Zlatý fond > Diela > Pytliakova žena


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Pytliakova žena

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

Prvé dejstvo

Sedliacka izba. Naľavo hlavný vchod zvonku, napravo vchod do kuchyne.

Výstup 1.

Imrich, Veronka, neskôr Mariša.

VERONKA (sedí pri obloku na lavici, vyšíva).

IMRICH (spieva za scénou):

Zaleť, sokol, bystrý vták,
ku môjmu milému.
Pozdravuj ho nastokrát,
povedz tíško jemu,

aby prišiel večer k nám,
že ho pekne prosím;
že ho veľmi rada mám,
že ho v srdci nosím.

(odíde.)

VERONKA (po doznení spevu opakuje si bez melódie, so vzdychom): Že ho veľmi rada mám… že ho v srdci nosím. (Plače.)

MARIŠA (vstúpi zľava, má na sebe odievačku a v ruke kôš, zakrytý farbistým ručníkom. Zbadá Veronku, chvíľku ju pozoruje, pokrúti hlavou a hnevlivo povie): No, už zasa smoklíš? Každá pesnička má svoj koniec, len tvoj plač trvá ako mach na streche. Prečo to už zasa, prečo?

VERONKA (utrie si oči): Maminka moja, dobre vy viete, prečo dňom-nocou plačem. Nešťastie, do ktorého ste ma s nebohým tatkom uvrhli, keď ste ma prinútili vydať sa za muža ľahtikára, korheľa a lumpa, je také veľké, že by z kameňa vodu vytlačilo, nie tak zo srdca slzy…

MARIŠA: A pomôže ti to, že sa ustavične skľabíš?

VERONKA: Žiadala by som si, aby ma tie slzy zaliali. Lebo lepšia smrť ako život v nešťastnom manželstve.

MARIŠA: Kto sa nazdal, že manželstvo Vaše nebude šťastné?

VERONKA: Šťastné manželstvá spája láska a nešťastné kujú ľudia z vypočítavosti a zo zlosti… Aké ste ukuli aj vy so mnou a Flórom.

MARIŠA (podráždeno): Netáraj, prosím ťa a nerapoc ako straka na kole…

VERONKA: Netáram, mamička, ale hovorím pravdu. Pre mizernú lúku, z ktorej náš pradedo i dedo, ba ešte aj vy ste seno brali a ktorá vlastne patrila Záhorovcom, povstalo nepriateľstvo a nenávisť medzi našou s Záhorovou rodinou. Z tejto nenávistí odkopli ste Záhorovho syna, statočného Martina, ktorý bol môjmu srdcu najmilší, ktorý ma opravdive, verne miloval, a prinútili ste ma ísť za muža oplana.

MARIŠA: Ktože mohol vedieť, čo v ňom sedí, Flóro Karvas bol najdriečnejším mládencom v dedine; nosil sa parádne, ako dajaký zeman; do tanca i do roboty bol vrtký a k ľuďom zhovorčivý, špásovný, jedným slovom do sveta súci šuhaj. Pravda, na čele nemal napísané, aký je a čo v ňom väzí. Ľudia hovorili, že musí mať nasporené peniaze, keď sa môže tak pekne šatiť.

VERONKA: Diabol rád chodieva v podobe anjela, ale mu vždy vidno kus rožka alebo kopyta. Ľudia predsa chodili k nám ako na oferu a odrádzali vás, aby ste si nebrali Flóriša za prístupníka, lebo že si rád vypije, že rád hrá v karty a že má u žida plno dlhov, a iné hriechy, ale vy ste tým výstrahám neverili.

MARIŠA: Mvsleli sme si, že zlé jazyky každého operú a nedbali sme na kadejaké reči.

VERONKA: Ba mysleli ste, že tí ľudia, ktorí vás pred Flórom varovali, sú Záhorovi naháňači.

MARIŠA: Máš pravdu. A to bola kosa na kameň. Nebohý otec povedal: „A just mu dievča nedám, radšej nech ide za jednoduchého robotníka, ako za takého skupáňa gazdu.“

VERONKA: A dali sta ma, jedinú dcéru, radšej korheľovi, oplanovi, ktorého z celej duše nenávidím, ako poriadnemu, statočnému Martinovi, ktorého podnes milujem.

MARIŠA: No len nespomínaj toľko tie staré hriechy. Akéže šťastie by ťa aj s Martinom čakalo? Pošiel na vojnu, ani sa z nej viac nevrátil a nevie sa či ho zabili, či ho zem prehltla a či čo sa s ním stalo. Iní, ktorých nepovraždili sú už dávno doma, už svet skoro zabudol, že vojna bola a jeho nikde nič.

