ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Branická.

BRANICKÁ (vkusne, moderne oblečená, drží v ruke knihu, stojí na prostriedku javišťa a obzerá sa): Ešte nejde! Za to by zaslúžil pokárania; určil naše dostaveníčko o pol hodiny prv, nežli bolo mnou ustálené, ja tu teraz čakám, a on nejde. Či ho azda volali k chorému? Nuž a či je chorý prednejší, nežli jeho snúbenica? Hihihi, aká smiešna otázka! Veď je to jeho povolanie, jeho stav. (Sadne vpravo.) Šumne to znie: pani doktorka, — no zato ťažký je úkol pre ženu, lebo ona musí konanie mužovo brať celkom chladnokrvne, a pritom musí vytrieť zo svojho slovníka i slovíčko žiarlivosť. Viem to z vlastnej zkúsenosti, že ani jeden stav nemá takého úrodného poľa pre žiarlivosť, ako stav lekársky. Ja sama som už podobne zhrešila. Videla som dr. Valdeka prvý raz u Javorských, pozdal sa mi, túžila som po jeho spoločnosti, namyslela som si bolenie hlavy a dala som zavolať lekára. Valdek vskutku prišiel, preskúmal chorobu a liečil. Nervózné, pobúrené srdce sa so dňa na deň väčšmi triaslo, choroba sa vždy povážlivejšou stávala, až konečne nastala kríza, z ktorej konštantovaný bol večne trvajúci neduh — láska. Táto scéna zvláštneho života mohla by ma všeličomu poučiť; ale veď každá žena nie je Branická, že by trpela na podobný neduh. (Vstane.) No, toto ma už znepokojuje, že tak dlho nechá na seba čakať. (Prejde do úzadia a hľadí vľavo; radostne zvolá.) Už ide!

Predošlá. Valdek.

BRANICKÁ (hrozí mu prstom): Ej, ej, doktor, nuž či tak slovo držíme?! To je pravá galantnosť: ja tu čakám už vyše pol hodiny!

VALDEK: Odpusť, drahá, nemohol som prv, nepredvídaná povinnosť —

BRANICKÁ (vpadne mu do reči): Povinnosť a zas len povinnosť, to je u vás mužov voči ženám najľahší spôsob ospravedlnenia. Škoda, že i my ženy nemáme nejakých povinností mimo domu, aby sme sa na ne tiež mohly vyhovárať.

VALDEK: Nestalo sa to úmyselne; veď ti predsa odovzdal Mišo lístok, v ktorom som ťa žiadal, aby si mala pár minút strpenia.

BRANICKÁ: Mne? Ani som ho nevidela.

VALDEK: To je na nevydržanie s tým chlapom! Odkedy je zaľúbený, nie je z neho nič.

BRANICKÁ: Podal sa azda v tom ohľade na svojho pána?

VALDEK: Pravdu máš, Oľuška drahá, a jestli to dlho potrvá, neviem, čo bude i so mnou; nestojím za seba, lebo bývam celý pomätený. Keď sa kto sťažuje na hlavu, miesto tepny — makám srdce, včera som zamenil žalúdkovú zimnicu trasením srdca, dnes zasa horúčku srdcovým kŕčom a miesto receptov predpisoval by som najradšej ľúbostné veršíky.

BRANICKÁ: No, no, pane doktor, ale recepty by musely ísť cez moje ruky!

VALDEK: To sa samo sebou rozumie, anjel môj zlatý, ty by si musela byť lekárnikom, a čo i najmenšia dózis tvojho medového lieku (ukazuje na ústa) musela by vyliečiť chorého. Mňa by aspoň ten liek vyrval z náručia smrti.

BRANICKÁ (smeje sa): No, no, ako sa vie pán doktor výborne zaliečať. No, dobre, keď budeš mať kedysi umrieť, upotrebím tvojho receptu.

VALDEK: Však ver’, drahá, že nezaškodí proti smrti vopred sa ozbrojiť.

BRANICKÁ: Ja zas mienim, že dosť času na smrť myslieť, teraz máme pred sebou život.

VALDEK: Áno, život krásny, plný súzvuku, krásy, šťastia a blaha.

BRANICKÁ: Práve preto som toto dostaveníčko zariadila tu, na milom mieste našich schôdzok, aby sme deň nášho zasnúbenia a konečne sňatku určili.

VALDEK: Aká si milostivá! (Bozká jej ruku.)

