ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javorský, Miluška.

JAVORSKÝ (k obecenstvu, pohne plecom): Nedbám, i na hnevy som prichystaný; uvidím, dokiaľ to potrvá; veď len prídeme i na všerajšiu historiu. Potom sa i s doktorom porátam. (Sadne si.)

MILUŠKA (k obecenstvu): Zaťatý hriešnik, nemohol by ma odpýtať za včerajšie urážlivé vystúpenie? Ale predsa som rada, že som si rozmyslela vec a neodišla. Ale tohoto mlčania dlho neznesiem. Musím ho vziať na otázku. Ale nesmiem prvá začať, lebo mi včera predhodil, že my ženy musíme mať vždy prvé slovo. No, uvidím, kto začne. Ja sa aspoň nesmiem tak snížiť, a čo by som mala reč zabudnúť. (Ochutnáva kávu.) Káva mi dnes nechutí.

JAVORSKÝ (ochutnáva kávu, odstavuje šálku): Káva je horká, sťa blen, a cukornicu má ona pred sebou. Išiel by som si vziať kúsok cukru, no nech nemyslí, že sa sbližujem. Nie, radšej budem hladný.

Predošlí. Katka.

KATKA (nesie Javorskému noviny): Prosím, tu sú žiadané noviny.

MILUŠKA: Katka!

KATKA: Prosím? (Ide k stolíku.)

MILUŠKA: Káva je celkom horká, podaj mi cukornicu!

KATKA (podá cukornicu): Nech sa páči!

JAVORSKÝ: Katka!

KATKA: Prosím? (Ide k Javorskému.)

JAVORSKÝ: Káve čosi chybí, nechutí mi.

KATKA: Milosťpani tvrdí, že je nie sladká.

JAVORSKÝ: To možno. Podaj mi cukor!

KATKA: Hneď, hneď, tu je cukor, nech sa páči! (Stranou.) No, to bude krásna práca pri dvoch stoloch obsluhovať!

MILUŠKA: Katka!

KATKA: Prosím? (Ide k panej.)

MILUŠKA (zvedave): Čo hovoril pán?

KATKA: Že mu káva nechutí.

MILUŠKA: Iného nič?

KATKA: Nie, nepočula som.

MILUŠKA (stranou): Myslela som, že sa niečo o mne vyzvedá. Oj, ale to by nebol mužom, všetci sú tvrdohlaví a zaťatí!

JAVORSKÝ: Katka!

KATKA: Prosím? (Ide k Javorskému.)

JAVORSKÝ (ticho): Čo hovorila pani?

KATKA: Že je káva horká!

JAVORSKÝ: Iného nič?

KATKA: Nie, nič.

JAVORSKÝ (stranou): Nazdal som sa, že má migrénu, dnes je však na podiv zdravá a čerstvá, ani ryba vo vode. (Pozre ukradomky na ženu, vezme noviny a číta.)

MILUŠKA (počas reči Javorského s Katkou viac ráz ukradomky pozrela na neho): Ach, je to nudný život, keď musí byť človek nemý, a vie, ba chce hovoriť. Musím vyšívať, lebo ináč nevydržím! Katka!

KATKA: Zaraz, prosím. (Stranou.) Tu by si človek nohy zodral, a mne práve včerajší strach do nôh vošiel. (Javorskej.) Prosím?

MILUŠKA: Podaj mi moju prácu a potom spratuj so stolov šálky. (Kukne na Javorského.) Sto chutí by som mala mu odpustiť, prihovoriť sa mu, no prvý boj ztratiť nesmiem. Nie, vytrvám!

KATKA (podá vyšívanie): Tu je, prosím. (Sbiera šálky.)

JAVORSKÝ (kukne na ženu): Aby sa mohla slov zdržať, bude šiť. No, trucuj, ako sa ti páči. (Rozmýšľa.) To je trest! Ale predsa mal by som sa pustiť do toho. No nie; nech vie, že ja prvý nepôjdem ku krížu.

KATKA (sberá šálky): Ach, dobre je pánom, keď majú čo medzi sebou; vyvzdorujú sa, a zas je dobre. Ale čo ja smutná počať?

(Počuť tuhé klopanie na dvere.)

MILUŠKA (vstane preľaknutá): Kto to?

KATKA (odstaví tácku): Ach, to je on, poznám jeho krok.

JAVORSKÝ (vstane): No?!

Mišo a predošlí.

MIŠO (vstúpi zadychčaný a pomätený, pilne pozerá sem i tam po dlážke): Tu azda bude!

KATKA (úzkostlive): Bože, on mňa hľadá! (Hľadí sa skryť.)

MILUŠKA: Čo je?

JAVORSKÝ: Čo sa stalo?

MIŠO (krúti hlavou): Ach, zle je — ale tu musí byť. (Hľadá ďalej.)

