Zlatý fond > Diela > Pytliakova žena


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Pytliakova žena

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

Tretie dejstvo

Javisko ako v predošlom dejstve.

Výstup 1.

Mariša, Veronka.

MARIŠA, VERONKA (stoja pri kolíske a pozerajú starostlivo na dieťa).

MARIŠA: Dá pán boh, že mu už bude lepšie, keď tak tichúčko buvá.

VERONKA: Veď hej, minulej noci bolo veľmi nespokojné a rozpálené.

MARIŠA: A či ti papkalo?

VERONKA: Nič nejedlo, len trocha cukrovej vody. (Skloní sa nad kolísku.) Očujte len, ako ťažko dýcha!

MARIŠA (zohne sa nad dieťa, počúva): Zdá sa mi, že aj postonkáva.

VERONKA: Jaj, mamička moja drahá, prosím vás, choďte po babku Mazanku.

MARIŠA: Idem, len aby som ju doma našla. (Odíde.)

VERONKA (dáva dieťaťu fľašku. Smutno): Nechceš?

Výstup 2.

Flóro. Predošlá.

FLÓRO (rázne zľava): Počula si? Večeru mi daj, lebo idem.

VERONKA: Hneď, len čo si dieťa opatrím. (Dáva dieťaťu bielu handerku na hlavu.)

FLÓRO: Myslím, že som ja prednejší, ako ten fagan!

VERONKA: Dieťa je choré, leží, akoby bolo napolo mŕtve, musím ho opatriť.

FLÓRO (ohúrno): A ja musím večerať, lebo chcem preč.

VERONKA (odíde napravo, ale hneď sa vráti s plnou misou varených zemiakov, ktorú položí pred Flóra, k tomu donesie hrnček s mliekom a soľničku.)

FLÓRO: A to je všetko?

VERONKA: A čo chceš viac? Azda ti je málo?

FLÓRO (hnevno): Málo — málo! A či je to večera pre chlapa?

VERONKA: No, počuj! Či varené zemiaky s mliekom ti nie sú dobrou večerou?

FLÓRO: Ja som ti už povedal, že chlap, keď sa má najesť, potrebuje kus mäsa a kus chleba.

VERONKA: A liter vína alebo pálenky. Ty vysoko rúbeš, lenže ti íverie nízko padá.

FLÓRO (hnevno): Prečo si nepripravila toho zajaca, čo som včera doniesol?

VERONKA: Preto, že ja ukradnuté veci vyvárať ani piecť nebudem. To som ti hneď vtedy povedala, keď si začal pytľačiť. Ja nechcem brať účasť na tvojej krádeži.

FLÓRO: Na čom?… Na mojej krádeži?… Hrom do teba! Nuž či som ja toho zajaca ukradol? Ja som si ho statočne zastrelil.

VERONKA: V cudzom revíri. To je práve taký hriech, akoby si išiel do cudzej stodoly zrno kradnúť.

FLÓRO: Netáraj, ty sprostaňa! Či boh tú zverinu v poli, v háji a v lesoch len pre pánov stvoril? Chudobný človek má len samé zemiaky žrať, kým sa páni pečienkami napchávajú? — Sto tisíc ohnivých striel sa do takého poriadku! Bár by z tých pečienok všetci podochli.

VERONKA: Nepreklínaj, veď nemáš príčiny.

FLÓRO (udrie päsťou na stôl): Ba mám! Prečo si mi na večeru mäso nepripravila, keď ho máš v dome?

VERONKA: Už som ti povedala, prečo. Teraz už čuš! Tam máš večeru a jedz, keď náhliš!

FLÓRO: Zemiaky mám jesť? (Ohúrno.) Či som ja pes alebo prasa, že by si ma samými zemiakmi kŕmila?

VERONKA: Lepšie kúpené zemiaky, ako ukradnuté mäso.

FLÓRO: Nuž, keď sú ti lepšie, zožer si ich. (Zlostne zmetie misu so zemiakmi rukou na zem. Vstane, prehodí si dlhý kepeň, vytiahne pušku spod postele, skryje ju pod kepeň, hrozí Veronke.) Ale že si zajtra upečieš toho zajaca, lebo ti kríže dolámem!