VERONKA: Mohol tu podnes byť, keby mu nebohý tatko neboli urobili takú priekorizeň. Veď na front nemusel ísť, ale hlásil sa dobrovoľne, lebo sa hanbil ostať v dedine.

MARIŠA: Nuž pre kýho vreda sa mal hanbiť? Prečo?… Začo?

VERONKA: Po prvé preto, že ma nedostal a po druhé preto, že ho nebohý tatko z domu vyhodili a bičom až na ulicu zahnali. (Utiera si oči.)

MARIŠA: No, nevídali, však mu hlavu neprebil. Také veci sa aj inde stávajú. A čo sa stalo, viac sa neodstane. Nebohý otec to už potom obanoval a s ťažkým srdcom odchádzal zo sveta. (Utrie si oči.)

Výstup 2.

Mazanka. Predošlé.

MAZANKA (silná sedliačka): Pán boh vám daj dobrý deň.

MARIŠA: (utrie slzy): Pán boh uslyš!

MAZANKA: No, čo vy dve oči utierate, akoby ste boli kohosi pochovávali? To je paráda.

MARIŠA: Prosím ťa. Všeličo sa v živote prihodí…

VERONKA: Máte pravdu, tetuška, pochovávame deň zo dňa svoje dobré meno, česť domu, majetok a svoj život.

MAZANKA: Ach, veď vás, úbohé stvory. celá obec ľutuje, že ste tak pochodili s tým lotrom, veď je to paráda.

MARIŠA: Biedny to človek, ktorého ľudia musia ľutovať.

MAZANKA: Každý len vinu dáva nebohému, že si od takého nikoho nechal hodiť piesku do očí a pustil si vlka do košiara, ba ešte dal naň i majetok prepísať. No, či už, svet zažil takú parádu?

MARIŠA: Ach, čo ho už toľko omáľajú, však je už na božom súde…

VERONKA: A my ešte v ľudskom blude, v pazúroch korheľa a v biede.

MAZANKA: Ťažký to život. Ja ti verím, dievka moja, lebo ťažko s korheľom jarky preskakovať. Nuž a neviete ho dajako v tom zháčiť…?

MARIŠA: Ako? Keď mu slovo povieš, či už v dobrom a či v zlom, hádže hlavou ako divý kôň.

VERONKA: S ním niet žiadnej reči. Celý deň v siedmom nebi hviezdy číta, celé dni je otrúlený a celé mesiace preč z domu — furmančí.

MARIŠA: A keď je triezvy, to frc sem, frc tam, chodí z miesta na miesto a krížom slamky nepreloží. Nemá nikde stánia ani pokoja, kým sa do krčmy nezatára.

VERONKA: A tam omrkne aj osvitne.

MAZANKA: No, ja by som si dala s ním rady. Keby prišiel opitý domov a už zaspal, zašila by som ho do plachty, vzala palicu a mlátila by som čerta do tých čias, kým by mi nesľúbil, že viac piť nebude. To by bola paráda.

MARIŠA: No, to by si nám dobre poradila, veď ten lotor by potom aj pozabíjal.

MAZANKA: Ja by som sa ho veru nebála. Ale pre samé povedačky som zabudla, prečo som vlastne prišla. Tam v jačmeni na Hŕbe pasie sa vám čiasi lichva, celý vám ho zvláči, pošliape, skynoží. To bude potom paráda.

MARIŠA: Ach, preboha, to je naša obživa, náš chlieb. Musím ju ísť vyhnať. (Odbehne.)

MAZANKA: No len choď, veď aj ja sa poberiem domov.

Výstup 3.

Predošlé bez Mariše.

VERONKA: Nech sa vám páči, sadnite si, tetka!

MAZANKA: Ďakujem ti. Nemám veľa času na posedenie, lebo ľudia akosi chorejú, každú chvíľu príde voľakto pre zelinky a lieky — ale aby som vám sen neodniesla, nuž si len na chvíľočku sadnem. A čo to tak pilno vyšívaš, čo za parádu?

VERONKA: Prestieradlo na oltár do kostola. Do hodov má byť hotové, preto sa náhlim.

HAZANKA: No, veď ešte do hodov…

VERONKA: Čas uteká. Ani sa nenazdáme a budú hody tu. Ej, tetka, nepomyslela som si, že ja, jediná dcéra z toľkého gazdovstva, budem raz musieť ihlou biedu zaháňať.

MAZANKA: Komu niet rady, tomu niet pomoci, ja som ti už neraz povedala, že ja by som s takým mužom ani deň nebola.

