1916 — 1920

Že škovránka spev počujem,
  ó, ďakujem ti, dobrý Bože!
    Veď teším sa mu, radujem,
jak starec tešiť, radovať sa môže,
  zas v žití nájduc pôvab, záujem.

    Ej! zima — neprajela mi,
    nemala pre mňa z nehy vláska —
    Či pocit ten jej neznámy?
tak prejavuje sa jej vrelá láska,
  keď objíma nás z ciagľov rukami…?

    Preds’ šťastne vyviaznul som z krýh,
  hoc zdŕžala ma, laská-čanká;
      na pole umkol — z cely mních —
kde pilný pozor dávam na škovránka:
  tú zvonnú reťaz zvukov ľúbezných.

    Sa cítim zrazu, ako z dôb
  by mladosti!… tie v mysli skusy —
    Ni stopy pri mne starých mdlôb:
hoc vtáčik perly piesne — na mňa trúsi,
  jak na rum v brečtane, ach! — v kvietí hrob…

    Jak utešene šveholí!
  Len kde je?… iste privysoko:
    na samom vzdušnom vrcholi,
kam nedovidí moje slabé oko.
  Nič to! je aspoň sluchu po vôli.

    Sluch šťastlivý!… byť žliebočkom,
  nímž radosť jara steká k duši
    veselým, skočným jaročkom.
Ba vďaka vám, vy, verný ústroj, uši!
  ste zostali mi v službe k veľkým dňom…

    Ten spev! Ples, rozkoš, jasot, vzlet:
  vzruch mužnej sily v pevku ženskom…
    — Len či vie, od tisíc že liet
slobodným, prvý, spieva nad Slovenskom,
  zrodeným z krvi, slzí, z múk i bied:

    či vie to spevák? Vari vie,
  ba iste! Preto z hrúd sa vzchápal
    na nebo — tieň-sen po nive —;
tam rozžal fakľou všetok duše zápal,
  i nadšene tak spieva, horlive!

    A či vie ozaj, nado mnou
  keď vzletel, vytrženosť samá:
    spln zvestuje staď — mojich snov?
i v starobe hoc, ako ženícha ma,
  žrec, zdáva s mladou dobou prítomnou…?

    … Ha! havran prihnal — čierny ťah,
  po hermelíne dňa sa šúľať,
    a skrkal, uvyklý si v tmách;
niť piesne prerval, rušil jara súlad…
  Hyš, rozkolníku! vzkriesenia ty vrah,

    hyš!… stlieskam. Krká; na pomoc
  čajs’ zve druž: roveň hábou, hrdlom.
    Nuž, zháňaj, hlavaj!… Vedz však: hoc,
čo po svete vás, všetkým čiernym kŕdľom
  sa nezdarí viac vrátiť zimu — noc!

    Priam príroda sa odeje,
  tu i zdnu, v nehynúce rúcho.
    Nie! naše v kvete nádeje
neobrátite na púšť, v bahno, sucho,
  nepochováte v snehu záveje…

    Hyš! predsa… Ušiel v temno hôr,
  skaď prifáral. Vzduch sčistel znova
    v jas, mier. Sťa stuha prez obzor
sa páše dúhou hymna škovránkova;
  ba v chór si prizval druhov celý sbor…

    Velebte, žitia zvestoni!
  vo svorne krásnom hlase, rytme:
    nech skvitnú v poliach záhony
i v mysliach ľudských… V každú zápač, prítmie
  hlásajte slnka — pravdy zákony!

    Oráči, imž je pôdou vzduch,
  ó, sejte semeno veň krásy!
    I ja bych roľníčil, kde duch
a srdce roľou; lež, ach! zašli časy:
  — kto ulapí ho? — z rúk mi padá pluh…

V apríli 1919