ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katka.

KATKA (vystúpi zľava, nesie na tácke kávu a nôti si obľúbenú pieseň): Tak je, i ja oslávim dnešný deň narodenia mojej dobrej panej tým, že svoje raňajky miesto v kuchyni tu na jej mieste užijem. (Odstaví na pravo stojacu šálku a na jej miesto postaví svoju.) Prekvapiť ma páni nemôžu, ich raňajšia prechádzka trvá obyčajne od 8. do 10. hodiny; teraz je ešte len pol deviatej. Času dosť! (Sadne si pohodlne na stoličku vpravo.) Tak, bude to dobre; ale nie, to je primálo slávnostné. (Vstane.) Oprobujeme to aspoň raz v živote takto. (Vezme so stojana dámsky župan, na ktorom je veľká vlečka, oblečie si ho, s toalettného stolíka vezme ranný čepiec a prístrojí sa ako pani.) Áno, zahráme si na milosťpaniu. (Prejde strojne pár ráz javišťom a sadne si nežne na predošlé miesto.) Prosím, milosťpani, káva bude studená. (Vezme kokettne lyžičku do ruky, sladí kávu a s líčenou jemnosťou napodobňuje svoju paniu.) Ach, bol to veľmi krásny sen, plný lásky a… tak že pri spomienke naň nechutí mi ani tento nápoj. (Zprvu jie s líčenou nechuťou, neskôr sa pozabudne a vypije všetko.) Čo? (Vstane a obzerá so smiechom šálku.) Hahaha! Ja som vypila do ostatnej kvapky, a veď milosťpani nebýva nikdy hladná! — No, zabudla som, že mám byť milosťpaňou. Ach, veď je to i ťažká úloha, zahrávať si na milosťpaniu bez milosťpána. Hahaha! ako smiešne to zneje! (Odstaví s nevoľou stoličku, ide k zrkadlu a popráva si odev.)

Mišo. Predošlá.

MIŠO (vstúpi tíško prostriedkom, nesie složený svrchník a lístok, pozoruje dlhšie Katku; k obecenstvu): Hm, hm, páni iste nie sú doma a chytrá Katka použila času a zahráva si na milosťpaniu. No, počkaj, ty tichá holubica, prekvapíme ťa! (Odloží kabát a lístok na stoličku, sosníme župan a čiapku so stojana a prestrojí sa chytro za pána.)

KATKA (kokettne pred zrkadlom): No, veru pristalo by mi byť milosťpaňou, ale Miško musel by byť…

MIŠO (chytí ju od chrbta za boky): Milosťpánom!

KATKA (skríkne preľaknutá): Ach, Bože, milosťpane!

MIŠO (s komickou poklonou): Moja úcta, milosťpani!

KATKA (zadivene): To si ty, Mišo?! Boh ťa skáral, ako som sa ťa naľakala; myslela som si, že si vskutku náš pán.

MIŠO: Poznať, že máš zlé svedomie.

KATKA: Možno. Ale teraz mi povedz, kde si sa tu vzal? S neba si nespadol, to viem, lebo tam takí anjeli (ukazuje rožky) nebývajú; skorej si zo zeme vyrástol.

MIŠO: Ani toho nebolo treba, lebo dvere boly otvorené.

KATKA: A ty si vošiel bez dovolenia?

MIŠO: Áno, nesiem pánu pravotárovi list a kabát. Vieš, pri včerajšej večernej porade v kassíne sa páni tak popi — hm — povadili, že si sami rady nevedeli. Môj pán obliekol tvojho pánov a tvoj pán obliekol môjho pánov kabát, ktorý som teraz doniesol zameniť.

KATKA: Viem o tom, lebo, púšťajúc nášho pána do domu, dostala som od neho korunu, aby som vraj panej, keď sa ma opýta, kedy prišiel domov, riekla, že po desiatej.

MIŠO: A pýtala sa?

KATKA: Áno.

MIŠO: A ty si jej čo?

KATKA: No, ja som jej necigánila, lebo po desiatej už päť hodín minulo.

MIŠO: Hahaha! ty si len figliarka! Ale teraz mi povedz, čo si smýšľala, že si sa do tých šiat s vlačuhou obliekla? (Obzerá ju.)

KATKA: Chcela som osláviť deň narodenia mojej panej a raňajkovať na jej mieste, zrazu mi však prišlo na um, že by som si skutočne mohla zahrať na milosťpaniu. No, však mi to pristane?

MIŠO: Oj, áno, ale len po boku milosťpána Miška. (S komickou nadutosťou postaví sa k jej pravému boku.)

KATKA (zvrtne sa): No, no, skutočne? — A keby som ti riekla, že sa mýliš?! (K obecenstvu.) Musím ho potrestať, že ma tak naľakal.

MIŠO (vážne): Oj, nemýlim sa, lebo o tri týždne si mojou.

KATKA: Kto vie, ako to ešte bude.

MIŠO: Ja to viem doista; veď ktože by sa mi aj ulakomil na dievča ledačo?! (Chce ju na tvár uštipnúť.)

KATKA: Oh, prosím, to je urážka. Ostatne, nenazdávaj sa, že som práve len na tvoju milosť odkázaná: i včera bola tu súseda núkať mi ženícha. Mladý Barin, sedlár, je tiež celkom šťastný, keď ma len kde vidieť môže. A čo ešte len ten nový kupec, ten prevracia oči až naopak, keď sa mi len ruky dotknúť môže! (K obecenstvu.) To pôjde do živého!

