ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už zabudol, koľko mohlo byť hodín, keď vyšiel. Noc rýchlo bledla. Obloha bola veľmi vysoká a trochu studená. Prešiel cez záhradku k železnej bráne. Mal pevný úmysel nikdy sa sem nevrátiť. Vôbec sa neobzrel a ani ľúto mu nebolo, že odchodí. Hrozne ho bolela hlava. Vietor potriasol krom orgovánu a z listov mu padlo na líce a ruky niekoľko priezračných kvapiek. Bolo to veľmi príjemné.

Kráčal ako stroj, celkom ako stroj, lebo ani nevedel, čo robí. V druhej ulici rozvážali mlieko, počul hrkot plechových nádob. Domy okolo neho mali jednoduchú podobu kociek a hranolov. Ich rovné plochy vábili k dotyku vystretou dlaňou. Bolo ráno.

— Len ďalej, len ďalej, — vravel si a toto bola jediná myšlienka, ktorej prítomnosť po onej smutnej noci ešte v sebe cítil. Za mestom sa po ceste rozlievali sivožlté kaluže hustej vody. Musel ich obchádzať v širokých oblúkoch. Jeho nohy zabárali sa do vysokej trávy, z ktorej mu stekali na nohy sklovité slzičky rosy.

Čas rýchlo utekal. Slnko sa kolembalo nad smrekovým hájom. Z kameňov dvíhali sa tenunké pásiky bielej pary, ktorá sa ovíjala okolo neviditeľných prúdov vzduchu a stúpala medzi kvety a lístie, aby sa tam rozplývala. Matúš vnáral sa do hôr, hlbokých i voňavých hôr, a opájal sa samotou. Hľa, bolo to niečo celkom nové? A samota vôkol neho rozbiehala sa dovysoka i doširoka, spievala a trilkovala s lesným vtáctvom a šumela v zelených útrobách dolín.

Blúdil. Hodiny plynuli ako vlny v koryte potoka tam dolu na rovine. Slnce ho sledovalo, šlo vždy za ním.

Potom pocítil hlad. Vykríklo to v ňom bolesťou: hlad! Premohol ho; cítil, že vie byť dostatočne silný. Budem sa postiť, hovoril si. Len ďalej, len ďalej! Slnce sa skĺzlo k západu. Ešte vždy ho sledovalo. Bolo podobné nožu, ohromnému nožu, a zaseklo sa do chrbta okrúhlych hôr. Opäť prišiel hlad. Bol krutý a nenásytný. Matúšovi prišli na um hrdinovia samôt a púští, otcovia i askéti. Povedal si: Nie, nebudem jesť! Budem ako oni: mocný a svätý v odriekaní!

A Matúš Buoc predobre cítil, ako sebazapieraním tvrdnú v jeho tele svaly a myšlienky sa jasnia a zoskupujú. Vyšiel na rúbaň a tam mohol pozorovať červený západ slnca. Lúče sa kládli na zem vodorovne ako steblá obilia. Lenže snop nerástol, snop bol vždy menší a menší, až nakoniec zostalo z neho len jediné stebielko. Toto stebielko vzbĺklo náhle útlym plamienkom a obloha bola celkom prázdna.

Povetrie sa naplnilo tmou, riedkou teplou tmou. Za Matúšom sa ťahali tiene. Urobíš len krok a už vidíš, ako sa kĺžu sem-ta. Sú fialkasté i zelené, i čierne, podľa toho, odkiaľ práve prichodia. Zľava stáli vysoké múry lesov, vyzeralo to ako jedna strana ulice. Vtom uzrel svetlo, bolo to na pravej strane, jedno, dve, tri svetlá. Triasli sa a poskakovali, priam ako hviezdy. Lež nie, toto nemohli byť hviezdy, pretože svietili hlboko v priepasti, kde neprebýva nič okrem tmy a hadov. Pomyslel si, azda tam budú ľudia, s ktorými by som sa mohol porozprávať, a zišiel dolu po zakrivenom svahu. Naozaj, pod kopcom ležala skrčená dedina. Zopár domov s vysokými strechami. Bola celá navalená na jeden bok (dalo sa to rozoznať), akoby sa chcela odkotúľať do úzkej doliny.