VERONKA: Nuž a?

MAZANKA: Dala by som sa s ním rozsobášiť.

VERONKA: A keby on na rozsobáš neprivolil?

MAZANKA: Ušla by som od neho, ale s ním by som nebola. Nie veru. Takej parády by on nedožil.

VERONKA: Ach, takto je zle a potom by mohlo byť ešte horšie.

MAZANKA: Tebe by nebolo horšie. Imrich Mišúnech by ťa prijal s otvoreným náručím, má svoj dom a po rodičoch pekné gazdovstvo, je sám, nuž čože by ti bolo?

VERONKA: Imrich Mišúnech? Hrbatý?…

MAZANKA: Bol Martina Záhoru, tvojho prvého frajera, najlepším kamarátom. Nie je taký driečny, ako bol Martin, ale šuhaj statočný, poriadny a dobráčisko. No, to by bola paráda, keby si k nemu išla, celá dedina by to Flórovi dopriala.

VERONKA: A prijal by ženu cudzoložnicu?

MAZANKA: On na to čaká, lebo celá obec myslí, že k tomu raz musí dôjsť, že utečieš od muža korheľa a že sa nedáš od neho do smrti katovať.

VERONKA: No, to sa veru celá obec mýli. Som Karvašova prisahaná žena. Išla som zaň síce nútená rodičmi, ale vytrvám vo svojom trápení.

MAZANKA: Urob si, ako chceš. Ja som svoje vybavila, a hostia ti idú, už aj idem. Dobre sa maj! (Odíde.) Ale by to bola paráda.

VERONKA: Zbohom, tetka! (Odprevádza ju a víta hosťov.)

Výstup 4.

Záhora, Hana, Mariša. Predošlá.

MARIŠA (otvorí dvere): Nech sa vám páči ďalej, veď sme len samy dve doma. Flóro kadesi lanfári. (Veronke.) Veronka, vediem si vzácnu a milú návštevu.

ZÁHORA (vstúpi): Dobrý deň!

HANA (vstúpi za mužom): Pán boh vás pozdrav!

VERONKA (ide im v ústrety): Pán boh uslyš! Vitajte u nás! Nech sa vám páči, sadnite si.

MARIŠA (utiera zásterou lavicu): Tak, sadnite si u nás.

ZÁHORA: Ja si sadnem na svoje staré miesto (sadne za vrch stola), kde som predtým vždy sedával.

HANA: A ja tiež. (Sadne si na druhú stranu stola.) Poď, Mariška, prisadni si k nám.

MARIŠA: S radosťou. (Sadne si vedľa Hany.)

ZÁHORA: Nuž a ty, mladá gazdiná, akosi bočíš od nás, azda ti to nie po chuti, že sme vás tak nenazdajky prekabátili?

VERONKA: Bože uchovaj! Ba teším sa tomu, len neviem, akej šťastnej náhode môžeme ďakovať, že ste si na nás po toľkom čase spomenuli.

ZÁHORA: Aká náhoda? Staré priateľstvo, ktoré medzi Záhorovskou a Jabloňovskou rodinou za celý rad rokov tak utešene prekvitalo, že ani v najlepšom príbuzenstve nemôže byť viac úprimnosti, dôvery a lásky, ako bolo medzi nami.

HANA: Veru, hej! Bolo, bolo…

MARIŠA (prisviedča kývnutím hlavy): Ba, ba.

ZÁHORA: Zrazu prišla do našej obce komasácia a tá rozvadila celú obec. Ľudia, ktorí predtým žili ako najlepší priatelia, rozkmotrili sa, sľubujúc jeden druhému pomstu. Tak to bolo aj u nás, keď komasácia vyskúmala, že lúka pod Úvozom, ktorú ste vy aj vaši predkovia od rokov užívali, prináleží nám, Záhorovcom. Tvoj muž, Mariša, sa vtedy tak nazlostil, že len tak jedom sršal. Mne nadával do skupáňov, že by som vraj najradšej celý chotár sám zožral, že som si pánov podplatil a iné ohavné veci v hneve na mňa nakydal.

HANA: Ej, veru, sme vtedy veľa vytrpeli, ale sme si pomysleli, že za pravdu trpieť nie je pohanenie.

MARIŠA: Ja som ho dosť tíšila, ale to nepomohlo.

VERONKA: Čo sme sa ho naprosili, naplakali, ale všetko márne. (Utrie si oči.)