MIŠO (podráždene): Katka, dobre si rozváž, čo hovoríš!

KATKA: Súsedou nahováraný driečny mladý vdovec má pekný dom a pole, bolože by mi gazdovať! — Barin nie je pekný, ale zato bohatý. No, a kupec —

MIŠO (vpadne jej do reči): Oj, Katrenka, Katka, nehovorže mi takéto reči, lebo sa zbláznim!

KATKA (nahlas): Kupec je mladý, driečny a usilovný šuhaj, ktorý —

MIŠO (vpadne jej do reči): Katka, ty ma chceš ozaj o rozum pripraviť! To nerob, povedám ti, lebo sa potom hrozné veci stanú! (Podráždene.) Ja tú súsedu, tú, tú ja — (vysukuje s komickým hnevom rukávy, čapicu zasotí do tyla) — tú ja zdrvím na paprikáš a pokorením tými jej sladkými ženíchmi. Barinovi rozpáram kohútie brucho a novopečenému kupcovi zaiskrí sa v naopak prevrátených očiach, keď pocíti tiaž mojej pästi!

KATKA (smeje sa): Hahaha, ale ho berú na vidličky! (Sebapovedome.) Máš predsa o mňa strach, keď ťa púhy žart vie tak rozdráždiť! (Smeje sa.)

MIŠO (sebe): Čo, žart? Ona žartovala? Dobre, dievčička, budeme žartovať tiež! (Nahlas.) Strach? Prečože by som musel mať strach, veď dievčeniec je dosť na svete. (Sadne si pohodlne.)

KATKA: Pravdaže je dosť, ale akých!

MIŠO (ironicky): No, nemusí to byť milosťpani v župane.

KATKA (premeria ho prísnym pohľadom): Posmešník! (Rýchle soblečie župan a hodí ho posmešne do úzadia; k Mišovi obráti sa chrbtom.)

MIŠO (k obecenstvu): Aha, už sa lapá! (Nahlas.) Ojej, i poriadnych dievčeniec dostanem na každý prst desať!

KATKA (podráždene): No, s Pánom Bohom!

MIŠO (k obecenstvu): Už horí! (Nahlas.) I pekná Málika sa po mne vždy vraj vyzvedá, a so Zuzkou dávajú pol majetka.

KATKA (hnevlive): Už mám toho dosť! Jestli chce kto koho urážať, nech uráža vo svojom dome! (Plačlive.) To, hľa, je reč snúbenca svojej snúbenici v treťom týždni pred sobášom! To je mužská vernosť, to sú sľuby! — Nuž ale tak je to, keď je dievča sirota, nemá sa ho kto zastať, robí s ním každý, čo chce. (Plače.)

MIŠO (vyskočí so stoličky a smeje sa): Hahaha, ale som ťa pokoril, ty márnivá prepelica! Strestal som ťa za tvoje žarty! (Smeje sa.)

KATKA: Miško, bol to ozaj len žart? (Utiera si oči.)

MIŠO: Pravdaže žart, lebo veď ťa ja ľúbim, ľúbim viac, než celý svet! (Chce ju objať.) O tri týždne nosíš iste čepiec, ktorý ty tak rada, že ho ani s hlavy nechceš dolu dať.

KATKA (strhne s hlavy čepiec a hodí ho do Miša): Ty ošemetník, však by som ťa hneď —

MIŠO (vpadne jej do reči): Pobozkala, čo? Áno, Katrenka, na oslavu narodenia tvojej panej bozkajme sa z chuti, že to luskne, ani keď jahodu odtrhne so stonky! (Chystá sa.)

KATKA (zvŕta sebou): Pusť ma, budem kričať!

MIŠO (smeje sa): Ale veď ťa ešte nedržím!

KATKA: Ale mi daj pokoj!

MIŠO: Aha, rozumiem ti, ty chceš riecť: bozkaj ma čím skôr.

KATKA: Tratíš rozum?

MIŠO: To nie! Prv, než by som ho mohol ztratiť, musíš ma bozkať. (Blíži sa ku Katke, dávajúc komickým spôsobom na javo chuť bozkať ju.)

KATKA (ustupuje pred Mišom): Ale dnes veru nie!

MIŠO: Ba veru hneď, lebo mi už až… áh! — Kam sa podieš? Neujdeš mi! (Naháňa Katku po javišti.)

KATKA (ustupuje pred Mišom a kladie mu v cestu stoličky, stojan a čo zachytí, tak že v celej izbe stane sa najväčší neporiadok): Mišo, majže rozum! Veď azda nebudeš ozaj chcieť —

MIŠO: Ba áno, ja chcem ťa bozkať, a tomu neujdeš.

KATKA (kukne oknom): Pán! Preboha, pán ide! (Úzkostlive.) Miško, on ťa tu nesmie najsť!

MIŠO (vyzre oknom): Veru ide! No, bozkaj ma teda chytro!

KATKA (odstrčí ho): Teraz niet času! Už len choď, pre Boha, choď!

MIŠO: Dobre teda, nechám si bozk na úroky. (Chce odísť.)

KATKA: Najprv župan dolu, chytro! (Pomáha mu.)

MIŠO (hodí župan a čiapku na zem, vezme list a kabát; svoj klobúk nechá na stojane; odchádza prostriedkom): S Bohom!

KATKA (zachytí ho): Nie tade, tam ťa stretne pán!

MIŠO (chce odísť vľavo): S Bohom!

