ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veronka, Johanka.

VERONKA (sedí pri stole, má pri sebe kolísku s dieťaťom, ktoré tu i ta zakolíše, a malým ručníkom odháňa muchy): Tak sa teším, že si prišla. V robotný deň pri pilnej práci zabudnem na svoje nešťastie, ale v nedeľu ho vidím v dvojitej hrôze.

JOHANKA (sedí oproti Veronke): Uver, že som po tieto dni len na teba myslela, ale nedajbože sa dostať k vám. U nás jedna robota druhej ruku podáva. A bola som taká zvedavá, ako sa máš.

VERONKA: Ako sa mám? (Trpko sa usmeje.) Čo deň a hodina inakšia novina, ale ani jedna dobrá, ba vždy horšia a horšia.

JOHANKA: Ej, veď ťa veru všetci ľutujeme, a ja obdivujem tvoju veľkú, preveľkú trpezlivosť, že vieš všetko to trápenie tak ticho znášať. To by veru žiadna iná žena neurobila.

VERONKA: Nuž a či som mala tú hanbu, ktorou náš dom potupil, novými škandálmi ešte krikľavejšou urobiť? Nie. Všetko, čo som dosiaľ pretrpela a čo stále trpím, uzavieram v sebe s dôverou v boha, že sa azda predsa len raz môj život polepší.

JOHANKA: Priali bv sme si to všetci z celého srdca. Ty teraz ani nevieš, kde je Flóro?

VERONKA: Neviem, vvbral sa na celé leto furmančiť, ani sa od nás neodoobral, len hrozil.

JOHANKA: Bude ten pozerať, keď nájde doma syna. Neviem, neviem, ale bojím sa. Veď ho poznáš.

VERONKA: Bude prekvapený. No, možno, keď uvidí dieťa, ozve sa v ňom cit ľudskosti a polepší sa…

Mazanka. Predošlé.

MAZANKA (vstúpi zľava): Pochválen!

VERONKA, JOHANKA: Naveky amen! (Vstanú.)

VERONKA: Vitajte, tetka!

MAZANKA (obzrie Johanku): Ach, ľaľa, Johanka Záhorovie. To sa mi páči, že dve starodávne priateľky takto spolu nachádzam. To je paráda! Azda som vás vyrušila vo vašom dôvernom rozhovore, vo vašich priateľských tajnostiach.

JOHANKA: Hoj, nie, tetka Mazanech.

VERONKA: Nemali sme nič takého nezvyčajného v reči. Sadnite si, tetuška, u nás.

MAZANKA: Ďakujem ti, dievka moja, niet kedy na posedenie, lebo máme dnes na majeri u Ondrášov parádne krstenie a ja na krstenie radšej chodím ako na pohreb. Prišla som len pozrieť, čo ten náš malý princ robí. (Pozerá do kolísky.)

VERONKA: Hoj, dobrý je, chvalabohu. Ani neviem, že ho mám.

MAZANKA: Možno sa po materi hodí. Nuž a ty, Johanka, čo zamýšľaš? Len preberáš a preberáš medzi mládencami, ale daj pozor, aby si neprebrala. To by bola paráda.

JOHANKA: Ach, tetka, všetka chuť mi prešla na vydaj, keď vidím Veronku a jej život.

MAZANKA: No, ľa, vidíš. Veď každý mládenec nie je Flóro Karvas. Vyber si šuhaja známeho a nie skadiaľ ruka — skadiaľ noha, ktorého nik nepozná. Vidíš, hen Matej Borový je mládenec, ani čo by ho maliar namaľoval. A to by bola paráda, taký švárny párik.

JOHANKA: Panský hájnik? (Smeje sa.)

MAZANKA: No, dívajme sa! Jej sa Matej preto nepáči, že je v panskej službe. No, to je paráda! Veď keby nebol poriadny a statočný, panstvo by ho v službe nedržalo a majú ho tam všetci radi.