ZÁHORA: Počínanie vášho nebohého gazdu ma hrozne bolelo, azda niet väčšej bolesti, ako keď sa ti najlepší priateľ zmení razom na najväčšieho nepriateľa. No, premohol som sa a povedal som mu, že načo také pajedy a zjedy pre mizernú lúku, nech si ju nechá hoci aj naveky v úžitku a len kvôli poriadku nech mi ročne platí desať korún árendy. Ale on sa div nezdivel od zlosti a ešte väčšmi mi vynadal, vyvŕšiac sa na nebohom Martinovi.

HANA: Tým zmárnil životy dvoch mladých ľudí. Nášho chudáka Martina vyhnal na bojisko, kde zahynul, a hen Veronku zaživa pochoval, donútiac ju do manželstva s mužom nečlovekom. (Utrie si oči.)

MARIŠA: Nechže mu pán boh odpustí. (Utrie si oči.)

ZÁHORA: Čo sa stalo, už sa neodstane, preto nešírme už o tom slová, lebo kde veľa rečí, tam málo k veci. My sme sa prišli k vám pozhovárať, či by sa tá mrzutá vec nedala akosi urovnať, že by ste si tú lúku teraz vzali do árendy.

MARIŠA: Nuž ja neviem. Čo ty na to, Veronka?

VERONKA: Prečo by sme nevzali? Máme kravičku, ktorej na zimu treba sena a niet ho. A čo by ste pýtali árendy?

ZÁHORA: Tej sa nebojte. Ľahko sa dojednáme.

Výstup 5.

Flóro. Predošlí.

FLÓRO (spieva za kulisou, najprv slabšie, potom silnejšie, akobv sa blížil):

Žena moja, žena,
nešomri, nefikaj,
keď ja prídem z krčmy,
pekne ma privítaj.

VERONKA (trhne sebou): Už ide Flóro a zasa otrúlený.

FLÓRO (pokračuje silnejšie):

Hoj, vitajže, vitaj,
manžel môj milený!
Tou ďalekou cestou
celý si zmorený.

VERONKA: Bože mi buď na pomoci a popraj mi trpezlivosti! (Vstane.)

ZÁHORA: My sme zle natrafili. (Vstane od stola, odstúpi nabok.)

HANA: Veru zle. (Tiež tak.)

MARIŠA: Práve teraz ho musel parom dohnať.

FLÓRO (vstúpi, tacká sa a spieva):

Pomôž mi vyzliecť sa,
ulož do postele,
pekne ma pohladkaj
a pobozkaj vrele. Juh!

VERONKA (naň nepozrie):

FLORO: Noó! Či nečuješ, čo ti vyspevujem? (Opakuje).

Pekne ma pohladkaj
a pobozkaj vrele!

VERONKA (nehne sa).

FLÓRO: Nečuješ, čo ti kážem? Či máš azda hluchý týždeň? Sto hrmených striel do takého poriadku!

VERONKA (odvrátená stojí a nehne sa).

FLÓRO (ohúrno): Čože si skamenela? Počkaj, veď ťa ja preberiem. (Obráti sa, zbadá Záhorovcov, prekvapene.) Ach, ľaľa, čo vy tu hľadáte v mojom dome? Ktože vás sem volal?

MARIŠA: To sú moji priatelia. Maj s nimi pokoj!

FLÓRO: Vv si vašich priateľov volajte do vášho domu, ale ja vo svojom nijakých vyzvedačov ani pokušiteľov nepotrebujem a netrpím.

ZÁHORA (Hane): Žena moja, poďme. Bláznovi a korheľovi ešte aj boh z cesty vyhne.

HANA: Veru.

ZÁHORA: Dobre sa tu majte! Prišli sme k vám s priateľstvom a odchádzame od vás s nepriateľstvom. (Odíde.)

HANA: Zbohom (Ide za mužom.)

MARIŠA premeriava hnevlivým pohľadom Flóra): Ty čudák korheľský! (Odprevadí Záhorovcov.)

Výstup 6.

Flóro, Veronka.

FLÓRO (vypukne v hlučný smiech): Ha-ha-ha, ha-ha-ha, ale som ich vykúril ako potkanov z diery. (Veronke.) A preto ty si taká trucovitá a neposlušná, že ma ani bozkať nechceš, keď si tu mala tých svojich patrónov. Ale teraz, keď sme sami, už ma len bozkáš. (Chce ju objať.)

VERONKA (odsotí ho): Daj mi pokoj! Radšej čerta vidím ako korheľa!

FLÓRO (smeje sa): Hahaha, pomysli si teda, že som čert a bozkaj ma!