KATKA (zastaví ho): Ta nechoď, odtiaľ prijde pani!

MIŠO: Aha, dobre, tedy tadeto. (Chce ísť vpravo.)

KATKA (chytí ho za kabát): Azda do kuchyne pôjdeš? Čože by si páni o mne mysleli, keby ťa tam našli!

MIŠO: Teda kadiaľ von? (Obzerá sa a behá sem a tam.) Ja musím tu ostať.

KATKA (lomí rukami): Pre milosť Božiu, choď už! Jaj, už počuť kroky! Jaj, beda, už je zle! (Vrhne sa na stoličku.)

MIŠO (pristaví stoličku k oknu): Vivat, sme osvobodení! (Vyskočí oknom.)

KATKA: Chvála Pánu Bohu! (Vstane.)

MIŠO (vstrčí hlavu do okna): Len si pyštek nahotuj!

KATKA (dupne nohou): Ale ešte si tu?

MIŠO (nazre znovu oknom dnu): Môj klobúk na stojane a bozk chytro!

KATKA: Už je pozde, milý drozde, pán je tu!

Javorský. Predošlí.

JAVORSKÝ (vstúpi chytro prostriedkom): Aký je to tu krik, lomoz? (Obzerá sa.) Čo znamená tento neporiadok?

KATKA (rozpačite): Ach, milosťpane, to — (Sebe.) Matička Božia, buď mi na pomoci!

JAVORSKÝ: Nuž čo „to“?

KATKA (ztratená): Ach, ani — hm, ani nemôžem a — (Sebe.) Čo len povedať?

JAVORSKÝ: Hovor tedy, čo sa stalo!

KATKA: Nuž, prosím, milosťpane, za odpustenie. (Sebe.) Ako to len navliecť? (Nahlas.) Hm, ošemetník, paškrtník!

MIŠO (v okne komickými posunkami prikazuje mlčať).

KATKA: Áno, ten — ten —

JAVORSKÝ (netrpelive): Sto hrmených! Teda hovor už raz, kto ten, čo ten?

KATKA (spamätá sa a hovorí veľmi chytro): Ten kocúr, milosťpane, čo nám do komory na slaninu chodí, zavoňal tu (ukazuje na stôl) smotánku a vošiel otvoreným oknom. Ja som ho chcela vyhnať, ale nedajbože, behal, skákal, prosil a nedal mi pokoja.

JAVORSKÝ: Kto? Kocúr?

KATKA (nezbadajúc omyl): No, áno, milosťpane, veď čo ten stváral, to bola hrúza a strach. On bol dnes ani polblázon.

JAVORSKÝ: Ty trepeš dve na tri; sama nevieš, čo.

KATKA: To ľahko, milosťpane, ba ešte je dobre, že som o rozum neprišla od samej úzkosti.

JAVORSKÝ: A kde sa podel zázračný kocúr? (Hľadá po izbe.)

KATKA (priskočí k stojanu, strhne s neho Mišov klobúk a, priblížiac sa k oknu, vyhodí ho): Konečne oknom vyskočil, milosťpane.

JAVORSKÝ (krúti hlavou): Vidím, vidím, že si za ním i klobúk vyhodila — musel ho tu zabudnúť. Hm, hm, celá vec zdá sa mi byť podozrivou. Avšak dosť o tom. Poupratuj čo najchytrejšie a dones panej do besiedky niti na sviazanie kytky. (Soblieka svrchník a rukavice.)

KATKA (ukloní sa): Na rozkaz, milosťpane. (Upratuje, šálky soberie na podnos; k obecenstvu.) Zohla som, pravda — až to prašťalo — no ale predsa pomohlo. (Odíde vpravo.)

Javorský sám.

JAVORSKÝ (obzerá sa): Že ten kocúr mal nohavice a kabát, chcel by som sa staviť. Veselá Katka je natoľko driečna myšička, že by mohla i desať takých pánov kocúrov prilákať. Trestuhodná je jej vymyslenosť, jej lož; no karhať ju za to nemôžem, lebo som ju sám podobným nectnostiam priučil. I dnes som ju lesklou korunou donútil, aby na dotaz panej ohľadom môjho návratu z kassínovej porady tretiu hodinu raňajšiu zvrtla na desiatu večernú. Ak ju vyzradím ja teraz, vyzradí ma ona tiež, a pokuta za jej a môj hriech svezie sa na mňa. Je pravda, že mávam nešťastie, že za každý, i dosť malý prečin bývam i trojnásobne trestaný. Neviem, neviem, či i včerajší môj priestupok nebude mať povážlivých následkov. Za to by som sa musel len doktorovi poďakovať, lebo bol včera ani čertom podšitý. Smial sa, žartoval, dráždil, až toho bolo vyše miery. Mne, lebo som chcel sľub žene daný splniť a o deviatej domov prísť, načiaral na chrbát pantofľu takých veľkých rozmerov, že sa všetci hlučno rozosmiali. A ja, ak som nechcel zostať rytierom tohoto klassického címera, musel som ostať. No všetko by bolo dobre, len aby žena čas môjho návratu nezvedela, lebo by zas u nej migréna prišla do módy, a figliar doktor škúlil by škodoradostne do mojej peňaženky, a jedna pokuta bola by tu. (Počuť klopať na dvere.) Ktosi klope. Svobodno!

Mišo, neskôr Katka. Predošlý.

MIŠO (nesie kabát a list, pokloní sa): Prosím ponížene, toto posiela môj pán. (Podáva list a kabát.)