VERONKA: I ja jej vždy hovorím, že Borový by bol najlepší muž pre ňu. Je z poriadnej rodiny, jeho rodičom, čo sa statočnosti týka, všetka česť, a jablko nepadne ďaleko od stromu.

MAZANKA: Veru nie; aký otec, taký syn. Starý Borový je nielen v celej našej obci, ale na celom okolí ctený a vážený. Nič sa ty, Johanka moja, neokúňaj a daj sa smelo do toho. To bude potom paráda!

VERONKA: Ale mohli ste sa posadiť, tetka, čo len na chvíľočku.

MAZANKA: Bože chráň! Na majeri ma už iste čakajú a ja som sa tak zarozprávala, že by som bola na krstenie skoro zabudla. Ale už idem. Dobre sa majte! (Podá každej ruku.)

VERONKA: Zbohom, tetka, a ďakujem vám, že ste nás prišli pozrieť.

MAZANKA: No-no, nemáš čo ďakovať, je to moja povinnosť. Keby ti malý plakal, pomasti mu bruško bobkovou masťou a bude po paráde. A čo Flóro, kedy sa vráti?

VERONKA: Nevieme. Veď vždy prichodil nenazdajky.

MAZANKA: Ja sa len bojím, že z toho bude — paráda. Ale čo — stalo sa. Zbohom sa majte. (Odíde.)

VERONKA, JOHANKA: Zbohom choďte!

Predošlé bez Mazanky.

JOHANKA: Je to len žena, táto Mazanka, do každého sa stará.

VERONKA: To je už jej zvykom, ale pri tom všetkom je ona dobráčisko, každému by rada dobre poslúžiť, každému by chcela pomôcť. No, či nie je to pekné od nej, že príde dieťa pozrieť?

JOHANKA (prejde ku kolíske, odkryje ručník): Ako pekne buvá. Ako ste ho pokrstili?

VERONKA: Imrichom po krstnom otcovi.

JOHANKA: Prečo nie Flórišom po otcovi?

VERONKA: Bože uchovaj! Meno otca, podliaka, mohlo by raz byť osudné, ba i nešťastím pre úbohé dieťa. Imrich Mišún, jeho krstný otec, je dobrý, statočný a šľachetný človek, bolo by šťastím, keby dieťa bolo po ňom.

JOHANKA: Ty, Veronka, toho Imricha akosi veľmi vychvaľuješ.

VERONKA: Lebo som sa o jeho statočnosti a šľachetnej dobrosrdečnosti už viac ráz presvedčila a poviem ti ako svojej jedinej úprimnej priateľke, že si neraz myslím, že keď ma už môj nebohý otec nedali za Martina, mala som sa vydať za Imricha.

JOHANKA: Azda preto, že je hrbatý…

VERONKA: Tá malá telesná chyba sa celkom stratí popri jeho duševných cnostiach. Preto aj tebe, Johanka moja, radím, aby si nehľadela na to, že Matej Borový je v panskej službe, že nie je gazdovským synom, je on dobrý, poriadny, statočný a driečny šuhaj, že mu páru medzi našimi gazdovskými mládencami nenájdeš.

JOHANKA: Nuž, veď ja sa ho nezriekam. I otecko a mamka už čosi boli…

Mariša. Predošlé.

MARIŠA (vstúpi nahnevaná, nesie fľašku s mliekom): Človek by si mohol nohy vychodiť pre trochu mlieka. (Postaví fľašku na stôl, zbadá Johanku.) Vitaj, Johanka, u nás!

JONANKA: Dobrý deň, tetuška, kdeže ste boli?

MARIŠA: Celú dedinu som pochodila pre trochu mlieka pre hentoho škreklúňa. Ani čoby sme v meste bývali a nie na dedine, takú vzácnosť robia ľudia s tou trochou mlieka. Ja keď som kravy mala, každému, kto mlieko pýtal, nadelila som vďačne. Od chudobného som nikdy haliera nevzala a teraz ho za drahé peniaze ťažko dostať.

