ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K oltáru tvojmu, vševládny Pane,
sám čo si vstavil z tatranských brál,
ozlácaš svetly nebeskej bane —
na jeho stupne koleny zdrané
kľakáme, na rtoch nesúc ti chvál
jasavú pieseň, modlitbu vďaky
plajúcu vonne z nádob, toť, sŕdc,
oboje v silách preraziť mraky:
vyslyš ich, prijmi obeťou, Bože,
od opustivších smrteľné lože,
nezavrž žiadnej, aniže zhrdz…

— Boli sme národ pod Svätoplukom
veľký i slávny na zemi tej,
Rasticom i ním — na čele plukom
udatným — svojim najďalším vnukom
v nejednom boji vydobytej;
skoro však — ó, pád! — ohyzdnou vinou
vlastne sa ťažkým prehrešením
Svätoplukových nehodných synov
padli sme: keď ty namiesto otca
Otec vždy sirôt, radca i vodca
roztrhať zväzky nezbránils’ im.

Na bratislavských poliach v tú dobu
korene bytia podťal nám vrah,
za živa zvrhol v priepasť nás hrobu,
balvanom prikryl… dovŕšiac zlobu.
V hrobe tak — a či v žalára tmách? —
veky sme potom hnili — či žili,
spola len mŕtvi, ohlušení…?
Srdcia v nás stĺkli: — vlials’ im, ty, sily,
Vládco? Ach — nečuť… Náporom ramien
hnul: — však čo škvárou vypúšťal kameň?
Príšery v nociach, tône vše v dni…

Tak sme sa kradmo plúžili, bludné
zásvetia stvory, za tajných chvíľ,
vládu čajs’ z útrap chlupkajúc studne:
vrah kým si drichmal u hrobu kľudne,
v domnienke, národ nasmrť že zbil.
Bo, ty, čos’, Tvorče, stváral v tie časy?
Slncu ak, lune hlesnúť dal: duch
mátožný viac by strašieval asi,
mrazil skôr tmavý od oných svetiel;
ináč nič nedbals’, zabratý zreteľ
v kolotok svetov, pravej jak ruch.

Túlave sme tak tekali, ranám
hnojavým úkoj hľadajúc, hoj;
od vzchodu strhli k západu bránam
pre ratu… už raz zdarilo sa nám
naraziť smer sem — pred oltár tvoj:
kde sme už potom prikľakávali
s bázňou, mniac: chrám kde, budeš i sám…
Zrazu sme skríkli od bôľu, v žiali: —
hlasivky uschlé v kviľ kto nám spriahal?
Správco! že prst tvoj? Ach ty si váhal,
zaoblačený, priznať sa k nám…

Prez tisíc liet tak tesklili sme tu,
stonali, žalôb vznášali zun.
„Zmiluj sa, Bože!… Zázrak zjav svetu!“
vyjakli vposled v zúfalstve vetu;
„vzkries nás a — vrah zájď, Avar kam, Hun…
Chceme žiť! nie hniť — Krvi, ó, nalej
príšerám, tôňam do civých žíl:
žiť tebe k sláve!…“ Ty však i ďalej
mlčal si. Nie vrah; prezrel, jak počul:
privalil kameň ťažší než dovčuľ,
ešte i špárky zapečatil.

Ale hnul kameň napnutím ramien
zakaždým; pečať praskla, jak prv.
V príšerách zmihá zoristý plameň,
na tôňach presvit slnečných znamien:
v tých i v tých iste sprúdila — krv!…
z nárazu tvojho, Lekáru? Kto vie?
vrah, ach! vždy reťaz nadkladá zlôb:
dusí i plač v nás, drhne nás v slove;
v púšti jak svojej divoké kone,
príšery stíha, rozháňa tône,
zavracia v onen odveký hrob…