KATKA: Chce sa iste pomstiť na mne.

MILUŠKA: Kto tu musí byť?

MIŠO: Ach, prosím — tú — čo som —

MILUŠKA: Pre Boha, on blázni!

KATKA (lomí rukami): Ach, to ja mám na svedomí! Blázni od žiaľu, že som mu lásku vypovedala. Keby ma len nezazrel. (Ukrýva sa za paniu a zas za pána, podľa toho, kde Mišo hľadá.)

JAVORSKÝ: Tento chlap ztratil rozum, a teraz ho hľadá. Ale už mám toho žartu dosť. (Chytí Miša za golier.) Chlape, teraz povedz, čo chceš, si opitý, či sa blaznieš?

MIŠO (pretvára sa mimikou, sťa by sa mal zaškrtiť): Oj, oj, zaškrtím sa!

KATKA (prosí so složenými rukami): Ach, milosťpane, to je škaredá smrť, pri tom človek veľmi jazyk vyplazuje, on bude potom veľmi škaredý.

JAVORSKÝ: Nech, aspoň mu z neho vyčítame to, čo nám nechce povedať.

MIŠO: Jaj — všetko, všetko poviem!

JAVORSKÝ (pustí ho): Tedy hovor!

MIŠO (krúti hlavou a robí veľmi ustaranú tvár): Ach, prosím ponížene, opitý som nie, ale do zblaznenia mi málo chybí.

MILUŠKA: Prečo?

JAVORSKÝ: Čo je teda?

MIŠO: Môj pán ma strašne mučí, hrozí mi, že ma zo služby vyženie, nedá mi ani haliera, ak nenajdem tej karty, čo som včera z jeho kabáta vytratil. Ako som oddával pánov kabát, videl som na vlastné oči, že z neho akýsi červený papierik vypadol, to bola iste tá karta, ale ja som ju nechal na zemi ležať; veď ktože by sa bol i nazdal, že môj pán bude vyhľadávať taký kúštiček papieru, keď má doma papieru vyše práva!

KATKA: Chvalabohu, on má dobrý rozum. (Mišovi.) A akáže bola tá karotka? (Hľadá tiež.)

MIŠO: Taká červená.

JAVORSKÝ: Od koho? (Pozerá na zem.)

MIŠO: Od pani veľkomožnej Branickej, prosím ponížne.

MILUŠKA: A čo stálo na nej, nevieš? (Tiež hľadá.)

MIŠO: Prosím ponížene, vraj toto (vytiahne z bočného vrecka malý papierik a číta): Tedy podľa včerajšieho nášho nahovorenia dnes o ôsmej hodine večer v mestskom parku pri starom hrade.

VŠETCI (ustrnute): Čo?

MILUŠKA: Nemožno!

MIŠO: Tak mi to, prosím ponížene, sám pán napísal, aby som ju podľa toho hľadal.

JAVORSKÝ: Teraz mi je jasná celá vec. (Pre seba.) Ó, ako neprozreteľne, ba chlapčensky som konal; hanbím sa sám seba. (Odíde.)

MILUŠKA: Tá karta, hovoríš, patrila tvojmu pánovi?

MIŠO: Áno, prosím ponížene, on ju dostal od panej Branickej, ktorá mu dnes písala akýsi list, že pán pri ňom všetky farby hral, chodil hore-dolu po izbe, i sa smial, i zas päste zatínal, i klial, konečne si vzal mňa do práce pre tú kartu.

MILUŠKA (stranou): Ó, ako hrozne som blúdila; hanbiť sa budem môjmu statočnému mužovi do očú pozrieť, ublížila som mu, musím ho odpýtať. On odišiel, zaiste ho to bolí, že som mu nedôverovala, musím ho vyhľadať a odpustenie prosiť. (Odíde.)

Mišo, Katka.

KATKA: Miško, ozaj nepatrila tá karta tebe?

MIŠO: Zaprisahám sa ti, ak chceš, že patrila môjmu pánovi. Ja by som ju hádam toľko vyhľadával, ani čo by si ju priam ty bola písala, to by som ťa radšej bol poprosil a ty bys’ mi tri, šesť, ba i desať takých karát napísala. Či nie?

KATKA: Zasa začínaš pletkáriť. (Pre seba.) Ako som sa včera nadarmo trápila; ale jemu to ani nespomeniem, posadila by som ho tým na koňa. (Miškovi.) Počuj, Mišo, ak mi niečo prisľúbiš, dostaneš tú kartu.

MIŠO (radostne): Oj, Katuška, dušička, ty ju máš? Vivat, alleluja! (Chytí Katku a vrtí sa s ňou po javišti.)

KATKA (vymkne sa mu z rúk): Dosť starý si, a nemáš rozumu. Karta je ešte nie a nebude v tvojich rukách, kým mi to, čo chcem, nesľúbiš.