VERONKA (ho znovu odsotí a odvráti sa celkom od neho): Ale sa dočkáš…

FLÓRO: Nuž dobre, sadnem si a budem čakať, až ťa jed prejde a budeš zasa dobrej vôle. (Sadne si za stôl a vytiahne z neho priečinok.)

VERONKA: No aj sa nasedíš.

FLÓRO: Nasedím, dokiaľ ma nebozkáš.

VERONKA (hovorí s hnevom, nepozerá na Flóra): Ja teba? A začo — prečo? Či azda za to, že si celý náš majetok premárnil, že si nás do žobroty a biedy, do nešťastia uvrhol? Za to ťa mám ešte bozkávať? Za to? Nikdy!

FLÓRO (počas reči Veronkinej vytiahne z priečinka Veronkinu modlitebnú knižku, vyberie z nej peniaze, strčí ich do vrecka a knižku dá späť do priečinka a zavrie ho): Čože? (Búši päsťou na stôl.) Tu som ja pánom v dome a čo rozkážem, to sa stať musí. Či rozumieš? Hrom do toho! (Vstane.)

Výstup 7.

Mariša. Predošlí.

MARIŠA: No, čo je to už zasa? Už sa znova blázniš? Ty — ty korheľ naničhodný!

FLÓRO (ukazuje na Veronku): Trucuje, nechce ma bozkať.

MARIŠA: Mala by aj koho.

FLÓRO (Mariši): Vy by ste ma radi bozkali, ale od vás bozk nechcem, lebo od starej baby bozk ako plánka. (Strasie sa.) Brrr!

MARIŠA: Ty mátoha naničhodná, merkuj sa, až ťa metlou nevyobšívam! Ešte sa opováži zo starej osoby posmechy stvárať. Čo nekapeš niekam drichmať, keď sotva na nohách stojíš?!

FLÓRO: No, dobre, keď ma posielate, idem. Ale dáte mi dvadsať korún… Potrebujem.

MARIŠA: Na gágor? Ani grajciara nedám. A nemám.

FLÓRO: No, veď si ja zaopatrím. Ale pre vás to bude zle. (So smiechom odíde.)

MARIŠA: A kap do horúceho pekla, ty lotor!

VERONKA: Chvalabohu, že už odišiel. (Vezme vyšívanie.)

MARIŠA: Idem pozrieť na jačmeň, či tá lichva veľkú škodu urobila, lebo keď som sa ta poberala, stretla som Záhorovcov, že idú k nám, nuž som sa vrátila a poslala som ta len Ondrášech Miška, aby lichvu vyhnal. (Klopú na dvere.) Nech sa páči!

Výstup 8.

Mariša, Veronka, Borový.

BOROVÝ (vojde v hájnickom obleku): Dobrý deň!

MARIŠA: Vitaj u nás, ale nehnevaj sa, ja bežím. Lichvu mám vraj v jačmeni.

VERONKA: Vitaj, Maťko, čo dobrého nám nesieš? (Podá mu ruku.)

BOROVÝ: Nuž, dobrého natoľko, že vás chcem pred zlým varovať.

VERONKA: A to už pred akým?

BOROVÝ: Vieš, Veronka, povedz svojmu mužovi, aby sa chránil toho pytliactva, lebo mu to raz zle vypáli.

VERONKA (prekvapene): Čo hovoríš, vari Flóro pytľačí?

BOROVÝ: Pravdaže a ako pytľačí!

VERONKA: Ako si to mám vysvetliť, veď domov ešte ani kúska zveriny nedoniesol.

BOROVÝ: To verím, lebo čo zastrelí, to predá a peniaze prepije.

VERONKA: Ach, bože, na zlé chodníčky ho ešte to korheľstvo privedie!

BOROVÝ: Všetci panskí hájnici a drevorubači majú rozkázané, aby ho vystriehli a lapili. Mne ľúto teba, Veronka, preto som ťa prišiel upozorniť, aby si ešte aj ty pre Flóra nemala opletačky. Varuj ho!

VERONKA: Ďakujem ti, Maťko. Čo budem môcť, urobím, hoci dopredu viem, že ma Flóro neposluchne.

Výstup 9.

Johanka. Predošlí.

JOHANKA (vbehne): Dobrý deň, Veronka! Či naši už odišli?

VERONKA: Vitaj, Johanka! Hej, už dávno odišli.

JOHANKA (zbadá Borového): Ach, ľaľa! (Hlboko sa komicky pokloní.) Ponížene pekne vítam, ich milosť, veľkomožný pán hájnik!

BOROVÝ (odplatí jej to komickou poklonou): Ponížene pekne ďakujem, milostivá slečna Záhorovie!

