ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo preč deväť hodín ráno.

V kuchyni na lavici sedeli ľudia. Bolo ich zo päť. Mali veľké oči a chudé tváre. Počuli, čo sa stalo v noci, a prišli. Teraz sa vypytujú.

— A počul boží hlas? Naozaj?

Vdova Lukáčová, ktorá jasne cíti, ako je toto všetko neobyčajné, im odpovedá:

— Áno, áno, a ten hlas ho k nám poslal. Boh nás chce vystríhať.

— Tak je tento človek vskutku prorok, — vravela žena podkováča, mala strapatú hlavu a červené vlasy. — Prorok, čo má priviesť svet opäť na spravodlivé cesty.

— Oj, nie, — povedal na to Tomka, obuvník, ten istý, čo ho včera večer Matúš stretol na ceste, — nie, susedia, skôr to bude blázon. Lukáčka rozhorčene zvolala, obraňujúc svoju vieru: — Blázon? Čo sa vám robí!

A podkováčova žena sa spýtala spôsobom, ktorý u nej prezrádzal istú opatrnosť:

— Myslíte, ujec Tomka?

— Na moj veru, blázon je to, hneď som to na ňom videl. Vyrozprával im, ako ho zazrel. Prichodil odkiaľsi z hôr a nevedel, kde je. Celkom iste je to blázon.

Začali sa dohadovať. Vraveli rad-radom: blázon, podvodník, šialenec, predsa len podvodník, svätec, prorok, zlodej, zdá sa, že naozaj blázon. Lež v tej chvíli bolo počuť kroky na drevených schodoch.

— To je on, — povedala vdova.

Vskutku, bol to Matúš. Otvoril dvere, vkročil. Videl neznáme tváre, ale nepovedal ani slova. Obuvník pristúpil k nemu.

— Je to pravda s tým hlasom? S tým božím hlasom, čo ste počuli? Na tvárach sa zračilo očakávanie a zvedavosť. Povedal:

— Je.

— A poslal vás Boh?

— Poslal.

Obuvník sa zasmial a obracal hlavu napravo, naľavo, dvíhajúc opovržlivo obočie. Vravel, že mu musí prepáčiť, ale že je to veľmi divné a že mu nemôže veriť. Veľmi divné a neuveriteľné. Povedzte mi, žiadal ho, a prečo práve vy? Prečo som ja nič nepočul? Alebo niekto iný z dediny? Povedzte mi to! Matúš odvetil:

— Pretože ja som vyvolený! Ja jediný.

Tomka odporoval.

— Azda sa vám to len tak zdalo. Alebo ste počuli slová, ktoré boli iba snom. Aj mne samému sa dosť často prihodí, že vo sne počujem hovoriť ľudí, ktorí už dávno pomreli. Naozaj. Pekne ich počujem, ani čo by žili. Ani čo by sedeli pri mne a rozprávali sa.

Ale Matúš povedal:

— Nie. Nebol to sen. Bola to pravda.

Dedinčan mykol plecom. Mal vycerené zuby a bol podobný dravcovi, ktorý dychtí po krvi. Ženy sa ho pýtali:

— Prečo sa smejete, ujec Tomka?

Odpovedal: — Hm. — A smial sa ďalej.

Lenže vtedy mu Matúš pozrel do očú a povedal panovačným hlasom:

— Nesmejte sa!

Zvláštne. Prečo sa Tomka, podobný dravcovi, prestal odrazu smiať? Čoho sa zľakol? Rozmýšľali a hľadali vysvetlenie. Azda Matúšov pohľad ho donútil? Áno, jeho pohľad. Lebo keď si ho všimli, zbadali, že sú v ňom svetlá, ktoré vyrážajú dopredu tenkými plamienkami ako ihly.

Áno: v pohľade tohto človeka je akási neznáma moc. Kto uhádne, aká?

Matúš im vravel:

— Smiech je vaša záhuba. Vystríhajte sa ho. Prišiel som, aby som vás učil kajať sa. Nie smiať sa.

A po chvíli:

— Veríte mi?

Odvetili:

— Veríme.

Len Tomka neveril. O tom však vtedy nik nevedel.