MARIŠA: (vojde): A to je zas čo?

FLÓRO: Večera — pre vás. (Odíde.)

Výstup 3.

Veronka, Mariša.

VERONKA: Podhodil mi večeru, nepáčili sa mu zemiaky s mliekom, šmaril ich aj s misou na zem.

MARIŠA: Čo len budeme s tým chlapom robiť? Čím je starší, tým je horší. Nuž a kýho vreda chcel mať na večeru? Azda husaciu pečienku?

VERONKA: Zlostí sa, že som mu toho zajaca nepripravila, ktorého včera doniesol, a vyhrážal mi, že mi kríže doláme, ak mu ho na zajtra nenachystám.

MARIŠA: A ty čo? Nemohla si mu to zajačisko do hlavy hodiť?

VERONKA: Povedala som mu, že ja jeho ukradnuté veci vyvárať nebudem. (S odhodlanosťou.) Ani nebudem, čo ma hneď zabije. Ja na jeho krádežiach podielu nevezmem.

MARIŠA: Dobre máš, dievka moja, lebo by si ešte aj ty pre neho mohla zle pochodiť. Celá dedina vie, že Flóro pytľačí a rozpráva sa, že všetci panskí hájnici majú rozkázané naň striehnuť a ten, ktorý ho dolapí, dostane odmenu.

VERONKA: Viem, povedal mi to sám Matej Borový, panský hájnik, žeby som Flóra varovala pred nešťastím, ktoré ho môže postihnúť.

MARIŠA: Nuž a?

VERONKA: Ja som Flórovi všetko povedala, varovala som ho, prosila som ho, aby to zanechal, ale on sa divo osopil na mňa, nadal mi a išiel si s puškou do hory.

MARIŠA: Kto nešťastie hľadá, ten ho aj nájde.

Výstup 4.

Mazanka. Predošlé.

MAZANKA: Pozdrav vás pán boh!

MARIŠA, VERONKA: Pán boh uslyš!

MAZANKA: No, čo je s tým naším princom?

MARIŠA: Choré nám je, chudiatko. Tielko má rozpálené, čielko horúce a papať nechce.

VERONKA: Chvíľami aj postonkáva.

MAZANKA (omakáva dieťa, počúva, ako dýcha): Veru, veru, tielko mu ako v ohni. Veronka moja, vezmi kúsok nácesty, namaž ju na dve handerky a priviaž malému na podošvičky, to mu horúčosť stiahne.

VERONKA: Dobre, urobím to.

MAZANKA: Ak by to nepomohlo, daj do vlažnej vody trochu octu a tým ho celého chytro poumývaj, ani ho neutieraj, len dobre poukrývaj, žeby sa zapotil, aby od veľkej pále psotník nedostal. To by bola mrcha paráda.

VERONKA: Pán boh chráň, aby sa mu dačo stalo.

MARIŠA (ukáže na Veronku): Ona je hneď celá bez seba, keď dieťaťu dačo chýba.

MAZANKA: Jáj, pri deťoch nesmie byť človek taký citlivý! Vieš, Veronika, pre deti platí porekadlo: „Dnes ešte červené — zajtra pohrobené.“

VERONKA: Viete, tetuška, ja som všetku lásku, ktorú som kedysi k nebohému Martinovi cítila, na to dieťa preniesla. Ono je mojím jediným potešením.

MAZANKA: Neboj sa, neboj! Nič mu nebude. Ono ešte nasype Flórovi do očí papriky a rozkýve jeho svedomím.

MARIŠA: Pravdu máš. Neraz som ho už pozorovala, že keď sa zahľadí na to dieťa, škriabe sa aj tam, kde ho nehryzie…

MAZANKA: Veď sa aj môže. (Zbadá zemiaky na zemi.) A čo, vy varené zemiaky, dar boží, po zemi rozhadzujete? No, to je paráda!

VERONKA: To môj ľúbezný muž — večeru mi podhodil, že či je on pes alebo prasa, zreval, aby som ho zemiakmi nekŕmila, že chlap potrebuje kus mäsa a kus chleba na večeru. Zemiaky, aby som vraj sama zjedla.

MAZANKA: Ale, čo nepovieš? A to on tak?