JOHANKA: Čo ty tu hľadáš? Tu ti je hora alebo háj? Či ti azda zajac sem vbehol?

BOROVÝ: Nie zajac, ale pekná, milá srnka, a ja som prešťastný, že ju môžem lapiť. (Objíme Johanku.)

JOHANKA: Daj pokoj! Nemám teraz kedy na také pletky. (Vymkne sa mu z objatia.)

VERONKA: To ma dnes šťastie zajde, keď sa dvaja zaľúbenci u mňa zišli.

BOROVÝ: Ach, horkýže zaľúbenci. Ja áno, ale ona si len frčky hádže a na posmech ma má… Či nie je tak, Johanka? (Chce ju objať.)

JOHANKA (uhne sa): Nechaj ma! Hovorím ti, že nemám kedy.

BOROVÝ: A čo ti tak prihára?

JOHANKA: Musím pozrieť rodičov, kde sú. Prišiel k nám akýsi pán a chce sa s otcom rozprávať.

BOROVÝ: Azda pytač?

JOHANKA: Možno, keď sa ty k ničomu nemáš. Zbohom! (Odbehne so smiechom.)

VERONKA (smeje sa): Ale si dostal!

BOROVÝ: No, počkaj, ty veverica, veď ťa ja dohoním. Zbohom!

VERONKA: Zbohom! Mnoho šťastia! (Odprevadí ho ku dverám a otvorenými dverami pozerá za nimi.) Mladosť — radosť, no, mne vyšla na márnosť… (Zatvorí dvere a sadne k vyšívaniu.)

Výstup 10.

Imrich. Predošlá.

IMRICH: Dobrý deň, Veronka!

VERONKA (prekvapená): Ach, ľaľa, Imrich! Vitaj! (Podá mu ruku.)

IMRICH: Nediv sa, Veronka, že som k vám dobehol. Tvoju mamičku som videl v poli a tvoj muž išiel do krčmy. Čakal som, až odídu, nuž prišiel som…

VERONKA: Čo si praješ, Imrich? Sadni si!

IMRICH: Ty vieš, Veronka, že som býval najlepším priateľom Martina Záhoru, tvojho milého, ktorý vraj vo vojne padol.

VERONKA: Viem. Aj to viem, že nebohý Martin ťa mal najradšej spomedzi všetkých mládencov v dedine.

IMRICH: A ja jeho. Boli sme ako dvaja úprimní, dôverní bratia, a tak cítim, že po Martinovej smrti moje priateľstvo k nemu prechádza na teba, Veronka.

VERONKA: Ako to myslíš?

IMRICH: Myslím často na teba a pritom mi vždy príde na um, že sme obaja, ako ty tak aj ja, nešťastím osudu stíhaní ľudia. Ja som hrbatý a ty nešťastná v manželstve.

VERONKA: Tvoje nešťastie nie je také veľké, lebo nie telesná krása, ale duševné cnosti a statočnosť dávajú človeku pravú hodnotu, ale moje nešťastie je také strašné, že napraviť sa nedá.

IMRICH: Dalo by sa, Veronka, dalo. Uver, že i v tvojom nešťastí by sa náprava našla.

VERONKA: Aká? Kde?

IMRICH: Keď Martin odchádzal na front, prosil ma, aby som bedlil nad tebou, nedovolil ti ubližovať a krivdiť, nenechal ťa trápiť a mučiť od tvojho surového muža. A keby si pri ňom vydržať nemohla, aby som sa o teba postaral, aby som ti všetko, čo potrebuješ, zaopatril, že mi všetko nahradí, keď sa z vojny vráti.

VERONKA: Nuž a?

IMRICH: Ja som mu to prisľúbil a sľub svoj prísahou potvrdil. Odkedy sa rozchýrilo, že Martin padol, svedomie na mňa prísne nalieha, aby som svojmu sľubu ostal verný.

VERONKA: Čo tým mieniš?

IMRICH: Ja viem a vedia to všetci občania, že máš veľmi trpký život pri mužovi korheľovi. Robotou sa zodieraš a čo vyrobíš, všetko ide do krčmy. Robíš na Flórovo hrdlo, robíš na žida, a pritom si viac bitá, ako sýta. To ja trpieť nemôžem, nechcem…

VERONKA: Prosím ťa, Imriško, nechajme to. Čože mám robiť? Čo si, hriešna, počať?

IMRICH: Čo máš robiť? Nechať toho lumpa, odísť od neho a ja sa svedomite postarám o teba. Veď toto nie je ľudský život…!

VERONKA: Čo sú to za hriešne reči? Čo by ľudia?