A začalo sa to.

Vo Svätej Alžbete niet viac ako dvadsať domov, tak o tom, čo sa prihodí v jednom, vedia o chvíľu vo všetkých.

Čo sa vlastne začalo? Ľudia si pošuškávali: Prorok… prorok…

Najskôr si len šuškajú, dávajú hlavy dokopy a hrbia chrbty, na ktorých sa napína biele a čierne plátno. Slovo letí ako vták. Letí ako vlna na vode. Letí ako oblak, keď sa blíži búrka a dážď. Potom ľudia uvažovali, každý v skrytosti svojho vnútra. Tu žije smútok ohromných lesov a duše ľudí sú priam také ako tieto lesy: šumí to v nich ustavične akýmsi nepokojom, ktorý padá do hĺbky priepastí, potom sa dvíha dohora až k samému slncu a rozkladá sa doširoka, doširoka. Čo hľadajú títo ľudia? Kto to vie?

V dedine trvá veľmi dlho, kým ranné tiene ustúpia do hôr. Okolo sú svalnaté vrchy-velikáni a skaliská, ktoré údoliu zacláňajú pohľad na slnce pri jeho východe, takže začiatok dňa býva sivý ako od hmly. Z neba padá chlad, drobné zrnká a prášok. A cez riedke pary tam hore preskakuje žltkasté svetlo. Vo výšave, priam nad ich hlavami, nad hlavami obyvateľov Svätej Alžbety, je obloha podobná tichej vode: tam sa závoje rozpadávajú a zachytávajú na ostrých končiaroch brál. Prichodí viac a viac belasej žiary. Biely zdrap sa odráža ostro od svojho pozadia; ako plachetnica na šírom mori.

A ľudia z hôr vedia: Oni sú malí, akí malí! Cítia, že život je niečo zložité, niečo ohromne zložité. Pýtajú sa: Ako je to možné, že sme takí malí a že ničomu nerozumieme? Ako je to možné, že sme takí hriešni? Nevedia si dať odpoveď.

Ráno i večer sa dívajú na nebo, vidia hladkú a obrovskú plochu, hlbšiu ako hociktorý z oceánov. V tejto hĺbke tušia prítomnosť Boha. Boh je vládcom tejto tajomnej hĺbky.

A oni sú malí, ah, akí žalostne malí!

Tu však príde niekto, kto vraví: Počul som hovoriť Boha. Boha, skutočného Boha? Aké zázračné! A kto je vlastne tento človek podivných očú? Odkiaľ prišiel? Z mesta? Z ktorého mesta? Nikdy im to neprezradil. A čo značí jeho meno? Pane na nebesiach, čo? Čím bol predtým? Daňovým úradníkom? Učiteľom? Lekárom? Oh, koľko otázok naraz! Ale práve to je veľké šťastie, lebo ľudia vidia v Matúšovi Buocovi len proroka, a nič iné. Nič ich nemýli. Zdá sa im odrazu, že prišiel z neznáma a že jedného dňa sa do neznáma opäť vráti. Zdá sa im, že je len hosťom tu na zemi; božím poslom.

Nik sa mu neodvažuje pozrieť do očú. Je to azda údiv z tohto nekonečného radu neznámych vecí? Možno. Je to strach? Alebo je to ešte viac ako údiv a strach, je to hrôza? Zdesenie?

Nič nevedno.

Len keď stoja hore na svahu, odkiaľ vidieť dedinu a jej domce, odkiaľ vidieť ďaleko do dolín, ktorými je rozrytý celý šíry kraj, ba odkiaľ sa môžu zahľadieť až do modravej roviny, vtedy im tak prichodí, že sa blížia veľké veci. Oni mocnejú a nie sú viac malí. Stávajú sa božími ľuďmi, ku ktorým raz celý svet príde hľadať svetlo. Veria, že oni sú tým zrnom, z ktorého vzíde klas, nový, požehnaný klas. Tento klas, hľa, to je lepší svet budúcnosti. Oni sú jeho základom.