JAVORSKÝ (položí kabát na stoličku, otvorí list a, prejdúc do popredia, číta ho potichu).

KATKA (nesie noviny a listy; zbadajúc Miša, ľakne sa).

MIŠO (urobí komicky hlbokú poklonu, polohlasne): Dobrý deň, milosťpani!

KATKA (napodobniac jeho poklonu): Pekne vítam, pán kocúr! (Smeje sa utajene.)

JAVORSKÝ: Hahaha, to je do popučenia! (Složí list a schová.)

KATKA (predstúpi): Tu je, prosím, pošta. (Položí listy na stolík a odchádza vpravo.)

MIŠO# (posiela Katke bozky).

KATKA (ukazuje Mišovi dlhý nos a odbehne).

JAVORSKÝ: Zamenili sme si kabáty. Niečo takého sa mi ešte neprihodilo. (Podáva sluhovi doktorov kabát a pretriasa svoj donesený, z ktorého vypadne ružová karotka, ktorej on nevidí, obecenstvo ju však má zbadať.) Povedz pánovi, aby odpustil, že bolo už v izbe pritma. (Smeje sa.)

MIŠO (ukloní sa): Dobre, prosím ponížene. (Pri odchode.) Pritma vraj — pri toľkých lampášoch. (Robí posunok pitia; odíde.)

JAVORSKÝ (sám): Je šťastie, že sa vec prv vyrovnala, nežli na ňu žena prísť mohla. Kabáty sú síce ani dvojčence, ja by som tej zmeny azda ani nebol poznal, no ženy majú v tom ohľade bystrejšie oko. Čo potom? (Prechádza sa.) Hahaha, bolo by to bývalo vyšetrovania! Žena by bola bývala inkvizítorom, jej priateľka Branická hlavným zápisníkom, Katka svedkom a kabát, rozumie sa, argumentom, hahaha! (Počuť kroky.) Zdá sa mi, že už prichádza. (Sadne k stolíku a dychtive prezerá noviny.) Aby som sa naposledy sám neprezradil.

Miluška. Predošlý.

MILUŠKA (v elegantnom rannom obleku vystúpi zľava, nesie vo váze umele svitú kytku): Ah, pán manžel ešte doma? (Kladie kytku na stôl.)

JAVORSKÝ: Doma, duša drahá. (Pozre na hodinky.) Ešte mám štvrť hodiny času.

MILUŠKA: Podivné! (Položí mu ruku na hlavu a hľadí mu vyčítave do očú.) Zbýva ti skutočne raz štvrť hodiny času pre tvoju ženu?

JAVORSKÝ (nežne ju objíme): Je to niečo divného?

MILUŠKA: Zaiste, lebo ty si s tými večnými processmi taký zaneprázdnený, že nemáš pre mňa chvíľky času.

JAVORSKÝ: Ale, Miluška!

MILUŠKA (vpadne mu do reči): Nevyhováraj sa! Ty si nevšímavý oproti mne, lebo i keď máš niekedy s pravotami pokoj, tu máš hneď pri ruke druhé vykonávky: musíš do kassínovej porady, na shromaždenia iných spolkov, do ochotníckeho divadla na zkúšky a kto vie kam.

JAVORSKÝ: Nuž, Miluška, veď to je moje povolanie, to je zástoj muža: stať sa v živote všestranne užitočným, prispieť všeobecnému dobru, účinkovať na nive národa a vlasti.

MILUŠKA: Krásny je zástoj váš, mužov, to sa odoprieť nedá; nesmiete však zabúdať, že i my ženy máme vážné, šľachetné a velebné úkony v našej domácnosti, ktoré zaslúžia trochu povšimnutia.

JAVORSKÝ: Hahaha, Miluška, ako si divne naladená! Nuž či si ťa ja dosť nevšímam?

MILUŠKA (udivene): Ty? Oj, kedysi bol si celkom iný. Ako by ma bolo na príklad potešilo, keby si bol len trochu pozornosti venoval vkusnému sostaveniu tejto kytky.

JAVORSKÝ: To som urobil a obdivoval som v duchu vkus. (K obecenstvu.) Až teraz vidím, že je kytka vskutku pekná.

MILUŠKA: Alebo keby si sa len raz pochvalným slovom zmienil o mojej toalette, ktorú len k vôli tebe tak strojne sostavujem.

JAVORSKÝ: Miluška, ver, obával som sa, že urazím tým rozkošný zjav tvojej vlastnej krásy, obdivujúc malebnosť tvojej toaletty, ktorá je predsa len napriek svojmu umeleckému zhotoveniu príliš nepatrná oproti tamtej — (sebe) a ktorú ja značne cítim. (Ukazuje na vrecko.)

MILUŠKA (významne k obecenstvu): Vie predsa ešte trochu zalichotiť, keď len chce. (Nahlas mužovi.) Nuž áno, ono by sa to dalo veľmi milo čuť, keby si to bol sám od seba riekol a nie na moje vyzvanie; takto to uráža.

JAVORSKÝ: Ale, Miluška, čo sa ti dnes len stalo?