JOHANKA: Mohli ste k nám, tetka.

MARIŠA: No, vieš, dievka moja, aj chudobný človek má svoju hrdosť. Len nedávno si nám ho za hrniec doniesla, nuž nechcem byť bezočivou, keď viem, že tvoja mať odo mňa peniaze neprijme. (Mrzuto.) Ale veď nám toto (ukáže na kolísku) nebolo treba. Deti sú pre boháčov a nie pre chudobných ľudí.

VERONKA: Boháči majú srdcia tvrdé, striebrom a zlatom okuté, ale chudobní majú srdcia plné lásky ku svojim blížnym i k deťom.

MARIŠA: Netáraj, prosím ťa! Aké milosrdenstvo, keď sama nemáš čo do hrnca. Neraz nemáš ani skyvy chleba v dome, ty hladuješ, ale decku musíš dať, čo mu treba, ak ho nechceš hladom zmárniť. Ach! — ba — hádam…

VERONKA: Mamička moja drahá, ja živím dieťa nie z povinnosti, ale z lásky. Tak by ste nemali…

MARIŠA: No dobre — dobre, ich milosť! (Hrozí jej.) Ale sa ty poobzeráš, keď tvoj muž príde domov a vyhodí ťa aj s deckom na ulicu. Poznáš ho…! (Uchytí fľašu a odíde vpravo.)

Predošlé bez Mariše.

JOHANKA (hladká Veronku): Neplač, Veronka, neplač. Poprosím svoju mamičku, aby mi každý deň dali pol litra mlieka pre malého a každé ráno ti donesiem.

VERONKA: Ty si dobrá duša. Vďačne ti ho zaplatím.

JOHANKA: Ach, čože by si platila. Až budeš mať kedy, vyšiješ mi dačo. Ale teraz sa už musím poberať. Zbohom, Veronka! (Pri odchode.) Zbohom, tetka!

VERONKA: Zbohom! A príď. (Odprevadí ju až ku dverám.)

Mariša, Veronka.

MARIŠA (donesie v malom hrnčeku mlieko, vo dverách): Zbohom, Johanka, a pozdrav doma!

VERONKA (pozrie na dieťa): Tak pekne tíško buvá, škoda mu sen pretrhnúť… A potom dávate mu to s takým hnevom, že sa obávam, aby mu to nepoškodilo. Hneváte sa.

MARIŠA: Prosím ťa pekne, nerob komédie! Akoby som sa nemala hnevať, keď všade, kamkoľvek som sa obrátila robili posmešky z toho decka, uškŕňali sa, že je to dieťa… no, veď vieš…! Celá dedina je plná klebiet.

VERONKA (smeje sa): Nech si povrávajú, čo chcú. Keď je človek v biede a v nešťastí, dobrého slova o ňom nepovedia…

MARIŠA: No, nie je to taká ľahká vec. Keď sa Flóro domov vráti a počuje tie reči… neviem, ale dobre to nebude.

VERONKA: Nebojím sa. Ak Flóro vyvolá boj, ja v ňom obstojím, ale on, keď má len trocha ľudského citu v sebe a kúsok svedomia, zle obstojí.

MARIŠA: Ako to myslíš?

VERONKA: Ja nepotrebujem toľko odpustenia, koľko som sa mu naodpúšťala ja.

Imrich. Predošlé.

IMRICH (sviatočne oblečený vstúpi zľava s bičom v ruke): Pán boh vám daj dobrý deň!

VERONKA, MARIŠA: Pán boh uslyš! No, to je vzácny hosť.

VERONKA: Vitaj, Imrich! Prišiel si svoje krstniatko pozrieť?

IMRICH: Áno, a doviedol som mu kravičku.