BRANICKÁ: Len ma nenazvi prepiatou a emancipovanou, za akú ma vôbec svet drží. Smiešno: prečože by žena nemohla mať samostatného úsudku, dôsledného konania, svobodného rozhľadu veci a smelého, neohroženého vystúpenia, práve tak, ako muž?

VALDEK: Zaiste, moja drahá, ja súhlasím úplne s tebou. (Stranou.) Aspoň pred sobášom, veď potom skrotneš!

BRANICKÁ: A či nie je jedno, či určím ja alebo ty deň nášho zasnúbenia a sobáša, keď len druhá stránka je s tým usrozumená?

VALDEK: Ja sa v tom celkom na teba ponechám, drahá moja, len tú poznámku si dovoľujem, aby si bola milosrdnou a ustálila čím najkratší termín.

BRANICKÁ (stranou): Celkom moja vôľa; poznať, že máme rovné náhľady.

VALDEK: Lebo, ako som povedal, ľubka moja drahá, neistota, že by mi mohol teba niekto odcudziť, by ma skoro o rozum doniesla. (Stranou.) A moji veritelia by mi potom kožu odreli.

BRANICKÁ (stranou): Oj, ako rada vyhoviem jeho žiadosti! (Valdekovi.) Milý doktor, som až primilosrdná, lebo myslím, aby sme naše zasnúbenie zajtra a náš sobáš od zajtra na tri týždne odbývali.

VALDEK (objíme ju a bozká jej ruku): Oľuška drahá, budeš tedy už predsa raz mojou! (Stranou.) I s tridsať tisícmi hotových.

BRANICKÁ (milo): Ja tvojou, ty mojím! (Počuť kroky.) Ticho, ktosi prichádza; zajdime na bok, nechcem náš úmysel už dnes vykrámiť, nech je prekvapenie tým väčšie.

VALDEK (stranou): A uspokojenie veriteľov tým istejšie. (Branickej, podávajúc jej rameno.) Poď, Olinka, takto v šťastí kráčajme vždy svetom. (Hľadí na ňu; odídu vľavo.)

Javorský sám.

JAVORSKÝ (vystúpi rezko s pravej strany a obzerá sa): Tu musí byť niekde. Zazrel som ho celkom iste a pri jeho boku dámu, to bola — ona, moja žena, falošnica! Bežím sťa bez duše — no oni boli chytrejší, zmizli mi pred nosom. Hahaha, až ma mráz prechodí! Bolo by to predsa len hrozné, hľadieť na dojem takého netušeného pristihnutia. Ona by padala do mdlôb, ako je to u žien najpríhodnejšia taktika, zaokryť svoje nesnádze. On — znám doktora — poradil by sa so zajacom, a ja, ja by som mrel bôľom. Kde sú? Avšak najdem ich, čo by boli pod zemou, a potrescem rušiteľa môjho šťastia! (Odíde vľavo.)

Miluška.

MILUŠKA (vystúpi zadychčaná, zostrašená s pravej strany, tvár má pokrytú hustým závojom, obzerá sa): Či je tu nie? Môj Bože, bol to pohon — ani mi dych nestačí. Tušenie ma neklamalo, karta patrila jemu, lebo ináč by sa nebol dostavil, a tu je, lebo stopovala som ho nepozorovane až sem; tu mi zmizol. Kde sa podel? Som celá rýchlym chodom zmorená, ďalej nevládzem. (Sadne vpravo a pokračuje.) Obzeral sa na všetky strany, — zaiste hľadal Branickú. Falošnica, takto nadužívať moje priateľstvo, rušiť lásku a mier dvoch manželov a siahať hriešnou rukou medzi nás. (Malá prestávka.) Aký mier panuje v celej prírode, a v hrudi mojej divá búra takých rôznych citov! Ako by i nie: veď ho milujem celým srdcom tak verne, tak ohnive a náružive, ako len srdce ženy ľúbiť môže muža, — a on? (Trhne sebou.) Počuť kroky, ktosi prichádza. (Vstane.) Skryjem sa za túto skalu. Nie, nechcem sa pomstiť na ňom; ak bude možno, zachránim ho. (Skryje sa za kulisňu.)

Branická. Miluška.

BRANICKÁ (vystúpi zľava): Azda som si tu knihu zabudla, alebo som ju ztratila. (Hľadá po laviciach.) Tu je! Ľúto by mi jej bolo, lebo to je prvý dar od neho. (Prezerá v knihe.)

MILUŠKA (nazre zpoza kulisne): Teda i dary dostáva, a ja neraz postrádam, čo mi treba. Ja krátkozraká!