VERONKA: Veru, on.

MAZANKA: No, to je paráda! Čudák!

VERONKA: Vyhrážal sa mi bitkou, ak mu zajtra mäso nepripravím.

MAZANKA: No, bár by sa už raz kamsi prepadol, hoci do horúceho pekla, keď takú parádu s jedlom vyčíňa.

MARIŠA: Haliera do domu nedá, žena ho musí živiť a ešte si v jedle preberá, vyhrážajúc sa jej bitkou, ak mu mäso nepripraví. No, či už svet videl takého zázraka?

MAZANKA: Flóro dáva zlý príklad všetkým chlapom v obci, preto ja hovorím, že my ženy, mali by sme sa raz dohovoriť a mali by sme sa na korheľa vrhnúť a zmlátiť ho ako Čákyho slamu, až by sa polepšil, alebo až by ho naozaj ten rohatý uchytil. Ej, to by bola paráda!

MARIŠA: My, ženy? Ach, čože by sme si my, ženy, s takým medveďom počali?

MAZANKA: Čo by sme si počali? Korheľa opitého i dieťa ovláda. Ej, keby som ho ja len raz pod svoje ruky dostala (vyhrnie si rukávy a popľuje si), ej, ale by som mu kríže namastila, že by aj tých svätých videl, ktorých ani v nebi niet, a nevyčíňal by takú parádu s jedlom.

VERONKA: Tetuška, mohli by ste si u nás čo len na chvíľku sadnúť.

MAZANKA: Nežiadaj to odo mňa, dievka moja. Vieš, teraz žijeme časy, v ktorých chleba ubúda, ale ľudí pribúda. Dnes na noc ma až do troch domov volajú. A možno doma už aj dajaký posol čaká. Zbohom tu ostaňte! O dieťa sa neboj, to mu prejde. (Odchádza.)

MARIŠA: Zbohom!

VERONKA: Ďakujem vám, tetka!

MAZANKA: No, no, nemáš za čo. Rado sa stalo. (Odíde.)

Výstup 5.

Predošlé bez Mazanky.

VERONKA (ide ku kolíske a omakáva dieťa): Potí sa… Možno mu to tým aj prejde.

MARIŠA: Dieťatu zväčša nátura sama pomáha. Nesmieš hneď hlavru stratiť. (Zbiera zemiaky a črepy z misy do zástery.) Musím to odpratať, aby každý, kto k nám príde, nevidel ohavný čin toho lotra. Dosť je rečí o nás po dedine, nemusí ich byť ešte viac. (Odnesie zemiaky a prinesie misu zemiakov a dva hrnčeky s mliekom, položí na stôl a s Veronkou večerajú.)

VERONKA: Tak sa mi zdá, že vo mne už každý ľudský cit stupel, ani z tých rečí si už nič nerobím.

MARIŠA: Nehovor! A minulú nedeľu si prečo prišla s kostola taká rozľútostená a chcela si preč do sveta?

VERONKA: Boli časy radosti i žiaľu, blaha i utrpenia… Ja som všetko s kresťanskou trpezlivosťou ticho prežívala, ale to, že som sa stala ženou korheľa, verejného lumpa a pytliaka a ľudia na mňa škodoradostne pozerajú, úškľabky a posmechy za mnou hádžu, to už neviem zniesť a preto sa tou myšlienkou stále zaoberám; odísť z tohoto pekla do sveta.

MARIŠA: Vyhoď si z hlavy také bludné myšlienky! I vo svete chlieb s dvoma kôrkami a lepší doma zemiačik, než v cudzine koláčik. Nuž, a to dieťa na čo si si vzala, keď máš vôľu do sveta? S tým čo spravíš?

VERONKA: Ťažko by sa mi bolo lúčiť s ním. Nuž, ale poručeno pánu bohu, zverila by som ho vašej opatere a posielala by som vám každý halier, ktorý vyrobím, alebo vyslúžim, aby ste mali na živobytie pre seba i pre dieťa.

MARIŠA: Ach, dievka moja, azda by si mi len nežičila, že by som sa na staré dni s malým deckom trápila a s takým lotrom, ako je Flóro, pod jednou strechou žila bez teba. Nie, nie, z toho nič nebude.