IMRICH: Každý by to len pochválil a jemu by to každý doprial. I ty si človek, máš telo a dušu, máš cit.

VERONKA: Never! Ľudia by ma mali za tú najhoršiu osobu, za robu… Až Flóro všetko prepije a prelumpuje, pôjdem slúžiť a bude dobre.

IMRICH: Ja ťa, Veronka, neprehováram. Urob si, ako ti srdce a rozum káže. Ale vedz, že keby si mi raz, hoci o polnoci odkázala, že moju pomoc potrebuješ, som ochotný ti pomocou prispieť. O posledný kúsok chleba sa s tebou podelím. To ti sľubujem na svoju česť.

VERONKA: Ty si úprimný a dobrý človek, Imriško. Mne je neraz tak čudno, akoby celý svet bol predo mnou uzavretý, akoby môj rodičovský dom bol mojím žalárom, akoby jeho múry mali na mňa padnúť. (Tisne si čelo do dlaní.) Krivdím sebe, keďže neviem ukrivdiť iným.

IMRICH (prisadne k nej, hladká ju): Utíš sa, Veronka! Netráp sa už toľko. On nie je tvojich sĺz hoden. Aj nad mrákavami božie slniečko svieti. I tebe zasvieti raz slniečko lepších časov, slnko oslobodenia a vyslobodenia sa z tohto pekla a zbavíš sa korheľa. (Pohladká ju.)

Výstup 11.

Flóro. Predošlí.

FLÓRO (hneď ako vstúpi, ostane pri dverách stáť a pozoruje ich. Keď Imrich dohovorí, ide ďalej a násilne sa smeje): Ha-ha-ha, to som vás dolapil, vtáčkovia!

VERONKA (preľaknutá): Kristove rany!

IMRICH (odskočí od Veronky).

FLÓRO: Kázal som si naliať a tu mi známi vravia: „Choď radšej domov, máš tam kocúra na slanine…“ „No, reku, nech si pomaškrtí na slanine, ktorú v mojom dome nájde,“ povedal som. „No len choď, nájdeš tam frajera pri svojej žene!“ To ma pohlo. Prišiel som domov a našiel som capa v záhrade. (Vopchá ruky do vrecák nohavíc, postaví sa proti nim a hvízda.)

IMRICH: No, čo hvízdaš ako hladný cigáň na ulici? Čo chceš?

FLÓRO: Nič nechcem, len pozerám, ako vám to pristane. Ale skôr by som sa ja mohol teba pýtať: čo ty tu chceš? Ty potrimiskár naničhodný! Ty hrbáč! Nemáš dosť dievok na dedine, musíš ty ženy pokúšať a odvádzať? Ty — ty — ty pfuj! (Odpľuje pred neho.)

IMRICH (skočí proti nemu a natiahne ruku): Ty ma opľúvaš? Ty bedár hnusný!

FLÓRO (popľuje si ruky): Chceš sa biť?

VERONKA (skríkne): Imrich!

IMRICH (odvráti sa od Flóra): Nie, ty nie si hoden, aby sa ťa poctivá ruka dotkla. (Veronke.) Veronka, vieš, čo som ti povedal. Ja viac ráz k vám neprídem, lebo nechcem, aby si preto, že som k tebe úprimnejší a dobroprajnejší ako tvoj muž, mala opletačky. Boh ťa opatruj! (Odíde.)

Výstup 12.

Predošlí bez Imricha.

FLÓRO (divo sa zasmeje, lapí Veronku za ruku a zasotí ju ku dverám): Choď si za ním, za frajerom, bež!

VERONKA: Keby som chcela, išla by som, a bolo by pri ňom lepšie, hoci v hriechu, ako pri tebe. (Plače.)

FLÓRO (sotí ju): No, kap za ním, utekaj, ty cundra!

VERONKA: Ešte raz mi to povedz! (Vztiahne ruky proti nemu.) Týmito rukami ťa uškrtím, ty zloduch, ty diabol!

FLÓRO (divo sa smeje): To by si chcela mňa uškrtiť, aby si mohla so svojím frajerom medovú kašu lízať? Ale si dočkáš na tie hody… ešte ja mám akúsi vládu v sebe.

Výstup 13.

Mariša. Predošlí.

MARIŠA (vstúpi nahnevaná): Dobre, že si doma. (Stane si pred Flóra, oprúc ruky v pás, skríkne naň.) Čo si to zasa už porobil s tým jačmeňom, ty lotor naničhodný!?

FLÓRO: Čo som vedel.