VERONKA: Že kravu…

MARIŠA: Čože? Kravičku?…

IMRICH: Áno, kravičku. Tetka Pavloňová, choďte do maštale a popravte si tam svoju Brezuľu!

MARIŠA: Čože? Brezuľu? Imriško, nerob zo mňa, starej osoby, blázna!

IMRICH: Zo starých ľudí som si nikdy nerobil bláznov. Ale vídal som vás, tetka, ako ste s fľaškou alebo s hrnčekom pobehali celú dedinu pre trochu mlieka. Ľúto mi vás bolo, i zaumienil som si, že tomu musím odpomôcť. Kúpil som včera od krčmára kravu, vašu Brezuľu, ktorú mu Flóro predal. Teraz som vám ju doviedol.

MARIŠA: Jaj, syn môj, ale my nie sme natoľko vládne, že by sme ti ju mohli zaplatiť, a Flóro… však dobre vieš, čo je s ním.

IMRICH: Veď ja ani nežiadam, že by ste mi ju zaplatili. Dávam ju Imriškovi ku krstu.

MARIŠA (pohladkáva ho): Ach, Imriško, Imrich, azda sám boh ti dal to vnuknutie, aby nás v našej biede chránil. (Utiera si zásterou oči.)

IMRICH: Neplačte, tetka, radšej si choďte Brezuľu opatriť.

MARIŠA (odchádzajúc): Ach, Brezuľa, Brezuľka moja dobrá, však sa len radostne privítame!

Predošlí bez Mariše.

VERONKA (podá ruku Imrichovi): Pán boh ti odplať a vynahraď toto dobrodenie! Ja sa ti nemám ako odslúžiť, ale modliť sa budem k Všemohúcemu, že by ťa požehnal a odplatil ti takou dobrou ženou, ako si sám.

IMRICH: To by si musela byť ty, Veronka, ale ty si vydatá, hoci nešťastná, predsa od muža ísť nechceš.

VERONKA: „Statočnosť nad zlato“ a „všetko za česť a česť za nič“, hovoria naše príslovia. Ja som sa ich cez celý svoj život pevne pridržiavala a teraz by som ich mala narušiť? Nie, to neurobím.

IMRICH: Nemyslím na nejaký nečestný spôsob, ktorým by si od Flóra odišla, bože uchovaj, ale myslím na úradný, riadne prevedený rozsobáš, ktorý by u vás veľmi ľahko išiel.

VERONKA: Nie, Imriško, rozvod nie je pre mňa. Úrady by ho ľahko previedli, ale ponesiem svoj kríž, a ty, Imriško, sa uspokoj s priateľstvom.

IMRICH: To mi stačí. Nenazdaj sa, že narádzam ti rozvod z dajakých osobných zámerov, azda hnaný nádejou na uzavretie manželstva s tebou. To nie, Veronka, robím to len ako človek človeku, ako kresťan svojmu bližnému, ako priateľ tvojho nebohého Martina. Hoci nemôžem zatajiť, že ťa… veď vieš…

VERONKA: O dobrote tvojho srdca, o statočnosti a šľachetnosti tvojej duše som presvedčený a po smrti nebohého Martina si ty jediný muž, ktorého si viem vážiť a ctiť.

IMRICH: Ďakujem ti, Veronka, za tieto zlaté slová. Vieš, ľudia s rovným chrbtom nevedia pochopiť, ako nám telesný hrb často kriví dušu. A nezaslúžime si to. Hľa, dar prírody… Zrak klame človeka, a najmä mladého.

Mariša. Predošlí.

MARIŠA: Chvalabohu, že si ešte tu, aby som sa ti mohla na sto ráz pekne poďakovať za tvoju dobrotu. Pán boh ti to odplať a vynahraď tisícnásobne.

IMRICH: No, pán boh uslyš, tetka Pavloňová.