BRANICKÁ (číta nadšene z knihy):

MILUŠKA (zpoza kulisne): Vábivá je, ako siréna!

BRANICKÁ (tisne knihu k prsám): Ó, pevče medoústy, moje srdce ťa rozumie! Všetko je milé, príjemné a rozkošné, pri čom je on. Bez neho je život smrťou, s ním smrť blahým snom.

MILUŠKA: Môj Bože, teraz počúvam z jej vlastných úst, ako ho miluje!

BRANICKÁ: Tak je tu krásne, tak lahodive, že by som nedbala tu večne ostať. Ale už musí byť dosť pozde — treba ísť domov. (Chce odísť.) Ale, hľa, tam je Javorský, idem mu v ústrety.

MILUŠKA (vyjde rezko z úkrytu a zastaví Branickej cestu): Zpät, zpät!

BRANICKÁ (udivená): Milka, ty tu? A aká si zdesená, chveješ sa na celom tele. Povedz, čo sa stalo?

MILUŠKA. Nediv sa; vieš pochopiť, čo žena z lásky k mužovi môže podniknúť — veď miluješ.

BRANICKÁ: Milka, hovor zrejme, nerozumiem ťa.

MILUŠKA: Nepretváraj sa — načo? Veď viem všetko. Viem celý váš tajný ľúbostný pomer. (Dôrazne.) Ale ver, že jeho srdce patrí po práve mne, lebo veď mi prisahal vernú lásku, sme pred Bohom svoji.

BRANICKÁ (udivene): Ale kto?

MILUŠKA: Nepretvaruj sa, prosím ťa: koho sa domýšľaš milovať?

BRANICKÁ (stranou): Čo čujem? Či je to možné? Oj, falošný doktor, ja mám byť len závojom tvojho hriešneho milkovania sa so ženou inému sprisahanou? (Nahlas.) Toto je hanobné!

MILUŠKA: U teba hanobné, no u mňa do neba volajúce. (Prosebne.) Oľga, pozri na mňa, a ustrnieš; prosím ťa, jestli máš len trochu citu a svedomia v srdci svojom, nesnižuj sa k takému podlému činu, neraň tak smrteľne srdce tej, ktorú si dosiaľ priateľkou zvala. Oľga, odstúp od týchto zámerov, a ver, že žehnať budeš hodine, v ktorej som ťa varovala.

BRANICKÁ: (odvrátiac sa od Javorskej, stranou, smutne): Som ako smyslov pozbavená; ja som nevedela, že on ju miluje. To je tedy výsledok večitej migrény! Oj, doktor, v akom špatnom svetle sa mi objavuješ! Nad láskou našou stele sa noc — brr — aká chladná, temná noc! (Spamätá sa.) Ešte je nie pozde. (Milke s resignáciou.) Dobre, Milka, ja odstupujem! Pochovám svoje city v mohylu večného zebudnutia.

MILUŠKA: (vrele): Vďaka ti, vrelá vďaka!

BRANICKÁ (chladne): Ale čo povie tvoj muž na to?

MILUŠKA: To vybavím s ním sama. (Hľadi medzi kulisne.) Práve prichádza. Prosím ťa, Oľga drahá, vzdiaľ sa, musím byť s ním osamote.

BRANICKÁ: Oj, rada sa vzdialim s tohoto miesta, budiaceho vo mne také rozličné dojmy. (Stranou.) Doktorovi hneď odpíšem. (Odchádzajúc blúzni.) Či niet ľúbosti nikdy bez bôľa, či vina je ľúbosť sama?

Miluška sama. Potom Javorský.

MILUŠKA: Kde vziať sily pre nastávajúci boj?! — Ó, daj mi sily, Bože, aby som prestála toto zneuctenie! Len aby som ho mohla zachrániť a uviesť ho na dobrú cestu! Už je tu.

JAVORSKÝ (vstúpi, Miluška sa od neho odvráti): Aha, tu je; zbadala ma zaiste až vtedy, keď už bolo neskoro vyhnúť. Teraz tu stojí s ovislou hlavou, sťa kajúca hriešnica. Oj, žena moja, keby som ťa neľúbil viac, než vlastný svoj život, ako prísne vedel by som ťa súdiť, ba azda i potrestať za tento hriech; len láska k tebe mierni vo mne spravedlivý hnev. (Ide k nej, nahlas.) Mám azda česť byť s pani Javorskou, alias mojou ženou?