VERONKA: Mám teda i ďalej znášať tie posmešky a úškľabky ľudí?

MARIŠA: Riavu nezastavíš a vravu nezabrániš. Dobré svedomie v nenávisti u zlých, ale môžeš s ním pred ľudí.

VERONKA (bozká matku): Máte pravdu, mamička. (Ide ku kolíske. Klopú na dvere.)

MARIŠA (odíde napravo): Ktosi k nám ide. (Odíde.)

Výstup 6.

Johanka. Borový. Predošlá. Ku koncu Mariša.

BOROVÝ (vedie Johanku za ruku): No, už sme ti tu, Veronka, celkom podľa tvojej vôle.

JOHANKA: Ruka v ruke, ako si si to oddávna žiadala.

VERONKA: To ma teší — takto vás vidieť. Očula som, že ste sa konečne dohodli na skorých pytačkách.

BOROVÝ: Áno, Veronka, ľady nedorozumenia a trucovania sme mocou lásky preborili, aby sme sa mohli prebrodiť k brehu šťastného manželstva. Či nie je tak, Johanka?

JOHANKA: Ty ošemetník! Teraz vše len o láske a ľúbostí táraš a toľké časy si ma trucoval.

BOROVÝ: Ja teba? Johanka, ty si mňa trucovala. Správala si sa voči mne ako dajaká páva.

JOHANKA: Ach, ľaľa ti ho! Nuž či som ti mala prstom kývať, a či azda za ruku ťahať, aby si išiel k nám?

BOROVÝ: To nie, ale preberala si sa v gazdovských mládencoch ako v hniličkách, nuž ako som sa ti ja, panský sluha mohol priblížiť?

JOHANKA: Nie gazdovstvo a bohatstvo, ale duševné cnosti dávajú človeku pravú hodnotu.

VERONKA: To máš pravdu, Johanka moja. Karvas bol najdriečnejším mládencom v dedine… Hovorilo sa, že má peniaze, že je boháčom, lebo sa poriadne obliekal ako dajaký magnát; a čo z neho vystalo? Čo tam po bohatstve, keď je v ňom chudoba bezcitného srdca a podlej duše.

BOROVÝ: Vidíš, Johanka, my všetko, čo sme dosiaľ vo svojej láske zameškali, musíme teraz trojnásobne doháňať. (Objíme a bozká Johanku.)

JOHANKA (ho odtíska): Počkaj, až po sobáši!

BOROVÝ: Ach, ktože by tak dlho čakal?… (Bozká ju znova.)

VERONKA: Buďte šťastní, takí šťastní, ako si to naozaj zasluhujete. (Objíme Johanku a bozká.)

BOROVÝ (nastaví ústa Veronke k bozku): A mne nič?

VERONKA: Nie, Maťko, som prísahanou ženou Karvasovou a hoci on odbočil od manželskej vernosti, ja ju narušiť nechcem.

JOHANKA: Ako sa má môj malý Imriško? Počula som, že je akýsi chorý.

VERONKA: V noci, ba ešte aj dnes, bol veľmi rozpálený a postonkával. Teraz chutne spinká.

VERONKA: Dá boh, že mu to už prejde, tak chutno buvá.

JOHANKA: Maťko, my poďme, lebo sme sa len tak vykradli z domu. Naši nevedia, kde sme. Budú nás hľadať.

BOROVÝ: Veru, poďme, lebo ja musím na postriežku, Pytliaci nám už nad hlavy vyrástli. Dnes aj sám pán lesník s jeho adjunktmi ide do lesa. Neviem, čo tam chce, či azda nás hájnikov kontrolovať, a či pytliakov honiť.

JOHANKA (pozerá na dieťa v kolíske).

BOROVÝ (stranou Veronke): Varovala si Flóra pred pytliactvom?

VERONKA: Všetko, čo sa len dalo, som urobila, ale nepomohla ani prosba, ani hrozba.

BOROVÝ: Jeho vina…

MARIŠA (vstúpi): A čo vy? Vari ste sa už dorozumeli?

BOROVÝ: Už, tetka milá. A pozvať sme vás prišli.