Na ceste stál nehybne človek. Keď sa Matúš priblížil na niekoľko krokov, ožil. Spýtal sa prosto:

— Odkiaľ?

Matúš ukázal rukou za seba a tento posunok neznamenal nič určitého. Prichodí z hôr alebo z mesta, alebo z druhej polovice zeme, na tom ani najmenej nezáleží.

— Zablúdili ste?

Pokrčil plecom. Naklonil hlavu smerom k záhradám.

— Aká je to dedina?

— Svätá Alžbeta.

Je tam hostinec? Nie? Tým lepšie. Akí sú to ľudia? Dobrí?

Ako to môže vedieť tak presne? Ľudia nie sú dobrí, inak by ich Boh netrestal.

Opakoval si ticho, len tak sebe: „Svätá Alžbeta, Svätá Alžbeta,“ a šiel ďalej akoby na dlhú, veľmi dlhú cestu. Akoby niečo hľadal. Ale vtom sa mu zakrútilo v hlave a uvedomil si, že už nemá síl. V nohách mu brnelo ťažobou, boleli ho päty a v prsiach sa vzdúvalo napätie. Len vydýchnuť a zomrieť. A aj si myslel: padnem na zem a nebudem vedieť viac nič ani o sebe, ani o svete. Ale hneď nato mal práve opačnú myšlienku: Nie padnúť, nie! Žiť! Len žiť! A táto myšlienka sa v ňom rozrástla. Velila mu.

Pred ním horelo vo tme okno, bolo celé žlté. Podišiel k nemu, urobil tri krátke kroky. Zaklopal na sklo. Zatriaslo sa a robilo to trin, trin. Ešte raz a silnejšie.

Akási žena vyšla z dverí. Mala rozpustené šedivé vlasy. Bola to vdova Anna Lukáčová.

— Kto je? — spýtala sa. Nevidela dobre.

Povedal, že je hladný, že to už nevydrží a že nejedol už viac ako tridsať hodín. Povedal tiež, že by spal. Potom vošiel cez prah do domu a žena sa ho ani prstom nedotkla. Slova nepreriekla, len strach mala v očiach. Bože, aký je to človek? Tvár má zamračenú a zlú, niet v nej krvi. Videla, niet v nej ani kvapôčky krvi.

Položil na stôl papierový peniaz. Lampa naň svietila, nemohol to byť klam. Žena rýchlo vravela: — Áno, áno, počkajte chvíľku! Hej? Urobím večeru. Ó, myslím, že vám bude chutiť! Izbu? Pravdaže, aj izbu mám pre vás, takú malú izbičku v podkroví, bude práve dobrá, ó, čistú, čistú izbičku! Budete s ňou spokojný.

Bolo to smiešne. Dlho ešte rozprávala, o všeličom. Keď sa navečeral, spýtala sa ho:

— Idete z mesta?

Pokrčil plecom, práve tak ako tomu na ceste.

— Nie?

— Neviem.

Zasmiala sa cez riedke zuby.

— Ako to, neviete? Naozaj neviete?

Nazdala sa, že žartuje. Ale keď videla jeho bezkrvnú tvár, nie, to nemôže byť žart! On však povedal:

— Nebojte sa ma. Nič vám nespravím.

Ale ona sa predsa zľakla. Veľmi sa zľakla. Sledovala ho očami a bála sa pritom dýchať. Odrazu vyrazila zo seba: Odkiaľ idete, viete, kde ste, rozumiete, čo vám hovorím, preboha vás prosím, spamätajte sa, azda ste len chorý, azda vám to prejde, kto vás poslal? Kto vás sem poslal?