MILUŠKA (premeria ho vyzývavým pohľadom, úsečne): Práve tak, ako ja s pánom Javorským alias mojím mužom.

JAVORSKÝ (stranou): Pri všetkej vine i vyzýva. Musím začať i ja ináč. (Prísne.) Milka, ty si tu?

MILUŠKA: Prekvapuje ťa to? Oj, rada uznám, to musí byť veľmi nemilé, keď sa tak niekomu výpočty zmútia.

JAVORSKÝ (stranou): Ako si to mám vysvetliť? (Jej.) To vidíš podľa seba!

MILUŠKA: To veru nie, lebo koho som ja čakala, prišiel.

JAVORSKÝ (stranou): Čo, tedy už bola s ním? A ona neostýcha sa mi to do očú riecť. (Nahlas.) Milka, som i tak podráždený, a ty ma ešte viac pobádaš.

MILUŠKA: Krivdím ti azda? Nebola by som oprávnená tebou opovrhnúť? Oj, nemysli si, že len vy mužovia držíte na svoju česť, sebavedomie a hrdosť; my ženy v tomto ohľade tiež nezadáme nikomu. Lež ja nechcem ťa mučiť výčitkami, všetko chcem zniesť a všetko toto zabudnúť, len mi povedz, čo je príčina, že na také osudné cesty privádzaš náš stav, že tak veľmi zabúdaš na seba, svoju rodinu, že hľadáš spoločnosť inej ženy? Ó, Ľudko môj! (Prikročí k nemu.) Povedzže mi, povedz; buď úprimný!

JAVORSKÝ: Hahaha, to je výborné sosnovanie! Chceš, aby som sa spovedal z hriechu, ktorý vlastne teba ťaží a za ktorý by si mala robiť pokánie? Ó, žienka milá, to si zle trafila. Ja sa s mojej strany tiež premôžem, odpustím ti, ale musíš povedať: odpusť, prehrešila som sa proti tebe, ľutujem, viac sa to nestane, že by som za tvojím chrbtom vyhľadávala (zvláštnym tónom) schôdzky, ktoré, mierne rečeno, neslúžia ti ku cti.

MILUŠKA (popudene): Čo, ty ma ešte urážaš, zo svojho hriechu ma potváraš? No, to už presahuje všetko možné, tu shovievavosť nemá miesta! Oj, ja nešťastná žena! (Utiera si oči.) Nie, nebudem plakať, lebo slzy sú prisvätý nástroj podvracať také podlé upodozrievanie. (Odchádza.)

JAVORSKÝ (sám): Ani sám seba nerozumiem; či sa svet obracia na ruby, či čo? Číham za dostaveníčkom, a čo sa stane? Mne to má všetko zhorieť na vlastnom chrbte. Vlastná žena mi chce nadišputovať, že vlastne ja som ten, ktorý poľuje po cudzom. (Obzerá sa.) Ale čo tu budem robiť? Som beztak ako na ražni. Ako draho by som to zaplatil, keby som sa mýlil! Ženy, ženy! (Čuť kroky.) Ale idem; trniem, ako sa to skončí, čo to bude ešte len doma! (Odíde.)

Mišo (s lístkom).