Matúš ich zhromaždil okolo seba. Rozložil ruky, akoby ich chcel všetkých objať, a kázal. Kázal ako kňaz, mal mocný a zdravý hlas, jasnú tvár. Pýtali sa ho:

— Vy nám budete kňazom?

Odvetil im:

— Budem vám i kňazom, i viacej ako kňazom. Budem vám otcom. Od tej chvíle by chceli v ňom vidieť svojho otca. Lež aké je to sprvu ťažké! Je príliš prísny a oni mu dobre ani nerozumejú. Nevedia, čo chce. Chce ich azda pripraviť pre život tam hore, alebo tvorí pre nich šťastie tu na zemi?

Och, koľko je tu nepochopiteľných vecí!

Na druhý deň bola nedeľa. Ráno, keď vstal, zazrel dedinčanov na ceste. Boli pekne vyumývaní a sviatočne oblečení. Kráčali dôstojne a ticho. Zavolal na nich z okna:

— Kam idete? — Ukázali pred seba do údolia, pričom sa im v rukách zaligotali spony na modlitebných knižkách.

— Ta, — povedali, do kostola. Pôjdete tiež s nami? Počkáme vás.

— Nechoďte, — vravel on, — nechoďte!

Nerozumeli tomu dobre. Čo chce?

— Ako to? Nemáme ísť?

— Nie.

A keď mu ani teraz nerozumeli, povedal:

— Zakazujem vám to!

Slovo im švihlo cez tvár ako korbáč. Rozvinulo sa dookola a udrelo. Akože! Nie, to je celkom nepochopiteľné! Opäť sa ho pýtali:

— Nemáme ísť do kostola?

— Nie.

Vietor povieval šatkami na hlavách žien. Prevracal biele strapkanie.

— Tak teda nie?… A prečo?… Prečo?…

— Pretože mňa budete nasledovať, rozumiete? Nie kňaza tam dolu v kostole, ale mňa. Počujete? Budem vaším kňazom, veď som vám to vravel, i viacej ako kňazom. Či som vám nehovoril, že vám budem otcom?

Zvesili hlavy. Rozmýšľali a bolo veľmi ťažké nájsť v mozgu jednu jasnú myšlienku. Lebo hľa! Dnes im zakazuje ísť na omšu; a čo bude na druhú nedeľu? Tiež im to zakáže? Hm, budú doma. Ťažko tomu rozumieť. Či vari neprišiel medzi nich len preto, aby ich priblížil k Bohu? Či sa nechcú nazývať jeho deťmi? Ó, isteže! Ale prečo ich potom od neho odháňa? Kostol je predsa jeho sídlo: horia tam svetlá, sú tam sochy a obrazy, zlaté rúcha, všetko na jeho poctu. A oni? Oni zostanú sedieť vo svojich chalupách, čo budú robiť? Budú jesť kozí syr a budú hrýzť cibuľu. Pomysleli si:

Fuj!

Lež on, Buoc, zvolal na nich zlostne:

— Blázni! Neveríte mi?

Vtedy videli, že mu musia veriť. Vravel, urobím kostoly z vašich duší a v každej bude prítomný Boh! Ja to urobím, lebo vám to hovorím! Sto ráz vám mám natĺkať do hláv, že hlavná vec je viera? Dívajú sa na neho. Má žiarivé oči a sršia z nich plamienky.

Aké ľahké a aké ťažké je veriť!

Zostali doma.

Ľudia zo Svätej Alžbety sú otroci. Sú to len prostí dedinčania, chýba im tu na zemi mnoho vecí, ale sú šťastní. Sú šťastní, lebo sú otroci, nevediac o tom. Keď príde večer a oni usínajú, modlia sa za Matúša. Nikdy naňho nemyslia v zlom, hoci ich často týra a zaobchodí s nimi ako s hlúpym stádom. Nie, oni mu ďakujú, ďakujú celým svojím bytím, pretože všetci z rodu otrokov sú takí, že lížu drsnú dlaň svojho otročiteľa.

Istého dňa povedala Lukáčka Matúšovi:

— Písal mi Milan.

— Váš syn? — povedal, akoby mu to odrazu pripomenulo nejakú dávno zabudnutú myšlienku. Potom mlčal. Ona vravela:

— Písal, že príde na prázdniny, veď je už leto.