MARIŠA: No, vidíte. Načo váhať, keď sa to musí stať?

BOROVÝ: Zbohom sa majte.

JOHANKA: Aby som nezabudla, Veronka moja, chystaj sa za širokú!

VERONKA: Ja za širokú?

JOHANKA: Áno, ty, Veronka. Ty ma musíš do kostola sprevádzať.

VERONKA: Ale, Johanka, prečo by som ja…

JOHANKA: Ani sa nevyhováraj, už je to tak ujednané. Dobre sa maj!

BOROVÝ: Zbohom!

VERONKA, MARIŠA: Zbohom choďte! (Podajú im ruku a vyprevadia až medzi dvere.) Šťastní zaľúbenci…

Výstup 7.

Veronka, Mariša.

VERONKA: Akí sú obaja šťastní!

MARIŠA: Čože by neboli šťastní? Ona dostane dobrého, statočného muža, a on poriadnu ženu. Borový sa prižení do gazdovstva, ktoré sa takmer panstvu rovná… Nuž prečo by nemali kypieť šťastím?

VERONKA: I ja som mohla byť, ale darmo spomínať. (Utrie si oči.)

MARIŠA: No, čo už zasa začínaš svoju starú nôtu?

Výstup 8.

Záhora. Hana. Predošlé.

ZÁHORA, HANA (vstúpia zľava): Pán boh vám daj dobrý večer!

MARIŠA: Pán boh uslyš! Veronka, prižni lampu. Čo to za novina, ktorej môžeme ďakovať za takúto pozdnú, ale milú návštevu?

ZÁHORA: Hľadáme deti, Johanku s Matejom.

HANA: Len sa schytili ako divé husí a tam tí, už ich nebolo. Myslela som, že sú u vás.

VERONKA: Len čo odišli. Ponáhľali sa domov, lebo vraj nepovedali, kam idú.

ZÁHORA: To sme sa museli minúť. Oni iste išli záhumním a my ulicou.

HANA: Akiste tak bolo.

MARIŠA: Sadnite si u nás! (Utiera lavicu za stolom zásterou.)

ZÁHORA: Ďakujeme. Nemáme kedy na posedenie. Johankina krstná mať odkázali, žeby sme ta k nej prišli s tým mladým párom. Ale na chvíľočku. (Sadne si.)

HANA: Chudera, už pol roka chorejú. Keď nemôžu oni k nám, nuž volajú nás k sebe. (Posadí sa.)

VERONKA: Budú mať radosť, až uvidia mladých snúbencov; driečny párik. Prajem vám, žeby ste sa dožili mnoho radostí od nich.

MARIŠA: I ja vám to žičím z celej duše.

ZÁHORA: Ďakujem vám. Šťastie detí je šťastím rodičov.

MARIŠA: Dajže, bože, aby bolo! Prajem im to z celého srdca.

Výstup 9.

Mazanka. Predošlí.

MAZANKA (rázne vstúpi, zalomí rukami): Ach, ľudia boží, vy si tu sedíte ako na hodoch a neviete, čo sa vonku robí. No, to je paráda! (Utiera si pot zásterou.)

VŠETCI (preľaknutí): A čo sa robí? Hovor! (Obstanú Mazanku.)

MAZANKA: Jaáj, celá obec je na nohách, ako čoby — nech pán boh chráni! — horelo. A vy nič? No to ja paráda!

VŠETCI: Prečo?

HANA: Čo sa stalo?

ZÁHORA: Veďže hovor už raz!

MAZANKA: Ach, ani neviem, ako to má začať…

ZÁHORA: Už či od začiatku a či od konca… len už raz začni, lebo ma už trpezlivosť necháva. Hovor!

MAZANKA: Nuž (vyrazí zo seba) Jurko Javoriakech sa obesil.

VŠETCI (sa desia).

MARIŠA: Čo urobil?

MAZANKA: Obesil sa. To je… (Kýchne.)

ZÁHORA: Na moj dušu, pravda!

MARIŠA: Netáraj, prosím ťa, veď sa hovorilo, že je zavretý v žalári, keď akýchsi veľa peňazí pokradol.