MIŠO (vpadne jej do reči): No čo? (Počíta na prstoch.) Pekný ručník, fertušku, nové šaty, deväťdesiatdeväť bozkov a na dovažok sám seba.

KATKA: Už zasa táraš hlúposti! Počuj, ja chcem už raz vážne hovoriť!

MIŠO: Počúvam. (Urobí sa veľmi vážnym.)

KATKA: Nič iného od teba nechcem, len mi sľúb, že ak budeme svoji, že ničoho nebudeš piť, lebo ináč by som musela večne banovať, že som sa stala tvojou ženou, majúc muža, ktorý len svojmu hrdlu žičí, fľašku viac než ženu miluje.

MIŠO (stranou složí ruky): Ale ma dostala! (Katke.) Ale, počuj že, Katrenka, veď keď budeme svoji, ja nechcem len svojmu hrdlu priať, ale sa chcem s každým glgom spravedlive s tebou deliť.

KATKA: Blaznieš? Dobre teda, sľúbiť nechceš, čo žiadam, tak karty nedostaneš, a mojej ruky podobne nie! (Chce odísť.)

MIŠO (zadrží ju): Katka, nechoď, počkaj! Nechže ti je po vôli, sľubujem všetko, čo chceš.

KATKA (podá mu ruku): No, dobre teda, ale sľub tvoj nechže ti je svätým; karta je v kuchyni na polici.

MIŠO (zavýskne): Ťú!! Karta moja, zlatka moja! Katka, no, na to si spravím oldomáš! (Urobí posunok pitia.)

KATKA (vpadne mu do reči): Čo?

MIŠO (zbadá sa): Hovorím, Katka moja, aby si mi dala kartu. (Odídu.)

Miluška. Potom Javorský.

MILUŠKA (vojde zľava): Kam len zašiel? Kruto som mu ublížila, čo ho zaiste bolí, chudáka. Odpýtam ho na každý spôsob; on je dobrý, on odpustí. Dľa pravdy nezaslúžila by som odpustenia za taký špatný prečin, ovocie zaslepenej žiarlivosti. Nikdy, nikdy viac nedopustím sa toho hriechu. Len tento raz aby sa to dobre skončilo.

JAVORSKÝ (počas reči vojde vážne zprava): Ah, tu je! Ublížil som jej, odpýtam ju. Ale ako predstúpiť pred jej tvár, ja starý hriešnik? Ako som len mohol byť taký neprezreteľný a potvárať z nevery moju dobrú ženu, ktorej každý dych je plný lásky ko mne. Teraz je celá záležitosť toho osudného dostaveníčka zrejmá, a ja sa musím hanbiť sám za svoju prchkosť. Odpýtam ju; ak ma rada má, odpustí mi. (Prejde k žene, dojímave zvolá.) Milka! Miluška!

MILUŠKA (sebou trhne): Ach, Ľudko, to si ty?! Odpusť! (Padne mu na prsá.)

JAVORSKÝ: Odpustenie mne treba prosiť. Ja som ti nedôveroval, anjel môj drahý, odpusť! (Bozká ju.) Tvoj tajomný odchod z domu, naničhodná karta popudila ma k tomu, že som ti nedôveroval, anjel môj zlatý! Odpusť. (Bozká ju.)

MILUŠKA: Ja zasa žiarlila som tak bezzákladne; hanbím sa. (Skrýva tvár na jeho hrudi.)

JAVORSKÝ: No, nič to, hore hlávku, budúcne budeme múdrejší. Mier!

Oľga. Valdek. Predošlí.

OĽGA (sprevádzaná doktorom vstúpi): Prichádzame práve v čas. Dobrý deň!

MILUŠKA (beží Oľge v ústrety, objíme ju): Oľga drahá!

VALDEK (bozká Javorskej ruku): Moja úcta, milosťpani. (Javorskému). Servus! Nie je div, že ste nepočuli nášho klopania, keď ste pohrúžení v blaho manželského hrkútania.

JAVORSKÝ: Práve sme potvrdzovali bozkom priateľské pokonanie včerajšieho processu.

VALDEK: Ha, ha, ba, narobila tá karta komedie!

BRANICKÁ: Ba hriechu!

MILUŠKA: Pravdu máš, i mezi nami bol by bezmála hriech vznikol. Odpusť — ja som šialene žiarlila.

BRANICKÁ: Ach, ja som ťa nerozumela. Ty si hovorila o svojom mužovi a ja mienila som len doktora — preto som mu dnes ráno napísala recept, o akom sa mu ani vo sne za celý čas jeho lekárskej praxi neprisnilo. Či pravda, doktor?

VALDEK: Veru to boly príkre pilulky, ale sú už prehltnuté, nuž je už dobre.