MILUŠKA: Chcem ti raz povedať pravdu. Ja, bohužiaľ, nemám povahy veselej Branickej, ktorá svojmu zbožňovateľovi, nudnému doktorovi, povie: „No, či nemám najkrajšie oči na celom okolí?“ On povie: „Áno.“ „Či ste už obdivovali svieži pel mojej tvári, moje červené pery, biele zuby, bohaté vlasy, moju pružnú postavu a malú nôžku?“ „Ach, áno, áno!“ odpovie on. „Či ma skutočne zbožňujete nad všetky iné, ľúbite viac, nežli všetky poklady tohoto sveta?“ „Ach, zaiste, áno!“ odpovie na jej otázky doktor. „Hahaha, doktor, ale nám to išlo, ani čo by sme to mali naštudované“, zasmeje sa Branická, ktorej to robí radosť a obveselenie. Doktorovi celá táto komédia nerobí ťažkosti, on svojím lakonickým „áno“ vypovie celé vyznanie lásky, ktoré mu veselá Oľga predkladá.

JAVORSKÝ (smeje sa): Hahaha, to je skutočne klassické vyznanie lásky, hahaha!

MILUŠKA: Ja nie som taká márnivá ako Branická, no robím si predsa nároky u muža na úctu, ocenenie krásnych vlastností ctnostnej ženy a uznanie dámskych predností a práv.

JAVORSKÝ: To všetko cením a uznávam u teba v najvyššej miere, ako u vzornej ženy, drahá moja; no súdim, poznajúc zdravý pojem tvojho ducha, že nežiadaš predsa márnivých poklôn, lichotenia a holých fráz? Toto osladzuje síce dni zvetrelých zaľúbencov, no zovšedňuje život vážnych manželov, plný krásnych úkolov. (Chytí jej obidve ruky a ľúbostne hľadí jej do očú.)

MILUŠKA: Nie, milý Ľudko, toho nežiadam, no bolelo by ma, keby si ma zanedbával.

JAVORSKÝ: Miluška, nuž či ťa ja zanedbávam? Veď idem vždy len za svojím povolaním.

MILUŠKA: A prázdné hodiny venuješ predsa zábave a dobru iných ľudí, a tvoja vlastná žena div že trápnou nudou nezhynie.

JAVORSKÝ: Sama si si, anjel môj, príčinou, že sa nudíš. Máš knižnicu, čítaj, choď do dámskych spoločností, na prechádzku, do divadla atď.

MILUŠKA: To všetko mi nenahradí zábavy s milovaným mužom. Potom dopustíš, Ľudko, že napriek silnému duchu svojmu som predsa len slabá žena, ktorej ustavičná vzdialenosť muža z domu mohla by sa stať podozrivou a mohla by dať príčinu k nedôvere.

JAVORSKÝ (podráždene): Milá moja, takéto slová čujem prvý raz z tvojich úst.

MILUŠKA (nežne): Nechcem ťa uraziť, veď hovorím podmienečne. Stáva sa však i to, že sa ženy v takýchto pádoch často prenáhlia, chytia sa vzdorov a pomsty. Či ti je známa scéna u lekárnikov? On si ženu zanedbával a ona —

JAVORSKÝ: Ona našla náhradu muža v zábave s inými. Hahaha, takého prípadu sa ja pri mojej žienke nemusím obávať, na to je ona prihrdá a šľachetná. — No, už je svrchovaný čas do úradu. S Bohom, žienka drahá, buď veselej mysle! (Bozká ju.) S Bohom!

MILUŠKA (chladne): S Bohom!

Miluška, neskôr Katka.