Odvetil krátko. Ukázal na obraz.

Na stene totiž visí vodotlačový obraz Krista. Spasiteľ drží v ruke kráľovské jablko s krížikom, ktorý je posiaty drahými kameňmi. Má dobrotivé tmavé oči, trochu unavené, a vlasy nad čelom rozdelené.

Matúš ukázal na obraz:

— On ma poslal. — To bola jeho odpoveď.

Po chvíli sa odvážila spýtať:

— Kto?

— Kristus.

Pravdaže, vôbec nevedela, čo to má značiť. Opäť by chcel žartovať? Alebo sa jej len vysmieva? Alebo je pomätený? Oh, zaiste, bude pomätený!

Ale on hovoril k nej celkom rozumne. Mal vyjasnenú tvár. Hovoril o sebe a o ľuďoch.

Žil tam dolu v meste. Ach, áno, odtiaľ vlastne prichodí, pravdaže. Mal ženu, ktorú veľmi miloval a ktorá bola jeho celým šťastím. Ale šťastie je ako mocné slnečné svetlo, lebo oslepuje oči. V šťastí ľudia zabúdajú na svoje pravé poslanie, to jest na to, že majú byť dobrí a šľachetní, ako bolo prikázané. A tak aj on, Matúš Buoc, zabudol. Bol hriešny a zlý, vravel.

— Preto ma stihol trest. Boží trest, ktorý býva hrozný. Ona umrela.

— Vaša žena azda? — spýtala sa vdova.

— Áno, naraz umrela. V izbe mala pripravené svoje hodvábne šaty a klobúk, chceli sme odcestovať. Zrazu ochorela a za niekoľko dní… Bože, volal som na ňu: „Tvoje hodvábne šaty, Mária!“ Nepočula ma. A v noci som jej vravel: „Tu, hľa, je tvoj klobúk, Mária!“ Ale ona už odpočívala: Bože, Bože, a na jej hrob pršalo. Áno, takto ma Boh strestal. Potom však zľutoval sa nado mnou, lebo nik nie je milostivejší ako on. Povedal mi…

Lukáčová zdeseno zdvihla na neho oči:

— Kto vám povedal?

Rozprával ďalej:

— Bolo to dnes v noci, viete, včera mala Mária pohreb; nie, už nebola noc, začínalo sa práve brieždiť, od východu prichodilo niečo žlté. Sedel som na svojej posteli, nemohol som spať. Chcel som myslieť, nedalo sa. A chcel som pohnúť prstom na nohe, bol som bezmocný. A vtom som počul hlas. Pozrel som na okno. Ale nikoho som nevidel, len hlas bolo počuť. Padal z výšky. Bol to boží hlas.

Žena zbledla: — Boží hlas?! Nemožné!

— Áno, vravel mi: „Prečo ľudia nedodržiavajú moje prikázania? Neboja sa? Choď medzi nich a povedz, že si prorokom môjho slova! Choď! A povedz, aby nečakali, kým príde trest! Choď, lebo teba som si vyvolil!“ Oh, áno, to mi vravel, zreteľne som počul každé slovo. Šumelo to ako v hmle a prichodilo z výšky. Vdova Anna Lukáčová mala široko otvorené oči ako zo skla. Mlčala. On sa dotkol jej rukáva a povedal:

— Som už veľmi ustatý. Išiel by som si ľahnúť.

Po drevených schodíkoch ho viedla do izby v podkroví. Ustavične si opakovala: — Poslal ho Boh… Boh… je to prorok.

V noci sa stala zvláštna vec.

