ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dve lásky zdávna borbu vedú o mňa.
Zápasiac vo víťazstva znamení,
z tmy umkli minula a prez prítomna
svit po mne počahujú rameny.
Na boj ich hľadí duša moja, skromná,
trnúca sťa byľ v pozdnej jaseni:
veď v — nadsvetie ma zvú, zvú do — mohyly…
I sám im podchádzam; no voliť — nemám sily.

Dve lásky, hej! to s štyrmi ramenami.
K sesterskej otcovská si pristala,
dokorán náručia… „Drž, brat-syn, s nami;
poď!…“ zdá sa, čujem prívet zneďaľa —
„Nás zronil november,^[7] tvoj — milý známy,
keď zmetá list; a spomeň: bývalá
hra chasy!… Rád si dal sa zahriebsť v lístie…
Čo vtedy opadlo: — ó, spí si sladko, iste!“

Oproti iné lásky dve sa spriahli.
Matkinej posilou je bratova.
Tiež chcú ma pojať… Syn-brat, nebuď náhly!…“
znie, zdá sa — „Snivej zimy poslovia,
my v januári spočívať si ľahli,^[8]
keď zem je posteľ k spánku hotová;
k nám zboč… Sneh padá z božej ruky ľavej
čo páper… Duchny dve ťa prikryjú: rov — závej…“

Tak o mňa bojujú; ma k sebe vábia
pokazmi: zoblieka, vraj, listopad,
bo spona so životom — vláseň slabá…
vraj, ľadeň sneží-mrazí — reže ľad
pre palác mieru… Ach, hej! duše hába
zvetšela^[9] na mne — púšťa naporad
po zmysle; sily schabli, v krvi zrážka…
Rád uložím sa; len ten — výber! voľba — ťažká!

Veď lásky dve to, spolčené dve lásky
raz k môjmu dobru; pre mňa živšie raz
čo kázeň, neha — chlúba z dúhy-pásky;
na môj duh rosa, teplý slnca jas…
Nuž, či div: k starobným keď tiesne vrásky
mi pribudli? — že preniká ma mráz
u urien: — k padeši či ku záveju…?
Ak, ichž som pominul, si — večne pozacnejú!?…

— Ta, vidiac ma — že hoc som s každým rokom
už na skok k nim: preds’, ako zaberám
dol’ vrchom veku urýchleným krokom,
že v chôdzi zarazím sa tu i tam,
váhajúc, kam ísť? rovno a či bokom? —
sa zdá, ich čujem: „Jedna cesta k nám
v — nadsvetie vedie… nastúp ju! je hladká —
Sme štvorka súhvezdia… Vzleť! — Znova sa zaskvie — piatka!


Pamätáš? kde si, na zemi tak žili
sme družne, prstov-paprskov jak päť
na prácnej dlani — ústroj bohumilý;
no štvoro zašlo z nich, jak lupne keď
kvet štyri upustí v svet — do mohyly —
Prst-lupeň sirý — opŕchni! a vzleť…
Ni vlákno nedrží ťa viac tam hniezda;
zhorelo, klesá v rum… Vstúp v hniezdo! do — súhvezdia…“

Na hlas ten obzriem štyri sveta strany,
do výšin vzozriem, sladko pohnutý:
v ňom poznávajúc štvorzvuk kedys’ hrany
tu — dnes chór v šťastnom nebies zákutí…
i — všetok vzruším sa! som — odhodlaný —
Na duši upravím pár perutí,
jak vták v čas ťahu k slnným juhu poliam,
a nima zveslujúc na skúšku v odlet, zvolám:

„K vám sa zberám, moji drahí!
v čas i v nečas zosnulí,
po skončení, v zlomku snahy:
k vám sa zberám
z dlhej, trudnej žitia púti,
rovnej máloktorej mieram —
Kde ma pokoj pritúli
v choboť, ktorú minuli
všetkých protivenství šľahy,
zamierim k vám z vďačnej vôle,
odputnaný — vypriahnutý;
pri božom len ešte stole
odvečeriam…“

V októbri 1920