MARIŠA: Keby sa ti neťažilo ísť do maštale, videl by si, ako sa to nemé stvorenie teší, že je zasa na svojom starom mieste. Zaraz ma poznala, hlavu položila na moje plece a tak milo bučala, čo by sa mi prihovárala, čo by ma tešila, že už nebudeme viac takú biedu trpieť, ako doteraz.

IMRICH: Som rád, že som vám mohol radosť pripraviť. Zbohom tu ostaňte, ja už musím domov, lebo nemám nikoho doma. (Odchádza vľavo.)

MARIŠA, VERONKA: Pán boh ti zaplať!

MARIŠA: Tak som rada, že nemusím už pre to mlieko po dedine chodiť. (Pohoršlivo.) Ľudia sa ma stránia, akoby som mala dajakú chytľavú chorobu. Tí, s ktorými sme boli kedysi najlepší priatelia, mi vyhýbajú. Každá na človeka gáni a bočí, posmešne sa uškŕňajúc. Nehodno pred dom vystúpiť. A v kostole?… Sú to pohani a nie kresťania.

Záhora, Hana. Predošlé.

ZÁHORA, HANA (vstúpia zľava): Pán boh vás pozdrav! Pochválen!

VERONKA, MARIŠA: Pán boh uslyš! Vitajte u nás! Na veky. Amen. Vitajte.

MARIŠA: Nech sa vám páči, sadnite si u nás!

ZÁHORA: Ďakujeme vám. Už sme sa dnes dosť nasedeli i v kostole i doma.

HANA: No už si len na chvíľku sadnime, aby sme im spánok neodniesli. (Sadne si ku stolu.)

ZÁHORA (sadne si za vrch stola): Keď sme boli posledný raz u vás, prišli sme s dobrou vôľou, ako dobrí priatelia do domu starých našich dobrých priateľov, ale, bohužiaľ, tá dobrá vôľa sa nám zmenila na zlú a odchádzali sme od vás ako z domu nepriateľov.

VERONKA: Odpusťte. My nie sme sa vine. Nás to hrozne mrzelo, ale čo si človek s korheľom počne?

MARIŠA: On — keď sa opije, je ako divá zver. Grobian, že mu páru niet.

ZÁHORA: Preto sme prišli teraz, keď ho doma niet, skúsiť, či by sa tá mrzutá vec nedala predsa len akosi napraviť. Očul som, že vám Mišún chce…

MARIŠA: Už ju aj doviedol.

ZÁHORA: Nuž budete potrebovať seno, lebo kde je krava, tam treba tráva. Na veľké prosby našej Johanky sme sa vybrali ešte raz vám ponúknuť tú lúku pod Úvozom do árendy. Dáte nám, tak pre meno, desať korún každý rok od nej a môžete ju užívať, kým len žiť budete. Pristávate? (Podá Mariši otvorenú pravicu.)

MARIŠA: Akože by sme nepristávali? (Podá pravicu Záhorovi.) Pán boh vám zaplať za vašu láskavú dobrotu.

VERONKA: Ďakujeme vám, strýčko, i vám, tetuška Záhorovíe! Pomoc vaša prišla v najlepšom čase, lebo mi už starosť hlavou vŕta, kde vezmeme krmu na zimu pre našu Brezuľu.

HANA: Kde núdza najväčšia, tam pomoc najbližšia. Teraz už máte kravu i lúku.

ZÁHORA: A môžete si aj medze pod Úvozom povyžíňať, tam je pekná a užitočná tráva.

VERONKA: Strýčko Záhorovie, ja vám tú árendu hneď zaplatím. (Vytiahne spoza živôtika vrecúško.)

ZÁHORA: To až budete mať seno na úkole. Teraz neprijmem. Až budete mať seno usušené, dovezie vám ho Matej Borový, s ktorým, až boh dá, vstúpime onedlho do rodiny.

MARIŠA: Naozaj?

VERONKA: Teda predsa? A predo mnou sa okúňala.