Zasa mlčal.

— Je to dobrý chlapec, uvidíte, otec Buoc.

Prikývol: — Áno, áno, je to možné, — ale inak sa nijako nezdalo, že načúva. Bol hrozne neprívetivý. Potom sa však naraz usmial. Usmial, a nevedno čomu.

— Nože mi niečo o ňom rozprávajte!

— O Milanovi?

A ona rozprávala.

O tom, aký je vysoký a aký je pekný. Je veľmi pekný, uisťovala ho, bol to najkrajší chlapec z dediny, každý to vravel. Je presvedčená, že pekné deti bývajú rozmaznané, ale nie preto, že by azda Milan bol rozmaznaný. Ba práve naopak, Milan je výnimka, všetci sa tomu divili, keď videli, aký je skromný a aký je usilovný. Nie sme bohatí, hovorila mu, a tak musí byť usilovný. Potom zas rozprávala o zbieraní dreva a o Milanových knihách. Ale najmä o knihách (nazdala sa, že to môže Matúša zaujímať väčšmi ako hocičo iné). Milan sa nesmierne veľa učil, keď išiel skladať skúšky. Totiž skúšky na univerzite, otec Buoc. Celé dni sedel v zadnej izbe a za dverami nebolo počuť nič iné, len šuchot papiera a slová, ktoré si on, Milan, opakoval. Boli to podivné cudzie slová, azda latinské, a ona im vôbec nerozumela.

Žena rozprávala a pozorovala pritom Matúšovu tvár, na ktorej nebolo vidieť nič, celkom nič. Čo je s ním? Chcela mu odrazu skríknuť do očú: Spamätajte sa!

Neodvážila sa. Povedala iba toľko nakoniec:

— Oh, áno, len čakajte, ako sa vám môj Milan zapáči.

A on, akoby sa mu opäť vrátila nejaká myšlienka, prikývol:

— Áno, áno.

Ach, Milan, Milan!

Matúš myslí na neho vlastne veľmi dlho. Snaží sa predstaviť si jeho tvár, tieň kože a výraz okolo úst, farbu očú, zvuk reči, tón smiechu. Aké je to ťažké! Naozaj, čo povie, keď príde? Čo si o ňom, o Matúšovi, pomyslí? Nie je príliš hrdý? Alebo sa pred ním tiež skloní a uverí? Keby to mohol vedieť. Ale hej, musí uveriť, pretože už jeho mať uverila a uverili aj mnohí iní. Matúša niečo trápi, obletuje ho to ako tieň tichého vtáka. Chcel by mať odpoveď na túto otázku.

Vtom hodil rukou. Bezstarostné gesto. Akoby chcel povedať: heš! a zahnať tým všetko.

Predstaví si, ako bude leto a ako oni pôjdu spolu do hory. Ľaľa, je tam chládok a korienky a listy rastlín voňajú ako vanilkový cukor! Matúš rozpráva o Bohu, o ľudskom živote, je to veľmi pekné. Mládenec načúva, verí mu.

Ach, Milan, Milan!

A myšlienky idú ďalej.

Ale Milan vyčítal veľa, veľmi veľa vecí z matkiných listov. Raz sa všetkému smial, raz sa zasa vôbec nesmial. Ale čítal s veľkou rozkošou opis večernej pobožnosti, bolo to pre neho niečo nové. Cítil, že Buoca musí pre niečo obdivovať. Len prečo? Ale nie, naopak, musí ním opovrhovať, lebo je to všetko hlúposť. Veď kedykoľvek počúval na trhovom námestí potulného kazateľa v čiernom kabáte a s ošúchaným kufríkom, vždy sa mu videlo, že sekty sú veľmi nepríjemným úškľabkom obličaja, ktorý by mal byť vznešený a vážny.

Teraz vie len jedno. Vie, že nastane pre neho boj, v ktorom zvíťazí alebo on alebo Matúš Buoc. Je veľmi nedôverčivý a opatrný. Preto si kladie vždy takú otázku, na ktorú možno dať dve odpovede, áno alebo nie.