MILUŠKA (zamyslená prejde do popredia): Dnes ho volá úrad, zajtra národ, pozajtre vlasť; len žena jeho, vlastná žena, nemá práva robiť si nárokov na jeho spoločnosť. Oj, mužu milovaný, tak si sa zmenil za dva roky! Keby som ho nemilovala celou mocou pravej lásky, keby som nebola presvedčená o jeho šľachetnosti, musela by som dôvody jeho vzďaľovania sa držať za líčené výhovorky, musela by som sa domnievať, že našiel iný zjav ženskej krásy a pôvabu, odo mňa ďaleko dokonalejší, vznešenejší, ktorý zná lepšie oceniť jeho šľachetné srdce a krásu ducha; zjav, ktorý svätokrádežne čiaha na jeho lásku, mne večne prisahanú, ktorý mi hriešnou svodlivosťou odcudzuje muža milovaného. Ach! Už čírou myšlienkou touto meraviem, ztratiť ho bolo by mojou smrťou! Však či nie som vinovatá, že sa márne nudím podobnými myšlienkami, ktoré nie sú nič iného, ako klamné tône žiarlivých záchvatov? Ľudko je muž silného rázu, neschopný podlých slabostí, a preto preč, preč, vy démonické predstavy, zo svätyne môjho blaha, nekaľte mi moju spokojnosť, neničte moje šťastie! Obrátim myseľ svoju na iný predmet. Budem pracovať, lebo len tichá práca a čisté srdce môžu nám pripraviť raj kľudu a spokojnosti. Tedy s chuťou do práce, a keď príde Ľudko domov, uvítam ho s usmiatou tvárou. (Vezme začaté vyšívanie a obzerá ho.) Ihly tu niet. Či mi azda vypadla. (Hľadá na zemi.) No, nenajdem jej. (Zbadá ružovú karotku.) Aký je to ružový lístok tu na zemi? (Zodvihne ho a obzerá.) Bez nápisu? Obálka je otvorená, azda svobodno kuknúť, čo je v nej? (Vytiahne z obálky karotku a prezerá ju.) Podivné, ani nijakého podpisu tu niet. (Číta nahlas.) „Teda dľa nášho ushovorenia dnes o ôsmej hodine večer v mestskom parku pri starom hrade…“ (Zadivene.) Môj Bože, čo to znamená?! Či možno, že by azda on…? Snívam, či ma klame zrak? (Obzerá kartu znovu.) Nie, nie je to sen, to je hrozná skutočnosť! Ha, teraz sa mi len jasní pred očami. Teraz je razom rozriešené to, čo len pred chvíľkou bolo hádankou. (Odhodí karotku na toalettný stolík.) Ó, ja nešťastná, klamaná žena! To sú sľuby, zámery, ktorými ma lákali! To je mužská dôslednosť, to odmena mojej lásky! (Vrhne sa na stoličku a plače.) Oj, srdce, pukni žiaľom, lebo pre ktorého biješ, nehoden je tvojho vrelého tlkotu, on ťa zradil, potupne zaprel! (Plače; malá prestávka.) Tu však márne sú slzy. (Utiera si oči a vstane.) Tu sa treba zaprieť, premôcť a konať dôstojne. (Prejde zamyslená javišťom.) Oj, mužu falošný, či sú to tie úradné povinnosti, to je práca za národ a vlasť, čo ťa tak často odvoláva z domu? Oj, mužu zradný, ty usmrcuješ srdce tak vrelo milujúcej ťa ženy pre úsmev, láskanie nejakej márnivej koketty? To je prečin hanebný, potupný, ba bodný pomsty. (Prejde zamyslená javišťom.) Pomstiť sa? Na kom? Na ňom? Nie, to srdce nedovolí, lebo ho len predsa milujem, ba zbožňujem, ako ideál muža. Ale ona, kokettná siréna, čo láka mi muža do priepasti záhuby, zaslúžila by tiaž pomsty. A kto je ona? Písmo zdá sa mi byť známym. (Pozre na karotku.) Vskutku, to je ruka Branickej. (Ironicky.) Teda základ ustavičných kriminálnych processov je zradné milkovanie sa s mojím mužom a líčené priateľstvo ko mne je nástroj tajného spiknutia. Ach, že som mohla byť tak dlho zaslepenou! (Malá prestávka.) Ak som sa však s mojím posudzovaním prenáhlila? Čo, jestli im obom ubližujem svojím upodozrievaním? Kartu mohol ztratiť i niekto iný, na príklad doktor. To sa prezviem najlepšie od Katky, kto tu už dnes bol. (Volá do dverí na pravo.) Katka!

KATKA (vstúpi): Prosím?

MILUŠKA (sadne k toalettnému stolíku): Povedz mi, kto tu už dnes bol?

KATKA (preľaknutá, k obecenstvu): Oj, svätá Magdalena, to bude súd; ona už vie, že tu bol Miško! (Panej.) Ako, prosím, milosťpani?

MILUŠKA (vážne): Kto tu už dnes bol, pýtam sa?

KATKA (sebe): Ona vskutku naráža na Miška. To ma vyzradil pán. No, čakaj, teraz ma ani desať korún neprinúti mlčať. (Nahlas.) Ale u nás, prosím milosťpani?

MILUŠKA: Či ešte tretí raz musím ti otázku opakovať?

KATKA: U nás nebol, milosťpani, nik, len —

MILUŠKA (netrpelive): Len —

KATKA (stranou): Takej prísnej som jej ešte nevidela. Bože, buď milostivý! (Nahlas s hlbokým vzdychom.) Ach, len —

MILUŠKA (stranou): Aha, zdá sa, že prijdem na niečo zaujímavého; azda bola ona sama u neho. (Hlasne.) No, hovorže už raz, len —

KATKA (vyrazí so seba): Len Miško, milosťpani, ale ja som ho veru nevolala, ani som sa s ním neshovárala. On prišiel k pánovi s akýmsi lístkom od pána doktora, ale keď pána nenašiel doma, tak hneď zasa odišiel. (Plačlive.) Len to mi je veľmi ľúto, že milosťpani a pán majú ma hneď v podozrení.

MILUŠKA: Čo sa ti robí, o tom nebolo ani zdania! Iný tu nebol nikto?

KATKA: Nikto, milosťpani, iba — (Stranou.) Teraz príde to pravé. (Nahlas.) Ak by azda bol dnes včas ráno milosťpán niekoho vpustil, keď prišiel z kassína. Práve pískal hlásnik tretiu hodinu, keď som pánovi otvárala, ale bola som veľmi rozospatá; neviem, či s ním niekto prišiel alebo nie.

MILUŠKA (zadivene): Čo hovoríš, že si otvárala pánovi o tretej ráno? Neprišiel pán včera o desiatej domov?

KATKA (rozpačite): Ach, milosťpani je taká láskavá, ani sám anjel, jej do očú nemožno mi luhať.

MILUŠKA: To ani nesmieš, hovor pravdu!

KATKA (stranou): Zub za zub! (Odhodlane.) Milosťpán mi dal korunu, keď som mu dvere otvárala, s tým rozkazom, aby som vraj milosťpanej nevyzradila, že prišiel ráno o tretej, ale aby som riekla, že o desiatej večer. Ja korunu radšej vrátim a chcem mať čisté svedomie. (Kladie korunu na stôl.)

MILUŠKA (stranou): Týmto je všetko dovŕšené, samý klam! (Katke.) Korunu si zadrž a tu máš ešte druhú za odmenu svojho pekného konania. (Podáva jej korunu.)

KATKA (bozká jej ruku): Ach, ani som toho nezaslúžila!