MIŠO: Pfi! Tu som i s lístkom; chvalabohu, hodinu neskoršie, ako som mal byť; no, nič to, či prvej, či neskoršie, tu som predsa. Pána mojej snúbenice — či akože to táram — snúbenice môjho pána, ktorej mám list odovzdať, tu niet. (Obzerá sa.) Bolo jej hádam dlho čakať, odišla; no, dobre, menej práce, ale (škrabe sa za uchom) škoda diškrécie. (Rozpráva ďalej sám so sebou.) Jaj, synak môj, keď sa ti neľútilo u Šlojma za stolom sedieť a na pánov účet popíjať, nesmie sa ti ľútiť, že si prišiel o diškréciu. „Jestli by si milosťpanej nenašiel v parku pod starým hradom, tedy tam čakaj“ — povedal mi pán, a mne je veru nie náhlo, ja budem čakať i do pol noci. Však ma veru mátať nebude, o to som sa postaral, zaopatril som si svätenej vody (ťahá fľašku z vrecka), čo odstraší každú mátohu — a obveselí srdce. Ba z akej mi to Šlojmo natočil? (Upije.) Ach! (Krúti hlavou a napije sa.) Nech som dobrý, bezmála by to bolo lepšie, než ústa driečnej Katky! Ale Šlojmo vie, čo komu treba a má i rozum. Ešte nedávno, keď mi pre pána dával dve fľaše šampaňského, povedal: „Hm, brať ako brať, ale kto bude platiť?“ Teraz však, keď sa pán bohato ožení, nielen že mu všetko duplovane posiela, ale i mne natíska, že však pán zaplatí. Nuž a ja som veľmi mäkkého srdca človek, ja si dám povedať. (Pije.) Ej, ale ak ma pán vyplatí palicou po chrbáte, Šlojmo, daj si popredku svoju bradu assekurovať! (Pije.) Ani med so zázvorom, a tak to ide dolu (hladí si brucho), ani po motúzku; ale je to i čosi tuhého! (Potáca sa.) Zdalo by sa mi, že mi to už múti. Hm, veď veru… hehehe, však nadarmo neslúžim u doktora: v hlave je rozum, v jazyku a nohách svobodná vôľa. A keď sa toto pomúti, vtedy je už zle, veru zle. (Tacká sa po javišti, potom si sadne na lavicu.) Ale komu je horšie, mne a či pánovi? Ja si sedím, popíjam, (pije) a — a — čakám, a pán musí, hehehe, svetlo zažať, čižmy čistiť, posteľ zamknúť a dvere, hehehe, postlať. (Vstane.) Nuž ale darmo je, komu česť, to — tomu trúbu, na môj, veru! (Hľadá po vreckách cigaru.)

Katka, Mišo.

KATKA (nesie na ruke kôš, plný rozličných vecí): Aha, tu je predsa ten pokútnik! Počkaj, ja ti dám tajných schôdzok! Som práve v dobrej vôli, vyčítam ti kapitolu, že ju do Škaredej stredy nezabudneš! (Ide do popredia.) Čo, i fľaša je tu? No, to bola pekná spoločnosť! Tento škaredník! Čo ja usporím, dám mu na cigary, a on za to hostí také osoby — no, dočkaj, všetkému bude koniec! (Ide až k nemu a udre ho po pleci.) Čo robíš?

MIŠO (uľaknutý): Ka—Ka—Katka! (Odvráti sa.) To je zle; zbadá, že som pil. (Krúti hlavou.)

KATKA (stranou): Aha, starý hriešnik, ako som ho naľakala, až reč potratil! (Mišovi.) Pravdaže, Máliky, Zuzky by sme sa neboli tak zľakli, ako Katky, ktorú tak hanebne podvádzame a klameme. Veru pekne!

MIŠO (postaví kôš na lavicu stranou): Katka by ma poznala, budem spievať. (Spieva:) „Katarínka — Katka — Katka — čo si taká sladká, sladká, sladká…“ (Díva sa na ňu.)

KATKA (v hneve): Choď, len choď, potrebujem tvojich spevov! Myslíš, že neviem o ničom? Či chceš tým zakryť zlé svedomie? Hanbi sa; ráno sa mi ešte zalieča, a večer má schôdzky s inými! Veď by sa mohlo človeku srdce puknúť nad takouto hanebnosťou! (Utiera si oči.)

MIŠO (stranou, tackajúc sa): Hehehe, hnevá sa, že som dobrej vôle! Znám ja dievčenské kúsky, hehehe! Keď najviac plačú, vtedy ich iste čosi v srdci morí. (Katke.) Katka, neplač, veď sa teraz tri razy za to bozkáme hehehe! (Tacká sa ku Katke.)

KATKA (opovržlive): Čo táraš, ti bezbožník? (Pozoruje ho.) Môj Bože, aký je doriadený! Ničoho na svete sa tak nebojím, ako opitého človeka, a tu som s ním sama. (Vyhýba mu.) Ach, keby som sa len mohla vzdialiť!

MIŠO: No, Ka—Ka—Katka! (Cmuká ústami.) Aká si ty sladká, sladká…

KATKA: Tu strachom zajdem! Jaj, keby som len kôš dostala! (Chce ísť pre kôš, on sa jej stavia v cestu a chce ju chytiť.)

MIŠO: Až ma objímeš, hehehe!

KATKA (stranou): Pre Boha, čo počať? (Kričí a dupká nohami.) Daj mi pokoj — budem kričať!

MIŠO: A — a — čo potom, hehehe?

KATKA (schytí kôš, v tom ju Mišo oblapí; ona kričí, bráni sa košom a rozsype všetky nakúpené veci; v tom zjaví sa v úzadí doktor a smeje sa).

(Opona spadne.)