Takto sme veky pasovali sa,
prízraky, s vrahom, žiadajúc žiť.
Žily nám sajú Dunaj a Tisa;
havrani tiahnu, plná kde misa:
z pŕs rodných bár tyť dychtivý hyd…
Na to čo, Sudco, ty? Nič, ach! stále;
mračná len hustnú nad oltárom —
Zrykli sme: „beda!…“ Ozvena v skale
zbedáka… citom skala nám blízka;
a, ty, jak, Lásko? V mrakoch ak zblýska,
za bleskom zmrmre mrzutý hrom…

— Teraz už vieme: prečo si, nemý,
zrel, Bože, na nás prez clonu chmár?
Mali sme trpieť jedinečne my,
žiaden jak národ na tvojej zemi:
rabstvom si kúpiť slobody dar,
stihnutí ťažkou dedičnou vinou;
súdils’ nám, áno: odpykať hriech,
Svätoplukových nesvornosť synov,
podstúpiac — smrť až!… Plnosť tak časov
nastala pre nás s života spásou;
ohlásil v svet ju cherub tvoj: Čech!

Vieme tiež: hoc si, Otče náš milý,
do dna nám kalich vypiť dal múk,
tys’ bol, čo, zviesť ich prial si nám sily;
a keď sme mreli… v osudnej chvíli
nadchnul si bratský, synovský pluk
za právo boj biť, za spravedlnosť!…
Viac ešte spravils’: posilniť ich
— i abys’ časov domeral plnosť —:
v národoch sústrasť zbudil si s nami,
hnev: kopju vraziť do dračej tlamy…
k pozdvihu všetkých pokorených!

Dotrpeli sme! Z mŕtvych sme vstali,
hrobový kameň odvalili
s pomocou veľkých, národ my malý;
života vrah však, kde sme hniť mali,
zapadol vlastnej do mohyly…
Pokuta za hriech vzatá i kára!
Dotrpeli sme; trpeli — dosť…
Radi: tá neresť Slavianov stará
splatená ak tiež nami — ó, radi!
zniesli aj trest, ak život svoj mladý
založia vskutku — na vzájomnosť!

Žijeme, Bože! S jasnou už tvárou
upieraš na nás slnečný zrak;
na pravdy tvojej legionárov,
slobody žrecov so svätcov žiarou:
pod pätou ichž kým násilník drak
vydáva s krvou paru zla šerú —
vytruštený už pýchy mu väz…
Žreci čo sudci zasadli k mieru:
protivy zmieria… na obruč lásky
skladajú v borbe strhané pásky,
národy v bratský opiať ňou sväz…

Prerádza svet sa, Bože, ti k sláve!
moci viac nemá nad právom moc;
šelmy krívd skapli; k vidinám smave
prezrelo ľudstvo o šťastie, zdravie:
bludu, tmy navždy minula noc…
Národy, k dielu priložiac ruky,
budujú svorne svetový dom —
Prerodil svet sa! válečné pluky
tvorivým pošli za predsavzatím —
Svet nový s vekom zavítal zlatým…
Nájď, Bože, ó, nájď záľubu v ňom!

Ó, koľká sláva, národov členom
slobodných sluť, jak veliká česť!
závodiť s nimi na oslnenom
dejišti, dnes už s ucteným menom!
zásluhy veniec splietať si z hviezd…
Vďaka ti, Bože! krvavé boje
s jarmom i z hanby vyzuli nás;
svetlé tak vnukals’ nástroje svoje —
Voľní sme, čistí, Bože: — tá radosť!…
V práci však, ó, daj tráviť nám mladosť
života, slávny pokoja čas!

K oltáru tvojmu, vševládny Pane,
sám čo si vstavil z tatranských brál,
ozlácaš svetly nebeskej bane —
na jeho stupne okvetované
kľakáme, na rtoch nesúc ti chvál
jasavú pieseň, modlitbu vďaky
vzňatých sŕdc… Ó, skloň sluch k nim, ho zdrž
pri nich, kým na nás spočinieš zraky:
vyslyš ich, prijmi obeťou, Bože!
od opustivších smrteľné lože,
nezohrď žiadnou, neopovrž…

Na Hromnice 1919