HANA: Čo sa vlečie, neutečie a čo sa v srdci varí, to sa rado zdarí. Oddávna oni ľúbosti spriadali, ale až včera sa dohodli a na dnes týždeň chcú mať už pytačky.

Mazanka. Predošlí.

MAZANKA: Dobrý večer!

VŠETCI: Pán boh daj!

MAZANKA (Záhorovcom): Dobre, že som vás našla. Ondrášech z majera vás dali pekne pozdravovať a prosiť, aby sa vám páčilo k nim na kúsok radostníka, ale aby ste naisto prišli.

ZÁHORA (poškriabe sa za uchom. Hane): No, čo ty, stará, na to?

HANA: Jaj, dáme ich pekne pozdravovať, ale dnes veru nemôžeme z domu, že by nám to nevykladali za zlé.

MAZANKA: To je paráda, poslali ste výslužku za tri iné gazdiné, plné košisko dobrého pečiva, že len tak maslom kypí a chuťou rozvoniava a na krstenie by ste nešli. No, to by bola paráda!

HANA: Ale veď Ondrášech uznajú, keď im poviete, že dnes večer máme sami takú malú starosť; Javorniakovi majú k nám prísť na opáčky…

MAZANKA: Teda predsa? No, to je paráda vyparádená! Tomu sa teším, ani čoby Johanka mojou vlastnou dcérou bola, že takého poriadneho muža dostane. Hovorí sa, že komu česť, tomu česť, pastierovi trúba, ale Maťko Borový v žiadnom ohľade cti netratí.

MARIŠA: To nie!

ZÁHORA: My sme spokojní s naším budúcim zaťom.

MAZANKA: A môžete byť. Daj im len pán boh šťastia a do roka proroka, aby sa aj mne z toho šťastia dačo ušlo!

ZÁHORA (so smiechom): No, to je paráda!

VŠETCI (sa smejú).

MAZANKA: Je veru paráda vyparádená! Ale už poďte, prosím vás do tých Ondrášov, čakajú vás a keď vás nedovediem, nahnevajú sa a bude po paráde.

ZÁHORA: Hanka moja, čo urobíme? Keď my nepôjdeme k nim na krstenie, neprídu oni k nám na veselie. Choď aspoň ty na chvíľku.

HANA: U Ondrášov majú chlapca, to je viac chlapské krstenie, ako babské, to tebe lepšie pristane ta ísť. Vyber sa ty ta, keď Borových prídu, pošlem po teba paholka.

ZÁHORA: Nuž teda, aby sa pánu bohu po vôli stalo a čert aby za zlé nemal, už len idem. (Vstane, podá ruku Mariši i Veronke.) Zbohom ostávajte. (Odíde.)

HANA (tiež tak): Zbohom! (Odíde za Záhorom.)

VERONKA: Zbohom choďte a ďakujeme vám za vašu dobrotu. (Ide až ku dverám.)

MARIŠA: Ja vás idem odprevadiť.

MAZANKA: No, len choď, ja len pozriem toho malého a dohoním vás. (Keď Záhorovci s Marišou odídu, lapí Veronku za ruku, vedie ju do popredia a tajomne povie.) Veronka moja, už máš muža doma, videla som ho pred krčmou. Už vyfurmančil, že vraj sa vrátil bez voza a bez koňa. To je paráda! Pán boh ti daj trpezlivosti! Zbohom! (Odíde.)

Predošlá. Mariša.

VERONKA (zostane zmeraveno stáť, ruky zopne, oči obráti k nebu): Milosrdný bože, zmiluj sa už raz nado mnou!

MARIŠA (vstúpi, obzerá Veronku): A ty čo tak stojíš, ako zmoknutá sliepka? Čo ti je?

VERONKA: Flóro je už tu.

MARIŠA: Ach, ba kýho vreda. Kto ti to povedal?

VERONKA: Mazanka ho pred krčmou videla. Už dofurmančil, vrátil sa vraj bez voza i bez koňa.