MAZANKA: No, veď v žalári. Uviazal šnôrku z gatí na mreže a dal si na krk. Už visí. Či nie je to paráda?

ZÁHORA: Aký život — taká smrť. Našich kmotrovcov je mi ľúto, že sa takého nešťastia dožili na svojom jedinom synovi, na ktorého celý svoj majetok naložili. Školili ho.

VERONKA: Školili, ale nadarmo. Jednu hanbu za druhou váľal na ich dom. I v meste, i za hranicami.

MAZANKA: Už viac váľať nebude. Čerta vzýval, s čertom hral, čertu slúžil, čert ho vzal —

ZÁHORA: Hanka moja, poberajme sa domov. Deti nevedia, kam sme zašli, pôjdu nás zasa ony hľadať a tak tomu hľadaniu nebude konca-kraja. Zbohom tu buďte! (Podá všetkým ruku.)

HANA: Zbohom tu ostaňte! (Odoberie sa.)

MARIŠA, VERONKA: S pánom bohom choďte!

Výstup 10.

Predošlé bez Záhorovcov. Nakoniec Flóro.

MAZANKA: Ale je to paráda s tým Jurkom. Starý Javoriak — keď počul, že sa mu syn v žalári obesil, padol vraj zamretý na zem, už mysleli, že ho porazilo.

VERONKA: A čo tá úbohá tetka Javoriakech?

MAZANKA: Tá čo by bola žiaľom onemela, nehovorí ani slova, len slzy sa jej po tvári lejú, že ich nevládze utrieť.

MARIŠA: Nie je div, veď to krutý bôľ srdcu materinskému.

MAZANKA: Ako sa má náš malý šuhajček? (Pozrie do kolísky.) Aké je neúročné, akoby ho len uváľal… poznať, že je na dobrej chove, že má dobrú opateru. To je paráda! Teraz je už lepšie?

VERONKA: Vypotil sa, vybuval, už sa aj usmieval.

MAZANKA: No, tak mu už nič nebude. A ja pôjdem. Chcem sa prezvedieť, kedy bude pohreb u Javoriakov. Ten bude iste parádny.

MARIŠA: Ach, čo by bol parádny. Smutný je pohreb obesenca. Pochovajú ho za múr cintorína, hrob zahádžu kamením, ani kríža naň nedajú. (V dverách sa zjaví Flóro, keď vidí Mazanku, rýchlo zmizne.)

MAZANKA: No, to by bola paráda, že by syn prvého boháča v obci mal taký mizerný pohreb. To neverím. Idem sa presvedčiť k samým Javoriakovcom a čo sa dozviem, prídem vám povedať. Zbohom! (Odchádza.)

VERONKA: Zbohom, tetka!

MARIŠA: Pôjdem s tebou kúsok, musím ísť oleja kúpiť. (Odíde s Mazankou.)

Výstup 11.

Flóro. Predošlá.

VERONKA (ide ku kolíske a pozerá dieťa).

FLÓRO (vbehne nastrašený): Ukry ma voľakde! (Hľadá úkryt.) Idú za mnou…! Nestoj pri tom faganovi, ale schovaj ma! Lapia ma… zviažu, rozumieš… uväznia ma. Chytro!

VERONKA (preľaknutá vstane): Čo si sa zdivel?… Či blázniš? A či čo je s tebou?

FLÓRO: Nebláznim… Dolapili ma… prenasledujú ma… Sú mi sa pätami… (Lapí Veronku za plecia a trasie ňou.) Kam sa mám schovať?… Lebo bude zle i so mnou i s tebou!

VERONKA: Kamkoľvek by som ťa schovala, všade ťa nájdu.

FLÓRO (zúfalo): Už sú tu! Počuješ?… Kam? Kam? Otvorí veko na zemiakovej jame, skočí do nej i s puškou.) Mlč, lebo ťa zabijem! (Priklopí veko.)

Výstup 12.

Horák, Borový, I. četník, II. četník. Predošlí.

HORÁK (otvorí dvere, držiac pušku v ruke): Sem sa, videl som ho, ako vbehol do domu. (Ide do izby.)

BOROVÝ (s puškou v ruke, vstúpi sa Horákom).