MARIŠA (lapí si hlavu): Ach, Ježišu môj ukrižovaný, či to nie je trápenie a zlosť s týmto korheliskom?!

VERONKA: A čo sa stalo?

MARIŠA: Ach, ani sa nepýtaj! Jedna zlosť na druhú sadá, jedno trápenie druhé stíha pre hentoho lumpa! (Prejde javiskom, utrie si zásterou tvár a rozpráva Veronke.) Vyháňam lichvu z jačmeňa a tu mi povie sused Hamala: „Čo už aj vy, strynká, u žida slúžite, keď mu z jačmeňa lichvu vyháňate?“ „Ach, čože by som ja z cudzieho jačmeňa dobytok vyháňala, ale zo svojho vyháňam,“ odfrkla som mu. A on mi na to: „Nuž a vy hádam neviete, že Flóro ten jačmeň ešte na jar Abrahámovi predal? Bol som pri tom.“ Div ma neporazilo.

VERONKA: To verím. Ach, bože!

MARIŠA (Flórovi): Povedz, ty zbojník, prečo si to vykonal?

FLÓRO: Zaplatil som tým dlh u Abraháma.

VERONKA: Aby jednu dieru zaplátal, dve nové robí.

MARIŠA: Povedz mi teraz, ty chýrny gazda, čo tej krave dám, čím ju prezimujem? No, povedz mi len, povedz!

FLÓRO: O tú nemajte strach, tá sa bude dobre mať cez zimu. Tá je na dobrej chove.

MARIŠA: Čo táraš? Azda si mi ju len neskynožil, ako ten jačmeň, ty márnotratník! Veronka, choď pozrieť do maštale, či je tam Brezuľa?

VERONKA (odíde).

Výstup 14.

Veronka. Predošlí.

FLÓRO (stojí stranou, pohvizduje si).

MARIŠA: Čo si pískaš, čo hvízdaš? Tebe je, pravda, veselo a mne a mojej úbohej dcére je do plaču. (Zakryje si tvár zásterou a plače.) A do zúfania!

FLÓRO (pohvizduje).

MARIŠA (skríkne nazlostene): Nehvízdaj! Akoby mi klinec do srdca vrážal pri tvojom hvízdaní. To sú tie sľuby, čo si nebohému skladal, ako budeš statočne pracovať, ako sa budeš svedomite o nás a o všetko starať? A hľa, o všetko si nás pripravil, ožobráčil…

Výstup 15.

Veronka. Predošlí.

VERONKA (preľaknutým hlasom): Mamička, maštaľ je prázdna. Brezule niet…

MARIŠA (zúfale): Ach, muky božie! Nuž, čože si to?

FLÓRO: Dvadsať korún ste mi nechceli dať a dlžobu splácať treba. Povedal som.

MARIŠA: U koho?

FLÓRO: U koho by? U Abraháma.

MARIŠA: Jajajáj! O tú poslednú kravičku si nás už pripravil? Sto hromov sa ti do duše páralo, ty biedne lotrisko!

VERONKA: Mamička, to všetko nepomôže, ale ja vám dám peniaze, ktoré som si vyšívaním zarobila, choďte k Abrahámovi, zaplaťte tam Flórov dlh a nech vám kravu vráti. (Vytiahne knižku z priečinka, premŕva sa v nej.) Čože?! I o toto si ma! Ach, bože večný, aj tie mi už ukradol a prepil. (Hodí sa na vyšívanie a plače.)

MARIŠA (zalomí rukami): Ach, bože, bože, že trpíš takúto ohavu na svete! (Hrozí päsťou Flórovi.) Ty diabol z pekla vyhnaný! Čo s tebou? Zaškrtila by som ťa alebo sekerou zahlušila ako prašivého psa. Celý náš majetok si prepil, preslopal, ešte aj tú poslednú kravičku a jej peniaze, ktoré si horko-ťažko vyrobila. (Plače.)

FLÓRO: Kravu som neprepil, ale predal. Tu sú peniaze… (Vytiahne z vrecka viac papierových peňazí.)

MARIŠA: Daj ich sem! Zanesiem ich židovi, nech mi kravu vráti. To bola moja krava, daj ich sem! (Chce mu ich násilne vziať.) Nedáš?

FLÓRO: Nedám! Idem furmaniť na celé leto, potrebujem peniaze.

MARIŠA: No, zlom krky, ty korhelisko! Ty, ty lump! Ty zbojník!

FLÓRO: Zbohom! O pol roka sa uvidíme, ale na frajerov pozor! Lebo o polnoci zavítam a klanica bude mať robotu!

(Opona padne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.