MILUŠKA: Nahotuj mi v bočnej izbe svrchník a klobúk, idem trochu preč. Ak príde pán prv, nežli ja, a bude sa pýtať, kam som išla, kedy prídem a podobné, povedz, že nevieš.

KATKA: Dobre, prosím ponížene. (Sebe, ukazujúc koruny.) Vedela som, že kapitál ponesie úroky. (Odíde.)

MILUŠKA (ustrnute): Celé spiknntie proti mne, nešťastnej! No, však sa zadivíte, moderný ľúbenci, keď vaše dostaveníčko zaháji žena, mstiaca rušenie svätých práv lásky a manželstva! (Odíde vľavo.)

Valdek.

VALDEK (vstúpi rezko prostriedkom): Bonun mane praecor! Ruky bozkávam, milosťp — (Zbadá, že je sám.) Čo, tu nikoho? Tak sa mi zdalo, že tu niekto rozprával. Hm, hm, teda ma klamal sluch. (Zíva.) No, nie je div, lebo som ešte od včerajšieho zdravkovania celý (zíva) nanič. A keby sa človek mohol aspoň vyspať, ale sotvaže som sa s celou chuťou do sna noril, zobudí ma Mi — (zíva) Mišo, aby som vraj šiel k pani kupcovej, že sa naľakala strašného sna a že už skoro umiera. „Daj jej spievať miserere!“ okríknem nahnevane Miša a chcem spať ďalej. V tom mi však prišiel na um vykŕmený kupec so svojím siahodlhým účtom, čo už tri roky píše, a na príšernú domnienku, že by som azda účet musel ešte dnes zaplatiť, keby som s ochotou neposlúžil pani kupcovej, sobral som sa a šiel som. Choroba to bola celkom iná: pani kupcová zabudla na noc vyňať z úst zlaté svoje zúbky a ráno, zbadajúc, že jej jeden chybí, myslela, že ho vo sne šťastne prežrela miesto zdravotnej pilulky. Cítila hrozný tlak v žalúdku. Na šťastie, zub sa našiel, a žalúdková ťažoba razom prešla. Nuž, hľa, takéto moderné choroby popreháňajú človeka viac, než cholera, horúčka, sypanice a tisíc epidémií. Človek si ani oddýchnuť nemôže. (Sadne si.) Tu som dnes očakával migrénu v najvyššom stupni, domnievajúc sa, že pán pravotár, prijdúc z kassína, dostal dokonalú kázeň, ktorá jeho nervóznu paničku natoľko vždy rozčulí, že migréna vzdoru sa iste vždy zatým dostaví. No, ako vidím, skončilo sa všetko dobre. Smiešné bolo zamenenie kabátov, no ešte smiešnejšie bolo, že som ja sám išiel dekorovaný obrovskou pantofľou, ktorú som na pravotárov kabát načiaral. Keby to vedela Oľga, aký címer ja už za svobodna nosím, prispiešila by so svadbou. A veru by už bol i svrchovaný čas, aby sa stala konečne mojou, lebo na to nečakám len ja sám, ale na to túžobne čaká obuvník, krajčír, kupec, hostinský, kaviarnik a celý personál podobného druhu ľudí. Ona ani netuší, koľkí ľudia želajú nášmu skorému sňatku. (Vstane.) Však, ako badám, tu nevyčkám nikoho. Kuknem do kuchyne, azda Katrenka mi bude vedieť povedať, ako stojí zdravotný stav domu. (Odíde vľavo.)

Javorský.

JAVORSKÝ (namrzený vstúpi prostriedkom): Tak, hľa, človek niekedy blázni; ponáhľam sa z úradu, aby som jej radosť spravil, aby som podvrátil jej mienku, že ju zanedbávam, aby som dokázal, že som nie nevšímavý, a ona odíde preč z domu, nepovediac kam, ku komu, prečo odišla a kedy sa vráti. Toto je prvý prípad, čo odišla takto tajomne z domu. Na celej veci niet nič zvláštneho, no mrzí ma to nevýslovne, ba keď povážim dobre význam jej dnešných rečí, privádza ma tento jej odchod do pikantného naladenia, zdá sa mi byť podozrivým. Však možno, že mi predsa niekde pár riadkov nechala, ktorými ma upozorňuje, kam vlastne išla. (Hľadá na stolíku vpravo.) Tu niet nič. (Hľadá na toalettnom stolíku.) Ach, tu je, tu je karotka, vivat žienka drahá! No, veď som to mohol vedieť, že jej útlocit by nedopustil, aby ma nechala moriť sa neistotou. (Sadne si a číta.) „Teda dľa nášho ushovorenia dnes o ôsmej hodine večer v mestskom parku…“ Čo? platí to vyzvanie mne? Ale nie, to je nie jej písmo. Pre Boha, azda ona… (Rozmýšľa.) Ach, teraz už chápem význam tvojich rečí, falošná žena! Moja vzdialenosť používa sa pre mnohé dostaveníčka. Ale prisahám na česť môjho mena, že podobných románov in natura v svojom dome netrpím! Von, von, ošklivá karotka! (Vyhodí karotku otvoreným oknom, ktorým bol Mišo vyskočil.) Tu je chrám cti, a nie podvodu a klamu! Nuž či by mohla ona klamať? Ona, ktorá sa mi javí ako svätica ženských ctností? „Som predsa len slabá žena“, riekla, i to je omluva nečistého svedomia. Ženy, ženy, kto sa vyzná v paragrafoch vašej pretvárky, koketterie a ľsti? (Malá prestávka.) Predsa by som rád vedieť, kto kartu písal. Kto je vlastne hrdinom ľúbostnej komédie? (Premýšľa.) Ach, už mám vtáčika! To je nie nikto iný, ako doktor. Idúc do úradu, stretnem ho a zvem na večer do spevokolu, lebo nám jeho tenorový hlas veľmi chybí: celý pomätený sa vyhováral, že pre svoje osobné záležitosti nemôže prísť dnes na spev. Tie osobné záležitosti sú tedy milkovanie sa s mojou ženou, úlisný priateľu! No, ešte je nie všetko ztratené, process sa ešte len začne. Dnes o ôsmej večer založíme protokoll, a do tých čias postaráme sa o hodnoverné dáta. (Odíde prostriedkom.)

