoré nemôže priniesť nič dobré.

Prišlo to naraz. Bol práve taký smutný daždivý deň, dážď cez leto býva temer vždy smutný. Čiary vody viseli zhora, boli strieborné i čierne a zakrývali všetky stromy s horami v pozadí.

Sedeli proti sebe sami dvaja, Matúš a Milan, hore v malej izbičke. Bola tam tma, akoby už bol nadišiel podvečer. Do okna sa tisol oblak, zdalo sa, že sú v ňom žlté zrnká ľadu. Matúš bol ustatý. Povedal:

— Viem, že neveríte v moje poslanie.

Milan pokrčil plecom. Chcel tým asi povedať: Nemôžem za to.

Dlho nič nevraveli, len sa dívali na seba. Povetrím putovali myšlienky a dráždili sa. Potom sa ozval Milan:

— Nie ste prorok.

— Som. Počul som hlas.

— Ten hlas však nebol od Boha.

— Ako to môžete vedieť?

Milan vravel, že to vie veľmi dobre. Matúš sa zasmial sileným a neúprimným smiechom, ktorý nie je ničím, len maskou. Na tvári mal plno vrások, takže sa odrazu nedalo vedieť, či je to ešte smiech, alebo či je to bolestný kŕč. Pomaličky vravel Matúšovi: Neverím vám, neverím vašej duši a neverím vášmu telu. Ale ani vy sám si neveríte; ste prislabý, a preto sa neprestajne klamete. Niekedy je príjemné počuť lož, totiž vtedy, ak je pravda nepríjemná. Moja matka tvrdí, že ma môžete kedykoľvek zničiť. To nie je pravda, hovoril Milan, mohli by ste ma zaškrtiť alebo prebodnúť nožom, ale ani na to by ste nemali dosť sily. Žltý oblak prenikal cez štrbiny okenice dnu. Bol studený ako závan snehu.

— Nie, nemyslite si, že vás chcem urážať. Videl som vás stáť pred ľudmi, z ktorých ste urobili bláznov. A báli ste sa ich! Ustrašený ste mihotali očami, myslím, že ste sa pýtali: Kto z nich má ešte v hlave svoj vlastný rozum? Nik? Vďaka Bohu!

Matúš vyskočil a zvolal ako zranený:

— Och!

Milan zostal sedieť. Je hrozne pokojný, myslel si Matúš, taký pokojný, že to bolí a uráža. Je to jeho nepriateľ? Bolo by neobyčajne príjemné, keby ho zrazil na zem a z úst by mu tiekla krv. Videl by ho umierať. Chcel by prosiť, na perách by mal krvavé bublinky. Povedal by mu: už sa nikdy nebudeš rúhať.

Ale Milan, akoby bol všetko vytušil, povedal:

— Upokojte sa!

Potom zas:

— Upokojte sa!

Zvonka bolo počuť huk vetra. Šalel ako starý opilec. Po chvíli Milan povedal:

— Nemyslite na to! Vráťte sa domov! Ste v nebezpečenstve. O niekoľko dní vám ľudia povedia do tváre, že ste blázon. Rovno do tváre.

— V nebezpečenstve? Čo mám učiniť?

Bolo dlhé ticho. Milan zdvihol oči, bielka sa na nich zaligotali:

— Zázrak.

— Zázrak?

Zázrak? Nikdy ešte nemyslel bližšie na toto veľké slovo. Mal ho vždy v úcte. A teraz… ostatne, akým právom by mal robiť zázraky? Akým?

— Právom proroka, — odpovedal Milan. — Právom vyvoleného. Právom božieho posla. Právom svätca. Mohli by ste si nazhŕňať nekonečné množstvo týchto práv, keby ste chceli, nie, keby ste mohli. Ale nemôžete. Však nemôžete? Cítite strach pred slovom zázrak.

A on sa priznal, vôbec pritom nerozmýšľal. Až potom zbadal, že je to pre neho nekonečná potupa. Nemá odvahu urobiť zázrak. Matúš padá, padá, aký je to závratný pocit!

Rozzúril sa. Začal kričať. To nie je pravda, má v sebe dosť odvahy! Som prorok, volal, som vyvolený! Behal sem-ta po izbe a bez prestania kričal. Mal zhrbený chrbát a veľmi dlhé ruky. Oči mal podliate zlou krvou a prsty sa mu triasli, akoby nimi chcel niekoho zahrdúsiť.

Milan strihal z novinového papiera veľké kvety. Rozhodil ich do vzduchu a lietali ako morskí vtáci. Ako čajky. Zvolal natešený a vo svojej radosti bol podobný dieťaťu:

— Aké je to krásne, aké milé!

Matúš zúril.

Odrazu sa zastavil a zamĺkol. Pozoruje Milana. Počuje, ako hovorí:

— Je to veľmi krásne! — Nerozumie mu.