JAVORSKÝ: Ba keď pováži človek zdravým rozumom celú pletku, nuž nevie, či sa má hnevať a či smiať.

VALDEK: Všetko je tak dobre, ako sa stalo. Každý z nás vytrpel pokutu za svoj hriech, ktorého sa teraz každý bude chrániť.

MILUŠKA: Len keď sa to tak dobre skončilo!

VALDEK: Pána advokáta to potrestalo, že nedržal svojej panej dané slovo a neprišiel z kassína, ako bol sľúbil; tam sa zabával a pri dobrej vôli obliekol môj kabát miesto svojho a v ňom doniesol do domu osudnú kartu, ktorá bola príčinou celého zmätku.

JAVORSKÝ (hrozive): Doktor! doktor! nepredpisuj, užiješ sám!

VALDEK (pokračuje): Katka nebude tiež viac potvárať Miša z nevernosti, lebo prostredníctvom karty presvedčila sa o jeho stálej láske, hoc i pritrpkým spôsobom.

MILUŠKA: Čo, i Katka?

BRANICKÁ: Áno, tá vraj našla kartu a nemyslela ináč, len že ju Miškovi akási Málika písala, išla ho stopovať, a našla Miša opitého v mestskom parku; bola to tam vraj scéna do rozpuku smiešna.

JAVORSKÝ: Ha, ha! (Smeje sa.) Nuž a Mišo?

VALDEK: Mišo dostal za svoj hriech košom po chrbte.

JAVORSKÝ: Ha, ha, ha — teda každý pretrpel svoje!

BRANICKÁ (ironicky): Len nevinný pán doktor neprestál nijakej pokuty, ten je bez hriechu.

MILUŠKA: Vás, pane doktor, dekorujeme…

JAVORSKÝ (skočí do reči): Pantofľou, dámy moje — ako včera.

BRANICKÁ, MILUŠKA: Čo pantofľou?

JAVORSKÝ: On bol včera v kassíne veľmi roztopašný a keď som spomínal, že chcem, ba musím ísť domov, načarbal mi kriedou na svrchník obrovskú pantofľu a donútil, že som ešte ostal tam. Pri odchode sme si však zamenili kabáty a pán doktor išiel domov dekorovaný pantofľou.

(Všetci sa smejú.)

VALDEK: No, nič to, dostaveníčko malo pre mňa predsa veľmi prajný výsledok.

JAVORSKÝ, MILUŠKA: Nuž?

VALDEK: (postaví sa k Oľge, podá jej rameno a uvedie do popredia k Javorským): Prispiešili sme naše zasnúbenie a hodláme ho dnes večer osláviť.

BRANICKÁ: A na ktoré vás, našich dobrých priatelov, úctive povolávame.

MILUŠKA: Oj, ďakujem ti, Oľuška; buď šťastná, duša drahá! (Objíme ju.)

JAVORSKÝ: No, to je vskutku pekné slovo; dovoľte, aby som vám i ja zagratuloval. (Podáva mu ruku, i Branickej) Nazdar! (Potom obráti sa k dverám a zavolá.) Katka!

Katka, predošlí, neskôr Mišo.

KATKA (vstúpi): Čo rozkážete, milosťpane?

JAVORSKÝ: Katka, dones vína i zákusky!

KATKA: Áno, prosím. (Obráti sa a vychádza z izby.)

JAVORSKÝ (pozerá za ňou dvermi a smeje sa): No, hľa, i Mišo prišiel. Azda sa tiež smieri. (Volá.) Mišo, pomôž Katke a dones poháriky! (Pohybom hlavy a rúk upozorňuje prítomných, aby upriamili pozor na dvere. Katka o chvíľu vojde, nesie buteľu vína, zákusky a za ňou Mišo s tácňou s pohárikmi. Katka je zamúčená na pravej strane úst, Mišo na ľavej.)

MILUŠKA (zvedave, polosmiechom): Ale čo si robila s múkou?

KATKA (v rozpakoch): Milosťpani, to… tento… ja som chcela… ale múka sa odrazu rozsypala —

JAVORSKÝ (skočí do reči): — a zamúčila tebe i Mišovi líca, čo? (Hrozí Mišovi prstom a ukazuje na oboch. Katka stojí, hľadí dolu a žmolí záponku.)

MIŠO (komickými posunkami utiera si rohom kabáta ústa): Prosím vašu milosť, to patrilo k pokute za hriech. (Usmieva sa.)

JAVORSKÝ, VALDEK: No, nazdar našej pokute za hriech!

(Pristúpia bližšie k dámam a podávajú im ruky. Skupiny stoja. Valdek obráti sa s Oľgou k obecenstvu, Javorský drží ženu za ruku, v úzadí vidno usmiatu Katku a Miša, ktorý utiera jej zamúčené líce.)

(Opona spadne.)