Valdek, neskôr Katka.

VALDEK (vstúpi zľava): Všetko pootvárané a v celom dome niet nikoho. Ako priateľ domu nemôžem teraz odísť, treba mi vyčkať niekoho. (Sadne si.)

KATKA (za dvermi plače a narieka): Ach, Bože, Bože!

VALDEK: Čo to? To je Katkin hlas. Zaiste ju zasa zuby bolia, vtedy ona vie tak kvíliť.

KATKA (vstúpi prostriedkom, v ruke drží vyhodenú karotku, utiera si fertuškou oči a plače).

VALDEK: No, čo je, Katka?

KATKA (obzre sa): Ach, pán doktor!

VALDEK: Čože sa stalo? Prečo plačeš, he?

KATKA (s plačom): Ach, pane doktor, to bolí, to bolí!

VALDEK: Čo bolí? Zub? Podežmovali sme zaiste milosťpanej bonbony a kúsok vošiel do zúbka, čo?

KATKA: Ach, zuby ako zuby, ale — (Tisne ruku na srdce.)

VALDEK: Srdce bolí? Aj, aj, to je u dievčaťa veľmi povážlivá choroba, ktorú treba preskúmať. (S komickou napnutosťou počúva tlkot jej srdca.)

KATKA (odtíska ho od seba): Ach, tu doktor nepomôže!

VALDEK: Hm, hm, búri, to je pravda. Musel sa tam k Miškovi vkradnúť i druhý niekto, a teraz sa tam tlčú.

KATKA: Tam je veru len jeden.

VALDEK: Jeden? Hm, to môže byť tiež chyba; možno, že je srdce veľké, pružné, tak že by sa ešte i deväť iných doň vzmestilo; jeden má priveľa miesta, robí v ňom nezdoby, tancuje odzemok.

KATKA: Pán doktor žartuje, a ja div bôľom, žiaľom a jedom nezhyniem!

VALDEK: No, tak von, von s tým. Ja, čo bolí, zahojím, smutné rozveselím a na jedovaté predpíšem protijed.

KATKA: Ten falošník, potmehúd takto potupne zradzuje moju lásku; mne prisahá vernosť, a s inou sa tajne schádza! Joj, to je hanebnosť!

VALDEK: Teda nešťastná láska trčí v srdiečku? No, to je skutočne povážlivá choroba. Ale už len netreba toľko plakať, veď to zas bude dobre.

KATKA: Oj, nikdy, nikdy viac, pane doktor! Mišo je najfalošnejší človek z celého mužského pokolenia, až teraz ho dokonale poznávam; ešte dnes ráno horel láskou ko mne, a večer sa ide zaliečať druhej. Tu, hľa, patrný dôkaz jeho nevernosti. Túto karotku ztratil tu pod oknom. (Stranou.) Ako cezeň preskakoval — a ja som ju teraz na šťastie a či nešťastie našla, a zdá sa, že mi žiaľom srdce pukne. (Utiera si oči.)

VALDEK (stranou): Nuž veď je to moja karta od Oľgy; akože sem prišla? Iste pri zamieňaní kabátov vypadla. (Katke.) No, no, kartu mohol aj iný ztratiť, nielen Mišo.

KATKA: Oj, prosím, netreba ho vyhovárať, zastávať. On ju ztratil a nikto iný: veď poznám i písmo. To mu písala sladko-kyslá Málika s rífovou tvárou.

VALDEK (klope jej na rameno): Na meter, na meter teraz merajú.

KATKA: (hnevlive): No, veď tej by som ja ver’ namerala na novú i starú mieru, keby som sa s ňou len sišla! Pamätala by, kedy písala túto kartu.

VALDEK: Viete, čo, Katka: dajte mi tú kartu, ja vezmem Miška na examen a vyrovnám vec.

KATKA: Oj, nie, tú vec skončím sama s ním. Pod večer musím i tak ísť do obchodu nakupovať, zajdem tedy jednou cestou i na určené miesto a tam — (Zamlčí sa.)

VALDEK (stranou): Už vidím, že karty zpät nedostanem. Ale čo urobiť? Už viem: Branickej odpíšem, aby prišla o pol hodiny prvej alebo neskoršie, a tým ľuďom nechám hrať komédiu. (Katke.) Nuž a tam sa darebákovi Miškovi hodíte okolo hrdla, čo?

KATKA: Pane doktor, to je nečestné smýšľanie o poriadnom dievčati. Tam sa pomstím, pane doktor, oj, pomstím ukrutne! Ja mu oči vyškriabem za jeho faloš na výstrahu všetkým zradne milujúcim. (Odíde vľavo.)

VALDEK: Želám mnoho zdaru, hahaha! (Odchádza vpravo.)

(Opona spadne.)