1916 — 1920

Dve lásky zdávna borbu vedú o mňa.
    Zápasiac vo víťazstva znamení,
  z tmy umkli minula a prez prítomna
    svit po mne počahujú rameny.
  Na boj ich hľadí duša moja, skromná,
    trnúca sťa byľ v pozdnej jaseni:
  veď v — nadsvetie ma zvú, zvú do — mohyly…
I sám im podchádzam; no voliť — nemám sily.

  Dve lásky, hej! to s štyrmi ramenami.
    K sesterskej otcovská si pristala,
  dokorán náručia… „Drž, brat-syn, s nami;
    poď!…“ zdá sa, čujem prívet zneďaľa —
  „Nás zronil november,^[7] tvoj — milý známy,

    keď zmetá list; a spomeň: bývalá
  hra chasy!… Rád si dal sa zahriebsť v lístie…
Čo vtedy opadlo: — ó, spí si sladko, iste!“

  Oproti iné lásky dve sa spriahli.
    Matkinej posilou je bratova.
  Tiež chcú ma pojať… Syn-brat, nebuď náhly!…“
    znie, zdá sa — „Snivej zimy poslovia,
  my v januári spočívať si ľahli,^[8]
    keď zem je posteľ k spánku hotová;
  k nám zboč… Sneh padá z božej ruky ľavej
čo páper… Duchny dve ťa prikryjú: rov — závej…“

  Tak o mňa bojujú; ma k sebe vábia
    pokazmi: zoblieka, vraj, listopad,
  bo spona so životom — vláseň slabá…
    vraj, ľadeň sneží-mrazí — reže ľad
  pre palác mieru… Ach, hej! duše hába
    zvetšela^[9] na mne — púšťa naporad
  po zmysle; sily schabli, v krvi zrážka…
Rád uložím sa; len ten — výber! voľba — ťažká!

  Veď lásky dve to, spolčené dve lásky
    raz k môjmu dobru; pre mňa živšie raz
  čo kázeň, neha — chlúba z dúhy-pásky;
    na môj duh rosa, teplý slnca jas…
  Nuž, či div: k starobným keď tiesne vrásky
    mi pribudli? — že preniká ma mráz
  u urien: — k padeši či ku záveju…?
Ak, ichž som pominul, si — večne pozacnejú!?…

  — Ta, vidiac ma — že hoc som s každým rokom
    už na skok k nim: preds’, ako zaberám
  dol’ vrchom veku urýchleným krokom,
    že v chôdzi zarazím sa tu i tam,
  váhajúc, kam ísť? rovno a či bokom? —
    sa zdá, ich čujem: „Jedna cesta k nám
  v — nadsvetie vedie… nastúp ju! je hladká —
Sme štvorka súhvezdia… Vzleť! — Znova sa zaskvie — piatka!


  Pamätáš? kde si, na zemi tak žili
    sme družne, prstov-paprskov jak päť
  na prácnej dlani — ústroj bohumilý;
    no štvoro zašlo z nich, jak lupne keď
  kvet štyri upustí v svet — do mohyly —
    Prst-lupeň sirý — opŕchni! a vzleť…
  Ni vlákno nedrží ťa viac tam hniezda;
zhorelo, klesá v rum… Vstúp v hniezdo! do — súhvezdia…“

  Na hlas ten obzriem štyri sveta strany,
    do výšin vzozriem, sladko pohnutý:
  v ňom poznávajúc štvorzvuk kedys’ hrany
    tu — dnes chór v šťastnom nebies zákutí…
  i — všetok vzruším sa! som — odhodlaný —
    Na duši upravím pár perutí,
  jak vták v čas ťahu k slnným juhu poliam,
a nima zveslujúc na skúšku v odlet, zvolám:

              „K vám sa zberám, moji drahí!
                v čas i v nečas zosnulí,
              po skončení, v zlomku snahy:
                k vám sa zberám
              z dlhej, trudnej žitia púti,
              rovnej máloktorej mieram —
                Kde ma pokoj pritúli
                v choboť, ktorú minuli
              všetkých protivenství šľahy,
              zamierim k vám z vďačnej vôle,
              odputnaný — vypriahnutý;
              pri božom len ešte stole
                odvečeriam…“

V októbri 1920