MARIŠA: Preslopal aj to, korheľ naničhodný. Ach, že tam kdesi radšej päty nevytrčil! Ako nám bolo dobre bez neho a teraz znova začnú muky a trápenie. Ja si idem maštaľ zamknúť, aby nám Brezuľu znova k židovi neodviedol, a ty, ak máš kde peniaze, dobre si ich opatri, lebo opitá hlava diablovi náprava. (Odíde napravo.)

VERONKA (spamätá sa, vezme zo stolíka v červenom ručníku zakrútené peniaze a schová ich. Vezme modlitebnú knižku, bozká ju na obe strany a modlí sa.)

(Krátka pomlčka.)

Flóro. Predošlá.

FLÓRO (vstúpi sprava, obzerá Veronku): Nuž a či ma ty tak vítaš?

VERONKA: Aké pozdravenie, také ďakovanie. (Pokolíše dieťa.)

FLÓRO: A či tak? Hm — hm. (Pozrie na kolísku.) A čie dieťa to tu máš?

VERONKA: Čieže by som mala, naše.

FLÓRO (prekvapený): Čože? Naše? Moje?

VERONKA: Áno, tvoje.

FLÓRO (díva sa prekvapene, a potom prepukne v smiech).

VERONKA: A ty sa smeješ? Plakať by si mal.

FLÓRO: Ja že by… plakať?! Nie. Keď už plakať, tak plakať. Ale nebudem ja. Povedz: čie je dieťa?

VERONKA: Veď vravím: tvoje, naše.

FLÓRO (počíta na prstoch a krúti záporne hlavou): Necigáň, to nie je naše dieťa.

VERONKA: Bol si mesiac preč na furmanke, narodilo sa, nevieš nič, lebo si sa o to nestaral.

FLÓRO: Netáraj! Bol som pol roka preč; či za pol roka…?

VERONKA: Už aj predtým si furmančil. A keď si prišiel, býval si viac v krčme ako doma.

FLÓRO: Neplieskaj toľko jazykom, ty maškara! Myslíš, že som taký sprostý, ako si ty múdra? Hoj, neoklameš ma! Dobre ja viem, s kým máš toho pankharta naničhodného. Vred ho metal!

MARIŠA: Nekľaj, lebo nevieš, koho preklínaš!

FLÓRO: Čo? — Nazdávaš sa, že neviem? Nenadarmo ťa ten hrbáň pohladkával. Celá dedina o vás rozprávala. A vidím, že v krčme sa viac pravdy dozviem, ako vo vlastnom dome.

VERONKA: Zlé jazyky operú každého. Ty mi však krivdíš, keď ma s Mišúnom upodozrievaš. Som síce nešťastná, ale statočná a poctivá žena.

FLÓRO (posmešne): Statočná a poctivá žena… lenže tá tvoja statočnosť a poctivosť je ľahká ako cigáňova duša. A že ti krivdím s Mišúnom?

VERONKA: Krivdíš!

FLÓRO: A za čo ti dal tú kravu?… Za čo?… Zadarmo? (Diabolsky sa smeje.) Ha-ha-ha, zadarmo ani bohu neslúžime. Neoklameš ma ty! Niečo za niečo a nič za nič… No, má ten šťastie, že som ho tu nezastihol, bol by som mu ten jeho hrb čertovský narovnal. Ale zabijem ho, na dedine mu krk vykrútim!

VERONKA: To nerob, lebo by si zabil človeka nevinného.

FLÓRO: Vidíš ju, ako ho zastáva. (Ženie sa proti Veronke so zaťatými päsťami.) Či si ty žena? (Opovržlivo.) Ty… ty… roba si! Cundra si hnusná! (Hrozí jej päsťou.) Len raz ťa chňapím, a budeš na márach.

VERONKA: No, zabi ma! Lepšia mi je smrť, ako život pri mužovi márnotratníkovi a falošníkovi, akým si ty!