Lukáčová odrazu precitla, pri nohách jej šuchla perina. Zvonku bolo počuť, ako tečie potok; jednotvárny a dlhý zvuk bez konca. Vtom ktosi niečo povedal. Slovo, dve slová. Bolo to práve nad jej hlavou, v hornej izbe. Tam spí on, Matúš Buoc. A znova. Temný a hlboký zvuk, akoby sa vo veľkej diaľke preborila zem. V jednej sekunde ju pojal strach. Prešla si palcom po sluchách. Krv bila nepokojne a poplašene. Potom si však kládla otázky, a otázky sú zvedavosť. Všetci dobre vieme, že zvedavosť je zo všetkého najmocnejšia, najmä u žien. To zaiste on, Buoc, hovorí. Je to jeho hlas. Ale s kým? A o čom? Niet tam predsa nikoho. Večer ho opustila samého. Pomyslela si: uvidím.

Išla hore. Ticho otvorila dvere, vír vzduchu šibol do okna a záclonka na bielej tkanici sa strepotala. Izbica bola plná mesačného svetla. Lialo sa ako mlieko, mlieko trochu belasé a trochu zlaté. Ale Buoc bol sám. Spal, ústa mal otvorené, nimi zhlboka dýchal, a dlhé ruky mu ležali vedľa tela. Teraz videla: rozpráva zo sna. Hlas sa prevaľuje hlboko v hrdle, ako glg vody. Ale nemožno rozumieť ani jediného slova. Žena darmo napína sluch. Čo to vraví? Matúš hundre niečo, ako keď si človek hovorí len tak popod nos. Dýcha, prsia sa mu dvíhajú. A zas. Zahundre. Ach, akí sme my ľudia smiešni v niektorých chvíľach, myslí si. Chcela sa vrátiť.

Ale vtom vykríkol ostrým hlasom:

— Hej, ja som prorok! Ja!

Potom zas len tichšie znel jeho hovor, ale tak, že každé slovo bolo zrozumiteľné.

— Budem učiť… a ľudia ma budú počúvať… pretože som prorok… pretože mám tú moc od Boha… nehrešte, aby som vás nemusel odsudzovať.… ja… ja… prorok…

Je to hrozné a krásne. Vdova vie, že prorok hovorí pravdu. Musí hovoriť pravdu. Ruky mu ležia vedľa tela a hlava sa nehýbe. Len ústa sa trochu sťahujú a rozťahujú, zatvárajú a otvárajú.

A potom… Potom zmĺkol, ruky sa mu pohli, hlava sklonila a nad miestom, kde mu zrastajú obrvy, mal tri malé kolmé vrásky. Nazdávala sa, že sa prebudí.

Neprebudil sa.

Videla, ako si sadá a ako vstáva. Chcela vykríknuť: Bože! Bolo jej to ako niečo, čo vidí vo sne. Neskríkla; bola nemá v tej chvíli. Ustúpila a pritisla sa k doske dverí.

Matúš Buoc stál uprostred izby, vztýčený a rovný ako strom. Mal široko otvorené oči, ktoré nevideli. Lebo Matúš Buoc spal. Spal a ukazoval na ženu. Jej sa pritom zdalo, že hovorí: Ja som prorok. Ja som váš pán. Mne budete veriť a mňa budete nasledovať.

Uplynulo mnoho minút. Vdova načúvala svoj vnútorný hlas, ktorý ju napĺňal zmätkom, a dívala sa na neho, pričom si ani neuvedomovala, že vidí. Lebo dívanie sa do niečoho, čo vydáva žiaru, oslepuje.

Márne chcela myslieť na príčiny a márne sa chcela ovládnuť. Márne. Bola slabá. Vrhla sa na kolená, sklonila šiju, svoju otrockú šiju, ktorá sa tak rada poddáva, a šeptala:

— Áno, ty si prorok… áno, prorok.

Bola prvá, ktorá uverila. Uverila prostému snu. A keď potom vzhliadla, videla, že Matúš Buoc leží opäť ako predtým, ústa otvorené, ruky vedľa tela, a spí. Matkala vedľa seba, bolo jej odrazu, akoby bola celkom stratila zrak, a vyšla.