I. ČETNÍK, II. ČETNÍK (vstúpia).

VERONKA (zazrúc ich tíško zvolá): Ježiš Mária! (Skloní sa nad kolískou, oblapí ju, akoby dieťa chrániť chcela.)

HORÁK: Kde ti je muž?

VERONKA (neodovedá).

HORÁK: Hovor, kde je?

BOROVÝ: Veronka, tým mu nepomôžeš, keď ho nevyzradíš, tým len sebe škodíš.

VERONKA (vstane): Čo chcete s ním?

HORÁK: Chceme ho lapiť, zviazať a predviesť pred súd, mordára, vraha.

VERONKA (prekvapená): Mordára? Vraha?

HORÁK: Nerob sa svätou! Dobre ty vieš, že Flóro, odkedy koňa predal a pušku kúpil, pytľačí. Dávno už naň striehneme, ale mal toľko šťastia, že sme ho nemohli dolapiť… No, dnes ho dolapil sám pán lesník, ako v ráztoke srnca pitval. Chcel mu vziať pušku, ale on sa nedal. Nastal zápas. Flóro vytrhol lesníkovi pušku a zastrelil otca piatich detí. Utekal, ale narazil na nás. Zabočil a my za ním. (Obzerá sa po izbe.) Kde je ten zbojník? Ten nám nesmie ujsť.

I. ČETNÍK: Kam ste ho ukryli?

VERONKA: Ja som ho neukryla.

II. ČETNÍK: Je tu v dome, videli sme ho, ako sem vbehol.

BOROVÝ (hľadá v kuchyni): Niet ho.

I. ČETNÍK (ohúrno Veronke): Ukryli ste ho! Povedzte, lebo bude aj s vami zle!

II. ČETNÍK (tiež tak): Ak nám ho nevydáte, odvedieme vás ako spoluvinníčku vrahovu.

VERONKA (zalomí rukami, zúfalým bôľom zvolá): Ach, čo všetko ma ešte čaká! Som ženou korheľa, krivoprísažníka, cudzoložníka (dôrazne), ženou pytliaka a teraz ešte aj vraha! (Zúfalo plače.) Majte trochu ľudského citu, hoci len…

I. ČETNÍK: Nemáme kedy počúvať vaše lamentácie. Keď nechcete prezradiť, kde je váš muž, idete s nami —

VERONKA (spamätá sa): Čože? Ja mám trpieť za pytliaka, za vraha? (S rezignáciou.) Nie… Hľadajte si ho!

I. ČETNÍK: Však my ho…

BOROVÝ (odhalí úkryt): Tu je! V jame na zemiaky. (Obstanú jamu, ticho počúvajú, Horák sa nakloní, vtom počuť, akoby pušku nabíjali.)

HORÁK: Tam je, má pušku pri sebe.

I. ČETNÍK: Tá mu nepomôže. (Volá.) Karvas poďte von! (Ticho.) Karvas, poďte von, lebo zle bude! (Ticho.) Nie?! Borový, otvorte jamu.

BOROVÝ (pootvorí veko a z jamy zaduní tuhý výstrel. Chvíľku ustrnú, vtom Flóro vyskočí a beží ku dverám, ale četník sa mu postaví do cesty s namiereným revolverom.)

I. ČETNÍK: Ani krok!

FLÓRO (zvrtne sa, pochytí Veronku, drží ju pred sebou, brániac sa ňou, usiluje sa ku dverám. Prudko ju posotí na četníka a sám hybaj von dverami. Ale četník poodstúpi a vo dverách ho zasiahne guľkou. Flóro zareve bolesťou.) Ukrižovaného vám… (a padne vo dverách. Vo dverách zastane hŕba ľudí: Mariša, Záhora, Hana, Johanka, Mazanka, Imrich.)

IMRICH (beží do izby ku kolíske, zastane).

ZÁHORA: Čo je, čo sa stalo?

BOROVÝ: Len-len že ma nepripravil o život. Pán strážmajster ho zneškodnil. Bude pokoj v dome i v lese.

VERONKA (opakuje): Bude pokoj i v dome i v lese.

IMRICH (stojí pri kolíske a díva sa na Veronku).

VERONKA (pristúpi, hladkajúc dieťa).

(Opona padne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.