FLÓRO: Čuš! Ak ma najeduješ, zaškrtím ti toho tvojho pankharta a vyhodím ho oblokom ako prašivé mača. Sto striel sa doň páralo! (Ženie sa ku kolíske.)

VERONKA (zastane mu cestu): Odstúp! Ja dieťaťu ublížiť nedám. Dieťa nemôže za hriech rodičov.

FLÓRO: Ale ja také hriešne plemeno v dome netrpím. (Odsotí Veronku, že tá padne.) Zaškrtím to šteňa a vyhodím ho aj s tebou, ty lojda!

VERONKA (vstane, pravou rukou ukazuje na kolísku): Dobre, zaškrť ho a zaškrtíš svoje vlastné dieťa. Vyhoď ho a vyhodíš svojho syna!

FLÓRO: Čože? Môjho syna? Ty chceš svoj hriech na mňa zvaliť, aby si tak svoju hanbu pred svetom zakryla? (Divo sa smeje.) Ha-ha-ha, dobre ste si to vymysleli s tým tvojím hrbatým frajerom. Vy ohavy! Hoj, ale ja vám nesadnem na lep. Mňa vy neoklamete!

VERONKA: Neubližuj nám!… Na to, že je to dieťa tvoje, mám dôkazy aj svedkov. (Vytiahne z kolísky v ručníčku zabalené veci, rozbalí ručník a ukáže mu podobizeň.) Či ju poznáš?

FLÓRO (sebou trhne, pozrie na obrázok a sklopí oči).

VERONKA: Hoj, dobre ju poznáš. Je to Katka Valachová, ktorá slúžila v krčme na „Mýte“, kde si kone kŕmieval, keď si furmančil, kde si nocoval, keď si tam nocovať nemusel. Oklamal si úbohé dievča, že si slobodný, že si boháč.

FLÓRO: To nie je pravda!

VERONKA (pokračuje): Kupoval si jej vzácne dary. (Ukazuje mu tie veci.) Keď sme my doma biedu a hlad treli… A keď si úbohé dievča, sirotu, hanebne podviedol a urobil nešťastnou, vyhodili ju zo služby. Inde ju neprijali, nuž ponevierala sa kde-kade, až v otrhanej chalupe starej žobráčky na konci dediny syna ti porodila.

FLÓRO (meravo hľadí do zeme): Táraniny…

VERONKA: Ba nie, je to smutná skutočnosť. Babka Mazanka bola pri nej. Keď mi povedala, v akej biede je to úbohé stvorenie, išla som k nej. Z jej úst som počula, čo si spáchal. A človek, ktorý v takých mukách zomiera, ako ona odchádzala z tohto sveta, pravdu hovorí. Ťažký zločin si spáchal. Ty ju máš na svedomí…

FLÓRO: Čo hľadala, to našla.

VERONKA: To každý lotor môže tak povedať. Ty ani citu ani svedomia nemáš, tým korheľstvom zdivel si na zviera.

FLÓRO: Čuš! Lebo…

VERONKA: Imricha Mišúnech za to chceš zabiť, že zaniesol tvoje dieťa ku krstu, že nám doviedol kravu, aby tvoje dieťa malo čo jesť? Za to ho chceš zabiť? A mňa za to, že som ti čo zhanobená žena nerobila žiadne výčitky pre tvoje cudzoložníctvo; že som sa ujala tvojho nemanželského dieťaťa a ako vlastná matka ti ho svedomite opatrujem, za to ma chceš katovať a škrtiť? (Opovržlivo.) Ty bedár! Čo stojíš ako stĺp? Tak! Uškrť svoje decko a vyhoď ho ako prašivé mača na ulicu! (Víťazne.) Ale ja budem prvá, ktorá ťa udá súdu ako vraha a zločinca!

FLÓRO (klesne na lavicu, tvár si dá do dlaní).

(Opona padne.)