Matúš sa opytuje: Čo to vraví? Ah…! Vtáci poletujú sem-ta, prevaľujú sa, a sú to skutoční vtáci. A veľmi pekní.

Mal na očiach kalný lesk a neprestajne hundral: „Sú veľmi pekní, veľmi pekní.“

— Ľahnite si, pán Buoc, — vraví Milan.

— Je tu trochu zima; necítite? — Áno. Ľahnite si!

Posledný vták doletel. Spadol na dlážku.

— Ste chorý, pán Buoc.

Na okno si sadol holub. Bol celý sivý, len na konci krídel mal biele perie. Matúš pozoroval jeho nehybné sklené oko. Bolo upreté na jeden bod. Kde je ten bod? To nevie. Ale odrazu zbadal, že holub sa díva priam do jeho tváre. Akoby v nej niečo hľadal; niečo stratené. Matúš pohol hlavou, nazdal sa, že vtáka tým poplaší. Holub však zostal na svojom mieste. Potom natiahol za ním ruku s dlhými prstami. Skleným okom to trhlo; krídlo sa strepotalo. Matúš dlho sledoval jeho let. Niečo mu uniklo. Čo to bolo? Čo?

Veľmi rád by to vedel…

Popoludní prišiel starý dekan. Prišiel z doliny, kde je kostol a fara, už zďaleka bolo počuť hrkot koča. Ľudia vyšli do dverí a kývali. On bol celý čierny a na pozdrav dvíhal svoj starý tvrdý klobúk. Zdalo sa, že sa usmieva.

Matúša našiel v záhrade. Sedel v tráve, skrčený do klbka ako chlapec, s kolenami pod bradou. Nebol veľmi prekvapený príchodom starého kňaza. Povedal mu otvorene: Cítim sa veľmi zle. Chcete mi pomôcť? Alebo nie? Bojím sa, že sa nezhodneme, vravel dekan. Rád by som sa s vami porozprával o náboženských veciach. Nie, to je vylúčené. Bude radšej mlčať. V tom prípade však on, kňaz a pastier svojich ovečiek, musí ho na niečo upozorniť. Na čo? Na to, že je falošným prorokom. Matúš mlčal. No vidíte, hovoril starec, nemáte ani dosť síl mi odpovedať. Bráňte sa! Azda máte pravdu, odvetil konečne, totiž pravdu z vášho vlastného hľadiska. Z môjho hľadiska sa mýlite, viem to celkom iste. Som prorok, nemusíte mi to veriť, nenútim vás k tomu. Kňaz odpovedal:

— Ale keby ste len trocha mohli, nútili by ste ma.

— Možno.

— Chcel by som poznať vaše učenie.

— Nemám nijaké.

Na to kňaz:

— To je ešte oveľa horšie, ako keby to bolo zlé učenie.

— Neviem.

Kňaz hovoril, že ho veľmi ľutuje a že je to veľmi smutné. Prečo? Preto, že aj najmenšia sekta si vytvorila nejaké učenie.

— Nevidím v tom nič smutného.

— Myslíte len na seba. A predsa na niečo zabúdate. Bola chvíľa ticha.

— Mali by ste ísť k lekárovi. Nevyzeráte dobre.

Zdalo sa, že Matúš ho vôbec nepočúva. Díval sa do neznáma. Potom sa rozlúčili. Kňaz podal Matúšovi ruku. Odcházal a hovoril:

— Naozaj, myslím to s vami úprimne. Lekára vám vyhnutne treba…

Je celkom neškodný, myslel si.

Spomenul si, že aj Milan mu to v poslednom čase vravieva. Vyhrnul opovržlivo dolnú peru. Čo s ním chcú? Len s lekármi mať pokoj! On a lekári! Aké smiešne! Počul už niekto niekedy, že by sa prorok liečil u lekára? Len doktora si nebrať na pomoc, to by bola od neho najväčšia hlúposť. Čo by si ľudia o ňom pomysleli? Povedali by: Aha, už sa bojí o svoj život! Nikdy! Duša je ostatne vždy dôležitejšia ako telo. Či to nevravel predvčerom na kázni? Vlastne: telo nie je ničím. Duša je všetko. Zabite telo, a duša zostane. Pretože je nesmrteľná, a telo je smrteľné.

Zvalil sa na chrbát, tráva ho šteklila za ušami. Pod hlavu si podložil ruky a díval sa hore. Díval sa do slnka. Zažmúril oči, lebo mu slzili. Potom ich násilne otváral. Akoby s nimi zápasil. Trvalo to niekoľko minút, nakoniec už nevydržal: po tvári mu stekali dva veľké prúdy sĺz. Videl pred sebou len oheň a plamene, ktoré pálili.

Čo je s ním? Obklopujú ho samí nepriatelia. Opúšťajú ho sily, pred sebou vidí hĺbku. Je to priepasť.

Kedy sa do nej vrhne?